Toskánske hmly
|
||||||||||||||||||||||||||
|
Príprava talianskej dovolenkyUž som zistila, že prvé, čo spravím po návrate domov z našich cestovateľsko-poznávacích dovoleniek je výber fotografií. Potom z nich pripravím prezentáciu a beda každému, kto len trošku zaváha a prejaví čo len minimálny záujem, aby ich uvidel. Usadím ho do kresla a porozprávam mu všetko, čo sa nám podarilo počas cesty zažiť. Potom sa pustím do úpravy fotografií a tvorby fotoknihy. Toto spôsobuje, že po dovolenke ešte dlhý čas hovorím a píšem o tom, čo sme prežili. A z toho dôvodu sa mi nechce zasadnúť k počítaču a podrobne opísať naše cestovateľské zážitky a skúsenosti. Radšej sa rozhodnem pre plánovanie našej ďalšej veľkej poznávacej dovolenky. Tak to bolo aj v roku 2014. V druhej polovici júla sme sa vrátili z normandsko-bretónskych potuliek a koncom augusta som už mala pripravený návrh pre rok 2015. Ligúria a jej slávne Cinque Terre. V jednom sme sa s Ivom zhodli. Chceme ísť do Talianska. Ale od momentu, ako som mu predložila plán, som videla, že sa krúti ako slíž v maku. Začal mi dávať množstvo spochybňujúcich otázok, na ktoré som mu nevedela presne, jasne a zrozumiteľne odpovedať. "Kde budeme parkovať?" "Ako sa budeme pohybovať po celom Cinque Terre?" "Nebude tam veľa turistov?" A to som si myslela, že mu spravím radosť. Od začiatku našich výprav do Talianska obdivoval vo všetkých sprievodcoch zábery zobrazujúce farebné domy prilepené na skalnatom pobreží. A aj keď som časom dokázala niektoré z jeho otázok zodpovedať, stále som mala pocit, že ligúrska dovolenka nebude pre môjho drahého manžela to správne orechové. No až do januára 2015 sme boli obaja v tom, že naša dovolenka je pre rok 2015 zabezpečená. Sedem nocľahov v Sestri Levante, tri nocľahy v dedinke Colfosco v Dolomitoch a ešte dve tranzitné ubytovania. Pri Tolmezze na ceste do Talianska a v Rakúsku na ceste domov. Moje dlhodobé plánovanie však nepočíta s niečím, čo sa môže stať medzi nebom a zemou. Koncom januára sme práve pre niečo, čo sa stalo medzi nebom a zemou, všetky pobyty zrušili. Na konci februára sa toto naše rozhodnutie dostalo aj do uší našej dcéry a my sme od nej dostali rázne odporúčanie: "Rodičia, už aj sa pustite do prípravy dovolenky. Nech vás ani nenapadne, že by ste tento rok nikam nešli." Takže začalo druhé kolo plánovania. Tentoraz som však na to išla inak. "Ivko, čo myslíš? Kam by sme mohli ísť?" "Veď si sa už rozhodla. Do Talianska." "No dobre. Do Talianska. Ale mala som pocit, že tou Ligúriou si nebol dvakrát nadšený." "Len som ti kládol otázky. Ale nepovedal som, že tam nechcem ísť." "Ale keby si si mal sám vybrať, kam by si sa rozhodol ísť?" Túto otázku som mu položila napriek tomu, že som tušila jeho odpoveď. "A čo by si povedala na Toskánsko?" Tušila som správne. Fotografická krajina už dávno učarovala môjmu mužovi. A ani opakované návraty do tohto malebného regiónu sa mu ešte nezunovali. "Nechceš zas vidieť Florenciu?" "Ivko, aj tak budeme odvšadiaľ utekať tak, aby sme v správnom čase a v správnom svetle boli na správnom mieste. Tak poďme radšej priamo tam, kde chceš fotografovať. Ale už nechcem bývať v sienskom hosteli." Po francúzskych ubytovaniach v rodinných chambre d´hotes, čo je nocľah s raňajkami, som si už nevedela predstaviť byť ubytovaná, síce vo veľmi praktickom, ale predsa len hlučnom hosteli. "Dobre. Tak potom hľadaj niečo južne od Sieny. Niekde pri Asciane alebo San Quiricu d´Orcia." V priebehu pár dní som obmejlovala množstvo ponúk, ktoré som našla na internete. Najlepšie z toho vychádzali agroturizmá. Usadlosti, ktoré okrem pestovania poľnohospodárskych plodín alebo chovu poľnohospodárskych zvierat ponúkajú aj ubytovanie. Prešla som všetky odpovede, ale lákala ma najmä jedna z nich. Mala viacero výhod. Agroturizmo Poderuccio ležalo len necelý kilometer od renesančného mestečka Pienza. A ak som mala veriť ich vlastnej reklame, tak ležalo priamo oproti krajine, podnecujúcej predstavy o kráse prírody z filmu Gladiátor. Neviem, či sa mám hanbiť, no tento film som nevidela. Ale aj keď som ani nevedela, aké krásy by mala vo mne krajina evokovať, tak som si ich vedela živo predstaviť. "Ivko, asi tam bude krásny výhľad. Inak by to predsa nepísali. A toto agroturizmo má ešte jednu velikánsku výhodu." "Akú?" "Leží priamo pri ceste." Ivo ihneď vedel, o čom hovorím. Počas predchádzajúcich toskánskych dovoleniek sme videli príliš veľa šedivých áut. Tú farebnosť získavali na prašných cestách vedúcich k agroturizmám. Okná, dvere, kolesá, kapota - to všetko sa ukrývalo pod rozličnou, viac-menej súvislou vrstvou jemného prachu. Jej hrúbka závisela od vzdialenosti ubytovacieho zariadenia k ceste s asfaltovým povrchom. "Poď, ukážem ti to v počítači." Otvorila som stránku www.agriturismo.it a stránku www.poderuccio.it. Pozorne si ju prečítal.
Od Poderuccia je výhľad na hradby renesančnej Pienze
Prvého marca sme dostali od majiteľky Eriky Governi nasledovnú ponuku: "Od 19. do
27. mája mám voľný apartmán pre 2 osoby. V apartmáne je: P.s.: keď prídete na farmu, môžete parkovať blízko apartmánu." V našej domácnosti bolo rozhodnuté. A keďže sme sa mali už o necelé tri mesiace vydať na cestu, ani sme sa nebránili zaplatiť sedemdesiat eurovú zálohu. Čo sa samozrejme nezaobišlo bez mojich zmätkov. V sobotu večer som platila cez internetbanking. A až po platbe som zistila, že som nepoužila zahraničný formulár. Tak som rýchle zadala platbu ešte raz. V pondelok som začala túto situáciu riešiť s bankou. Dozvedela som sa, že do Talianska by sa bola dostala záloha aj podľa slovenského formulára. Zároveň ma príjemný ženský hlas ukľudnil, že nám vyžiadajú druhú platbu, ak sa nedohodneme priamo s príjemcom. Čo sa ukázalo ako najjednoduchšia cesta. Keď som Erike napísala, čo som vyviedla a oznámila jej, že dostane dve platby, dostala som nasledovnú odpoveď: "Ihneď, ako mi obidve sumy nabehnú na účet, tak vám jednu z nich obratom vrátim." Toskánsko sme mali vybavené. Ešte som musela nájsť tranzitné ubytovanie. Čím viac mi roky pribúdajú rýchlosťou francúzskeho strieborného rýchlovlaku TGV, tým viac som ochotná v priebehu dňa precestovať maximálne sedemsto kilometrov. A zo Zlatých Moraviec do Pienze to je okolo tisícdvesto. Dokonca už aj Ivo uznáva výhody denného cestovania a nočného oddychu v pohodlnej posteli. Už pri plánovaní našej pôvodnej ligúrskej dovolenky sme mali vybavené ubytovanie v dedinke Terzo patriacej do Tolmezza. To bolo takmer v polovici našej trasy. Tesne pred odchodom na dovolenku som opätovne napísala Lorette Bertuzzi do b&b mamma lo. Vysvetlila som jej zmenenú situáciu a zároveň som ju požiadala o dva nocľahy. Pri ceste do Pienze a pri návrate domov. Okamžite nám odpísala: "Milá
Danuša, Otázka veľkej postele je pre mňa mimoriadne dôležitá po skúsenostiach v bretónskom Sacey. Kde som padala z postele vo veľkosti 140x190 centimetrov. Čo samozrejme môj drahý manžel komentuje: "Hádam mi nechceš povedať, že tých pár nocí sa nevyspíš na hocičom a veľkosť postele dávaš ako podmienku." "Áno, dávam. Na dovolenke sa chcem pohodlne vyspať a nebudiť sa na to, že som na polceste k dlažbe." Už roky rokúce oslavujem svoje meniny v apríli. Na Danu. Pretože meno Danuša v slovenskom kalendári neexistuje. Od našich mladých som úplne netypicky a netradične dostala obálku. S nakreslenou krajinkou. S domom, s piatimi cyprusmi, troma balmi slamy a modrou oblohou, cez ktorú sa vypínal nápis Toskánsko. Kresba bola od Ninky a obsah obálky komentovala Liliana: "To máš na kávičku a posedenie pri červenom chianti, kým sa ten tvoj fotograf bude túlať po krajine." Pri takejto veselej obálke a s takým pádnym zdôvodnením som nenašla v sebe silu, aby som bojkotovala formu darčeka. Aj Ivov darček smeroval k našej dovolenke. Uprostred malého plochého kartónu o veľkosti 15x10 centimetrov sa ukrýval malý strieborný obdĺžnik. 8 GB náhradná karta do fotoaparátu. "Pomaly fotografuješ viac ako ja. Tak aby si nemrnčala, že nemáš na čo fotiť."
V obálke sa skrýval meninový darček
Ubytovanie a moja fotografická výbava boli dokonale pripravené. Ešte sme šli za Blankou a poistili sme sa na jedenásť dní. Toľko mala trvať naša talianska dovolenka. Jedna z našich najkratších ciest v posledných rokoch. Deň pred odchodom som od rána balila podľa nášho rokmi overeného dovolenkového zoznamu. Ponáhľala som sa, pretože som ešte aj ja chcela vidieť našich mladých v Kordíkoch. Poobede sme išli k nim zaviesť Ivovu mamu. Naši mladí a najmä Peťova mama sa podujali o ňu postarať počas našich toskánskych potuliek.
Prvý deň - zo Zlatých Moraviec do Terza
"Štyridsaťšesť minút." "Čo je štyridsaťšesť minút?" "To je náš sklz oproti harmonogramu. Podľa neho sme mali sadať do auta o jedenástej. Podľa mňa sme aj tak výborní." Pred dovolenkou vyrábam nielen náš adresár ale aj harmonogram. Kde sa kedy budeme nachádzať, o koľkej budeme vychádzať, prichádzať, koľko by mala trvať cesta a koľko kilometrov by sme mali prejsť. Do cieľa nášho prvého dňa nás čakalo šesťsto štyridsaťosem kilometrov a náš predpokladaný príchod do Terza bol naplánovaný aj s prestávkami na pol ôsmu večer. Takže sme už začínali tušiť, že to bude určite po ôsmej. Hneď za Zlatými Moravcami som si začala prezerať zelené polia. "Keď je tu taká zelená krajina, tak v Taliansku už zeleno nebude." "Nekuvikaj." To by bola asi pre moju drahú polovičku tá najväčšia zrada prírody. Zvlnená toskánska krajina v tej najživšej zeleni bola hlavným motívom tejto májovej dovolenky. Pri Seredi sa okolo cesty červenali vlčie maky a náš rozhovor sa zas začal uberať k tomu, aké farby nás budú čakať v údolí rieky Orcia. Vo Vlčkovciach sme sa zastavili pre rakúsku diaľničnú známku a doplnili sme na maximum benzín. "Cez Rakúsko by sme mali prejsť. Opäť budeme tankovať až pred talianskymi hranicami. Nájdi potom dobré odpočívadlo s benzínkou." To bola moja úloha dňa. Ivo šoféroval a ja som zabezpečovala kompletný servis. "Ivko, máš v mobile rouming?" "A nemal by som mať?" "Ivko, ja neviem, či si si ho náhodou nezrušil." "Tak to zisti." V tom momente sa v mojej hlave začal tvrdohlavo rozpínať pán Alzheimer. Za ten svet som si nevedela spomenúť na zákaznícke číslo telekomu, na ktorom som sa chcela presvedčiť, ako je to s Ivovým telefónom. Skúsila som priateľov na telefóne. Zavolala som dvom, o ktorých viem, že mobil potrebujú k svojmu životu. Ani jeden z nich mi však nevedel ihneď pomôcť. A my sme sa neúprosne blížili k hraniciam. Tak som zavolala našej Liliane. S obavami. Pretože o nej viem, že mobil vníma len ako nepríjemnú nevyhnutnosť a tak s ním aj zaobchádza. Okrem nej poznám ešte jedného takého istého užívateľa tohto výdobytku vedy a techniky. Jej otca. O chvíľu som musela skonštatovať, že som jej krivdila. "Mam", ozvala sa v telefóne: "ocino má rouming. Volala som do telekomu a preverili ho. Takže nám volajte a esemeskujte. Ešte raz želáme krásnu dovolenku. U nás je všetko v poriadku." Desať minút pred pol druhou sme prekročili hranice s Rakúskom. Už pri Fischamende nás čakala prvá prekážka. Najskôr na nás mával prvý pásikovaný pandrlák. Druhý nám oznamoval "Noch 6 km". Tretí nás rozpaženými rukami upozorňoval, aby sme dodržiavali vzdialenosti medzi autami. Štvrtý zas na dodržiavanie osemdesiat kilometrovej rýchlosti. Okolo celého Schwechatu boli práce na ceste. Dlho - dlho sme sa vliekli, kým nám posledný pandrlák nepovedal Gute fahrt. Dlhá kolóna áut išla v dvoch úzkych pruhoch takmer až do Viedne. A ani obchvat Viedne nebol jednoduchý. Tam sme museli zbystriť pozornosť kvôli čerstvej havárii. Až za Viedňou som sa mohla začať venovať našej novej navigácii. Tú predchádzajúcu sme upiekli pri našich posledných potulkách po Francúzsku. Keď sme sa zastavili v tridsaťdeväť stupňovej horúčave poobdivovať gotickú katedrálu v Noyone, nechali sme ju na hodinku osamotene v aute. Neprežila to. Po dobrých skúsenostiach s prvou garminkou sme si opäť kúpili garmin. Takže som sa v nej rýchlo zorientovala a nastavila náš prvý cieľ. Samozrejme až po dlhšej polemike. "Ivko, mohli by sme skúsiť ísť od talianskych hraníc do Terza po lokálkach." "Aký by to malo zmysel?" "Po diaľnici sme už išli mnohokrát. A aj tak musíme v Tolmezze zísť z diaľnice." "Aká je to vzdialenosť?" "Asi šesťdesiat kilometrov. Tak nejako." "V Arnoldsteine sa pozrieme do mapy a rozhodneme sa." Čo v preklade znamenalo - pozriem sa do mapy a rozhodnem. "Takže do cieľa zatiaľ dám Dreiländerecke." "Čo to je?" "To je to veľké odpočívadlo pod tými obrovskými skalami pri Arnoldsteine. Aspoň tak som to našla v gúgli." "Určite je to dobre?" "Ivko, cestu poznáme, tak budeme môcť džípiesko kontrolovať." Pri Neunkirchene sme pokračovali po A2 smerom na Graz. Po našej pravej strane sa nám neustále otvárali výhľady na vrcholy Álp. Ešte aj v máji boli ukryté v snehových čiapkach. Od Viedne po Oldtimer Zöbern nám ubiehala cesta veľmi príjemne. Bolo pondelkové popoludnie, premávka výrazne zredla a dokonca bola aj bez prác na ceste. Takže žiadne kolóny nás nespomaľovali. Na parkovisko pri Oldtimeri sme prišli o trištvrte na tri. Teplomer umiestnený pri benzínovej stanici sa vyšplhal až na dvadsaťdeväť stupňov. Našťastie pofukoval príjemný vetrík a tak sme sa rozhodli urobiť si neskorú obednú prestávku. Ivo vybral z cestovnej chladničky naše pečivá nahrubo natreté slaným syrom felladou a obložené malokarpatskou salámou a šťavnatou kápiou. Po polhodinovej pauze sme opäť nasadli do auta a pokračovali v ceste. Ako sme sa blížili ku Grazu, množstvo áut okolo nás zreteľne zhustlo. Všetky tri pruhy v našom smere boli plné. Ale za Grazom bola opäť cesta takmer prázdna, sem-tam ukrývaná v dlhokánskych tuneloch. Až dva mali viac ako dva kilometre. Priznám sa, že v nich trpím tunelofóbiou a vždy som rada, keď na ich konci vidím svetlo. K talianskym hraniciam sme mali necelú hodinu, keď sme sa dostali k ďalšiemu odpočívadlu Rosenberger pri Völkermarkte. Tu sme sa rozhodli doplniť zásoby benzínu našej fabii a urobiť si krátku prestávku. Na malom parkovištiatku za benzínovou stanicou sme si zas my doplnili zásoby sacharidov. Karamelové keksíky tofíky sú v našej rodine obľúbené a v kombinácii s kávou sú naozaj výborné. A v mojom prípade určite uvoľnili dostatočné množstvo endorfínov, aby som pokojne zvládla najbližší vyše trojkilometrový tunel. Cesta v ňom bola o to nepríjemnejšia, že sme doň vošli s otvoreným oknom vedľa šoféra. Až keď sme boli takmer otrávení výfukovými plynmi, vtedy Ivo zbadal, čo spôsobil. Darmo sa nad cestou krútili obrovské ventilátory, nič to nepomáhalo. A nemalo už ani význam okno a prívod vzduchu zatvoriť. Keď sme boli za tunelom, otvorili sme dokorán všetky okná. Ešte šťastie, že vonku bolo stále veľmi príjemne. O pol siedmej sme sa blížili k Arnoldsteinu. "Tu by sme mali niekde odbočiť na odpočívadlo. Pod tou obrovskou skalnou stenou." "Garminke som zadala údaje, tak nás tam hádam zavedie." Len čo som to dopovedala, tak som si uvedomila, že pri Völkmarkte som zo zvedavosti prestavila náš cieľ na Terzo. Aby som sa dozvedela predpokladaný čas príchodu. Stanovil ho na trištvrte na osem. "Ivko, odboč doprava. Hneď." Zvolala som, keď som uvidela odbočovací pás. "Prečo?" Ale odbočil. Naozaj v poslednej chvíli. Ihneď sa nechala počuť naša navigácia, ktorá nám pohotovo zadávala nový smer. "Danula, vysvetlíš mi, aké zas robíš zmätky?" To sme už prichádzali na odpočívadlo Dreiländerecke, ktoré pri našich prvých cestách do Talianska patrilo k naším obľúbeným zastávkam. "Veď si hovorila, že si ho zadala ako cieľ."
Vymyslela to tá moja žena dobre?
"Zadala. Ale na poslednom parkovisku som bola zvedavá na čas príchodu do Terza. No a potom som zabudla garmin prestaviť naspäť." Parkovisko bolo takmer prázdne. Až to bolo pre nás neuveriteľné. Vtedy sme si uvedomili, že najčastejšie sme tu stávali v júli, cez letnú dovolenkovú sezónu. Ihneď po zaparkovaní si Ivo vypýtal autoatlas Talianska. A pozorne začal skúmať a porovnávať výhody a nevýhody SS13 a A23. Po SS13 to bolo o tri kilometre a polhodinu viac. Osemdesiatštyri kilometrov a jedna hodina devätnásť minút. "Možno to nie je ani taký zlý nápad. Aspoň uvidíme niečo nové." Do navigácie som vložila posledný cieľ našej pondelňajšej cesty. Ukázal sa nám predpokladaný čas príchodu. Osem hodín a jedenásť minút. Presne o siedmej sme prechádzali v Coccau Valico rakúsko - talianske hranice. Od Malborghetta sme mali na dohľad širokánske riečne koryto s bledomodrou čírou vodou. Rieka Fella nás sprevádzala po jednej alebo druhej strane cesty. Takmer po celej SS13 sa nad nami vypínali vysokánske skalnaté masívy, prerušované hlbokými roklinami. Mnohé boli regulované nielen kvôli vode ale aj kvôli lavínam. Kým sme obdivovali nasvietené končiare Álp, vošli sme do vyše kilometrového tunela. A tu sa zrazu z našej navigácie ozvalo: "Strata satelitného signálu." To sme od jej predchodkyne nikdy nepočuli. "Íííí, čo budeme robiť?" Moju drahú polovičku humor neopúšťal ani v týchto večerných hodinách. A to mal odšoférované viac ako šesťsto kilometrov. Navigácia si svoju česť obhájila tým, že nás zaviedla až k domu, v ktorom sa ukrýval „b&b mama Lo“. Len sme nevedeli nájsť, kde je vchod nielen na pozemok, ale aj k domu. A nepomohli nám ani dve dámy, ktoré sme zastavili. No to nás už z okna domu zazrela Loretta a vyšla nás k múriku navigovať, kam sa máme s autom presunúť. Obišli sme celý dom po via Romana a tam nás už čakala v otvorenej bráničke. Na chvíľu nás naša nová domáca zmiatla tým, že nám odporučila zaparkovať na ulici. V našej korešpondencii som žiadala o možnosť uzavretého parkovania nielen kvôli autu, ale aj kvôli batožine, ktorú sme na noc v ňom nechávali. Už to vyzeralo tak, že nám bezradne ponúkne parkovacie miesto v rozostavanej časti pozemku. Miesto, na ktorom parkoval jej manžel Maurizio. Nakoniec sme si s Ivom povedali, že v tejto malej dedinke asi nehrozí, že by sa mohlo nášmu autu niečo stať, ak ho necháme tesne pred bráničkou. O štvrť na deväť nás v dome uvítala celá rodina Bertuzziovcov. Okrem Loretty aj jej manžel Maurizio a tri deti. Deväťročný Michele, dvanásťročná Chiara a štrnásťročná Elisa. Najskôr nám domáca pani ukázala izbu s balkónom na prvom poschodí a samostatnú kúpeľňu. Skôr ako sme si z auta vyniesli našu tranzitnú batožinu, tak sme sa ešte na chvíľku zdržali vo vstupnom obývacom priestore. Bertuzziovci sa nás povypytovali na cestu a aj na plán našej dovolenky. My sme sa zas dozvedeli, že Maurizio pracuje vo firme, kde je zamestnaných aj päť Slovákov. Deti pozorne počúvali náš rozhovor. Ich rodičia nám povedali, že v škole sa učia nielen taliančinu, ale aj angličtinu a nemčinu. A jednu hodinu týždenne aj friulštinu. Región Friuli-Venezia Giulia má v rámci Talianska od roku 1963 svoju autonómiu. Aj z toho dôvodu majú na obecných tabuliach všetky nápisy v oboch jazykoch. V taliančine a friulštine. Maurizio a Loretta sa nás spýtali, či nie sme hladní alebo smädní, ale my sme už nemali na nič chuť a chceli sme sa čo najskôr dostať do postele. Veď sme prešli prvých šesťsto tridsaťdeväť kilometrov našej talianskej dovolenky a na ďalší deň nás čakalo takmer päťsto kilometrov. Ešte sme si s Lorettou dohodli čas raňajok. Ako inak, na pol deviatu. Maurizio sa s nami rozlúčil, pretože ráno už spolu nebudeme. Vstáva vraj o piatej a o trištvrte na šesť už pracuje. Bolo štvrť na desať, keď sme sa dostali do našej izby. Z balkóna sme mali výhľad na kostolnú vežu. Len som dúfala, že nebude každú štvrťhodinu odbíjať čas, ako pred pár rokmi v Agerole. Tu však bolo z vonku počuť len cvrlikanie cvrčkov. Pár minút pred desiatou som už ležala vo veľmi pohodlnej posteli. Jediné, čo ma znervózňovalo, bol veľký obraz nad posteľou. Nad našimi hlavami. Podľa všetkého znázorňoval svätú rodinu. Akosi nekorešpondoval s mojím umeleckým cítením. Hoci Ivo tvrdí, že moje umelecké cítenie má častokrát nedostatočnú úroveň. Tentokrát však s mojím názorom na tento obraz súhlasil. Prvý deň dovolenky som ukončila krátkym telefonátom. S našou Lilianou. Povymieňali sme si najnovšie informácie typu "U vás dobrý?", "U nás taky dobrý."
Druhý deň - z Terza do Pienze
V utorok ráno ma zobudil budík o trištvrte na osem. Rýchlo som ho stopla, pretože Ivo spal spokojne ďalej. Potíšku som si vzala fotoaparát a vyšla na minibalkónik. Privítalo ma oblačné ráno. Napravo na kopci stál malilinký kostolík, naľavo dedinský kostol a v záhrade domu oproti už pracoval muž. Oblečený v ľahkých svetlých dlhých nohaviciach a v modrej polokošeli polieval akúsi zeleninu.
Náš výhľad v Terze
Moje balkónové fotografovanie prerušilo zvonenie na mojom mobile. Kamarátkina dcéra chcela pomoc pri napísaní odvolania voči neprijatiu na strednú školu. Keďže som jej ho nemohla napísať, tak som jej dala aspoň zopár ústnych rád. Telefonický rozhovor mal jedno veľké pozitívum. Zobudil Iva. Do kuchyne sme prišli len so štvorminútovým meškaním. Loretta mala pre nás pripravené raňajky v kuchyni ale hneď sa spýtala, či nechceme raňajkovať radšej na terase. Vonku už začínalo presvitať slniečko, no rozhodli sme sa, že zostaneme vnútri. Pri Lorette. Už mala za sebou odvoz všetkých troch detí do školy. Elise a Chiare sa začínalo u saleziánov vyučovanie o ôsmej a Michelemu o pol deviatej. Takže jej aj dobre padlo, keď sme sa pre raňajky rozhodli až na pol deviatu. Dozvedeli sme sa, že deti sú po celý deň v škole. Robia si tam aj domáce úlohy, hrajú sa a doma sa už potom vôbec nemusia pripravovať do školy. Na stole nás čakal pomarančový džús, ovocné jogurty, lekváriky, maslo, domáci ovocný koláč, ktorý nielen veľmi dobre vyzeral ale bol aj výborný. No chýbal nám chlieb alebo pečivo. Francúzi nás svojimi skvelými čerstvými bagetami dokonale rozmaznali. Tu boli pre nás na stole pripravené okrúhle a štvorcové sucháre a ryžový "polystyrénový" chlieb. Sucháre jedávam aj doma. Najmä vtedy, keď sa dopustím nejakej chyby v stravovaní. Ale "polystyrén" nejedávam nikdy. Počas raňajok sme sedeli pod domácim plagátom. Aj bez znalosti taliančiny sme zistili, že sedíme pod desatoro správania sa v kuchyni. 10 regole in cucina. Desať ich bolo napísaných červeným perom. Len jedenáste pravidlo bolo dopísané veľkým zeleným písmom. Až doma som si dala celý text do gúglového prekladača.
Raňajky u mamma lo
Škoda, že nevieme po taliansky. Pretože, keby sme vedeli, tak by sme určite Lorettu vybozkávali v súlade s desiatym pravidlom. Pred desiatou sme zaplatili za ubytovanie. Nie vždy sa nám podarí vybaviť tranzitný nocľah v najlepšej cene. A toto patrilo k tej vyššej cenovej skupine. Vynahradila nám to však dobrá posteľ, komfortná sprcha s horúcou vodou, mäkučké uteráky všetkých možných veľkostí a najmä veľmi príjemná rodina. O desiatej sme poodnášali tašky do batožinového priestoru našej fabie. Loretta nás odprevadila až po auto a cestou nám porozprávala, že kamenný múrik okolo celého pozemku robil Maurizio. Bol veľmi pekný a precízne urobený. Určite s ním mal veľa práce. Po rozlúčke s mamma lo sme začali, už usadení v aute, robiť posledné úpravy pred cestou. Ivo pripevnil navigáciu, ja som si pripravila mapu a aj atlas Talianska a zadala som údaje do garminky. Rozhodli sme sa, že do Pienze pôjdeme po diaľnici len k výjazdu Mirano - Dolo. A potom pôjdeme po SS309 smerom na Chioggiu, Ravennu a Cesenu. Za Palmanovou nás predbehla metalízová oranžovo-hnedá kia s púchovskou značkou 929 BG. Neviem si vysvetliť, prečo sme si práve toto auto všimli. Či to bolo tým, že od polovice Rakúska nás nepredbehlo žiadne slovenské auto alebo sa v nás prebudila národná spriaznenosť - aha, Slováci. O pár dní sme práve toto auto uvideli zavčas rána zaparkované pod hradbami renesančnej Pienze. Len jediný raz. Pri výjazde z diaľnice pri Venezia Est sme zaplatili takmer trinásť eur. O to väčšie bolo pre nás prekvapenie, keď pri výjazde Mirano - Dolo nechceli od nás nič. Automat nám napísal len Arrivederci a otvoril pred nami závoru. V Dole sme sa rozhodli doplniť zásoby benzínu a urobiť si hygienickú prestávku. Benzín bol na automat. S obavami sme mu ponúkli dvadsať eur, ale príjemne nás prekvapil. Bez akýchkoľvek problémov naplnil našu fabiu trinástimi litrami. Na dverách WC bol nápis v taliančine, z ktorého som vyrozumela, že po kľúč si mám zájsť do baru za rohom. Tam ma prepadlo také malé tmavooké chlapčenské táradielko. Ihneď ako ma zbadal, rozhodol sa vyrozprávať mi všetko o svojom krokodílovi, ktorého držal v náručí. Keď som mu ho po slovensky pochválila a povysvetľovala mu, že ja viem len po slovensky, zostal na chvíľočku zarazene stáť. S dokorán otvorenými okáliskami. Ale len na chvíľočku. A potom mi zas začal ukazovať krokodílie nohy, hlavu, oči a po taliansky mi vysvetľoval, čo asi taký krokodíl všetko má. Súhlasila som s ním a po slovensky som po ňom všetko zopakovala. To sa už na nás začalo baviť celé osadenstvo kaviarne. Zbytočne mu barmanka hovorila, že nie som Talianka a teda nerozumiem, čo mi hovorí. Na očiach mu bolo vidieť, že jej neverí. Veď ako by mu mohol niekto nerozumieť? Pokýval si tou svojou svetlou hlávkou a opäť sa mi to malé chlápätko prihováralo. Nakoniec ma vyslobodil jeden zo starších mužov, ktorí si pri stolíku popíjali kávičku. Zavolal ho k sebe a nechal ho, aby si z jeho vrecka vytiahol malú maškrtu. Naša cesta nás viedla aj cez Miru. Cez mestečko, v ktorom sme boli ubytovaní v roku 2012 v príjemnom jednoizbovom byte u Busoliniovcov. Opäť sme šli po nábreží Brenty. Tentoraz sme museli chvíľku čakať, kým sa okolo nás preplavila výletná loď Rialto plná turistov. Až potom most opäť spojil protiľahlé brehy a my sme mohli prejsť na druhú stranu a pokračovať v ceste. Tesne pred jednou sme prechádzali dedinkou Valli. Po ľavej strane sme mali plné parkovisko bielych motorových člnov. Hovorilo o tom, že je ešte ďaleko do sezóny, keď väčšina z nich bude vo vode. Zrazu sme sa dostali za nákladné auto zo Slovenska. Jaroslav Trans z Nitrianskeho Rudna. Pri predbiehaní sme mu zakývali a on na nás na oplátku zopárkrát zatrúbil. V týchto končinách sme ešte nikdy pred tým žiadne slovenské auto nevideli. Mám rada cesty do Grada a aj do Chioggie. Obe vedú uprostred vody. Z Valli do Chioggie sa prichádza po dvojprúdovke od severozápadu. Po pravej a ľavej strane cesty trčia z vody len koly, o ktoré sú pripevnené siete alebo sú na koloch pripevnené koše na slávky. Cesta uprostred lagúny je dlhá necelých päť kilometrov ale vždy si ju dokonale vychutnávam. SS309 ide od Chioggie ponad tri rieky, ktoré ústia do mora. Najsevernejšou je Brenta, trinásta najdlhšia rieka Talianska. Do Jadranského mora sa vlieva len pár kilometrov na juh od Chioggie. Druhou riekou je rieka Adiža, ktorá je so svojimi štyristo desiatimi kilometrami druhou najdlhšou riekou Talianska a taktiež sa vlieva do Benátskeho zálivu Jadranského mora. O necelých pätnásť kilometrov južnejšie sme prechádzali ponad širokánsku rieku Pád. So svojou šesťsto päťdesiatdva kilometrovou dĺžkou je najdlhšou riekou Talianska. Slovenskou najdlhšou riekou je rieka Váh, ktorá je dlhá štyristotri kilometrov a je skoro taká dlhá ako Adiža. Teplomer pri ceste ukazoval, že je dvadsaťpäť stupňov. Bola to ideálna teplota na cestovanie. Pár minút pred druhou som po Ivovej ľavej strane uvidela zaujímavý areál, nad ktorým sa vypínala veža s množstvom okienok. "Ivko, pri najbližšej možnosti sa otoč." Jasné, že za týmto musela nasledovať otázka. "Prečo?" "Naľavo od teba je niečo pekné. Neviem, čo to je, ale pri ceste sú aj hnedé tabuľky. Takže tam bude niečo naozaj pozoruhodné." "Čo si napísala Erike? O koľkej by sme mali prísť do Pienze?" "Medzi šiestou a siedmou." "Koľko je hodín?" "Dve." "A koľko kilometrov máme ešte pred sebou?" "Dvestopäťdesiat, šesťdesiat. Tak nejako. Ale menej ako tristo." Posledný údaj Iva presvedčil, aby sa pri najbližšej križovatke otočil do protismeru. Po štyroch - piatich kilometroch sme uvideli odbočku na Codigoro, Ferraru a v hnedom poli napísané Abbazia di Pomposa. "Toto bude ono. Je tam nejaké opátstvo." "No to som naozaj zvedavý, čo si zas vymyslela." Prvé parkovisko sa nám veľmi nepáčilo. Vežu sme mali síce na dohľad, ale nikto tam okrem nás nestál. A bolo aj priveľmi malé. O kúsok ďalej bolo obrovské parkovisko pre autobusy. Tam bol aj bufet. Ale ani tam žiaden autobus nestál. "Ivko, skúsme sa kúsok vrátiť. Tak sa mi zdá, že tamto je nejaká šípka." Sú krátke okamihy, kedy je Ivo zmierený so všetkými mojimi navigáciami. Len ich musím opatrne dávkovať. Toto bola práve tá svetlá chvíľka, kedy si bez slova sadol do auta a až potom vyriekol neuveriteľné slová: "Veď ma." Tentoraz som nesklamala. Priviedla som nás na parkovisko pre osobné autá a rovno z neho sme mali výhľad na celý areál. A hneď pri východe z parkoviska bola aj informačná tabuľa, ku ktorej som sa ihneď vydala. Aby som vedela môjmu drahému a ochotnému manželovi povedať, kam sme prišli. Dočítala som sa, že Pomposa je benediktínske opátstvo. Jeho dejiny siahajú až do deviateho storočia. Pôvodne vraj ležalo na brehu Jadranského mora. No dlhoročné rekultivačné práce ho vzdialili od vody, takže teraz stojí na pevnej pôde. Uprostred malebného a veľmi pekne upraveného parku s jazierkom, smutnou vŕbou je množstvo lavičiek, rozložených v tieňoch stromov. Štyridsaťosem metrová veža románsko-lombardského štýlu je zaujímavá aj svojimi štíhlymi oknami. Od najužšieho jednomiestneho okna, až po združené štvorité oblúkové okno na deviatom poschodí.
Románsko-lombardská veža opátstva Pomposa
Okná majú za úlohu nielen presvetliť vežu a odľahčiť jej hmotnosť, ale najmä čo najlepšie šíriť zvuk zvonov. Napravo od veže bol vstup do baziliky Santa Maria. S nádhernými mozaikami. Nielen na stenách ale aj na podlahe. Neďaleko vstupných dverí do chrámu sa rozprávali dvaja starší muži. Keď som chcela vstúpiť dnu, jeden z nich sa ihneď ku mne vydal a pýtal si lístok. Ten som ja nemala. Lístky sa predávali niekde inde. Vyrozumela som, že v múzeu a to sa mi už nechcelo hľadať. Čo doteraz trpko ľutujem. Lebo len to, čo som videla od dverí, bolo veľmi pôsobivé. Až doma na gúgli som si poprezerala, čo som mohla vidieť naživo. Ivo zatiaľ zo všetkých dostupných strán fotografoval vežu. Jeho vôbec nemrzelo, že nevidel nádherné mozaiky a fresky aspoň jedným okom. Celý areál sme obehli systémom letom - svetom. Takmer ako Japonci. Ešte sme aj všetko okolo seba fotografovali ako Japonci. V Pompose žil na začiatku jedenásteho storočia mních Guido d´Arezzo. Práve v tomto opátstve vytvoril moderný notový záznam. Jemu vraj môžeme poďakovať aj za stupnicu v znení do-re-mi-fa... Túto mnemotechnickú pomôcku vynašiel údajne preto, aby uľahčil nácvik gregoriánskych chorálov.
Vstup do baziliky Santa Maria v opátstve Pomposa
Po pätnástich minútach sme boli opäť pri aute. Vybrali sme si jedlo a šli sa k jazierku najesť. Za Pomposou som ešte vnímala, že prechádzame okolo obrovského jazero Comacchio s množstvom rybárskych sietí a množstvom člnov. Ešte aj cestu ponad rieku Reno. Nad ňou sa z oboch brehov kolísali vysunuté obrovské štvorcové rybárske siete. Ale za odbočkou na Ravennu dopadla na mňa taká kríza, že som po chvíle beznádejného premáhania sa oznámila Ivkovi: "Ivuľko, ja si musím pospať. Nevládzem mať ani oči otvorené. A od únavy sa mi chveje žalúdok." Mne sa od únavy naozaj zvykne chvieť žalúdok. To bol aj jeden z dôvodov, prečo som začala bojkotovať naše nočné cestovania. Ivo ma zvykol presviedčať, že bez problémov môže šoférovať ďalej a ja som vedľa neho sedela ako kôpka nešťastia, pretože som sa bála zaspať. Napríklad o druhej v noci. Cez deň som v tom nevidela až taký veľký problém. Zosunula som sa na sedadle, natiahla si nohy a v okamihu som spala. Zobudila som sa až na starej ceste do Bratislavy. Aspoň som mala taký dojem. "Už si hore? Príliš si toho nenaspala." "Akosi skackáme. Po čom to ideme? Nie sme náhodou na starej seneckej ceste?" "To je cesta do Ceseny. Majú ju riadne rozbitú." "Ale ako viem, má označenie E." A rýchlo som začala hľadať v mape kadiaľ ideme. O chvíľu mi dala za pravdu nielen mapa, ale aj značenie pri ceste. Šli sme po E45. Za Bagno di Romana sme začali stúpať, keď tu zrazu nás zo štvorprúdovky preniesli na dvojprúdovku. Väčšine šoférov to ale vôbec nevadilo a ďalej si v našom smere jazdili v ľavom pruhu. "Čo to robia? Nevedia, že idú v protismere?" Stovky metrov šli autá v nesprávnom pruhu. Do správneho sa zaraďovali len vtedy, keď sa oproti nám opovážilo objaviť nejaké auto. Moja polovička mi až po chvíľke zodpovedala moju otázku. A aj to až vtedy, keď začal napodobňovať taliansky štýl jazdy. Alebo lepšie povedané - anglický. "Pravá strana je absolútne vybitá. Takže si vyberajú lepšie úseky na ľavej strane." K tomu všetkému sa cesta začala krútiť a ešte viac stúpať. Z Emilia Romagna sme do Toskánska prechádzali cez Apeniny vo výške takmer tisíc metrov nad morom. Obchádzka nás viedla úzkou kľukatou horskou cestou, preplnenou najmä nákladnými autami. Pred nami nákladné autá, za nami nákladné autá a raz za čas šialenec v osobnom aute, ktorému rupli nervy a začal nás všetkých predbiehať. Po našej pravej strane sme videli len hlboké údolie a v ňom most so štvorprúdovkou. S množstvom robotníkov a stavebných strojov.
Prechádzame cez hrebeň Apenín
"Domov pôjdeme po diaľnici. Tadiaľto už nepôjdeme." Ozval sa Ivko, keď zas musel pribrzdievať kvôli psychopatovi, ktorý nás predbiehal. V poslednej chvíli sa musel pred nás zapasovať za tiráka, pretože spoza zákruty sa na nás v protismere vyrútilo auto. "Ako som len mohla obhajovať Talianov, že sú pohodoví a milí šoféri?" Zastavili sme sa až pri benzínke a autogrille pri Pieve Santo Stefano. O pol piatej. Auto vypilo vyše dvadsaťjeden litrov benzínu a my sme si dali dve ristretá, dva zmrzlinové kornety a kúpili sme si pre istotu jednu ciabatu. Vlastne, kúpil ju Ivo. "Neodolal som. Nepripomína ti tak trošku francúzske bagety? Budeme mať na večeru." Keby som môjho drahého manžela pri každom nákupe bagiet vo Francúzsku odfotografovala, mala by som už nazbieranú peknú hŕbu fotografií. A keby som ho fotografovala v tom okamihu, ako si z bagety odlamuje ešte kúsok a ešte kúsok, tak ani to by nebolo oveľa menej záberov. Mám pocit, že jeho nehynúcu lásku by som si vyslúžila, keby som sa naučila piecť také dobré bagety aj ja. Zatiaľ mu stačí aj pizza calzone, ktorú najčastejšie pekávam s našou vnučkou Ninou. Pár kilometrov sa nám podarilo ísť po celkom dobrej ceste. Za Sansepolcro sme odbočili doľava na SS73 a za La Ville sa ozval Ivo: "Čo ti pripomína táto cesta?" Ľahko sa mi odpovedalo na túto otázku, pretože si obaja už takmer tridsať rokov pamätáme našu prvú cestu po východnom Slovensku. Kde boli cesty presne v takom zúfalom stave ako tu. K tri a pol tisícovému opevnenému mestečku Lucignano sme o pol siedmej stúpali do výšky štyristo metrov nad morom. Na stredovekých hradbách viseli vlajky mestských kontrád. Na jednej zo strážnych veží bola umiestnená žlto-zelená vlajka symbolizujúca Contradu Giallo Verdi a červeno-modrá vlajka patriaca Contrade Rosso Blu. Nad našou cestou bol umiestnený transparent: "La Maggiolata di Lucignano dal 17/5/2015 al 24/5/2015" Počas Maggiolaty súťažia medzi sebou štyri mestské kontrády o to, ktorá bude mať najkrajší kvetinový alegorický voz. "Ivko, mohli by sme prísť, čo povieš?" "Uvidíme." Keď počujem túto odpoveď, tak väčšinou jej výsledkom je - že neuvidíme.
Vlajky kontrád na hradbách stredovekého Lucignana
Z Lucignana do Poderuccia pod Pienzou sme mali len niečo viac ako tridsať kilometrov. Bol najvyšší čas, aby som sa začala pripravovať na telefonický rozhovor s Erikou. V ímejli mi napísala, aby som jej zavolala pár minút pred naším príchodom. Väčšinou máme pol dovolenky za sebou, keď sa ako-tak zvyknem rozhovoriť po anglicky. A iné je hovoriť s niekým zoči-voči a iné je hovoriť po telefóne. Aspoň ja v tom cítim veľký rozdiel. Takže kým som sa psychicky a aj verbálne pripravila na rozhovor, tak som už pred nami videla severovýchodné hradby Pienze. K tomu všetkému sme sa počas môjho telefonátu s Erikou nevedeli zhodnúť s Ivom, či prídeme do cieľa o päť minút - čo tvrdilo naše džípiesko alebo o desať minút. To zas tvrdila moja polovička. Kto mal nakoniec pravdu, som si nestihla ani skontrolovať. "Vieš, kde to je?" "Ivko, detailne som si vygúglila cestu. Meter po metri. Musíme prejsť Pienzou a ísť na SP18. Strada Provinciale del Monte Amiata. Tá by mala smerovať na juh. Pôjdeme cez olivové háje a pred sebou budeme mať Amiatu." To je hora vysoká tisíc sedemsto tridsaťosem metrov. "A tú by sme mali dobre vidieť." Dopĺňala som ďalšie informácie. "Keď zídeme pod olivové háje, mali by sme mať po pravej strane široký výhľad na krajinu a po ľavej strane nízky kamenný múrik. Vjazd do dvora by mal označovať drevený štít s bielym nápisom agroturismo Poderuccio." "Spomaľ, spomaľ. Zaboč doľava a vojdi do dvora." "Vieš to iste?" "Viem."
Signál, že sme na správnom mieste
Ivo musel sledovať autá za nami, vedľa nás a idúce oproti nám. Takže sa na mňa spoľahol. Akonáhle sme zaparkovali pri dome, ktorý som poznala z internetovej stránky, vyšla k nám Erika. Z otvorených dverí apartmánu otočeného na západ. Privítala nás a ešte sa na chvíľu ospravedlnila, že musí odovzdať byt rodine z Taiwanu. My sme sa zatiaľ zoznamovali s okolím.
Il Gelsomino - nad posteľou sme mali Klimta "Ivko, veď my nemusíme nikde chodiť. Priamo odtiaľto máme výhľad na zvlnenú krajinu. Nad nami sú hradby Pienze a pod nami údolie Orcia." Ale nemali sme veľa času na rozhliadanie okolo seba. O chvíľu už pri nás opäť stála Erika a svižným tempom nás táto mladá žena viedla k nášmu apartmánu. Il Gelsomino - jazmín - sa mal stať na osem nocí naším prechodným domovom. So svojimi štyridsiatimi piatimi štvorcovými metrami to mal byť veľmi pohodlný domov. Erika nám zo dvakrát ukázala, ako sa odomykajú a zamykajú dvere. V ktorom okamihu treba dvere pritiahnuť a nadvihnúť kľučku a až potom sme vošli dnu. Ako prvé nám ukázala izbu a kúpeľňu. Ukázala nám, kde sú uteráky, fén, kozmetické potreby a v prípade potreby deky. Z izby sme prešli späť do jedálensko - kuchynskej časti. Erika otvorila dokorán dvere naplnenej chladničky. Boli v nej veľké kartóny džúsu, kartóny mlieka, vajíčka, jogurty a balíčky pancetty. Na pulte bola položená veľká prútená misa, v ktorej boli uložené veľké balenia vanilkových a čokoládových sušienok, množstvo minilekvárikov, balenie suchárov. Vedľa prútenej misky bol zabalený orechovo-lekvárový koláč. V skrinkách pod sporákom a nad drezom boli uložené riady, taniere, poháre, šálky, príbory. V jednej zo skriniek bola vákuová mletá káva, rozličné čaje, cukor, soľ. A čarodejný kávovar. Ale to som zistila až na druhý deň ráno.
Il Gelsomino - kuchynská časť
Na mohutnom a pevnom stole z olivového dreva si Erika odpísala z našich občianskych preukazov údaje a nadiktovala nám prístupové heslo k internetu. Bola prekvapená, že oň nemáme záujem. "To je prvé, čo si odo mňa ľudia pýtajú. Ešte skôr, ako im ukážem apartmán." S týmito slovami sa s nami aj rozlúčila. Vo dverách sa ešte obrátila a povedala, že ak by sme čokoľvek potrebovali, tak jej máme zavolať. Hocikedy. Ivo poprenášal z auta našu batožinu dovnútra. "Čo povieš, Danula, len to tu naskladám a pôjdeme ešte von. Je dobré svetlo." Ozvala sa duša fotografa. Pred odchodom ešte zaniesol Erike balenie piva, ktoré sme doniesli ako prezent a ja som za ňou vybehla, že si môže z chladničky zobrať všetky tri litre mlieka pre svoje deti, pretože my ho nevypijeme. Našla som ju v prostrednom apartmáne, kde sa ubytovávala štvorčlenná taiwanská rodina. Tri ženy a jeden muž. Bolo trištvrte na osem a my sme robili prvé zábery priamo z našej cesty. Pred nami sa otváral výhľad do údolia Orcia.
Olivový kopec pod Amiatou
Nasadli sme do auta ale neprešli sme hádam ani sto metrov. Iva zaujala veľká skupina fotografov, ktorá sa vpravo od nás vyrojila z dvoch áut. Hoci mali talianske poznávacie značky, boli to Poľky a Poliaci. Mali obrovské objektívy, obrovské fotoaparáty a tvárili sa nesmierne dôležito. Keď som zistila, že horko - ťažko odzdravujú, tak som okolo ďalšej skupiny už prešla bez pozdravu. Veď všetci boli oveľa mladší ako ja. Ale ani to nám nedokázalo pokaziť náladu. Krajina okolo nás bola svojou mäkkou zeleňou v zapadajúcom slnku rozprávková.
Val d´Orcia - údolie rieky Orcia
Vyviezli sme sa až po Monticchiello. Po malú stredovekú dedinku s dvesto obyvateľmi v nadmorskej výške päťsto metrov nad morom. Práve toto je pre toskánsku krajinu typické. Mestečká a dediny sú väčšinou na kopcoch. Za to vraj môžu ďakovať Etruskom, ktorí tu boli osídlení niekedy vo ôsmom storočí pred naším letopočtom. O pol deviatej sme sa začali vracať do Poderuccia. Čakalo nás vybaľovanie. "Ja spravím večeru." Na túto úlohu sa podujal Ivo. "Dobre, ja všetko vybalím." O štvrť hodinku mal Ivo prestretý stôl plný jedla. Bol šikovnejší ako ja, pretože ja som nebola ešte ani v polovici vybaľovania. O desiatej mal Ivo všetko pripravené, aby mohol zaľahnúť do postele. Doteraz mi je záhadou, prečo nepovedal ani pol slova, že sa sprchoval v studenej vode. Ja som mala podozrenie, že niečo nie je v poriadku s teplotou vody, keď som umývala riad. Ale definitívne sa mi to potvrdilo až keď som vliezla pod sprchu. Bol máj a tá voda rozhodne nebola teplá. Ihneď som napísala Erike správu, že nám tečie studená voda a či môže zariadiť, aby sme ráno mali vodu teplú. O päť minút som začula klopanie na vchodových dverách. "Kto je to?" "Erika." S veľkým ospravedlňovaním nám zapla bojler, umiestnený nad sporákom v kuchynskej časti. Pokúšala sa ma s ním naučiť narábať, ale nakoniec rezignovala a povedala mi, že keby bol s vodou nejaký problém, tak jej mám zavolať. Do konca pobytu sme však už žiadnu krízovú situáciu s jej teplotou nemali. Bolo jedenásť, keď som zaľahla do postele aj ja. Už som ani nemala komu povedať, že je veľmi pohodlná a že sa v nej určite dobre vyspíme. Ivo spal ako zarezaný. Takže ani nevedel, že som si dala budík na pol šiestu. Bola som zvedavá na slávne ranné toskánske hmly.
Tretí deň - z SP146 cez Montisi a Chiusure do večernej Sieny
O pol šiestej ma zobudilo jemné zvonenie. Rýchlo som na mobile stlačila stopku a potichúčky vyšla do kuchyne. Chvíľu trvalo, kým som si dala rady s drevenými vonkajšími okenicami, aby som mohla vyzrieť von. Pred sebou som videla celý kopec Amiaty a pod ňou aj kopček s olivovou čiapočkou. Žiadne hmly neboli. A pritom je na internete neúrekom fotografií, na ktorých je toskánska krajina zahalená do jemných hmiel a ktoré ma k rannému vstávaniu inšpirovali. Veď asi aj práve kvôli tomu býva najviac fotografických workshopov v máji. Vtedy je Toskánsko ešte zelené, šťavnaté, no a pokryté závojmi hmiel je aj neskutočne poetické. Dokázala som stráviť množstvo hodín prehľadávaním takých záberov. Sklamaná som sa chcela vrátiť do postele, keď som vtom začula za sebou otváranie dverí. "Čo nemôžeš spať, Danula?" "Môžem, ale bola som zvedavá, ako je vonku." "A ako je?" "Nie sú žiadne hmly, tak idem späť do postele." "Nejdeš so mnou von? Keď som už hore, tak si pôjdem urobiť zopár záberov." Bleskovo som uvarila čaj a pripravila mikroraňajky. Bebečká. Každému štyri plátky. Medzitým sme sa dobre poobliekali, pretože vonku ešte len začínali vychádzať prvé lúče slnka. O trištvrte na šesť sme nastupovali do auta. Všade bolo ticho. Ani na ceste nebolo veľa áut. Akurát len nad Pienzou sa vznášalo zopár balónov. My sme sa rozhodli pre SP146, ktorá spája Pienzu so San Quiricom d´Orcia. O štvrť na sedem sme si urobili prvú dlhšiu zastávku. Neďaleko odbočky vedúcej k Palazzo Conti. Na našom, z predchádzajúcich dovoleniek obľúbenom parkovisku, sme odstavili auto a vydali sa po cestičkách k zeleným poliam. Každý z nás šiel svojou cestou. Keď sme si po dovolenke navzájom prezerali fotografie, tak sa ma Ivo veľmi často pýtal: "A toto si kde fotografovala? Ja som nič také nevidel."
Toskánska krajina na ceste z Pienze do San Quirica d´Orca
Ja som taký typ fotografa samotára. Ja by som ani nemohla byť účastníčkou žiadneho plenéru. Nemám na to dosť trpezlivosti. Ale najmä by mi to neumožnilo vychutnávať si ticho a pokoj. A pri fotografovaní uprostred polí som si to v to stredajšie ráno užívala. V diaľke som v rannom opare uvidela prebúdzajúce sa Montalcino. Vzdušnou čiarou sme boli od neho vzdialení zo desať kilometrov. Vo výške päťsto šesťdesiatsedem metrov nad morom zreteľne nad ním vyčnievalo priečelie katedrály. Naľavo od dómu sa nad päťtisícovým mestečkom jasne vynímala aj mohutná pevnosť zo štrnásteho storočia.
Montalcino v rannom opare
Po dvadsaťminútovom fotografovaní sme sa pohli ďalej. Prešli sme popod San Qurico d´Orcia a vybrali sa po SR2 smerom na Torrenieri. Ku kruhu cyprusov, ktorý sme prvýkrát objavili v roku 2004. Po necelých šiestich kilometroch sme prišli k malému neoficiálnemu parkovisku po oboch stranách cesty. Zvyčajne tu stojí množstvo áut z mnohých krajín, ale tentoraz sme tu boli sami. Po pravej strane sa pred nami rozprestrel výhľad na zelené zvlnené polia. Keď sme tu boli v roku 2009, tak bolo Toskánsko sfarbené do hneda, žlta a okrova. Podľa toho, či už bola zem zoraná, alebo pokosená alebo pobránená. Vtedy som neznámej Američanke držala tienidlo nad objektívom. Aby sa mohla sústrediť na záber vo večernom slniečku. Teraz som mala pred sebou zelenú krajinu s minimálnym náznakom slnečných lúčov. Skôr to vyzeralo, že sa každú chvíľu môže aj rozpršať. Ivo sa vybral od zaparkovaného auta cestičkou vedúcou do polí po pravej strane cesty. Ja som sa zas vybrala chodníčkom popod most a prešla som bližšie ku kruhu cyprusov. Obom nám chýbalo slniečko a trošku optimistickejšie svetlo. A k tomu všetkému začalo pofukovať a dážď mal čím ďalej - tým bližšie nohy k zemi.
Najfotogenickejší a najfotografovanejší kruh cyprusov pri Torrenieri
O štvrť na osem sme sa rozhodli pre okružný návrat do Poderuccia. Pokračovali sme v ceste na Torrenieri, Asciano a pri Trequande sme nabrali smer na Pienzu. O ôsmej nám na čelné sklo padli prvé kvapky dažďa. Ale aj tak stíhal Ivko sledovať, čo sa okolo nás deje. Z dopravných prostriedkov ho počas tejto dovolenky najviac zaujali trojkolky. V Toskánsku sme ich stretávali takmer na každom kilometri. "Na takejto trojkolke by som mohol chodiť na nákupy. Možno aj do Vozokán." Začínali sme byť hladní a tešili sme sa, že po príchode do Il Gelsomina si spravíme poriadne raňajky. Pritom som dostala pochvalu sprevádzanú potľapkaním po kolene: "Ráno si bola zlatá, Danula. Vstala si a urobila si aj čajík. Môžeš tak aj ďalej pokračovať." To sme sa už blížili k Pienzi a vošli do jej spletitých uličiek. "Ivko, zastav. Ideme do protismeru." "Veď tadiaľto sme išli aj ráno." Bola to síce tá istá ulička, ktorou sme vychádzali z Pienze, ale z tejto strany mala vjazd zakázaný. Ešte šťastie, že tu nemali kamery a na dohľad nebol ani žiaden príslušník polície. O deviatej sme boli späť v Poderucciu. Na dvore nestálo ani jedno auto. Večer boli obsadené tri apartmány zo štyroch a vonku stáli tri autá. O pol desiatej sme už naraňajkovaní vliezli do postele. Rozhodli sme sa dobehnúť, čo sme ranným vstávaním zameškali. Uzavreté vonkajšie drevené okenice prepúšťali do izby minimum svetla. Zvonku bolo počuť len kŕkanie žiab z jazierka vzdialeného od nás asi štyristo - päťsto metrov. Čo mi ale vôbec nevadilo. Inak bolo v celom areáli ticho. Zobudila som sa až na otváranie dverí. Nechýbalo veľa do dvanástej. Ivko išiel pozisťovať, ako sa medzitým zmenilo počasie. Nepršalo. Ale slniečko sa každú chvíľu schovávalo za oblakmi. "Kam sa teraz vydáme?" Položila mi moja drahá polovička otázku. "Poďme si pozrieť Chiusure." "Dobrý nápad. Čítal som o ňom niečo zaujímavé." V jednom z našich talianskych bedekrov sa Ivo dočítal, že je to stredoveké opevnené mestečko s domami z červených tehál. "Naobedujeme sa teraz?" "Ešte nie som hladná." "Ani ja. Skúsime sa najesť niekde cestou." "Urobme si aspoň kávičku." Navrhla som to najmä preto, že som si chcela vyskúšať varenie kávy v mokka kanvičke, ktorú som objavila v skrinke nad drezom. Niečo podobné, ale menej praktické sa nám skrýva aj v našej kuchynskej linke. A keďže nepraktické veci ma väčšinou odrádzajú, tak aj naše "koťogó" som využila len zopárkrát a aj to vo veľmi dávnej minulosti. Nepraktické preto, že z našej hornej nádobky trčí taká zahnutá rúrka, z ktorej má vytekať uvarená káva. Lenže jej varenie na plynovom horáku, kde nemám kam podložiť nádobku, do ktorej by pripravená káva mala vytekať, je viac ako problematické. Varením kávy v Poderuccii sa výrazne zmenil môj život. Každý deň som varila voňavú mletú kávu v tomto malom zázraku, ktorý vynašiel Alfonso Bialetti. V roku 1933 si ho nechal patentovať. Hneď ako sme prišli domov, posadila som sa k počítaču a začala som hľadať, kde by som ju mohla na Slovensku kúpiť. Prečítala som si všetky ponuky a hodnotenia. Nakoniec vyhralo nerezové Monte Carlo. Pár dní po dovolenke sme ju už mali v našej kuchyni. Mokka kanvičku na dve šálky kávy. A o štvrťroka ešte jednu mokka kanvičku na štyri šálky kávy. Vznikol nám ešte jeden problém. Museli sme kúpiť šáločky vo vhodnej veľkosti, pretože všetky kávové súpravy, ktoré boli v našej domácnosti, mali dvojnásobnú veľkosť. Od našej dovolenky v Poderuccii pijem opäť kávu. Pravidelne. A vychutnávam si ju. Vďaka pánovi Bialettovi. Až po dobrej kávičke sme sa vybrali na popoludňajšie objavovanie toskánskej krajiny. Kým sme prišli do Chiusure, obdivovali sme aj iné zaujímavosti. Nebola ešte ani jedna hodina, keď sme sa zastavili pri hnedej odbočke na Monastero di Sant´Anna in Camprena. Vedúcej ku kláštoru z pätnásteho storočia. No už po pár metroch sme zaradili spiatočku. Biela prašná a vybitá cesta sa nám vôbec nepáčila. Pri výjazde na hlavnú cestu sa pred nami otvoril výhľad na malebnú dedinku nad olivovými hájmi. Castelmuzio. Nachádza sa v nadmorskej výške štyristo štyridsaťtri metrov a má len okolo dvestošesťdesiat obyvateľov. Ivo ho pri mojom nadšenom fotografovaní okomentoval veľmi nemilosrdne: "To je len taký krtinec." Tak, ako mnohé toskánske dediny, aj táto má svoje etruské korene a neďaleko nej sa vraj našli pozostatky chrámu zasvätenému bohyni Isis. Bohyni materstva, plodnosti a mágie. Naše nové džípiesko bolo z toskánskych ciest v šoku. "Odbočte prudko vľavo." To nám oznámilo v Castelmuzio, keď nás navigovalo smerom na Montisi. A bolo to naozaj prudké. Vo svahu a takmer do protismeru. Mali sme pocit, že sa neustále krútime a stúpame a pritom dedinka Montisi je položená o pár metrov nižšie ako Castelmuzio. Presne o tridsať metrov. A aj cesta mala svoje príznačné meno - Traversi dei Monti. Ale bolo to tým, že najskôr sme šli dolu a potom zas hore. Páči sa mi, že talianske cesty majú svoje mená. SP146, idúca medzi Pienzou a San Quiricom d´Orcia sa volá Strada Provinciale di Chiancano. Naša cesta, ktorá ide okolo Poderuccia, je SP18 a volá sa Strada Provinciale del Monte Amiata. Aj do Montisi sme museli prudko odbočiť. Tentoraz vpravo. Dostali sme sa na cestu Strada dal vino Orcia. Do historického centra stredovekého mestečka, postaveného na miestach hrobky Etruskov, sme vošli po via Umberto I. Uzulinkými uličkami, ktoré mali v niektorých miestach až charakter opevnenia, sme prešli celým mestečkom. Zo západu na východ. Zrazu sme po ľavej strane uvideli malé parkovisko. Spojené s výhľadovkou. Tam sme zanechali našu fabiu a rozhodli sme sa prejsť po úzkych a takmer prázdnych uliciach. Bolo obdobie siesty. Montisi je síce o niečo nižšie, ale má takmer o polovicu viac obyvateľov ako Castelmuzio. A má až štyri kontrády. Štvrť Castello, Piazza, San Martino a Torre. Každá štvrť má svoju sieť uličiek, domov, námestí a námestičiek a každá má svoju vlajku. V Montisi majú všetky kontrády až tri farby. Castelo zaberá stred obce a má bielo-žlto-modrú vlajku, Piazza, ktorá sa nachádza v blízkosti zámku, má oranžovo-bielo-zelenú vlajku. San Martino sa rozkladá v severovýchodnej časti obce a farby jeho vlajky sú červená, biela a modrá. Štvrtá kontráda je Torre. Jej názov je odvodený od veže Grange, ktorá bola zničená v roku 1944. Ustupujúce nemecké vojská ju vyhodili do vzduchu. Farby tejto kontrády sú červená, biela a čierna.
Uličky stredovekého Montisi
Dnes je veža opäť zreštaurovaná. Je v súkromných rukách a v jednej jej časti je umiestnené divadlo, v ktorom sa hrávajú komédie. V mestečku, ktoré má päťsto obyvateľov. Túlali sme sa jeho uličkami a pokúšali sa podľa vlajok zistiť, cez ktoré kontrády prechádzame. Stredovekou bránou sme sa dostali až na juhovýchodný okraj Montisi. Vtedy už začalo zahrievať slniečko.
Jedna zo vstupných brán do Montisi
Pomaly sme sa začali vracať tou istou cestou späť. Nikde nebola otvorená žiadna osteria, ani trattoria a ani pizzeria. "Ivko, začínam byť hladná. Už sú dve hodiny. Asi sme si mali vziať niečo so sebou." "Skúsime niečo nájsť v Chiusure." Keď sme došli k autu, moja drahá polovička vybrala z útrob batožinového priestoru tajné zásoby bebečiek. "Toto ti teraz musí stačiť." Sedeli sme na múriku výhľadovky, chrúmali keksíky a zapíjali ich pomarančovým džúsom. Pred druhou sme už sedeli v aute a mierili do nášho ďalšieho cieľa. Do Chiusure. Do dedinky so sto pätnástimi obyvateľmi.
Domy z červených tehál sú pre Chiusure charakteristické
Zaparkovali sme v nej pod agátovými stromami, lemujúcimi Strada Provinciale del Pecorile, v blízkosti locandy Paradiso. Na zatienenej terase obedovalo zopár hostí a sedelo pár cyklistov. Vtedy sme urobili zásadnú chybu, že sme sa k nim ihneď po príchode nepridali. Radšej sme išli obdivovať výhľad na opátstvo Monte Oliveto Maggiore, ukryté v zeleni citrusov. A ležiace na okraji toskánskej prírodnej rarity. Crete senesi. Sú to sienske íly, ktoré prirovnávajú k mesačnej krajine. Ivana tento typ krajiny priťahuje, no na mňa pôsobí deprimujúco.
Uličky v Chiusure mali svoje čaro
Tak, ako sľuboval bedeker, všade okolo nás boli domy z červených tehál. "Ideme sa pozrieť hore?" "Poďme. Zastavíme sa tu najesť pri odchode." Hoci už boli takmer tri hodiny, hrdinsky som dala prednosť výstupu na výhľadovku. Krútili sme sa po úzkych, krátkych a točitých uličkách. Na najvyššom bode Chiusure sú pozostatky pevnosti Tolomei zo štrnásteho storočia. A tam sme sa chceli dostať. Keď sme prichádzali do poslednej úzkej uličky, zarazil nás výrazný krákavý hlas. "Ani Chytilová nemá taký hlas a to je už čo povedať." Skonštatovala moja polovička. Pred parčíkom na vrchole pevnosti, ukrytom v tieni vysokých stromov, sedeli v malom prístrešku dve staré dámy. Jednej z nich sa ústa ani na chvíľu nezastavili. Tej, čo mala hlas zle nabrúsenej pílky. Obe starenky pozorným okom sledovali všetkých okoloidúcich. Na náš pozdrav bona sera, odpovedali len sera a nie práve najpriateľskejším pohľadom si nás prezerali. Vo vedľajšom prístrešku, potiahnutom nepremokavou plachtou, sedel starček. Ten sa zas tváril, že ho nič nezaujíma. Ani starenky a ani turisti, motajúci sa po terase pevnosti. Z množstva lavičiek a plastových stoličiek sme s Ivkom usúdili, že sa tu asi odohráva celý kultúrny život dediny. Ale najmä bol odtiaľ parádny výhľad na opátstvo Monte Oliveto.
Abbazia di Monte Oliveto Maggiore
O štvrť na štyri sme sa rozhodli vydať späť k locande Paradiso. Tešili sme sa, že si dáme neskorý obed. Terasa však bola úplne prázdna. Všetky stoličky boli pozasúvané za stolmi. To nebol dobrý znak. Z dvier locandy vychádzal mladý muž s vakom cez plece. Spýtal sa nás, či nám môže nejako pomôcť. Keď sme mu povedali, že by sme sa chceli najesť, s ľútosťou nám oznámil, že jedlo podávali len do tretej a teraz má kuchár voľno. Príde až o pol ôsmej a bude variť do pol desiatej. Môžu nám ponúknuť len nápoje alebo kávu. Po našom poďakovaní zakričal ešte niečo dovnútra a vybral sa dolu ulicou. Zostali sme bez obeda. "Danula, poďme do Sieny. Tam sa najeme." Za naším autom stála veľká biela dodávka s mobilnou kanceláriou. Na karosérii mala veľký nápis Pensionati Italiani SPI. Únia talianskych dôchodcov. Vnútri sedel postarší muž a skúmal akési dokumenty. Ale okolo neho bolo pusto. Akoby nikto nemal záujem o služby tejto inštitúcie. Asi aj talianski dôchodcovia sú takí zmierení s hocičím ako my. A sú spokojní s tým, čo sa okolo nich deje. Ani na Slovensku to nie je inak. Slovenské euro deväťdesiat je za posledné roky to najtrápnejšie a najabsurdnejšie, čo sa mohlo pri valorizácii dôchodkov stať. Každý nedôchodca chce mať plat porovnateľný s platom v iných štátoch, každý nedôchodca chce mať porovnateľné zisky, porovnateľné ceny, porovnateľné výnosy a porovnateľné neviem čo. Ale keď by chceli mať slovenskí dôchodcovia porovnateľný dôchodok, tak by boli noviny plné obvinení, že dôchodcovia sú nesolidárni a majú prehnané požiadavky. Prínosom dôchodcov by bolo jedine to, keby sa dožívali len dôchodkového veku. Žiť by mali mať možnosť len tí, ktorí majú vlastné firmy. Pretože z tých ich nikto nemôže vyhodiť a ani im nemôže vyhadzovať na oči, že zaberajú miesto mladším. A ak si dôchodca dovolí ten luxus a zostane žiť naďalej, tak by mal byť uzrozumený s tým, že má nárok len na plnenie elementárnych potrieb. Kultúra, vzdelávanie, cestovanie? To sa do spotrebného dôchodcovského koša nezmestí. Na Slovensku sa do neho zmestí kura, pivo, kúrenie a lieky. Len nemôžem pochopiť, kde berú peniaze na dovolenky zahraniční dôchodcovia. Z Chiusure som odchádzala nielen hladná ale ešte aj s nelichotivou predstavou budúcnosti dôchodcov na Slovensku.
Odchádzame z Chiusure
Do Sieny sme sa vydali po SP438 Strada provinciale Lauretana. Táto trasa patrí medzi moje obľúbené. Málokedy sme ju prešli bez zastávok. Domáci pripravili popri ceste pre náruživých fotografov a obdivovateľov toskánskej krajiny množstvo výhľadoviek. Mnohé z nich aj s lavičkami a sedadlami. Jedno z nich je moje najzamilovanejšie. Priamo od cesty k nemu vedú schodíky. Na opracovanom kuse kameňa do tvaru kvádra je len jedno miesto. A z neho vidno nielen na aleju cyprusov stúpajúcu k hospodárstvu, ale aj na veže Sieny. Na takomto mieste dokážem sedieť tak dlho, ako má Ivo k oku prilepený fotoaparát. Ani naša stredajšia cesta sa nezaobišla bez prestávok. Už po pätnástich minútach od odchodu z Chiusure sme mali prvú zastávku. Na malom parkovisku pri polkruhovom múriku s drevenými sedadlami stálo auto s nemeckou poznávacou značkou. Jeho posádku tvorila dvojica v strednom veku. Tým myslím vek medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou. Podľa všetkého si vybrali toto miesto nielen kvôli krásnemu výhľadu do zvlnenej krajiny, ale aj kvôli tomu, že si tu mohli rozložiť jedlo. "Ach, či som hladná." Zakvílila som Ivovi do ucha. "Môžem zastať? Alebo sa ideme ponáhľať do Sieny?" "Jasné, že môžeš zastať. Len mi ešte vylov bebečká." Vonku bolo príjemne. Vôbec nám nevadilo, že pofukuje vetrík. Pod nami svietilo jazierko, ktoré tu už o dva mesiace nebude. Aspoň doteraz sme mali takú skúsenosť. "Ani tentoraz tu voda dlho nebude. Potom sa pozri na tie suché ryhy. Sú hádam aj pol metra hlboké a niekde aj zo desať centimetrov široké." Ivo sa už túlal po svahu pod odpočívadlom a považoval za potrebné oznámiť mi, že tie zelené svahy okolo nás budú mať už onedlho vážne problémy. Sadla som si dosť ďaleko od jediacej dvojice, ale asi som vysielala veľmi silné signály hladu, pretože po našom príchode sa rýchlo pobalili a odišli. Po dochrúmaní aj posledných denných zásob keksov som si vybrala fotoaparát aj ja. Odfotografovala som si aj jednu ryhu, ale ako môj drahý manžel správne skonštatoval, len ja viem, čo na tom zábere naozaj je.
Toskánske hospodárstvo uprostred májovej zelene
Ďalšou našou neplánovanou zastávkou mala byť Costa Mucigliani. Piktogram pri odbočke som dešifrovala ako výhľadovku. "Ivko, ešte sme sa nikdy neboli pozrieť do Mucigliani." Už samotný názov sa mi páči. Je taký maznavý. "Myslíš, že tam niečo bude?" "Veď je to len kilometrová odbočka. Skúsme." Ivo celú prašnú cestu ošomral. Najmä potom, keď sa okolo nás prerútilo sivo-sivé auto a zahalilo nás do sivobieleho prachu. "No a teraz čo?" Milujem Ivove sarkastické otázky. Ale tentoraz som sa mu ani nemohla veľmi čudovať. Ocitli sme sa uprostred tehlových hospodárskych a obytných budov. Zo všetkých kútov si nás obzerali lenivé mačky, dvaja psy sa išli ubrechať k smrti a nikde nebola ani len známka alebo šípka k niečomu, odkiaľ by mohol byť zaujímavý výhľad. Kapitulovala som. "Asi by sme sa mali otočiť." "Výborný nápad." Cez Arbiu sme museli ísť opatrne, pretože na každom pol kilometri mali počítadlo rýchlosti. S usmiatou alebo nahnevanou tváričkou. A aby sa na nás neškaredilo, tak rýchlosť nášho auta klesla tesne pod päťdesiatku. Aspoň som mohla obdivovať, čo sa deje na chodníkoch. Pred jednou kaviarničkou bol rozložený stolík, za ktorým sedeli traja rozložití chlapi a nad nimi stáli ďalší traja. Tí, čo sedeli, mali v rukách karty a tí, čo nad nimi stáli, sa o niečom dohadovali. Nielen podľa mimiky ale aj podľa gestikulácie riešili celosvetový problém. Nikomu z nich nevadilo, že zatarasili chodník. Všetci okoloidúci chodci museli okolo nich schádzať na cestu. Bolo pol piatej a do Sieny sme mali ešte zo dvadsať kilometrov. Akýmsi zázrakom sme sa dostali na preplnené parkovisko na Piazza della Liberta pri Fortezza Medicea. Dvakrát sme ho celé museli obísť, kým sme zbadali, že jedno z áut odchádza. A aj množstvo autobusov hovorilo o tom, že v Siene je návštevný deň. Z parkoviska sme mali pol druha kilometra k námestiu Il Campo. Najskôr sme sa zastavili na výhľadovke pri kostole San Domenico. Odtiaľ vidno, aká je katedrála Santa Maria Assunta mohutná.
Katedrála Santa Maria Assunta v Siene
Siena je univerzitné mesto a aj počas leta organizuje letné vzdelávacie kurzy. Všade okolo nás bolo vidieť množstvo mladých ľudí. Niektorí posedávali na terasách reštaurácií alebo kaviarní, iní sa prechádzali a iní sedeli na zemi alebo na schodoch a na kolenách mali skicáre. Takúto výtvarnú skupinku aj so svojím pedagógom sme videli aj na via Camporegio.
Pohľad na San Domenico z via Camporegio
Po via Santa Caterina sme sa dostali k palácu Salimbeni a odtiaľ sme mali už len kúsok na Il Campo. Na najkrajšie námestie sveta. To tvrdíme my dvaja. Ivo a ja. O štvrť na sedem sa obloha nevedela rozhodnúť, či bude zamračená, alebo dovolí slniečku, aby cez oblaky aspoň trošku vykuklo. V tomto je moja drahá polovička optimistom. Veril, alebo dúfal, že sa obloha presvetlí. Ale keď tak uvažujem, nemusí to byť optimizmus ale skôr tvrdohlavosť. Určite si vtedy v duchu hovorí "ty so mnou nevybabreš, ja si na teba počkám". Námestie bolo ako zvyčajne - plné ľudí. Pred Palazzo Publico stáli vojenské autá a na dlažbe boli rozložené akési vojenské zbrane mieriace do oblohy. Ale už sa balili a muži v zelených uniformách a čiernych baretoch naskákali na korbu zakrytých áut. Keď k nim prišla dvojica sprievodných áut Polizia Munizipale, pohli sa medzi nimi a úzkou uličkou odišli z námestia.
Námestie Il Campo v Siene - pohľad zo západnej strany
Pred pol siedmou sme zišli k ľavému dolnému rohu námestia. Za presklenými dvermi sa skrýval obchod s veľkým výberom šuniek, salám, syrov, pečiva. Chceli sme si niečo kúpiť a posadiť sa na balkóne nad obchodíkom. Tam mali prístup tí, ktorí si v obchode kúpili jedlo. Nám sa to nakoniec nepodarilo. Pred nami stála pred pultom jediná mladulinká dvojica. Rozhodovanie medzi jednotlivými druhmi šuniek a syrov bolo nekonečné. Predavač, omotaný v dlhej čiernej zástere s bielymi rukavicami na rukách, im dával zo všetkého ochutnať. Evidentne zaľúbený pár si to vychutnával. Ich budúci nákup sa na papierovej tácke čím ďalej - tým viac obohacoval o rôzne druhy dobrôt. A stále to nevyzeralo, že by to mohlo skončiť. Rezignovali sme a vyšli z obchodu. To bol náš prvý siensky omyl toho dňa.
Námestie Il Campo - pohľad z východnej strany Hneď oproti bola pizzeria La Trofea, ktorá mala okrem reštauračnej časti aj rýchlu obsluhu a dali sa v nej kúpiť veľké trojuholníkové kúsky pizze. Za tri eurá som dostala tú najnechutnejšiu a najzhorenejšiu pizzu, akú som kedy v živote jedla. Ale nemala som síl domáhať sa spravodlivosti. Najmä preto nie, že Ivo sa tváril, že on je spokojný. Cestou sme sa zastavili v obchode s potravinami a bufetom so studeným a teplým jedlom, ukrývajúcim sa pod Torre del Mangia. Rozhodli sme sa najesť v Poderucciu. Kúpili sme si prosciuto toscana, pecorino pienza rosso, dva malé bochníky chleba a maslo. A pre ďalšie dni sme si kúpili aj cestoviny. Zároveň sme si dali záväzok, že na druhý deň si pôjdeme po raňajkách urobiť nákup do Pienze a na naše celodenné potulky si budeme nosiť vlastné tajné zásoby jedla. Pachuť po strašnej pizzi, ktorú som ohlodala v jediteľných častiach, som chcela odstrániť zmrzlinou. Cez leto býva na rohu via di Cittá a schodíkov vedúcich k Il Campu, dlhý rad čakajúcich pred gelateriou. Vraj najlepšou v Siene. Mala som sa nechať varovať tým, že pred pultom so zopár druhmi zmrzlín nestál nikto. A za pultom stála tá najodutejšia predavačka tej najdrahšej zmrzliny v mojom živote. V La Costarella stál jeden kopček päť eur. Ivo si dal čokoládovú a ja kávovú. Dokonca to ani nebola tá najlepšia zmrzlina, akú som jedla. Na námestí v kampánijskej Agerole bola oveľa - oveľa lepšia. To bol druhý siensky omyl v ten deň. K tomu všetkému začalo popŕchať. Aspoň na tú chvíľu, kým sme dojedli zmrzlinu, sme sa ukryli pod vchodom do zavretého obchodu s elektronikou. O pol ôsmej sme už boli pri našej fabii. Tentoraz na poloprázdnom parkovisku. "Ktorým smerom pôjdeme domov?" Spýtala som sa Iva s navigáciou v ruke. "Najrýchlejšou. Už nebude dobré svetlo, takže fotografovať sa už nebude dať." "Po SR2 je to sedemdesiattri kilometrov a po SS73 sedemdesiatjeden. Ale sedemdesiat trojka je o niečo rýchlejšia." "Poďme na Sinalungu. To je štvorprúdovka. Tá by mala byť najrýchlejšia." "To je sedemdesiat trojka." O chvíľu nám už džípiesko dávalo povely. S ním bolo oveľa jednoduchšie vymotať sa zo Sieny tým správnym smerom. Ešte za svetla sme prechádzali okolo odbočiek k Montisi a ku Castelmuziu, kde sme sa v ten deň potulovali. Ale aj tak bolo deväť, keď sme naše auto zaparkovali vedľa ďalších dvoch áut na dvore v Poderuccii. Na tachometri sme mali tisíc štyristo tridsaťosem kilometrov. Vonku sme nikoho nevideli. No v apartmáne Il Pino vedľa nás sa svietilo. Boli sme takí unavení, že sme nakoniec zjedli len po malom kúsku orechovo-marhuľového koláčika, ktorý nám kúpila Erika. V posteli sme si každý prešli dennými zábermi a ja som začala nemilosrdne vymazávať všetko, o čom som si myslela, že nie je dobré. "Nemusíš všetko mazať. Veď máš ďalšiu pamäťovú kartu." Ivo mi pripomenul darček, ktorý som od neho dostala na meniny. "Doma si to pozrieš na väčšej ploche monitoru." "Mažem len tie, ktoré sa mi vôbec nepáčia alebo ich mám príliš veľa z jedného miesta." O štvrť na jedenásť sme zhasli svetlo a započúvali sa do ticha. Bol to jeden z posledných tichých večerov, ale to sme vtedy ešte nevedeli. Na ráno som si budík nenastavila.
Štvrtý deň - z Poderuccia do San Gimignana a krajiny neďaleko Torrenieri
Vstávala som pár minút po ôsmej. Cez nočnú košeľu som si prehodila biely plátenný kabátec, obula si čierne balerínky a potichu som vyšla na dvor. Urobiť prvé zábery dňa. Slniečko svietilo, ale Amiata bola od polovice ukrytá v oblakoch. Od apartmánu Il Pino sa mi otvoril veľmi pekný výhľad na Pienzu.
Výhľad z Poderuccia na hradby Pienze
Vo svojom rannom oblečení som vyšla až na cestu. V diaľke bolo vidieť školský autobus, zberajúci deti z jednotlivých hospodárstiev v údolí. O pár minút už prechádzal popri mne. Školákov viezol do Pienze. Údolie Orcia som mala pred sebou ako na dlani. V roku 2004 bolo zapísané do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Kým som fotografovala na dvore, tak ma všade sprevádzala pásikovaná mačka vo farbe bielej kávy. Ale keď som vyšla na cestu, usadila sa pred dverami apartmánu Il Pino a odtiaľ ma pozorným okom sledovala. Na cestu sa neodvážila za mnou ísť.
Údolie d´Orcia
Oproti nášmu Poderucciu ležalo uprostred údolia na vyvýšenom kopci ďalšie agroturizmo. Terrapille. Patrilo k mojim každodenným ranným motívom. A niekedy aj k večerným. O trištvrte na deväť som začala pripravovať raňajky. Uvarila som čaj, na stôl som rozložila taniere, pripravila citrón, ananásový džús, jogurty, maslo, lekváriky a zvyšok orechovo-marhuľového koláča, ktorý nám večer veľmi chutil. Ešte som nakrájala pár krajčekov ciabatty.
Raňajky sú pripravené
O deväť minút deväť som opatrne pootvorila dvere do spálne. Ešte stále v nej bola tma. Drevené okenice neprepúšťali takmer žiadne lúče slnka. Ivo mal dokonalé podmienky na dovolenkový spánok. Päť minút po deviatej som predsa len dokorán otvorila dvere do jedálenskej časti a namierila som na spachtoša fotoaparát. Prebudila som ho "bleskom". "Čo sa deje? Koľko je hodín?" Zodpovedala som všetky otázky a spýtala sa, či mu mám doniesť raňajky do postele. To bola z mojej strany len rečnícka otázka. Môj drahý manžel je toho názoru, že jedine absolútne imobilná osoba má nárok na jedenie v posteli. To už mám odskúšané. Ľútostivo pozerám všetky filmy, kde partner prináša žene do postele podnos nielen s jedlom, ale aj s malou vázičkou kvetov. "To máš z tých gýčových pilčeriek. A to sa neráta." Po raňajkách som ešte uvarila v mokka kanvičke kávu. Tento ceremoniál sa mi veľmi páči. Až tak, že som ho zaradila do nášho každodenného programu, ktorý trvá dodnes. Na cestu som prichystala ciabattu s prosciutom toscana a do nádobky som na kocky pokrájala syr pecorino pienza rossa. K nim som pribalila dve špáradlá. Ivo zatiaľ nachystal cestovnú chladničku a nápoje. O trištvrte na jedenásť sme boli pripravení vyraziť. Ivo poodnášal všetky veci do auta a vrátil sa späť do kuchyne. "Čo sme zabudli, Ivko?" "Ále - nič. Len som prišiel niečo zobrať." Zvedavosť mi nedala a šla som sa pozrieť, čo sa deje. Moja drahá polovička otvárala balík pancetty, ktorú nám do chladničky nachystala Erika, a zobrala z nej pár plátkov. "Čo s tým ideš robiť?" No ihneď som vedela, čo je vo veci, nemusel mi ani odpovedať. Pred dverami sme už nemali jednu mačku, ale dve. A po Ivovom kŕmení sa rozmnožili až na štyri. Kým Ivo pozamykal náš bytík, ja som podľa jeho inštrukcií nastavovala garmina. Cez Monteroni d´Arbia do San Gimignana. Na cestu nám svietilo slniečko a bolo celkom príjemne. "Ivko, vyzleč si sveter." Navrhla som mu, keď si sadal do auta. "Netreba. Bude mi dobre." Neprešli sme ani pol kilometra smerom do Pienze a zrazu autom zabočil na bočnú cestičku. Vystúpil z auta a bez slova šiel k zadným dverám. Po návrate na predné sedadlo vecne skonštatoval: "Ten sveter by mi bol zbytočný." Z Pienze nás navigácia vyviedla na SP146. Internet sa len tak hemží obrázkami urobenými v okolí tejto cesty. Cappella di Vitaleta patrí k jedným z najfotografovanejších motívov. Iva však táto kaplnka na kopci uprostred polí neoslnila a mne sa ju zas nepodarilo dobre odfotografovať. Najmä z toho dôvodu, že Ivo nebol príliš ochotný zastaviť tam, kde som to pre dobrý záber potrebovala. "Tam predsa nemôžem zastaviť. Nevidíš, že je tam plná čiara?" Moja drahá polovička zastala o dobrých dvesto metrov ďalej. A priznám sa, že ani mňa až tak pohľad na Vitaletu neoslnil, aby som sa kvôli záberu motala tam a späť pol kilometra. Ivo si radšej fotografoval obrovský lán fialovej ďateliny, množstvo kvetov a všade naokolo zvlnené polia. Ja som si aspoň odfotografovala ker ginestry. V gúgli som si našla, že tento všade prítomný ker sa nazýva aj metla. Kvôli svojmu tvaru. Má výrazné, ale pritom nežné, drobné žlté kvety, ktoré veľmi príjemne voňajú. Od Eriky sme sa dozvedeli, že tento žltý krík kvitne len v máji a preto sa volá aj maggio.
Májová ginestra
"Tu by nebolo od veci si požičať traktor." Ivo túto svoju myšlienku rozvádzal počas cesty ďalej: "Dostali by sme sa s ním hocikde. Aj po zaprášených cestách. A z jeho sedadla by sme mali aj lepší výhľad. Neveríš?" Cez Buonconvento sme opäť obdivovali jeho tehlové hradby a spomínali si na prechádzku za hradbami. Spomenuli sme si aj na trh, ktorý bol pred rokmi rozložený pozdĺž hlavnej cesty. Keď sme išli cez Arbiu, položila som Ivovi zákernú otázku: "Usmievaš sa?" "Prečo? Mám sa?" "Máš. Pozri, koľko je tu kamier. Nech vidia, že sa tvárime príjemne." Ale za Arbiou sme už nemali veľa dôvodov sa usmievať. Za jednou zo zatáčok sa zrazu pred nami objavil chrbát landroveru. Keď sa cesta zatáčala za ďalšou zákrutou doľava, uvideli sme, že plošinu s tereňákom ťahá traktor. Vliekol sa tridsiatkou, miestami dokonca až štyridsiatkou a pritom jedna zákruta striedala druhú. Nebolo ani len možné pomyslieť na predbiehanie. Keď sme sa dostali na rovinku so sedemdesiatkou, tam zrazu začal spomaľovať. Už sme išli dvadsiatkou. No po chvíľke sme zistili, že hľadal dostatočne dlhý úsek po pravej strane cesty, kde by sa nám mohol vyhnúť. To som už za nami narátala dobrú tridsiatku automobilov. Nikto z nich však za nami netrúbil. Pri predbiehaní sme nielen my, ale aj posádka auta za nami, ďakovali vodičovi traktora nielen mávaním ale aj blikačkami. Veď ani on to nemal jednoduché.
Pred nami traktor a za nami tridsať áut
Dve minúty po jednej sme vchádzali na parkovisko Giubileo s tristopätnástimi parkovacími miestami. Rozkladá sa na okraji San Gimignana. Počas letnej dovolenkovej sezóny býva nepríjemne plné, ale teraz tu bolo len zopár áut. Najviac s nemeckou a holandskou poznávacou značkou. Svojich susedov sme si mohli vyberať. Nás však zaujímalo najmä to, ako sa bude krútiť slnko a kde bude niektorý zo stromov s najväčšou pravdepodobnosťou vytvárať aspoň kúsok tieňa. Pri východe z parkoviska sme sa pre istotu zastavili pri parkovacích automatoch. Aby sme sa pripravili na podmienky. Nebolo to také zlé. Taxa bola jedno euro a päťdesiat centov za každú hodinu. O pol druhej sme sa už obaja s Ivom zaradili medzi fotografujúcich turistov, nadšene stláčajúcich spúšte. Z výšky vyše tristo metrov nad morom sa pred nami otvoril prvý výhľad na zelenú a zvlnenú krajinu ležiacu pod San Gimignanom. Aj toto, viac ako sedemtisícové mestečko, má svoje etruské korene. No najväčší rozmach zaznamenalo vo ôsmom storočí, keď ležalo na obchodnej ceste Via Francigena. Tá spájala Taliansko s Francúzskom. No najmä štrnáste storočie sa postaralo o to, že San Gimignano sa dnes nachádza na turistickej trase mnohých japonských a amerických cestovných kancelárií. Najmä tých, ktoré svojim zákazníkom ponúkajú "Európa za 14 dní". V tom čase bolo v mestečku postavených nielen množstvo šľachtických domov ale aj obranné rodové veže. Bolo ich vraj vyše sedemdesiat. Dnes sa nad mestom vypína pätnásť veží. Hoci v niektorých materiáloch som sa dočítala aj o ich menšom počte. Trinásť. Najvyššou z nich je päťdesiatštyri metrová Torre Grossa. O tri metre nižšia je Torre Rognosa. Obe veže sa vypínajú nad Piazza del Duomo a nad románskou bazilikou z polovice dvanásteho storočia. Pár minút pred druhou sme sa konečne dostali na Piazza della Cisterna. Pred nami sa naskytol strašný pohľad. Celé námestie bolo pokryté stánkami, mobilnými predajňami a množstvom polyetylénových sáčkov, kartónov a papierov váľajúcich sa po zemi. "Ivko, ja som sa zabudla pozrieť na tržné dni. A mám ich vytlačené a máme ich aj so sebou. Ale zostali v Poderuccii." "Vyzerá to, že sa už začínajú baliť. Možno budeme mať šťastie a za hodinku tu už nebude po nich ani stopy." Nielen v Bretónsku ale aj v Taliansku je dobré si pozrieť harmonogram tržných dní. Na internetových stránkach je možné dostať sa k týmto informáciám celkom ľahko. A potom sa už len človek musí rozhodnúť, či chce nakupovať, ochutnávať regionálne dobroty, fotografovať trhovníkov a kupujúcich alebo chce obdivovať architektúru a len tak sa túlať a fotografovať krivolaké uličky. Keď sme sa vyberali do Toskánska, jedine San Gimignano a Siena dostali odo mňa milosť a nemala som námietky na návštevu týchto miest. Z výletu do Florencie som sa vykrúcala ako sa len dalo. Ísť autom do Florencie si koleduje o nepríjemnosti s parkovaním. A ísť do Sieny autom, tam zaparkovať a potom pokračovať autobusom, to sa my zas zdalo energeticky náročné. Myslím tým, že by to bolo náročné pre mňa. V unescovom San Gimignane som sa tešila najmä na stredovekú atmosféru tohto mestečka, v ktorom prevláda kameň ako stavebný materiál. Trojuholníkový tvar Piazza della Cisterna je obostavaný románskymi a gotickými palácmi a uprostred tohto námestia stojí studňa zo štrnásteho storočia. Bola hlavným zdrojom vody pre obyvateľov tohto malebného mestečka. Ale nič z toho sme pri našom príchode nevideli. Všade nám zacláňali šiatre. O nič lepšie to nebolo ani na Piazza del Duomo.
Na Piazza del Duomo sa končí trhový deň
"Poďme k augustínovi." "Dobrý nápad. A potom sa vrátime späť." Ani pol kilometra nás nedelilo od nášho nového cieľa. Piazza San Agostino. Cestou sme začali nakúkať do obchodíkov, či v nich neuvidíme niečo zaujímavé pre Ninku. "Ivko, čo povieš na tie malé porcelánové sovičky?" Naša vnučka má už dlhšiu dobu sovičkové obdobie. Nočnú lampu a aj luster má s motívom sovy. Dokonca aj z koberca na ňu pozerá sova. Najnovšie má aj posteľnú bielizeň so sovičkami a na poličkách jej tróni zopár drevených sošiek tohto symbolu múdrosti. Za ten svet sme sa nevedeli rozhodnúť, ktorú máme vybrať. Nakoniec sme sa rozhodli pre tú, ktorá mala najpozitívnejší výraz. Ešte sme kúpili dve pohľadnice a v najbližšej tabaccherii poštové známky. Na Piazza San Agostino sme prišli ulicou pomenovanou po Guglielmovi Marconim. Po talianskom vynálezcovi, ktorý ako tridsaťpäťročný získal Nobelovu cenu za rozvoj bezdrôtovej telegrafie. Štyri schodíky malého kostolíka San Pietro boli obsypané anglicky hovoriacimi cyklistami. Jedni posedávali, druhí postávali, osviežovali sa z cyklistických fľašiek, jeden cez druhého živo rozprávali a pritom po skupinkách nazerali do roztvorených máp. Keď sa dohodli na ďalšej ceste, vybrali sa k svojim bicyklom, dovtedy opretým o múry domu oproti kostolu.
Skupina cyklistov pripravená na ďalšiu cyklotúru
Námestie pred kostolom San Agostino bolo na rozdiel od predchádzajúcich dvoch námestí tiché, takmer prázdne a čisté. Do samotného kostola sme sa ale nedostali. Opätovné prezretie fresiek znázorňujúcich epizódy zo života Svätého Augustína od Benozza Gozzoliho z druhej polovice pätnásteho storočia nám tentoraz prekazil taliansky čas siesty. Na dverách kostola som našla oznam, že ho otvoria o štvrtej. No a to sme neboli ochotní čakať. K tomu všetkému sa nad nami začala čoraz viac černieť obloha. Pomaly sme sa začali presúvať na hlavnú ulicu San Matteo, vedúcu k Piazza del Duomo. "Pozri na tie topánky, Danula." Ozval sa Ivo, keď sme prechádzali okolo výkladu s topánkami. Presne som vedela, o ktorých hovorí. Mäkučká jemná koža jemnej holubičej farby. Športové topánky s prackou. Ihneď ma vtiahli do vnútra obchodu. Neodolala som im. To, čo sľubovali vo výklade, to splnili aj na mojej nohe. Pri východe z obchodu nás prekvapili prvé obrovské kvapky. Nešlo o žiadnu drobnú spŕšku, ale o naozajstný lejak. Z neba viseli dlhé a hrubé povrazy dažďa. Len tak-tak sa nám podarilo vbehnúť do baru Piazzetta. Práve bol čas na popoludňajšie espresso. Nám sa ešte podarilo usadiť sa na dve barové stoličky pri stene obloženej zrkadlami, no o chvíľu už nemali ľudia ani kde stáť. Vonku sa ešte viac zosilnil už aj tak silný dážď a všetci hostia, ktorí dovtedy sedeli pred barom pod obrovskými slnečníkmi, vbehli taktiež dovnútra. Vyplašili ich krúpy vo veľkosti hrášku dopadajúce na dlažbu. Pri popíjaní kávičky sme si s Ivom rekapitulovali tých pár dní, ktoré sme už v Toskánsku prežili. Ja som si zároveň dopĺňala poznámky do môjho cestovného zošita. "Mohla by si napísať pohľadnice. Mame a aj mladým. Ninka sa bude tešiť." "Tak mi ich pohľadaj. Sú v tvojom batohu. Ja mám len známky." "Len budeme musieť pohľadať poštovú schránku." Po polhodine intenzívneho dažďa sme si ešte kúpili kolu a skonštatovali sme, že vonku to naozaj nevyzerá dobre. O štvrť na štyri sa začali na dlažbe robiť veľké bubliny. "Mama mi hovorievala, že keď sa robia takéto bubliny, tak to znamená, že už nebude dlho pršať." Ivo to najskôr spochybnil ale potom sme začali rozoberať vzťahy medzi vodou, dlažbou a atmosférickým tlakom. Pri takejto vážnej debate sme prestali sledovať, čo sa vonku deje.
Bar Piazzetta bol pri našom príchode ešte prázdny
"Aha, ľudia sa pripravujú na odchod." Zareagovala som na zvýšený zmätok platiacich zákazníkov pri pulte a na obliekanie detí do svetríkov a na sústredené pohľady zamerané na ulicu. "Nič si tu, prosím ťa, nezabudni." Samozrejme, že toto prehovorila moja drahá polovička. Na pulte som mala pred sebou rozložený zošit, mapku San Gimignana, pero, pod barovou stoličkou som mala dáždnik a tašku s topánkami. Z tohto pohľadu bola Ivova pripomienka oprávnená. Len keby nebola vyslovená pre neho tak typickým sarkazmom.
Ulica San Matteo po daždi
Keď sme o pol štvrtej vyšli z baru, tak sme nad nami videli aj kúsky modrej oblohy a podľa tieňov na múroch domov začalo svietiť aj slniečko. Turisti sa opäť vyrojili do krivolakých uličiek. Najväčšie prekvapenie nás čakalo na Piazza del Duomo. Po hodine a pol, čo sme sa motali na opačnom konci historickej časti mestečka, nebolo po trhoch ani stopy. Žiadne šiatre, žiadne porozhadzované sáčky a ani papiere. A vďaka výdatnému dažďu ešte aj poumývané námestie. Kým sme nad tým my dvaja začudovane krútili hlavou, tak pod širokánskymi schodmi dómu zaparkovalo červené športové alfa romeo. "Veď tu je pešia zóna. Ako sem mohlo prísť?" V tom momente vystupovala z auta nevesta v bielych šatách, s obrovskou kyticou v ruke. Z nizučkého športiaku to však nebolo také jednoduché. Nakoniec ju musel šofér viac-menej z neho vytiahnuť. Vďaka tomu, že dlažba bola mokrá, prechádzala nie veľmi elegantne po schodoch k dverám radnice. Širokánsku dlhú sukňu zvierala v rukách vysoko nad kolenami. Spomenula som si na Jesenského ostrm ďateliny, keď opisoval pani Rafikovú. Ani fotografka ju radšej nefotografovala. Ja som už medzitým začala hľadať poštovú schránku. Nikde som ju nevidela. Tak som vošla do jedného z obchodíkov a spýtala som sa predavačky. Bola veľmi ochotná. Vyšla so mnou až pred predajňu a nasmerovala ma doprava. Do uličky po pravej strane dómu. Po splnení tejto úlohy som sa vrátila späť na Piazza del Duomo.
Piazza del Duomo a loggia del Comune - po trhoch už niet ani stopy
Tentoraz som si nemohla sadnúť na mokré schody pred bazilikou, tak som zamierila do lodžie paláca pod vežou Rognosa. Bolo v nej celkom rušno. Všetky štyri stoličky, ktoré tam boli, boli obsadené. Na jednej z nich sedela staršia dáma s rozloženou mapou na kolenách a živo diskutovala so starším pánom. Na kamenných lavičkách po obvode lodžie sedeli väčšinou mladí ľudia. Všetci mali v rukách zmrzlinu. Veď sme boli len pár metrov od zmrzlinárne. Keď som uvidela, že staršia pani skladá mapu, zaujala som strategickú polohu. Presunula som sa čo najbližšie k nej. Mala som plán. Rýchlo obsadiť stoličku, potom akýmsi zázrakom privolať Iva, ktorý sa s fotoaparátom na oku motal po námestí a posadiť ho namiesto mňa. Aby som ho mohla odfotografovať v dobrej spoločnosti.
Ivo a štyria domáci
Až po získaní naplánovaného záberu som bola ochotná presunúť sa na ďalšie námestie. Piazza della Cisterna. Na jeho pravej strane je gelateria Dondoli. S nápisom "Gelato World Champion 2006/2007 - 2008/2009. Toto ocenenie získal jej majiteľ, Sergio Dondoli, na súťaži v Londýne. Je členom talianskeho tímu, ktorý v posledných rokoch vyhráva svetové majstrovstvá zmrzlinárov. Dočítala som sa, že rád vymýšľa nové druhy zmrzlín a sorbetov. Vo svojej ponuke má aj šafránovú zmrzlinu s píniovými orieškami pod názvom Crema di Santa Fina. Šafrán je rastlina, ktorá má v tomto regióne svoju dlhú tradíciu. Dokonca aj naša domáca, Erika Governi, uvádza na internetovej stránke Poderuccia, že na svojej farme pestuje šafrán. Ďalšou zmrzlinou, ktorú má Sergio Dondoli aj patentovanú, je Champelmo - z ružového grapefruitu a šumivého vína. Po prečítaní týchto informácií som sa prestala čudovať, prečo sme pred jeho pultom videli dva rady zákazníkov. Hádajúcich sa zákazníkov. Jeden, ktorý sa disciplinovane hadil od prostriedku námestia a druhý, ktorý po svojom príchode sa ihneď začal stavať paralelne s pôvodným radom. Rovno od pultu.
Pred gelateriou Dondoli stojí zatiaľ len jeden rad
Títo americkí novoprišelci držali v rukách kartičky s modrou stuhou ovíjajúcou zmrzlinový kornútik s nápisom "lonely planet". Nimi vysvetľovali, prečo majú právo všetkých predbehnúť. Na kartičke bol ešte jeden väčší nápis A GOURMET GELATO. Zmrzlinový gurmán. Medzi hostí gelaterie Dondoli vraj patril aj Franco Zeffirelli, keď tu natáčal film Čaj s Mussolinim. Tento film sa mi veľmi páčil. Svoju postavu v ňom vynikajúco zahrala Maggie Smith. Zavítal sem aj bývalý britský premiér Tony Blair s manželkou, ktorému Angličania vyčítali jeho dovolenky v Toskánsku. Počas svojho pobytu v zahraničí tu našiel útočište a pochutnával si na zmrzline aj Alexander Solženicyn. Z Piazza della Cisterna sme sa vybrali na cestu k parkovisku po via San Giovanni. Je to ulička plná obchodíkov s regionálnymi výrobkami. Kuchynskými pomôckami z olivového dreva, domácimi cestovinami a vínom, ktoré je typické pre túto oblasť - Vernaccia. Obchodíky sú plné aj rôzne spracovaných kamienkov a kameňov. Veď alabastrová Volterra nie je od San Gimignana ďaleko. Zrazu sme po ľavej strane uličky uvideli nápis "punto panoramico". "Ivko, ideme?" "Poďme." Tušila som, že moja polovička neodolá. Na panoramatickej vyhliadke sme museli chvíľku počkať, kým sa uvoľnil priestor, aby sme si mohli vychutnať výhľad. Nielen na hradby a veže stredovekého mesta, na zelené olivové háje a vinice, ale aj na strechy okolitých domov.
Strechy San Gimignana
Pri východe z ulice San Giovanni sme sa ešte zastavili v jednej vinotéke. V nej sme Peťovej mamine Zuzke kúpili Vernacciu a Chianti. Bieleho a červeného reprezentanta Toskánska. O trištvrte na päť si od nás vypýtal parkovací automat šesť eur a my sme nabrali smer na Colle di Val d´Elsa. Na klesajúcej ceste ma prekvapila nezvyklá dopravná značka. Doteraz som ju ešte nikdy nevidela. Na bielom poli bol piktogram snehovej vločky a radlice snehového pluhu. Podľa talianskeho bedekra sa tu teplota pohybuje aj v zime nad nulou, takže veľa snehu si v Toskánsku asi neužijú. A ak áno, tak potom musí byť pre nich veľmi nezvyčajné stretnutie so snehovým pluhom. Zo San Gimignana do Colle di Val d´Elsa sme klesali zo dvesto výškových metrov. "Takúto značku sme v Dolomitoch nevideli. A pritom cesty stúpali do sediel vo výške nad dvetisíc metrov a klesali do mestečiek a dediniek o päťsto - šesťsto výškových metrov nižšie." "Cez zimu tam musia mať poriadne haldy snehu." "Pamätáš sa na tú cestu do Canazei? Keď si vymieňal koleso?" "Tam to bol dobrý padák." Dodnes ma obchádzajú mrákoty, keď si spomeniem, ako Ivo odstavil auto na nespevnenom svahu vedľa cesty, ktorá sa nakláňala takmer v neuveriteľnom uhle. A o pár metrov ďalej sa ešte zatáčala do protismeru. No inú možnosť nemal, pretože potreboval vymeniť koleso. Sú situácie, keď ma môj drahý manžel dokáže mimoriadne prekvapiť. Pri Torrenieri sme sa zastavili na benzínke. Skonštatovali sme, že Toskánsko sa dokázalo dokonale prispôsobiť záujmu turistov. Už májové ceny benzínu tu boli poriadne vysoké. Vtedy som si všimla, že na poli po ľavej strane cesty bol v zelenom poli vyoraný nápis CORDELLA. Majiteľka vinárstva Maddalena Cordella založila v roku 2010 značku Brunello Cordella. V roku 2014 získala zlatú medailu od "Sakura" Japan Women´s Wine Award za Rosso di Montalcino 2011. Podľa všetkého ide o úspešnú mladú ženu, ktorá okrem päťhviezdičkových vín ponúka aj grappu a olivový olej.
Kruh cyprusov pri Torrenieri
To sme už prichádzali k mostu, z ktorého vidno na kruh cyprusov. Bolo pol siedmej a slniečkový reflektor osvetľoval polia po oboch stranách cesty v správnom uhle. Na provizórnych parkoviskách už stáli autá. Taliani, Angličania s volantom na pravej strane, Holanďania a my. Ja som sa vybrala fotografovať pravú, cyprusovú stranu. Ivo sa rozhodol pre poľnú cestu vedúcu pomedzi polia po ľavej strane cesty. Prešla som popod most a začala stúpať na úroveň cyprusov. Snažila som sa neprekážať dvojici mladých taliansky hovoriacich mužov. Jeden z nich niesol na pleci ťažkú filmovaciu kameru a druhému neustále vysvetľoval, kde sa má postaviť, kam sa má pozerať, aký má mať výraz tváre. Krajina bola prekrásna. Od sviežej zelenej, cez zlatisto zelenú, strieborno zelenú, po matnú zelenú. Všetky vyzerali ako zamat rozložený na zvlnených poliach. Pomaly som vyšla až na vrchol svahu nad cestou. Jeden záber bol krajší ako druhý. V jednom z nich mi akurát prekážal asi v stopäťdesiat - dvesto metrovej vzdialenosti muž. Môj vlastný manžel. Kričala som, tlieskala som. A hanbila som sa. Pretože už ma všetci zaregistrovali, akurát len Ivo nie. Neviem, čo ho nakoniec upútalo, ale zrazu sa pozrel mojím smerom a začal mi radostne mávať. Výraznou gestikuláciou a pantomímou som sa ho snažila usmerniť. Aby sa buď hodil na zem alebo aby sa schoval za jediný cyprus, ktorý nebol veľmi ďaleko od neho. Pochopil. Schoval sa za strom.
Za týmto cyprusom je schovaný Ivan
Na parkovisku sa neustále vymieňali autá. Jedna posádka odišla, iná zas prišla. Väčšina z nich si urobila dva - tri povinné zábery a opäť vyrazila na cestu. Jedine kameraman so svojím partnerom a my sme zostávali. "Danula, ty už pomaly fotografuješ viac ako ja. Celkom ťa to chytilo." A to som si pred touto dovolenkou kupovala rybársku skladaciu stoličku so zdôvodnením: "Aby som si urobila pohodlie, kým ty budeš čakať na slnko, na oblak, alebo aby ti všetci a všetko nepotrebné odišlo, prípadne odletelo zo záberu." Moju rybársku stoličku som počas celej dovolenky vybrala len dvakrát. A aj to som ju takmer vôbec nepoužila. No skúste ísť v máji do Toskánska, mať so sebou fotoaparát a nefotiť. Hoci ani po jednej ceste som sa nenarozčuľovala kvôli výsledkom fotografovania ako po tejto. "Ktorý somár vymyslel happy program?" V apríli pred odchodom do Talianska som konečne dopísala knihu o Normandii a Bretónsku - Pobrežia plné farieb. Všetky zábery boli perfektné. Ale len dovtedy, kým som ich nevložila do textu. Tam stratili iskru. A také boli aj na K28. Neustále som hľadala chybu vo fotoaparáte a tak sa mi podarilo prestaviť štandard na happy. Chvíľu trvalo, kým záhadu odhalil Jožko Škvarenina. "Pošli mi fotky na kľúči. V tom istom poradí, ako ich máš v knihe." "Prečo?" Nieže by som nechcela splniť jeho príkaz, ale zaujímal ma dôvod. "Tá neostrosť a matnosť bude tým, že fotografie sú vložené do wordu. Nie je to chyba fotoaparátu. Povymieňam ich." Po pár dňoch mi zavolal: "Si pri počítači? Otvor si stránku a pozri sa." Fotografie boli perfektné. A na fotoaparát som v tom okamihu zabudla. Čo sa nemalo stať. Počas dovolenky som na malom displeji vôbec nezistila posuny farieb. Ale doma to bola hotová tragédia. Všetky farby boli strašné. Umelé. Trvalo mi dva mesiace, kým som ich dala ako-tak do poriadku. A to sa mi muselo stať akurát na toskánskej dovolenke. Malo to len jediné pozitívum. Dovtedy som absolútne odmietala Ivov vzťah k zoneru. Odmietala som sa čokoľvek v tomto programe naučiť. Stačilo mi, keď som vedela odrezať fotografiu a prípadne odpečiatkovať niečo, čo sa mi na zábere nepáčilo. A na všetko som používala automatické vylepšenie. V máji sme boli v Taliansku a jún a júl sa niesol v duchu úprav fotografií. A môjho prehnaného záujmu o zoner, na ktorý teraz nedám dopustiť. Veď ma zachránil.
Zvlnená krajina pri Torrenieri
Pár minút po siedmej sme sa s Ivom opäť stretli pri aute. Obaja spokojní. Ešte sme také skvelé počasie a fotografické podmienky od nášho príchodu ani nemali. Po SP146 sme sa vybrali do Pienze. A samozrejme sme stáli takmer na každom kilometri. Okolo ôsmej sme Pienzou len prešli. "Smerom na Montepulciano som videl zaujímavú krajinu." "Kedy?" "Keď sme tadiaľ išli naposledy." Nevedela som si spomenúť. Po pár kilometroch, keď sme sa dostali do zalesnenej krajiny, Ivo skonštatoval: "Asi to nebolo tu. A už ani svetlo nie je dobré. Ideme domov." Tým myslel naše Il Gelsomino v Poderuccii. Pri ceste späť sme mali pri vjazde do mestečka COOP. "Zastavíme sa kúpiť čerstvý chlieb na raňajky?" Táto otázka bola položená v nevhodnú dobu. My sme prišli k obchodu pätnásť minút po ôsmej a o ôsmej bola záverečná. "Nevadí. Ešte nám niečo zostalo zo včerajška. A zajtra pôjdeme na nákup." Vedela som však, že večeru budem musieť variť. Na chlieb nebudeme môcť siahnuť. Budeme si ho musieť nechať na raňajky. O pol deviatej sme prišli do Poderuccia. Na tachometri sme mali tisíc šesťsto štyridsaťpäť kilometrov. Na parkovisku stálo nové auto s talianskou poznávacou značkou a vedľa nás v Il Pino sa svietilo. "Máme nových susedov." O pol desiatej sme sa s novou susedou aj zoznámili. Práve som odkladala riad po cestovinovo - tuniakovej večeri, keď sa na dverách ozvalo klopadlo. Taiwanská suseda nás prišla požiadať o otvorenie pollitrovej fľaše červeného vína. Čo Ivo, ako pravý džentlmen, vysoko profesionálne urobil. O štvrť na jedenásť sme boli zalezení v posteli a triedili sme fotografie. Najskôr každý sám. Ja som pri tom dosť záberov znova povyhadzovala. No a nakoniec sme ich prešli aj spolu. Tak aby Ivo nevidel, som ešte nastavila budík na mobile na štvrť na šesť.
Piaty deň - Upršaná abbazia di Sant´Antimo
Už pred štvrť na šesť som sa prebudila. Siahla som na mobil, ktorý mi potvrdil, že mám ešte desať minút na driemanie. No nevyužila som ani tie. Vypla som zvonenie a potichučky som vyliezala z postele. "Ty už vstávaš? Koľko je hodín?" Takže až tak potichučky sa mi nepodarilo vstať. "Len sa idem pozrieť von oknom, ako to vyzerá." V kuchynskej časti nášho apartmánu som musela otvoriť nielen okno ale aj drevenú okenicu. No nečakali ma ani toskánske hmly a ani pekné ráno. Vyzeralo to skôr na nie pekné ráno. Až do tej miery, že som sa rozhodla vyjsť na dvor. Či odtiaľ nebudem mať krajší výhľad. Smerom do údolia to nebolo príliš inšpiratívne, špička Amiaty bola v oblakoch a výhľad smerom na hradby Pienze ma akurát motivoval vliezť späť do postele. Keď som vošla späť do kuchyňo-obývačky, našla som Iva vyzerať von oknom. Úplne prebudeného. "Keď som už hore, tak idem fotiť." "No nevyzerá to tam príjemne." "Nevadí, voľačo nafotím. Bude to zas iná atmosféra." Inej atmosfére som neodolala ani ja. "A kde chceš ísť fotiť?" "Asi len hore k hradbám. A potom uvidím. Možno sa hneď vrátim domov." "Aj ja idem." V priebehu pár minút som bola oblečená a čakala na Iva, ktorý si ešte kontroloval obsah fotobatohu. O šiestej sme zaparkovali pod hradbami. Kúsoček sme sa vrátili späť a rozložili sa na dvoch kamenných lavičkách s výhľadom na údolie Orcia, olivové háje, aleje cyprusov a vulkanickú Amiatu, ktorej chýba necelých tristo metrov do dvojtisícky.
Ivan fotografuje údolie Orcia o šiestej ráno
Ivo si poskladal fotografický stojan a sústredene začal cvakať. Ja som si spravila zopár záberov, vybrala sa k bráne v mestských hradbách a vrátila sa na naše stanovište. Nikde som nevidela ani nohu. Ani autá neprechádzali okolo nás. Po pol hodinke som Ivovi oznámila: "Ivko, idem domov. Pripravím nám raňajky." "To máš ďaleko. Ešte chvíľku počkaj a pôjdem aj ja." "Chcem skúsiť tú cestičku cez olivový háj, čo je naznačená na mape. Nie je to ani kilometer a dolu kopcom." Už doma som si vygúglila, že autom je do Pienze viac ako poldruha kilometra a chodníkom pomedzi olivovníky je to len osemstopäťdesiat metrov. Cestička viedla okolo prebúdzajúcich sa usadlostí bez plotov. V niektorých častiach ohradených len nízkym múrikom. Na jednom z dvorov polievala mladá žena hadicou kvetinové kríky posadené v obrovských kvetináčoch obkolesujúcich nádvorie. Pozdravili sme sa "bondžórno" a ja som ďalej schádzala dolu chodníkom. Celou cestou som objavovala nové a nové zákutia a nové usadlosti, ktoré boli pred nami vo vlnách toskánskej krajiny ukryté.
Z Pienze do Poderuccia vedie cestička cez olivové háje
Nechýbalo veľa do štvrť na osem, keď som sa dostala pred náš domec. Vtedy sa už začali nad Pienzu sťahovať ťažké tmavosivé mraky. A len niekde na severe bolo vidieť ešte kúsočky modrej oblohy. Začínala som tušiť, že o chvíľku Iva vyženú z jeho fotografického stanovišťa prvé kvapky dažďa a preto som sa pustila do prípravy raňajok. Ku kávičke som pripravila aj orechovo-lekvárový koláčik od Massima a Alessandra z pekárne na via Maggio. Vtom momente, keď už na stole stáli šálky s čajom a pariaca sa káva v mokka kanvičke, otvorili sa dvere a dovnútra vstúpil mokrý Ivo. "Začalo riadne liať. Ani mačky nie sú pred dverami." Vnútri sa tak zotmelo, že sme museli mať zapálené svetlo. O štvrť na deväť sme boli opäť v posteliach. Pri zatvorených okeniciach, aby sme si vytvorili noc. Také poriadne talianske drevené okenice sú oveľa výhodnejšie ako všelijaké plastové, látkové, impregnované a neimpregnované závesy, žalúzie a rolety. V izbe vedia urobiť ozajstnú tmu. Dokonca aj za slnečného počasia. Už to máme z viacerých dovoleniek odskúšané. Keď sú horúce letné dni, môžete mať dokorán otvorené okná a zavreté okenice. A hneď je v miestnosti lepšie. Neviem, ako je to možné, pretože ak dovnútra nepreniká svetlo, tak by nemal vnikať ani chladnejší vzduch. Ale funguje to. Tentoraz sme mali zavreté nielen okenice ale aj okná. Pretože vonku bolo chladno. Tesne pred jedenástou sme opäť začínali deň. Upršaný deň. Rozhodli sme sa, že obedovať budeme niekde po ceste. Buď na ceste k opátstvu Sant´Antimo alebo na ceste späť. Zastavili sme sa na nákup v pienzskom COOP-e, kde sa mi podarilo vyvolať delikátnu situáciu. Dokonale sa mi podarilo strápniť. Za to však môže rozličné blokovanie položiek na Slovensku a v Taliansku. Kupovali sme maslo, rajčiny a pri pultovom predaji ešte prosciuto, päťsto gramov pane comune, čo je po našom chlieb, zelené olivy verde Farcite a syr pecorino. Pokladník si od nás vypýtal osemnásť eur a štyridsaťsedem centov. Moja vnútorná kalkulačka ma pripravila na nižšiu sumu. Začala som správnosť výslednej ceny reklamovať. Okolo pokladne sa ihneď zhromaždili traja zástupcovia predajne. Začali podrobne študovať bloček a porovnávať s obsahom košíka. Položku po položke. Jeden z nich zrazu prišiel na to, čím som sa dala pomýliť. Pri pulte nám predavačka vložila do jedného papierového sáčku dva tovary. Šunku a syr. No a ja som si pozrela na jednom sáčku len jeden lístok. A aj to ten, na ktorom bola nižšia suma. Všetkým som sa dlho-predlho ospravedlňovala. Za nami stálo zo päť zákazníkov a ani jeden z nich mi nedal najavo, že sa mám pratať kade ľahšie.
Iva chránila pred dažďom katerpilarská šiltovka
Džípiesko nám ukázalo, že k Sant´Antimu máme zo tridsať kilometrov. Keď sme prechádzali okolo kruhu cyprusov, Ivo neodolal a zastal na improvizovanom parkovisku. Ja som z auta nevytiahla ani nohy, ani hlavu. Túto časť krajiny som si dokonale vychutnala ani nie pred dvadsiatimi hodinami. A pri inom počasí. Darmo mi bude Ivo tvrdiť, že aj dážď môže vytvoriť zaujímavú atmosféru. Môžem s ním súhlasiť, ale aj tak mi je lepšie, keď ju môžem pozorovať z tepla a sucha. Pod hradbami Montalcina sme sa zastavili na benzínke. Za dvadsať eur sme našej fabii doplnili dvanásť litrov. K opátstvu sme mali už len zo desať kilometrov ale počasie sa ani len trošku nezlepšovalo. Všade okolo nás bola šedivá obloha a my sme k nej nemali ďaleko. Nadmorská výška mestečka, známeho najmä vínom Brunello di Montalcino, je päťsto šesťdesiatsedem metrov. Pred malou stredovekou dedinkou Castelnuovo dell´Abbate sme zabočili doprava. Od nej sme mali len pol kilometra k Sant´Antimu. Na pomerne veľkom pieskovom parkovisku stálo len zopár áut. Pri našom príchode šesť - sedem. Pri našom odchode najviac desať. S nemeckými, belgickými a talianskymi poznávacími značkami. Parkovací automat nám ukázal, že môžeme zaplatiť jedno euro na štyridsať minút. To sme považovali za dostatočnú dobu, aby sme prešli areálom tohto maličkého opátstva. Kostol patrí k najvýznamnejším románskym stavbám toskánskej architektúry. Začali ho stavať na začiatku dvanásteho storočia. Keď sme boli v tomto kostolíku prvýkrát, tak v ňom zneli tóny chorálu. Sant´Antimo bolo známe tým, že počas omší v ňom kňazi do novembra 2015 spievali gregoriánsky chorál. V máji 2015 oznámil premonštrátorský rád, že koncom roka opustí toto toskánske opátstvo a mnísi sa presunú do Saint Michel de Frigolet neďaleko francúzskeho Avignonu. Ako dôvod uviedli, že vo Francúzsku upadá záujem o vstup do rehole a nie sú vraj už ani schopní udržiavať opátstvo v Taliansku. Od januára 2016 ho prevzali benediktíni z neďalekého opátstva Monte Oliveto Maggiore. Podľa údajov vo wikipédii nebolo ani v minulosti jednoduché udržiavať tento malý architektonický klenot uprostred krajiny. Koncom devätnásteho storočia slúžil kostol ako garáž pre koče, karolínska krypta ako pivnica na olej a víno a v kláštorných priestoroch našli svoje ubytovanie poľnohospodárske zvieratá.
Abbazia di Sant´Antimo
Keď sme vyšli von, lialo ako z krhly. Ale aj v tom daždi sa hrali dvaja malí chlapci futbal. Medzi olivovníkmi rastúcimi okolo celého komplexu.
Starý olivovník pri starom opátstve Sant´Antimo
Tri minúty pred vypršaním štyridsaťminútovej doby parkovania sme už opäť sedeli v aute. Stierače sa nám mihali sem a tam v tom najrýchlejšom intervale. V šedi okolo nás sa vynímali len žlté kríky ginestry. Lemovali dlhé úseky ciest. Keď sme prechádzali cez mikrodedinku Monte Amiata Scalo s tridsiatimi troma obyvateľmi, tak sme prechádzali ponad rieku Orcia, podľa ktorej dostalo meno aj uneskové údolie. Pri stúpaní do ďalšej dedinky s viac ako dvojnásobkom obyvateľov, do Poggio Rosa, sa na nás z ľavej strany cesty valil tmavosivý oblak. My sme do neho vstúpili v nadmorskej výške päťsto dvadsaťosem metrov. A pritom sme išli po tak úzkej ceste, že nákladné autá išli väčšinou jedným kolesom za čiarou. Naše džípiesko nám ukazovalo, že ideme po sedemdesiatkovej ceste a niekde dokonca po deväťdesiatkovej. No dopravné značky povedľa cesty nám prikazovali znížiť rýchlosť vo väčšine prípadov až na päťdesiatku. Len sem-tam sme mali povolenú sedemdesiatkovú rýchlosť. Až za dedinkou Rocca d´Orcia sme začali definitívne klesať. Keď sme prišli pod Bagno Vignoni, mali sme možnosť vybrať si. "Teraz sme ešte nešli do Montepulciana z juhu. Poďme doprava." Ivo sa nezvyčajne rozhodol pre dlhšiu cestu. Dôvod som zistila až vtedy, keď začal hľadať serpentínovú cestu olemovanú cyprusmi. Vedúcu k agroturizmu Podere Casanova. Táto cestička je na množstve kalendárov a pohľadníc. Mojej drahej polovičke nevadilo ani nepríjemné počasie a šiel si tento záber skontrolovať. Sám však skonštatoval, že nespĺňa jeho očakávania. No a ja som opäť nevyliezla ani z auta. V tento deň som naposledy fotografovala pri opátstve Sant´Antimo. "Ivko, čo by si povedal na to, keby sme sa zastavili v obchode, kúpili si fľašu dobrého červeného vína a vrátili sa do Poderuccia?" "Šunku, chlieb a syr máme, tak nám nič iné ani netreba." Bolo pol štvrtej a my sme jedli len ráno. Keď sme sa vrátili z raňajšieho fotografovania. "A ešte si urobíme dobrú kávičku." Uzavrela som našu prípravu programu na zvyšok dňa. Mokka kanvička mi naozaj zmenila život. Od tejto dovolenky som ostala na nej závislá. V Pienzi sme sa pred pol piatou zastavili v COOP-e a kúpili si fľašu Chianti so značkou DOCG. Denominazione di Origine Controllata e Garantita, čo je najvyšší stupeň hodnotenia talianskych vín. Sú to kvalitné vína s kontrolovaným pôvodom. V osemdesiatych rokoch minulého storočia mali toto označenie len štyri "veľké" talianske vína. Piemontské Barolo a Barbaresco a toskánske Brunello di Montalcino a Vino Nobile di Montepulciano. Dnes zoznam DOCG obsahuje až sedemdesiattri vín. Aj keď v roku 2011 rozhodla Európska únia, že oficiálne sa má používať nové označenie vín Denominazione di Origine Protetta. Chránené označenie pôvodu. No na našej fľaši bol kolok DOCG. Už o pol piatej sme boli v našom apartmáne Il Gelsomino. So všetkými zásobami jedla a pitia. Vôbec nám nevadilo, že vonku je chladno a neustále prší. Chystali sme sa urobiť si pekný večer. Okolo pol šiestej sa u nás zastavila Erika. Prišla sa spýtať, či niečo nepotrebujeme a či si nechceme prikúriť. Nanešťastie sme odmietli. Ale na to sme prišli až neskoro večer. Keď zistila, že nám chutil lekvárovo-orechový koláč, spýtala sa, či nám môže doniesť ďalší. Ale v sobotu vraj býva len čokoládový. Ja som sa celkom potešila. Veď čokoláda patrí k mojím obľúbeným maškrtám. Jej vysokú spotrebu si zdôvodňujem tým, že tento svet si až vynucuje udržiavať vysokú hladinu serotonínu. Veď kto dnes nepotrebuje hormón dobrej nálady? Pri popíjaní červeného vína sme jej porozprávali, čo všetko sme už počas dovolenky videli a čo sa ešte chystáme vidieť. Po polhodinke nás Erika opustila a my sme už o ôsmej ležali v posteli. Po chvíľke som nám pridávala ešte jednu deku. Dobre, že sme mali so sebou aj vlastné. Pretože akokoľvek hrubé deky sme mali k dispozícii od našej domácej, tentoraz nám nestačili. K tomu všetkému nám Liliana pri večernom telefonáte oznámila, že počasie sa nemá zlepšiť. V sobotu vraj má vo Florencii pršať. A aj v Orviete má liať a má byť len šestnásť - sedemnásť stupňov. Ja som si do postele zobrala bedeker a sem-tam som Ivovi predčítala zaujímavosti z regiónu. Moja drahá polovička si medzitým prezerala a komentovala ulovené zábery. O desiatej večer sa zrazu z Ivovho fotobatohu ozvalo zvonenie. Volal mu fotografický kolega a po telefóne riešili potrebu založenia novej fotografickej organizácie. Zaspávali sme s otázkou: "Kam pôjdeme ďalší deň?" Veď všade má byť menej alebo viac nepríjemne.
Šiesty deň - cesta do Umbrie
V piatok večer som si nenastavovala ani budík. Veď načo. Podľa predpovede malo celý deň pršať. O trištvrte na osem som vyliezla z postele a v kuchyni vyzrela von oknom. Nevyzeralo to lákavo. Ale aspoň nepršalo. Rozhodla som sa ísť na dvor urobiť pár záberov v mojom zvyčajnom ranno-fotografickom oblečení. O ôsmej sa nado mnou rozozneli zvony z Pienze. Všade naokolo bolo mokro. Každý deň mala zelená krajina inú atmosféru.
Sopečná Amiata je schovaná v oblakoch
Hradby a vežu kostola Pienze bolo dobre vidieť. Uprostred zvlnených polí sa vynímali agroturizmá. Dokonca aj olivový kopec, ktorý som fotografovala z nášho dvora každé ráno. Len Amiatu nebolo vidno. Bola ukrytá v ťažkých dažďových oblakoch. Stôl a stoličky pred naším apartmánom boli mokré. Ani mačky neboli ochotné ich okupovať. A pritom to robili vždy, keď bolo pekne. Po ôsmej som mierne podchladená vošla dnu. Rýchlo som sa poriadne poobliekala a pustila sa do prípravy raňajok. Pred pol deviatou som mala všetko nachystané. No Iva nebolo. Ani jemu sa nechcelo vyliezať z postele. Pod dvoma dekami bolo predsa len príjemnejšie. Ešte aj na končeku nosa som cítila zimu.
Raňajky na olivovom stole sú pripravené
Až vôňa kávy, ktorú som vpustila do spálne, ho začala preberať. Ale zas nie úplne. Hneď ako sme sa posadili za stôl, moja napoly prebudená polovička mala jednu pripomienku: "Títo Taliani nemajú práve najchutnejší chlieb. Francúzi majú aj chlieb aj bagety bezkonkurenčné. Musí sa však uznať, že majú lepšiu prezývku. Makaróni znie predsa len lepšie ako žabožrúti." A hneď si vzal soľničku. Deň nezačínal najlepšie. Vonku bolo nepríjemne, vnútri bol mierne uhundraný manžel. Kde to len skončí, rozmýšľala som v duchu. O tom - potom, aj ja som siahla po soli. Chlieb som ňou posypala ešte skôr, ako som ho natrela maslom a lekvárom. Po kávičke a koláčiku sa začal Ivo usmievať. No vonku sa stále nevyčasovalo. O desiatej sme začali uvažovať, čo budeme robiť. Ja som navrhovala Arezzo. Rodné mesto renesančného básnika a humanistu Francesca Petrarcu. V Arezze sa narodil aj Giorgio Vasari, ktorý je považovaný za prvého kunsthistorika. V polovici šestnásteho storočia vydal knihu, v ktorej opísal nielen životy známych umelcov ale aj ich dobové umelecké techniky, anekdoty a klebety. Na jednej z našich prvých toskánskych dovoleniek sme už boli v tomto stotisícovom meste. No, mám dojem, že vtedy som nebola na jeho prehliadku pripravená. Ivo sa konkrétne nevyjadroval, ale cítila som, že sa z tohto smeru vykrúti. O trištvrte na jedenásť vykukol von. "Ale je tu slimákov. A všetky majú ulity. To by si Francúzi prišli na svoje." Cestou k autu sme začali rozoberať stravovacie návyky našich dovolenkových destinácií. Pod vplyvom počasia mal evidentne môj drahý manžel francúzsky deň. Kým sme nakladali veci do batožinového priestoru, vyšla z Il Pina naša taiwanská suseda. Prehodili sme zopár slov, z ktorých sme sa dozvedeli, že včera bola v Pienze a dnes sa jej ani príliš nechce nikde ísť. Bude sa vraj len tak túlať po okolí. A ďalší deň sa už sťahuje do oblasti Chianti. V Toskánsku je vraj tretíkrát. Boli sme prekvapení. Predsa len z Taiwanu to nie je najbližšie. Ihneď nás vyviedla z omylu. Už desať rokov žije a pracuje v Nemecku. A odtiaľ to zas nie je tak ďaleko. Dopravu rieši lietadlom. Letí do Florencie a tam si požičiava auto. Kým sme sa rozprávali, prišla k svojmu autu mladá talianska rodina s dva a polročným chlapcom. Podľa všetkého bývali v Il Mandorla, pretože z izby za našou posteľou sa večer ozýval detský hlások.
Upršaná krajina pod Pienzou o jedenástej
Pod hradbami Pienze sme na chvíľu zastali a vyšli k výhľadovke. Amiatu vôbec nebolo vidieť. Pri výjazde z mesta smerom na východ sme sa zastavili v COOP-e. Dokúpili sme si chlieb a maslo. Až potom sme definitívne vyrazili na naše potulky. Bolo štvrť na dvanásť. "Danula, ten nápad do Arezza nie je dobrý. Pozri sa na oblohu." Na sever od nás to naozaj nevyzeralo lákavo. Obloha nebolo sivá. Bola tmavomodrosivá. Ale v sivej tónine sa niesla celé nebo. "A kde pôjdeme? Do Florencie je už neskoro ísť." "Tak poďme do Orvieta a cestou sa zastavíme v Todi. No veď sa pozri, tým smerom je aj jasnejšie." O trolilinku svetlejšia obloha dala za pravdu môjmu drahému manželovi, hoci aj tak som ho podozrievala, že toto bol jeho plán od začiatku. K Montepulcianu, položenému vo výške šestopäť metrov nad morom, sme prichádzali od San Biagia. Malebného renesančného kostolíka stojaceho na upätí mesta. "Danula, hľadaj benzínku." Našla som. Na opačnej strane Montepulciana. Ihneď k nám vybehol chlapík v pracovnom overale a bez akéhoľvek náznaku zaváhania chytil hadicu so správnym benzínom. Mali sme zaplatiť 42,01 eura. Keď som mu podávala štyridsaťpäť eur, obrátila som sa v rýchlosti na Iva: "Povedz mu, že platíme 42,50." Už takmer rok sa moja drahá polovička snaží aspoň pätnásť minút denne učiť po taliansky. Sem - tam ma skúša: "Vieš, čo znamená nonna?" "Vieš, čo znamená nonno?" Nevedela som. Preto som si nechala vysvetliť, že to sme my dvaja vo vzťahu k našej Nine. Dúfala som, že vie, ako sa povie 42,50. Keď som uvidela vrásky na jeho čele a premýšľavý pohľad, rýchlo som to vzdala. Pretože viem, aké to je, keď odo mňa niekto chce, aby som ihneď niečo povedala po anglicky. A aj pri mojom takmer celoživotnom úsilí je to stále veľký problém. Rýchlo som z tašky vylovila môj zošit s množstvo somárskych uší a pero. Doprostred prázdnej strany som výrazným písmom napísala sumu, ktorú si mala naša obsluha nechať. Pochopil. "Quarantadue cinquanta." Zrazu sa vedľa mňa ozval Ivo. "Prosím? Nerozumela som." "Kvarantadue euro činkvanta čentézimi . Štyridsaťdva eur, päťdesiat centov." To sme už boli dobrých desať minút za benzínkou. Medzi Toskánskom a Umbriou, kde sa nachádzal náš hlavný cieľ dňa, nie sú veľmi dobré cesty. Ale ani východná trasa z Benátska do Toskánska za veľa nestála. Takže sme si už mohli zvyknúť. Skôr sme boli prekvapení, že aj na vzhľadovo novom asfaltovom povrchu nás trmácalo zo strany na stranu. "Asi ho utľapkávali lopatami." "Na takom dlhom úseku?" Nechcela som veriť, hoci to naozaj tak vypadalo. Na Slovensku by už z takýchto komunikácií bol pekný rozruch. K tomu všetkému začalo najskôr mrholiť, potom pršať a nakoniec liať. "Ale aspoň máme čisté autíčko." Potešil sa Ivo prírodnej umývačke áut. "Len horšie to bude, keď budeme chcieť vystrčiť z neho čo len nos." Moje hundranie malo široký a pevný základ. Šli sme na juh, namiesto na sever. Pozrela som oknom napravo - bolo tam úplne hnusné počasie. Pozrela som naľavo a cez zadné sklo, aj tam bolo nepríjemne. A nemali sme ani svetlú budúcnosť pred sebou. Až za Chianciano Terme prestalo liať. No modrú oblohu aj tak nebolo naširoko - naďaleko vidieť. Dvadsaťtisícové mestečko Orvieto je rozložené na tufovom ostrohu vo výške tristo dvadsaťpäť metrov nad morom. Preto jeho katedrálu už zďaleka vidno. Už v Orviete Scalo sme začínali tušiť, že nájsť akékoľvek parkovisko a parkovisko nie veľmi vzdialené od dómu, bude problém. Všetky miesta a uličky boli prepchaté autami. Najskôr sme si naivne mysleli, že sa nám podarí zaparkovať na Piazza Cahen, kde sme parkovali aj pred pár rokmi. Cez celú parkovaciu plochu sme sa popreplietali dvakrát. Beznádejne. K tomu všetkému stálo pri pamätníku aj policajné auto. Asi vedelo prečo. Potom sme vbehli do ulice, honosne nazvanej Corso Camillo Benso di Cavour. Na jej začiatku som uvidela modrú značku so znakom parkovisko a šípkou. Čo som však nestihla rozlúštiť, boli tri biele tabule s červenými kruhmi. Ja som si stihla prečítať len jednu z nich. Zákaz vjazdu karavanov. "My nie sme karavan, tak asi môžeme ísť." Ostatné dva zákazy ušli mojej pozornosti. V septembri, takmer štyri mesiace po dovolenke, nám prišiel pozdrav z Orvieta. Do vlastných rúk. Samotná obálka neveštila nič dobré. POLIZIA MUNICIPALE. Oznamovala nám, že sme porušili dopravné predpisy, pretože sme vošli do zóny s dopravným obmedzením, bez toho, aby sme mali predpísané povolenie. To určite chodili od jedného ubytovateľa k druhému, kým zistili, že sme na korze nemali čo robiť. Mali sme dve možnosti. Zaplatiť pokutu vo výške 121,26 eur alebo zaplatiť 96,96 eura. Táto druhá možnosť však bola limitovaná časom. Do piatich dní od doručenia listu. Pozdĺž celej cesty boli rozložené obrovské kamenné kvetináče. Nikde sa nedalo zaparkovať a ďalší odkaz k parkovisku sme nenašli. Vtedy sa rozhodol Ivo obrátiť auto. Na Piazza Cahen sme zabočili doprava a po via Postierla sme začali stúpať. Až sme sa dostali k via Cessare Nebbia. A tam sme uvideli pomerne veľké parkovisko a vyzeralo to tak, že by sme mohli nájsť aj nejaké voľné miesto. Museli sme preraziť pomedzi množstvo autobusov a vystupujúcich a pobehujúcich detí. Vtedy sme si spomenuli, že máj býva pre talianskych žiakov mesiacom školských výletov. To sme už zopárkrát zažili v Siene a aj vo Florencii. O pol druhej sa nám podarilo zaparkovať. Neďaleko nás sme zazreli octaviu s českou poznávacou značkou. To sme zobrali ako raritu. O pár minút sme už stáli pred jedným z najkrajších talianskych chrámov.
Kým si Ivko fotografoval chrám zo všetkých strán a vyčkával, kým mu turisti uvoľnia záber, kým sa aspoň trošku zdvihne obloha, tak ja som sa motala v jeho blízkosti. Najskôr som zašla do malého parčíku na konci via del Duomo. V jeho strede bola na zemi rozsiahla zelená plastika, zobrazujúca detaily tváre. Nos, pery, oko. Oproti chrámu bola ukrytá malebná ulička s mostíkmi, ktoré spájali protiľahlé budovy. Takéto zákutia sa mi v stredovekých mestečkách páčia.
Duomo Santa Maria Assunta v Orviete
Balkóny alebo mostíky?
Keď som si všetko poobzerala, oznámila som Ivovi, že idem do pokladne kúpiť lístky. Obaja sme si chceli pozrieť kaplnku Brizio, ktorá je vo vnútri chrámu. Jedna vstupenka stála tri eurá. Už pred vchodom sme si všimli čečinou ovenčený altánok. Aj vo vnútri pobehovala skupina ľudí s vedrami plnými čečiny a krásnych veľkých bielych karafiátov. Vybrala som sa za informátorom a začala som zisťovať, na aký sviatok sa pripravujú. "Pentecoste." Keď videl, že mi to nič nehovorí, otvoril svoj diár a tam mi čierne na bielom ukázal, že v kalendári je dvadsiaty štvrtý máj výrazne vyznačený a pri dátume je nápis pentecoste. "In this year. V tomto roku."
Hlavná loď katedrály Santa Maria Assunta v Orviete
A pritom si ma veľmi neveriacky poprezeral. Evidentne mu bolo mu čudné, že o tom nič neviem. Až doma som si našla, že ide o Turíce. Samotný výraz pentecoste má svoje korene v latinčine a gréčtine. Znamená päťdesiaty deň. Prví kresťania vraj prevzali slávenie tohto sviatku zo židovstva, pričom používali názov Päťdesiatnica pochádzajúci z gréčtiny. Ale slovenské pomenovanie Turíce vraj vzniklo od slova Tur a súvisí s rovnomenným staroslovanským božstvom plodnosti a sviatkom oslavujúcim silu prírody, ktorá sa na jar prebúdza. Aspoň takto som sa to dočítala vo wikipedii. Zároveň som sa dočítala, že na oslavu tohto sviatku sa chrámy bohato ozdobujú zelenými ratolesťami a aj farba bohoslužobných odevov je tradične zelená. Vo vnútri chrámu sa zrazu rozjasnilo. Vysoké štíhle okná a farebná ružica vďaka slniečku rozohrali svoje farby. Vo svetle pôsobil chrám ešte monumentálnejšie. Pre orvietsku katedrálu je typické striedanie sivých čadičových a bielych travertínových pásov. Nielen na vonkajšej fasáde ale aj vo vnútri. Obrovské stĺpy, oddeľujúce hlavnú loď od bočných, sú na mnohých miestach spevnené hrubými železnými obručami. Na pravej i ľavej strane oltára sú fresky, ale tie najzaujímavejšie a najzachovalejšie sú v pravej bočnej kaplnke. V Capelle di San Brizio, ktorá bola k chrámu pristavaná v polovici štrnásteho storočia. Autormi časti fresiek sú Fra Angelico a Gozzoli. Ich prácu o päťdesiat rokov neskôr dokončil Luca Signorelli. Na prelome pätnásteho a šestnásteho storočia. Naľavo od vstupu je prvá freska. Zobrazuje Kázanie a skutky Antikrista. Na tejto freske sú namaľovaní v ľavom dolnom okraji aj samotní autori Fra Angelico a Signorelli. Obaja sú oblečení v čiernych plášťoch a na hlavách majú čiernu čiapku. Znaky uznávaného a úspešného umelca. Vasari vo svojej knihe píše, že Signorelli sa stvárnil ako atraktívne a elegantne oblečený muž po päťdesiatke. Podľa Vasariho sú na nej zachytené aj iné známe postavy. Napríklad kontroverzný Cesare Borgia, syn ešte kontroverznejšieho pápeža Alexandra VI., maliar Pinturicchio a pápež Enea Silvio Piccolomini. Ten, ktorý sa narodil v Corsignane. V terajšej Pienzi. V dave okolo Antikrista je vraj možné nájsť aj Danteho, Krištofa Kolumba, Boccaccia a mladého Raphaela. Ďalšieho renesančného maliara.
Kázanie a skutky Antikrista od Signorelliho
Najpozitívnejšou freskou je téma Vyvolení v raji a najdesivejšou zas Vzkriesenie. Aspoň podľa mňa. Podľa kunsthistorikov je to freska zobrazujúca delenie ľudí na zatratených a vyvolených.
Vyvolení v raji v kaplnke San Brizio
V spodnom pláne kaplnky namaľoval Signorreli so svojimi pomocníkmi portréty viacerých osobností, ktoré významne ovplyvnili myslenie človeka. Na ľavej stene je portrét renesančného básnika Danteho, ktorý si prezerá "božskú komédiu" v inej forme. Na pravej strane zo svojho rámu vykúka Empedokles. Grécky filozof, ktorý vytvoril teóriu štyroch vesmírnych prvkov - zeme, vody, vzduchu a ohňa. Tieto vraj zapríčiňujú súperenie medzi láskou a nenávisťou, čo spôsobuje vírivý pohyb, v ktorom vzniká najskôr vzduch, potom oheň, nasleduje zem a voda. Nastupuje kolobeh - z vody vzniká vzduch a potom zas oheň, ... Vo wikipédii som sa dočítala, že Empedokles je tvorcom dualistického vývinu sveta. Tvrdil, že zo zeme vzniká všetko. Rastlinný a živočíšny svet i človek. V malej kaplnke sme strávili pomerne dlhú dobu. Lúštili sme všetky obrazy. Vyvracali sme dohora hlavy až tak, že nám hrozil kolaps chrbtice. Okolo nás sme za tú dobu počuli všetky možné jazyky. Prevládala najmä angličtina a podľa tvárí aj rôzne ázijské jazyky. Taliansko má naozaj čo ponúknuť turistom z celého sveta.
Orvietske mačky
O trištvrte na tri sme opäť stáli pred hlavným portálom. Ivo sa ešte chcel ísť pozrieť do parčíka po ľavej strane chrámu. Už nepršalo. Na tráve boli elegantne usadené dve mačky, pričom jedna z nich nám veľmi pripomínala kordícku Mášu. Mačku našich mladých. Pred treťou sme sa popasovali s parkovacím automatom. Prvý s nami odmietal komunikovať a až s druhým sme sa dohovorili. Určil nám, že máme zaplatiť tri eurá. "Čo mám dať do navigácie?" Spýtala som sa hlavného organizátora dňa. "Poďme do Todi." Čakala nás asi štyridsaťkilometrová cesta. O pol štvrtej sme išli okolo veľkého jazera Corbara. Napĺňaného riekou Tiber, ktorá preteká aj cez Rím. Na jej brehu leží Anjelský hrad, z ktorého skočila do jej vôd Tosca, hlavná hrdinka Pucciniho opery. Keď sme prichádzali do Todi, začalo liať ako z krhly. Zaparkovať sme museli dolu. Neďaleko renesančného chrámu Santa Maria della Consolazione. V niektorých ohľadoch je vraj porovnateľný s bazilikou Svätého Petra v Ríme. Len je oveľa menší. Tiahla cesta, ktorá od neho stúpa do centra Todi, bola uzavretá kvôli kvetinovému festivalu. Takže tam sme sa nedostali. Pretože v tom daždi som odmietala čo i len pomyslieť na to, aby som pešo absolvovala vyše kilometra dlhé stúpanie. Sfučaná som odmietala vyjsť aj z auta. Nepomohlo mi to. Ivo sa rozhodol ísť si pozrieť aspoň vnútro kostola a urobiť si zopár záberov. Ja som si z trucu nevzala ani fotoaparát. Na svoju škodu, pretože namiesto fotografického zápisníka som mala k dispozícii len svoj zošit. V kostole bol len informátor a strážca v jednej osobe. Lavice boli po oboch stranách vyzdobené bielymi kytičkami. Na pultoch lavíc boli rozložené spevníky. Boli špeciálne vytlačené pre svadbu, ktorá sa mala každú chvíľu začať. Na každom z nich boli mená novomanželov s dátumom 23. mája 2015. Keď sme vychádzali von, pred kostolom začali pristávať autá vezúce svadobčanov. Neveste v nádherných maslových šatách som nezávidela. K oltáru sa musela dostať práve v najväčšom lejaku toho dňa. Pri pohľade na ňu som ale musela skonštatovať, že nepriazeň počasia znášam oveľa horšie ja ako ona. O pol piatej sme už boli na ceste späť k Orvietu. Ďalej sme pokračovali smerom na Radicofani a odtiaľ domov. Čakalo nás stotridsať kilometrov. Zvedavá som bola najmä na Radicofani, mestečko, ktorého vysokú siluetu som vídavala z nášho dvora v Poderuccii. Je rozložené v nadmorskej výške osemstoštrnásť metrov. Nad ním sa ešte na kopci dvíha veža pevnosti do výšky deväťsto šesťdesiat metrov nad morom. No namiesto do mestečka sme vošli do ťažkého sivého oblaku. Hoci sme mali zapnutú navigáciu, mali sme problém zorientovať sa v jeho úzkych krivolakých uličkách. Z Radicofani sme klesali cez mesačnú krajinu. Aj tu sme šli pomedzi šedé ílovité svahy, ktoré sú tak typické najmä pre severnejšiu oblasť pri Monte Oliveto Maggiore. Ivovi sa takáto krajina páči a s obľubou ju fotografuje. Vo mne zas naopak vyvolávajú tieto sivé rokliny bez akejkoľvek zelene hlbokú melanchóliu. O pol siedmej sme sa na chvíľu zastavili pod Montepulcianom. Moju drahú polovičku zaujali výhľady na zvlnené kopce. Bol v permanentne v dobrej nálade, čo sa o mne v tento deň nedalo príliš povedať. Ja som pre zmenu venovala svoju pozornosť strapcom budúcich olív, ktorými boli posiate olivovníky. Dočítala som sa, že olivové stromy začínajú rodiť prvé plody približne sedem rokov po vysadení a hospodár môže očakávať bohatú úrodu až po dvadsiatich rokoch. Pričom najstaršie stromy majú až tisíc rokov. Zelené olivy sa zbierajú v októbri a novembri ešte ako nezrelé plody. Čierne olivy sa zbierajú až v decembri, keď sú plody zrelé. Tie mám ja najradšej. Hlavne keď sú namočené v dobrej marináde. Kým Ivo fotografoval, ja som zatiaľ posielala esemesku Erike. Prosila som ju, aby nám v apartmáne zapla kúrenie. Odpísala mi, že jej mám zavolať hneď, ako prídeme.
Májové olivy
O pol ôsmej sme vstupovali do nášho Il Gelsomina. V bytíku bolo už príjemne a teplo a na stole nás čakal zabalený koláč. Čokoládový koláč. Opäť od Massima a Alessandra. Len nie taký dobrý. V orechovo-lekvárovej verzii nám chutil viac. Po odložení cestovateľských a fotografických potrieb som zavolala našej domácej. V priebehu piatich minút sa na dverách ozvalo jej klop-klop. Erika sa rozhodla, že ma naučí obsluhovať kúrenie. Bola trpezlivá. Keď zistila, že tomu príliš nerozumiem, tak mi to opäť pomaly vysvetlila a nechala ma celý postup zapínania, vypínania a regulácie tepla urobiť ešte raz. Chvíľu sme sa porozprávali a vypili po pohári vína. Dozvedeli sme sa, že počasie sa má zlepšiť, dokonca sa má aj otepliť. Zároveň som sa jej spýtala, či by nám rezervovala stôl v reštaurácii u jej rodičov. Pomocou gúglu a výletného poradcu som sa dozvedela, že lepšie je mať v La Buca Enea miesto dohovorené. Opäť sme sa dohodli tak, že jej mám zavolať, kedy by sme tam chceli ísť a ona to potom zariadi. O deviatej sme už boli v posteli a kuli sme plány na ďalší deň.
Siedmy deň - nedeľa v Siene
Prvýkrát počas tejto dovolenky som neliezla z postele prvá. O pol šiestej som síce bola vyzrieť von kuchynským oknom, lenže keď som nevidela nič, len biele mlieko, vrátila som sa späť do postele. A zaspala som. Definitívne som sa prebrala až na to, keď mi Ivo oznámil, že je pol desiatej. Dodnes neviem, či to bol zámer alebo len neprítomnosť okuliarov alebo hlad. Na mojom mobile bolo len pol deviatej. Spoločne sme pripravili bohaté raňajky. Pri kávičke sme vyzerali von oknom a začínali dúfať, že dnešný deň nám prinesie krajšie počasie. Amiatu ešte stále nebolo vidieť, ale aspoň nepršalo. O štvrť na jedenásť som vyšla pred dom a urobila prvé zábery dňa. Na agroturizmo Terrappille. Pred Il Pinom som sa stretla s vychádzajúcou dvojicou mladých Taiwančanov. Dozvedela som sa, že sú na dvojtýždňovej svadobnej ceste po Taliansku. Pár dní strávili v Benátkach, potom sa zastavili vo Florencii, pozreli si večernú Pienzu a o chvíľu vyrážajú na dva dni do Ríma. Ešte ich čaká Sicília, Pisa a Miláno. Odtiaľ sa vracajú domov. Letom - svetom.
Usadlosti v údolí Orcia
My sme sa rozhodli ísť túlať po Siene. O trištvrte na jedenásť sme už boli uprostred cesty medzi Pienzou a San Quiricom d´Orcia. Sledovala som najmä ľavú stranu krajiny. "Ivko, zastav mi." "Prečo, veď sme len teraz vyšli." "Chcem si odfotografovať Vitaletu." "Čo to je?" "Tá kaplnka naľavo od teba. Na kopci. Už som ti o nej hovorila. Patrí k najčastejšie fotografovaným námetom pri tejto ceste." "Danula, si taký snob, až to bolí. Veď to vôbec nie je zaujímavé." Ale predsa len zastavil. V tom počasí a pri tom osvetlení sa mi naozaj zábery ani nevydarili a ani sa nepriblížili k tým záberom, ktoré sú na internete. Kaplnka sa prvýkrát spomína na konci šestnásteho storočia. Teraz je v súkromnom vlastníctve. Majiteľ by mohol vyberať "fotografovné" a bol by celkom pekne zaopatrený.
Capella di Vitaleta leží uprostred polí
Ivo mal, tak ako v mnohých prípadoch, ale nehovorím väčšinou, pravdu. Okolo nás boli oveľa zaujímavejšie námety. Najmä neďaleko agroturizma Poderino, ležiacemu len pár metrov od SP146. Zvlnená zelená krajina bola na niektorých miestach dokonca osvetlená mimoriadnym lúčom, ktorý sa odvážil preniknúť cez sivú hradbu oblakov.
Toskánska krajina medzi Pienzou a San Quiricom d´Orcia
Za Monteroni d´Arbia začalo liať. Žiadne májové popŕchanie. Všade okolo nás viseli medzi nebom a zemou riadne šnúry dažďa. Zem už bola tak premočená, že sme sa ani nečudovali, keď sme asi desať metrov od cesty uvideli uprostred poľa zapadnuté auto. Skoro až po podvozok. Takmer mu nebolo vidieť kolesá. Len sme nemohli pochopiť, ako sa tam dostalo. Veď sme neboli ani v zákrute. Mračnový oblak bol však len nad nami. Naľavo i napravo a aj pred nami bola modrá obloha s bielymi nadýchanými perinami oblakov. Pri vjazde do Sieny nám teplomer ukázal, že je osemnásť stupňov. Dokonca opäť začalo svietiť slniečko. Zaparkovali sme na parkovisku rozloženom okolo štadióna Artemio Franchi. Už cestou z parkoviska sme počuli, že sa na Piazza Matteotti niečo deje. Reproduktory nahlas hučali. Šašovsky oblečení mladí ľudia vyzývali za sprievodu ohlušujúcej hudby deti, mladých i tých starších, aby sa zapojili do rôznych súťaží. Poriadne sme zrýchlili krok. Chceli sme sa odtiaľ čo najskôr vzdialiť. Okolo námestia Il Campo sme sa rozhodli len prejsť. Jedným okom sme skontrolovali, či Torre Mangia stojí na svojom mieste a pokračovali sme po via di Cittá k dómu.
Priečelie sienskeho dómu Santa Maria Assunta K sienskej katedrále Santa Maria Assunta. V ničom nezostávajúcej za katedrálou v Orviete, ktorú sme si boli pozrieť v predchádzajúci deň. Na Piazza del Duomo som si najskôr našla miesto na kamennej lavici oproti priečeliu chrámu. Sadla som si takmer na to isté miesto, na ktorom som pred dvanástimi rokmi povedala našej sprievodkyni pani Betke Sopuškovej "sem sa musím vrátiť". Okolo sienskej katedrály je vždy množstvo ľudí. Tento románsko-gotický dóm má nádherný nielen exteriér ale aj interiér. Fasádu má z bieleho, červeného a zeleného mramoru. Jej autorom bol Giovanni Pisano. Tri zlaté mozaiky na jej hornom priečelí boli vyrobené v Benátkach v devätnástom storočí. Pred schodmi vedúcimi k dverám do katedrály sa zoradilo šesť cyklistov. Starších pánov, ktorí evidentne hľadali niekoho v dave, kto by ich spoločne vyfotografoval. Už som vstávala, že sa im ponúknem urobiť zopár záberov, keď ma predbehlo mladé žieňa. Využila som situáciu a túto dobre naladenú skupinku som si išla vyfotografovať aj ja.
Cyklisti na Piazza del Duomo v Siene
O chvíľu ma oslovil pán v žltom pulóvri a zelených nohaviciach, ktorí spolu s manželkou sedel na kamennej lavici vedľa mňa. Podával mi môj zelený skladací dáždnik, ktorý som si vedľa nich zabudla. Aj Sieňania každú chvíľu niečo menia a snažia sa zlepšovať. A ako všade, nie vždy sú niektoré zmeny naozajstným zlepšením. Keď sme boli prvý, druhý raz v Siene, tak vstup do dómu bol zadarmo. Len návšteva knižnice Piccolomini bola platená. Pri našej predchádzajúcej návšteve nás už prekvapili plateným vstupom. Lístky sme si kupovali priamo pri dverách dómu. Tentoraz nám chvíľu trvalo, kým sme sa zorientovali, kde sú pokladne. Našli sme ich pri schodišti vedúcom k baptistériu San Giovanni, schovanému pod apsidou katedrály. Na Piazza Jacopo della Quercia. O pol druhej sme stáli v rade, ktorý sa po obedňajšej prestávke trvajúcej do jednej, neustále predlžoval a rozširoval. Ale postupovali sme celkom rýchlo. Siensky dóm je známy svojimi mramorovými intarziami, ktoré pokrývajú takmer celú podlahu. Jedna z najväčších intarzií hovorí o najtragickejšej udalosti pripisovanej Herodesovi Veľkému. Jeho krutý spôsob vládnutia sa preniesol do biblickej tradície, ktorá mu prisudzuje vyvraždenie betlehemských batoliat.
Mramorová dlažobná intarzia v sienskom chráme
Na inej intarzii je stvárnený grécky filozof Sokrates. Jeho najznámejším výrokom je "viem, že nič neviem". Bol zástancom dialógu. Bol prvý, ktorý zastával princíp rozumovej argumentácie. Škoda, že mu aténski predstavitelia dali vypiť čašu bolehlavu. Vždy, keď vstúpim do sienskej katedrály, krúžim aj okolo kamennej kazateľnice, umiestnenej naľavo od hlavného oltára. Je dielom sochára a architekta trinásteho storočia Nicola Pisana. O trištvrte na dve som vyhľadala Iva a oznámila som mu, že si idem prezrieť knižnicu.
Ale všetky tri stelesňovali nielen pôvab, ale aj šarm a krásu. Jednou z nich bola Aglaia - žiariaca, bola vraj najkrajšou zo sestier. Ďalšia sa volala Tália - kvitnúca, prinášajúca kvety a tretia dostala meno Eufrosina, teda radostná. Okrem iného mali za úlohu ochraňovať priebeh slávností a hostín. Možno preto ich dnes označujú za bohyne večierkov a spoločenských príležitostí. V umeleckých dielach sa vždy zobrazujú v trojici, ako sa držia za ruky alebo sa objímajú. Tri Grácie v Libreria Piccolomini Tesne pred štvrť na tri sme sa rozhodli vyjsť z katedrály. Ešte raz som zamierila objektív fotoaparátu na ružicové okno umiestnené nad hlavným východom. Zobrazuje motív poslednej večere. Už štyrikrát sme boli v Siene, ale ani raz sme sa nešli pozrieť do Národného archeologického múzea, ktorý má vchod priamo oproti dómu. Tentoraz som sa to rozhodla zmeniť. Aj za tú cenu, že som musela ísť sama. Ivo dal prednosť fotografovaniu sienskych zákutí. Ale vstupenku išiel kúpiť so mnou. Pokladníčka nám povedala, že prehliadka všetkých priestorov trvá približne hodinu. S Ivkom sme sa dohodli na stretnutí o štvrť na štyri a potom v pätnásť minútových intervaloch.
Freska Stretnutie Jáchyma a Anny pri Zlatej bráne
Vo veľkolepej budove bola už v jedenástom storočí umiestnená jedna z najstarších a najväčších nemocníc v Európe. Nemocnica Santa Maria della Scala. Hneď za pokladňou je vstup do miestnosti Capella del Manto. Na freske je výjav Stretnutie Jáchyma a Anny pri Zlatej bráne. Je to brána v Jeruzaleme, ktorú dal zamurovať sultán Sulejman I., pretože podľa židovskej tradície mal práve touto bránou vstúpiť do mesta Mesiáš.
Pápež Celestín III. udeľuje sienskej nemocnici výsadu autonómie
Najväčšie prekvapenie som však zažila v Sále pútnikov. V pôvodnej ošetrovni je umiestnený jeden z najväčších cyklov fresiek z quattrocenta Sienese. Znázorňuje príchod a prijímanie pútnikov v katolíckej nemocnici. Na jednej z desiatich fresiek je zobrazená návšteva pápeža Celestína III. v dvanástom storočí, keď nemocnici udeľoval výsadu autonómie. Keď som si prezrela prvú časť prízemia, schody ma zaviedli do monumentálneho podzemia, v ktorom sa striedajú obrovské miestnosti s úzkymi chodbami, vykopanými do tufu. Nielen staroveké, ale aj modernejšie historické zbierky sa v týchto priestoroch takmer strácajú. Počas mojej návštevy bola v najhlbšom suteréne výstavka žiackych prác zo sienskych škôl. Pri návrate na prízemie som objavila nielen starú sakristiu s freskami znázorňujúcimi výjavy zo Starého a Nového zákona z pätnásteho storočia, ale aj vnútorný kostol Santissima Annunziata s veľkou zrekonštruovanou freskou v apside. Zobrazuje príbeh z evanjelia Svätého Jána. Pri Jeruzalemskom rybníku Bethesda vraj dochádzalo k zázračnému uzdraveniu chorých. Možno preto, že kostol je umiestnený v priestoroch nemocnice, sa v osemnástom storočí nechal autor inšpirovať týmto námetom.
Stará sakristia v nemocnici Santa Maria della Scala
Presne o štvrť na štyri som vyšla z múzea. A netrvalo dlho, uvidela som Iva. Spoločne sme sa vybrali ešte raz na Piazza Jacopo della Quercia. Rozprestiera sa na juhovýchodnej strane sienskeho dómu. Na mieste, kde mala podľa pôvodných plánov ležať hlavná loď chrámu Santa Maria Assunta s dĺžkou dvestodvadsať metrov. Chrám Svätého Petra v Ríme má dĺžku hlavnej lode "len" stoosemdesiat metrov. Mor a vojny tieto veľkolepé plány Sieňanov prekazili. Aj v tej chvíli sa nad Sienou zatiahli mraky a pomaly ale isto začalo mrholenie prechádzať do pršania. Z námestia sme zišli dolu schodmi k baptistériu a odtiaľ sme sa vybrali po via dei Pellegrin na Il Campo. Cestou sme si kúpili minerálku, pretože všetky zásoby nápojov sme stihli vypiť. Pár minút pred štvrtou sme prišli na najkrajšie námestie sveta. Aspoň podľa mňa. Nielen pre jeho tvar pripomínajúci mušľu, ale aj pre renesančné paláce, ktoré ho lemujú po celom obvode. Na juhovýchodnej strane sa nad ním vypína osemdesiatosem metrov vysoká veža Torre del Mangia. Počas našej prechádzky sa počasie umúdrilo. Dokonca sa cez sivú oblohu začali predierať slnečné lúče.
Námestie Il Campo je obývačkou mesta
Tehlová dlažba námestia je z prvej polovice štrnásteho storočia. Je rozdelená do deviatich lúčov, ktoré majú znázorňovať "vládu deviatich". Návštevníci na nej radi oddychujú a vychutnávajú si túto jedinečnú atmosféru. Aj tu došlo k zmene. Pamätám si, že keď sme boli v Siene aj s našimi mladými, Lilianou a Peťom, tak sa mi podarilo v podvečerných hodinách na nej nielen sedieť ale aj ležať, až som nakoniec zaspala. Tentoraz by som si tento luxus nemohla dovoliť.
Typická atmosféra na Il Campo
Policajt so svojou partnerkou policajtkou chodili po celom námestí a upozorňovali ležiacich, aby zmenili svoju polohu a sadli si. Elegantní, v bledomodrých košeliach a tmavomodrých nohaviciach, boli usmievaví ale nekompromisní. Oblečenie im dopĺňali biele kožené opasky, na ktorých mali pripevnenú bielu koženú tašku na doklady, biele kožené puzdro na mobil, na putá a na vysielačku. Taliani si rozhodne potrpia na pozitívny vzhľad mestskej polície. Na Slovensku uprednostňujeme tmavé farby. A tie vraj podporujú agresivitu. Pred pár rokmi som čítala štúdiu, podľa ktorej sa vedenie jedného amerického hokejového tímu rozhodlo pre čierne dresy. Pretože vraj čierna farba podnecuje agresivitu. No a tú od svojich hráčov očakávali. O štvrť na päť sme sa rozlúčili s Il Campom. Na jeho severnej strane sme sa ledva poprepletali pomedzi množstvo turistov ku schodišťu vedúcemu na via di Cittá.
Severozápadná strana námestia Il Campo
Cestou k parkovisku sme o pol piatej vošli do obchodu s lahôdkami. Kúpiť cantuccini, ktoré sme uvideli cez výklad. Najmä Ivo im podľahol. Táto toskánska tvrdá piškóta s lieskovými a mandľovými jadrami je naozaj výborná. Ja som sa ju naučila piecť vďaka internetovej stránke sitalemvkuchyni. Emanuelle Ridi ma skvele previedol cez všetky úskalia pri pečení týchto sušienok. Podľa dobre naladeného kuchára sa najlepšie podávajú namočené vo voňavom víne. O trištvrte na päť sme už komunikovali s parkovacím automatom. Vypýtal si od nás desať eur. Keď sme vychádzali z parkoviska, teplomer ukazoval šestnásť stupňov. To, že sa o dva stupne od nášho príchodu ochladilo, nám vôbec nevadilo. Vadilo nám to, že opäť začalo liať. Ale riadne. "Hádam nebude všade pršať. O chvíľu bude najlepší čas na fotenie." "A kam by si chcel ísť?" "Čo povieš, keby sme šli na Bagno Vignoni?" Súhlasila som. Nastavila som údaje do navigácie. Už máme bohaté skúsenosti, že smerom na juh nevieme za ten svet vyjsť zo Sieny. Aspoň nie na prvýkrát. Cesta nám mala trvať hodinu. Ale aj to za podmienky, že Ivo nebude každú chvíľu stáť a vyhľadávať nové fotografické námety. Už pri výjazde z mesta sa opäť vyjasnilo. Sem-tam sa aj slniečko prevŕtalo cez zamračenú oblohu. Pri našich prvých cestách po Toskánsku sme obdivovali pohodu, s akou Taliani šoférovali. Dokonca dodržiavali dopravné predpisy a rýchlosti. Ale aj to sa zmenilo. Naše džípiesko nám už rozprávalo no-no-no a Talian, ktorý sa na nás dovtedy doslova lepil, zrazu len okolo nás prefrngol a stratil sa nám z dohľadu. Keď sme obchádzali San Qurico d´Orcia, videli sme po ľavej strane, že nad Pienzou je pekne a na modrej oblohe sa povaľujú obláčiky. My sme smerovali ešte stále na juh. Pri odbočke na Bagno Vignoni sme pokračovali ďalej po Strada Regionale 2. Prvú zastávku sme si urobili v zákrute, z ktorej sme mali výhľad na agroturizmus Poggio Covili.
Cyprusová aleja vedie k Poggio Covili
Ivo zastavil auto čo najviac mimo cesty. Až tak, že ja som vystupovala do hlbokého jarku. A pri tomto manévri som si vyrobila dobrú modrinu. Do dverí som si privrela kožu na lakti. "Mala si radšej zostať sedieť v aute." Okomentovala moje náreky moja drahá polovička. "Vieš, že som nemohol ináč zastať." Mal pravdu. Práve v tom okamihu sa tesne okolo nás prerútilo obrovské nákladné auto bez spomalenia rýchlosti. To naozaj nebolo vhodné miesto na státie. Ale bolo skvelé na fotografovanie. Prešli sme len zo štyristo metrov a Ivo zastal druhýkrát. Tentoraz zaparkoval pod alejou vedúcou k agroturizmu, ktoré sme len pred chvíľou fotografovali. Bolo tam miesto akurát na jedno auto. Ja som sa rozhodla ísť povedľa cesty v smere našej jazdy a robila som jeden záber za druhým.
Agroturizmo Poggio Istiano
Bolo štvrť na sedem a moja lepšia polovička bola vo vytržení. O fotografické miesta sme sa začali deliť s posádkami ďalších áut. To bola reakcia nielen na zeleno - zlatisté lány polí ale aj na periny nadýchaných oblakov nasvietených zapadajúcim slnkom. Práve v tejto oblasti sa mi podarili uloviť zábery, o ktorých ani Ivo nevedel. Keď som mu ich večer ukazovala, tak sa ma dosť často pýtal: "A toto si kde fotila? Také niečo som ja nevidel." Je to asi tým, že ja sa tak bezcieľne potulujem. Nečakám na oblak, na slnko. Ja si len tak chodím a fotografujem.
Zelené plány neďaleko Bagno Vignoni
Toskánsko je známe aj tým, že mnohí mladí ľudia dávajú prednosť životu v mestách a z usadlostí, roztrúsených vo zvlnenej Val d´Orcia odchádzajú. Zostávajú po nich opustené domy. V lepšom prípade si ich odkúpia Nemci alebo Angličania, ktorí si túto oblasť Talianska obľúbili.
Opustená usadlosť uprostred zvlnenej zelenej krajiny
Pár mesiacov pred našou dovolenkou som v Martinuse objavila nemeckého autora Uliho T. Swidlera. Napísal knihu Monte Dolciano alebo Vyznanie lásky jednej talianskej dedine. Zamilovala som si ju na prvé čítanie. A zapáčila sa aj Ivovi a Liliane. Hlavným hrdinom knihy je Nemec Max. V určitej fáze svojho života sa rozhodol pre ráznu zmenu. Splnil si svoj sen a kúpil si dom v Taliansku. Pri opravách svojho novonadobudnutého majetku sa zoznámil a spriatelil so svojimi susedmi. Dočítala som sa, že Uli Tobinsky Swidler žije už dvadsať rokov aj v Taliansku. Tiež patrí k tým, čo si zrekonštruovali opustenú a chátrajúcu usadlosť. Ale ako sám uvádza, dedinka pod názvom Monte Dolciano nie je nikde na mape. Ale dediniek ako Monte Dolciano je v Taliansku veľa. O pol ôsmej sme sa pri jednom opustenom hospodárstve vymenili so skupinou poľských fotografov. Vlnitý plech pokrývajúci nízky dlhý chliev bol zaťažený veľkými balvanmi. Podľa všetkého ju muselo už párkrát uniesť. Na konci stavby sa kus plechu povaľoval aj na zemi. Obišla som celé stavenisko a tak som sa dostala na jeho severozápadnú stranu. Tam sa mi opäť naskytol pohľad na Poggio Istiano.
Poggio Istiano sa kúpe v zapadajúcom slnku
Šesťstometrová kľukatiaca sa cyprusová aleja vytvárala v zapadajúcom slnku na zelenom poli dlhé tiene. Ivo mi tvrdí, že to je moja najlepšia fotografia z tejto dovolenky. Po tejto našej poslednej fotografickej zastávke dňa sme sa pustili najkratšou cestou k Pienze. O ôsmej sme zaparkovali auto vo dvore Poderuccia. Z neho sa nám otvorili výhľady nielen na Amiatu, ale aj na Radicofani, ktoré sa v celej svojej kráse a výške vypínalo nad údolím Orcia. Použila som najsilnejší zoom a zistila som, že tentoraz vôbec nie je zahalené v tmavosivom mračne ako predchádzajúci deň. Dokonca som vedela rozoznať aj vežu pevnosti, kúpajúcu sa vo večernej oblohe.
Sopečná Amiata Bola taká dobrá viditeľnosť, že na vrchole Amiaty sme mohli rozoznať telekomunikačné stožiare. Je ich tam neúrekom. Vonku bolo príjemne. Vôbec sa nám nechcelo ísť dovnútra. Nad nami prelietavalo motorové rogalo a potom zamierilo k agroturizmu Terrapille. Tam sa nám stratilo za kopcom. Na ceste pred naším dvorom stálo zaparkované auto. Jeho vodič mal už rozložený pevný stojan a na ňom upevnený fotoaparát s obrovským objektívom. Podľa postoja aj on vyčkával na ten správny okamih, keď bude môcť stlačiť spúšť. Poznám to. Príliš často som takto videla stáť môjho muža a uprene sa dívať striedavo pred seba a na oblohu.
Naša Strada Provinciale del Monte Amiata bola rajom pre fotografov
O pol deviatej sme pred dvermi Il Pino našli sedieť všetky štyri mačky. A keďže spoznali Ivana a jeho ochotu kŕmiť ich, ihneď sa vybrali za nami. Mali sme problém vstúpiť dovnútra. Tak sa nám plietli pod nohami. A keby len to, za každú cenu sa chceli dostať dnu. Čo som rázne odmietla. Ivo sa vybral k chladničke a odtrhol nám jedlo od úst. "Veď sa len pozri, Danula, aké sú milé." A skoro mu odhryzli prst, keď skákali do metrovej výšky, aby mu z rúk vychytili kúsky šunky. Až potom sme sa navečerali my. Naše zásoby sa v chladničke začali zmenšovať. "Zajtra budeme musieť ísť na nákup." Kým sme zaspali, urobili sme si rekapituláciu dňa. Vydaril sa nám.
Deň ôsmy - z Pienze do Rocca d´Orcia
V pondelok ráno som mala budík nastavený na štvrť na šesť. Potichučky som sa vydala do kuchyne. Za okenicami ma čakalo prekvapenie. Päť minút pred trištvrte na šesť som už mala zo desať záberov z nášho dvora a z našej cesty. Zo slávnych toskánskych hmiel v údolí Orcia. Kvôli nim som takmer každé ráno vstávala tak zavčasu. Ale až na šiesty deň nášho pobytu v Poderuccii sa objavili vo svojej plnej kráse. Vyšla som až na cestu, aby som videla na celé údolie. Zrazu sa vedľa mňa ozvalo trúbenie. Pod cestou bolo ďatelinové pole a v ňom stál mladý jeleň. Hľadel na mňa a ja na neho. Dokonale mi pózoval. A až potom s vysoko vztýčenou hlavou odskákal. A ja som sa mohla sústrediť na údolie.
Spiace Terrapille pred šiestou ráno
Keď som sa vrátila do kuchyne, to už aj Ivo stál pri okne. "Idem sa obliecť a môžeme vyraziť." "Veď aj ja sa musím obliecť." "To každé ráno chodíš po vonku v nočnej košeli?" "Ale na nej mám biely plášť a na nohách čierne balerínky. Náhodou som veľmi elegantná. Nikto nevie, že mám pod tým nočnú košeľu." To, že mám aj nočný účes, to som radšej ani nespomenula. O šiestej sme už obaja boli pod hradbami Pienze. Narýchlo sme zaparkovali pod vysokým múrom a ponáhľali sa k dvom kamenným lavičkám, od ktorých bol najveľkolepejší výhľad na celé údolie Orcia, zapísané v roku 2004 do zoznamu Unesco. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme sa vracali k autu. Druhé auto od nás parkovala metalízovaná oranžovo-hnedá kia s púchovskou poznávacou značkou. 929 BG. Presne tá istá, ktorá nás na diaľnici predbiehala za Tolmezzom.
Usadlosti v údolí Orcia sa pomaly vynárajú z rannej hmly
O pol siedmej sme už fotografovali na ceste medzi Pienzou a San Quiricom d´Orcia. Systémom - kilometer jazdy, päť až desať minút zastávka. Pri jednej z nich ma chytila panická obava.
Z cesty SP146 sú všetky zábery fotogenické
"Ivko, Ivko, pokazil sa mi fotoaparát." "Nemohol sa ti pokaziť. Čo sa s ním robí?" "Neviem, mám tam len mlieko. Vôbec sa mi nedá zaostriť." Rozvážnym krokom sa pobral ku mne. "Ukáž. To si nevie poradiť s hmlou. Musíš chvíľu vydržať. Fotíš na automatiku. Chvíľu mu trvá, kým sa zorientuje." Na 146-ke sme urobili posledné zábery o pol siedmej. "Skúsime ísť ešte na Monticchiello?" Ivo bol vo fotografickom vytržení, ale ja som na tom tiež nebola lepšie. O trištvrte na sedem sme už parkovali na ceste pri našom Poderuccii. Presne na tom mieste, kde som si pred hodinou ešte v prítmí hľadela do očí s jeleňom. Pred nami už bola celkom iná krajina. Slnečné lúče sa zahryzávali do hmlových závojov a pomaly ale isto ich vyháňali z údolia. Už sme nemali veľa času na hmlové zábery.
Od nášho agroturizmu Poderuccio sme mali najkrajší výhľad do údolia Orcia
A práve vtedy sa nad Pienzou objavil červený balón. "Ktovie, ako to vyzerá zhora." S miernou závisťou v hlase som si aspoň na chvíľu chcela s nimi vymeniť miesto. Po pätnástich minútach zameriavania fotoaparátu do všetkých strán, sme sa posunuli o jeden kilometer a dvesto metrov južnejšie. Naľavo od nás žiarilo obilné pole v šikmých ranných lúčoch slnka. Pri odbočke boli zasadené tabule s množstvom informácií o agroturizmách, ku ktorým viedla bočná prašná cesta. Počas celého pobytu v tomto regióne sme videli, že obyvatelia Val d´Orcia vedia zužitkovať veľký záujem turistov o ich krajinu a ponúknuť im dostatok ubytovacích možností v rôznych cenových reláciách. My sme boli s naším Il Gelsominom viac ako spokojní. Ivo odbočil na úzku prašnú cestu a na jej začiatku na najširšom mieste zaparkoval. Opäť tak, že som pri vystupovaní z auta len-len že nespadla do jarku. Tentoraz sa mi manéver podaril. Horšie to bolo o pár minút, keď som chcela do záberu dostať jeden osamelý cyprus, zlatisto-strieborné pole a vrcholce cyprusov v aleji vedúcej k Le Traverse. Pomaly som ustupovala, ustupovala, sústredene sledujúc displej fotoaparátu. A zrazu som sa prepadla. Nemohla som spadnúť dozadu, pretože úzky jarok ma ako-tak zachytil. Bol nezvyčajne hlboký. Pravú nohu som si takmer nevidela. Spolovice bola v jame a spolovice mi ju zakrývala hustá vysoká tráva. Šok mi nedovolil príliš sa trápiť nad tým, ako si to pravdepodobne odnesú nielen moje kolená ale aj chrbát. S Ivovou pomocou som sa opäť vyškriabala na cestu a skontrolovala fotoaparát. "Ivko, mám ho celý mokrý." "Objektív si mala otvorený?" "Mala." "Ukáž, pokúsim sa ho vyčistiť. V brašni mám na to špeciálnu handričku." Kým mi Ivo dával do poriadku môj malý panasonic, tak ja som už znova skúmala, odkiaľ by sa mi mal podariť dobrý záber. Ale tentokrát už bez pádu.
O siedmej ráno na Strada provinciale del Monte Amiata
Až neskôr som zistila, že mi v objektíve zostal akýsi vlas. Odolával akémukoľvek pokusu o jeho odstránenie. Až po návrate na Slovensko odniesol Ivo môj lumix do Nových Zámkov. Len tam je pán, ktorý dokáže urobiť s fotoaparátmi hotové zázraky. O osemsto metrov sme si urobili ďalšiu zastávku. Na pravej strane cesty sme objavili úzku prašnú cestu, vedúcu k dvom domom. Na pozadí sa z hmly vynáralo Montalcino, majestátne sa rozprestierajúce na kopci. Tentoraz sa Ivovi podarilo zastaviť na dostatočne širokom mieste. Takže som nikde nepadala.
Toskánske usadlosti
Od Pienze nás po oblohe neustále sprevádzal červený balón, na ktorom som rozlúštila nápis "vodafone". V obrovskom koši bolo vidieť dvoch cestujúcich. Muža s vysielačkou v ruke a ženu. Muž hľadel sústredene dolu. Akoby niečo hľadal. Keď sme pokračovali v ceste smerom na Monticchiello, tak sme za zákrutou skoro narazili do pickupu s anglickou poznávacou značkou. Vliekol sa pred nami. V mladšom veku by som ho určite rýchlou chôdzou predbehla. Ale my sme museli počkať, kým pred sebou neuvidíme aspoň trošku dlhší rovný úsek cesty. Pri predbiehaní som si všimla, že šofér sa takmer nepozerá pred seba. Tvár mal napoly vystrčenú z pravého okna a hľadel na oblohu. K tomu všetkému držal v ruke vysielačku. "Ivko, on sleduje balón. To bude ich sprievodné vozidlo." "Ten pickup je dosť veľký. Kôš sa im tam môže zmestiť." "Pamätáš sa balónovú fiestu v Telči?"
Balónový výlet nad údolím Orcia
Mali sme čo rozoberať až po Monticchiello. Na naše dovolenky na Vysočine máme veľmi dobré spomienky. A aj na ubytovanie. Pani Libuše Kvapilová aj so svojou rodinou a ich Dvůr v Borovné patrí k našim obľúbeným a často spomínaným domácim. Takže sme si spomenuli, ako sme aj z ich dvora sledovali ranné alebo večerné prelety balónov. Raz sme ich priamo na námestí narátali vyše dvadsať. A všetky prišli na obrovských pickupoch, ktoré ihneď po vyletení balónov naštartovali. Sprievodné posádky sa vydali na miesto predpokladaného doletu, ktoré si v priebehu cesty s letiacou posádkou upresňovali. Takmer celá stúpajúca cesta k malej dedinke Monticchiello, nad ktorou sa vypína mohutná štvorcová veža, je lemovaná cyprusmi. Zaparkovali sme na mikronámestíčku oproti malej vinárničke La Guardiola. Na internete má veľa dobrých recenzií, no my sme si to nemohli overiť. Ešte nebolo ani osem ráno. Na bar je to predsa len zavčasu.
Krajina pod Monticchiellom
Z terasy pred vstupom do stredovekého jadra mesta obohnaného hradbami, sa nám otvoril výhľad na okolitú krajinu z päťsto metrovej výšky nad morom. Hmla ešte stále vytvárala biely pás, ale teraz už v čoraz viac v zelenej farbe.
Porta Santa Agata z 13. storočia
Dedinka má síce len dvesto obyvateľov, ale aj tí sú už veľmi známi. V roku 2016 bude ich ľudové divadielko oslavovať päťdesiat rokov svojho pôsobenia. Teatro Poveri (chudobné divadlo) vraj vzniklo ako potreba obyvateľov Monticchiella stretávať sa. Celé dielka si tvoria sami. Od scenára, cez kostýmy až po výslednú realizáciu. Ich divadelnou scénou je námestie. Do roku 2004 to bola Piazza San Martino a od roku 2005 Piazza della Commenda. Dočítala som sa, že spočiatku hrali len zopár predstavení počas leta. No čím ďalej, tým bol o ne väčší záujem. Nielen z blízkeho okolia. Začali sa o nich zaujímať aj literárni teoretici a kritici. Dnes je už situácia taká, že divadelné predstavenia nielen nacvičujú a predvádzajú, ale pre širokú verejnosť vedú aj bezplatné divadelné dielne. Pre dospelých, starších dospelých a aj pre deti. Čo sa prejavilo aj na cenách ubytovania. Pod deväťdesiat euro na jednu noc tu nocľah nenájdete. Na záver som si odfotografovala vstupnú bránu Svätej Agáty, ktorá je súčasťou hradieb z trinásteho storočia. O trištvrte na osem som urobila posledný záber a nasadla k Ivovi do auta. Vtedy sme uvideli prvých obyvateľov. Staršiu dámu, ktorá sa vybrala na balkón polievať kvety a staršieho pána so psíkom. Na autobusovej zastávke v dolnej novšej časti dedinky už stálo zopár ľudí. No príliš rušno tu nebolo. My sme sa rozhodli pre najkratšiu cestu návratu do nášho Il Gelsomino. Urobili sme si výborné raňajky a ukončili ich ešte lepšou kávou. O štvrť na desať sme vliezli naspäť do postele. Dospať ranný deficit. Ale ešte skôr sme si urobili rekapituláciu našich fotiek. A Ivove zábery ma na chvíľu prebrali. Pred raňajším fotografovaním som si ani jedno ráno nerobila veľké starosti so svojou vizážou. Umyla som si zuby a tvár. Rýchlo som na seba navliekla niečo teplé a pohodlné a už som stála vo dverách a čakala na Iva. Zreteľne mi to ukázali fotografie práve z tohto rána. Ivo ma odfotografoval, keď som oduševnene robila zábery rozprávkovej krajiny. S vlasmi narýchlo zopnutými do uzla a s BMI nad normál som vyzerala ako zlá macocha z rozprávok. Ale ani to mi nepokazilo náladu do tej miery, aby som nebola spokojná s dnešným ránom. Toskánske hmly jednoducho musí človek zažiť.
Za mnou sa z hmly vynára prebúdzajúce Montalcino (im)
O štvrť na dvanásť som zaregistrovala, že moja polovička vstáva z postele a ide do kuchyne. Po chvíli sa vrátil, že na dvore máme nevestu vo svadobných šatách a v teniskách na nohách. "Požiadali ma, či by som ich nesfotografoval." Vyletela som z postele. "To si idem aj ja odfotiť." Hodila som na seba biely kabátec, obula balerínky a vybehla z bytu. Možno strapatejšia ako ráno. Mladí Taiwančania boli obaja oblečení vo svojich svadobných šatách, ale už sa zberali nastúpiť do auta. Mali v pláne ísť si urobiť zopár záberov v Pienzi. Rýchlo som ich poprosila, či by som si ich nemohla odfotografovať. Veľmi ochotne mi zapózovali. Dozvedela som sa, že svadbu mali na Taiwane a teraz sú na mesačnej svadobnej ceste po Európe. Dva týždne budú cestovať po Taliansku a dva týždne po Francúzsku. Chcú obísť Azúrové pobrežie a pozrieť si Paríž.
Taiwanskí mladomanželia na svadobnej ceste
O trištvrte na jednu sme sa vydali na nákupy. Do Torrity di Siena. Aj tam nás viedla cesta, ktorá mala svoje meno. Strada Provinciale Traversa Valdichiana. A naozaj, polovicu trasy sme traverzovali. Najskôr dolu a potom zas hore. Do rozľahlého obchodného domu sme prišli na poslednú chvíľu. O druhej zatvárali. Mali sme dvadsať minút na nákup. Domov sme chceli priniesť to, čo nám všetkým bude vo chvíľach pohody pripomínať našu dovolenku. Skvelé cestoviny, skvelé víno, skvelú sušenú šunku, skvelé syry, skvelý olivový olej. Ani sme nestihli všetko nakúpiť, čo sme mali v pláne. Aj v taliančine sme vyrozumeli, že žiadajú zákazníkov, aby ukončili nákup. Cestou do Pienze som napísala Erike esemesku, či by nám dokázala zabezpečiť stôl v reštaurácii u jej rodičov na pol tretiu. Za pár minút sme dostali odpoveď. "O trištvrte na tri ho budete mať pripravený." Vjazdu áut do pešej zóny v Pienze bránil vlastným korpulentným telom starší, dobromyseľne vyzerajúci policajt. S domácimi sa zdravil a mával si s nimi. Celý jeho zjav hovoril, že je v pohode. Lakťami sa opieral o strechu policajného auta. Ale zároveň bolo vidno, že všetko okolo seba sleduje. Otočili sme sa pred ním a šli sme hľadať najbližšie voľné parkovisko. Našli sme ho v malej uličke blízko karabinierov. La Buca di Enea nás prekvapila. Bola maličká. Ale recenzie na tripadvisore boli pre ňu veľmi priaznivé. Tie ma upozornili, že stôl je dobré si dohodnúť vopred. Pomedzi sedem malých stolíkov chodil usmiaty pán a veselo komunikoval so svojimi návštevníkmi. Keď sme sa objavili vo dverách, pristúpil k nám. Odvolali sme sa na Eriku. Ihneď urobil malú reorganizáciu. Oddelil pre nás miniatúrny stolík pre dvoch od ďalších dvoch miniatúrnych stolíkov, pri ktorých sedela trojica ďalších návštevníkov. Pri pospájaných stolíkoch oproti dverám sedela veselo komunikujúca skupina Angličanov. Keď nekomunikovali medzi sebou, tak komunikovali s niekým telefonicky. Ešte dva stolíky boli učupené vzadu. Pri nich sedela mladá dvojica s dieťaťom. Potom bol už iba barový pult, nad ktorým viselo množstvo vyleštených pohárov na stopke. Za pultom stála mladá žena, ktorú sme neskôr našli pri hradbách Pienze. Počas prestávky si bola zafajčiť a telefonovať. Erikin otec nám priniesol jedálny lístok. Bol v taliančine. A veľmi mi nepomohol. Nevedela som si za ten svet spomenúť, ktoré jedlo sa mi tak veľmi páčilo na internete. Bolo to pappardelle al cinghiale. No to som si opäť našla až keď sme sa vrátili z dovolenky domov. So slovkom cinghiale, čo znamená diviak, som tam našla len jedno jedlo. Tak som si povedala, že to niečo skúsim. Pretože som vôbec netušila, čo sa môže za ostatnými názvami skrývať. Ivo sa ku mne pridal a zároveň objednal pol litrový džbán červeného vína Rosso d´Orcia a fľašu minerálky.
Neskorý obed v La Buca di Enea
O chvíľu nám majiteľ a čašník v jednej osobe začal pripravovať stôl. Priniesol poháre, príbor, malé predjedlo pozostávajúce z koliesok salámu s bielymi očkami a košík plný bieleho chleba. Kým nám priniesol jedlo, stihla som si urobiť z via della Buca pár záberov. Vrátila som sa k stolu, keď nám domáci pán prinášal dva taniere pariaceho sa gulášu. Poľovníckeho diviačeho gulášu. Cinghiale alla cacciatore. V prvom momente to vyzeralo tak, že na takéto jedlo sme mohli ísť aj u nás na Slovensku. Pri jeho jedení sme ale museli uznať, že guláš bol výborný. Po obede nám priniesol Erikin otec dva digestívy. Limoncello a čučoriedkový likér. Rozhodla som sa pre to, čo som nepoznala. Takže pre čučoriedkový digestív. Chutil mi. Až tak, že mi domáci pán nalial ešte za jeden pohárik.
Uličky Pienze sú plné kvetov Bolo pol štvrtej a my sme sa dobre najedení vybrali do ulíc Pienze. Renesančné námestie pred dómom bolo rozkopané. Samotný dóm ma ničím nezaujal. Ani architektonicky, ani výzdobou. Čo má Pienza najčarovnejšie, tak to sú jej úzke kľukaté uličky a nádherné výhľady do údolia Orcia. V zozname svetového dedičstva UNESCO je Pienza zapísaná od roku 1996 a údolie o osem rokov neskôr.
Májové Toskánsko je určite zelené
Z hradieb na južnej strane mestečka sme uvideli nielen naše Poderuccio, ale aj mnoho ďalších usadlostí. Amiata mala svoj vrchol zas ukrytý v dažďových oblakoch. Po zvlnenej krajine sa preháňali tiene. Slnkom osvetlené polia obklopovali hospodárstva vo všetkých tónoch zelenej farby. O pol piatej sme ešte zašli s Ivom do COOP-u. Dokúpiť to, čo sme nestihli v Torrite di Siena. Všetky nákupy sme sa rozhodli odniesť do apartmánu a zároveň si urobiť kávu v mokka kanvičke.
Pohľad na pravú stranu cesty SP146
O šiestej sme boli zas na SP146-ke. Na ceste medzi Pienzou a San Quiricom d´Orcia. Opäť sme každú chvíľu stáli. Na severe spájal dážď oblohu so zemou. Smerom na východ, juh a západ sme mali výhľad Pienzu, Montichiello, Montalcino a Radicofani. Najdlhšiu zastávku sme si urobili pri odbočke k agroturizmu Cretaiole. Je obkolesené veľkými olivovými hájmi. Všade okolo nás boli rozkvitnuté kríky ginestry.
Pohľad na ľavú stranu cesty SP146
Toľko zastávok, ako sme si urobili na tejto ceste v tento podvečer, sme ešte nemali. Pritom sme neustále sledovali oblohu, aby sme sa vyhli dažďu. Keďže sa ťahal viac po severovýchode, my sme si zvolili cestu na juh. Na oblohe sa začali kopiť obrovské biele hromady oblakov, žiariacich v lúčoch slnka. Obloha bola osvetlená, ale zem bola čím ďalej, tým viac ukrytá v tieni. Amiatu sme vôbec nevideli. Takmer celá už bola zakrytá ťažkými chmárami.
Kruh siedmich cyprusov uprostred poľa obilia
Pri úteku pred dažďom sme sa o pol ôsmej vyšplhali až do dedinky Rocca d´Orcia, prilepenej k svahu Amiaty. Vo výške päťstodesať metrov nad morom ešte stále žije v tejto "etruskej" dedinke necelých päťdesiat obyvateľov. Autá majú zaparkované na tých najneuveriteľnejších miestach. Pri pohľade nad kovové schodište som si za ten svet nevedela predstaviť, ako sa tam auto mohlo dostať. Schodisko viedlo k miniparkovištiatku, umelo vybudovanému pri malom námestíčku. To bola asi daň za to, že obyvatelia svoje domy stavali v pomerne prudkom svahu.
Aj takto vyzerá parkovisko v Rocca d´Orcia
Dážď nás predsa len dostihol. A to v momente, kedy som sa pokúšala vylúštiť oznam na informačnej tabuli. Obyvatelia mali na nej odkaz, že v Castiglione d´Orcia bude zasadať obecná rada. Aspoň tak nejako to znelo. Behom k autu som ešte zazrela utekajúce rodiny aj s deťmi, ktoré sa hrali na veľmi peknom a modernom detskom ihrisku. Tak nečakanom na tomto konci sveta. Chvíľku sme čakali v aute a potom sme sa rozhodli pre cestu späť. Podvečerná krajina bola sfarbená do žlto-zelena. Čerstvo vyumývaná dažďom a zaliata zapadajúcim slnkom.
Dúha nad Poggio Covili Nad údolím sme mohli miestami sledovať celý oblúk dúhy nad množstvom roztrúsených usadlostí. Jednou z nich bolo aj agroturizmo Poggio Covili s cyprusovou alejou. O trištvrte na deväť sme zaparkovali na našom dvore. Na parkovisku stálo len jedno auto. Vyzeralo to tak, že túto noc nebude mať Poderuccio obsadené všetky štyri apartmány. Aj v Il Pino vedľa nás bola tma. Nad ľahkou večerou sme si urobili rekapituláciu dňa. Najväčšiu dilemu sme mali, ako naložíme s posledným dňom, ktorý budeme vo Val d´Orcia. Nakoniec sme sa rozhodli, že sa budeme len tak túlať po krajine. A podľa možnosti odbočovať tam, kde sme ešte neboli.
Deviaty deň - okruh po severnej časti Val d Orcia
V utorok sme sa zobudili pred pol šiestou. Moja prvá cesta viedla ku kuchynskému oknu, odkiaľ sme mali výhľad do údolia a na Monte Amiatu. Uvidela som len zopár hmiel, ktoré sa ani zďaleka nepribližovali včerajšiemu veľkolepému ránu. "Ivko, ja idem naspäť do postele." Pridal sa ku mne, ale po desiatich - pätnástich minútach opäť vstal. "Idem sa pozrieť na výhľadovku pod hradby Pienze. Som zvedavý, ako to vyzerá odtiaľ." "Ja si ešte poležím, mne sa nechce." Do spálne som počula, keď moja drahá polovička zatvárala vchodové dvere. Po pár minútach mi to nedalo a znova som vyliezla z postele. Tentoraz s úmyslom vyjsť aspoň na nádvorie a urobiť si pár záberov. Aby som mala dokument, aké bolo ráno. Amiatu bolo vidieť celú, ale údolie bolo zahalené v hmlovom opare.
Pred šiestou ráno vládla vo Val d´Orcia ešte snová atmosféra
Po mojom prvom fotografovaní dňa som vošla dnu, uvarila nám vajíčka na raňajky a vliezla späť do postele. Ani som nepočula, kedy prišiel Ivo, ale zrazu stál vo dverách spálne. "Ako si sa dostal dnu?" "Bola si vonku?" "Bola som len na dvore. Urobiť si zopár záberov." "Tak si nedovrela dvere. Dobre, že nám dovnútra nevošli mačky." "Mám pripravené raňajky. Najeme sa?" Rýchlo som zmenila tému a vybrala sa do kuchyne. Takto zavčasu sme ešte ani raz počas dovolenky nejedli. Počas raňajok aj Ivo skonštatoval, že krajina bola trošku nevýrazná. Chýbala jej tá správna iskra. Po raňajkách som išla von skontrolovať, či sa to náhodou nezlepšilo. Tentoraz som vyšla až na cestu. Odkiaľ som mala vždy najkrajší výhľad.
O pol siedmej sa začala krajina prebúdzať
Svoju dovolenku v Poderuccii by som si vedela predstaviť aj tak, že väčšinu času by som strávila len na nádvorí, ktoré bolo veľmi pekne upravené. A z dvora alebo cesty by som využívala rozličné svetlo a počasie, keby sa mi chcelo fotografovať. Takto naše sedenie využívala len štvorica mačiek. Buď sme ich našli sedieť na stole alebo rozsadené na stoličkách alebo sa ukrývali pred slnkom alebo dažďom pod kresielkami. Aj teraz boli učupené pod nimi. Mňa si nevšímali. Už zistili, že ja som veľmi nepohostinný návštevník. Inak to vyzeralo, keď sa vo dverách ukázal Ivo. V tú ranu vyleteli k nemu a domáhali sa čohokoľvek. No pohladenie im nestačilo. Muselo to byť určite na jedenie. A kvôli tomu boli schopné skákať aj do metrovej výšky a úporne bojovať o každú maškrtu.
Naša oddychová zóna pred Il Gelsominom
O trištvrte na sedem sme už zas boli v posteliach. Definitívne sme vstávali až o jedenástej. Na dvore som objavila Eriku. S dvoma pomocnicami dávala do poriadku izbu vedľa nás. Požiadala som ju, či by som si nemohla pozrieť aj ostatné apartmány. Ukázala mi Il Pino a Il Mandorlu. Zistila som, že náš má nielen najlepšiu polohu ale je z neho aj veľmi pekný výhľad. Dozvedela som sa, že do Il Pino majú poobede prísť dve Taiwanky. Erike som zároveň oznámila, že nasledujúci deň budeme odchádzať medzi desiatou a jedenástou. Upozornila ma, že o desiatej chodí odvážať dcéru škôlky, takže aby som sa nezľakla, keď nepríde ihneď. V priebehu desiatich - pätnástich minút bude určite späť. Vysvetlila som jej, že mám skôr obavy o náš odchod. Pretože málokedy sa nám darí odchádzať v stanovenom čase. Kým som sa rozprávala s mladou domácou paňou, zatiaľ Ivo nakŕmil všetky štyri mačky. O štvrť na jednu sme sa vydali na našu poslednú okružnú cestu. Začali sme tým, že sme sa v Pienze zastavili kúpiť chlieb. Ivo išiel na nákup sám. Ja som zatiaľ sledovala mestského zamestnanca, presúvajúceho sa po meste na trojkolke, ktorá tak zaujala moju polovičku. "Je úsporná a nezaberie veľa miesta. A keď prší, tak šofér nezmokne. A má dať kam náklad." To boli dôvody, pre ktoré si Ivo vedel predstaviť v nej jazdiť. Muž zastavoval pri informačných skrinkách a pripevňoval do nich nové oznamy pre obyvateľov, ktoré vyťahoval z plošiny za kabínou pre vodiča. "Ja by som si tam dával nákupy." Na Slovensku som ale tento malý, užitočný dopravný prostriedok ešte nevidela. Takže má smolu. Ja to najradšej riešim bicyklom a na ňom upevneným košíkom. Tak zvládnem akúkoľvek a kdekoľvek návštevu obchodu. Len nesmie byť veľká zima, nesmie pršať a nesmie fúkať veľký vietor. Pretože kvôli tomu, aby som nemusela ťahať hore kopcom, som ochotná obísť pol mesta. Až tam, kde je sklon najmenší. Hneď za Pienzou, sme sa vybrali na sever po SP71. Po oboch stranách cesty sa neustále menila krajina. Polia, pasienky, veľké i malé hospodárstva. Aj šoféri sa za posledné roky zmenili. Na čo mal Ivo zaujímavé vysvetlenie: "Taliani si začali robiť vodičáky v krajinách východnej Európy. Lepia sa, nedodržiavajú rýchlosti. Skoro ako u nás." V našom aute nás džípiesko dôrazne upozorňovalo no-no-no, že ideme rýchlejšie, ako by sme mali ísť a zatiaľ okolo nás auto s talianskou poznávacou značkou len tak prefrnglo. "Ivko, možno v ňom sedí cudzinec a auto má z požičovne." "Iba ak tak." Vychádzala som z toho, že všetci Taiwančania ubytovaní v Poderuccii, mali naozaj autá z požičovne. Ale ani bicyklisti neboli oveľa lepšími partnermi na ceste. Väčšina z nich nemala prilbu a hocikedy vyleteli zo zákruty. Vôbec im nevadilo, že častokrát aj do protismeru. A keď sa tak na nás rútili zhora, tak to chvíľkami nevyzeralo najlepšie. Toskánsko je svojou zvlnenou krajinou rajom nielen pre fotografov ale aj pre cyklistov. V San Giovanni d´Asso sme sa rozhodli doplniť nádrž našej fabie. Bol čas siesty, takže funkčná bola len automatika. Celý postup bol len v taliančine a našťastie v piktogramoch. Oplatilo sa nám ísť podľa nich. Dokázali sme načerpať benzín za štyridsať eur. Za San Giovanni d´Asso sme pokračovali po Strada Provinciale del Pecorile smerom na Asciano. Prichádzali sme do oblasti Crete senesi. Prvú zastávku sme si urobili pred agroturizmom Baccoleno. O štvrť na tri objavil Ivo po svojej ľavej strane zaujímavú scenériu. "Tu by som potreboval zastať." "Na tej úzkej ceste so samou zákrutou veľa možností nemáš." Jedna sa predsa len objavila. Pred zamknutou bránou. Podľa vysokej trávy sa zdalo, že za ňou nikto nebýva. "Ivko, zastav tu. Ja sa budem motať len okolo auta. Nechaj mi kľúče. Ak bude treba, tak odtiahnem." Bolo vidno, ako Ivo so sebou bojuje. Jeho tretie milované auto som šoférovala len raz. A aj to v Taliansku. Keď sa mu hodilo, aby som ho preparkovala o pol kilometra ďalej. Fotoaparát vyhral nad autom. Moja polovička sa vybrala smerom k Baccolenu. K honosnému sídlu a k tomu zodpovedajúcim cenám.
Agroturismo Baccoleno
Ja som sa od auta vybrala pozdĺž cesty. Prešla som zo päť metrov, keď som za plotom poprepletaným zelinou, začula detské hlasy. Uprostred nie práve udržiavanej záhrady sedela pätica. Babka, dcéra a tri vnúčatá. Zakývala som a pozdravila sa im. A opýtala sa, či si ich môžem odfotiť. Dali najavo, že nemajú námietky. Len to najmenšie chlapčiatko sa neustále schovávalo za maminu sukňu a mladá mamina sa zas schovávala za svoju maminu. O mnohé toskánske usadlosti sa ich obyvatelia veľmi dobre starajú. Ale niektoré hovoria o tom, aký ťažký dokáže byť život v tejto krajine.
Pred ich bránou sme parkovali
Od agroturizma Baccoleno sme začali klesať. Neprešli sme ani poldruha kilometra, keď Ivo opäť zastavil. Ja som si krátila čas tým, že som spovedala usmiatu cyklistku, zapierajúcu sa do pedálov hore kopcom. Dozvedela som sa, že je Holanďanka a spolu s manželom sa na bicykloch vybrali z Verony do Ríma. Autom je to viac ako päťsto kilometrov. Aj keď sme videli jej manžela asi o dva kilometre vyššie, nezdalo sa, že by ju to vyvádzalo z tempa. Podľa mňa jej to išlo veľmi dobre. Toto by som ja určite nedokázala. A pritom aj ona bola skôr v zrelom veku. No podľa všetkého vo výbornej kondícii.
Bicyklom z Verony do Ríma
Na kopcovitých pasienkoch sa pásli veľké čriedy oviec. Nečudo, že tu má svoje korene skvelé pecorino. Výroba tohto slaného a mierne pikantného ovčieho syra je vraj známa vyše dvoch tisícročí. Už v osemdesiatych rokoch prvého storočia nášho letopočtu ho spomínal rímsky spisovateľ Gaius Plínius Secundus v jednej z prvých encyklopédií nazvanej História prírody. Ako sme sa blížili k Ascianu, tak okolo nás bledla zem. Ílovitá pôda začala prevládať nad tmavohnedou. Crete senesi sa skladá z radu kopcov a lesov medzi Asciano, Buonconvento, Rapolano Terme a San Giovanni d´Asso. Pri Asciane sa rozkladá aj "mesačná krajina" pod názvom púšť Accona - Il deserto di Accona. Tento typ krajiny zaujal v našej rodine Iva. Ja som tieto scenérie obchádzala širokým oblúkom. Pôsobili na mňa málo pozitívnym dojmom.
Crete senesi - mesačná krajina so zelenými cyprusmi (im)
Ešte šťastie, že bol máj a nie jesenné poorané polia. Teraz aspoň tam, kde je na jeseň šedá pôda a uprostred nej strže, zvíťazila aspoň sem-tam zelená. Pred Ascianom nám prebehla krížom cez cestu líška. Z ničoho nič vyskočila z kríkov, takže aj Ivo mal čo robiť, aby sa nič nestalo. Ešte šťastie, že za nami nešlo žiadne auto. Podľa všetkého sa tu divej zveri darí. Na konci Asciana pred odbočkou na Monteroni d´Arbia sa rozprestiera zaujímavá stavba. Cintorín. Zo všetkých strán za vysokým murovaným múrom. Po jeho pravej strane sa ťahá parkovisko. Pod vysokými cyprusmi. A pod nimi stála zaparkovaná Ivom ospevovaná trojkolka.
Trojkolka je dopravným prostriedkom Ivových snov
Čím viac sme sa vzďaľovali od Asciana, tým zostávala príroda zelenšia. Opäť sa začali objavovať olivové háje, obkolesené vysokými štíhlymi cyprusmi. Taliani nepotrebujú drôtené pletivo. Im častokrát stačia stromy, kríky alebo nízke kamenné múriky. Pri jednej fotografickej zastávke pri nás zastal otvorený kabriolet s nemeckou poznávacou značkou. Dvojica asi v našom veku. Muž si nenápadno-nápadne obzeral naše starosvetské auto. Prvá otázka, ktorú mi položil "odkiaľ ste?" ma prekvapila. To, že Francúzi a Angličania nevedia príliš o Slovensku, to som ešte ochotná pochopiť. Medzi nami je o niečo viac krajín. Ale Nemci? Veď ich máme skoro za rohom. Kým Ivo fotografoval, tak sa so mnou pustili do reči.
Toskánske olivové háje
Dozvedela som sa, že v Toskánsku sú prvý deň a na dovolenke v Toskánsku prvýkrát. Sú vraj veľmi príjemne prekvapení. Nielen krajinou, ale aj ľuďmi a ubytovaním v dedinke Camigliani. Neďaleko Montalcina. Ani sa nevybaľovali a hneď sa vydali hľadať Crete senesi, lenže ich nevedia nájsť. Našťastie sme už túto oblasť mali opakovane prejdenú, takže som im vedela poradiť. Pri ďalšom presune som si zrazu uvedomila, že už dobrú chvíľu mi prepadáva hlava a začínalo byť pre mňa problémom mať otvorené oči. A do toho všetkého sa mi začalo zívať. "Danula, si unavená? Si nezvyklo ticho." "Som. A nechce sa mi veriť, že v tomto aute som unavená len ja." "Ak ťa to ukľudní, aj ja som unavený. Ideme domov?" "Poďme. Aj tak by sme sa mali trocha predbaliť a ísť skôr spať. Zajtra nás čaká dlhá cesta." Pri prvej križovatke, ktorá viedla k Poderucciu, Ivo zabočil. O pol siedmej sme už parkovali na dvore. Naše mačky, ktoré si nás na tých osem dní adoptovali, nás čakali na našom stole a stoličkách.
"Naše mačky" v Poderuccii
Celý deň bolo tak striedavo. Sem-tam slnečno a sem-tam oblačno. Krajina bola po krátkom dáždiku svieža. Slnko sa čoraz viac skláňalo k obzoru, ale ešte plnou silou svietilo.
Posledný večerný záber na údolie Orcia
No len na našu časť údolia. Monte Amiata bola v oblakoch. Vyšli sme na cestu. Na náš panoramatický bod. Chceli sme si urobiť ešte zopár záberov v tomto reflektorovom osvetlení. O chvíľu sa k nám pridal nemecký pár. Dvojica štyridsiatnikov, ktorá sa len pred chvíľou sťahovala do apartmánu Il Mandorla. Boli prvýkrát v Toskánsku a zatiaľ sa im všetko, čo okolo seba videli, páčilo. Tento deň bola asi invázia Nemcov do Toskánska. O trištvrte na osem som oblečená ležala na posteli. Potrebovala som nabrať síl, aby som mohla pripraviť niečo na jedenie a aspoň čo-to pobaliť. Poležiačky som obdivovala hrubé drevené okenice a drevené trámy nado mnou. Mali sme naozaj veľmi peknú a útulnú spálňu. O desiatej sme zatvorili okenice a urobili si v spálni definitívnu tmu. O pol noci som sa zobudila na príšerný randál. Akoby niekto trieskal do pokrievok a pritom vykrikoval bojové pokriky. Za našou hlavou to nebolo. Nemci podľa všetkého zatiaľ spali. Vyšla som do kuchyne. Tam to bolo počuť zreteľne. Ženské, nepríjemne uvrešťané hlasy si niečo skandovali a do toho sa rehúňali. Naše nové susedy, dve Taiwanky, museli byť buď poriadne pod vplyvom alkoholu alebo iných halucinogénnych látok. Vychádzala som z toho, že keby boli normálne, tak by sa takto nemohli správať. Musela som opakovane zatrieskať na spoločnú stenu, kým aspoň ako tak stíšili intenzitu svojho príliš euforického správania.
Desiaty deň - Cesta z Pienze do Terza
V stredu ráno som sa zobudila aj bez budíka. Pár minút po šiestej. O štvrť na sedem som potichu vyšla z apartmánu a vybrala sa aj s fotoaparátom na cestu. Na jej okraji boli postavené dve stoličky a na nich položené dva hrnčeky s ešte pariacim sa nápojom. O pár metrov nižšie sa po ceste potulovali dve tmavovlasé dievčatá. Podľa všetkého naše hlučné taiwanské susedy. Jedna z nich fotografovala a tá druhá len neustále smrkala a poťahovala nosom. Rozliehalo sa to ponad celé údolie. Poznám to len z filmov. Robia to veľmi často tí, ktorí neustále šnupú biely prášok. Bola maximálne nechutná. Tvrdo som to skonštatovala ešte pod vplyvom ich nočného impertinentného správania. Stihla som zachytiť ešte posledné závoje hmly nad Val d´Orcia. Nad dolnou cyprusovou cestičkou sa na horizonte spoza záclon vynáralo slnkom prebúdzané Montalcino.
Prebúdzajúce sa Montalcino nad Val d´Orcia
Päť minút po pol siedmej som sa vrátila do kuchyne. Potichučky, aby som nezobudila Iva, som začala pripravovať naše posledné raňajky. Pred siedmou boli prichystané. Okrem kávy. Ale tú som si chcela aj posledný krát vychutnať až po raňajkách. Ešte na štvrť hodinu som vliezla do postele. Zohriať sa. Pretože ranné fotografovanie a aj prípravu raňajok som robila v mojom tradičnom oblečení. V nočnej košeli, cez ktorú som mala prehodený biely plátenný plášť. O pol ôsmej sa prebudil Ivo. Potichu vyšiel z izby, ale o chvíľu už stál v otvorených dverách: "Dobré ráno, Danula. A ty si kedy vstávala a stihla nachystať raňajky?" "Keby len raňajky, ja som už po šiestej bola aj fotografovať." "Bolo pekne? A prečo si ma nezobudila?" "Pretože máš pred sebou päťsto kilometrov." "To by sme mali bez problémov zvládnuť." Pri raňajkách sme sa dohodli na ďalšom postupe balenia a aj trase do Terza. "Nepôjdeme tou cestou, ktorou sme prišli." Oznámil mi Ivo. "A kadiaľ pôjdeme?" "Pôjdeme radšej po diaľnici. Smer Siena, Florencia, Bologna, Padova. Za Palmanovou môžeme z diaľnice zísť." Toto Ivovo rozhodnutie vyplynulo z príšerne rozbitej cesty medzi Ravennou a Lucignanom. Už pri našej ceste do Pienze avizoval "tadiaľto už nikdy viac". O ôsmej som sa vybrala ešte raz von. Vedela som, že mám poslednú možnosť získať ešte nejaké zábery. Prvé, čo ma prekvapilo, boli naše taiwanské susedy.
Ešte aj mačka so záujmom sledovala naše taiwanské susedy
Oproti výjazdu z dvora už nestáli dve stoličky. Ale tri stoličky. Na dvoch sedeli dievčatá a na stoličke uprostred mali porozkladané akrylové farby, šálky a misku s jahodami. Taiwanky držali v rukách pevné podložky, na ktorých mali upevnené výkresy. Maľovali. Jedným okom som nazrela do ich práce. Zatiaľ sa to nepasovalo na umelecké veľdielo. No priznávam, že som bola voči nim viac ako zaujatá. Na naše veľké prekvapenie sme boli už pred desiatou definitívne pobalení a takmer všetky veci sme mali naložené v kufri auta. Na záver prešiel Ivo všetky poličky, zásuvky, chladničku, či sme niekde niečo nezabudli. Nikde po nás nič nezostalo. Erike som poslala správu, že sme pripravení na odchod.
Nádvorie Poderuccia pod hradbami Pienze
O štvrť na jedenásť prišla za nami do Il Gelsomina. Ani ho príliš nekontrolovala. Pred dovolenkou sme jej poslali zálohu, takže som mala nachystaných tristoosemdesiat eur. Erika mi z nich desať eur vrátila. Vraj kvôli tomu, že sme ju pozvali na víno. Ale to je málo pravdepodobné. Vyšla s nami až k autu a tam mi povedala, že jej Taiwanky v noci telefonovali. Vraj im niekto búcha na stenu. Aj jej sa zdalo, že boli veľmi veselé. Nakoniec sme Erike za celý pobyt poďakovali. S plnou vážnosťou sme jej povedali, že sa nám u nej veľmi páčilo a že je veľmi milou a starostlivou hostiteľkou.
Erika Governi s Ivom na nádvorí agroturizma Poderuccio
O desiatej hodine a štyridsiatich minútach som prekontrolovala tachometer. Mali sme na ňom dvetisíc štyristo šesťdesiatjeden kilometrov. Na navigácii som navolila cestu do Sieny cez Sinalungu. Cestou sme sa zastavili na benzínke neďaleko Torrity di Siena. Nechceli sme sa príliš zdržiavať čerpaním benzínu na diaľničných staniciach. Pri odbočke na Cole di Val d´Elsa začalo popŕchať. "Že by sa s nami Toskánsko lúčilo s dažďom?" "Nad nami je ťažký sivý mrak, ale smerom na sever je jasnejšie. Čo nám hovorí džípiesko? O koľkej máme predpokladaný príchod do Terza?" Na túto otázku som vedela odpovedať. "O štvrť na šesť. Okolo siedmej by sme tam mohli byť." Pred Bolognou sme začali prechádzať cez masív Apenín. Aj z toho dôvodu sme dosť času strávili v nepríjemných, dlhočizných tuneloch, plných smogu. Aj keď sa v nich krútili obrovské ventilátory po dvojiciach, pri dĺžke nad kilometer to veľmi nestačilo. Niektoré z nich boli aj oveľa dlhšie ako kilometer. Dva kilometre pred Bolognou sme odbočili na Area Servizio. Dúfali sme, že si dáme kávu, ale odpočívadlo na nás neurobilo dobrý dojem. Rozhodli sme sa preto urobiť si len malú pauzu, vylašovať našu cestovnú chladničku a napiť sa vody. V rade oproti nám medzitým zaparkovalo veľké osemmiestne auto. Plné hlasných, agresívne pôsobiacich mladých mužov. Všetci okolo si ich začínali všímať. A asi o to im šlo. No o chvíľu pri nich zastalo auto s karabiniermi. Väčšina chalanov sa v tom momente vyparila. Zostali len dvaja. Od tých si karabinieri začali žiadať všetky doklady a potom ešte aj začali prehľadávať batožinový priestor. Nakoniec im dali povel, kam sa majú s autom premiestniť. Ešte chvíľu sme s Ivom vytvárali rôzne konšpiračné teórie, čo mohlo byť príčinou takého razantného zákroku. Pred pár rokmi bývali nad diaľnicou upozornenia na kolóny alebo prácu na ceste len v taliančine. Doba sa zmenila. Teraz už boli dvojjazyčné. Pribudla angličtina. Za Bolognou nám výdatný dážď poumýval auto. Vždy, keď prechádzame okolo Roviga, spontánne nás napadne veta, ktorú raz pred nami povedal Patrizio. Životný partner Ivovej žiačky. "Na juh od Roviga už leží Afrika." Tentoraz to prvý povedal Ivan: "Práve sme prekročili hranice Afriky." Okolo tretej začali môjho drahého manžela pri šoférovaní rozptyľovať nadýchané biele oblaky a modrá obloha.
Takúto oblohu chcel mať Ivo počas celej dovolenky
"No nemohli sme mať takúto oblohu celý týždeň?" "Ivko, všetko malo svoje výhody aj nevýhody. A okrem tých dvoch upršaných dní sa nám počasie náhodou celkom vydarilo." Pre istotu som si cez otvorené okno urobila zopár záberov. Čo môj drahý manžel ihneď spochybnil. "Ivko, môj fotoaparát zvládne všetko." "To neviem. Ale je pravda, že tvoj fotoaparát vie desaťkrát viac o fotografovaní ako ty. A to ti možno aj lichotím." "Ivan, si nepríjemný. Nepozvem ťa na kávu." To sme už boli zo tridsať kilometrov pred Padovou. Tabuľa pri ceste nás upozorňovala na blížiaci sa autogrill. "Dobre, tak ťa na kávu pozvem ja." Naša prestávka trvala naozaj len toľko, koľko sme potrebovali na doplnenie hladiny kofeínu. Za Benátkami nás predbiehalo čoraz viac áut so slovenskou poznávacou značkou. Martin, Levice, Topoľčany. Pred Palmanovou padlo na nás pár kvapiek. "Ten sivý pás oblohy po ľavej strane vypadá desivo." "Myslím, že tam prší."
O piatej sa nad nami nebo zatiahlo
"Vpredu už vidno Alpy a napravo sú osvetlené slnkom, Ivko." Oznamovala som situáciu, lepšie viditeľnú z mojej strany. "No kopce sú ešte zasnežené." Doplnila som nové pozorovania. "Bolo by dobre, keby v Terze nepršalo." Cez koryto Tagliamenta viedol takmer kilometrový most. Po bielych balvanoch a okrúhlych kamienkoch tiekla popod most v úzkych potôčikoch bledomodrá voda. Zrazu začal Ivo prudko brzdiť a v spätnom zrkadielku sústredene pozorovať situáciu za nami. "Čo sa deje, Ivko?" "To auto pred nami začalo náhle brzdiť. A všetci pred ním podskakovali. Niečo sa na ceste deje." To sme už išli naozaj pomaly. Našťastie. Talianski cestári si na výbruse dali záležať. "Že by sme si nevšimli upozornenie?" "Takmer všetky autá pred nami podskakovali. Až na toho, čo je tesne pred nami. Takže chyba bude niekde inde. Aspoň ja som si žiadne upozornenie nevšimol." Ja som sa v tom čase venovala autám, čo išli okolo nás. Vedľa nás išiel súvislý rad tirákov. Jeden z nich nás zdravil. Levičan. Pred nami boli opatrní Francúzi a za nami zas nalepení Taliani. Celé brzdenie nakoniec Ivo okomentoval podľa filmu Marečku podejte mi pero. "Diktát byl těžký. I já sem měl co dělat." Za Udine sme si pri autogrille urobili poslednú zastávku. Mali sme šťastie, práve prestávalo pršať. Šli sme kúpiť diaľničnú známku. Na druhý deň sme mali cestovať cez Rakúsko. "Čo myslíš, Ivko, vydržíme s benzínom až po Arnoldstein?" V Rakúsku bol predsa len benzín lacnejší. V Taliansku sa takmer nepohyboval pod euro a šesťdesiat centov. Pred odbočkou na Tolmezzo sme prešli ešte jedným poldruha kilometrovým tunelom a pri výjazde sme zaplatili mýto. Tridsaťdva eur a štyridsať centov. O šiestej hodine a desiatich minútach sme prišli k domu mamma Lo. Nikto nám neotváral. Už sme chceli odísť, keď sa otvorilo úzke okno, z ktorého vykukol Maurizio, zahalený do uteráka. Požiadal nás, aby sme chvíľu počkali, pretože je v sprche. Vrátili sme sa k vchodovým dverám, kde si nás o malú chvíľočku vyzdvihol. Dozvedeli sme sa, že Loretta šla pre deti do školy, ale že sa má každú chvíľu vrátiť. Kým sme si vyniesli našu tranzitnú batožinu do izby, v ktorej sme už raz spali, tak bola celá rodina už pohromade. Všetci nás obkolesili a boli zvedaví na naše zážitky z Toskánska. Chceli vedieť čo najviac, pretože oni sami ešte v tomto regióne Talianska neboli. Čas nám rýchlo utiekol. Chceli sme sa ísť ešte na chvíľu prejsť a cestou sa niekde najesť. Loretta aj Maurizio nám ponúkli ich vizitku. Vraj ak sa ňou pri platení preukážeme v trattorii Carnia na via della Vittoria, tak dostaneme zľavu. O pol deviatej sme sa na chvíľu zastavili neďaleko mosta, ktorý nás mal zaviesť do Tolmezza. Popod tento most preteká riečka But, ktorá neskôr vteká do Tagliamenta.
Spenená voda torrente But neďaleko Tolmezza
O trištvrte na deväť sme už sedeli za stolom trattorie. Čo slovník prekladá ako krčmičku. Ale je to veľmi vzdialené od krčmičiek, aké poznáme na Slovensku. Za stolmi s obrusmi sedeli rodiny s deťmi, s priateľmi a nikto tu nevykrikoval a ani nebol hlučný. Pomedzi stoly prechádzala elegantne oblečená majiteľka, dáma okolo šesťdesiatky, a zastavovala sa pri stálych návštevníkoch. Pritom pozorne sledovala, čo sa robí pri stoloch. Ak náhodou čašníkom niečo uniklo, potichu ich na to upozornila. Nerozhodným hosťom dokázala poradiť. Po celú dobu hrala príjemná hudba. Skôr potichu ako nahlas. Keď sme o desiatej odchádzali, bola takmer celá krčmička zaplnená. Pre nás bolo nezvyčajné vidieť v tak neskorú hodinu mnoho školopovinných detí. Veď bola streda a škola bežala v plnom prúde. A väčšina z nich bola ešte len uprostred večere. O štvrť na jedenásť sme našli sedieť pri kuchynskom stole Lorettu. Dohodli sme sa na čase raňajok a potichu sme vyšli na poschodie, kde sme mali izbu. Tento tranzit mal výbornú posteľ a výbornú sprchu. A všade bolo veľmi čisto.
Jedenásty deň - Cesta domov - dovolenka sa skončila
Vo štvrtok ráno sme zišli do kuchyne presne o pol deviatej. Loretta už bola sama. Maurizio bol v práci a všetky tri deti v škole. Tentoraz nám domáca pani pripravila na raňajky aj palacinky. Opäť sa vrátila k nášmu ubytovaniu v Poderuccii. Bola zvedavá na cenu a podmienky. Dali sme jej kontakt a odkaz na webovú stránku. Podľa všetkého sa večer po našom odchode na večeru ešte o tom rozprávali.
Loretta s Ivanom
O pol desiatej sme si poznášali veci do auta a išli sa rozlúčiť s našou domácou, ktorá je nielen veľmi milá ale aj šikovná. V celom dome sú porozkladané plátenné dekorácie, ktorá sama vyrába. Na ich ubytovateľskej stránke damammalo som sa dočítala, že ich zvykne predávať na vianočných trhoch. Pred odchodom sa nám ponúkla, že nás s Ivom odfotografuje. Vďaka nej máme dva spoločné zábery z tejto našej dovolenky.
Na terase penziónu Da mamma Lo
Kým sme si v aute nastavili navigáciu a ja som pre istotu prekontrolovala aj mapu, Loretta už dávala do poriadku našu izbu. "Ivko, zamávaj, Loretta nám máva návlečkou z paplóna." Rýchlo som si ešte odpísala údaje z tachometra. Počas dovolenky sme zatiaľ prešli tritisíc tridsaťtri kilometrov. Cestou do Tolmezza sme sa opäť zastavili pri rieke But. Z malého parkoviska viedol úzky, v tráve vyšliapaný chodník k vysokej betónovej bariére nad vodou. Podľa všetkého sa zvykne koryto rieky v jarných mesiacoch pri topení alpských snehov poriadne zaplniť. Na vrchu betónového valu bol asi päťdesiat centimetrov široký múrik. A pod ním sa v asi päťmetrovej hĺbke prudko valili vody But. Z neho som sa rozhodla urobiť zopár záberov.
Rieka But steká do Tagliamenta z Karnských Álp
Pri fotografovaní ma vyrušil Ivov výkrik. "Danula, zlez z toho múrika!" "Ivko, dávam si pozor." "No, určite. Starena nad hrobom, k tomu čaptavá a ešte tu bude z teba aj mŕtvola." To narážal na moju blížiacu sa operáciu kolena. V toto predpoludnie sa Ivovi mimoriadne darilo. Keď sme prišli na križovatku uprostred Tolmezza, tak sme sa chystali odbočiť. Auto oproti nám malo prednosť, aj keď odbočovalo doľava a my sme šli rovno. Bolo na hlavnej ceste. Stáli sme. Ale stál aj on. A blikal doľava. Vodiči na seba chvíľu hľadeli. Nakoniec nevydržala moja polovička. "Dobre, keď nejde, tak idem ja." Pre istotu pomaly a s nohou na brzdovom pedáli. Oproti bol cudzinec, tak ako my. Možno preto chcel radšej prejsť cez križovatku až potom, keď na nej nikto nebude. Už večer sme si hovorili, že sa ešte zastavíme dokúpiť zopár vecí. Keď sme vedeli, že už nikde nebudeme stáť a hýbať s batožinou. A potrebovali sme si kúpiť aj niečo na jedenie a doplniť zásoby vody. Ivo neodolal a kúpil si aj okuliare na čítanie. Skoro ich nechal pri pokladni, pretože mu ich nevedeli odkódovať. Ale vždy, keď sme naznačili, aby sa s nimi netrápili, že nie sú pre nás dôležité, tak si povolali ďalšiu a ďalšiu posilu. Nakoniec ich odkódoval až štvrtý zamestnanec. Z Tolmezza sme sa vybrali k rakúskym hraniciam po horskej ceste cez Amaro, Chiusaforte, Sella Nevea a Cave del Predil. Loretta si k nám pri raňajkách priniesla mapu a odporúčala nám práve túto trasu. Všimli sme si, že vo všetkých dedinkách, ktorými sme prechádzali, sú dvojjazyčné nápisy: cimitero - cimiteri chiesa - glesie scuole - scueles posta - pueste. Pre nás, ktorí sme neovládali ani taliančinu ale ani friulštinu, boli na tabuli piktogramy, z ktorých bolo zrejmé, že ide o cintorín, kostol, školu a poštu.
Potok lemujúci horskú cestu Strada Provinciale 76
Za Chiusaforte lemovala cestu bystrina, do ktorej vtekalo viacero vodopádov, zbierajúcich vodu z okolitých svahov. Uprostred potoka sa pred našimi očami na chvíľu zastavil mladý srnec. Z hlavy mu už trčali parôžky. Cesta neustále stúpala a čím ďalej, tým viac bola kľukatá. Keď sa nám podarilo na jednom rázcestí zle odbočiť, cesta bola taká úzka, že sme sa nemali ani kde otočiť. Ivovi sa to podarilo asi na desiaty krát. Musel pri tomto manévri postupovať veľmi opatrne. Po pravej strane sme mali hlboký zráz a po ľavej vysokú stenu. A pritom všetky dopravné značky hovorili o tom, že ideme po dvojprúdovej ceste.
Alpský masív nad Sella Nevea
Do sedla Sella Nevea vo výške tisíc stodeväťdesiat metrov nad morom sme sa dostali čoraz užšou cestou. Mnohé zákruty boli schované v tuneloch. Niektoré sa v nich zatáčali v takmer stoosemdesiat stupňovom uhle. Pri horskom jazere Lago del Predil sme si urobili krátku fotografickú prestávku na nie veľmi upravenom parkovisku. Nieslo všetky známky toho, že ešte nie je začiatok sezóny. Lago del Predil leží v nadmorskej výške deväťsto šesťdesiatdeväť metrov. S dĺžkou jeden a pol kilometra, šírkou päťsto metrov a hĺbkou tridsať metrov je druhým najväčším jazerom v oblasti Friuli - Venezia. No v máji boli ešte jeho pláže a lavičky opustené.
Lago del Predil leží v nadmorskej výške 969 metrov
Nad dedinkou Cave del Predil sa vypína masív Cinque Punte do výšky tisíc deväťstodeväť metrov nad morom. Jeho končiare som fotografovala cez otvorené okno auta, pretože sme nikde neobjavili aspoň kúsok miesta, kde by sme mohli zastaviť. Týmto záberom sme sa rozlúčili s Talianskom.
Cinque Punte sa vypína nad dedinkou Cave del Predil
O necelých dvadsať kilometrov sme prechádzali taliansko-rakúskymi hranicami. O trištvrte na dve. Vtedy sme si definitívne uvedomili, že naša dovolenka sa skončila.
Nielen na schodoch sienskeho dómu som bola spokojná (im)
Už nás čakala len cesta cez Rakúsko. Pár minút pred druhou sme vyšli na diaľnicu. Kilometre nám začali ubiehať rýchlejšie. Mali sme pred sebou päťsto šesťdesiat kilometrov. Po prejdení necelej tretiny sme si urobili prvú zastávku. Pri Oldtimeri Pack neďaleko Preinteneggu. Toto odpočívadlo sa nám vždy veľmi páčilo. Pôsobí veselo a príjemne. Ale nielen kvôli pirátskej lodi, ktorá im priplávala do záhrady. Naša fabia dostala vyše tridsať litrov benzínu a my sme sa najedli a zašli do baru na kávičku. Najdrahšiu kávu tejto dovolenky. Jedna stála dve eurá a deväťdesiat centov. No museli sme skonštatovať, že bola výborná. Doteraz sme na území Rakúska ešte takú dobrú kávu hádam ani nepili. Cesta viedla cez rakúske Alpy. Ešte stále sme išli v nadmorskej výške nad tisíc netrov. Tomu zodpovedalo aj množstvo tunelov, cez ktoré sme prechádzali. Nebola nezvyčajná ani ich dĺžka, ktorá miestami dosahovala dva a aj viac kilometrov. Jeden meral dokonca až tritisíc tristo tridsaťšesť kilometrov. Medzi Ilzom a Fürstenfeldom sa z nízkeho lesíka vyrojili na lúku traktory. Vyzeralo to ako traktorová spanilá jazdy. Desať rôznych tvarov a farieb a mávajúcich ľudí. Sem-tam sme sa dostávali do kolóny kvôli prácam na ceste. No spoločne s Ivom sme skonštatovali, že hoci majú Taliani najveľkolepejšiu šou pri organizácii prác na ceste - muži v červenohnedých kombinézach mávajú obrovskými oranžovými zástavami, tak Rakúšania majú zas najsympatickejšie oznámenia. Najskôr vás víta smutný panáčik s oznámením o dĺžke opráv a potom po každom prejdenom kilometri sa jeho tvárička čoraz viac a viac usmieva. Až si uvedomíte, že sa usmievate tiež. Vážnejšie problémy nám nastali až pri Viedni. Množstvo rýchlostných obmedzení, ktoré nám oznamovala aj naša garminka, nás doviedlo k ďalšej téme. Začali sme porovnávať našu starú "upečenú" garminku s novou, ktorú sme si kúpili pred touto dovolenkou. Predchádzajúca bola pri prekročení rýchlosti miernejšia. Len jedenkrát cinkla. Táto nová je razantnejšia. Trikrát za sebou zopakuje niečo, čo som si preložila ako no-no-no. Ivo začal rozvádzať, čo asi bude robiť novšia rada džípiesiek: "Prvý stupeň: Spomaľ! (ešte mierne) Druhý stupeň: Spomaľ!!! (naliehavo) Tretí stupeň: Spomaľ, ty truľo! (dôrazne) Štvrtý stupeň: Zastav a vytiahni peňaženku! (veľmi dôrazne)" Od Viedne sme išli až po odbočku na Fischamend v dlhej dvojprúdovej kolóne. V úzkych dvojmetrových pruhoch. Z jednej aj druhej strany lemovaných betónovými panelmi. Dvadsať kilometrov nám trvalo viac ako polhodinu. Poslednú zastávku sme si urobili na rakúskom, podľa všetkého novom odpočívadle. Pôsobilo ešte neútulne. Leží tesne pred rakúsko-slovenskými hranicami. Tie sme prechádzali desať minút pred ôsmou. Za Bratislavou som oznámila Liliane, že sme už na Slovensku. Zároveň som s ňou dohodla, že si k nim prídeme nasledujúci deň vyzdvihnúť mamu, o ktorú sa naši mladí spolu so Zuzkou starali. O trištvrte na deväť sme už boli pred našim činžiakom. Počas dovolenky sme prešli tritisíc šesťsto kilometrov. Nielen podľa dní, ale aj podľa najazdených kilometrov táto dovolenka bola jedna z tých kratších. Svoj cieľ však splnila. Zažili sme slávne toskánske hmlisté rána, videli sme kus krásnej krajiny meniacej sa nielen podľa počasia ale aj podľa času, stretli sme mnoho zaujímavých a sympatických ľudí. A ja som sa mala možnosť opäť presvedčiť, že moja polovička je aj do koča a aj do voza. A je s ním čoraz väčšia zábava.
Doslov
V najbližších dňoch po návrate z dovolenky sme obaja začali s triedením fotografií. Z mojich osemstojeden záberov som pre fotoknihu vybrala sto osemdesiatštyri. A tie som sa snažila pomocou zonera zbaviť nánosu nešťastne nastavených farieb na mojom lumixe. Odteraz happy nemá na mojom fotoaparáte miesto. Už dva roky si robíme z našich cestovateľských potuliek fotoknihy. Obaja. Každý svoju. S dvoma rozličnými prístupmi. Moja má skôr denníkový charakter s množstvom textu. Ivo sa venuje viac samotným záberom. Okrem fotokníh sme urobili v rámci najužšej rodiny a pre pár priateľov prezentáciu zostavenú z najlepších a najzaujímavejších fotografií. Takže po dovolenke sme ešte zo dva mesiace žili dovolenkou. A potom prišla sprcha. Z Orvieta. Pokuta za vjazd do obmedzenej zóny. Najskôr som sa pokúsila s Polizia Municipale vyjednávať. Poslala som ospravedlňujúci list a zároveň aj lístok z parkovania, z ktorého mali možnosť jasne vidieť, že sme naozaj hľadali parkovisko. Nepomohlo. Na druhý deň prišla odpoveď, že sa máme obrátiť na políciu v Aquapendente. Mali sme len päť dní na to, aby sme mohli zaplatiť o dvadsaťpäť eur nižšiu sumu. Tak sme ju radšej zaplatili. Čas a energiu, ktorú by sme venovali doťahovaniu sa s orvietskou políciou sme sa rozhodli využiť efektívnejšie. Začali sme si robiť plány na dovolenku v roku 2016.
Toskánske hmly Potulky po Európe - hlavná stránka Vydal: Zlatomoravecký spisovateľ, Zlaté Moravce 2016 |
.JPG)
.JPG)
.JPG)
Gotickú
katedrálu Santa Maria Assunta začali stavať na konci trinásteho storočia a
dostavali ju až o tristo rokov neskôr. Jej štyri piliere sú na spodnej časti
fasády vyzdobené reliéfmi, ktoré sú považované za najkrajšie v Európe. Je na
nich Starý a Nový zákon. Zobrazujú osudy človeka od jeho stvorenia až po
posledný súd. S množstvom sôch. Nádherné sú aj mozaiky. Je ich deväť a zdobia
takmer celé priečelie. Z pôvodných mozaík prežila vraj len jedna. Tá, ktorá je
na samom vrchu. Korunovanie Panny Márie. Lenže jej originál je v londýnskom
múzeu.
Do
Librerie Piccolomini sa vchádza z ľavej bočnej lodi dómu. Založil ju pápež Pius
III., ktorý sem premiestnil vzácne zväzky z odkazu svojho strýka, pápeža Pia
II. Jej steny zdobia zlatom pretkávané pestrofarebné fresky Bernardina Pinturicchia.
V desiatich oblúkoch sú znázornené vrcholné okamihy životnej dráhy Pia II. V
jednom oblúku je zobrazené stretnutie infantky Eleonory d´Aragona a jej
budúceho manžela Fridricha III. pred sienskym biskupom, budúcim pápežom Piusom
II. Uprostred knižnice je mramorové súsošie troch Grácií, umiestnené na
trojuholníkovom podstavci s troma mužskými tvárami. Podľa mytológie sú Grácie
dcéry boha Dia. Historici sa nevedia dohodnúť, či ich matkou bola Héra alebo
bohyňa pôvabu Euronymé.
.JPG)
.JPG)
