Týždeň vo Val d´Orcia (júl 2018) Danuša Meňhartová |
|
Po týždni pobytu v Quercegrossa a návštev Sieny, Florencie, San Gimignana, sme sa presťahovali južne od Sieny a mestá sme vymenili za krajinu. V roku 2015 sme objavili agroturismo Poderuccio v blízkosti Pienze a už vtedy sme vedeli, že sa sem zas vrátime. Cestou z Quercegrossy sme sa zastavili v Siene, aby sme z nášho auta v umyvárke zmyli týždenný prach z prašnej cesty, ktorá viedla k nášmu apartmánu v Casalgallo. Zo Sieny sme vychádzali o pol dvanástej. Mali sme pred sebou len 60 km dlhú cestu, ale s mnohými fotografickými zastávkami v toskánskej krajine. Jediným problémom bolo to, že od Sieny sa za nami ťahali búrkové mračná. O pol tretej sme už boli ubytovaní v našom známom agroturizme Poderuccio. Erika nám dala ten istý apartmán Il Gelsomino (jazmín), kde nám nad posteľou, tak ako aj v roku 2015, visela reprodukcia Klimtovho Bozku. Len čo sme povynášali batožinu z auta, začalo pršať. To bol dôvod na pravú taliansku siestu.
O pol siedmej už opäť svietilo slnko a my sme sa z Poderuccia vybrali na fotografické potulky. Z Pienze sme šli po SP 146 okolo agroturizma Bonello, ku ktorému vedie typická cyprusová aleja.
Cappella della Madonna di Vitaleta (koniec 16. storočia) patrí k najobľúbenejším fotografickým objektom na ceste SP 146. Samotná kaplnka leží na prašnej ceste medzi Pienzou a Quiricom d´Orcia a spolu s údolím rieky Orcia bola v roku 2004 zahrnutádo zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Necelých sedemnásť kilometrov od Poderuccia po kruh cyprusov za Quirico d´Orcia sa nám podarilo prejsť autom za hodinu a pol. Toľko sme mali fotografických zastávok. O ôsmej večer sme už robili prvé zábery kruhu cyprusov. Podľa fotografí z vtáčej perspektívy som zistila, že je to skôr kosoštvorec. Nachádza sa v polovici cesty SR 2 (Strada Regionale) medzi Quirico d´Orcia a Torrenieri po ľavej strane. Prvýkrát sme tento sugestívny cyprusový útvar objavili počas našej dovolenky v roku 2004. Od tej doby poriadne podrástli.
V blízkosti kruhu cyprusov je neuveriteľne zvlnená rôznofarebná krajina. A aj tá láka fotografov urobiť si zastávku na malom parkovištiatku. V každej dennej hodine. Ale najviac ich tu býva v čase zlatej hodiny.
Vo fotografií sa pojmom "zlatá hodina" (alebo aj magická hodina) označuje prvá a posledná hodina slnečného svitu, kedy vzniká vďaka kvalite svetla špecický fotografický efekt.
25. júna zapadalo slnko o 21,00 hodine a my sme boli spolu s mnohými inými fotografmi len pár metrov od kruhu cyprusov od ôsmej. Posledný záber som urobila o 20,37.
Pohľad z nádvoria agroturizma Poderuccio na stredovekú Pienzu, ktorá je vzdialená po SP 18 necelé 2 kilometre.
V utorok sme sa vybrali do umbrijského Assisi. Už sme tu boli dvakrát, ale toto miesto nás opäť pritiahlo. Pod Bazilikou Svätého Františka je nové podzemné parkovisko, z ktorého sme mali veľmi blízko na Piazza Inferiore di San Francesco.
Bazilika Svätého Františka pozostáva z Dolného chrámu (Chiesa Inferiore) - vstup do chrámu je schovaný za Ivom, Horného chrámu (Chiesa Superiore) - vstup do chrámu je nad schodišťom vpravo, a kláštora Sarco Convento.
Stavba baziliky začala v roku 1228 a bola ukončená v roku 1253. Od roku 2000 je zapísaná do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.Steny jednoloďového Dolného kostola s románskou klenbou zdobia maľby tzv. františkánskeho majstra z doby okolo 1260. Na pravej strane sa nachádza príbeh Kristovho utrpenia, na ľavej strane život Svätého Františka. V pravej priečnej lodi sú fresky od Cimabueho. Jeho fresky sa nachádzajú aj v Hornom kostole. V Chiesa Superiore návštevníkov upútava najmä slávny cyklus pozostávajúci z 28 veľkoplošných fresiek zo života Svätého Františka, z ktorých mnohé pripisujú Giottovi.
Pohľad na baziliku Svätého Františka z via Ospedale delle Pareti.
Na via Ospedale delle Pareti sme zaparkovali za autom s medzinárodnou študentskou posádkou. Jedným z nich bol aj japonský mladý muž, ktorý sa nám ihneď ponúkol, že nám urobí pár záberov. Pri jeho ponuke sme netušili, že nás zaženie do slnečnicového poľa. V stredu sme sa vybrali po Strada Provinciale del Monte Amiata (SP 18), ktorá vedie okolo Poderuccia, do malebnej stredovekej dedinky Monticchiello. O jedenástej predpoludním sme na ceste stretávali nielen jednotlivcov, ale aj celé skupinky, ktoré si fotografovali zvlnené údolie rieky Orcia. S Ivom sme skonštatovali, že naše Il Gelsomino sa nachádza uprostred fotografického raja.
Stredoveká dedinka Monticchiello, ležiaca v nadmorskej výške 500 metrov nad morom, mala v roku 2011 len 202 obyvateľov. Hneď pri vstupnej bráne je bar La Guardiola s veľmi pekným výhľadom a za vstupnou bránou je obchodík s veľmi peknými odevmi z čistej bavlny. Majiteľ obchodíka mi s pohľadom upretým na môj šál prehlásil: "Predávam oblečenie a doplnky len z pravej talianskej bavlny. Nemám žiadne čínske výrobky."
Monticchielska ulička.
Monticchiello je v Taliansku známe svojím Teatro Povero (chudobné divadlo). Od roku 1967 si samotní Monticchielčania píšu svoje hry, ktoré si v zimných mesiacoch naštudujú a v letných mesiacoch sa svojou novou hrou predstavia vo večerných hodinách návštevníkom. Každý rok jednu hru. Miestni tesári pripravujú nielen pódium, ale aj celú scénu pre divadelné predstavenia, ktoré domáci amatérski herci odohrávajú počas troch týždňov. Tento rok mali začať v deň sienskeho Palia. 2. júla.
Z Monticchiella sme sa o štvrť na jednu vybrali do ďalšieho stredovekého mesta, do Montalcina. Je známe najmä vďaka svojej značke vína Brunello di Montalcino. Hlavným námestím je maličké trojuholníkové námestie Piazza del Popolo. V Palazzo dei Priori (koniec 13. storočia) dnes sídli radnica. Priečelie paláca je vyzdobené heraldickými znakmi dôležitých rodín, ktoré v meste vládli. Súčasťou paláca je vysoká a štíhla hodinová stredoveká veža. Vo všetkých krivolakých uličkách je množstvo vinoték s množstvom tej najrozmanitejšej ponuky Brunella. Montalcino bolo známe svojimi jemnými červenými vínami už počas15. storočia. Ale "Brunello" začína svoje slávne obdobie v roku 1869. Vtedy sa na miestnej výstave prvýkrát objavilo víno s týmto názvom. Miestny farmár Clemente Santi izoloval miestny klon odrody Sangiovese, ktorý bol vhodný na obzvlášť dlhé vyzrievanie. V roku 1888 jeho vnuk Ferruccio Biondi-Santi predstavil prvú modernú verziu vína "Brunello di Montalcino", ktoré pred uvedením na trh vyzrievalo desať rokov vo veľkých dubových sudoch. Vzniklo tak nielen jedno z najslávnejších vinárstiev sveta, ale aj jedno z najslávnejších červených vín vôbec. A tak, ako v minulosti, aj dnes je toto slávne víno vyrábané výhradne z odrody Sangiovese (100%). Pre značku Brunello di Montalcino D.O.C.G. boli v roku 1980 uzákonené minimálne požiadavky na vyzrievanie. Sú to 2 roky v dubových sudoch, 4 mesiace vo fľaši (6 mesiacov pre vína "Riserva"). Uvedenie na trh môže byť 5 rokov po roku zberu (6 rokov v prípade vína "Riserva").
Päťuholníková pevnosť v Montalcine bola postavená v roku 1361. Cez bar, umiestnený v jednom rohu nádvoria, môžu odvážlivci vystúpiť na múry a pozrieť sa na krajinu z panoramatickej vyhliadky. Naši mladí ju absolvovali v roku 2002. Ja som sa neodvážila ani vtedy, a ani teraz. Schody a prekonávanie výšok nad jeden meter ma začali od určitého veku a stavu kolien odrádzať.
Hodinu a pol sme sa túlali uličkami Montalcina, ďalšiu hodinu nám trvala cesta do Poderuccia. O pol štvrtej popoludní sme sa rozhodli aspoň trošku si oddýchnuť v našom apartmáne Il Gelsomino.
Pred siedmou sme boli opäť pri kruhu cyprusov medzi San Quiricom d´Orcia a Torrenieri. Hoci ešte nebola zlatá hodina, zvlnená krajina prilákala množstvo fotografov. Na neociálnom parkovisku stálo deväť áut.
Okolo cyprusového kruhu vedie poľná cestička.
O dvesto metrov vyššie po jeho ľavej strane vyrástol za ním ďalší kruh cyprusov, ktorý sme pri našej prvej návšteve tejto lokality v roku 2004 vôbec nevideli. Tieto cyprusy vyrástli v dvoch dokonalých polkruhoch okolo prašnej cestičky, ktorá vedie až do San Quirica d´Orcia.
Zvlnená toskánska krajina medzi vo Val d´Orcia po pravej strane medzi San Quirico d´Orcia a Torrenieri.
Toto je môj najobľúbenejší záber.
V stredu ráno som začala z nášho dvora fotografovať okolitú krajinu o pol ôsmej ráno. Jedným z motívov bola aj sopečná Monte Amiata, ktorej nadmorská výška je 1738 metrov. Dočítala som sa, že podľa rádiometrických výskumov mala Monte Amiata hlavné erupčné obdobie asi pred 300 000 rokmi. O štvrť na jednu sme zaparkovali pri opátstve Sant´Antimo nad olivovým hájom.
Sant' Antimo je staré opátstvo, ktoré počas stáročí obývali benediktínski mnísi. Legenda hovorí, že bolo založené v deviatom storočí.Sant'Antimo zachováva starodávnu tradíciu gregoriánskeho spevu. Posvätná hudba a najmä gregoriánske spevy boli vždy neoddeliteľnou súčasťou liturgie benediktínskych mníchov. Pravidlo Svätého Benedikta (kapitola 57, 1) hovorí : "Ak v kláštore existujú bratia, ktorí sú odborníkmi na niektoré umenie alebo povolanie, praktizujú to so všetkou pokorou."Vedľa kostola sa nachádza kláštorná lekáreň. V nej si môžu návštevníci kúpiť výrobky vyrobené podľa receptov starej mníšskej bylinnej tradície: med, ovocné džemy, cukríky a bylinné čaje. Okrem nich lekáreň ponúka aj ďalšie prípravky na starostlivosť o telo vyrobené z prírodných esencií a liečivých bylín, olivového oleja, červeného hrozna, levandule, čierneho korenia atď. Okrem toho je možné ochutnať svetlé a jantárové pivo Sant'Antimo vyrobené podľa exkluzívneho receptu opátstva. Okolo celého opátstva sa rozprestierajú olivové háje. Pri každom olivovníku je umiestnená krátka myšlienka, ktorá má viesť k meditácii. Podľa internetovej stránky opátstva jeSant´Antimo ideálnym miestom pre organizovanie duchovných cvičení pre mládežnícke skupiny a rodiny. Penzión opátstva sa nachádza v dedinke Castelnuovo dell'Abate. Má10 dvojlôžkových izieb vybavených umývadlom a spoločným sociálnym zariadením.
Po hodinovej návšteve Sant´Antima sme sa cestou do Chiusure zastavili pri kruhu cyprusov. Hoci bolo len štvrť na dve a do zlatej hodiny bolo ďaleko, krajina mala vďaka nadýchaným oblakom svoje čaro.
Chiusure je malá dedinka, ležiaca vo výške 401 metrov nad morom. V roku 2016 mala 90 obyvateľov. Zaparkovali sme na Strada Provinciale del Pecorile. Hneď pri vstupe do stredovekej obce som si opäť odfotografovala Locandu Paradiso. V roku 2015 sme išli okolo nej v čase siesty, takže bola zavretá. Tentoraz sme zas boli po večeri. Dúfam, žepri najbližšej návšteve Toskánska si tam zájdeme na tradičnú toskánsku kuchyňu.
Stredoveké Chiusure si v roku 1333 kúpil Antonio di Meo Tolomei. Na najvyššom bode obce stojí pevnosť z jeho menom, z ktorej je dobrý výhľad nielen na Crete Senesi(na "mesačnú" erodovanú a ílovitú krajinu), ale aj na opátstvo Monte Oliveto Maggiore.
Cestou z Chiusure smerom na Asciano som o pol deviatej večer uvidela po ľavej strane cesty skupinu fotografov. V rámci zlatej hodiny čakali na západ slnka. Zistila som, že ideo kurz, ktorého sa zúčastnili ľudia z rozličných krajín. Mladá Grékyňa mi prehlásila, že fotografia má spoločný jazyk pre všetkých. Súhlasila s ňou aj jej estónska kolegyňa. Zaregistrovala som medzi nimi Maďarov a aj španielsky hovoriacich fotografov.
Osvetlenie je v čase zlatej hodiny mäkkšie (difúznejšie), teplejšie vo farebných odtieňoch a tiene sú dlhšie. Dočítala som sa, že keď je Slnko nízko nad horizontom, slnečné svetlo prechádza väčšou vrstvou atmosféry, čím sa zníži intenzita priameho svetla a väčšia časť osvetlenia pochádza z odrazeného nepriameho svetla od neba. Tým sa znižuje kontrast osvetlenia. Okrem toho uzatvára Slnko s obzorom malý uhol a vytvára tak dlhšie tiene. To všetko bolo možné sledovať pri západe slnka nad agroturizmom Baccoleno. Náš posledný celý deň vo Val d´Orcia sme sa rozhodli pozrieť si Pienzu, ktorú sme mohli obdivovať priamo z nášho agroturizma. Leží v nadmorskej výške 491 metrov a od roku 1996 je zapísaná do svetového dedičstva UNESCO. Má okolo 2000 obyvateľov. V polovici 15. storočia sa pápež Pius II. (Enea Silvio Piccolomini) rozhodol dať prestavať mesto Corsignano, v ktorom sa narodil. Chcel, aby sa zmenilo na ideálne renesančné mesto. Nechal ho aj premenovať na Pienza, čo znamená, že je to mesto Piusa. Pri našej návšteve sme nemali šťastie vidieť námestie - Piazza Pio II. v celej svojej kráse. Rekonštruovali ho.
Do Palazzo Comunale (radnice) sa v Pienze vchádza cez loggiu so štyrmi oblúkmi. Na stenách loggie sú erby, fresky a pamätná tabuľa venovaná pápežovi Piovi II. Na východnej strane Pienze sa po hradbách vinie chodník, z ktorého je veľkolepý výhľad nielen na Val d´Orcia, ale aj naše agroturizmo Poderuccio a na sopečný masív Monte Amiaty.
Z chodníka vedú do centra mesta uličky s romantickými názvami "Via del Bacio" - bozk, "Via dell´Amore" - láska, "Via della Fortuna" - šťastie.
S Erikou sme boli dohodnutí, že okolo jednej prídeme do Poderuccia na obed. To bola príjemná zmena oproti roku 2015. Vtedy sme boli tiež na výbornom obede u jej otca Antonia, ktorý mal malú reštauráciu La Buca di Enea na Via della Buca v Pienzi.
Po našom príchode nám Antonio priniesol na zahryznutie toskánsku salámu s chlebom. Ivko si dal Cinghiale alla cacciatora a ja som si objednala pappardelle al Ragù e Sperzatino di Cinghiale. Pappardelle boli čerstvé. Erika ich v ten deň ráno vlastnoručne robila. Omáčku z diviaka varila jej mama Gabriella, ktorá nás tiež prišla k stolu pozdraviť. K tomu sme si objednali pollitrovú karafu Rosso d ´Orcia Civettaio di Pienza. Bol to ten najlepší obed, aký sme jedli v Taliansku. Káva a digestiv boli už len čerešničkou na torte.
Po skvelom obede a červenom víne sme si urobili pravú taliansku siestu v našom Il Gelsomino, ktorý sme mali vzdialený len zopár metrov. O pol šiestej sme sa vybrali rozlúčiť s toskánskou krajinou a údolím Orcia. Naša prvá zastávka bola o trištvrte na šesť na ceste SR 2 s výhľadom na Agroturismo Poggio Istiano.
Len o pár metrov ďalej sa pred nami po pravej strane cesty otvoril pohľad na cyprusovú aleju vedúcu k Agroturismo Poggio Covili.
V jednom z hodnotení na tripadvisore som našla, že hostia prestali počítať tých, ktorí sa zastavili na Strada Regionale 2 fotografovať Poggio Covili. Má všetky charakteristické znaky toskánskej usadlosti. Stojí na návrší, vedie k nemu cyprusová aleja, leží uprostred zvlnených polí alebo viníc alebo olivových hájov.
O siedmej sme mali ďalšiu zastávku na Strada Provinciale 60A za usadlosťou Podere le Spinalbe.
O pol ôsmej mal Ivo rozložený stojan nad Agroturismom Baccoleno. Okrem nás boli na ceste zaparkované autá s maďarskou, španielskou a talianskou poznávacou značkou. Všetky posádky čakali na zlatú hodinku. Maďarská dvojica si zo sebou priniesla aj dron. V pozadí za cyprusovou alejou sa vlnili pokosené polia.
V piatok som urobila posledný záber o deviatej večer. V Baccolene už rozsvecovali príjazdové lampy. Rozlúčka s Toskánskom sa nám vydarila. V sobotu bol deň nášho sťahovania sa z Toskánska do Dolomitov. O pol ôsmej som vyšla pred dvere nášho apartmánu a urobila si pár záberov na polia a usadlosti smerom k Monte Amiate. Ale tú nebolo pre hmlu vidieť. Na chvíľu sme sa zastavili v Erikinej reštaurácii, Ivo sa usadil za náš stôl, pri ktorom sme predchádzajúci deň obedovali a rozlúčili sa s domácimi. Z Poderuccia sme odchádzali o štvrť na jedenásť.
Do Colfosca nás čakalo 550 kilometrov, ktoré sme mali podľa googlu prejsť za šesť a pol hodiny. Nám to trvalo deväť a pol. Za Veronou nás prenasledovala jedna kolóna za druhou.V Trente ukazoval teplomer 36 stupňov Celzia. Až v Selve Val Gardena bola teplota príjemnejšia. 22 stupňov. Mali sme pred sebou týždeň dovolenky v Dolomitoch. |
|
Potulky po Európe - hlavná stránka Vydal: Zlatomoravecký spisovateľ, Zlaté Moravce 2023 |
