Potulky po polostrove Crozon (2017)

    Danuša Meňhartová
    15-24.6.2017

Potulky po bretónskom polostrove Crozon sú prvou časťou nášho opätovného poznávania Bretónska a Normandie. Z Crozonu sme prešli na bretónske Pobrežie útesovcov a Pobrežie ružovej žuly. Záver našich potuliek po Francúzsku sme ukončili na normandskom Alabastrovom pobreží.

Po prejdení takmer 1300 km od domova, a po prvej tranzitnej noci v Nemecku, sme vo štvrtok 15. júna 2017 prišli do nášho druhého tranzitného ubytovania - do francúzskeho Val-de-Viere. Tento rok nás okrem Jean-Pierra privítala aj jeho manželka Agnes. Po veľmi dobrej skúsenosti sme sa do tohto malého kúska raja po roku opäť vrátili.

Záhrada vo Val-de-Viere.

V piatok 16. júna 2017 sme o štvrť na sedem večer prišli do nášho tretieho tranzitného ubytovania k manželom Cartierovcom do Saint-Germain-du-Corbéis. Geraldine a Guy nás pozvali na výlet do 13 kilometrov vzdialenej malebnej dedinky Saint-Céneri-le-Gérei. Dedinky, ktorá má okolo 140 obyvateľov a je zaradená na zoznam "Petites Cités de Caractere".

V roku 1981 starosta dedinky Collonges-la-Rouge vyslovil myšlienku ochraňovať a podporovať pozoruhodné dedičstvo výnimočných obcí. Aby sa obce, ktorým hrozí stať sa múzeom bez "duší" sa stali obcami, do ktorých sa vracia život pulzujúci na tienistých námestíčkach chránených platanmi.O rok neskôr sa k nemu pridalo ďalších 66 starostov a vzniklo združenie "Les Plus Beaux de la Terre" - združenie najkrajších dediniek Francúzska. Dnes je v združení 157 obcí v 77 departmentoch. Patrí sem aj Saint Céneri-le-Gérei.

Odchod zo Saint-Germain-du-Corbéis sme mali v sobotu 17.júna naplánovaný na 9,30. Odchádzali sme o 11,15. Géraldine a Guy Cartierovci si k raňajkám priniesli nielen fotoaparát, ale aj slovníky. Zaujímali sa o život na Slovensku a Guy ho veľmi prakticky porovnával so životnou úrovňou vo Francúzsku. Prebrali sme pracovné podmienky, platy, odvody, školstvo, rodiny. Pokračovali sme v rozhovore, ktorý sme začali pri našom príchode.

Dinan je viac ako desaťtisícové bretónske mestečko. V roku 1986 bolo francúzskym ministerstvom kultúry zaradené do zoznamu "Villes et Pays d'art et d'histoire" - mestá a krajiny umenia a histórie. V súčasnosti má toto označenie len 146 francúzskych miest a obcí. Až do konca 17.storočia mesto prosperovalo z výroby a obchodu s plátnom. Z tohto obdobia sa v Dinane zachovalo množstvo zaujímavých hrázdených domov.

Pod hradbami Dinanu tečie rieka Rance. Stredovekou uličkou Rue du Petit Fort je možné prejsť až k prístavu. 102km dlhá Rance ústí do Lamanšského prielivu medzi San Malom a Dinardom. V jej ústí je postavená prvá prílivová elektráreň na svete.

Morgat - v sobotu 17. júna 2017 o pol ôsmej večer sa pred nami otvoril pohľad na morgatský záliv. Po stretnutí s našim domácim sme sa udomácnili v našom dovolenkovom byte a pred jedenástou sme ešte vyšli na nábrežie, ktoré sme mali priamo pred vchodom.

Polostrov Crozon vďačí svojmu názvu hlavnému mestu Crozon. Nachádza sa na západnom konci Bretónska v departmente Finistere. Bretónske skalisté pobrežie je na západe tvarované ako trojzubec smerujúci do Atlantického oceánu a polostrov Crozon je jeho prostredným hrotom. Celý polostrov je zahrnutý do prírodnej rezervácie Parc naturel régional d'Armorique. Jeho západná časť je obmývaná morom Iroise a preto je zaradená aj do prírodnej rezervácie Parc naturel marin d'Iroise, vytvorenej v roku 2007. V nedeľu o jednej popoludní sme z výbežku medzi plážami Goulien a Kerloc´h sledovali odliv, ktorý okolo celého zálivu vytváral biele čipky.

Za Ivom vidieť časť pláže Kerloc´h.

V nedeľu popoludní sme zašli do malého mestečka Camaret-sur-Mer s 2600 obyvateľmi. Od 9,00 do 19,00 hodiny bol takmer po celej dĺžke obytného nábrežia trh s umeleckými predmetmi. Mnohí umelci a remeselníci tvorili svoje diela priamo pri svojich stánkoch. Košikári plietli koše, mladé ženy šili a upravovali čiapky, klobúčiky a iné prikrývky hlavy, v niekoľkých stánkoch vytvárali rôzne drôtené a kamienkové ozdoby. Čipkárky predvádzali svoje umenie, maliari maľovali obrázky s morskými a pobrežnými motívmi.

V Camaret-sur-Mer sa väčšina trhových návštevníkov prechádzala pomedzi trhovými stánkami, niektorí sedeli v otvorených reštauráciách a kaviarničkách, odkiaľ pozorovali ruch okolo seba. Zopár domácich sledovalo trh z okien domov, lemujúcich časť nábrežia.

Nábrežie a prístav v Camaret-sur-Mer uprostred odlivu.

V Camaret-sur-Mer je pri jachtárskom prístave "cintorín" starých rybárskych lodí. Osem vrakov - Castel Dinn, Notre dame des neiges, Maïtena, Rosier Fleuri, La Salle, Dominique, Magellan, Rose des mers - má všetkým návštevníkom pripomínať camaretskú históriu. Väčšina z nich slúžila rybárom najmä pri love langúst, homárov, tuniakov a krabov. Rosier Fleuri bola daná do dôchodku v roku 1962 a Magellan v roku 2002.

V nedeľu okolo siedmej večer sme zaparkovali pri výbežku Pointe de Dinan a vybrali sa na prechádzku po pobrežnom chodníčku. Práve sa končil odliv a more bolo pripravené na návrat k pevnine.Z výbežku Pointe de Dinan sme videli členité pobrežie smerom na Cap de la Chévre.

Skalné brány sú takmer okolo celého Pointe de Dinan.Na Dinane postavila príroda aj zámok obrov - Château de Dinan (po bretónsky Kastell Dinn).

O pol deviatej večer sme zaparkovali nad plážou Palue. Nielen bedekre, ale aj náš domáci Eric, nám práve túto pláž odporúčali na pozorovanie západu slnka nad Atlantikom. Cesta z parkoviska na pláž nie je veľmi príjemná. Nielen preto, že buď prudko klesá, alebo pri výstupe prudko stúpa, ale aj pre kúdoly prachu, keď okolo prechádzajú autá, ktoré sú ochotné riskovať, že prídu o podvozok.

Závoje vodných kvapiek pri podvečernom prílive na pláži Palue.

O štvrť na desať večer vody Atlantiku vytvárali na piesčitej časti pláže Palue zaujímavé obrazce.

Crozonská pláž Palue láka nielen obdivovateľov západu slnka, ale aj surstov a pádlovačov.

V žiari zapadajúceho slnka o štvrť na jedenásť surfisti ešte stále čakali na svoju vlnu.

V pondelok sme sa z Morgatu vybrali k Pointe de Saint-Mathieu, vzdialený viac ako 90 km. Pred Brestom sme prechádzali ponad rieku Aulne po 515 m dlhom oblúkovom moste Térénez, ktorý otvorili v apríli 2011.

Na Pointe de Saint-Mathieu stoja ruiny románskeho a gotického benediktínskeho opátstva.

Na Pointe de Saint-Mathieu je na strmom, ostrom a skalnatom výbežku pevniny do Atlantického oceánu postavený 37 metrov vysoký maják. Jeho biele halogenidové svetlo sa rozsvieti každých 15 sekúnd a vidno ho takmer do 60 kilometrovej vzdialenosti.

O pol deviatej večer sme sa opäť vydali na pláž Palue. Pri pohľade na oblohu sa nedal očakávať taký západ slnka, aký sme mohli sledovať predchádzajúci deň. Surferov to však neodrádzalo. Vo svojich neoprénových oblekoch boli schopní v studenej vode čakať na svoju vlnu a z vody začali vychádzať až okolo pol jedenástej.

V utorok ráno sa Ivo vybral kúpiť pečivo k raňajkám do bulangerie vzdialenej necelých 300 m. Každé ráno som ho čakala na chodníku a robila zábery jeho príchodu s čerstvými, naďaleko rozvoniavajúcimi bagetami.

O štvrť na dve sme sa vybrali k pokladni súkromnej spoločnosti Vedettes Sirene, umiestnenej na začiatku móla na nábreží Kador. Dvaja bratia Antoine a Guillaume Drévillonovci pokračujú v tradícii svojho deda, ktorý v roku 1933 začal ponúkať plavby okolo pobrežia Morgatu. Z troch ponúkaných okruhov sme si vybrali 70-minútovú plavbu pod názvom Circuit évasion.

Podľa Sirén sme mali objavovať skryté krásy útesov, divokých zátok a kamienkových pláží, ktoré sú väčšinou prístupné iba po mori a mali sme sa otočiť pod výbežkom Cap de la Chévre. Bolo krásne počasie a preto sa mnohí ľudia rozhodli poznávať pobrežie na kajakoch alebo pádlových doskách.

O druhej sme vyplávali z morgatského prístavu a o pol tretej sme vplávali do jaskyne. Tam sa naša plavba okolo pobrežia skončila. Kapitán Serge niečo tlmene povedal nášmu sprievodcovi Arturovi. Toho to ale vôbec nevyviedlo z rovnováhy a po francúzsky ďalej rečnil o zložení hornín a iných zaujímavostiach pobrežia.

Serge sa snažil dostať čln z jaskyne, ale nakoniec nás musel na more vytiahnuť ďalší čln Sirén, ktorý vyplával z prístavu o pár minút neskôr ako my. Keď sme boli dostatočne vzdialení od brehu - tak, aby nás prílivové vlny nehnali rýchlo k pobrežiu, kapitáni člnov odopli lano a Siréna III pokračovala vo svojej exkurzii. My sme čakali na "záchranný" čln.

Počas celej doby sa Arturovi nezastavili ústa a účastníkov plavby zasypával množstvom informácií. Všetci ho pozorne počúvali.

O štvrť na štyri pre nás doplávala Siréna I. Za jej kormidlom stál aj jeden z majiteľov spoločnosti - Guillaume. Naše člny pripútali pevne k sebe a my sme začali za pomoci posádky opúšťať našu loď.

Neprešlo ani desať minút a náš kapitán Serge tlmene, ale zreteľne, vyslovil slovo - merde. Loď spomaľovala, až sa uprostred mora zastavila. Pomaly sa k nám blížil náš pôvodný čln a z neho nám prišla na pomoc jeho posádka. Pätnásť minút trvalo, kým sa im podarilo chybu aspoň ako tak opraviť.A potom sme sa pomaly začali približovať k Morgatu. Namiesto 70-minútovej plavby sme na mori strávili 130 minút. Guillaume pri našom príchode po francúzsky oznámil, že spoločnosť nám vráti za túto plavbu peniaze. Tí, ktorí mu rozumeli, tak mu zatlieskali. Ale aj my sme pochopili, čo sa bude diať. Opäť sa pred pokladňou vytvoril dlhý rad. Ale tentoraz nie preto, aby si návštevníci lístky kupovali.

Večer o pol ôsmej sme už parkovali na útesoch za Camaret-sur-Mer. Na chvíľu sme sa zastavili pri obrovských kotvách na území Musée mémorial de la bataille de l'Atlantique - pamätníka bitky o Atlantik.

Na skalnom masíve medzi La Salle Verte a Pointe de Pen-Hir si začali po deviatej večer hľadať fotografi a aj nefotografi pohodlné miesto, z ktorého by mohli pozorovať západ slnka. Takýto je západ slnka o trištvrte na desať na Pointe de Pen-Hir.

O pol jedenástej som urobila na Pointe de Pen-Hir posledný záber dňa. Monumentálny Kríž slobodných Bretóncov stojí na tomto výbežku do vôd Atlantiku na pamiatku tých, ktorí zahynuli v bojoch počas druhej svetovej vojny. Na jeho odhalení sa zúčastnil aj generál de Gaulle. Od roku 1996 je na zozname historických pamiatok Francúzska.

V stredu ráno sme sa vydali na dlhší výlet. Smerom na Cléden-Cap-Sizun. Objavovať miesta, na ktoré sme sa pred rokom nedostali. V dedinke Lescogan sme odbočili doprava na Route du Millier. Naša garminka odmietala spolupracovať, ale názov cesty naznačoval, že ideme správnym smerom. Po viac ako kilometri sme skončili na parkovisku Kervoazec. Odtiaľ sme pokračovali po pobrežnej ceste k Phare du Millier, sedem a pol metrov vysokému majáku v tvare domca, postavenom na útesoch medzi Douarnenezom a Beuzec-Cap-Sizunom.

Od parkoviska Kervoazec viedla k majáku Millier pohodlná asfaltová cesta a po našej ľavej strane sa nám otvárali čoraz krajšie výhľady na vresom pokryté útesy a azúrové vody Atlantiku.

O štvrť na štyri sme zaparkovali v Douarnenez. Takmer 15-tisícové mesto je považované za "hlavné mesto sardiniek". A to nielen preto, že mnoho rybárskych lodí chodí na ich lov, ale aj preto, že mnoho žien pracovalo a pracuje v miestnych dielňach, ktoré spracúvajú sardinky. V roku 1832 tu bolo 150 takýchto dielní. Dnes ich je vraj podstatne menej.

V Douarnenez sa nachádza prístavné múzeum. Bolo založené v roku 1993. Pri ústí prístavu Rhu je umiestnených päť lodí, ktoré si môžu malí aj veľkí návštevníci dôkladne poprezerať.

Douarnenez - pri ústí prístavu Rhu je zdvíhací most, z ktorého je vidieť aj ostrov Tristan. Keď chcú plavidlá vplávať do prístavu, život chodcov sa musí zastaviť.

Ostrov Tristan, ku ktorému sa viaže legenda o Tristanovi a Izolde, je od roku 1911 majetkom básnika Jeana Richepina, ktorému patrí aj zámoček na ľavej strane ostrova.

Vo štvrtok o desiatej prepoludním sa morgatský záliv v čase odlivu ešte len pripravuje na prvých návštevníkov. V roku 2016 anglické noviny The Guardian zaradili morgatskú pláž medzi 20 najkrajších pláží sveta a pridelili jej 14. miesto.

Z útesov medzi Múzeom bojov o Atlantik a Pointe de Pen-Hir som uprostred vôd Atlantiku objavila výhľad na obrovské skalisko s kamenným oknom. Hneď som vedela, že na tomto mieste musím byť pri ďalšom západe slnka.

Za Camaret-sur-Mer leží Múzeum bojov o Atlantik. Vzniklo na pamiatku námorníkov celého sveta, ktorí zahynuli počas 2. svetovej vojny.

Ivo na útesoch Pointe du Toulinguet. Za vysokým múrom je vojenský priestor, ktorý je pre návštevy neprístupný. Takže sme si nemohli prezrieť ani maják, ktorý je postavený na konci tohto výbežku do mora. Do prevádzky bol uvedený v roku 1849. O sto rokov skôr, ako sa Ivo narodil.

O štvrť na deväť večer sme opäť zaparkovali pri jachtárskom prístave a "múzeu" starých lodí v Camaret- sur-Mer.

V zálive Pen-Hir kotvili o štvrť na desať štyri plachetnice a my sme sa rozhodovali, či zostaneme na Pointe de Pen-Hir do západu slnka. Ale v ten večer sa nad Atlantikom menilo slnečné počasie, na počasie búrkové.

Piatok bol náš posledný celý deň na polostrove Crozon. Náš plán bol jednoduchý. Objaviť ešte jedno miesto - Pointe de Lostmarc´h. O pol druhej sme cez malé malebné kamenné dedinky s množstvom kvetov smerovali k ešte menšej dedinke Lostmarc´h, ukrytej nad plážou rovnakého mena.

Z Pointe de Lostmarc´h je veľmi pekný výhľad. Najskôr vidno pláž s tým istým menom a za výbežkom Kerdra aj kúsok našej obľúbenej pláže Palue. Za ňou je ešte výbežok Kerdreux a na záver mohutný výbežok Cap de la Chevre. A keďže sme mali veľmi dobré počasie, tak sme na pozadí videli aj pobrežie Cap Sizun.

V piatok som od deviatej večer čakala na útesoch pri Pen-Hire na ten správny zlatý okamih.

Odlivy, prílivy a západy slnka nad morom ma fascinujú. Dokážem celé hodiny sledovať "dýchanie" mora a dokážem mať dlhé minúty pripravený prst na spúšti, aby som ju stlačila v tom, podľa mňa, najsprávnejšom okamihu. A vôbec mi nevadí, že 24x zoom mi nezabezpečí iskrivé fotografie. Mne stačí, aby som si mohla pripomenúť atmosféru, ktorú v tom okamihu vytvorilo prírodné divadlo.

Silueta majáka a opátsva na Pointe de Saint-Mathieu a skalný útvar s kamenným oknom pri západe slnka boli pre mňa tou najlepšou rozlúčkou s polostrovom Crozon v departmente Finistere.

V sobotu o štvrť na dvanásť sme nastúpili do nabaleného auta a vydali sa do nášho ďalšieho cieľa na Pobreží ružovej žuly. Cestou sme sa ešte zastavili v prístavnom meste Roscoff. Stavba starého prístavu na nábreží Neuf sa začala okolo roku 1560. Financovanie stavby bolo zabezpečené darmi, poplatkami za všetky plavidlá zakotvené v zátoke a miestnou daňou z predaja alkoholických nápojov.

Roscoff - starý prístav v čase odlivu.

Severne od Roscoffu leží ostrov Île-de-Batz. Medzi nimi je lodné spojenie. K nástupišťu na loď vedie od roku 1969 most s dĺžkou 527m.


Potulky po Európe - hlavná stránka

Vydal: Zlatomoravecký spisovateľ, Zlaté Moravce 2023
Internetové vydanie: Združenie KĽÚČ 28
Text a foto: © Danuša Meňhartová
Technický redaktor: Jozef Škvarenina