Potulky po Pobreží útesovcov a Pobreží ružovej žuly (2017) Danuša Meňhartová |
|
Po týždni strávenom v najzápadnejšom departmente nielen Bretónska, ale aj Francúzska, vo Finistère, sme sa presťahovali do departmentu Côtes d' Armor. Na sever Bretónska. Pobrežie ružovej žuly sme už poznali, ale opäť nás to lákalo ísť obdivovať monumentalitu tohto regiónu. K ružovej žule sme pridali ešte Pobrežie útesovcov, o ktorom sme sa dočítali len pred touto cestou a kde sme našli veľmi príjemné ubytovanie u Alaina Henryho v Penvénane. V sobotu 24.júna 2017 sme prišli v neskorých popoludňajších hodinách do Buguélès, jednej z troch dediniek patriacich do dva a pol tisícového mestečka Penvénan. Do našej ďalšej, a pre nás novej lokality v departmente Côtes-d'Armor. Práve keď sme sa chystali na večernú vychádzku po pobreží, začalo výdatne pršať. Až v nedeľu ráno sme sa začali zoznamovať s okolím. V zálive Pors Scaff som už pred deviatou, v čase začínajúceho sa odlivu, urobila prvé zábery nezvyčajnej krajiny. Kam sme sa pohli, tam sme videli smerovky, na ktorých bolo napísané Côte d'Ajoncs. Až v informačnej kancelárii som sa dozvedela, že 60-kilometrový turistický okruh je na jar lemovaný žltou rastlinou "ajonc". V slovenčine som ju našla pod názvom útesovec. Takmer všetky miesta, kde sme sa počas tejto dovolenky dobre cítili a opakovane sa na ne vracali, boli na Pobreží útesovcov. Pors Hir, Pors Scaff, Le Gouffre, Pointe du Château, ...
Hneď v prvý deň ma upútal domček s modrými okenicami. Bol postavený neďaleko brehu, ale aj tak bol zo všetkých strán obkolesený vodou. V ten deň bol desať minút pred ôsmou 9-metrový príliv, takže v čase mojich záberov už 90 minút voda opadávala.
O pol desiatej sme zaparkovali na parkovisku po pravej strane zálivu Pors Scaff a vybrali sa na prechádzku po pobreží. Prvýkrát sme videli kamenný masív, ktorý vraj pripomína Napoleona. Takmer každý deň sme chodili k týmto skalám a sledovali sme krajinu počas odlivu, prílivu, pekného, ale aj upršaného počasia a pri západe slnka. Pors Scaff sme mali vzdialený len desať minút od nášho domčeka.
Túto skalu, stojacu asi 100 metrov od zálivu Pors Scaff, som pomenovala Dahut. Určite hľadá pod hladinou mora bájne keltské mesto Ys. Gradlon bol legendárnym kráľom Armoriky, čo bol predrímsky názov Bretónska. údajne žil v 5. storočí. Všetci si ho vážili, pretože bol múdry a spravodlivý. Pre svoju márnivú a márnotratnú dcéru Dahut dal vybudovať nádherné mesto Ys. Podľa legendy ho zalialo more, keď Dahut odovzdala kľúče od mesta svojmu milencovi, ktorým bol sám diabol.
O desiatej predpoludním bol odliv vo svojej prvej tretine a zberači morských potvor vychádzali na pêche à pied. Túto trojicu priviezla na parkovisko mladá žena, ktorá pred odchodom skontrolovala, či má syn dobre upnutú záchrannú vestu.
Náš domáci Alain Henry nás ubytoval v malom drevenom domčeku ukrytom uprostred zelene. Na Pobreží ružovej žuly nám neprialo tak počasie ako na polostrove Crozon. Preto sme len málokedy mohli jesť na našej malej terase. Väčšinu domáceho času sme strávili v jedálensko-kuchynsko-obývacej miestnosti.
O pol druhej sme už opäť boli na pláži Gouermel, vzdialenej od nášho nového bývania 600 metrov. O hodinu mal byť najväčší odliv a rozdiel vo výške hladiny mal byť až 8 metrov. Oproti rannému 9- metrovému prílivu klesla hladina na 1 meter. Takže vody Lamanšského prielivu boli od brehu veľmi vzdialené. Na pobreží parkovalo množstvo áut a ich posádky boli rozlezené na miestach, kde ešte pred piatimi hodinami bola voda. Pêche à pied je v Bretónsku a v Normandii veľmi obľúbenou činnosťou.
Pár minút pred druhou sa trojica žien vracala z pêche à pied so svojím vyhrabaným úlovkom. Nedeľnú večeru mali podľa ich spokojných výrazov zabezpečenú.
Dom s modrými okenicami, ku ktorému je prístup na nohách len počas odlivu, je naozaj živým domom. O pol desiatej predpoludním sme ho videli v obkľúčení vody a o druhej popoludní stál uprostred mokrého piesku, kamienkov a balvanov.
Napoleon sleduje vodu, ktorá sa začína pomaly, ale iste vracať späť k brehu.
Medzi Pors Scaffom a Pors Hirom je pobrežie Ajoncs, na ktorom vraj vládne chaos hornín. A nielen kvôli podobnosti skalných masívov a ľudí alebo zvierat, ale aj kvôli ich zloženiu. Prevláda tu sivá žula, ale sú tu aj zhluky ružovej žuly. Najlepšie to vidno počas veľkého odlivu. GR34 - Grande Randonnée® je jeden z najvýznamnejších turistických chodníkov vo Francúzsku. GR34 - nazývaný aj Sentier des Douaniers - cesta colníkov - je dlhý viac ako 1800 km. Jeho červeno-biele značenie sme nachádzali pozdĺž pobrežia Bretónska. Turistom ponúka tie najkrajšie výhľady na more, zálivy, útesy a pláže. Bol vytvorený colnou službou v roku 1791 počas francúzskej revolúcie. Colníkom mal pomôcť v boji proti pašerákom. Chodník prestal plniť svoj pôvodný účel v druhej polovici 19.storočia. Až v roku 1968 začala jeho obnova, ale tentoraz pre turistické účely. Dnes chodník začína pri Vitre v Ille-et-Vilaine a končí pri Tour-du-Parc v Morbihane. Odliv láka aj jazdcov, ktorí z chrbtov koní spoznávajú nielen Pobrežie ružovej žuly, ale aj Pobrežie útesovcov. V nedeľu pár minút po tretej hodine popoludní sme sa vybrali z Pors Scaff k Le Gouffre a k domcu medzi dvoma skalami. Až o 4 hodiny bude maximálny príliv a člny sa budú opäť hojdať na hladine Lamanšského prielivu. Kvôli častým Ivovým fotografickým zastávkam nám dvojkilometrová prechádzka po pobreží trvala hodinu a trištvrte. Podľa gúglu nám mala trvať necelú polhodinu.
Dom medzi dvoma skalami - Castel Meur - patrí k najnavštevovanejším miestam pobrežia medzi Pors Hir a Pors Scaff. Bol postavený v roku 1861, keď ešte neexistovali stavebné povolenia. Domec je takmer zo všetkých strán obkolesený vodou. Pár metrov za chrbtom má vody Lamanšského prielivu. Priamo pred ním je jazierko, vo vodách ktorého sa odráža jeho silueta. A len o niečo ďalej od pozemku sa začína záliv Le Gouffre, ktorý bol v čase našej prechádzky bez vody.
Pred domcom Castel Meur, ktorý patrí do bretónskej obce Plougrescant, je neustále množstvo obdivovateľov a aj fotografov. Až tak, že súčasní majitelia sa začínajú voči tomuto záujmu brániť. Možno aj tým, že pred jeho dverami pravidelne stojí jedno až dve autá. Ja som ho na tejto dovolenke fotografovala len z veľkej vzdialenosti. Zo zálivu Le Gouffre sme sa okolo pol šiestej vrátili do Buguélès. Najedli sme sa, oddýchli si a o trištvrte na osem sme už opäť parkovali na Pors Scaff. Desať minút po ôsmej mal byť najvyšší príliv počas nášho pobytu - 9,2 metra. Tentoraz mal byť oproti popoludňajšiemu odlivu rozdiel vo výške hladín až 8,2 metra. O pol deviatej, pol hodinu po maximálnom prílive, som urobila posledný záber zo slnkom zaliateho pobrežia na Pors Scaff. Potom sa začalo od mora mračiť a hodinu neskôr nám už bolo jasné, že západ slnka neuvidíme. Nad morom ho už čakala nepreniknuteľná hradba oblakov.
V pondelok ráno sa nenaplnila predpoveď počasia. Výdatne pršalo. Malo byť len chladno apod mrakom. Až o pol jednej sa obloha aspoň trochu zdvihla. O štvrť na dve sme už parkovali na Pors Kamor, ktoré je len 350 metrov vzdialené od majáka Mean Ruz na Pobreží ružovej žuly.
Od Mean Ruz sme sa vybrali smerom k Perros-Guirec. Čakala nás kilometrová pohodlná prechádzka tam a kilometrová späť, pomedzi červenohnedé obrovské balvany tých najrôznejších tvarov. Pointe de Squeouel sa nachádza takmer uprostred chodníka medzi majákom a Pors Rollandom. Tu sme si urobili krátku prestávku. Ja som ju využila na to, aby som prelozila všetky nedostupné miesta, čomu zodpovedal aj Ivov výraz na tvári. Nie je príliš nadšený, keď balansujem nad roklinami: "Raz na to doplatíš. S tvojimi kolenami by som to nestváral." Ale čajky okolo mňa nerušene poletovali.
Pointe de Pors Rolland je obrovská prírodná výhľadovka nad zálivom a plážou s tým istým názvom. Niektoré bedekre hovoria, že skalný masív s prolom starého muža s výraznou bradou je Château du Diable - diablov hrad.
Dočítala som sa, že žulové pobrežie má jedinečnú farebnú kombináciu troch rôznych minerálov. Sľuda mu dáva tmavú farbu, živec nezvyčajnú ružovú farbu a kremeň priesvitnú šedú farbu. Podľa geológov majú tieto balvany okolo 300 miliónov rokov. Dnes sem ročne prichádza okolo 700 tisíc návštevníkov. Preto sa nemožno čudovať, že v rokoch 2000 až 2007 pristúpili Francúzi k ich revitalizácii. Väčšina turistov dodržiava vymedzené trasy, ale obrovské balvany lákajú takmer všetky vekové kategórie, ktoré sa na ne pokúšajú vyliezť. Pobrežie ružovej žuly je veľmi zaujímavé aj pri pohľade z mora. Z Perros-Guirecu, Ploumanac´hu a aj Trégastelu je možné vydať sa na okružnú plavbu okolo pobrežia a spojiť to aj s plavbou okolo súostrovia Sept-Îles.
Medzi balvanmi kvitnú celé lúky alového vresu. Jeho ihličky odrádzajú návštevníkov od chodenia mimo chodníkov, takže niektoré skalnaté útvary musia obdivovať len z diaľky. Mnohí z nich chodia s plánikmi v ruke a hľadajú sediaceho zajaca, ležiacu fľašu, Napoleonov klobúk, otvorenú tlamu veľryby, korytnačku a iné prírodou vytvorené podoby. Každý si však nájde ešte aj svoje vlastné prirovnania.
Z pláže Saint-Guirec v Plomanac´hu je otvorený výhľad na Château de Costaérès. K zámku postavenom na konci 19. storočia v neo-stredovekom štýle je možné dostať sa suchou nohou len počas maximálneho odlivu. Inak je obklopený zo všetkých strán vodami Lamanšského prielivu.
V Ploumanac´hu stojí pri okraji pláže Saint-Guirec malé kamenné oratórium. Saint-Guirec je jedným zo svätcov keltského pôvodu. Pôvodná drevená socha svätca bola v roku 1904 nahradená žulovou. Mladé ženy vraj verili, že ak pichnú svätca ihlou do nosa, tak sa do roka vydajú. Ale ani kamenný nos napĺňanie tejto legendy nevydržal. Svätec je už takmer bez nosa, hoci ženy sa k nemu dostanú suchou nohou len počas odlivu. O štvrť na šesť sme odchádzali z Ploumanac´hu a o štvrť na desať večer sme boli opäť na Pors Scaff. S Ivom sme sa rozložili na dvoch stanovištiach, vzdialených od seba necelých 50 metrov. V strede medzi nami stál mladý muž. Ja som sa pokojne usadila na svoju skladaciu rybársku stoličku a hľadela na more. Keď mladý muž ku mne pristúpil, až som nadskočila na stoličke. A pritom sa ma prišiel len spýtať, či neviem, o koľkej bude najvyšší príliv a o koľkej má byť západ slnka. Vedela som, pretože som so sebou nosila prehľad, ktorý som si urobila doma. Pre všetky pobrežia a miesta. Príliv bol o 21,00 hodine s výškou 9,1 metra. Západ slnka mal byť o 22,21 hodine. Ale ani v ten večer nám nevyšiel počas našich predstáv. O pol jedenástej prekladali na "našom" parkovisku na Pors Scaff prepravky plné ustríc z vlečky traktora do prívesu nákladného auta.
Utorkové ráno bolo upršané. Doobeda sme sa vybrali na nákup do Penvénanu a vrátili sa domov na Rue des Ajoncs d'Or. Na Ulicu zlatých útesovcov. V našej dovolenkovej obývačko-kuchyni sme sa cítili pohodlne a mali sme výhľad do veľmi peknej záhrady našich domácich.
Pár minút po tretej sme zaparkovali v Buguélès na Rue du Port a vybrali sa k prílivovému mlynu. Leží medzi ostrovmi Île Balanec a Île Ozac'h. Pôvodný mlyn bol postavený v 15. storočí a bol funkčný do polovice 18. storočia. Mlyn je umiestnený uprostred hrádze s dvoma otvormi. Severný otvor umožňoval prítok vody počas stúpajúceho prílivu, zatiaľ čo južný otvor, na ktorom bolo umiestnené lopatkové koleso, umožňoval odtok vody pri odlive mora. V súčasnosti sú oba otvory otvorené a voda Lamanšského prielivu cez ne voľne vteká a vyteká. Dnes je už mlyn nefunkčný.
V stredu poobede bol čas najväčšieho odlivu o 15,55. Hladina mora mala klesnúť na výšku 1,3 metra. Majitelia si mohli vďaka tomu privážať svoje člny do prístavu Buguélès a tam ich nechať čakať, kým sa hladina vody zdvihne. Prístav Buguélès sa nachádza na konci ostrova Île Bilo. Má 140 miest pre menšie plavidlá. V polovici 19. storočia slúžil najmä rybárom, ktorí sa vydávali na lov makrel. V blízkosti prístavu bola v tejto oblasti aj jediná soľná dielňa.
Na severovýchodnom cípe polostrova Plougrescant je prístav Pors Hir a aj pláž s tým istým menom. V zálive, tiahnucom sa po východnej strane Plougrescantu, majú svoje polia šiesti producenti ustríc a iných malých morských potvor. Počas odlivu je dobre vidieť spleť lavíc, ktoré sú za prílivu ukryté pod vodou. V čase odlivu sa môžu zberači ustríc dostať k jednotlivým poliam aj na traktoroch. Jeden z nich som sledovala pomocou môjho 24x zoomu od pol piatej až po jeho odchod "z poľa" o pol šiestej.
Na Pointe Pors Hir bolo živo. Na lavičke pred penziónom sedeli tri "Porshiranky" a sledovali, čo sa deje na ustricových poliach. Ochotne súhlasili s fotografovaním. Pors Hir láka návštevníkov nielen na poznávanie po pobrežnom chodníku, ktorý vedie až ku Castel Meur - domu medzi dvoma skalami, ale aj návštevníkov, ktorí si prenajmú čln a potom skúmajú skalné pobrežie z vôd Lamanšského prielivu.
Uprostred skál, ktoré sú pri prílive ponorené do vody, si urobil starší manželský pár piknik. Okrem čajok ich nikto nevyrušoval.
O pol desiatej večer sme si boli opäť pozrieť prílivový mlyn v Buguélès. Tentokrát počas maximálneho prílivu, ktorý mal v utorok večer výšku 8,9 metra. Voda sa dostávala na úroveň cesty, po ktorej sme prišli. Čo znamenalo, že počas vyššieho prílivu býva cesta vedúca do prístavu Buguélès pod vodou.
O trištvrte na desať sme sa posunuli o záliv ďalej. K Houénez. Uprostred stojaci dom s modrými okenicami ma neustále lákal. Fotografovala som ho takmer každý deň. Tentoraz v čase maximálneho prílivu. V jednom okne svietilo svetlo a to ma presvedčilo, že ide o "živý" dom. Za ním vidno prístav v Buguélès. Tentoraz sa všetky člny pohupovali na vode. V utorok večer sme o desiatej ukončili náš fotografický deň na Pors Scaff. Opäť bez západu slnka.
V stredu do druhej popoludní pršalo. Čo sme využili na čítanie bedekrov a hľadanie ciest na miesta, ktoré sme si ešte chceli pozrieť. Až o pol piatej popoludní sme zaparkovali v prístave Saint-Sauveur na Île-Grande, ktorý je súčasťou pevninového mestečka Pleumeur-Bodou. Veľký ostrov - Île-Grande - bol až v roku 1891 spojený s pevninou. V tom čase mal ostrov len asi štyridsať domov a 150 až 200 obyvateľov. Tento most bol následne prestavaný v roku 1946 a opäť v roku 1974. Prvýkrát sme tu boli v čase najväčšieho odlivu a aj tu sme v diaľke videli ustricové polia. Z Île-Grande sme sa o šiestej presunuli do neďalekého Trégastelu na pláž Toul Drez pred ostrovom Île Renote. Od šiestej do ôsmej sme sa túlali po trégastelskom Île Renote. Obyvatelia Trégastelu a Perros-Guirecu vraj neustále polemizujú o tom, kto má krajšie ružové pobrežie. Perros-Guirec upútava skôr monumentálnymi masívmi. Trégastelská časť ružovej žuly na Île Renote je pokojnešia. Hoci obrovská kamenná kocka nepôsobí na svojom stanovišti veľmi stabilne.
Z Île Renote je za dobrej viditeľnosti vidieť až "vtáčí" ostrov Rouzic, ktorý patrí pod Sept-Îles. Aj z diaľky vidno obrovskú vtáčiu kolóniu, v ktorej sídli takmer 25 tisíc morských vtákov. Je medzi nimi aj chránený papuchalk so sýto červeným masívnym zobákom a telíčkom podobným malému tučniačikovi. Z Île Renote je vidieť väčšinu zo "siedmich" ostrovov. Napriek svojmu názvu Sept-Iles (7 ostrovov) sa skladajú len z 5 ostrovov a niekoľkých skál. Francúzsky názov Sept-Îles vraj zapríčinilo nedorozumenie pri preklade starého bretónskeho názvu - Sentiles. Kvôli ociálne prijatému názvu Sept-Îles boli preto dve skupiny útesov označené ako ostrovy, a tak sa názov stal pravdivým. 5 hlavných ostrovov: Île Plate, Île aux Moines (s majákom), Île Bono, Île de Malban, Île Rouzic (vtáčí ostrov) a 2 skupiny útesov: Le Cerf, Kostann.
Maliarova paleta na Île Renote . Do roku 1885 bol Île Renote prílivovým ostrovom, ale teraz je už spojený s pevninským mestečkom Trégastel.
Z východnej strany Île Renote je dobrý výhľad aj na 15 metrov vysoký maják Mean Ruz, postavený z ružovej žuly. Záliv Sainte Anne, ležiaci medzi polostrovom Île Renote a Ploumanac´hom bol uprostred prílivu ešte o pol ôsmej večer plný kajakárov. O ôsmej sme odchádzali zo slnečného Trégastelu. Doma sme si trochu oddýchli a o desiatej sme už boli opäť na Pors Scaff. Bolo veľmi-veľmi chladno a veľmi zamračené. Keď začalo mrholiť, nasadli sme do auta a o pol jedenástej sme už boli doma. Vo štvrtok nám predpoveď počasia sľubovala deň bez dažďa. O desiatej sme už stáli pri zálive Gouermel a pozorovali ženu brázdiacu zľava doprava a sprava doľava prílivom zalievajúcu sa pláž. O hodinu mal byť maximálny príliv a voda mala stúpnuť na 8,2 metra. Z pláže Gouermel sme sa premiestnili na parkovisko pri Pors Scaff. Zmeny počasia nám zabezpečili najkrajšiu oblohu počas našej dovolenky na ružovom a útesovcovom pobreží.
Môj obľúbený fotografický záber Dahud Na internete je možné si pozrieť Parc des Sculptures (park sôch) v Ploumanac´hu, v ktorom počas sochárskych sympózií vzniklo 12 sôch z ružovej žuly. Jednou z nich je aj socha od Patrice Le Guen. Je pomenovaná Dahud a je veľmi podobná kráľovskej dcére vytvorenej prírodou. Na Pobreží útesovcov sme boli v kraji artičokov, ale my sme ich ešte ani raz nejedli. Bretónsko je najmä vo vnútrozemí poľnohospodárska oblasť. Je zamerané nielen na chov hovädzieho dobytka, ale aj na pestovanie rozličných poľnohospodárskych plodín. Videli sme celé lány cesnaku, cibule, kukurice, artičokov. Pobrežné časti Bretónska sú však zamerané najmä na turizmus. Väčšina turistov sú Francúzi z rozličných regiónov. Je to dané tým, že vo Francúzsku je domáca dovolenka podporovaná štátom formou dovolenkových poukazov. Väčšina penziónov má na svojich internetových stránkach uvedené, že tieto poukazyprijíma.
O pol dvanástej sme sa z Côte d'Ajoncs (Pobrežia útesovcov) presunuli do Perros-Guirecu. Perros-Guirec je prístavným mestečkom so 7280 obyvateľmi.
Hneď pri prvom parkovisku pri vstupe do Perros-Guirec je tabuľa zakazujúca používanie trekingových palíc. Mnohí turisti prechádzajú okolo celého bretónskeho pobrežia po známej turistickej trase G 34. Známej aj ako cesta colníkov. Pláž Trestraou v Perros-Guirec je viac ako kilometer dlhá a jej šírka závisí od prílivu a odlivu.
O pol tretej sme sa presunuli do Ploumanac´hu. K pláži Saint-Guirec. Château de Costaérès bol tentokrát od pevniny oddelený vodou.
Aj keď bolo vo štvrtok 29. júna 2017 o pol tretej popoludní zamračené, zopár dvojíc si pohodlne sedelo alebo ležalo na pláži Saint-Guirec v Ploumanac´hu. Ponad pláž Saint-Guirec vedie turistický chodník - Sentier des Douaniers (cesta colníkov).
Po Sentier des Douaniers sme prešli od pláže Saint-Guirec po maják Mean Ruz len necelých 600 metrov tam a 600 metrov späť. Táto 16-minútová prechádzka nám trvala hodinu a pol. O dve a pol hodiny mal byť maximálny odliv, ale pod majákom Mean Ruz vody Lamanšského prielivu ešte stále dobiedzali do ružových skál.
Okolo majáka Mean Ruz je neustále množstvo mladých i starších turistov.
Ružová žula pod majákom Mean Ruz.
Veľká vila, postavená z ružovej žuly, stojaca len pár metrov od majáka Mean Ruz, bola po dlhom čase plná hostí. Počas našich predchádzajúcich ciest boli jej biele okenice vždy zatvorené. Vo štvrtok sme sa o tretej popoludní rozlúčili v Ploumanac´hu s Pobrežím ružovej žuly.
Piatok 30. júna 2017 bol náš posledný celý deň na Côte d'Ajoncs. Rozhodli sme sa pozrieť miesta, ktoré sa nám páčili a rozlúčiť sa s nimi. Prvým miestom bol modrookenicový Houénez. Slovo enez znamená v bretónčine ostrov a hou zas znamená piskot. Možno, že tento "môj" magický kamenný domček s modrými okenicami hvízda, keď fúka silný vietor. Potom sme prešli na Pors Scaff a ďalšiu hodinu a pol sme sa lúčili s miestami, ktoré sa nám počas tohto nášho severobretónskeho pobytu veľmi páčili. |
|
Potulky po Európe - hlavná stránka Vydal: Zlatomoravecký spisovateľ, Zlaté Moravce 2023 |
