Medzi Sienou a Florenciou (jún 2018)Danuša Meňhartová |
|
V roku 2018 sme sa rozhodli našu taliansku cestu rozdeliť do troch častí. V utorok 19.júna 2018 sme sa vydali na cestu zo Slovenska do toskánskej dedinky Quercegrossa. Z nej sme sa vydávali na potulky medzi Sienou a Florenciou. Z Quercegrossy sme sa po týždni presťahovali do nášho známeho agroturisma Poderuccio, ležiaceho pod stredovekým mestečkom Pienza. Poderuccio sa stalo našou základňou pre potulky po Val d´Orcia. Po ďaľšom týždni sme sa presťahovali do Colfosca, odkiaľ sme sa vydávali na potulky po Dolomitoch.
V utorok 19. júna sme sa vydali na cestu do Toskánska. Po prenocovaní u Betty Guerra v Portegrandi di Quarto d´Altino, 30 km severovýchodne od Benátok, sme v stredu 20.júna pred druhou hodinou popoludní zastavili pri cyprusovom lesíku na Strada di Basciano. O tretej sme sa ubytovali vnašom apartmáne v agroturizme Casalgallo v dedinke Quercegrossa. O ôsmej hodine večer sme zaparkovali na veľkom odstavnom parkovisku na okraji mesta San Gimignano. Jeho stará časť je od roku 1990 zapísaná v zozname svetového dedičstva UNESCO. Cez jednu zo stredovekých brán - Porta San Giovanni - sme vstúpili do toskánskeho stredovekého Manhattanu. Cestovní sprievodcovia takto prezývajú osemtisícové mestečko. V jeho strede ležia štyri námestia: Piazza Duomo, Piazza della Cisterna, Piazza Pecori a Piazza delle Erbe.
Trojuholníkové námestie Cisterna bolo postavené v 13. storočí. Pod travertínovou osemhrannou studňou leží rozľahlá cisterna, nádrž na vodu. Ešte aj dnes vidno ryhy, ktoré do jej obloženia vyryli povrazy a reťaze ťahajúce džbány s vodou. Dnes na jej schodíkoch sedávajú turisti.
Z námestia Piazza delle Erbe je vidieť štyri zo štrnástich rodových veží San Gimignana. Torre Rognosa, torre Chigi a dve veže rodiny Salvucci. Torre Rognosa je hodinová veža postavená v 13. storočí. Je takmer 52 metrov vysoká a je druhou najvyššou vežou v meste (Torre Grossa 54 m). Podľa štatútu mesta z roku 1255 bolo súkromnému občanovi zakázané postaviť vyššiu vežu ako Rognosa. Toto však ignorovala vplyvná rodina guelfovcov (prívrženci pápeža) Salvucciovcov, ktorý len pár krokov od Rognosy postavili dvojicu vyšších veží. Neskôr ich museli skrátiť, dnes majú výšku 40 metrov. V jednej zo salvucciovských veží je dnes možnosť ubytovať sa. Na 1. poschodí je jedáleň, na 3. je kúpeľňa, na 5. a 6. sú 2 spálne, na 8. poschodí je WC a na 10. panoramatická terasa. Je to náročné ubytovanie.
Tu sú okná nášho apartmánu v agroturisme Casalgallo, ktoré patrí rodine Redditi. Päť apartmánov Vicoregio leží uprostred rozľahlých viníc a olivovníkových sadov. Každý deň sme museli prejsť poldruha kilometra po prašnej ceste, aby sme sa dostali do najbližšej dedinky Quercegrossa, ktorá má necelých tisíc päťsto obyvateľov.
Vinice Casalgallo má na starosti Giacomo Rediti a o ubytovanie hostí sa stará jeho sestra Giulia. Počas nášho pobytu bola s deťmi na dovolenke, takže Giacomo musel prebrať aj jej úlohy.
Giacomo býva s manželkou Claudiou a dvoma dcérami uprostred viníc, hneď vedľa apartmánov pre hostí.
Citrónovník uprostred viníc.
Výhľad na dedinku Quercegrossa od nášho apartmánového domu.
Vo štvrtok sme sa okolo obeda rozhodli navštíviť San Galgano. Prvý gotický kostol, ktorý bol v 13. storočí postavený v Toskánsku. Cisterciánski mnísi tu žili do 15. storočia. Po ich odchode do Sieny začalo celé opátstva chátrať.
V 17. storočí sa počas búrky zrútila zvonica a strhla aj strechu kostola.
Uprostred chrámu sa zvyknú konať koncerty. Ale len keď neprší.
Pri San Galgane sme zaparkovali o trištvrte na dve. O štvrť na tri začalo hrmieť, blýskať sa a pred prudkým lejakom sme sa stihli schovať v jednom z mála krytých priestorov - skriptóriu. V ňom mnísi odpisovali rukopisy.
Po hodinovej búrke, počas ktorej sa z oblohy liali prúdy dažďa, sme sa vrátili do priestoru cisterciánskeho kostola. O trištvrte na štyri sme sa rozlúčili so San Galganom a cez Sienu sme sa vrátili späť do Quercegrossy.
V piatok ráno som sa o pol ôsmej prechádzala po viniciach Casalgalla a fotografovala toskánsku hmlu. Z našej spálne na 1. poschodí v agroturismo Casalgallo sme videli nielen na okolité rozľahlé vinice, ale aj na dedinku Quercegrossa.
V sobotu predpoludním sme sa vybrali zo Sieny autobusom do Florencie. Pri bazilike San Lorenzo je via dell´Ariento. Uprostred nej je trh s množstvom stánkov a množstvom výrobkov z kože.
V bazilike San Lorenzo sa nachádzajú náhrobky najvýznamnejších členov rodiny Mediciovcov od Cosima il Vecchio po Cosima III. V roku 1518 navrhol Michelangelo fasádu z bieleho mramoru. Dodnes nie je realizovaná.
Katedrála Santa Maria del Fiore je tretím najväčším chrámom v Európe. Väčšie sú katedrály San Pietro v Ríme a San Paolo v Londýne. Zvonica podľa Giottovho návrhu je považovaná za najkrajšiu kampanilu v Taliansku. Pred katedrálou stojí Battistero di San Giovanni s východnou Bránou raja od Ghibertiho (smeruje k vchodu do katedrály). V roku 1296 sa začala výstavba katedrály Santa Maria del Fiore podľa návrhov významného architekta Arnolfa di Cambio. Na jej južnej strane sú na námestí Piazza del Duomo v priečelí budovy dve sediace sochy. Jednou z nich Arnolfo di Cambio, ktorý sa pozerá na základy dómu a druhým je Filippo Brunelleschi. Autor monumentálnej kupoly.
V roku 1587 bolo zbúrané nedokončené priečelie katedrály, ktoré staval Arnolfo di Cambio. Až v roku 1871 bol schválený návrh architekta Emilia de Fabrisa, ktorý rešpektoval historický vzhľad katedrály. Novogotická predná fasáda bola dokončená v roku 1887. Rovnako ako pre ostatné steny je aj pre chrámové priečelie typické obloženie tromi druhmi mramoru: bielym z Carrary, zeleným z Prata a ružovým z Maremmy, a navyše bohatá gurálna výzdoba.
Na Piazza della Signoria leží pamätná tabuľa na mieste upálenia mnícha Girolama Savonarolu (24.5.1498). Na tom istom mieste, kde 7.2.1497 dal spáliť všetky svetské márnosti Florencie, proti ktorým hlásal - knihy, zrkadlá, kozmetiku, drahé oblečenia, piesne, obrazy, dokonca aj hudobné nástroje (oheň márnosti).
Ponte Vecchio, postavený v roku 1345, spája brehy rieky Arno. Už v stredoveku sa na ňom začali objavovať prvé obchodíky a dielne. Boli tu najmä rybári, mäsiari a kožušníci, ktorí všetok odpad vyhadzovali do rieky, čím ju veľmi znečisťovali. Preto boli koncom 16. storočia z mosta vyhnaní. Namiesto nich prišli zlatníci a šperkári, ktorí museli mestu platiť vysoké nájomné.
Most Ponte Vecchio tvoria tri klenbové polia. Stredné a hlavné pole má rozpätie 30m a dve bočné 27m. Výstavba mosta prebiehala v rokoch 1335 - 1345.
Uprostred mosta je otvorená loggia so zábradlím na jeho oboch stranách. V rokoch 2005 až 2006 bolo mestskou radou odstránených 5 500 visacích zámkov známych ako zámky lásky.
Zámky lásky boli pripevnené najmä na severozápadnú stranu zábradlia okolo Celliniho busty. Podľa mestskej rady boli visiace zámky esteticky nepríjemné a poškodili nielen bustu, ale aj zábradlie. Teraz je stanovená pokuta pre tých, ktorí by sa pokúsili na most pripojiť svoj zámok lásky. Ale ani hrozba pokuty nepomáha. Zámky sú na nej aj teraz.
Úzke nádvorie medzi krídlami paláca Ufzi je plné nielen turistov, ale najmä maliarov, ktorí na počkanie kreslia, maľujú portréty a karikatúry a zároveň predávajú svoje obrazy. Maliar pri Ufziách má so sebou všetko. Maliarske potreby, obrazy a kresby, ktoré chce predať, jedlo, pitie, odpadkový kôš.
Loggia dei Lanzi (14. storočie) má skvelú pozíciu. Susedí s galériou Ufzi, je z nej výhľad na Michelangelovho Dávida pred Palazzo Vecchio a leží na rohu Piazza della Signoria. V tejto otvorenej "galérii" je bronzová socha Persea držiaceho hlavu Medúzy od Benvenuta Celliniho. A vždy v nej a okolo nej nájde množstvo turistov miesto na oddych. Nesmú však v loggii jesť a ani si ľahnúť na kamenné lavice. Poriadková služba mesta dozerá na dodržiavanie poriadku. Na vonkajších schodíkoch loggie sa môžu turisti aj najesť a pritom sa zabaviť sledovaním míma a stojacich živých sôch.
Luigi Benassai, známy ako gReY the Mime, hovorí o svojom povolaní: "Mím má telo atléta a myseľ básnika". Hodinu a pol som sedela na schodíkoch Loggie de Lanzi a sledovala jeho pouličnú pantomímu pri galérii Ufzi.
Čo môže odo mňa chcieť?
Na čo tak sústredene hľadia?
Na bočných schodíkoch pod Loggiou dei Lanzi som sedela vedľa Argentínca Maurizia, ktorý bol rád, že vo mne našiel pozornú poslucháčku. V rámci mojich jazykových schopností som sa snažila nielen ho počúvať, ale aj s ním hovoriť. Nielen o mímovi gReY, ale aj o kultúre, histórii a umení.
Upratovanie uprostred Piazza della Signoria.
Bozky uprostred Piazza della Signoria.
V roku 1418 bola zorganizovaná súťaž na stavbu a tvar kupole. Brunelleschi ponúkol inovatívne riešenie a hoci nebol ociálnym víťazom, bol poverený jej výstavbou. Dvojplášťová osemboká kupola, ktorú postavil v rokoch 1420 - 1434, bola a dosiaľ je považovaná za zázrak stavebnej techniky. Bola postavená zvonka dovnútra bez použitia lešenia. Z tehiel kladených vo vzore rybacej kosti.
Naše raňajky bývali najčastejšie v desiatovom čase. Toskánsko láka mnohých turistov k večernému fotografovaniu. K nim patríme aj my. Preto chodíme neskoro spávať a potom aj neskoro vstávame. Aspoň niektorí z nás.
O pol jednej sme boli neďaleko sienskej Loggie della Mercanzia, keď sme začuli zvrchu ulice Banchi di Sopra bubnovanie. O chvíľu okolo nás prechádzal sprievod vlajkonosičov a bubeníkov sienskej contrady Capitana dell'Onda (onda - vlna). Bola to skúška na povestné júlové Palio.
Na Piazza del Campo nás požiadali bangladéšski manželia, aby sme ich odfotografovali. Dozvedeli sme sa, že už 40 rokov žijú v Kalifornii a vybrali sa na dovolenku do Toskánska.
Na juhovýchodnej strane námestia leží nádherné Palazzo Publico (radnica) a Torre del Mangia. 102 metrov vysoká veža bola postavená v prvej polovici 14. storočia. Názov Mangia je vraj odvodený od prezývky neveľmi obľúbeného mestského zvonára prezývaného Mangiaguadagni.
Na ľavej strane nádvoria Palazzo Publico je umiestnené torzo travertínovej sochy zvonára Mangiaguadagni, ktorý údajne trpel nielen žravosťou, ale aj márnotratným životom a lenivosťou.
Sienske námestie Il Campo sa dvakrát ročne mení na dostihovú arénu. V júli a v auguste. Počas našej návštevy už boli okolo celého námestia postavené drevené bariéry. V Siene je 17 kontrád (mestských štvrtí). Z nich je vylosovaných 10, ktoré bojujú všetkými prostriedkami o víťazstvo. Táto nebezpečná súťaž, ktorá má svoje korene v stredoveku, má mnohokrát svoje obete. Najmä pre kone ide o veľmi náročnú trať. Bežia po dlažbových kockách, ktoré sú na čas Palia vysypané tufovým pieskom, pričom musia na krátkej vzdialenosti zvládnuť štyri ostré zákruty.
Románsko-gotická sienska katedrála Santa Maria Assunta bola postavená v 12. storočí.
Nad prostredným portálom sa nachádza veľké ružicové okno znázorňujúce Poslednú večeru.
Hlavnou dominantou chrámu je zebrovitý čiernobiely obklad. Čierna a biela farba sú znakom Sieny. Po celej dĺžke hlavnej lode trojloďovej baziliky Santa Maria Assunta sa ťahá rímsa. Pod ňou sú pripevnené busty 172 pápežov a 36 kráľov.
V ľavej lodi katedrály Santa Maria Assunta je umiestnený vchod do Piccolominiho knižnice. Bohatú freskovú výzdobu namaľoval umbrijský maliar Pinturicchio spolu so svojimi pomocníkmi. Na veľkých obrazoch je zachytených 10 príbehov zo života pápeža Pia II. Uprostred knižnice stojí socha troch grácií.
Žiariaca klenba Piccollominiho knižnice obsahuje sériu alegorických postáv, pastoračné scény a bakchanálie. Dva väčšie panely zobrazujú epizódy klasickej mytológie - Diana a Endymion a Znásilnenie Persefony. Erb rodiny Piccolomini (modrý kríž na bielom poli s piatimi vychádzajúcimi mesiačikmi) je uprostred stropu. Pápež Pius II., vlastným menom Enea Silvio Piccolomini, bol taliansky humanista a diplomat. Bol vynikajúcim rečníkom, autorom historických, geograckých, pedagogických a autobiograckých diel, lozockých a náboženských traktátov. Bol aj básnikom a dramatikom. Predtým, ako sa stal pápežom, napísal knihu s erotickou tematikou Príbeh dvoch milencov. Podľa všetkého mal aj dve deti.
Vo vnútri katedrály sa nachádza kazateľňa z bieleho mramoru. V rokoch 1265-1268 ju vytvoril Nicola Pisano so svojimi žiakmi. Je vyzdobená príbehmi zo Starého zákona.
Potom, čo Remulus zabil svojho brata Rema, sa začali Removi synovia báť o svoj život. Preto utiekli z Ríma spolu s vlčicou, ktorá vychovala ich otca a strýka. Volali sa Senius a Aschius. Legenda hovorí, že sú zakladateľmi Sieny a Asciana. Pri úteku z Ríma sedel jeden z nich na bielom koni a druhý na čiernom. údajne kvôli tomu je čierna a biela farba v erbe Sieny. V hlavnej lodi chrámu Santa Maria Assunta je v podlahe kruhová mramorová intarzia, znázorňujúca Seniusa a Aschiusa s vlčicou a okolo sú symboly ďalších miest, ktoré podporovali Sienu.
Pohľad na Sienu od baziliky San Domenico. Torre Mangia a zvonica sienskeho dómu majú vraj rovnakú výšku. Rovnaká výška mala vyjadrovať rovnakú svetskú a cirkevnú moc.
V nedeľu večer sme sa opäť vybrali do San Gimignana. Ivo sa ponáhľal vystúpiť na Torre Grossa. Najvyššiu - 54 metrov vysokú vežu postavenú v roku 1310. Ja som sa do centra mesta vybrala uličkou vedúcou po pravej strane hradieb. San Gimignano sa môže chváliť zmrzlinárňou Dondoli. Nachádza sa na Piazza della Cisterna. Jej majster Sergio navrhol aj čokoládovú zmrzlinu Amedei, ktorá v rokoch 2005 až 2009 získala "zmrzlinového" Oscara. Neustále vraj vymýšľa nové druhy zmrzlín. Ja som si dala čokoládovú. Len neviem, či to bola práve Amedei.
V nedeľu sa v San Gimignane uskutočnil "blší" trh. Živo na ňom bolo ešte aj vo večerných hodinách.
Na Piazza del Duomo je nielen stredoveká otvorená loggia s tromi veľkými oblúkmi, ale aj Palazzo Comunale (radnica) a najvyššia veža San Gimignana - Torre Grossa (54 m).
Na Piazza del Duomo sa pod hodinami ukrýva vchod do ďalšej významnej budovy. Do Palazzo Vecchio del Podestà. V nej pôvodne sídlil starosta. Dnes je v nej Teatro dei Leggieri s výbornou akustikou a s hľadiskom pre sto divákov.
Na Piazza del Duomo vždy oddychujú a debatujú nielen turisti, ale aj domáci v dokonalej symbióze.
Po siedmej večer sme sa rozlúčili so San Gimignanom a vrátili sa na svoju poslednú noc do Quercegrossa. Na druhý deň sme sa mali sťahovať do Pienze.
So zelenými rozľahlými vinicami sme sa rozlúčili v pondelok o desiatej hodine. Z agroturisma Casalgallo sme sa sťahovali do agroturisma Poderuccio v Pienze. Z Via Bruno Buozzi v Quercegrossa viedla k nášmu apartmánu jeden a pol kilometrová prašná cesta pomedzi vinice Casalgalla. Po piatich dňoch sa naša červená fabia takmer stratila pod hrubou vrstvou prachu. Cestou do Pienze sme sa zastavili v Siene na umyvárke, aby sme jej vrátili pôvodnú farbu. Prvú časť našej talianskej dovolenky sme venovali viac mestám ako krajine. Vo Florencii sme boli naposledy pred desiatimi rokmi a ja som ešte aspoň raz chcela zažiť jej atmosféru. Siene a San Gimignanu nevieme odolať a pri každej návšteve Toskánska ideme obdivovať architektúru týchto miest. Napriek množstvám turistov v nich vládne pohoda. San Galgano sme prvýkrát objavili v roku 2006. Nesklamalo nás. Má rovnakú príťažlivosť ako pred dvanástimi rokmi. |
|
Potulky po Európe - hlavná stránka Vydal: Zlatomoravecký spisovateľ, Zlaté Moravce 2023 |
