Týždeň v Dolomitoch (júl 2018) Danuša Meňhartová |
|
Po dvoch týždňoch v Toskánsku, kde sa teploty pohybovali do tridsaťpäť stupňov a kde sa nadmorská výška v miestach nášho pobytu pohybuje od päťdesiat metrov nad morom po šesťsto metrov, sme sa presťahovali do Colfosca. šesť dní sme sa túlali v podstatne chladnejšom prostredí a najmä v iných nadmorských výškach. Ale rozhodne táto zmena podmienok stála za to. Dolomity vytvárajú horský masív, ktorý je súčasťou Álp. Väčšina územia leží v talianskej provincii Belluno, zvyšok územia zasahuje do provincií Bolzano a Trento. Pohorie je pomenované podľa francúzskeho geológa D.G. de Dolomieu. Od augusta 2009 sú Dolomity zapísané v zozname Svetového dedičstva UNESCO. Taliani tvoria na tomto území 61% obyvateľstva a Nemci35 %. Počet Ladinov je približne 39000, čo sú 4% obyvateľstva. V horských oblastiach strednej časti Dolomitov sa v piatich dolinách - Val Gardena, Val Badia, Val di Fassa, Livinallongo del Col di Lana a v lokalite Cortiny d'Ampezzo používa ladinčina.
Naše prvé nedeľné ráno nás v Colfoscu privítalo so slniečkom. Pred ôsmou som vyšla pred náš apartmán, urobila pár krokov a mohla som fotografovať severovýchodnú časť monumentálneho Gruppo del Sella, smerom k Passo Gardena.
Náš byt v apartmánovom dome Barantl bol na prízemí. Majitelia - pani Clara a Christopher Kostnerovci (matka a syn) - na internetovej stránke uvádzajú "Interiéry tohto bytu orientovaného na juh spájajú štýl, komfort a funkčnosť." My môžeme k tomu ešte dodať, že bol neuveriteľne tichý. Dokonca aj všetky dvere sa zatvárali úplne potichu. Jediné, v čom sme trochu zaváhali, bolo, že sme až deň pred odchodom povedali Christopherovi, že je nám chladno. Pri našom odchode bol celý byt príjemne vyhriaty.
V nedeľu ráno sme pri raňajkách neustále počuli: ššššššššš, šššššššššššš. Keď som vyšla na priedomie, rútili sa okolo nás cyklisti. Prvý Maratona dles Dolomites sa uskutočnil v júli 1987. Zúčastnilo sa ho 166 cyklistov. Trasa bola unikátna. Prechádzala cez sedem priesmykov: Gardena, Sella, Fedaia, Duran, Forcella Staulanza, Falzarego a Valparola. Dĺžka trate bola 175 kilometrov. Odvtedy prebieha cyklistický maratón v Dolomitoch každý rok. V roku 1990 bola trať dlhá 184 km a zahŕňala prechody Valparola, Tre Croci, Giau, Pordoi a Campolongo. Rozdiel v nadmorskej výške bol 5000 metrov. Maratónu sa zúčastnilo 951 účastníkov. Bol to aj rok prvého maratónskeho dresu, ktorý dostali všetci pretekári. V roku 1994 sa maratónu zúčastnilo 5031 ľudí - takmer o 2000 viac ako v predchádzajúcom roku. 111 jazdcov bolo chytených bez prilby a preto bolo diskvalikovaných. V roku 2014 bolo prihlásených 32 600 cyklistov. Organizátori sa museli rozhodnúť o maximálnom počte účastníkov nielen pre tento maratón, ale aj pre ďalšie ročníky. Maximálny počet stanovili na 9 000 pretekárov. Od roku 2016 sa do maratónu prihlasovalo viac ako 33 000 cyklistov. V roku 2018 mal maratón 3 trasy. Najdlhšia merala 138 km a rozdiel vo výške bol 4238 metrov, stredná mala dĺžku 106 km a výškový rozdiel 3130 metrov. Trasa Sellaronda bola najkratšia - 55 km s výškovým rozdielom 1780 metrov.
Cesty cez Dolomity boli uzatvorené, takže nám nezostávalo nič iné, len fotografovať prúdy cyklistov. V Colfoscu bola trať opäť otvorená pár minút pred jednou. A aj to len smerom na Passo Gardena. Hneď, ako okolo nás prešlo prvé auto, vybrali sme sa na fotografické potulky aj my. Masív Gruppo del Sella ma fascinuje už od roku 2008. Vtedy sme Dolomitmi len prechádzali. Počas tohto týždňa som ho mala denne pred sebou.
Z Passo Gardena sa pred nami o štvrť na dve otvoril veľkolepý výhľad na východnú stranu. Vôbec nám nevadilo, že teplomer ukazoval len 17 stupňov Celzia. Po toskánskych horúčavách to bola príjemná zmena. O druhej sme už prechádzali údolím medzi Gruppo del Sella a Sassolungo. Na juhozápade sa nám otvárali pohľady na hory okolia údolia Gardena.Sassolungo (v ladinskom jazyku Saslonch) je hlavný vrchol masívu rovnakého mena. Je vysoký 3181 metrov a nachádza sa vo Val Gardene. Miestna legenda o tomto masíve hovorí, že je to pohrebisko obra. Masív Sassolungo sa skladá z ďalších piatich vrcholov. Z nich je najvyšší Sasso Levante (3114) a najnižší Cinqueditta (2918). Gruppo del Sella je pohorie Dolomitov. Nachádza sa medzi údoliami Gardena, Badia, Fassa a Livinallongo. V bedekroch je často označované ako jedno z najkrajších miest v Dolomitoch. Je možné ho obdivovať zo všetkých strán. Kol dokola je možné okolo neho prejsť nielen po turistických chodníkoch, ale aj oveľa pohodlnejšie - autom. Toto je pohľad zo západnej strany.
Terrazza delle Dolomiti na Sasso Pordoi bude patriť k mojim nesplneným snom. Od roku 1963 vedie z Passo Pordoi (2239 m.n.m.) na Sasso Pordoi (2950 m.n.m.) lanovka. Cesta vo "vzduchu" trvá len 4 minúty. Už v roku 2012 ma lákalo vyviezť sa na plošinu Gruppo del Sella a odtiaľ obdivovať celé Dolomity. Nevyšlo to vtedy a ani teraz. Každý deň bolo tak premenlivé počasie, že ma Ivo strašil: "Čo keď lanovka nebude môcť ísť späť? S tvojimi kolenami odtiaľ nezídeš."
Priaznivci talianskej cyklistiky si na budúci rok určite pripomenú 100 rokov od narodenia Fausta Coppiho. Známy bol aj pod prezývkou Il Campionissimo (šampión šampiónov). Prvé víťazstvo na Giro d ´Italia vybojoval v roku 1940. Spolu s Eddy Merckxom a Alfredom Bindom je spoludržiteľom rekordu s piatimi víťazstvami na tomto podujatí. Ako prvý dokázal triumfovať na Giro d'Italia i Tour de France v jednom roku. Podľa niektorých historikov počas kariéry odjazdil viac ako tritisíc kilometrov v úniku a vyhral 58 pretekov. V ankete o najlepšieho talianskeho športovca 20. storočia Fausto Coppi obsadil druhé miesto. Na Passo Pordoi mu obec Canazei dala v roku 2000 osadiť bronzový pomník "v tieni majestátnych vrcholov Dolomitov".
Pohľad na Gruppo del Sella je z južnej strany naozaj veľkolepý. Dočítala som sa, že niektorí považujú tento skalný masív za majestátny hrad. Vľavo vidno na vrchu Sasso Pordoi budovu lanovky. O trištvrte na štyri začala obloha sivieť a my sme sa rozhodli ísť cez Corvaru domov. V Corvare bola ešte stále riadená doprava. Práve sa v nej končilo vyhodnotenie cyklistického maratónu. Len čo sme prišli do Colfosca, začalo pršať. O pol ôsmej sa počasie umúdrilo a nás to lákalo sa ísť pozrieť aspoň do Passo Gardena. Za iných svetelných podmienok, aké boli poobede. Passo Gardena je horský priesmyk v nadmorskej výške 2136 metrov na severozápadnej strane Gruppo del Sella. O ôsmej sme urobili posledné zábery dňa. Pôvodne sme chceli ísť na Tre Cime v nedeľu. Cyklistický maratón nám tento plán prekazil. V pondelok sme sa vydali na cestu pred pol jedenástou a o pol dvanástej sme boli v Passo Valparola v nadmorskej výške 2168 metrov. To sme ešte neboli ani v tretine cesty. Z Colfosca (1645 m.n.m.) je na Tre Cime približne 62 km. Pritom sme museli prejsť cez dva priesmyky - Valparola a Falzarego (2105 m.n.m). Potom sme mali zísť do Cortiny d´Ampezzo, ktorá leží v nadmorskej výške 1224 m.
Za Misurinou, ktorá je vo nadmorskej výške 1752 m nás čakalo posledné stúpanie. Na parkovisko pri chate Auronzo, ktorá leží vo výške 2333 m.n.m. Najväčšie stúpanie je dlhé asi 4 km. Naša fabia dostala dostatočne zabrať, pretože sme museli dávať pozor nielen na autá idúce oproti, ale najmä na cyklistov, ktorí išli pred nami do kopca. Obdivovala som ich, ako môžu takú náročnú trasu zvládnuť. Pri vstupe na cestu vedúcu k Tre Cime sa platí tridsať eurové mýto.
O štvrť na dve sa nám podarilo nájsť výborné miesto na parkovanie. Tesne pod chatou Auronzo. To sme ocenili pri návrate späť, pretože sme k parkovisku schádzali. Na Tre Cime sme však takmer nevideli. Hoci boli končiare troch zubov v oblakoch, turistom to nevadilo. Na okružnom chodníku bolo pomerne dosť ľudí. Turistický chodník okolo Tre Cime je dlhý necelých 10 kilometrov. 800 metrov za chatou Auronzo je možné si vybrať: Cesta vpravo: Casón Pè de la Pala, Val Marzon, Auronzo di Cadore. Cesta vľavo: Rifugio Lavaredo, Rifugio Locatelli, Traversata Rifugio Lunelli.Pôvodne mal Ivo v pláne obísť celý masív troch zubov. Môj plán bol prejsť aspoň po Capella degli Alpini, ktorá je od parkoviska vzdialená 1,4 km. Ivovi som prisľúbila, že ho počkám v chate Auronzo.
Masív Tre Cime patrí do Dolomity Sesto. Dva a pol hodinová okružná túra vedie z chaty Auronzo smerom k chate Lavaredo, potom do priesmyku Forcella di Lavaredo, pokračuje k chatám Locatelli a Lange. Nasleduje návrat k chate Auronzo. Prevýšenie je okolo 400 metrov. K Alpskej kaplnke vedie široký pohodlný chodník. Je možné na ňom stretnúť všetky vekové skupiny, všetky národnosti a aj psov. O bieleho pudlíka bolo dokonale postarané. Ak by bol z prechádzky unavený, mohol si ľahnúť do svojho pojazdného pelechu. Tre Cime sa skladá z troch zubov. Cime Piccola, Cima Grande a Cime Ovest. Najvyšší z nich je ; prostredný Cima Grande. Meria 2 999 m. Západný Cima Ovest je vysoký 2 973 m. Nad chatou Lavaredo sa vypína do výšky 2 875 m Cima Piccola. Tentoraz sme ich takmer nevideli. Pri kaplnke sa začalo schladzovať a sivá obloha začala klesať čoraz nižšie.
Zdalo sa mi, že mám bližšie k chate Lavaredo, ktorú som už videla pred sebou. Tak som sa rozhodla ísť až k nej. O štvrť na tri išla väčšina turistov oproti mne. Ešte pred dvadsiatimi rokmi sme chodili na túry tak, ako sa má. Zavčasu ráno, alebo aspoň ráno. Vtedy je predpoklad aj na lepšie počasie. V posledných rokoch sa nám podarilo tento návyk stratiť. A tomu zodpovedá častokrát aj zmena počasia, ktorá nás zvykne čoraz častejšie nepríjemne prekvapiť. Vpravo od Cima Picolla leží vo výške 2 454 m.n.m. Forcella di Lavaredo. Od chaty Lavaredo (2344 m) je priesmyk vzdialený len 650 metrov s výškovým prevýšením 103 metrov. Ivo ľutuje, že tam nevyšiel. K chate Auronzo a aj k chate Lavaredo sa pohodlne dostanú aj autá. Dokonca z dvoch strán. A preto to tu majú chatári jednoduché. Zásoby do chát nemusia vynášať nosiči ako v našich Vysokých Tatrách.
Za informačnou tabuľou vedie takmer neviditeľný Cima Picolli a chodník k Forcello di Lavaredo.
Nielen v chate Lavaredo sa dá príjemne posedieť. Keď je pekne, môžu turisti jesť a oddychovať vonku. Keď som prišla k chate, zrazu som zbadala Iva, o ktorom som si myslela, že už bude obchádzať Tre Cime. Fotografovanie ho zjavne brzdilo. Naše stretnutie sme sa rozhodli osláviť. Išli sme na čaj. To bolo o tretej.
O pol štvrtej som chcela pokračovať v ceste. Vrátiť sa k chate Auronzo. Mala som pred sebou asi 2 km pohodlnej, ale pre moje kolená predsa len dlhej cesty. Tam som chcela počkať na Iva, ktorý mal v pláne prejsť okolo Tre Cime. Keď sme vyšli z chaty Lavaredo, na severozápade bolo vidno modrú oblohu poprekrývanú bielymi oblakmi. Ale z juhu sa na nás valila čierňava. S Ivom sme sa nestihli ani dorozprávať o našom ďalšom postupe, keď začalo liať. Vrátili sme sa späť do chaty. Tentokrát sme si dali čaj a zo širokej ponuky zákuskov som nám vybrala aj obrovský ovocný koláč.
O pol štvrtej sa výhľad na východnú stranu Tre Cime otvoril. Ale len na desať minút. Potom na nás padla obloha.
Po pol hodine, pár minút po štvrtej, sme urobili ďalší pokus na návrat k chate Auronzo. Ani tento nám nevyšiel. Najmä kvôli tomu, že Ivo sa nechcel vzdať myšlienky, že počasie sa k večeru umúdri a on bude môcť Tre Cime odfotografovať pri dokonalom osvetlení. No len čo sme vyšli von a urobili pár krokov, opäť sa spustil dážď. Tretíkrát sme sa vrátili do chaty. Na tretí čaj. Pred piatou som sa rozhodla, že sa k nášmu parkovisku vydám za každých podmienok. Nakoniec aj Ivo rezignoval a vybral sa so mnou. Na niektorých úsekoch sme išli v absolútnom mlieku. Nevideli sme ani na okraj chodníka. Boli ale aj chvíle, že sme videli na vzdialenosť 10 - 15 metrov.
O pol šiestej sme sa blížili k nášmu autu. Na severe sa začala obloha presvetlovať, ale za nami bola stále čierňava. A pod nami bola masa oblakov, ktorá veštila, že nám bude pri návrate do Colfosca pršať.
V stredu sme sa vydali na objavovanie Dolomitov smerom na Passo di Falzarego. Prvé fotografické zastávky sme si urobili o trištvrte na jedenásť za San Cassianom. Pred nami sa otváral výhľad na dolomitový masív Cunturines s najvyšším vrcholom La Cima Cunturines s výškou 3064 metrov.
O štvrť na dvanásť sme boli v Passo Valparola. Smerom na Falzarego sa otvára výhľad na vrchol Averau (2649 m), čo je najvyššia hora rovnomennej horskej skupiny v Ampezzanských Dolomitoch. O dvanástej sme zaparkovali vedľa cesty v Passo di Falzarego. Hlboko pod nami ležala pod vrstvou bielych oblakov Cortina d´Ampezzo .
Na horu Lagazuoi (2835 m) je možné sa dostať lanovkou do výšky 2762 m. Z Passo di Falzarego prekonáva lanovka 657 metrový výškový rozdiel.
Cyklista v bielom tričku svojim kolegom povedal: "The lady takes pictures of us." Dvaja sa ku mne obrátili s úsmevom, ale jedného nechalo moje úsilie ľahostajným.
Tofana di Roses so svojou výškou 3225 metrov sa pred nami ukryla.
Vďaka častým dažďom majú dolomitské lúky krásnu zelenú farbu a množstvo kvetov tých najrozmanitejších farieb.
O tretej sme už boli "doma" v Colfoscu. Cestou z Falzarega do Arabby nás v 18 zákrutách naháňal dážď a len čo sme sa z auta presťahovali do apartmánu, spustili sa z oblohy prúdy vody. Prestalo pršať až pri západe slnka. Pár minút pred deviatou. V stredu som prvé zábery dňa robila nezvyčajne zavčasu. O pol siedmej. Na potulky sme sa však vydali až o deviatej. Smerom do Passo Gardena. Žiaden plán sme nemali. Chceli sme sa rozhodnúť podľa toho, ktorým smerom bude najkrajšia obloha.
Pohľad na lúky z Passo Gardena smerom k Selva di Val Gardena.
Za Ivom je severovýchodná časť masívu Gruppo del Sella a vpravo je Sassolungo.
Cyklisti z Nemecka požiadali Iva o skupinovú fotografiu, čo som na urobenie záberu využila aj ja. Vôbec na nich nebolo vidieť, že absolvovali cestu do poriadneho kopca. Passo Sella (2240 m) je najvyšší taliansky priesmyk, ktorý je dosiahnuteľný verejnou prístupovou cestoubol počas našej dovolenky v oprave.
Na množstvo áut, motoriek a cyklistov, ktorí ním prechádzajú, tohto roku striehli mnohé značky upozorňujúce, že na ceste sa pracuje a semafory, ktoré riešili najkomplikovanejšie úseky.
Pod Marmoladou - s výškou 3343 metrov najvyššou horou v Dolomitoch, leží jazero Fedaia. Za Passo di Fedaia, cez ktoré viedla v rokoch 2008 a 2011 etapa v rámci Giro d'Italia, sme si o trištvrte na jednu urobili piknik. Po príchode do nášho dovolenkového domova sa zopakoval scenár z predchádzajúceho dňa. Riadne sa rozpršalo. Až o pol siedmej sa opäť vyčasilo a my sme sadli do auta. Na cestu okolo Gruppo del Sella. Z Passo Gardena sa pred nami otvoril výhľad na východnú časť Dolomitov na Sasso di Santa Croce (2907m).
O siedmej vytvárali oblaky obrovské tiene na Colfoscom a Corvarou.
Sasso Pordoi (2950 m n. m.) je skalnatý vrchol v južnej časti dolomitského masívu Gruppo del Sella. Má tvar plošiny. Na jeho vrchole je vyhliadková terasa s reštauráciou a vrcholová stanica lanovky z Passo Pordoi. Lanovka medzi Passo Pordoi a Sasso Pordoi bola jednou z prvých lanoviek postavených v Dolomitoch. Naraz sa do nej vojde až 65 ľudí.
Uprostred záberu vidno vrchol Piz Boè (3152 m). Od vrcholovej stanice na Sasso Pordoi trvá túra na Piz Boè približne hodinu a pol s prevýšením 300 metrov. Na jeho vrchole je malá horská chata Capanna- Fassa, v ktorej je možné počas letných mesiacov aj prenocovať.
Fotografickú zlatú hodinu sme zažili v náš predposledný večer aj v Dolomitoch. Z terasy na Passo Sella sa pred nami otváral výhľad nielen na Sasso Pordoi, ale aj na Marmoladu.
O ôsmej večer sa Marmolada zahaľovala do chumáčikov oblakov. Vo štvrtok ráno som sa vyšla pozrieť pred náš apartmán na východ slnka. Už o pol šiestej som z nádvoria robila prvé zábery dňa. Slnečné lúče sa začínali opierať o vrcholy Gruppo del Sella.
O dvanástej sme sa zastavili v Passo Gardena. Od 16. mája do 16. októbra býva otvorená Capella di San Maurizio postavená v Passo Gardena v roku 2004. San Maurizio je považovaný za patróna horských strelcov, členov alpínskeho vojenského zboru, založeného v roku 1872.
Najznámejším a najreprezentatívnejším prvkom alpskej uniformy je klobúk, nazývaný "bantam". Skladá sa z mnohých prvkov, ktoré dokážu reprezentovať stupeň, pluk a príslušnú špecializáciu. Najnovšia verzia klobúka bola predstavená v roku 1910. Na ľavej strane má za stuhou zastoknuté pero, dlhé asi 25 až 30 cm. Čierne pero z havrana označuje vojakov, hnedé orlie pero poddôstojníkov a nižších dôstojníkov. Vyšší dôstojníci a generáli majú za stuhou zastoknuté biele husie perá. Pero majú aj na vlajke, ktorá veje pri kaplnke.
O jednej ešte Ivo dúfal, že počasie si to rozmyslí. Nerozmyslelo. Do apartmánu sme sa vrátili o pol druhej, s prvými kvapkami dažďa.
V piatok sa nám takmer trojtýždňové potulky po Toskánsku a Dolomitoch skončili. Poslednýkrát sme ešte prešli po dolomitských serpentínach a zamierili sme na Slovensko. |
|
Potulky po Európe - hlavná stránka Vydal: Zlatomoravecký spisovateľ, Zlaté Moravce 2023 |
