Taliansko plné protikladov   

Danuša Meňhartová    
8. - 20. júla 2012    

Farby Burana (im)

V roku 2012 som spoznala aj inú tvár Talianska. Cestovanie linkovými večernými spojmi medzi Mirou a Benátkami alebo Mirou a Padovou, ale najmä "oslavy" ukončenia vysokoškolského štúdia v Padove mi zmenili môj romantický obraz o kolíske kultúry, architektúry a umenia, výborného jedla a vína, pre ktoré som si túto krajinu zamilovala koncom deväťdesiatych rokov. Bola som tak znechutená novými skúsenosťami - ktoré po dovolenke prevažovali aj nad pozitívnymi skúsenosťami z Dolomitov, že som nebola až doteraz o tejto dovolenke písať a uverejňovať z nej ani len fotografie. Našťastie moje "znechutenie" Talianskom netrvalo dlho a v roku 2015 sme sa opäť vrátili. Tentokrát na skvelú dovolenku do Toskánska, kde sme spoznali nielen našu skvelú domácu Eriku Governi, ale aj nádhernú krajinu údolia rieky Orcia.

Ako sa to začalo?

Autodarčekom. Nie. Nedostala som do daru auto a ani som si auto nedarovala. Ale ako inak nazvať svoj vlastný darček? Tým zas vidno, že ani jazykoví vedci tvoriaci rôzne slovníky, si nad takýmto termínom ešte hlavu nelámali. Že by bolo proti našim tradíciám dávať si dary?Už pred dvoma rokmi, keď som hompáľala nohami na lavičke pred oknom našej prechodnej kuchyne v penzióne Udera, som povedala mojej drahej polovičke:

"Ivko, Selvu by som chcela ako darček k šesťdesiatke." "Uhm."

To bola reakcia môjho manžela, pritláčajúceho si fotoaparát k oku. Rozhodoval sa, či si má odfotografovať končiar vyše trojtisícového Sasso Lunga, vynárajúceho sa zo šľahačkového oblaku alebo či má objektív zacieliť na sýtozelenú stráň rozprestierajúcu sa nad nami.

Stráň nad Uderou v Selve Val Gardena v roku 2012

"Čo povieš?"

"Uvidíme. Ale je to možné. Ak dovtedy nezmeníš aspoň päťkrát názor."

Po návrate z potuliek po francúzskych gotických katedrálach a najmä po túlačkách severovýchodným Bretónskom nebol Ivo ďaleko od pravdy. V auguste nám ešte ani poriadne nevychladol motor našej fabie, už som gúglila po Európe. Až som vygúglila stránku homelidays.com. Samozrejme, že moja prvá cesta viedla na francúzske pobrežie La Manche. Chcela som sa len presvedčiť, či je možné nájsť ešte lepšie ubytovanie ako sme mali v Sacey. Nedopátrala som sa k tomu, či lepšie, ale zistila som, že ponuka homelidaysu je na tomto kúsku Francúzska zaujímavá. No a keď som už sedela pri internete, tak som aspoň virtuálne cestovala. Najskôr som si pocestovala po ružovom granitovom pobreží Francúzska, zastavila som sa na Ile de Bréhat a poprechádzala som sa po vresoviskách Cap de Fréhel.

"Ivko, čo keby sme aj na budúci rok išli do Bretónska? Našla som zaujímavé možnosti ubytovania." S touto otázkou som privítala v jedno popoludnie moje lepšie ja po jeho návrate zo školy.

"A nechcela si ísť do Talianska?"

Táto otázko-odpoveď mala na svedomí, že som začala hľadať argumenty, prečo nie je cesta do najzápadnejšieho kúta európskeho kontinentu dobrým nápadom.

"Chcela. A do Francúzska je to aj príliš ďaleko. Toľko kilometrov sme ešte na žiadnej dovolenke nenajazdili."

Spomienka na vyše päťtisíc kilometrov strávených v aute ma vrátila k môjmu želaniu z nášho predchádzajúceho trojdňového pobytu v Selve Val Gardene. Ale dovolenka v Dolomitoch sa mi zdala byť veľmi úzko orientovaná len na mňa. Takže som ponúkla niečo, čo by mohlo zaujať môjho drahého manžela.

"Urobíme si Benátky? A čo tak k nim pridať aj Cinque Terre?

Už dávno nás v talianskych bedekroch zaujali fotografie z tohto kúska zeme na brehu Ligurského mora. A vidina farebného Burana nenechala Iva ľahostajného.

Impresionizmus Burana

"To by nebolo zlé. Veď uvidíme. Skús to naplánovať."

Tretieho augusta o šiestej hodine popoludní som mala pred sebou odpoveď od Lucu z hostela Tramonti:

"Cena ubytovania v júli budúceho roka bude šesťdesiat Eur za noc vrátane raňajok (tridsať Eur každý).
Parkovanie je možné pri hosteli. Pozrite sa na našu webstránku. Dúfam, že sa ozvete."

Ozvala som sa ešte v ten deň o pol desiatej večer. S nasledovnými otázkami: či je vhodnejšie vybrať sa na prehliadku piatich dediniek vlastným autom alebo je bezpečnejšie absolvovať túto cestu lokálnym autobusom a na vlastných nohách a či majú dvojposteľové izby s vlastným príslušenstvom.

Hneď ráno som si našla od Lucu vyčerpávajúcu odpoveď:

"Kúpeľňa nie je súkromná. Najlepšia situácia je táto: vaše auto necháte parkovať pri hosteli a použijete autobus, ktorý má zastávku priamo pred hostelom."

"Hm, a nebude to podobné, ako sme si to užili vlani v Kampánii?"

Ivo mal ešte v živej pamäti uzulinké a krivoľaké cesty a cestičky, ktoré spájali Agerolu s Amal alebo Positanom.

Mňa zas pre zmenu odrádzala spoločná kúpeľňa. Francúzske bedendbrekfesty ma rozmaznali. A nielen mňa. Tentokrát to bol Ivo, ktorý pri predstave nervy drásajúceho cestovania po pobreží Cinque Terre prehlásil:

"A neskúsime radšej niečo iné?"

"Čo by si povedal na Dolomity?"

"Ak sa dobre pamätám, tak si pred dvoma rokmi povedala, že Selvu chceš ako darček k narodeninám." V sobotu trinásteho augusta sme mali odpoveď od Fany a Helgy:

"Milá Danuša, milý Ivan,
áno, dolný apartmán, v ktorom ste bývali pred rokom, Vám rezervujeme od 14. do 19. júla 2012. Tešíme sa, že Vás opäť uvidíme."

Talianska dovolenka začínala mať jasnejšie kontúry. Teraz som už len musela nájsť ubytovanie v okolí Benátok.

V prvom kole prichádzala do úvahy Casa Malvina v Mire a agroturizmus Orto Arcobaleno v Zelarine. Od Maurizia Galvana sme dostali veľmi neformálnu a vyčerpávajúcu odpoveď:

"Ahojte,
samozrejme, že Vám môžem rezervovať ubytovanie. Ale nie je to príliš zavčasu? Každopádne si myslím, že cena za dvojposteľovú izbu bude štyridsaťpäť Eur za noc. K dispozícii je kuchyňa, kde si môžete variť, čo sa Vám páči. Taktiež je možné parkovanie. Autobusová zastávka je vzdialená asi kilometer a autobus do Benátok premáva každých pätnásť minút. Organizujeme tiež výlety do okolia a večerné podujatia.
S pozdravom, Maurizio."

Chvíľu to vyzeralo tak, že nás od ubytovania v Zelarine neodradí ani kilometrový pochod k najbližšej autobusovej zastávke. Skôr nás od Casa Malviny odrádzala poloha na hlavnej ulici. Aj keď sme z nej mohli priamo vidieť na príchody a odchody autobusov. Jedno i druhé ubytovanie malo svoje výhody ale aj nevýhody.

To som ale už začala pripravovať útok na Ivana v podobe návrhu tranzitného ubytovania v rakúskych Alpách. Ešte som mala v čerstvej pamäti náš prvý prechod Dolomitmi, keď Ivo pri každom novom superpohľade zastal, vybral fotoaparát a čakal na optimálne slnečné lúče v kombinácii s nadýchanými šľahačkovými oblakmi oddychujúcimi nad ružovými skalami.

O pol desiatej doobeda sme vychádzali zo Spiazzi, okolo obeda sme piknikovali pod Gruppo Sella a o pol desiatej večer sme sa za Dobbiacom dostali na rakúske územie. To ma už začínali obchádzať mdloby od únavy a chcelo sa mi spať. Ale nenašli sme v sebe odvahu zastať pri niektorom Zimmer frei. Tak sme sa s menšími alebo väčšími prestávkami posúvali k slovenským hraniciam. A to som nebola ochotná opäť zažívať. V polovici septembra sme dostali z Hollbrucku odpoveď od Jozefa Klammera:

"Budeme radi, ak prijmete našu ponuku a bude nás tešiť privítať Vás v našom zariadení.Za štyridsať Eur budete mať k dispozícii dvojposteľovú izbu s vlastným príslušenstvom, balkónom a raňajkami."

Na moje veľké prekvapenie sa môj drahý manžel vôbec nespriečil. Položil síce otázku, či by sme to nedokázali potiahnuť zo Selvy domov bez prenocovania. Ale na moju protiotázku:

"Ivko, ty nebudeš cestou vôbec fotografovať?" sa len krátko zamyslel a povedal: "Máš pravdu. Asi bude lepšie cestou niekde prespať."

V polovici októbra som čírou náhodou zagúglila na stránkach homelidaysu na ponuku apartmánového bytu v Mire. Nielen opis a fotografie ale najmä veľmi dobré referencie ma donútili napísať jeho vlastníkovi a zistiť podmienky a možnosti ubytovania. Majiteľ na moje otázky odpovedal po pár dňoch:

"Milá Danuša,
ospravedlňujem sa za oneskorenú odpoveď. V hlavnej sezóne prenajímame náš apartmán od soboty do soboty. Sedem nocí za dvestodeväťdesiat Eur. Byt má vlastnú krytú garáž, ale môžete parkovať aj na vonkajšom parkovisku. V blízkosti bytu, asi jeden kilometer, je autobusová zastávka do Benátok alebo do Padovy. V tej istej vzdialenosti je aj vlaková stanica.Náš hosť zvyčajne na svoje auto v garáži zabudne a počas týždňa využíva verejnú dopravu. Mira má dobrú polohu na poznávanie Benátska.
S pozdravom Giorgio Busolin"

Ešte dva týždne som sa ho snažila spracúvať, aby od nás nežiadal zálohu. Ale v tom bol náš budúci dovolenkový domáci nemilosrdný. Ak sme chceli mať potvrdenú našu rezerváciu, museli sme zaplatiť dvadsaťpäť percentnú zálohu. Sedemdesiatdva Eur a päťdesiat centov.

Dvadsiateho siedmeho októbra sme mali uzatvorený celý plán našich potuliek po severnom Taliansku. Trvalo mi takmer tri mesiace, kým som s ním bola úplne spokojná. Do začiatku dovolenky sme mali viac ako osem mesiacov. Pre mňa je to čas tešenia.

Rýchlosťou, ktorú asi rôzne vnímajú rôzne vekové kategórie, sme mali zrazu máj. Už sme začali strihať meter do odchodu na dovolenku. Mala som vytlačený zoznam, čo všetko musíme pre našu cestu zabezpečiť. Keď tu zrazu nás začali zo všetkých strán zaplavovať informácie o zemetraseniach, ktoré zasiahli sever Talianska. Opakovane. Rúcali sa budovy, praskali múry, ľudia prišli o životy. Liliana každú chvíľu zisťovala, či sme už počuli nové správy a či sme si nerozmysleli našu júlovú trasu. Prisľúbili sme jej, že ak sa situácia do polovice júna nezmení, tak určite budeme o tom vážne rozmýšľať. Vtedy sa Ivo prejavil ako geológ.

"Benátky sú na pieskoch. Mali by byť seizmicky stabilné. A ani Dolomity by nemali byť problematické. Podľa mňa to bude v poriadku. Nerobte paniku."

Ale aj tak sme obaja sedeli pred televíznou obrazovkou vždy, keď dávali zábery zo zničených talianskych miest, ulíc, domov.

Šiesteho júna boli posledné otrasy a potom sa už našťastie nedialo nič.

Štvrtého júla som si s Blankou Debnárovou, našou stabilnou poisťovateľkou na poistenia každého druhu, dohodla termín. šla som k nej rovno z lekárne, kde som nás zásobila všetkými liekmi, ktoré odporúčajú nielen lekári ale aj internetové poradne. S tým, že lieky, ktoré nezužitkujeme, ihneď posunieme našim mladým, ktorí mali odcestovať na svoju dovolenku necelý týždeň po našom návrate.

Posledné dva roky sa nám darí zladiť termíny tak, aby sme mali ajku, Ivovu mamu, stále pod dozorom. Musím však uznať, že v tomto zľaďovaní sú ústretovejší naši mladí. Máme šťastie, že úplne rešpektujú naše dátumy. Možno aj to je dôvod, prečo dovolenku tak zavčasu vybavujem. Pomaly už rok dopredu. Aby som vedela povedať, kedy na Slovensku nebudeme. Celá rodina máme v živej pamäti dovolenku v roku 2010. V deň nášho odchodu do Sieny bol Ivo ešte s mamou na infúzii a ďalší deň si ju preberali vo Vozokanoch Kika, Peťo a Nina a absolvovali s ňou ďalšie tri infúzky v Banskej Bystrici.

Tento rok našu dovolenku ale nič neohrozilo. Mama sa držala primerane svojmu veku. Podľa mňa aj lepšie ako primerane. Ja si ani neviem predstaviť, že by som bola taká mobilná v jej veku. Nielen pohybom, ale aj myslením. V osemdesiatich šiestich rokoch.

Dokonca ani domáce spotrebiče nezačali štrajkovať. Akurát som už len nerobila až také veľké upratovanie, ako vraj mávam vo zvyku pred našou dovolenkou. Čo uznal s veľkým potešením môj drahý manžel. To som sa ja skôr čudovala, že som odolala umývaniu okien, praniu záclon a zabezpečovaniu maľovania počas našej neprítomnosti. Hoci sme nakoniec odchod na dovolenku posunuli z piatka večera na sobotu večer. Vrátili sme sa k pôvodnému plánu ostať v Benátkach len šesť nocí namiesto siedmich. Spôsobila to najmä naša spomienka na sobotňajšie kolóny, ťahajúce sa od Latisany po Mestre. To bol vážny dôvod, že sme sa radšej rozhodli obetovať jednu noc a prísť do Miry v nedeľu popoludní.

Tretieho júla ráno som napísala o tejto zmene ímejl Giorgiovi Busolinovi. Odpoveď nám v ten deň neprišla. Keď sa nám neozval ani štvrtého, rozhodla som sa pre istotu napísať do hostela a Colori v Mire. Či by sme v prípade potreby našli u nich strechu nad hlavou. Jean Claude nám ihneď odpovedal, že sú pripravení ponúknuť nám dvojposteľovú izbu s príslušenstvom.

Piateho som okolo obeda predsa len ešte poslala Giorgiovi esemesku. A na tú som dostala o tretej poobede odpoveď:

"Ahoj, Danuša, Váš príchod o 14,00 hodine mi vyhovuje. Uvidíme sa v apartmáne v Mire." šiesteho doobeda si Giorgio overoval, či sme si to s naším príchodom nerozmysleli a či naozaj prídeme až v nedeľu.

Siedmeho pred obedom som namejlovala náš odchod na dovolenku do Selvy a do Holbrucku. Fani a Helga ihneď odpísali:

"Milá Danuša a Ivan,
čas Vášho príchodu medzi treťou a piatou nám vyhovuje. Prajeme Vám pekné dni pred príjazdom k nám. Sme rady, že sa čoskoro uvidíme. Srdečné pozdravy do tej doby
Fani a Helga"

Z Holbrucku nám odpísali až o pol jedenástej večer, takže nás ich meil nezastihol. Prečítali sme si ho až po návrate:

"Milá rodina,
tešíme sa na stretnutie s Vami 19. júla. Želáme pekný výlet a posielame srdečné pozdravy. Klammerovci"

To, že sme nedostali do nášho odchodu potvrdenie pobytu z Hollbrucku, som nevidela až tak tragicky. Prinajhoršom by sme cestovali z Dolomitov priamo domov.

Posledný pohľad na forecu.com nám pripomenul, že ideme do výrazne odlišných teplotných podmienok. Benátky nám predpovedali teploty okolo tridsiatich štyroch stupňov a v Dolomitoch sa nemali vyšplhať na dvadsiatku. Čakala nás dovolenka kontrastov. Čomu sme museli prispôsobiť aj náš šatník.

Cesta na juh

Tesne pred naším odchodom som mala konzílium na tému zdravého polievania kvetov v našom byte. S našou dlhoročnou susedou. Hela osobne prekontrolovala, v akom stave jej ich odovzdávam a potom prehlásila:

"Budem sem chodievať s Jožom. Aby som náhodou niečo nepobabrala." Jožo je jej manžel. Naše seniorské balkónové debaty sú veľmi neformálne a vyčerpávajúce. Najmä v letnom období.

Keď som sa postarala o kvety, prišiel rad aj na najstaršieho člena našej rodiny. Zatelefonovala som Jožkovi Michňovi, ktorý sa podujal mať dohľad nad Ivovou mamou v čase našej neprítomnosti. Už viem, že sa naňho môžeme nielen obrátiť ale aj spoľahnúť. Je veľmi zodpovedný. Minulý týždeň dokonca skákal vo svojom už nemládeneckom veku ako mládenec cez plot, aby zistil, prečo nám mama nedvíha telefón. Zabezpečením starostlivosti o svokru a kvety som denitívne ukončila prípravné práce na dovolenku.

V sobotu o pol ôsmej večer sme sa konečne pohodlne usadili v našej fabii. V dobrej nálade. Dokonca som dostala od mojej drahej polovičky aj pochvalu:

"Dobre sa ti podarilo nás pobaliť. Máme menej vecí ako vlani. Nemal som žiaden problém uložiť všetko do kufra."

Je to tým, že vekom pomaly, ale isto zisťujem, bez čoho všetkého sa môžeme zaobísť. Už ma akási štrnásťdňová dovolenka nedokáže vyviesť z miery.

Nezabudol si ale urobiť zadné vrátka miernou skepsou:

"Dúfam, že nám nebude nič chýbať."

Na tachometri sme mali tridsaťtisíc osemstopäťdesiatdeväť kilometrov. A podľa základného harmonogramu nás čakalo viac ako tisíc sedemsto. Za základný harmonogram považujem bezvýletové kilometre. V tých tisíc sedemsto je len premiestňovanie z jednej základne na druhú.

Ako zvyčajne, aj tentokrát sme mali našu prvú cestovnú zastávku vo Vozokanoch. Ajka nás ponúkla čerešňovým a orechovým závinom. Oba mala upečené pre trojicu našich mladých. Podľa nesprávnej Ivovej interpretácie ju mali prísť už na druhý deň, v nedeľu, skontrolovať. V čom náš zať nevidel veľký problém, najmä keď sme povedali, že na nich čaká výborná štrúdľa. Po tejto informácii dokázal operatívne prehodnotiť nedeľný rodinný plán. S jednoduchým zdôvodnením:

"Nenecháme ju predsa pokaziť."

Takže Bystričania prišli pozrieť ajku nasledujúci deň po našom odchode. Hoci v pôvodnom pláne sa mal Peťo zastaviť vo Vozokanoch uprostred týždňa a cez víkend ju mali prísť pozrieť v plnej zostave. A pritom obrať uhorky a poliať latifundiá plné rajčín, mrkvy a ďalšej zeleniny. Ja uznávam len tieto dve, možno ešte cibuľu, preto im tu venujem pozornosť.

My sme štrúdľu nedostali. My sme už mali v aute uložený ženský vrtoch, ktorý bol Ivo vyzdvihnúť u mamy v piatok večer.

Z Vozokán sme odchádzali o ôsmej a o štvrť na deväť sme sa už plnou rýchlosťou uberali po novootvorenej diaľnici. O štvrť na deväť nám pri Beladiciach na cestnom teplomere svietilo dvadsaťosem stupňov Celzia.

"Budeme mať teplú noc. Vieš už, kde si urobíme prestávku?"

Táto moja otázka mala dopredu moju polovičku pripraviť na to, že vydržím najviac do polnoci a potom ako spolujazdec a navigátor zlyhám. Pretože budem upadať do bezvedomia. Tentokrát mi nemalo ani čo pomáhať pri zotrvaní v bdelom stave. Pretože sme už pri Nitre zistili, že sme predsa len niečo zabudli. Nemali sme so sebou žiadne cédečká. Žiadnu muziku. Ani len šeherezádu, ktorá sa nám už toľkokrát osvedčila. Našťastie, toto nebolo mojou vinou, takže sa to obišlo len menšou lamentáciou.

Päť minút pred deviatou sme sa zastavili v Zelenči. Kúpiť dve diaľničné známky na cestu cez Rakúsko. Na jednu som dala cviknúť dátum 7.7. a na druhú 17.7. K tomu nás doviedla vlaňajšia skúsenosť z Nemecka. Keď nám baba s náušnicou v nose na hraničnej benzínke odmietala preštiknúť dátum na známke. Len kvôli tomu, že sme si ju zakúpili pred našou cestou ešte na Slovensku.

Pred Bratislavou sme sa telefonicky rozlúčili s Kikou a Ninkou. Našej dospelej dcére sme museli prisľúbiť, že si budeme dávať pozor a že budeme pravidelne posielať esemesky.

"Babinka, ja som vám chcela napísať list. Len som to nestihla. Bude mi za vami smutno. Pošlete mi pohľadnicu?"

Ľútostivým hlasom sa s nami rozlúčil náš najmladší člen rodiny.

Našej vnučke nestačia z našich zahraničných potuliek esemesky a telefonáty. Očakáva od nás klasickú farebnú pohľadnicu a s textom napísaným vlastnou rukou. Potom si ich pripína na nástenku nad pracovným stolom.

Aj my máme doma poodkladané všetky pohľadnice, ktoré nám z letných dovoleniek píše a dotvára Ninuša. Na poslednej bola nakreslená morská panna. A k tomu bolo pripísané:

"Ulovili sme 5 krabov, 1 morskú uhorku a morská panna nám ušla."

O trištvrte na desať sme prekročili prvú hranicu. Kilometre nám zatiaľ ubiehali jedna radosť. O jedenástej v noci sme pri Seebensteine obdivovali veľkolepý ohňostroj. Na záver sa na oblohe zjavili červené srdiečka. To som ešte nevidela.

"Čo myslíš? Majú zásnuby, svadbu alebo oneskoreného Valentína?" V kútiku duše sa ozvalo moje romantické ja.

"Čo? Kde?"

Ivo bol tak sústredený na cestu a okoloidúce autá, že ani nestihol zaregistrovať žiarivý nebeský úkaz, na ktorý som ho už zo päť minút upozorňovala.

Pri Zöberne sme si urobili mikropauzu a zároveň sme autíčku doplnili pohonné látky. Obohatili sme ho o osemnásť litrov a peňaženku sme ochudobnili o tridsať Eur. A ešte sme videli šialenca s nitrianskou poznávacou značkou, ktorý sa hádam stovkou rútil po parkovisku.

Blížila sa polnoc a na cestnom teplomere bolo ešte stále dvadsať stupňov. My sme sa blížili k Oldtimeru. Bolo pár minút po jednej, keď som nás donavigovala pred zámočkový motel, s pirátskou loďou v záhrade.

"Ivko, tu si urobíme prestávku. Mne sa už hodinu zatvárajú oči. Pozri, ako je tu málo áut."

Môj najdrahší manžel zo všetkých manželov nenamietal. S týmto parkoviskom sme mali zatiaľ vždy dobré skúsenosti. A tentokrát sa mi to v plnej miere potvrdilo. Po návšteve toalety, ktorú žoviálne viedol v tejto neskorej nočnej hodine muž v tých najlepších rokoch, som zistila, že v ruke mám len kozmetickú tašku. A že nemám kabelku. S plnou dokladovkou a poloprázdnou peňaženkou. V tom momente ma zmrazilo. Najmä preto, že som sa cestou míňala so ženskou časťou posádky poľského autobusu. S malou dušičkou som sa vracala späť. Všetky umývadlá boli obsadené, ale moja hnedá sedemnásťročná semišová kabelka, s ktorou som absolvovala všetky naše dovolenky od deväťdesiateho štvrtého roku minulého storočia, visela na tom istom vešiaku, na ktorý som ju zavesila.

Predsa len to nebude s ľudstvom také zlé, ako sa mi to často na prvý pohľad zdá. V polovici augusta sme išli s Ivom do Bratislavy. Pre fotografie z tejto dovolenky, ktoré si dával vyvolať na Nevädzovej ulici. Potom sme ešte zašli k Dunaja a prešli sa po Starom meste. Po šiestich hodinách sme sa vrátili späť do Zlatých Moraviec. A ja som si začala hľadať v útrobách auta sveter. Nebolo ho. Začala som si premietať celé popoludnie. S istotou som vedela, že pri našom novinovom stánku pri nákupnom centre Žitava som ho ešte mala. Živo som si vedela predstaviť, že som kontrolovala, či ho mám prehodený cez kabelku. A potom sa mi s ním už žiadne okamihy nespájali. Cestu od garáže domov som volila presne tú istú, akou sme išli o pol druhej pre auto. Blížili sme sa ku zdravotnému stredisku, stojacemu len pár metrov od novinového stánku, a tu som zbystrila pozornosť. Cez antikorové zábradlie bol úhľadne prevesený môj sveter. Bolo to také neuveriteľné, že sme obaja stratili reč. Ja som pre istotu stratila reč a Ivo asi premýšľal len o tom, že to so mnou bude čím ďalej, tým viac horšie. A ja budem musieť zvážiť, či budem našu vnučku hrešiť za jej straty a zabudnutia a držať jej ešte aj monologické prejavy o zodpovednosti a pozornosti.

Po krátkej hygiene sme si urobili nepohodlné pohodlie. Ja na predných sedadlách. Ivo na zadných. Podľa dychu som už o chvíľu vedela, že moja polovička spí. Ja som ešte dlho pozorovala všetky príchody a odchody osobných áut a zájazdových autobusov. Bola som unavená, ale zaspať som v týchto alternatívnych podmienkach nedokázala. Polospiac, polobdiac som sa prehadzovala a hľadala čo najvhodnejšie polohu pre moje čím ďalej tým viac artrózou postihnuté kolená. Už o piatej som robila zábery spiacich Čechov, zakutraných v spacákoch na trávniku neďaleko svojich áut.

Bivakovanie českých dovolenkárov cestou na juh

Dobrú polhodinu som sa prechádzala, preskúmala som výjazd z parkoviska smerom do Talianska, poobdivovala som kozľatá veselo poskakujúce po mikrozoologickej záhradke pri terase motela a odfotografovala som si piráta strážiaceho nielen loď ale aj parkovisko. A stihla som spolu s ostatnými pozorovať františkána v dlhej sutane ako splašene behá od auta k autu a hľadá svojho nefrantiškánskeho šoféra. Ten si zatiaľ popíjal kávu, usadený pri stolíku pred obchodíkom čerpacej stanice. Už dávno som nevidela takú radosť u dospelého človeka a už dávno som tak nahlas nepočula padnúť kameň zo srdca, ako to predviedol tento takmer štyridsaťročný kňaz, prepásaný dlhým bielym povrazom.

O trištvrte na šesť vyliezol spod deky aj Ivo. Aspoň trošku oddýchnutý. Po základných hygienických sebaskultúrneniach sme si dali kávu s maminým koláčom. Rožky sme sa rozhodli zjesť až na ďalšej zastávke. Rysovalo sa krásne ráno. Navigácia nám oznámila predpokladaný príchod do Miry dve minúty pred desiatou hodinou. To bolo o štvrť na sedem.

Cestou sme obdivovali krajinu. Hlavne ja. Ale Ivovi som o všetkom zaujímavom podávala informácie. Na zelených strmých lúkach, zaliatych slnkom, sa už pásli kravy.

"Neviem, ako sa môžu na tých príkrych svahoch udržať."

Komentovala som pre mňa nepochopiteľnú zemskú príťažlivosť za Wolsbergom. "Mali by mať teleskopické nohy."

Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila praktickosť nápadu mojej drahej polovičky. Ale po chvíľke uvažovania som dospela k presvedčeniu, že alovej krave Milke by to naozaj mohlo pomôcť. A s vedomím, že dokáže bez problémov vyrovnávať nerovnosť terénu, dávala by určite bezstresové mlieko. Z ktorého by bola ešte lepšia čokoláda.

Pred Griffenom sme si dali ďalšiu pauzu a poriadne sme sa naraňajkovali. Tentoraz prišli na rad moje syrové bagety. Boli výborné. Veď boli robené s láskou. Desať minút pred siedmou sme už opäť sedeli v aute a džípiesko nám oznámilo, že náš príchod do Miry sa posúva o štvrť hodinu. Nad Klagenfurtom sa prevážal po oblohe obrovský čierno-biely balón v tvare futbalovej lopty. O štvrť na osem sme využili poslednú možnosť načerpania benzínu v prijateľnej cene. Od Zöbernu sme minuli takmer šestnásť litrov. Na diaľničných čerpačkách v Rakúsku mali asi jednotnú cenu. 1,599 Eura. Prechod slovenským a rakúskym územím nás zatiaľ vyšiel na päťdesiatpäť Eur.

Šesť minút pre ôsmou sme vošli na talianske územie a ja som si na bezpečné miesto uložila lístok z ALT STAZIONE. Po zastávke na malom pohotovostnom parkovištiatku pri širokánskom ale takmer prázdnom riečišti Tagliamenta sa príchod do nášho prvého cieľa posunul na pol jedenástu. O štvrť sme sa zastavili v Ristope, kde sme neodolali prvej malinkej voňavej káve. A dvom cédečkám. Jedno s lmovou muzikou a druhé džezové. Hneď sme si jedno z nich vložili do prehrávača. Vyhralo lmové. Je dobré. Tentoraz sa čas nášho príchodu posunul presne o tridsať minút. Na jedenástu hodinu. Pri Latisane som začala písať Giorgiovi Busolinimu esmesku. O pol desiatej sme dostali odpoveď:

"We will arrive in mira at 11,30. See you there."

Pred Benátkami sme za štrnásť Eur a dvadsať centov opúšťali prvú mýtnicu a o chvíľu sme už stáli pred závorou ďalšej mýtnej zastávky. S panikou v hlase som Ivovi oznámila, že ja nemám lístok.

"Ako prejdeme cez závoru? Veď tu nikoho nieto!"

Ešte šťastie, že som svojím zmätkovaním nenakazila aj svoju drahú polovičku. S pokojom v hlase mi po chvíli vyhodnocovania situácie oznámil:

"Vyzerá to tak, že teraz si tu máme vziať len lístok."

Naozaj. Vystrčil von oknom ruku, ťukol do gombíka a zariadenie nám vysunulo kartičku. Ale po dvoch - troch kilometroch sme opäť stáli pred mýtnicou.

"Prešli sme tak málo, určite nás pustia zadarmo." Neveriacky som pozrela na svojho spolujazdca a vodiča auta. "No určite."

"Uvidíš."

A opäť mal pravdu.

O štvrť na dvanásť sme mali na tachometri osemstodvadsať kilometrov a vchádzali sme do Miry. Zrazu sme sa ocitli uprostred kolóny vyzdobených vozidiel. Na čele išlo zo päť - šesť traktorov. Na treťom z nich viala talianska vlajka.

Po oboch stranách cesty sa zastavovali ľudia, ktorí mávali a volali na účastníkov tohto kolesového sprievodu, sediacich na malých nákladných autíčkach s lavičkami. Tesne pred nami išlo jedno také obalónikované vozidielko, obtočené papierovými kvetmi a strapcami, podobnými tým, čo majú na sebe nie úplne oblečené tanečnice v Rio de Janeiro. Na dvoch drevených sedadlách sedelo zo šesť deťúreniec a asi osem dospelých vo veku od tridsať do osemdesiat rokov. Tí zas pre zmenu mávali nám a určite sa čudovali, čo v ich sprievode robíme. Posúvali sme sa spolu s nimi dvadsať kilometrovou rýchlosťou takmer do polovice Miry. Našťastie nás zachránilo naše džípiesko a dalo povel na odbočenie vľavo. Po pár minútach nám oznámilo, že sme v cieli. Ale ten som spoznala aj podľa aj podľa obrazu, ktorý sa mi otvoril po mojej pravej strane. Presne taký som videla na gúglovom uličnom pohľade.

Pravý balkón s vytiahnutou markízou bol na týždeň náš

Pár minút po pol dvanástej sme cez úzky zadný vchod do areálu bytoviek uvideli vchádzať trojčlennú skupinu. Vyššieho štíhleho muža, nižšiu usmiatu ženu a poskakujúceho chlapca. Boli to Giorgio Busolin, jeho manželka Cinzia a ich šesťročný syn Matia. Po úvodnom predstavení nás zaviedli do nášho dovolenkového bytu na prvom poschodí. Do kuchyne spojenej s obývacím kútom, nazreli sme do kúpeľne so sprchovacím kútom a s farebne zladenými mäkučkými uterákmi a osuškami a malou chodbičkou sme sa dostali do spálne. Všade boli pozatvárané červené drevené okenice. Giorgio nám predstavil aj malý odkladací priestor, v ktorom bola zabudovaná pračka. Až na druhý deň som zistila, že som sa pri nej mala pod odborným vedením domácich zdržať. Matia nám ešte vybral zo skrinky obal s materiálmi o byte, o otváraní a zatváraní vstupnej bránky do areálu a kódovaní garážových dverí. V obale som objavila aj odchody a príchody autobusov a vlakov do Benátok a Padovy. Tie sme mali ale aj vlastné. Stiahla som ich ešte na Slovensku z gúglu. Z kuchynsko-obývacej miestnosti sme sa vyšli pozrieť na balkón. Obedňajšie slnko nás donútilo ihneď sa naučiť zaťahovať červeno - béžovú pásikovanú markízu. Giorgio nás požiadal, aby sme ju pri odchode vždy vytiahli.

"Silný vietor by ju mohol vyvrátiť."

Určite ešte mali v živej pamäti tornádo, ktoré sa dvanásteho júna prehnalo benátskou lagúnou a vytrhávalo strechy domov.

Potom nás zoznámili so zapínaním a vypínaním klimatizácie a televízora. Keď nám začali hovoriť o prístupe k internetu, ihneď sme ich zastavili. Tento vynález vedy a techniky s nami na dovolenky nechodí.

Pomaly sme prešli k plateniu. Vopred som mala pripravenú dohodnutú sumu. Dvesto deväťdesiat Eur. Giorgio nám ihneď päťdesiatku a dvadsiatku vrátil. V prvom momente som nevedela pochopiť prečo.

"V novembri minulého roka ste nám zaplatili zálohu. Takže teraz máte doplatiť už len dvesto sedemnásť Eur a päťdesiat centov."

"Jasné. Mám to tu."

Vytiahla som z úzkeho čierneho šanónu celú komunikáciu s Giorgiom. Aj s meilom, v ktorom nám oznámil, že peniaze mu prišli na účet. Cinzia medzitým vyplnila doklad o prevzatí celkovej sumy. Popriali nám príjemnú dovolenku a dali nám inštrukcie, kde máme zanechať v deň nášho odchodu kľúče. Cestou z bytu nás Giorgio vzal ešte výťahom do garáží, ktoré sa rozprestierali pod bytovkou. Najskôr nás naučil odomykať a zamykať vjazdovú vyklápaciu mrežu.

"Tie dva bicykle máte k dispozícii. Sú síce staré ale sú funkčné."

Oznámil nám, keď nám malým kľúčikom odomkol garážové dvere, za ktorými bola takmer počas celej benátskej dovolenky ukrytá naša fabia.

Pred jednou sme sa s ním denitívne rozlúčili. V rukách nám ostal zväzok kľúčov. "No čo, ideme sa vybaliť?"

Naša kuchyňo-jedáleň-obývačka s balkónom

Ivo ma vrátil do reality.

Teraz sme sa už len my dvaja vybrali do nášho homelidejsového bytu. Aj s prvou dávkou batožiny. Ďalšiu už potom povynášal len Ivo. Ja som si vzala na starosť uloženie oblečenia a hygienických potrieb. Ivo nás zas udomácňoval v kuchyni. Ešte som nebola so všetkým hotová, keď ma volal k stolu.

"Poď, Danuľa. Už máš pripravenú studenú minerálku, teplú kávu a ženský vrtoch. Potom to dokončíš. A ja si pôjdem na chvíľu oddýchnuť."

Chvíľa sa zmenila na tri hodiny. Bolo štvrť na tri, keď som vliezla do postele aj ja. Bola úžasná. Dlhá, široká a pružná. Hotová poézia. V okamihu som v nej zaspala.

Už po vlaňajšom pobyte v Louvrechy a v Chartres sa u mňa zakorenila túžba po novej posteli. A posteľ v Mire to denitívne uzatvorila.

"Ivko, pravda si kúpime novú posteľ? Takú obrovskú, s vysokým matracom. Meter osemdesiat širokú."

Odvtedy som svojho manžela najlepšieho zo všetkých manželov minimálne raz za týždeň prepadávala s touto široko koncipovanou otázkou. Poddal sa. Koncom septembra sme sa stali majiteľmi nového ležoviska. Len ten matrac nesplnil úplne moje očakávania. Nie je taký pružný ako v Mire. Takže ešte stále chodím po predajniach matracov a skúšam si v nich poležať. Hoci viem, že zbytočne. Ničím by som neobhájila novú kúpu. Ale údajne sú tie naše zdraviu a najmä chrbtici prospešné. Mojím novým, pre mňa dôležitým poznatkom je aj to, že mi z novej postele nevisia ruky. Z tohto vidno, že naše dovolenky sú veľmi inšpiratívne.

Po šiestej sme sa zobudili. "Ideme do Chioggie?"

Spýtal sa ma dokonale čerstvý Ivo. Dve minúty po siedmej sme sa po krátkom blúdení vymotali z Miry a dostali sa na Strada Statale Romea 309. Tá spája Benátky s južnejšie položeným mestom plným kanálov. Chioggia nám učarovala prvýkrát pred štyrmi rokmi. Už samotný prístup k mestu po ceste vedúcej uprostred lagúny je fascinujúci. Ale tentokrát sme si nevychutnávali výhľady na vodné plochy po oboch stranách dvojprúdovky. Mohli za to vodiči dvoch osobných áut. Tí sa podľa všetkého aj namiesto nás viac nadchýnali nezvyčajnou scenériou okolia cesty ako samotnou cestou. Do tej doby, kým na seba nenarazili. Čo spôsobilo, že pruh z Chioggie bol neprejazdný. Karabinierov ešte nebolo vidno, takže nemal kto riadiť premávku. Náš pruh síce spomalil, ale zatiaľ išiel plynule povedľa narastajúcej kolóny áut. Tá už za krátku chvíľu siahala až po vstup do mesta.

Namiesto toho, aby som sledovala, kde máme odbočiť, aby sme sa dostali do starej štvrti, tak som stále ľutovala tých nešťastníkov, čo sa nehýbali z miesta. Väčšine z nich to ale na pohľad nevadilo. Okná, prípadne aj pravé dvere mali pootvárané dokorán, z áut sa niesla pestrá zmeska muziky. Odvšadiaľ sa ozýval smiech a hovor. Bola nedeľa večer, končil sa víkend a bolo vidno, že posádky áut nie sú ochotné si pokaziť jeho záver nejakou kolónou.

My sme zatiaľ smerovali do Sottomariny. Zistila som to vtedy, keď sme po krátkom moste prešli do centra modernej výstavby.

"Ivko, zastav. Ideme zle." "Ako vieš?

"Nepamätáš sa? Musíme ísť po dlhom moste a na ľavej strane musia byť drevené koly s tými drevenými debničkami."

"A koho sa chceš spýtať?" "Len zastav."

Stiahla som okienko a oslovila som štyridsiatničku na bicykli. Ja som položila otázku v angličtine. Cyklistka mi odpovedala len v taliančine. Tak som si pomohla s niektorými výrazmi v taliančine. Patrili k nim najmä čentro stóriko, vékkio kiódždža, ritorno, destra. Dorozumeli sme sa. Predsa len na niečo boli dobré naše predchádzajúce dovolenky v Taliansku. Naša živá navigátorka nás obrátila do protismeru. Potom sme mali ísť rovno a približne po kilometri odbočiť vpravo na via Granatieri di Sardegna. Po pár minútach sme už aj videli na plantáž s drevenými košmi, obsypanými čiernymi slávkami.

"Vidíš, Ivko? Pamätáš sa?" "áno. Toto som fotografoval."

Na Corso del Popolo sme sa dostali okolo vstupnej brány s reliéfom benátskeho okrídleného leva. O trištvrte na osem sme na začiatku hlavnej, mimoriadne rušnej ulici zaparkovali. Automat nám dal na výber. My sme mu zaplatili päť Eur. Pre istotu. Tušili sme, že večerná Chioggia bude čarovná. Nikomu neprekážalo, že priamo uprostred ulice sa snažilo ísť auto s nápisom Polizia municipale. Obe predné okienka malo stiahnuté a z oboch bolo vidno usmiate tváre policajtov. Nenáhlili sa. Potichu počkali, kým sa pred nimi rozostúpi dav ľudí. A tých tam bolo neúrekom. Pristavovali sa pri stánkoch rozložených po oboch stranách ulice. Boli v nich vystavené topánky, domáce potreby, so suvenírmi pre turistov, ba dokonca sa medzi nimi skrýval aj knižný antikvariát. S ponukou - päť kníh za euro. Bolo jedno akých.

Pred tržnicou sme zahli doprava. Ku Canale Vena.

Pred štyrmi rokmi boli pred každým priečelím domu priviazané na koloch motorové člny. Teraz ale tento najväčší chioggský kanál rekonštruovali a pri jeho ústí do benátskej lagúny bol prehradený. Tým prišli domáci o možnosť chodiť rybárčiť takmer v papučiach.

Na druhú stranu Veny sme prešli po jednom z jeho ôsmich mostov. Vo zvečerievajúcej atmosfére sme dali sme prednosť tichým a takmer prázdnym bočným uličkám. Len tak sme nimi blúdili a fotografovali farebné odrazy farebných domov v lesklej vodnej ploche.

Večerná Chioggia mala vždy pre nás čaro

Po chvíli sme opäť prešli cez jeden z kanálov a dostali sme na malý ostrovček. Pred kostol San Domenico, so starým dominikánskym kláštorom. Na protiľahlom nábreží stál nad maliarskym stolíkom prešedivený maliar s bohatou kučeravou hrivou a sústredeným pohľadom sledoval večernú atmosféru prístaviska rybárskych člnov. V tej chvíli sa pri ňom pristavila postaršia pani, zosadla z bicykla a kritickým okom si prezerala maľovaný obraz a porovnávala ho s výhľadom na kanál, plný zakotvených menších i väčších lodičiek.

Uprostred Chioggie je prístavisko rybárskych člnov Aj ponad kanál sme videli, že pokrútila hlavou a povedala zopár slov mužovi so štetcom v ruke. My sme zatiaľ zahli do úzkej uličky. Okolo nás prefrngol malý skúter.

Námetov na maľovanie bolo v Chioggi neúrekom "Tadiaľto sa dá naozaj ísť len na malých motorkách. Nemajú to títo domáci také jednoduché."

Len čo som to dopovedala, zabodli sa do nás svetlá oproti prichádzajúceho auta.

"To nemôže myslieť vážne. Veď stadiaľto nemôže prejsť."

Mýlila som sa. Aj ja a aj oveľa štíhlejší Ivo sme síce boli prilepení na múre domu, ale zostali sme celí. Ani po nohách nám neprešlo.

Potom sme už ničím neohrozovaní postupovali k balkónu mesta. Tak si Chioggiania nazvali svoj najkrajší most, ktorý leží pri ústí kanála Vena. Na internetovej stránke ho označujú za ekvivalent benátskeho Ponte di Rialto. Len tam akosi zabudli uviesť, že ide o veľmi, veľmi, veľmi zmenšený ekvivalent. A uprostred nemá ani obchodíky. Ale je obložený mramorom z Istrie.

Musím však uznať, že most Vigo je naozaj čarovný. V minulosti na ňom svietila lampa, ktorá bola pre námorníkov majákom pri návrate k brehu.

Ani Ivo neodolal záberom z mosta Vigo

Aj ja som na ňom strávila množstvo času. Spôsobil to neobyčajný film, ktorý sa predo mnou odohrával. V zapadajúcom slnku vplávavali z našej pravej strany do prístavu všemožné druhy plachetníc a motorových člnov. Preplávali popred most a po našej ľavej strane si našli medzi množstvom plavidiel voľné vodné parkovisko. Boli medzi nimi jednoduché biele plachetničky so skromnou posádkou, ale aj o niečo väčšie s indiánskym motívom a totemom uprostred lode a s množstvom turistov. Boli medzi nimi malé člny s mladými ľuďmi, ktorí strávili posledný deň víkendu kúpaním sa v lagúne. Najzaujímavejšie boli člny obsadené amatérskymi rybármi. Tí sa na nábreží chválili prípadným zvedavcom svojím večerným úlovkom.

Toto som musela ihneď povedať Kike. Musela som jej zahorúca porozprávať, aký mám prekrásny výhľad. A ako nám je dobre. Pritom som sa dozvedela, že spolu s Peťom a Ninkou boli pozrieť ajku, obrali uhorky a popolievali všetku budúcu úrodu.

"Všetci sme óká."

S týmito slovami uzavrela Liliana správy zo Slovenska. Ivovi som všetko zreferovala až po ukončení jeho fotograckého ošiaľu.

Člny a plachetnice sa idú uložiť na spánok v prístave

Pod mostom je vynikajúca pizzeria. Už sme si v nej pri našej predchádzajúcej návšteve pred pár rokmi pochutnávali. Aj tentokrát sme sa už dopredu tešili, že vojdeme dnu, postavíme sa do fronty čakajúcich ľudí a nebudeme sa nudiť. Pretože budeme pozorovať umenie pekára. Z bochníka cesta vykrútil koleso. Poukladal naň rôzne dobroty, potom šup - do pece. Na dlhom lopári vkladal jednu pizzu za druhou. Párkrát ich pootáčal, popremiestňoval a po upečení rozkrájal kolieskovým nožíkom. A pritom v jednom kuse rozprával. Do rozhovoru zapájal zákazníkov, svojich pomocníkov, pokladníčku.

Rýchlo sme však zistili, že sme sa zbytočne tešili. Už nás malo varovať, že pred pizzeriou boli beznádejne obsadené všetky miesta. A zopár ľudí trpezlivo čakalo, kým sa niečo uvoľní.

"Ak nebude voľné miesto, dáme si ju zabaliť a rýchlo pôjdeme domov. Bude to mať jednu veľkú výhodu."

"Akú?" Nechápavo som si poprezerala moje lepšie ja.

"No predsa - budem si môcť dať vínko."

"Môžeš si ho dať aj tu. Veď ja odšoférujem do Miry."

"Nie, to nie je dobrý nápad. Radšej nebudem piť."

Vošli sme dovnútra a zistili sme, že nadarmo som bola ústretová. Ani jeden z nás nemal chuť čakať v tom neskutočne dlhom serpentínovom rade.

"Toľko ľudí sa sem predsa nemôže pomestiť!" "Ako vidíš - môže."

Ivo ihneď schladil moje roztrpčenie. Ešte chvíľu sme šokovane pozerali na to, čo sa odohráva pred našimi očami. Stihli sme zaregistrovať, že okrem ľudí čakajúcich pred pultom, chodia s objednávkami aj dvaja čašníci.

"To je tak na hodinu. Chce sa ti čakať?"

Pokrútila som hlavou a vypochodovala som von. Na čerstvý vzduch. S hlbokým povzdychom. Išli sme sa ešte trošku prejsť po nábreží a doslova sme si užívali večernú atmosféru.

K autu sme sa vracali hlavnou ulicou. Po Corso del Popolo. Niektoré stánky už boli zložené, v niektorých skladali obchodníci svoj tovar a v niektorých sa ešte stále snažili získať zákazníkov. Pár minút pred pol desiatou sme nastúpili do auta a bez akýchkoľvek problémov sme sa päť minút pred pol jedenástou dostali ku garáži nášho prechodného pobytu.

V byte bola tropická horúčava. No po pár minútach od zapnutia klimatizácie sme mohli začať pripravovať rýchlu večeru. Mali sme "čo chladnička dala". Ale aj s pohárom vína. Ivo si ešte poprezeral mapy a bedekre a ja som si začala študovať všetky materiály, ktoré nám zanechali Busolinovci. Ja som prekontrolovala stav mobilu. A našla som v ňom správu, odoslanú o trištvrte na deväť večer:

"...a skoro sme zabudli na dnesneho oslavenca...Vela pusiek a krasny vecer."

Víno bolo na stole, takže nám nič nebránilo si s našimi mladými pripiť na diaľku. Spoločné oslavy nášho zaťa Petra, dedeho Ivana a vnučky Niny sme už mali za sebou. Rodinné sedenie sme absolvovali prvú nedeľu po skončení školského roka. Prvého júla.

Pred polnocou sa ozvala moja polovička:

"Danuľa, mali by sme ísť spať. Zajtra nás čaká náročný deň."

Vypli sme klimatizáciu a po zhasnutí svetla sme pozatvárali všetky drevené okenice a dokorán pootvárali okná. V hodine duchov sme zaliezli do najlepšej postele môjho života. Po popoludňajšom spánku som vedela, že sa mi na nej bude spať vynikajúco.

Farebné Burano

O trištvrte na osem som otvorila jedno oko. Všade bolo ticho. Zo desať minút mi trvalo, kým sa mi podarilo otvoriť obe oči a ďalších päť minút trvalo, kým som sa odhodlala vyliezť z postele. Ivo sa ani nepohol. Podľa dychu si pokojne spal ďalej. Potichučky som vyšla zo spálne, uvarila čaj a zapla pračku. Rozhodla som sa skultúrniť naše cestovné oblečenie. Zapnúť ju nebol takmer žiaden problém. Najskôr som dala šnúru do elektriny, potom som skrútila kohútik na prítok vody. Presne podľa Giorgiovho postupu. Nasypala som prášok a po chvíľke štúdia som zvolila program. Systémom pokusov a omylov

som sa dopracovala k tomu, že pračka začala prať. Potom som sa venovala príprave našich zvyčajných dovolenkových raňajok. Pomarančový džús, chlieb, dva druhy syra, paprika. O pol deviatej sa otvorili dvere spálne a v nich sa objavil ešte nie celkom prebudený manžel zo všetkých manželov najlepší.

"A čo ty už halabušíš? Koľko je hodín? "Už toľko?"

Tieto dve ním vyslovené vety ho dokonale prebrali. Pre zmenu do absolútnej akčnosti. Čo sa v Ivovom prípade prejavuje zvýšeným kladením kontrolných otázok.

"Čo to tu bzučí?"

"Ty už perieš?"

"Ty si už pripravila aj raňajky?" "Čo máme dnes v pláne?"

"O koľkej nám ide autobus?"

Popri otázkach a odpovediach sme sa stihli akurát naraňajkovať. V tom momente, keď sme dopili čaj, tak pračka denitívne dobzučala. Z balkóna som preniesla dovnútra sušiak a šla som vybrať prádlo.

Nevybrala som. Postláčala som všetky gombíky, o ktorých som si myslela, že by mohli byť práve tými "Sézam, otvor sa". Neboli.

"Ivko, poď sem, prosím ťa. Mám problém."

Na moje prekvapenie nepovedal, že ja mám vždy problém. Ihneď ku mne prišiel. "Ivko, neviem otvoriť pračku."

"Nie je to v návodoch, ktoré nám tu nechali?"

"Nie je. Skúsila som stlačiť toto, aj toto, aj toto tu."

Bez slova si šiel vziať okuliare a kľakol si k pračke. Ivo má ale podstatne väčšiu úctu k technike ako ja, takže po chvíľke skúmania dospel k tomu istému výsledku. Naše mokré prádlo aj naďalej zostávalo za sklenými zatvorenými dverami.

"Zavolám Kike. Možno sa jej podarí vygúgliť niečo v návode, keď jej poviem značku."

Nám ale nepomohol ani priateľ po telefóne. V našom prípade - dcéra po telefóne.

"Zavolám Giorgiovi? Ale s mojou angličtinou bude náš dohovor zložitý. Alebo idem skúsiť zazvoniť u niektorých susedov?"

Kým som na sebe pracovala, aby som mohla vyjsť medzi ľudí, Ivo si ešte raz založil okuliare a sklonil sa k pračke s talianskymi nápismi.

Zrazu som len začula šťuk. A potom ticho. Ešte aj Ivo neveriacky pozeral na dokorán otvorené dvierka. "Mám to!"

Zvolal po chvíľke spamätania sa a doplnil:

"Sezam, otvor sa skrýval v slove aperto.

"Ivko, ty si hrdina. Ty si viac ako hrdina! Ako si na to prišiel?"

"Spomenul som si, že otvoriť je latinsky aperire."

Po dlhých rokoch moja polovička takto zúročila svoje stredoškolské všeobecné vzdelávanie. Jeho súčasťou bola aj latinčina.

A vraj sme sa v "prehistorických" dobách učili v škole kopu zbytočností. Ako pre koho. Ale aký iný názor možno očakávať od súčasných ploskozubcov tupohlavých? A nielen tých, ktorí sú zodpovední za smerovanie školstva.

Donedávna som si myslela, že čo Slovák, to futbalista alebo politik. Aspoň pri pive. Dnes je každý odborníkom takmer vo všetkom. A čím mal taký ploskozubec väčšie problémy v škole alebo má problémy v škole nebodaj jeho dieťa, tým je väčším odborníkom na školstvo a školský systém. Možno preto sa z roka na rok prepadávame hlbšie a hlbšie vo svetovom rebríčku úrovne vzdelávania.

Moja pracia hyperaktivita spôsobila, že sme z bytu vychádzali pred jedenástou. Podľa mapky, ktorú som z gúglu vytlačila ešte doma, sme sa vybrali smerom na Via Nazionale. Tam sme mali objaviť autobusovú zastávku. Po zdvíhacom moste sme prešli ponad lenivo tečúcu rieku Brentu. Rovno oproti nám sa nad kostolom Svätého Mikuláša vypínala do výšky tehlová stavba zvonica. S ôsmimi arkierovými oknami. To sme ešte nevedeli, že bude pre nás dôležitým navigačným bodom pri vystupovaní z autobusu. Nielen z Benátok ale aj z Padovy. Po ľavej strane objavila som zrazu uvidela nápis Tabaccheria.

"Ivko, poďme si radšej teraz kúpiť cestovné lístky. Ktovie, či budeme mať takú možnosť v blízkosti zastávky."

Môj drahý manžel súhlasil. Zatiaľ mu evidentne nevadilo, že sa kvôli mne motkáme a ideme do terénu dobreže nie na pravé poludnie. Takto mal aspoň zaručené, že na tvár miesta - čo v tomto prípade bolo Burano, sa dostaneme v správnom čase. Pri správnom uhle slnečných lúčov dopadajúcich na Zem.

Až vonku som si všimla, že predavač využil možnosť podstrčiť cudzincom nesprávny bločik. Bol zo soboty. A potvrdzoval, že sme si dva "ritire dei biľjetti" kupovali v čase, keď sme boli ešte na Slovensku.

"Musíme si to vždy ihneď prekontrolovať. Ktovie, čo by sa stalo, keby nás zastavila nančná polícia?" Začala som šíriť paniku.

"Hádam nič. Dúfajme, že bude dôležitý dátum z autobusového strojčeka."

Ešte šťastie, že mám takého pokojného a vyrovnaného muža. Aspoň v niektorých chvíľach.

Naša ďalšia cesta viedla okolo rozľahlého areálu, zívajúceho prázdnotou a detskými šmykľavkami a preliezkami. Scuola dell´Infanzia e Primaria San Pio X. Materská a základná škola sídlila v budove, ktorá bola takmer kópiou palácov lemujúcich Canale Grande v Benátkach.

Na rohu školy sme sa ešte pristavili pri obrovských žltých kontajneroch. Z veľkých piktogramov sme sa dozvedeli, že slúžia na zber oblečenia, koženej obuvi a tašiek. Z jedného otvoru vytŕčali hnedé pančuchové nohavice.

"Škoda, že niečo také nemáme aj na Slovensku."

Zavzdychala som si pri spomienke na množstvo vecí, ktoré by som rada zmysluplne vyradila z našich domácich priestorov.

Ale ani nie o mesiac sme už podobný kontajner uvideli aj v Bratislave. Na Nevädzovej ulici. Keď sme boli zaniesť Ivove dovolenkové lmy na ďalšie spracovanie. A o ďalšie dva týždne už boli bledožlté vysoké kovové nádoby porozmiestňované aj po Zlatých Moravciach.

Úzkymi kľukatými uličkami sme sa za pár minút dostali na hlavnú mirskú ulicu. A naľavo od nás sme uvideli autobusovú zastávku s čakajúcimi ľuďmi. Niektorí sa snažili ukryť pred slnkom v zeleni vysokého plota lemujúceho chodník. Iní spravili zopár krokov dozadu a ukrývali sa v tieni banky. Tá mala výhodnejšiu polohu aj z toho dôvodu, že okolo chodníka bolo zábradlie. A po kilometrovom horúcom pochode nám dobre padlo využiť aj takúto opierku. Z tohto strategické miesta som zrazu uvidela mne známu budovu. Z gúglu.

"Ivko, pozri, Tamto sme mali byť pôvodne ubytovaní. To je Casa Malvina."

Ukazovala som na tehlovočervenú budovu so zelenými pozatváranými okenicami na druhej strane ulice. "Nemali by sme síce ďaleko k autobusu, ale asi je to tu hlučnejšie."

Moja polovička narážala na rušnú dopravu, preháňajúcu sa okolo nás z oboch strán.

"Aha, a tamto je Tabaccheria."

Napravo, na druhej strane ulice, bol zastrčený obchodík s týmto nápisom.

"Asi bude lepšie chodiť kupovať lístky tam. Mal by tu byť o ne väčší záujem ako tam, kde sme kupovali tie dnešné."

Stále ma mátalo, že pokladničný blok máme zo soboty.

Po desiatich minútach čakania zastavil pred nami autobus ACTV s behajúcim zoznamom nasledujúcich zastávok. Bola na ňom aj Venezia. O pol dvanástej sme už stáli na Piazzale Roma. Pred zeleným stánkom, v ktorom sme si po krátkom štúdiu kúpili dvanásťhodinové lístky na ACTV waterbus. Po osemnásť eur. Po krátkom hľadaní správneho nástupišťa na Piazzale Roma Santa a chvíľke čakania na správny vodný autobus, sme si mohli začať vychutnávať plavbu.

Spočiatku sme sa plavili pomedzi benátske domy, potom sme aspoň z diaľky obdivovali cintorínsky ostrov Isola San Michele. Netrvalo dlho a už sme pristávali na Murane. Ešte šťastie, že som sa pri vystupovaní z lode spýtala nášho stewarda, či odtiaľ vyplávavajú lode na Burano. Po jeho odpovedi som rýchlo potiahla Iva za fotogracký batoh a nedovolila som mu vystúpiť.

"Veď už sme na Murane."

"Ale vystupujeme až na ďalšej zastávke."

Ešte dobre, že som si spomenula, že aj pred štyrmi rokmi sme na tomto ostrove zmätkovali.

Ale pamätala som si, že v tom správnom prístavisku bol maják. Faro. V roku 2012 oslavoval svoju storočnicu. Najskôr svietil vďaka ohňu z olivového oleja, potom prešiel na plyn a dnes už ide na elektrický prúd. V noci a za hmly vysiela lodiam signál každých šesť sekúnd. Svojou výškou tridsaťpäť metrov je spomedzi siedmich majákov v Benátskej lagúne druhým najvyšším.

Po chvíľke čakania pristála pri drevenom móle dvanástka. Náš vodný autobus. O miestach na sedenie sa nám mohlo len snívať. Dokonca nebolo miest ani na pevné ulapenie sa niečoho. Nezostávalo nám nič iné, len sa pevne zastabilizovať na vlastných nohách. Pripadala som si ako starý námorník na veľmi nestabilných nohách.

To bola daň za to, že sme v Benátkach nastupovali na Piazzale Roma. Keby sme sa boli prešli takmer celým slnkom zaliatym Cannaregiom do prístaviska Fundamenta Nuove, tak by sme sa plavili rovno z Benátok do Burana práve touto loďou. Našťastie pofukoval len ľahký príjemný vetrík a ja som sa začala namiesto potácania sa motať po celej palube. Hľadala som správne miesto na fotografovanie, čo nebolo také jednoduché. Každú chvíľu som mala z jednej strany Japonca, z druhej Angličana a za chrbtom už čakal na moje miesto predstaviteľ nejakej inej národnosti. Nakoniec sa mi podarilo zakotviť na zadnej palube a pevne sa chrbtom oprieť o akúsi, na zeleno natretú stenu. Odtiaľ som mohla obdivovať všetky miniostrovčeky s ruinami domov, ktoré sme nechávali za sebou a vejárovité vlnky, ktoré sa za nami perlili v širokom oblúku. Náš kapitán sa držal trasy, ktorú mal vytýčenú obrovskými, do ihlanu zviazanými troma kolmi.

Netrvalo dlho a japonskí turisti začali živo švitoriť. Po pravej strane sa nám objavili prvé farebné domy ostrova Mazzorbo a oblúk mosta pre chodcov, spájajúci Mazzorbo s Buranom. Ale to sa už náš vodný autobus pripravoval na pristátie. Žeravá guľa na oblohe bola ešte stále vysoko. úplne nevhodné pre fotografovanie.

"Poďme rýchlo zistiť, ako sa dostaneme na Torcello. Obehneme ho, kým sa slnko umúdri. Teraz je ešte veľmi ostré svetlo."

Na Ivove slová som sa rýchlym krokom vybrala do prístavnej stanice. Mali sme pätnásť minút do odchodu.

"Neoplatí sa nám nikde ísť. Zostaneme tu, čo povieš?"

A ani som nečakala na odpoveď, našla som si najzelenšiu trávu rovno oproti nášmu nástupišťu, najväčší tieň a zosadla som na zem. Opierajúc sa o kmeň stromu som nad otvorenou mapou začala skúmať, čo za vežu môže byť vidno na ostrove oproti nám.

"Ivko, to bude Torcello. No a jasné, zas máme smolu. Veža je odhora dolu celá obalená v železnej konštrukcii. Prečo musia všetko reštaurovať akurát vtedy, keď tam my prídeme?"

Popri jedení sme sa pokúsili zistiť, čo ešte oproti sebe vidíme.

"To vľavo od veže, tá obrovská stodola, to bude asi kostol. Vzadu má polkruhovitú apsidu." "A čo bude tá kruhovitá stavba?"

"Podľa bedekra sú tam dve sakrálne stavby. Veď o chvíľu ich uvidíme."

Len čo sme dojedli a dopili polovicu našej vodnej zásoby, pristál pri našom nástupišti ďalší vodný autobus. Presne o jednej. Pre zmenu bol takmer prázdny. Na palube mal len šiestich cestujúcich a trojčlennú posádku. Kapitán si ležérne sedel za kormidlom a pod sebou mal uloženú tašku, ktorú mal odovzdať niekomu čakajúcemu v cieli našej mikroplavby.

A ja som si myslela, že to len na Slovensku využívame verejnú dopravu na doručovanie zásielok. Už počas mojich študentských čias v Bratislave mi aj moja mama posielala takto balíčky. Večer mi zavolala na vrátnicu do internátu. Udala mi čas a ďalšie koordináty na nasledujúci deň. V Zlatých Moravciach zverila balíček šoférovi autobusu. Túto jeho aktivitu odmenila menším tringeltom. Nuž a ja som si balíček vyzdvihla na Avione. Tak sa volala bratislavská autobusová stanica na dnešnom Americkom námestí. O pár rokov neskôr som takto poslala zopár balíčkov našej dcére.

Torcello nás privítalo rozhorúčenou tehlovou dlažbou so vzorom rybej kosti a tehlovým múrom, v ktorom bol zabudovaný malý oltárik s ďakovnou tabuľou. Vylúštila som, že ide o výzvu k Panne Márii. Aby podporila tento malý umelecký raj, v ktorom sa rozprestierajú jazerá, rastú ruže a tŕne. Ale ktovie o čom tá výzva naozaj je, pretože slovo jazerá sú asi len eufemistickejším výrazom pre močiare, ktoré boli príčinou vyľudnenia tohto ostrova.

Torcello je vraj staršie ako Benátky a v desiatom storočí obývalo ostrov dvadsaťtisíc ľudí. Dnes ich je len dvadsať. Pod tento stav sa podpísala aj malária. Tí, ktorí prežili, sa väčšinou presťahovali na iné ostrovy. Burano, Murano a neskôr aj do Benátok. Príliv obyvateľov začal v roku 452, keď na Torcelle našli útočisko obyvatelia pevniny. Z okolia Altina. Utekali pred húnskymi prenasledovateľmi, ktorých viedol Attila.

Nás do historického centra viedol vytehličkovaný chodník. Opustený. Po pravej strane ho lemoval kanál, v ktorom sa lenivo pohybovala hnedozelená voda. Po ľavej strane sme mali drôtené ploty, postavené okolo vysušených záhrad. V polovici približne osemsto metrov dlhej cesty sedel na prenosnej stoličke harmonikár. Začal hrať v momente, keď nás uvidel vychádzať spoza jednej zákruty a prestal hrať ihneď, ako sme sa stratili za ďalším oblúkom chodníka. To sme už videli Ponte del Diavolo. Diabolským mostom sa nazýva asi preto, že nemá zábradlie a človek si musí byť čertovsky istý, aby sa nezrútil do nepríťažlivo vyzerajúcej vody. Bez toho, aby sme stretli nejakého živáčika, sme prešli až k prvej torcellskej pamiatke. Bol ňou kostol Santa Fosco, postavený v dvanástom storočí. údajne ho postavili preto, aby mali kde uložiť pozostatky Svätej Fosky a Svätého Maura. Osemboký kostol s nízkou kruhovou kupolou v benátsko - byzantskom slohu je z piatich strán obklopený stĺporadím. Jeho vnútro ma zaujalo jednoduchosťou a zaujímavým svietnikom. Množstvo rôznofarebných pohárikov bolo povkladaných do kovovej krížovej konštrukcie.

Svietnik v kostole Santa Fosca

Najzaujímavejšie torcellské pamiatky sme mali ale pred sebou. V chráme Santa Maria dell´Assunta. Ivo im však odolal. Zaujala ho stredoveká architektúra, čo mal na dohľad okolo seba. A okrem toho, nezdieľa moju vášeň motať sa po vnútrajškoch kostolov. Radšej si fotografuje vonku.

"Choď sama. Potom mi povieš, čo si videla."

V suvenírovej predajni som zaplatila päť euro a získala som lístok vo formáte A4, ktorý som o dva metre ďalej predložila staršiemu mužovi, čo strážil vstup do baziliky. O chvíľu som bola späť a snažila som sa mu vysvetliť, že chcem ísť povedať manželovi, že chrám je úžasný a že ho musí vidieť. Pochopil a kývol mi hlavou, vraj so mnou súhlasí.

Iva som uvidela, ako fotografuje Attilov trón na nádvorí múzea. Ale nepodarilo sa mi ho presvedčiť, aby si šiel prezrieť tie najkrajšie mozaiky, aké som dovtedy mala možnosť vidieť.

Do chrámu som sa vracala sama. Bol postavený v roku 639, ale to, čo je v ňom najzaujímavejšie, to bolo vytvorené až medzi jedenástym a trinástym storočím. Sú to byzantské mozaiky. Prvá mi padla do oka západná stena. Celá je rozdelená do šiestich pásov. Na zlatom podklade je znázornený Posledný súd.

Druhý pás Posledného súdu je chráme v Santa Maria dell´Assunta najmonumentálnejší

Hlavná apsida ukrýva ďalšiu zlatú mozaiku. Je na nej vysoká štíhla Madona s dieťaťom a pod ňou stojí dvanásť apoštolov. Ale nielen steny chrámu sú vyzdobené. Podlaha z farebných mramorových kociek má tiež svoje korene v jedenástom storočí a dodnes má svoje čaro. Najmä vo chvíľach, keď je zaliata slnkom vnikajúcim do baziliky. Boli chvíle, že som si sama mohla vychutnávať túto nádheru. Boli však chvíľky, keď sme v tomto veľkolepom priestore boli dokonca až štyria. Okamihy samoty som zneužívala na zakázané fotografovanie. Aby som predsa len aspoň takto sprostredkovala Ivovi o čo prišiel, keď dal prednosť loveniu záberov vonku. V tom najväčšom slnku. Našla som ho sedieť na múriku pred vstupom do kostola. O všetkom, čo som videla, som mu podrobne zreferovala.

"No čo, nerozmyslíš si to? Pôjdeš sa na to pozrieť dovnútra?" "ále nie. Poďme si oddýchnuť niekam do chládku."

Moja cesta do chládku bola kľukatá. Najskôr som poobdivovala oplotené ruiny miniamteátru, ležiace pred západnou stenou chrámu Santa Maria dell´Asunta.

Kostol Santa Fosca s miniamteátrom pred chrámom Santa Maria dell´Assunta na ostrove Torcello

Potom ma zaujalo nádvorie domu vysypané bielym štrkom. Na ňom boli pod korunami stromov porozkladané väčšie i menšie kamenné sošky, reliéfy, kamenné stoly a lavice, kamenné nádoby. Môj narodeninový fotoaparát dostával zabrať.

"Nemáš dobré svetlo. Na čo to fotíš?" Za chrbtom mi hundralo moje lepšie ja.

"Ivko, stále ti hovorím, že je to pre mňa aj forma zápisníku. A oproti tebe mám tú výhodu, že keď mám chvíľku času, tak si zlé fotky môžem pohádzať do koša."

Čím ďalej, tým viac som bola s mojím malým panasonicom spokojná. Len neskôr som zistila, že na ďalšiu dovolenku musím byť vyzbrojená náhradnou baterkou. Nabíjačka mi uprostred dňa veľmi nepomôže.

Za kostolom sme objavili obrovský trávnik. Už bol z veľkej časti ukrytý v tieni chrámu a vysokých cyprusov. To bolo to miesto, ktoré sme práve v tej chvíli potrebovali. Predpoveď počasia hovorila o tridsiatich šiestich stupňoch. Rozhodne bolo životunebezpečné sa motať po slnkom zaliatom ostrove. Ale nielen nám bolo teplo. Práve keď sme sa rozložili na môj obrovský šál na trávnik, pri brehu pristál motorový čln, z ktorého vystúpila oplavkovaná päťčlenná spoločnosť. A zamierila k nám.

"Tí nás idú vyhnať!"

S panikou v hlase som sledovala ich postup. Ukázalo sa, že majú ten istý cieľ ako my. Zaľahli zo tri metre naľavo od nás. Je pravdou, že nám sa podarilo ukoristiť ten najtmavší kus tieňa popoludňajších tieňov. Po chvíľke zotavenia sa z najväčšej horúčavy som si začala čítať informácie o Torcelle. Aby sa nebodaj nestalo, že niečo prepasieme. Ktovie, či sem ešte niekedy prídeme. Ivo zavolal mame. Ráno sme na telefonát zabudli. Kvôli pračke. V tieni a vôni cyprusov sa dozvedel, že naši mladí boli v nedeľu u ajky. Priniesli jej čerstvé pečivo, zjedli štrúdľu, obrali všetky uhorky a Peťo polial celú záhradu. Vďaka nemenovanému mobilnému operátorovi dostala moja polovička vyčerpávajúce informácie. Najdôležitejšie však bolo, že na všetkých frontoch vládol pokoj a my môžeme ďalej spokojne dovolenkovať. Akonáhle Ivo zbadal, že slnečné lúče sa začínajú aspoň trošku zošikmovať, zavelil na odchod. Návrat do prístaviska bol tou istou cestou. Okolo Locandy Cipriani, v ktorej bol v roku 1948 ubytovaný Ernest Hemingway, okolo mierne zapáchajúceho kanála a okolo opustenej stoličky s harmonikou. Harmonikára sme stretli tesne pred mólom. V náručí si niesol plnú plastovú fľašu vody. A za ním sa tiahli masy mladých dievčat. Všetkých farieb pleti a typov účesov. šikmooké Aziatky, ebenovotmavé Černošky, bledokožé a ryšavé Angličanky, ukričané Nemky. Práve vystúpili z lode a po skupinách nastupovali na cestu vedúcu k pamiatkam Torcella. V prístavisku pri oltáriku bol vodovod s pitnou vodou. Ale nemali sme šancu sa k nemu dopracovať, pretože jedna zo skupiniek dievčat sa nemohla od vodovodu odtrhnúť.

"Danuľa, ponáhľaj sa, lebo nás tu nechá loď."

Lenže z móla som uvidela úžasný pohľad. Na farebné domce Burana s vysokou vežou v pozadí. To si predsa musím odfotografovať. Zrazu som za sebou začula hrkotať reťaz. Obzrela som sa - a čo vidím. Plavčík zatváral prístup na loď. Rozbehla som sa k nemu, ale on mi pokrútením hlavy a vetou v taliančine jasne dal najavo, že svoju chvíľu nástupu na loď som premárnila.

"Mai hazbend iz on bórd."

Neviem, či naozaj rozumel tomu, čo som povedala alebo ho presvedčila hrôza v mojom hlase a gesto, ktorým som ukazovala na môjho šokovaného manžela. Ten by ma bol určite v tej chvíli najradšej utopil. Aspoň v najplytšej lagúne. A to si možno fandím.

Ale plavčík na túto nemohru zareagoval. Spustil reťaz a natiahol ku mne ruku a ja som naskakovala na palubu lode, cez zväčšujúcu sa medzeru nad vodou.

"Gracie mile, gracie mile."

Dokázala som vysúkať zo seba poďakovanie v taliančine, nereagujúc tak na príval zreteľných výčitiek mladého plavčíka.

"Všade musíš robiť zmätky."

Tejto výčitke som rozumela. Ale tá bola z úst môjho vrelemilovaného manžela.

"O koľkej sa stretneme?"

"O piatej? Na námestí pred kostolom?"

Ale aj po tomto dohovore sa naše cesty zopárkrát preťali. Ale vždy sme si len upresnili, že o piatej sa uvidíme.

Buranská kanálová cesta

Popri kanáloch som sa túlala zásadne po tej strane, ktorá bola v tieni. Až som sa dotúlala do akéhosi komunitného centra s množstvom babičiek, ktoré prepadli "hazardu". O centy hrali bingo. Každá mala pred sebou svoje domácky vyrobené kartičky, ktoré si sústredene kontrolovali podľa vyvolávaného čísla. Nenechali sa vyrušiť ani mojím vstupom a otázkou, či si ich môžem odfotiť. Mali len jednu podmienku, aby som im zaslala fotografie. Jedna z babičiek mi napísala do zošita aj adresu. Pevne verím, že sa k nim fotografie dostali. Po skončení každej hry obišla jedna z nich všetkých osem stolov a do dlane si zhrnula tmavohnedé mince.

Buranské babičky hrajú bingo

Keď som sa rozhodla ísť do dôchodku, mala som predstavu, že sa v našom meste zapojím do aktívneho seniorského života. Ale rýchlo som zistila, že tadiaľ cesta nevedie. Keď som si veľmi expresívne zosumarizovala moravecké dôchodcovské aktivity, tak mi vyšlo nasledovné:

• počas leta kúpanie v rôznych termálnych kúpaliskách - a ja som na kúpaliská prestala chodiť, keď mi bolo tridsať; tak s tým určite nezačnem teraz na staré kolená;

• kolektívne oslavy jubileí za prítomnosti primátora - nuž a ja považujem oslavy narodenín za niečo mimoriadne intímne (skoro ako rozhovory o chorobách, vierovyznaní alebo o tom, koho som volila), takže k verejným oslavám mám veľmi radikálny vzťah - to znamená, že veľmi záporný;

• návštevy divadelných predstavení do divadla, ktoré nás zopárkrát donútilo odísť uprostred predstavenia a kam sme v poslednom čase ochotní ísť len pri mimoriadnych príležitostiach;

• batôžkové zábavy - prineste si, čo budete pri stole jesť a dokonca si môžete zatancovať žena so ženou - táto aktivita ma definitívne odradila od zapájania sa do mestského seniorského života.

Takže aj naďalej si chodím s Ivom na koncerty do filharmónie, do opery alebo na balet do národného divadla, čítam si knižky, gúglim si po krajinách a pamiatkach, ktoré by som ešte chcela vidieť a pripravujem itineráry našich dovoleniek. A snažím sa učiť angličtinu, hoci viem, že som absolútne jazykovo nenadaná. A zisťujem, že vekom sa to u mňa len zhoršuje. Ešte dobre, že viem aspoň lúštiť krížovky rýchlosťou blesku. Lepšie povedané - väčšinu z nich.

Do dôchodku som išla s určitou predstavou. Myslela som si, že je to stav permanentnej dovolenky a že budem robiť len to, čo ma baví. No a zistila som, že ani len kanastu nemám s kým hrávať.

Babičky v šesťtisícovom Burane ma presvedčili, že sa dá stretávať aj za iným účelom, ako sa rozprávať len o záhrade, varení, pečení, ručných prácach a zažívacích problémoch. Alebo byť neustále s niečím nespokojný a stále všetko kritizovať.

Po rozlúčke s čipernými starenkami som vyšla z komunitného centra. Zrazu som z domov oproti začula Verdiho Zbor židov. Po prvom mostíku som prešla na druhú stranu a začala som hľadať zdroj tejto hudby. Aké bolo moje prekvapenie, keď som cez dokorán otvorené dvere uvidela starého muža sediaceho za klavírom. Pred sebou mal noty. Vždy, keď dohral skladbu, poprehŕňal sa v notových partoch, položil si vybrané dielko pred seba a pokračoval v hre. Tentoraz si vybral áriu z Aidy. A tú vystriedala Bizetova Carmen. Dobrú polhodinu som sedela na nábreží a vôbec mi nevadilo, že sa sem - tam mýli. Jasný zvuk klavíra sa rozliehal po mikronámestíčku medzi domami.

Blížila sa piata a ja som len tušila, kde sa asi nachádzam. Ešte šťastie, že Burano je také malinké. Už o chvíľu som bola na námestí a netrvalo dlho, objavil sa aj môj meškajúci manžel. šťastne sa tváriaci, s okom prilepeným na hľadáčiku fotoaparátu, zameraným na domce námestia. Jasné, že som ho uvidela skôr ako on mňa. Keď som sa mu dostala do zorného uhla aj ja, spokojne sa zatváril a bez akejkoľvek narážky na jeho meškanie ma pozval na kávu.

"Ivko, všimol si si, že tunajší kostol má z určitého pohľadu poriadne šikmú vežu?" "Mám ju aj odfotografovanú. Čudujem sa, že sa ešte nezrútila."

"Ako je možné, že sme si ju predtým nevšimli?"

Ešte pre pár rokmi som si myslela, že existuje jediná šikmá veža na svete. V Pise. A zrazu zisťujem, že tých šikmých veží je podstatne viac. Dokonca jedna z nich je aj na banskobystrickom námestí. Že sme si buranskú vežu nevšimli pred štyrmi rokmi si viem vysvetliť len tak, že vtedy sme sa nechávali šokovať čarovnými domčekmi a kanálmi pretekajúcimi pomedzi ne.

"Pozri, čo som kúpil Nine. Bude sa jej páčiť?"

Ivo mi ukázal drobnými kvietkami pomaľované sklo, ktoré kúpil pre Ninku. Mne sa to sklenené farebné ploské vajíčko páčilo. A páči sa aj našej vnučke. Má ho na svojom pracovnom stole.

V prvej bočnej uličke sme si pred malou kaviarničkou našli jediný voľný stolík a usadili sme sa tak, aby sme videli na najčervenejší dom Burana so zelenými okenicami a nad ním sa nakláňajúcu vežu. Zároveň sme mali dobrý výhľad na miesto, z ktorého si ju všetci okoloidúci fotili. Majiteľ domu, o ktorí sa lovci záberu opierali, by mohol vyberať "operadlovné" a určite by sa tým celkom dobre uživil. Len čo sme dopili kávu, pridal sa k nim aj Ivo. Ja som zatiaľ vošla do cukrárne, kde som neodolala orechovému zákusku.

"Mamin ženský vrtoch je oveľa lepší."

Po prvom zahryznutí som musela s mojou polovičkou len súhlasiť. "Môžem ísť ešte fotiť? Teraz je svetlo najlepšie."

"Dobre, ja si pôjdem sadnúť na nábrežie.

Ivo ma odprevadil na koniec ulice, za ktorým už bol park a otvorená lagúna. Cestou sme ešte kúpili dve pohľadnice.

"O koľkej si ťa vyzdvihnem?" "O šiestej?"

V nábrežnom parku som sa usalašila na lavičku pod borovicou, napísala som pozdrav Ivovej mame a jeden špeciálne Ninke. A začala si robiť celodennú rekapituláciu do zošita. Na lavičke som ale nezostala dlho sama. Prisadla si ku mne dvojica. Žena v modrých letných šatoch o niečo mladšia ako ja a muž v slamenom klobúku výrazne starší ako moja polovička. Po pár minútach oddychu vybrala žena z košíka taliansky časopis a nahlas predčítala partnerovi jednotlivé články a ukazovala mu obrázky. Potom ich spoločne rozoberali. A aj keď som nerozumela, o čom sa rozprávajú, vyrozumela som, že sa dobre bavia. Na našej lavičke vládla pohoda. Netrvalo dlho a začali sme sa rozprávať - najskôr ja po anglicky a oni obaja po taliansky. A zrazu sme začali hovoriť slovensko - poľsky. Potom, ako som do zošita nakreslila mapku Slovenska s okolitými štátmi. Ja som ukázala na Slovensko a na seba. Žena ukázala na Poľsko a potom na seba. Rozosmiali sme sa. Dozvedela som sa, že pred pár rokmi sa zoznámila s ovdoveným Talianom v Benátkach. Ďalší rok ho prišla pozrieť na Burano. A už je to jedenásť rokov, čo od mája do októbra žije s ním a vedie mu domácnosť v Taliansku. Mesiace november až apríl trávi doma v Poľsku. Ona má tri dospelé deti a on dve. A všetci sa navzájom rešpektujú a im dvom je spolu dobre. Zaujímavé riešenie. A najmä im nehrozí ponorková choroba. A nechýba im ani sobášny papier.

O šiestej nás ešte aj Ivo našiel v družnom rozhovore. Nás však čakala plavba do Benátok. Päť minút pred pol siedmou nám išiel priamy vodný autobus do Benátok. A mne umrel fotoaparát. Nechal ma v štichu. Nemôžem sa čudovať. Je mužského rodu.

Popoludňajšie Burano

Náš dvanásťhodinový lístok mal svoje opodstatnenie. Celkovo sme sa v ten deň plavili na piatich lodiach. Z Benátok na Murano, z Murana na Burano, z Burana na Torcello, z Torcella späť na Burano. No a z Burana do prístavišťa Fondamenta Nuove v Benátkach.

Na celom dni bol najhorší predposledný úsek našej cesty. Keď sme sa museli cez celé Cannaregio ponáhlať na Piazzale Roma. Na vlastných nohách. Pretože žiadne plavidlo nešlo tým smerom, kam sme sa my potrebovali dostať. Trvalo nám to celú polhodinu rýchlej chôdze. Zmeškali sme autobus, ktorý odchádzal tesne pred ôsmou. Ďalší nám šiel až o päť minút deväť. Už sa nám nikde neoplatilo ísť. Mali sme skúsenosť, že šoféri po príchode do Benátok nechávajú autobus až do svojho ďalšieho odchodu otvorený. Takže je možné nastúpiť a obsadiť si miesto aj dvadsať minút vopred. O pol ôsmej prišiel náš spoj. Na zastávku, kde už čakalo okolo päťdesiatky cestujúcich. Ivo stál pri predných dverách a ja pri zadných. Podarilo sa nám ukoristiť dve miesta v strede kĺbového autobusu.

Ráno som si ani nevšimla, kadiaľ sme prechádzali. Čítala som si turistických sprievodcov. O to viac som bola šokovaná teraz, večer, keď sa už vonku začínalo stmievať.

Keď sme za benátskym mostom zahli doľava, išli sme veľmi, veľmi dlho cez nepoeticky vyzerajúce štvrte dvadsiateho storočia. Bez priestoru, bez trávnika, bez stromov. šedivé, špinavé. A po tomto bronxe nasledovali samé priemyselné zóny. Až po Oriago. Tomu zodpovedalo aj osadenstvo autobusu a dokonca aj samotný autobus. Všade okolo nás sedelo a stálo množstvo ľudí. Všetkých farieb pleti. Triezvych i netriezvych. Unavených a aj veľmi hlučných. A stále nastupovali ďalší a ďalší. Všetky okná v autobuse boli dokorán pootvárané a závesy už dávno volali po pračke. A ani sedadlá a držadlá neboli najčistejšie.

Po farebnosti Burana a úzkych uličkách benátskeho Cannaregia nebolo ani stopy. Doteraz sme sa v Taliansku vozili iba v klimatizovaných autobusoch, v ktorých si väčšina cestujúcich alebo čítala alebo klikala na počítačoch, prípadne počúvala so zatvorenými očami hudbu cez sluchátka. Nikto do nikoho nedrgal, nikto sa na nikoho netlačil.

V závere dňa som sa stretla s prvým kontrastom tejto našej dovolenky a začala som zisťovať, že aj to nádherné dovolenkové Taliansko je plné protikladov a má svoje tienisté stránky.

No a keďže sme ráno nedávali pozor na cestu, tak sme ani netušili, kde budeme vystupovať. Ivo sa išiel hneď za Margherou postaviť k predným dverám. Pre istotu. Až keď sme prišli ku kruhovému objazdu, na ktorom bola tabuľa Mira 2 km, tak sme vedeli, že budeme musieť spozornieť. To som sa už aj ja išla postaviť k predným dverám.

Za vstupnou tabuľou Mira sa začal Ivo plašiť. Na jednej zo zastávok ma už hnal von z autobusu, keď som si spomenula, že po ľavej strane musíme vidieť vysokú vežu zvonice. A že musíme prechádzať okolo červeného penziónu Casa Malvina.

"Ivko, teraz."

Bleskovo sme vystúpili a autobus za nami bleskovo zatvoril dvere. Bola to strašná cesta. Ale v priebehu týždňa som zistila, že sa dá naozaj takmer na všetko zvyknúť.

Bolo takmer desať, keď sme prišli do nášho prechodného bydliska. Nezapálili sme si hneď svetlo. Potme sme si zatvorili okná, aby nám nenalietali komáre a iná háveď a rýchlo zapli klimatizáciu. Bol to výborný pocit. Po pár minútach sme dokonca aj ožili. Až do tej miery, že sme zistili, aký máme hlad. Plná chladnička nám dobrovoľne vydala svoje poklady. Ja som si ešte dala baterku môjho fotoaparátu do nabíjačky, pretože mi už v Benátkach signalizoval, že melie z posledného. A takisto aj mobil sa mi vyhrážal jednou červenou čiarkou, že na druhý deň s ním nemám bez nabíjania počítať.

Na noc sme už začínali mať rituál. Zhasnúť svetlá, otvoriť dokorán okná, pozatvárať okenice, vypnúť klimatizáciu a uložiť sa do úžasnej obrovskej postele. Byt Busolinovcov nemal chybu.

Zanipolo kontra San Marco

Večer sme boli takí unavení, že sme ihneď zaspali, ako sa nám hlavy dotkli vankúšov. A oči sa nám otvorili v prítmí izby až pred deviatou doobeda. Bol utorok a my sme sa rozhodli, že pôjdeme do Benátok. Kým Ivo pripravil raňajky a dal si mobil na nabíjačku, rýchlo som si umyla hlavu. Bolo zas jedenásť, keď sme vyrazili z bytu. Tentoraz bez problémov s pračkou. Lístky sme sa rozhodli kúpiť až na Via Nazionale.

"Zostaň tu. V chládku. Idem sám."

S týmito slovami sa vybrala moja ohľaduplná polovička smerom, kde som si deň predtým všimla tabaccheriu. Ale neobjavil ju. Ani som sa mu nečudovala, pretože vďaka plagátom vo výklade vyzerala ako naša mototechna. Nakoniec som sa musela vybrať za ním. Autobus prišiel len pár minút po tom, ako sme sa stali majiteľmi dvoch spiatočných lístkov po päť euro a dvadsať centov. Opäť som musela skonštatovať, že verejné dopravné prostriedky sú na linke Padova Benátky príšerné. Pomer ceny a kvality je tu na bode mrazu.

"U nás ani tie najhoršie bratislavské električky nevyzerajú takto hrozne."

Potom som si však spomenula na osobný vlak, ktorým som sa pri jednej z mojich posledných služobných ciest viezla z Trnavy do Bratislavy. Vďaka tejto spomienke som vzala autobus ako - tak na milosť.

Z Piazzale Roma sme sa vybrali cez štvrť Dorsoduoro. Smerom k San Marcu. Prvú zastávku sme si urobili na Campo San Polo. Len čo sme naň vstúpili, vedela som, že tu musíme hľadať obchodík, v ktorom predávajú známky. Usmiaty, prešedivený, vysoký a štíhly štyridsiatnik stojaci za pultom ihneď vedel, čo od neho chceme a predal nám dve známky na pohľadnice posielané na Slovensko. Po sedemdesiatich centoch. Napravo od predajne sme na múre objavili schránku na poštu. úlohu dňa sme mali splnenú.

O druhej sme sa dostali k Rialtu. Na schodíkoch sme sa na dlhú dobu zastavili. Už dávno sme nepočuli tak dobre hrať pouličného muzikanta. Mladý huslista spôsobil, že sa okolo neho vytvoril prstenec poslucháčov, ktorí mu po každej skladbe obdivne tlieskali. Zaslúžene.

Pouličný muzikant pod schodmi benátskeho Rialta

Cez Rialto sme prešli na druhú stranu a v dave ľudí sme sa dostali na námestie San Marco. Davy neznášam. Mám z nich fóbiu. Vedela som, že čím skôr sa musím z tohto priestoru dostať. A nezabránila mi v tom ani zvedavosť vidieť aspoň pri jednej návšteve vnútro baziliky San Marco. Vždy je pred ňou dlhokánska a k tomu ešte kľukatiaca sa šnúra ľudstva.

"No čo? Ideme si vystáť rad?"

Na Ivovu, tiež nie príliš nadšene položené otázku, som mala len jedinú odpoveď.

"Ivuľko, ja nie. Ale ak chceš, tak ty choď. A potom mi povieš, či mám ľutovať."

"Idem si radšej fotiť."

"Kde?"

"Tu niekde. Na námestí a na nábreží."

"Takže si dáme rozchod? Ja si pôjdem pozrieť zanipola."

Už v autobuse som Ivovi čítala o tomto kostole, ktorý je vraj najväčšou sakrálnou stavbou v Benátkach. "Dobre. Potrafíš tam? O koľkej sa stretneme?"

"Ako dlho si chceš fotografovať?

"O piatej sa stretneme tu? Pred vchodom do baziliky?"

"O piatej."

Nechýbalo veľa do druhej, keď sa naše cesty rozdvojili. Ja som sa s mapkou v ruke začala posúvať po menej davových uliciach, až som zrazu zistila, že sa už nemusím nikomu vyhýbať a nemusím dávať pozor na ľudí pred sebou a za sebou. Pretože okolo mňa takmer žiadni neboli. Každú chvíľu som sa zastavila a vychutnávala si pohľad z krátkych a úzkych mostíkov ponad čoraz užšie benátske kanály, v ktorých sa odrážali staroveké budovy.

Sem tam som stretala turistov obdivujúcich krásu ošumelých domov Dorsodura, na ktorých sa podpisuje neustála vlhkosť a vplyv slanej morskej vody. Zrazu som prišla na rozľahlé námestie, kde takmer nikoho nebolo. Južná časť námestia bola celá v tieni. A v ňom len pár metrov predo mnou bol rad piatich - šiestich starších ľudí. Stáli pred pultom so zmrzlinou. Zo živých rozhovorov som vyrozumela, že ide o domácich, ktorí sa takýmto spôsobom rozhodli stráviť siestu. Pri pohľade na zmrzlinovú ponuku som neodolala ani ja. V cene euro tridsať som mala dva kopčeky zmrzliny a možnosť ísť na toaletu. A sadnúť si k stolíku, ukrývajúcim sa pod obrovským smotanovým slnečníkom, rozloženým pred kaviarničkou. Ešte raz som si v bedekri vyhľadala všetko o mieste, na ktorom som práve maškrtila. Campo Santi Giovanni e Paolo je jedným z najväčších námestí v Benátkach. A jedno z najprázdnejších, ako som mohla na tvári miesta skonštatovať. A ako sa mi v poslednom čase veľmi často stáva, zas som mala smolu, pretože časť budovy, kvôli ktorej som sa túlala malebnými uličkami, bola zakrytá pod obrovskými plachtami, ukrývajúcimi lešenie. Aspoňže predo mnou stála na vysokom piedestáli odhalená renesančná jazdecká socha Bartolomea Colleoniho. Benátskeho kondotiera, slávneho vojvodcu. Pred svojou smrťou si zaželal, aby jeho socha bola umiestnená pred San Marcom. Colleoni odkázal Benátskej republike na tento účel značnú časť svojho majetku. Benátsky senát mal pred sebou veľkú dilemu. Na jednej strane dávne rozhodnutie, že na námestí San Marco nebude umiestnený žiaden pomník a na druhej strane možnosť získať odkázané peniaze.

Nie nadarmo majú Benátčania v rohu Dóžovského paláca sochu šalamúna. Takže aj v tomto prípade sa zachovali naozaj šalamúnsky. Využili to, že Colleoni sa nevyjadril dostatočne jasne. Socha síce nestojí pred bazilikou na Piazza San Marco ale stojí pred Scuolou Grande di San Marco na Campo Santi Giovanni e Paolo. Nedá sa však uprieť, že stojí pred San Marcom. Stojacim v pravom uhle z ľavej strany baziliky Santi Giovanni e Paolo. V benátskom dialekte známom pod názvom San Zanipolo.

Zvonka mi pripomína chrám di Santa Maria Gloriosa dei Frari, ktorý až bol mojím najobľúbenejším kostolom v Benátkach. Oba sú postavené v talianskom gotickom slohu a celé sú z červených tehál. Červené tehly vyšpárované bielym materiálom dominujú aj v interiéri tohto dominikánskeho chrámu. Zanipolo stavali dvesto rokov a dnes je panteónom dvadsiatich piatich benátskych dóžat. Svoje hrobky tu majú aj obaja bratia Belliniovci, u ktorých sa začal učiť svojmu maliarskemu remeslu aj Tizian. Prvé, čo mi udrelo po vstupe do očí, bol svetlý monumentálny priestor.

"Toto si musím odfotografovať."

Povedala som si v kútiku duše. A začala som ľutovať, že som viac neprehovárala Iva, aby šiel so mnou. Určite by sa mu tu páčilo.

V chráme nás bolo možno zo desať, ktorí sme sa voľne prechádzali v tomto ohromnom priestranstve. Vzadu som objavila skupinu študentov so svojím pedagógom, sústredene načúvajúc jeho výklad pri oltári Lorenza Lotta, ktorý vraj za svojho pobytu v Benátkach výrazne ovplyvnil Tiziana. Na to všetko dozeral prísne vyzerajúci muž v tmavom obleku. Dlho mi trvalo, kým som našla odvahu vytiahnuť fotoaparát z obalu. Stále som mala pocit, že ma sleduje. Vždy, keď som sa na neho pozrela, tak sa díval na mňa. Ale keď som videla, že ostatní si veselo robia jeden záber za druhým, tak som nabrala odvahu aj ja. Možno len nemohol pochopiť, prečo nefotografujem ale si len robím zápisky do môjho všadeprítomného zošita. Najviac času som strávila v Capella della Santissima Vergine del Rosario. Hoci v nepoškvrnenosť ružencovej panny ani na prahu svojej staroby nie som schopná uveriť. Najdlhšie som stála pred Večerou eucharistie. Obrovským obrazom namaľovaným Benedettom Caliarim. Bratom Paola Veroneseho. Ale to som sa dozvedela až doma. Z internetu.

Benedetto Caliari a jeho Večera s eucharistiou

Zrazu som sa pozrela na hodinky a s hrôzou som zistila, že ak chcem stihnúť termín stretnutia s Ivom, tak sa musím z tohto charizmatického priestoru čo najskôr dostať. Z námestia som si ešte raz obzrela celý chrám a potom som zrýchleným tempom zamierila do uličiek smerujúcich na Piazza San Marco. Ale aj tak som si stačila všimnúť, že večer majú dávať vo Fenice Carmen. Jednu z najobľúbenejších Ivových opier. Mojou však určite nie je. Carmen považujem za frivolnú arogantnú sebastrednú babizňu a Josého za slaboduchého a slabošského tupca. Čo samozrejme poburuje môjho drahého manžela a zlomyseľne mi odporúča vrátiť sa k infantilným knihám Rosamundy Pilcherovej.

Ale kvôli Ivovi by som sa dokázala obetovať a pozrieť si túto operu, ktorú sme videli najmenej desaťkrát v Slovenskom národnom divadle, aj v slávnom benátskom divadle.

Na preľudnené námestie som dorazila s údermi zvonov ohlasujúcich piatu hodinu. Načas. Ale nikde som nevidela Iva. Až po chvíli som zazrela vysokú štíhlu postavu s batohom na chrbte. A ako ináč - s fotoaparátom na oku. Ihneď sme sa vybrali k Fenice. Cestou sme si rozprávali svoje zážitky z oddeleného popoludnia. Tie Ivove boli oveľa dramatickejšie ako moje. Dozvedela som sa, že bezo mňa neodolal si vystáť rad do San Marca. A keď ho delilo od vstupu len pár ľudí, vtedy mu usporiadateľ povedal, že batoh s fotoaparátmi si musí dať do úschovne. A tá bola niekde až za rohom baziliky. Moja polovička sa musela v tom okamihu tváriť absolútne bezradne a nešťastne, pretože usporiadateľ si ho zapamätal a po návrate z úschovne ho pustil priamo do chrámu. To len ja mám pocit, že bezo mňa by sa stratil.

"To si len ty myslíš."

Nezabúda mi v takých chvíľach pripomínať môj drahý manžel vetu, ktorú mi s obľubou hovorieva v ešte inej modikácii, ako odpoveď na moje:

"Čo by si ty len bezo mňa robil?"

Na toto má už pre mňa stabilnú repliku: "To by si ešte len videla."

Radšej nie. Alebo áno? Možno by som bola naozaj prekvapená. Ale to si asi mnohí myslíme vtedy, keď máme pocit, že sa musíme prispôsobovať tomu druhému. Napadajú nás myšlienky, ako by nám bolo bez toho druhého lepšie. Aspoň v určitých okamihoch. Je to zas taká ľudská schizofrénia. Keď sme v pároch, lezieme si na nervy. Keď sme sami, viníme z toho celý svet. V poslednom čase sa čoraz viac stretávam s ľuďmi, ktorých to, že na staré kolená zostávajú single, takmer paralyzuje. Možno má do seba niečo jedna lmová veta "ak sa už mám s niekým hádať, tak sa chcem hádať s tebou".

Vo Fenice sme sa dozvedeli, že lístky na večerné predstavenie ešte majú. Po dvadsať euro. Niekde pod stropom. Odkiaľ nevidno na scénu . Sú to vstupenky na počúvanie. Ale aj na takéto miesta sme boli nevhodne oblečení. Najmä Ivo. Vo Fenice ani v lete netolerujú športový odev, ku ktorému určite patrili Ivove kolenné nohavice. Ja som mala síce dlhé modré šaty, ale keď som cestou z divadla videla prichádzajúce elegantne oblečené dámy s elegantným mejkapom a mužov v elegantných oblekoch, všetkých čerstvo osprchovaných a učesaných, musela som uznať, že ani ja nemám zodpovedajúce oblečenie a najmä úpravu.

Všetky moje dlhé letné šaty majú ten istý strih, ktorý mi voľakedy dávno učaroval na šatách z kenvella. Vpredu hromada gombíkov, dolu široké, hore pohodlné, niektoré so mnou rastú i zmenšujú sa. Podľa potreby. Viem v nich ležať na námestí Il Campo v Siene, počúvať muziku na letných koncertoch pod holým nebom ale najmä sú výborné na návštevy cirkevných stavieb. Na rozdiel od Iva nemusím vďaka nim robiť špeciálne úpravy a zmeny na svojom oblečení. Okolo krku si pre istotu rozprestriem jeden z mojich širokánskych talianskych šálov a určite nepohoršujem nielen puritánskych chrámových dozorcov ale ani iné pozemské a ani nadpozemské bytosti, ktoré sa v týchto priestoroch môžu nachádzať. Veď mám všetko zahalené. Kolená, ruky a dokonca aj neprekypujúcu a neprovokujúcu hruď. Ale na večerné predstavenie vo Fenice rozhodne neboli vhodné.

V divadelnej predajni sme si poprezerali vystavené dévedečká a cédečká. Ivo nakoniec neodolal a jedno z nich kúpil.

Vo Fenice sme si zistili ešte návštevné hodiny a vybrali sme sa do podvečerných ulíc Benátok. Smerom k Piazzale Roma.

Vyberali sme si uličky, ktoré neboli turisticky premnožené

Cez množstvo malých mostíkov spájajúcich brehy kanálov a cez množstvo malých námestíčok. Na jednom z nich sa pred nami rozprestierali široké smotanové slnečníky ukrývajúce malé stolíky. Hneď ako sme vystúpili z úzkej uličky, privítal nás so širokým škriatkovským úsmevom a so široko otvoreným náručím čašník a ihneď nás viedol k jednému zo stolov. Ako keby nepripúšťal, že cez maličké námestie ideme len tak. Podľa neho sme sa tam ocitli z jediného dôvodu. Chceli sme prísť na večeru do taverny di Baffo da Campo San Polo. V momente sme mali pred sebou jedálne lístky. Ja som si objednala ako zvyčajne pizzu quatro formaggi, Ivo sicilianu, ja štvrťku chardonay a Ivo štvrťku merlotu.

Žiadna viacchodová talianska večera sa nekonala. Nebudem predsa kýchať uprostred Benátok. Čo ma často prezrádza, ak zjem viac, ako sa s tým vie vyrovnať môj organizmus. Ešte aj keď mi Ivo večer telefonuje, pretože opäť chodím na týždňovky do Bratislavy, tak častokrát vie, že som práve dojedla a nebolo toho málo.

"Ivko, zavolám ti o chvíľu. Idem kýchať."

A ani mi tak nejde o to, že ma to prezrádza, ako o to, že je to otravné. Skúste kýchať pätnásť minút a potom ešte minimálne hodinu nedýchať, pretože máte upchatý celý nos.

A to som nechcela zažiť uprostred Benátok.

Kým sme čakali na večeru, obzerala som si maličké námestíčko, ležiace pri brehu nezvyčajne čistého benátskeho kanála medzi dvoma mostami - Ponte de Ca´Dona a Ponte de s. Agostia. Čašník bol priateľský nielen k nám, ale ku všetkým hosťom. Mnohých z nich poznal, z čoho sme usúdili, že patria k stálym návštevníkom. Zaskočil ma len raz. Keď som sa ho spýtala na toalety. širokým gestom mi ukázal na kanál. Až keď uvidel šok v mojich očiach, rozosmial sa, vytiahol ma zo stoličky a zaviedol do vnútra útulnej malej taverny s množstvom fotograí starých Benátok.

Atmosféra počas celej večere bola príjemná. Všetky stoly boli obsadené a nám sa ponúkal otec dvoch malých synov od vedľajšieho stola, že nás odfotografuje. Čo sme mu ihneď vrátili a jeho fotoaparátom sme zachytili jeho vyusmievanú rodinu.

Naša benátska večera pred tavernou di Baffo da Campo San Polo

Pri ceste na piazzale Roma nám silou - mocou ponúkal Bangladéšan nádherné ruže na pevných dlhokánskych stopkách. Odmietala som, ale nasilu mi vtisol do ruky dve ruže a potom si od Iva pýtal dve eurá. Obe som mu vrátila a podala som mu jedno euro, pretože sa odvolával na sedem detí a rodinu, ktorú musí živiť. So znechuteným výrazom mi nasilu vtisol jednu ružu, z ktorej som aj tak nemala radosť. Podľa toho aj dopadla. Už na druhý deň ráno mala odkvicnutú hlávku.

V horúcom autobuse sme prišli päť minút pred deviatou do Miry. Vystúpili sme na zastávke podľa veže so zvonmi, unavení, spotení. Ešte šťastie, že nás v byte čakala klimatizácia, ktorou sme sa za malú chvíľu dostali do príjemného chladu. Boli sme tak unavení, že sme v momente zaspali.

V stredu ráno mi mobil pripomenul, že na druhý deň bude mať Ninka meniny, zapla som pračku, urobila čaj a zaľahla späť do postele. To bolo o deviatej. Po ananásových raňajkách sme sa o pol jedenástej vybrali na autobusovú zastávku, ale tentoraz smerom do Padovy. Lístky boli drahšie ako do Benátok a aj autobus bol oveľa strašnejší. Preplnený a neklimatizovaný. Na začiatku Padovy sme stáli dlho na semaforoch, čo spôsobilo, že som sa šoféra spýtala, ako sa dostaneme k chrámu Svätého Antona.

"Tu vystúpte."

Oproti nám bola uprostred križovatky šípka doľava, oznamujúca cestu k Svätému Antonovi. A náš autobus šiel doprava.

Na zastávke stála mladá atraktívna černoška, ktorá zalamentoval, že sme nemali vystúpiť. Takže sme spolu s ňou čakali na ďalší autobus, zaplatili ďalšie 2 eurá a viezli sa do centra mesta na autobusovú stanicu. Práve tam, kde mal konečnú aj náš autobus z Miry. Černoška nás už cestou "odovzdala" do rúk mladému šoférovi, ktorý nás na stanici odviedol k ďalšiemu autobusu a dal na starosť ďalšiemu šoférovi. Ten to zobral tak vážne, že celou cestou k Sv. Antonovi nám ukazoval padovské pamiatky a zároveň nás upozorňoval na to, čo by sme si mali v tomto regióne ešte pozrieť. Na "našej" zastávke nám ešte vysvetlil cestu.

"Pôjdete dvadsať metrov rovno a potom zabočíte doľava."

V chráme sa Ivo rozčúlil, že napriek zákazu v ňom fotím, tak som vypla fotoaparát. Vtedy som si pri vchode všimla nervóznu hádku. Cirkevný dozorca nechcel vpustiť dovnútra ženu, pretože podľa neho mala príliš odhalené ruky. Tak som jej požičala môj široký šál. O chvíľu som ale videla, že mladým dievčatám rozdával veľké štvorcové oranžové prehozy, aby mohli vstúpiť do chrámu. My sme sa motali po celom chráme a aj po oboch rajských dvoroch, keď som si uvedomila, že môžem prísť o šál.

Jeden z rajských dvorov chrámu Svätého Antona

Ženu som našla stáť pred kostolom, kde na mňa čakala.

Byzantský sloh dominuje bazilike Svätého Antona

Cestou do centra sme sa zastavili naobedovať. Dali sme si tagliatelle s pestom. Boli výborné. Čašník nám priniesol aj košík s pečivom a miskou parmezánu. Po obede sme pokračovali do stredu mesta. Prešli sme cez námestie de la Fiori a námestie Signoria. Popod hodiny z 13. storočia, ktoré zostrojil lekár a astronóm z Chioggie sme sa dostali na námestie Capitanio. Tu nám mladý muž nám ukázal cestu k Duomu."Destra e destra." Doprava a doprava. Po päťdesiatich metroch sme sa ocitli na obrovskom prázdnom námestí a tam - naozaj - po pravej strane sa krčilo také obyčajné - nie príliš vzhľadné duomo. Na jeho projektovaní sa vraj zúčastnil aj Michelangelo. Ale ani to mu nepomohlo. Bol prázdny - nielen bez ľudí ale aj bez duše. úzkymi krivolakými uličkami sme sa vymotkali na námestie de la Erbe. Hľadali sme infoos. Mladá žena sa s nami vrátila až na začiatok ulice, v ktorej sa infoos nachádzal. V tej sa zhromažďovali davy. Rovno pred budovou univerzity, z ktorej vychádzali čerství absolventi s diplomami v rukách. Naivne som čakala obrazy, na ktoré som bola zvyknutá zo Sieny. Tam sme boli viackrát svedkami milého rituálu. Mladí ľudia, s vavrínovými vencami na hlave a diplomami v ruke, prichádzajú na sienske námestie Il Campo. Za nimi veselo kráča celá rodina a priatelia. Na námestí si nájdu miesto, kde všetci obstúpia oslávenca a pripijú mu k úspešnému ukončeniu štúdia. Použijú síce umelohmotné poháre, do ktorých si ponalievajú šampanské. Často im stačí na to jedna fľaša. Tlieska im celé námestie.

V Padove som videla niečo príšerné. Prvá scéna bola ešte normálna a podobala sa sienskej. Ale druhá bola strašná. A pritom sa to začínalo dobre. Po stredovekých schodoch za zvukov harmoniky schádzala rozžiarená mladá právnička s diplomom v ruke. Vyšla pred bránu univerzity a tam ju čakali "priatelia". Podali jej banán a fľašu šampanského. Skandovaním ju "nútili" šampanské z fľaše zajedať banánom. Až do dna. Na záver sa mladá čerstvá právnička už len pripito usmievala.

Našťastie som takýmto ponižujúcim spôsobom nemusela ukončiť vysokoškolské štúdium ja. Mnohí mi hovoria, že dnes je iná doba a treba sa jej prispôsobiť. Ale že by návrat do stredoveku s jeho masakrami na námestiach preplnených sfanatizovaným davom, bolo tou novou dobou?

Čerstvá právnička padovskej univerzity

Tretí obraz, priamo pod múrom druhej najstaršej univerzity v Taliansku, postavenej v roku 1222, bolo to najodpornejšie, čo som počas našich dovoleniek videla. Poníženie človeka až na samotnú dlažbu. Tá bola prikrytá igelitom a na jej okraji stáli krabice s vajíčkami. Pseudopriatelia mali pred sebou cieľ - ďalšiu čerstvú právničku v elegantnom oblečení. Bolo to strašné divadlo, na ktoré som nemala žalúdok. Radšej som spred jednej z najstarších univerzít odišla a šla hľadať infoos.

Je však pravdou, že tieto scény "osláv" ukončenia univerzitného štúdia ma poznamenali. A dodnes na ne s nechuťou spomínam. Ale z toho, čo počúvam, ako prijímajú stredoškolských prvákov už aj na Slovensku do školských radov ich starší spolužiaci, ani u nás to už nebude oveľa lepšie. Ako keby bolo ponižovanie človeka človekom tým najveľkolepejším podujatím pre masy stredovekých divákov. Nemalo by ma to prekvapovať, pretože to množstvo televíznych programov charakteru reality šou, nemôže asi normálneho človeka ani vypestovať.

Za slovom šikana sa môže všeličo skrývať. Ale pre mňa bude šikana vždy šikanou. Vždy, keď jednotlivec alebo skupina alebo televízia alebo lm devalvuje, dehonestuje iného človeka, zbavuje ho dôstojnosti. A toto som videla v Padove. Televízia má našťastie vypínač, alebo aspoň prepínač na iný program.

Z Padovy sme sa vrátili do Miry o štvrť na osem a o pol ôsmej sme si ešte rýchlo urobili mikronákup v našom blízkom supermarkete.

Ale už na druhý deň som zistila, že po padovskom zážitku už nevnímam Taliansko len ako krajinu kultúry, architektúry a umenia. A prestala som si písať poznámky. Už som len fotografovala. A dlho som sa o tejto dovolenke ani nezmieňovala. Trvalo mi osem rokov, kým som opäť siahla po časti textov a po fotograách, ktoré som ani neupravovala.

Vo štvrtok sme sa opäť vybrali do Benátok. Rozhodli sme sa pre bezcieľne potulovanie ulicami a pre vnímanie benátskej atmosféry najmä na tých miestach, ktoré neboli preplnené cudzincami. Keď sme sa vynorili v centrálnej časti, tak väčšinou preto, že sme objavili niečo zaujímavé. Napríklad múzeum hudobných nástrojov. Nachádza sa v kostole San Maurizio na Campo San Maurizio. Zbierka umiestnená v tomto múzeu pokrýva chronologické rozpätie asi 300 rokov talianskej výroby huslí a obsahuje nádherné vzorky z rôznych regionálnych škôl. Sú tu aj husle od Amatiho z konca 18. storočia.

Múzeum hudobných nástrojov v Benátkach

Dokonca sa nám podarilo dostať aj do divadla La Fenice a aspoň na chvíľu sa posadiť do hlavnej lóže. Divadlo je naozaj nádherné. Slávnostne bolo otvorené 16. mája 1792 v čase Festa della Sensa, čo je benátsky Sviatok Nanebovzatia. Vtedy sa odohráva aj Sposalizio del Mar (svadba s morom). Je to starobylý obrad, ktorého korene nájdeme v roku 1177. Vtedy daroval pápež Alexander III. benátskemu dóžovi prsteň za služby v boji proti rímskemu cisárovi Frederikovi. Pápež si stiahol z prsta prsteň a prikázal dóžovi, aby ho na deň Nanebovstúpenia hodil. Na zmierenie s morom uzavrel s ním dóža svadbu a vyhlásil Benátky a more za nerozlučné. Tento akt sa odvtedy každoročne opakuje. Len starosta Benátok vymenil pri tejto svadbe dóžu a prsteň nehádže z dóžacej lode Bucentaur, ale menej slávnostnej bárkys názvom Bissona Serenissima.

Zlaté La Fenice

La Fenice bola domovom mnohých premiér opier Rossiniho, Belliniho, Donizettiho, Verdiho, Stravinského, Prokoeva i Brittena. My sme si tam kúpili aspoň dévedečko s novoročným koncertom.

Z La Fenice sme sa šli túlať do úzkych benátskych uličiek a z mostíkov sme sledovali gondoliérov. Väčšina z nich si hľadala zákazníkov. Ale za tie ceny, ktoré si za svoje služby požadujú, to nie je také jednoduché.

Benátski gondoliéri

Zastavili sme sa aj v nádhernej bazilike Frari, kde sme obdivovali náhrobok klasicistického sochára Antonia Canovu, ktorý v roku 1822 zomrel v Benátkach.Nahota bola v dielach Canovu úplne bežná. Keď sa však jeho modelom stala Paulina Borghese, najmladšia sestra Napoleona Bonaparte, vtedy už cisára Napoleona I., a pózovala mu celkom nahá, vyvolala táto udalosť spoločenský škandál.

Pomník Antonia Canovubazilike Santa Maria Gloriosa dei Frari

Pre mňa je najkrajšou umeleckou pamiatkou v bazilike Santa Maria Gloriosa dei Frari Tizianov impozantný oltárny obraz Assunta (Nanebovzatie Panny Márie). V roku 1516 objednal tento obraz vo veľkosti6,90 × 3,60 metra mních Germano, predstavený kláštora Frari. Obraz sa mníchom spočiatku príliš nepáčil, ale keď ho chcel odkúpiť cisársky veľvyslanec v Benátkach, tak si zrazu uvedomili, že síce umeniu nerozumejú, ale asi musí ísť o dobré dielo. Obraz bol nakoniec umiestnený do apsidy chrámu 19. mája 1518. Uprostred jeho dolnej časti jeTizianov podpis: Ticianus.Moje fotogracké schopnosti a môj prvý fotoaparát nedokázali zachytiť tú až neskutočnú žiarivú farebnosť, od ktorej som sa nedokázala dosť dlho odtrhnúť.

Tizianov oltárny obraz Assunta v bazilike Santa Maria Gloriosa dei Frari

Z baziliky si ešte pamätám Tizianov náhrobok z carrarského mramoru. V rokoch 1843-1852 ho vytvoril Luigi - Pietro - Andrea Zandomeneghi.

Tizian zomrel v Benátkach 27. augusta 1576. Pred smrťou požiadal o pochovanie vo Frari, kde aj pochovaný bol, ale bez veľkolepého náhrobku. Až v roku 1838 rakúsky cisár Ferdinand I., počas návštevy Benátok, nechal postaviť pamätník tomuto veľkému maliarovi, ktorý pracoval na dvore jeho predkov.

Centru dominuje socha predstavujúca Tiziana korunovaná vavrínom. Za ním je päť reliéfov pripomínajúcich maliarove najvýznamnejšie náboženské diela. Medzi nimi je i reliéf oltárneho obrazu Assunta. Na spodnej časti náhrobku je vytesaný nápis: "TITIANO - FERDINANDUS I - MDCCCLII ".

Okrem náhrobkov Canovu a Tiziana je tu aj jednoduchý náhrobok hudobného skladateľa Claudia Moneverdiho. Ten ma zaujal svojou jednoduchosťou a najmä tým, že na mramorovej platni ležala jedna červená ruža.Návštevou baziliky Frari sme sa rozlúčili s Benátkami.

Nasledujúci deň sme sa vybrali do Trevisa, ležiacom tridsať kilometrov severne od Benátok. Treviso máva často v reklamných brožúrach pomenovanie "malé Benátky". Celé Treviso je popretkávané kanálmi, ktoré sú väčšinou odbočkami rieky Sile, ktorá preteká takmer celým mestom. V Trevise je postavený na Ponte Dante pomník na počesť tohto talianskeho básnika, ktorý v meste aj určité obdobie žil. Jeho pomník stojí sútoku dvoch riek - Sile a Cagnano. Na mieste, ktoré je považované za jedno z najkrajších a najcharakteristickejších častí mesta. Dante Alighieri vo svojom IX. speve Paradiso Božskej komédie opísal udalosti, ktoré boli spojené aj s týmto miestom.

Danteho pomník na Ponte Dante v Trevise

Socha morskej panny v rieke Sile leží pri rybárskej tržnici

Umelci sa v Trevise vyšantili. Množstvo sôch a rôznych kovových skulptúr vytvárajú zaujímavú atmosféru

Kto asi na nej sedel?

Po túlaní sa treviskými uličkami, vedúcimi popri alebo ponad množstvo kanálov sme sa večer vrátili unavení do nášho bytíku v Mire. Zapli sme si klimatizáciu, posedeli sme si s pohárom vína na našom malom balkóne a rozhodli sme sa, že balenie si necháme na ráno. S domácimi sme boli od nášho stretnutia pri príchode dohodnutí tak, že kľúče máme pri našom odchode vhodiť do schránky. Keď sme v sobotu tesne pred dvanástou vychádzali z podzemnej garáže, už som videla, že okná bytu sú dokorán otvorené a už v ňom niekto upratuje. Skonštatovali sme, že Giorgio Busolin sa dokonale stará o svojich návštevníkov a že vďaka jemu sme strávili našich šesť dní vo veľmi príjemnom prostredí.

Horúce Benátsko sme menili za oveľa chladnejšie Dolomity. Naším cieľom bola Selva Val Gardena. Čakala nás cesta do Dolomitov. V Mire bolo tridsaťšesť stupňov. Selva Val Gardena nás privítala šestnástimi stupňami. Taliansko je naozaj krajina kontrastov. V tomto prípade teplotných. Ešte pred príchodom do penziónu Udera, kde sme mali dohodnuté ubytovanie, sme sa zastavili v Passo di Sella.

Dvadsať stupňový teplotný rozdiel medzi Mirou a Passom di Sella dovolil Ivovi urobiť len pár záberov a rýchlo utekal späť do auta. Ja som z auta ani nohy nevytiahla. Cez otvorené okienko som si odfotografovala Iva na pozadí horského masívu nad Selvou Val Gardena.

Nedeľné ráno nad Selvou Val Gardena

V Selve Val Gardene sme bývali v penzióne Udera. Každé ráno nás vítal pohľad na lúku, ktorá sa rozprestierala nad nami.

V nedeľu sme sa vybrali do Bolzana a Trenta. Obe mestá sú opradené históriou.Bolzano je hlavným mestom regiónu Tridentsko a Horná Adiža. Je známe tiež pod menom Bozen.Po stáročia bolo Bolzano bohatým obchodným mestom. Centrum, ktoré je pešou zónou, sa nesie v duchu románskej a gotickej architektúry a všade môžete vidieť dvojjazyčné ukazovatele. Okrem nemčiny a taliančiny sa v meste hovorí ladinčinou, jazykom s keltskými a románskymi koreňmi.Benito Mussolini, ktorý sa v dvadsiatych rokoch chopil vlády nad Talianskom, sa rozhodol miestnu populáciu s nezanedbateľnou nemeckou menšinou "potaliančiť". Mussolini zakázal všetky odkazy na to, že región bol kedysi pod vládou nemecky hovoriacich krajín. Mnoho ľudí bolo navyše po Mussoliniho dohode s Hitlerom presídlených do tretej ríše.Najväčšou miestnou atrakciou Bolzana je Ötzi. Jedná sa o mumikovaného muža, náhodne objaveného v roku 1991, po 5 300 rokoch strávených v ľade. Ötzi, ako sa mu hovorí, bol s najväčšou pravdepodobnosťou zavraždený a dnes je ho možné vidieť v Múzeu archeológie spoločne s celým radom predmetov, ako je čiapka z medvedej kožušiny alebo jeho luk a šípy. Priznám sa, že sme dali prednosť jedlu v reštaurácii ležiacej oproti múzeu a sledovaniu dlhého radu návštevníkov, ktorí si chceli pozrieť mumikovaného muža.

Mne sa však viac páčilo Trento.Heinrich Heine o tomto meste povedal: "Trento je mesto, ktoré oddeľuje Taliansko od Nemecka, ale ktoré sa na nás pozerá svojimi veľkými talianskymi očami." Trento fascinuje svojich návštevníkov nielen svojou architektúrou, ale aj svojou mnohostrannou kultúrou plnou mnohých tradícií, predovšetkým habsburských. V Trente sa konal aj Tridentský koncil.

Palazzo Pretorio v Trente

Palazzo Pretorio bolo biskupskou rezidenciou až do polovice trinásteho storočia. Spolu s Mestskou vežou a impozantnou stavbou katedrály San Vigilio patrí k dominantám Piazza Duomo v Trente . Palác bol postavený v roku 1220 kniežaťom biskupom Federicom Vangom. V Palazzo Pretorio je dnes sídlo Diecézneho múzea v Trente na pamiatku slávneho tridentského koncilu.Cieľ koncilu nebol spočiatku celkom jasný. Rímskonemecký cisár Karol V. chcel v prvom rade ukončiť nepokoje v ríši a preto požadoval presadenie skutočnej reformy cirkvi. Pápež Pavol III. však kládol dôraz predovšetkým na odsúdenie protestantskej teológie. Pápežskí legáti, kardináli Johannes Maria del Monte, Marcellus Cervinus a Reginaldus Polus, ktorí v prvej fáze predsedali koncilu, napokon presvedčili koncilových otcov, aby sa v rámci jedného tematického okruhu vždy súčasne diskutovalo o vierouke aj prípadných reformách, ktoré by sa mali v danej oblasti uskutočniť.Tridentský koncil mal niekoľko (časovo oddelených) etáp, počas ktorých sa konalo 25 zasadnutí. Kvôli mnohým prerušeniam tak tento koncil napokon trval takmer 18 rokov. K najdôležitejším praktickým rozhodnutiam Tridentského koncilu patria: zákaz kupovania odpustkov, biskupom bolo zakázané kumulovanie funkcií, vzáujme zvýšenia vzdelanostnej úrovne klerikov nariadil koncil zriaďovať kňazské semináre a koncil denoval formálne náležitosti pre právoplatné uzavretie manželstva.

Občianska veža pôvodne predstavovala pevnosť Palazzo Pretorio. Postavená bola pred 11. storočím a niekoľkokrát bola zvýšená. Dnes je to len veža s veľkými hodinami, ale v minulosti sa používala ako mestské väzenie. Vo vnútri je zachovaný zvon Renga, čo znamená, že privolával ľudí na "arengo". Arengo bolo v stredoveku miestom verejných zhromaždení. V Trente sa pod ním na Piazza Duomo vykonávalirozsudky smrti.

Piazza dell Duomo v Trente

Piazza dell Duomo patrí k najkrajším námestiam severného Talianska. Stojí na ňom nielen Palazzo Pretorio s Torre Civica (mestská veža), ale aj katedrála San Vigilio, v ktorej sa v rokoch 1545 - 1563 konali slávnostné zasadnutia Tridentského koncilu. Uprostred námestia leží Neptúnova fontána, ktorá je oveľa krajšia, ako tá, čo leží pred Palazzo Vecchio vo Florencii.

Case Cazuf - Rella na Piazza dell Duomo v Trente

Case Cazuf - Rella (domy rodov Cazuf a Rella). Obe budovy, stojace vedľa seba v rohu námestia, sú zo 16. storočia. Fresky, ktoré pravdepodobne namaľoval taliansky maliar Marcello Fogolino, zobrazujú pohanské a legendárne postavy, čo je zvláštnosťou, pretože v 16. storočí v okolí Trenta prevládali vo vnútorných i vonkajších priestoroch fresky náboženského charakteru.

Reliéf na priečelí trentského diecézneho múzea pôsobí pochmúrne

Pyramídy v Segonzane

Cestou z Trenta do Udery vo Val Gardeny sa po našej pravej strane cesty objavil zvláštny útvar. Pyramídy Segonzano sú jedinečným a vzácnym geologickým fenoménom charakterizujúcim údolie Valle di Cembra. Podľa geológov sú výsledkom prírodných síl, ktoré na ne pôsobia takmer 50 000 rokov.Kamenné balvany na vrcholoch pyramíd ich chránia pred vodou, zatiaľ čo odtok a dážď odstraňujú okolitý materiál. Niektoré dosahujú až 20-metrovú výšku. Niektoré pyramídy sú bez ochranných balvanov. Tie sú však zvyčajne nižšie.

V pondelok ráno sme sa rozhodli túlať okolo Gruppo Sella. Ale najskôr som si urobila záber "našej" lúky ležiacej nad penziónom Udera.

Lúky na penziónom Udera v Selve Val Gardena sa menili každý deň

Prvú zastávku sme si urobili pod Sassolungo. Je hlavným vrcholom horskej skupiny Langkofel v údolí Val Gardena. Jeho nadmorská výška je 3181 m.

Sassolungo

Sasso Pordoi, z ktorého sa dá vyjsť na Piz Boè

Gruppo Sella je náhorným masívom v pohorí Dolomity na severe Talianska. Sella leží na sever od Marmolady a na východ od Sassolunga. Najvyšším vrchom je Piz Boè vo výške 3 151 m n.m. Sella leží medzi štyrmi ladinskými údoliami Badia, Gardena, Fascia a Fodom a je rozdelená medzi provincie Južné Tirolsko, Trentino a Belluno. Autom je možné prejsť cez priesmyky Campolongo, Pordoi, Sella a Gardena. Z Passo Pordoi je možné vyviezť sa lanovkou na Sasso Pordoi do výšky 2950 m n.m. A potom je to len "kúsok" na Piz Boe. Cestou k nemu sa nachádza chata - Rifugio Capanna Piz Fassa vo výške3,152 m. - na vrchole Dolomitov, svetového dedičstva UNESCO.Na svojej webovej stránke kladú otázku: Koľko hviezd má naša chata?Nekonečné hviezdy, hviezdy jedla s nezameniteľnou chuťou, ktoré ponúkame, hviezdy na oblohe za jasných nocí. To sú emócie, ktoré ponúkame.

Pohľad na Gruppo Sella zo severnej strany

Terrazza delle Dolomiti na Sasso Pordoi bude patriť k mojim nesplneným snom. Od roku 1963 vedie z Passo Pordoi (2239 m.n.m.) na Sasso Pordoi (2950 m.n.m.) lanovka. Cesta vo "vzduchu" trvá len 4 minúty.

Napriek tomu som si cestu autom okolo Gruppo Sella užívala. Piknik sme si urobili na lavičke so zaujímavým výhľadom.

Výhľad z piknikovej lavičky

Kosenie a zber sena nad penziónom Udera

Naše fotogracké zastávky okolo Gruppo Sella

Piknik v Dolomitoch

Cesta od Lago di Fedaia do Cortiny d´Ampezzo

Večerné Dolomity

Misurina - talianski vojaci ošetrujú paniu, ktorá si rozbila koleno

Prvýkrát pod masívom Tre Cime

Na chodníku pod masívom Tre Cime v roku 2012. Vtedy sme ešte netušili, že sa sem v roku 2018 vrátime. Ale za oveľa dramatickejšieho počasia.

Z Tre Cime sme sa vybrali k rakúskym hraniciam údolím Val Pusteria. Krátku zastávku sme si urobili pri jazere Lago di Landro, ktoré patrí do Národného parku Tre Cime. Okrem jazier Braies a Dobbiaco patrí jazero Landro medzi tri najväčšie prírodné jazerá v hornom údolí Val Pusteria. Napriek svojej vysokej

polohe vo výške 1406 m.n.m. je jeho voda pomerne teplá, pretože má iba málo napájačov a nemá odtok. Jazero je v lete východiskovým bodom pre množstvo horských túr a preto tu nechýba Regolamento - nariadenia pre pohyb v národnom parku.

O ôsmej večer sa nám podarilo nájsť cestu na gazdovstvo rodiny Josefa Klammera v Hollbrucku, kde sme mali zabezpečené tranzitné ubytovanie.

Raňajky sme mali dohodnuté na deviatu hodinu. Jedáleň už bola takmer plná hostí a na každom stole bola položená kartička s textom. Na našej bolo napísané: "Sú chvíle, keď je ruža dôležitejšia ako kúsok chleba." Na našom stole bola nielen ruža, ale aj dostatok jedla.

Zo zamračeného Hollbrucku sme sa vybrali po Gailtalstraße. Ceste, ktorá vedie údolím Gailtal. Jej dĺžka je 116 km a vedie proti prúdu rieky Gailtal. My sme po nej šli uprostred zelenej hornatej krajiny až po Arnoldstein. Tam sme už prešli na diaľnicu A2, ktorá nás doviedla až do Viedne.

Počas tejto našej severotalianskej dovolenky sme v roku 2012 prešli 2551 km. A ja som po rokoch našich ciest spoznala aj inú tvár Talianska. Cestovanie linkovými spojmi medzi Mirou a Benátkami, cez priemyselnú zónu do kultúrou hýriacich Benátok. Alebo prehorúčenou a preplnenou cestou autobusom medzi Mirou a Padovou. "Iné" Taliansko som však zažila najmä v Padove. Tam sme mali možnosť vidieť "oslavy" ukončenia vysokoškolského štúdia v Padove. Tie mi zmenili môj romantický obraz o kolíske kultúry, architektúry a umenia, výborného jedla a vína, pre ktoré som si túto krajinu zamilovala koncom deväťdesiatych rokov. Bola som tak znechutená novými "stredovekými" skúsenosťami, ktoré po dovolenke prevažovali aj nad pozitívnymi skúsenosťami z Dolomitov, že som nebola až doteraz (2020) o tejto dovolenke písať a uverejňovať z nej ani len fotografie.

Ďalší kontrast, ktorý som počas tejto dovolenky výrazne vnímala, sa týkal teplôt. Benátske vyše tridsať stupňové horúčavy sme behom jedného dňa zmenili za alpské takmer dvadsaťstupňové ochladenie. Ale za to sme si mohli sami. Neboli sme na takúto zmenu dobre pripravení. Aspoň ja nie.

Preto som tejto našej ceste aj dala názov "Taliansko plné protikladov".

Našťastie moje "znechutenie" Talianskom netrvalo dlho a v roku 2015 sme sa do tejto zaujímavej krajiny opäť vrátili. Vtedy sme objavili skvelé agroturismo Poderuccio, ležiace pod stredovekou Pienzou, kde sme spoznali nielen našu veľmi príjemnú domácu Eriku Governi, majiteľku agroturisma, ale aj nádhernú krajinu údolia rieky Orcia. Potulky po toskánskej krajine patria k našim obľúbeným spomienkam. V roku 2018 sme sa do Toskánska opätovne vrátili, ale skombinovali sme ho s týždennou návštevou Quercegrossa pri Siene a s týždenným pobytom v Dolomitoch, kde sme objavili perfektné ubytovanie v apartmáne Barantl v Colfoscu. Vtedy sme si boli opäť vychutnať aj Tre Cime. Len Ivovi neprial v Dolomitoch čas a svetlo podľa jeho predstáv. Asi si vyčerpal fotogracké svetlo zlatej hodinky v Toskánsku.

Rok 2019 nám nevyšiel. A pritom som mala dve talianske dovolenky perfektne naplánované a dohodnuté. V máji v Toskánsku v penzióne Poderuccio a v Casale Ulivi v Umbrii pri mestečku Todi. V júli sme mali zabezpečený pobyt v penzióne Barantl. Obe cesty som pripravovala k Ivovmu jubileu. A nielen ako darček k narodeninám, ale aj preto, že bol a je "mojím mostom cez rozbúrené rieky." úryvok z piesne dvojice Simon a Garfunkel bol mottom nášho svadobného oznámenia.

Len seba som na túto cestu nepripravila, zlyhalo zdravie. Možno nabudúce to budem môcť vynahradiť.

Vydal: Zlatomoravecký spisovateľ, Zlaté Moravce 2023
Internetové vydanie: Združenie KĽÚČ 28
Text a foto: ©Danuša Meňhartová, Ivan Meňhart (im)
Technický redaktor: Jozef Škvarenina