|
|
V roku 2014 sme na záver našej dovolenky objavili uprostred Alabastrového pobrežia pláž Vasterival. Vtedy sme si povedali, že sa sem musíme vrátiť. V roku 2016 sme sa na Alabastrové pobrežie vrátili a objavili sme valleuse (roklinu) pri Senneville-sur-Fécamp a zoznámili sa s pani Ann Drummond, u ktorej sme strávili týždeň v pokojnom záhradnom domčeku. To všetko rozhodlo o tom, že sme sa sem vrátili aj v roku 2017.
V sobotu 1.júla 2017 sme sa presúvali z Bretónska do Normandie cez Pont Normandie, ktorý vedie ponad ústie Seiny. O siedmej sme vchádzali do Varengeville-sur-Mer. Cestu do Les six hêtres sme si od vlani veľmi dobre pamätali. Naša domáca, pani Ann Drummond, u ktorej sme bývali aj v roku 2016, nás už očakávala.
O desiatej večer sme išli na pláž Vasterival. More sa od brehu vzďaľovalo. Bolo uprostred odlivu. Práve túto pláž sme objavili v roku 2014, keď sme prechádzali cez malú dedinku Varengeville-sur-Mer.
Varengeville-sur-Mer má 3 pláže. Najväčšia z nich a najprístupnejšia je Petit Ailly, menšia a tiež dobre prístupná je aj pláž Vasterival. Najmenšia z nich je pláž Moutiers, ku ktorej je najkomplikovanejší prístup. Leží medzi Petit Ailly a Vasterival. Počas odlivu je možné prejsť z jednej pláže na druhú bez toho, aby sme vyšli na pobrežie.
Na Alabastrovom pobreží bol západ o štvrť hodinu skôr ako na polostrove Crozon. Nám sa slnko schovalo v oblakoch nad Lamanšským prielivom. O pol jedenástej sme sa rozhodli vrátiť z pláže Vasterival do nášho dovolenkového domčeka Les six hêtres (šesť dubov).
V nedeľu 2. júla 2017 sme sa prebudili do sivého rána. Pri pláži Pourville sme zaparkovali o jednej popoludní. O štyridsať minút mal byť maximálny odliv, takže more bolo od brehu pomerne ďaleko. Ale ani vzdialenosť od brehu k vode, ani zima a ani mrholenie neodrádzalo kitesurstov. Pre nich bol dôležitý vietor. Hoci nebolo najpríjemnejšie počasie, vo vode bolo v nedeľu popoludní dosť otužilcov. Nielen kitesurstov, ale aj surstov. Najmenej bolo plavcov. Všetci boli poobliekaní v neoprénových oblekoch, ktoré ich aspoň trochu chránili pred zimou. Prvýkrát sme videli, že v čase blížiaceho sa najväčšieho odlivu zišiel z nábrežia na pláž Pourville koč ťahaný dvoma koňmi. Okrem kočiša v ňom sedeli ešte dve ženy. Mojím 24 násobným zoomom som ho sledovala až po pláž Petit Ailly, kde vyšiel na breh vo Varengeville-sur-Mer. Pozdĺž celého pobrežia bolo vidieť množstvo ľudí prechádzajúcich sa po mokrom piesku. Väčšina z nich v úctivej vzdialenosti od útesov. Od našej domácej Ann sme sa dozvedeli, že v marci 2017 sa opäť zrútil pomerne veľký kus pobrežia. Obrovské padajúce balvany zasypali starého rybára.
Z pourvillskej pláže vidieť až po prístav v Dieppe, ktorý cez deň víta všetky plavidlá majákom so zelenou kupolou a v noci svetelnou signalizáciou. Pobrežná hliadka, ktorá mala v nedeľu 2. júla 2017 na pláži v Pourville-sur-Mer od 11-tej do 19-tej hodiny službu, zapisovala všetky dôležité údaje na tabuľu umiestnenú na nábreží. K dôležitým údajom patrí nielen teplota vzduchu a teplota vody, ale aj čas a výška prílivu a odlivu. No a pre surstov a najmä kajtsurstov je ešte dôležitá sila a smer vetra.
Oddych v "našej" záhrade sme zamenili za návštevy miest, ktoré sme už poznali. O pol šiestej schádzal Ivo dolu schodmi vo valleuse - rokline v Sotteville-sur-Mer. Pri pohľade na tabuľu upozorňujúcu na zosuvy útesov dumal nad tým, ako sa trhajú alabastrové steny a či masívne schodisko odolá takýmto zmenám. Najskôr som 231 sottevillských schodov nechcela absolvovať. Pravé koleno mi zreteľne dávalo najavo, že nie je s mojím správaním spokojné. Ale nakoniec som neodolala a po chvíľke váhania som dokrivkala za Ivom. O dve hodiny mal byť maximálny príliv a vody Lamanšského prielivu sa neúprosne blížili k útesom.
Na sottevillskej pláži sedela len jedna francúzska rodina. Manžel s tromi dcérami a svokrom sledoval svoju manželku, ktorá sa vrhla do chladných vôd Lamanšského prielivu. Nikto iný ju nenasledoval. Veď studené vody Lamanšského prielivu lákajú len odvážlivcov.
O šiestej sme vchádzali do Saint-Valery-en-Caux, vzdialený od Varengeville-sur-Mer 25 kilometrov, zaparkovali sme pri jachtárskom prístave a vybrali sa na vychádzku k promenáde pri mori.
Bola nedeľné popoludnie a Francúzi stáli v rybárskom prístave pri stánku s čerstvými rybami a inými morskými potvorami. Predavač nielenže ryby predával, ale priamo na mieste ich na želanie zákazníka veľmi zručne letoval. Sledovali ho nielen zákazníci a zvedavci ako ja, ale aj čajky. Vedeli, že všetko, čo predavač považuje za zbytočné, vyhodí smerom k nim.
Mestečko Saint-Valery-en-Caux má necelých 5 tisíc obyvateľov. Na jeho promenáde je vždy veľmi príjemne. Dlhé mólo zvádza nielen k prechádzke, ale aj k sledovaniu člnov, ktoré sa vracajú do prístavu. O pol ôsmej sme sa rozhodli presunúť do ďalšieho letoviska, ale museli sme počkať, kým zdvíhací most opäť klesne. Bol čas najvyššieho prílivu a vtedy sa mnohé jachty vydávali na more.
Pár minút pred ôsmou sme zaparkovali v blízkosti nábrežia vo Veules-les-Roses s 576 obyvateľmi. Letovisko získalo svoju popularitu vďaka mnohým umelcom, ktorí sem prichádzali už v prvej polovici 19.storočia. Mnohí z nich si tu prenajímali alebo kupovali letné byty. Medzi inými aj autor Dámy s kaméliami - Alexander Dumas mladší a Victor Hugo.
Desať minút pred deviatou večer sme sa na chvíľku zastavili na pláži v Quiberville-sur-Mer. Ivo začal fotografovať priamo pred značkou upozorňujúcou, že po ochrannom vale je chôdza nebezpečná. Potom sme už pokračovali v ceste do nášho záhradného domčeka.
Po krátkej zastávke v Les six hêtres sme sa o desiatej večer vybrali na pláž Petit Ailly. Mali sme ju len pre seba.
Z pláže Petit Ailly sme sledovali plamenný západ slnka. Môj 24-násobný zoom sa prekonával. Priblížil mi celé večerné divadlo, ktoré sa pred nami odohrávalo.
V pondelok o druhej popoludní sme objavili malú dedinku Veulettes-sur-Mer. Pár metrov za nami zaparkovali traja anglickí veteráni na dvoch veteránoch.
V čase najväčšieho odlivu bolo na pobreží veľmi rušno. Veľká skupina detí bola na kurze pêche à pied pod dohľadom inštruktorov. Deti mali v rukách plagátiky s obrázkami malých morských živočíchov. So sústredením sa prehrabovali pod kameňmi a ak niečo našli, najprv to konzultovali medzi sebou a potom bežali za inštruktormi. Podľa výrazu jedného z inštruktorov som predpokladala, že pod kameňmi objavil niečo zaujímavé. Privolával ostatných, aby sa prišli pozrieť. Väčšina detí bola na "lov" morských potvor veľmi dobre vystrojená. V gumákoch a s nepremokavými vetrovkami boli pripravení odolávať akémukoľvek počasiu a akýmkoľvek malým bazénikom, ktoré zostávali na pobreží po odídenom mori. Ale zopár detí bolo obutých len v teniskách. Na ponožkách a nohaviciach bolo vidno, že sa z kamenných častí pláže predsa len sem-tam dostali do vody. No vyzeralo to tak, že nikomu z nich to neprekáža.
Veulettes-sur-Mer má 310 obyvateľov. Na svojej obecnej stránke uvádza, že počas sezóny tu býva až 3000 ľudí. Pôvodne rybárska dedinka sa rozprestiera medzi dvoma alabastrovými útesmi. Takmer po celej 1200 metrov dlhej pláži je celý rad bielych plážových domčekov. V čase našej návštevy bol otvorený len jeden. Ten, ktorý patril záchranárom. Možno to bolo spôsobené tým, že bol pondelok a po víkende boli všetci presýtení pobytom pri mori. Po nábreží sa prechádzalo len zopár turistov. Po dvoch hodinách sme sa vydali smerom na Senneville-sur-Fécamp.
Pláž pod valleuse - roklinou - pri Senneville-sur-Fécamp sme objavili v roku 2016. Obrovské balvany, popadané z útesov, vytvárajú mimoriadne dramatickú scenériu.
Všetky súčasné "alabastrové" informačné materiály upozorňujú návštevníkov, aby dodržiavali 100-metrovú bezpečnostnú zónu pri prechádzke po pláži. V posledných rokoch veľmi často dochádza k mimoriadne silným zosuvom veľkých blokov útesov. My sme prišli na pláž pár minút pred piatou a more bolo v polovici prílivu. Nedovoľovalo nám dodržiavať 100-metrovú vzdialenosť od útesov. Pri pohľade na vysokánske biele bralo nad sebou som sa na sennevillskej pláži tentoraz bála. Pobrežie pod Senneville-sur-Fécamp bolo o štvrť na šesť popoludní uprostred prílivu. V pondelok 3. júla 2017 bol rozdiel vo výške hladín relatívne nízky - len 4,5 metra. V marci 2015 bol pri Mont-Saint-Michel rozdiel vo výške hladín medzi maximálnym prílivom a odlivom takmer 15 metrov. Ale takýto jav vzniká len raz za približne 18 rokov. Hladina mora takto nezvyčajne stúpne v dôsledku zatmenia Slnka, keď je Slnko, Zem a Mesiac v jednej línii. Príliv storočia odohrávajúci sa v marci 2015 si vraj prišlo na Mont- Saint-Michel pozrieť okolo 20 000 návštevníkov. Vtedy za 6 hodín more "odkráčalo" od pobrežia asi 14 kilometrov a po ďalších 6 hodinách sa vrátilo k brehu. Zo Senneville-sur-Fécamp sme mali do Fécampu necelých 6 kilometrov. O pol siedmej sme zaparkovali na nábreží Guy de Maupassanta a vybrali sa k červenému majáku. Len plavebný kanál ho delí od jeho zeleného kolegu. Do maximálneho prílivu v ten chýbalo počas tohto záberu ešte hodinu a pol.
Červený a zelený maják - spolu strážia vstup do fécampských prístavov. Pod oboma majákmi bolo rozložených zopár rybárov, ktorým vôbec neprekážalo pomerne chladné počasie. O trištvrte na osem sme sa presťahovali na Quai de la Vicomté - nábrežie Vikomta. Z promenády sme mali dobrý výhľad na oba majáky.
Sledovanie západu slnka patrí k mojím koníčkom. A týmto - na bretónskom a normandskom pobreží - sa podľa mňa nič nevyrovná. Tentoraz sme sa o desiatej zastavili na quibervillskej pláži a spolu so šiestimi mladými mužmi sme do štvrť na jedenásť obdivovali západ slnka. V utorok sme sa cestou do étretatu zastavili v informačnej kancelárii vo Fécampe a objednali sa na plavbu loďou na nasledujúci deň. O štvrtej sa nám podarilo zaparkovať priamo na étretatskom nábreží. Najskôr sme sa vybrali na kávu do L'aiguille Creuse nazvanej podľa ihly pred útesom Aval. O trištvrte na päť som už pohodlne sedela na mojej skladacej rybárskej stoličke.
Nábrežie v Yporte nás ešte nikdy nesklamalo. Koľkokrát sme tam boli, toľkokrát sme mali veľmi pekné počasie a vládla na ňom príjemná atmosféra.
Okolo rybárskych člnov sa sušilo množstvo sietí, ktoré potvrdzovali povesť rybárskej dediny.
Na pravej strane yportskej pláže bol zakázaný vstup na pobrežie kvôli napadaným balvanom. No nie všetci tento zákaz rešpektovali.
Záhrada Ann Drummond bola veľmi pekná za každého počasia. No v stredu 5. júla o jedenástej predpoludním bola o to krajšia, že od rána do nej svietilo slniečko.
Po jedenástej sme sa z Varengeville-sur-Mer vydali na cestu do 60 km vzdialeného Fécampu. Vybrali sme sa dlhšou cestou cez Saint-Valery-en-Caux, kde sme opäť museli čakať pri zdvíhacom moste. Člny mali prednosť.
Do Fécampu sme prišli o pol druhej. Do našej plavby so spoločnosťou La Mer Pour Tous sme mali hodinu na prechádzku po fécampskej promenáde a móle. Jeden fécampský drevený chodník vedie z nábrežia Guy de Maupassanta k červenému majáku a ďalšie dva drevené chodníky vedú z Quai de la Vicomté k zelenému majáku. Drevené chodníky boli údajne navrhnuté už v 17. storočí v rámci Vaubanovho projektu, ale vyrobené boli až začiatkom 18. storočia, po smrti Vaubana. Sébastien Le Prestre, markýz de Vauban, bol jedným z najuznávanejších pevnostných staviteľov a predstaviteľov tzv. francúzskej inžinierskej školy. Svoj život zasvätil službe kráľovi Slnko - Ľudovítovi XIV.
O pol tretej sme nasadli do modrého člna s kapitánom Stéphanom. Náš čln mal tú výhodu, že sme sedeli po dvaja v šiestich laviciach. Ja som sedela s Ivom, takže sme nemali žiadne problémy s priestorom na fotografovanie. Pred vyplávaním na otvorené more som ja mala po svojej strane červený maják a Ivo zelený. Náš kapitán bol nielen vnímavý, ale podľa reakcií spolucestujúcich aj zábavný. Od začiatku plavby vo Fécampe, okruhu okolo étretatských útesov až po návrat do Fécampu poskytoval cestujúcim množstvo informácií. O mori, o pobreží, o histórii, o morských vtákoch, o útesoch a prístavoch, okolo ktorých sme sa plavili. A aj keď sme zachytávali len úlomky jeho výkladu, ktorý bol vo francúzštine, vedeli sme o čom rozpráva. Na tomto záber je kaplnka Notre-Dame de la Garde, postavená nad étretatom na útese Amont.
Aiguille Creuse (dutú ihlu) stojí vo vodách Lamanšského prielivu pred útesom Aval. Za nimi vidno oblúk útesu Manneporte a v jeho oblúku ešte aj útes Courtine.
étretatský útes Amont je zakončený "slonom namáčajúcim svoj chobot" do lamanšských vôd. Tak to opísal Guy de Maupassant.
Kapitán dával fotografom na palube dostatočný priestor. Vždy nás pohybom ruky upozornil na zaujímavosti a čln na chvíľu zastavil a nasmeroval tak, aby sme si mohli urobiť ďalšie a ďalšie fascinujúce zábery. V tomto prípade to bola kaplnka Notre-Dame de la Garde v oblúku Avalu. V 55 metrov vysokej Aiguille Creuse (dutá ihla), stojacej v mori pred útesom Aval, je vraj ukrytý poklad zlodeja - džentlmena Arsena Lupina.
Skalnou bránou Manneporte sa dá prejsť z jednej pláže na druhú len počas odlivu.
V útese Courtine je otvor v tvare kľúčovej dierky. Tým je možné prejsť na pláže smerom k útesom Manneporte a Aval. Courtine lákal aj skokanov do vody. Na jeho konci sa tvoril dlhý zástup chlapcov, čakajúcich, kým príde na nich rad a budú môcť "bezpečne" skočiť do 10-metrovej hĺbky pod sebou.
Pri pláži Tilleul, za útesom Courtine, náš kapitán otočil čln a cestou späť sme znovu mohli pozorovať nielen útes Aval spolu s Dutou ihlou, ale pred nami sa dokonale otvoril výhľad na sloníka máčajúceho si svoj chobot vo vode Lamanšského prielivu. Sloník je súčasťou útesu Amont.
Keď sme sa presúvali z jedného zaujímavého bodu do ďalšieho, ktorý bol dosť vzdialený, náš kapitán Stéphane pridal plyn a my sme sa rútili dopredu tak, že nám nadskakovali všetky stavce. Vtedy som sa držala rámu, aby som aspoň ako-tak odľahčila mojej chrbtici. Ivo zas viac ratoval svoj fotoaparát, ktorý chránil vlastným telom a rukami. Ale keď sme prišli k ihle Belval za útesom Amont, Stéphane opäť spomalil. V závere našej plavby bol čas najväčšieho odlivu. Do Fécampu sme doplávali o pol štvrtej. Pod Cap Fagnetom urobil Stéphane s nami dve rozlúčkové kruhové otočky v plnej rýchlosti. Kapitán bieleho člna medzitým pokojne vplával do prístavu.
Skupina Fécampčanov si urobila v autobusovej zastávke pozorovací a diskusný krúžok. Presne v tejto zostave som si ich odfotografovala aj pred dvoma dňami.
Z člna sme vystúpili na nábreží Vauban. Auto sme preparkovali z prístaviska na nábrežie Vicomté a šli sa ešte poprechádzať po fécampskej promenáde. O pol šiestej mierila do fécampského prístavu elegantná modrá plachetnica.
O trištvrte na šesť sme odchádzali z Fécampu smerom do Varengeville-sur-Mer. Cestou sme sa chceli navečerať v jednej z reštaurácií na nábreží vo Veulettes-sur-Mer. Keď sme o pol siedmej v tejto malej dedinke zaparkovali, dve dvojice - jedna dámska a jedna pánska - práve končili hru podobnú našej dáme. Táto sa hrala na 10x10 políčkach.
Pre Francúzov začína čas večere neskôr, ako sme chceli večerať my. O pol siedmej bol čas drinkov a pozorovania mora a útesov. Do ôsmej sa nám nechcelo čakať, takže sme jedli až doma. Štvrtok 6. júla bol našim posledným "alabastrovým" dňom. Namiesto toho, aby sme ho strávili v tieni stromov v záhrade Ann Drummond a pritom maškrtili pravé francúzske krémeše z pekárne Boivin, my sme sa v 36 stupňovej horúčave vybrali do Dieppe. Dieppe má takmer 36 tisíc obyvateľov a vo štvrtok o jednej popoludní bolo pre nás problémom nájsť voľné parkovacie miesto. Nakoniec sa nám podarilo zaparkovať na nábreží Duquesne. Jediné, čo ma v Dieppe zaujalo, bol jachtársky prístav. Jeho móla mali zaujímavé názvy, napr. : Bethencourt (v 15. storočí viedol expedíciu na Kanárske ostrovy), Bontemps (v 17. storočí bol komorníkom Ľudovíta XIV. ), Ribault (námorný dôstojník, ktorý si chcel v 16. storočí podrobiť Floridu) a mnohé iné.
Teplomer v jednej dieppskej zatienenej uličke ukazoval 36 stupňov, no na pláži sme nikde neobjavili tabuľu s údajmi o teplote vody. Ale podľa nezvyčajného množstva ľudí, ktorí aj keď neplávali, tak sa chodili do vody ponoriť, asi nebola príliš studená.
Hoci sme sa vo štvrtok večer predbalili, aj tak sa nám podarilo z Varengeville-sur-Mer odísť až o trištvrte na jedenásť. Príliš sme si zvykli na naše pohodlné raňajky a pred príchodom Ann sme chceli urobiť aj poriadok. O štvrť na jedenásť prišla pozrieť merače elektriny a vody, a o chvíľu prišla s dokladom a cenou za náš pobyt. Ešte sme si urobili rozlúčkové fotografie a potom sme sa vydali na východ Francúzska. Do Val-de-Vière. V januári 2020 sme sa v e-maili od synovca Ann Drummond dozvedeli, že sa s ňou už neuvidíme.
Cestou do Val-de-Vière sme si urobili zastávku pri Oise-Aisne American Cemetery and Memorial pri dedinke Seringes-et-Nesles. Je tu pochovaných 6012 amerických vojakov bojujúcich v 1. svetovej vojne.
V Oise-Aisne American Cemetery and Memorial je na 597 krížoch napísané - tu odpočíva v čestnej sláve americký vojak známy len Bohu. Tesne pred šiestou sme si urobili poslednú zastávku dňa v malej obci L'épine, vzdialenej deväť kilometrov na východ od Châlons-en-Champagne. Dedinka má len 580 obyvateľov, ale môže sa pýšiť pamiatkou Unesco. Bazilika Notre-Dame bola postavená na začiatku 15. storočia v štýle plamienkovej gotiky. Ale už v 13. storočí sa priestor, kde stojí bazilika, stal pútnickým miestom. Pastier tu vraj našiel sošku Panny Márie s kúskami tŕňovej koruny a pre túto sošku potom postavili práve tento chrám.
Na poslednú chvíľu sa nám podarilo dostať dovnútra baziliky Notre-Dame v L'épine. Mali sme desať minút na jeho prehliadku. Podvečerné slnečné lúče premietali farebné vitráže na steny chrámu, ktorý bol v roku 1998 zapísaný do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva.
V piatok o ôsmej večer sme večerali v tejto krásnej záhrade u manželov Collinovcov vo Val-de-Vière.
V sobotu ráno pár minút po pol ôsmej sme zišli do záhrady, kde nás už pod slnečníkom čakal nám dobre známy kôš, naplnený všetkým potrebným k dobrým raňajkám. Džúsom, horúcou kávou v termoske, košíkom s bagetami, čokoládovými croissantmi, maslom a lekvármi.
V nedeľu popoludní sme sa k rakúsko-slovenským hraniciam blížili za prudkého lejaku. Všetky autá dodržiavali odstupy a rýchlosť znížili na minimum. Bola to asi predzvesť tornáda, ktoré na druhý deň napadlo Viedeň a jej okolie. Našu najdlhšiu 26-dňovú dovolenku, ktorú sme začali 15. júna 2017, sme ukončili v nedeľu večer 9. júla 2017. Tachometer nám ukazoval, že sme počas nej prešli 6031 kilometrov. |
|
Potulky po Európe - hlavná stránka Vydal: Zlatomoravecký spisovateľ, Zlaté Moravce 2023 |
