|
|
Rok 2021 bol znova pre nás rokom, v ktorom sme necestovali za našimi snami. Ale rozhodli sme sa pre opätovné poznávanie farieb prírody okolo nás. Okrem leta, počas ktorého utekáme pred horúčavami z nášho bytu na vidiek, sa najčastejšie chodíme prechádzať do neďalekého parku v Topoľčiankach. Objavujeme v ňom nové i staré zákutia, chodníky, jazierka. Tri ročné obdobia - jar, jeseň a zima pre nás pripravujú rôzne variácie tých istých miest a najmä stromov. Ešte aj jazierka sú úplne iné v každom ročnom období. Na jar je okolo nich množstvo nežnej zelene, na jeseň je ich hladina nahrubo pokrytá lístím a v zime ich hladinu pokrýva vrstva rôzne hrubého ľadu. Zábery z januára až marca tohto roka som vložila do záverečnej časti albumu Ďalej plynie čas, ktorý je uložený v Našich potulkách. Takže tento album začína až od 1. apríla 2021.
Prvého apríla nás pri cestičke lemujúcej park, privítala ružovo rozkvitajúca magnólia. Stojí pred zrekonštruovanou vilou z roku 1924. Na jednom portáli som našla, že ide o národnú kultúrnu pamiatku, v ktorej malo sídlo bývalé riaditeľstvo štátnych lesov Topoľčianky. Po parku chodímeväčšinou s Ivom oddelene. Každý za svojimi cieľmi. Ivo najmä za fotografickými a ja sa snažím dostať čo najďalej v parkovej časti a niekedy sa pokúšam vniknúť aj do lesoparku. To závisí od mojej aktuálnej mobility. Ivo sa zvykne väčšinou zabudnúť na niektorom zo svojich motívov. Už má niekoľko fotokníh a v počítači množstvo súborov, ktorých zábery vznikli práve v tomto parku.
Našou prvou zastávkou býva jazierko pri kaplnke. Pod rozľahlou vŕbou je lavička. Pravidelne býva obsadená mladými rodinami s deťmi, ktoré z nej obdivujú kačky a labute, vznešene plávajúce po hladine. Tento záber bude v tomto albume opakovane. Pretože jarnú farebnosť a jeho nežnú atmosféru neskôr zamení jesenné zalistené a ešte neskôr zimné zaľadnené jazierko.
V parku mám obľúbené dva stromy. Oba sú vysoké, rozkošatené a mohutné. Jeden z nich je platan, stojaci takmer na konci anglického parku a druhý je jaseň štíhly, stojaci neďaleko jazierka s kaplnkou. Rozložitý platan s obrovskou čarodejníckou korunou je pre mňa jedným z mojich prechádzkových cieľov. Stojí pri chodníku vedúcom k lesoparku, ktorý je pokračovaním anglického parku. Koncom apríla nás v parku privítala svieža zeleň. Trávniky boli posiate žltými púpavami. Vedela som, že je to aj čas rozkvitnutého zimozelu, ktorý je najhustejší v lesoparkovej časti. A čím je vlniaci sa chodník bližšie k veľkému rybníku, ktorý leží až na konci Topoľčianok, tým sú zimozelové "polia" bohatšie. Ale pri tých najkrajších sombola naposledy na jar v roku 2018. Od roku 2019 mám hlavou rodiny "dovolené" chodiť maximálne na križovatku chodníkov, z ktorých dva vedú do lesoparku. Rok 2019 mi výrazne zmenil život a ja som začala menej zvládať dlhšie prechádzky.
30. apríla som ale neodolala a vybrala som sa potajomky za zimozelom. Pár dní predtým bol veľmi silný vietor a odnieslo si to zopár stromov. Prvý zasahoval do chodníka len rozlomeným hrotom, no pri druhom, ktorý ležal krížom cez chodník, som sa musela vrátiť. Bol pre mňa neprekonateľnou prekážkou. Radšej som si ho ani neodfotografovala.
Ale mala som to šťastie, že ešte pred prekážkou som uvidela po svojej pravej strane celkom bohatý zimozelový koberec. Jeho nežné modré kvietky vynikajú v šťavnatej zeleni.
Tento pohľad - od lesoparku k anglickému parku - mám veľmi rada. Po ľavej strane sa začína rozliehať lesopark, po pravej strane vedie jeden z úzkych kanálov vodného systému, ktorý vznikol takmer pre dvoma storočiami. Základy zámockého parku položil v 16. storočí majiteľ topoľčianskej pevnosti Ján Topoľčiansky. No dnešnú podobu získal až o tri storočia neskôr. Najväčšiu zásluhu na jeho budovaní mal gróf Ján Nepomuk Keglevich de Buzin, ktorý vlastnil zámok a panstvo Topoľčianky v prvej polovici 19. storočia. Po jeho smrti pokračoval v zušľachťovaní parku Keglevichov syn, gróf Štefan. Habsburgovi sa stali majiteľmi topoľčianskeho panstva v roku 1890. V roku 1918 šľachtický majetok prešiel do správy československého štátu a v roku 1921 bola správa parku zverená štátnym lesom v Topoľčiankach. Anglický park v Topoľčiankach je dnes národnou kultúrnou pamiatkou. Podľa informácie z občianskeho združenia Park Topoľčianky prvopočiatky anglického parku siahajú zrejme do konca 18. storočia, kedy je možné predpokladať určitú kultiváciu plôch pred dnešným zámkom. Podľa tejto informácie názory o jeho skorších začiatkoch v 16. storočí (za éry Topoľčianskych) nezodpovedajú historickej realite budovania anglických parkov a vôbec akýchkoľvek parkov v tej dobe v našom regióne. Hlavným obdobím budovania topoľčianskeho parku boli 20. a 30. roky 19. storočia, kedy boli upravené lúčno-lesné plochy ležiace severne od zámku. Vtedy dostal aj priestor pred zámkom výrazný reprezentačný vzhľad.
Za grófa Štefana Keglevicha sa stal záhradníkom Vojtech Strnad. Ten vystaval vodný systém na napájanie jazierok a fontán. Od veľkého rybníka, ktorý sa rozlieha na konci lesoparku, je vodný systém - úzky kanál, hadiaci sa väčšinou po povrchu zeme - funkčný dodnes. Dotvára prírodnú krásu a atmosféru parku a v jeho vodách sa odrážajú farby stromov.
Park v Topoľčiankach sa ťahá od centra obce až za jej okrajv dĺžke dva a pol kilometra popri potoku Leveš . Pôvodná ohraničená rozloha parku mala približne 60 ha. V súčasnosti má viac ako polovica tejto rozlohy charakter lesa, aj keď parková výsadba je aj v týchto miestach stále evidentná vďaka cudzím nezvyčajným drevinám. Dnešný park má upravenú rozlohu 30,65 ha. V roku 1982 bol vyhlásený za chránenú prírodnú pamiatku a od roku 1996 je zaradený do zoznamu chránených areálov. Vďaka svojej mimoriadnej kultúrnej a historickej hodnote je park významnou Národnou kultúrnou pamiatkou. Jazierko pri kaplnke má rozlohu 1175 metrov štvorcových. V roku 1989, za éry Habsburgovcov, ho vybudoval záhradník Vojtech Strnad. Je napájané vodou z potoka Leveš, ktorý preteká západnou stranou parku. V severnej časti jazierka je umelý ostrovček, na ktorý po malom mostíku radi prechádzajú nielen malé deti, ale aj mladé dvojice. V strede jazierka vystupuje nad hladinu vody "odpočívadlo" pre divé kačky. Blízko umelého ostrovčeka majú nový domček. Pomedzi kačky si plávajú aj červené rybky. Na východnej strane jazierka stojí obrovská smutná vŕba a v jej tieni sa ukrýva lavička.
Do jazierka pri kaplnke zvyknú zavítať biele labute. Aj napriek tomu, že majú "svoje vlastné jazierko" Labutie jazierko, ležiace takmer pri hlavnej topoľčianskej ceste. Posledný aprílový deň bola hladina jazierka čistá. No úplne inak vyzerala na jeseň, v októbri. 9. mája už v parku hrali všetky farby. Niektoré stromy majú žlté a červené lístie nielen na jeseň, ale aj na jar. V areáli s rozlohou viac ako 30 hektárov rastie vyše 200 druhov drevín, z ktorých viaceré sú vzácne a chránené. Niektoré z nich si pamätajú nielen rod Habsburgovcov, ale aj prvého československého prezidenta Tomáša Garriguea Masaryka, ktorý mal v zámku svoje letné sídlo. Okrem javorov či bukov sa tu vyskytujú aj exotické dreviny ako ginko, sofora japonská či céder libanonský. Najzaujímavejších 71 drevín je označených tabuľkami s vedeckým a aj slovenským názvom.
Celý park dotvára spletitý systém chodníkov, zákutí a romantických jazierok. Lavičky, ukrývajúce sa pod korunami stromov, lemujú cestičky a lákajú návštevníkov na oddych. Z každej lavičky sa otvára úplne iný výhľad.
O mesiac neskôr, 6. júna, vyzeral park už zas inak. Ivo chodí do parku najradšej v čase "zlatej hodinky" - pojme známom najmä pre fotografov. Je to približne hodina po východe slnka a približne hodina pred západom slnka. Vtedy sú tiene dlhšie a aj svetlo má teplejšie a mäkšie tóny. Ale v topoľčianskom parku je čas "zlatej hodinky" ovplyvnený tým, že zo západnej strany ho tieni kopec.
Tento rok som prvýkrát obdivovala kvety ľaliovníka tulipánokvetého. Tento dekoratívny strom má zaujímavo tvarované zelené listy. Ale jeho skutočnou okrasou sú 4 až 6 centimetrov vysoké žltozelené kvety vo tvare tulipánu. Spodná časť kalichu je "vyzdobená" oranžovým pruhovaním. Po lete strávenom najmä na vidieku, sme sa na jeseň vrátili domov. A 6. októbra som išla do parku v Topoľčiankach aj ja. Pod zopár stromami sa už začali objavovať opadané listy, ale väčšina lúk bola ešte zelená.
Keď väčšina rastlín končí svoje vegetačné obdobie, začínajú sa vlhké lúky fialovo "jesienkovatieť". Jesienka obyčajná je neobyčajná už svojim životným cyklom. Jej kvety sa objavujú bez listov. Listy sa objavujú až po odkvitnutí. Preto ju v minulosti označovali prirovnaním "lius ante partem" - syn pred otcom. Jesienka má mnoho ľudových pomenovaní, ktoré sa často vzťahujú na to, že sa jedná o kvet bez listov, či neskoro kvitnúcu rastlinu: naháč, sirotka, zimozvesť, zimovít, jeseňka, divá cibuľa (jarné listy pripomínajú cesnak medvedí), jasienka lúčna, podpňovka, ocún, matečník lúčny, šafranica. Angličania majú pre ňu jeden z názvov "nahá dáma" - "naked lady". Na pohľad je nežná, ale svojimi vlastnosťami dokáže byť aj krutá. Je nielen liečivá (napr. pri dne, alebo pri niektorých druhoch leukémie), ale aj prudko jedovatá. Obsahuje jed - alkaloid kolchycín. V starogréckej mytológii je povestná travičstvom čarodejnica Médea z Kolchidy. Na otravu nepohodlných ľudí používala jed z nežnej fialovej jesienky obyčajnej. Preto si ju na jar nesmieme pomýliť s medvedím cesnakom. Nedá sa však uprieť, že jesenné lúky pokryté jesienkovým kobercom sú naozaj veľmi pekné. Len škoda, že mi v zábere stál zanietený fotograf a mne sa nechcelo čakať, kým odíde.
O týždeň neskôr, 16. októbra, sme sa opäť vybrali do topoľčianskeho parku. Vtedy nám už naši mladí posielali zábery zo začínajúcej kordíckej jesene. A my sme ich "hnevali" zelenými zábermi lúk a stromov.
Pod jazierkom s kaplnkou je uprostred lúky druhý najkrajší platan. Aspoň podľa môjho názoru je veľmi pekný. A roky mu budú určite dodávať na mohutnosti a kráse.
Nad záberom z 20. októbra naši Kordíčania len krútili hlavou. Prvé náznaky jesene v topoľčianskom parku sa vôbec nepodobali fotografiám, ktoré nám posielali z Kordíkov.
Kaplnka pri jazierku je staršia ako samotné jazierko. Informácie o tom, kto ju dal postaviť a komu je zasvätená, sa rôznia. Jeden prameň uvádza, že kaplnku dala postaviť dcéra Jána Topoľčianskeho a bola zasvätená Panne Márii. Ďalší prameň pripisuje jej stavbu rodine Keglevichovcov, ktorí ju vraj zasvätili Sv. Vendelínovi, ochrancovi prírody, pastierov a roľníkov. No a tretí prameň predpokladá, že kaplnku dal v roku 1898 postaviť Jozef August Habsburský ako spomienku na vojakov padlých v kurucko-labanskej vojne. Podľa informácie z občianskeho združenia Park Topoľčianky uvádzam: ide o staršiu sakrálnu stavbu. Jej počiatky nie sú ešte úplne objasnené. Najstaršia zmienka o nej je z roku 1738, a vtedy je spomínaná ako kaplnka Sv. Egídia, vylúčený je preto jej mariánsky, či titul Sv. Vendelína, ako pôvodný. Na začiatku 20. storočia bola významne prestavaná a Habsburgovci do nej zadovážili sochu Panny Márie Kráľovnej. Po sprístupnení parku verejnosti v priebehu 20. storočia došlo k chybnej interpretácii výjavu na obraze, ktorý sa vtedy nachádzal v kaplnke. Svätec vyobrazený na obraze bol pokladaný za Sv. Vendelína, a tento titul kaplnke už zostal. Ani údajná kurucko-labanská bitka sa nikdy neodohrávala v okolí kaplnky, keďže v jej blízkosti sa nachádzal rozsiahly a funkčný hospodársky majer.
Tieto tri zábery sú z mojej poslednej októbrovej prechádzky v parku v Topoľčiankach. Do Topoľčianok sme sa vrátili až v novembri. Posledný októbrový týždeň sme si párkrát vyšli aj do Arboréta Mlyňany. Názov je trochu zavádzajúci, pretože katastrálne spadá do územia obce Nová Ves nad Žitavou. Arborétum nás prekvapilo svojou žiarivou farebnosťou. Sýto žltá sa v ďalšej zákrute menila na sýto červenú. Park v Arboréte Mlyňany je naozaj nádherný. Ale po tretej vychádzke som zistila, že je pre mňa fyzicky náročnejší ako park v Topoľčiankach. A čo sa týka prekvapujúcich zákutí a prekvapivých zmien vo farebnosti jesennej prírody, tak by som si ani nevedela vybrať.
Po troch návštevách arboréta sme sa opäť vrátili do topoľčianskeho parku. Začiatkom novembra nás už v ňom privítala skutočná jeseň. S množstvom žltého lístia pod stromami. So zamračenou oblohou a zápasiacim slnkom, ktoré využilo každú príležitosť, keď mohlo nasvietiť búrkové mraky.
Koncom apríla sme videli pri kaplnke úplne iné jazierko. Odrážala sa v ňom nežná zeleň okolitých stromov, kríkov a rozložitej smutnej vŕby. A samozrejme - kačorili sa v ňom kačky. Začiatkom novembra jeho hladinu pokrývala hrubá vrstva napadaného a nafúkaného lístia. Ešte aj kačky si asi povedali, že je pre nich veľmi nepohodlné, pretože sme ich nikde nevideli.
Dva zábery zo 4. novembra majú jesenné farby. Pri našom príchode do parku nebol na sivej oblohe ani náznak slniečka. Naša prechádzka netrvala ešte ani polhodinu a slniečko prezlatilo celú atmosféru.
O štyri dni neskôr sme si vyšli na prechádzku už pred jedenástou. Lákalo nás príjemné slnečné počasie. Ešte aj zelene akoby bolo viac, ako počas búrkovej oblohy len pred pár dňami.
Topoľčianske farebné zátišia.
Vďaka dobrovoľníkom zo záujmového združenia starajúceho sa o park, bola hladina jazierka pri kaplnke znovu "oslobodená". Takmer ani lístok neplával po hladine. A samozrejme to ihneď využili aj kačky, ktoré sa veselo dohadovali a šantili na lesklej hladine jazierka.
Od jazierka pri kaplnke vedie k zámockému kúpalisku spleť chodníkov. Jeden z nich sa hadí popri sýtožltom javore. Práve pod ním bolo ešte pred pár týždňami "pole" fialových jesienok.
Vodný systém, spájajúci veľký rybník s jazierkami, sa kľukatí takmer po celej hornej strane parku. Jedna jeho vetva napája aj zámocké kúpalisko, ukrývajúce sa pod množstvom ihličnanov. Tento rok som ho veľmi málo fotografovala. Bolo to aj tým, že buď bola voda takmer vypustená, alebo hladinu pokrývala jedovatá zelená farba. Takú hladinu som videla veľmi, veľmi dávno na ramene rieky Vltavy pri hrade Zvíkov. Vtedy som sa dozvedela, že to spôsobili sinice. Chodník vedúci od zámockého parku k mohutnému platanu na konci parkovej časti prechádza popod bukovú aleju. Tá je čarovná nielen na jar, ale aj na jeseň. Koruny stromov stojacich po oboch stranách chodníka vytvárajú "krytú vzdušnú chodbu".
Najstaršie okrasné dreviny pochádzajú z rokov 1800 až 1810. Podľa vykonanej inventarizácie drevín bola zistená prevaha listnatých stromov nad ihličnanmi. V pomere 70 : 30.
Uprostred tejto trojice stojí "môj" platan. Vždy som rada, keď sa k nemu dostanem. V novembri už bol takmer bez listov a jeho mohutné konáre pôsobia ako čarodejnícky strom.
Tento rok bol tento javor asi Ivov najfotografovanejší strom. Urobil z neho množstvo záberov zo všetkých strán a pri rôznom svetle. Teraz má problém si medzi nimi vybrať tie najlepšie. Pred pár rokmi sa ma lekár pýtal, ktoré ročné obdobie mám najradšej. S mojou odpoveďou, že je to jeseň a potom jar, nebol príliš spokojný. Kvôli mne nejasnej diagnostike očakával, že moja odpoveď bude znieť - leto, prípadne zima. Ale tieto ročné obdobia nemám rada. V lete neznášam teplo a v zime neznášam zimu. Lepšie povedané - tieto ročné obdobia pretrpím čakaním na jar a jeseň. Jarné a jesenné farby prírody považujem za ničím neprekonateľné.
V anglickom zámockom parku sú nielen labute a divé kačky. Za zámkom, v blízkosti južného jazierka s fontánou, je pod stromami a uprostred kríkov ukrytá pávia voliéra. Vznikla v roku 2014. Vtedy bola vo voliére trojica mladých pávov. Ich chovatelia - topoľčianske Lesy - ich kúpili v bojnickej zoologickej záhrade. Lesníci predpokladali, že časom sa budú pávy voľne pohybovať po celom parku. Pred pár rokmi to tak aj bolo. Neraz sme sa s Ivom bavili na tom, ako sa pávy dokážu aj hodinu pozorovať v lesklých kapotách áut, ako v zrkadle, parkujúcich na zámockom parkovisku. Dosť vzdialenom od voliéry. Teraz je ale vyhradený páví priestor preplnený ďalšími generáciami pávov, ale pávy sa z voliéry do voľnej prírody nedostávajú. Aspoň my sme ich tohto roku ani raz nevideli mimo nej. Začína to byť smutný pohľad. Možno preto už tak často k nim nechodím. Len pár metrov za voliérou stojí pri rázcestí medzi zámkom a hlavným chodníkom vedúcim do stredu parku, obrovský dub. Novembrové slniečko pod ním a na ňom nechalo vyniknúť mojím obľúbeným jesenným tónom.
Novembrový platan pod jazierkom pri kaplnke. Vyzerá úplne inak ako v polovici októbra.
Existujú ľudia, ktorí sa venujú dendroterapii. To som sa dočítala v gúgli. Ja som doteraz nevenovala pozornosťtakejto terapii, ale topoľčiansky jaseň štíhly (ten názov mu naozaj nesedí) ma často láka, aby som sa ho dotkla. Stojí len pár metrov na západ od jazierka pri kaplnke, takže často a rada okolo neho chodím. V severskej mytológii zohráva jaseň dôležitú úlohu. Považujú ho za os sveta, pretože sa v ňom vraj pretína deväť rôznych svetov - nielen ľudí, ale aj elfov, trpaslíkov a iných mytologických bytostí. Jaseň je pre severanov symbolom plynutia času a prepojenia minulosti i budúcnosti. Je pre nich dôležitý nielen pre impozantný zjav, ale aj pre jeho liečivú silu. V mytológii sa stal alegóriou večného života. Jaseňové drevo sa používalo na veštenie a vyrábali sa z neho amulety aj magické nástroje.Dokonca ho používajú aj pri liečbe reumy. Mne však imponuje najmä jeho krása. Ale pre istotu začnem hľadať nejaký amulet vyrobený z jaseňového dreva. Hlavná aleja, vedúca od zámku do stredu parku, je z oboch strán lemovaná červenými bukmi. Ich listy bývajú koncom jari až tmavo fialové. Takže ma neprekvapuje, že som ich v gúgli našla pod názvom buky purpurové.
Moja mama niekoľko rokov pracovala v malej opravovni obuvi v Topoľčiankach. A aj preto som do parku a aj do žrebčína chodievala už od detstva. Odvtedy si pamätám, že červené buky majú asi meter nad koreňmi výraznú ryhu. To vraj bolo z toho dôvodu, že červené buky boli naočkované na inom druhu bukov. Teraz som ale nikde nevygúglila o tom žiadnu zmienku.
Z jazierka pri kaplnke vyteká voda smerom k južnému jazierku s fontánou, ležiacom pri voliére s pávmi. Väčšina kanálov parkového vodného systému je vyhĺbená v zemi bez akejkoľvek opory. Ale časť od jazierka je vyložená kameňmi. A sú v ňom aj malé vodopády.
24. novembra bol slnečný deň a jazierko pri kaplnke bolo plné kačiek. Z Kordíkov sme už dostávali zasnežené zábery, takže naši mladí si mysleli, že im posielame "staré" fotografie.
Aj tento záber patrí medzi "provokačné". Tiež je z 24. novembra. V tom čase už začínal kordícke lúky pokrývať sneh. Naša dcéra sa po dokončení štúdia rozhodla zostať v Banskej Bystrici. Už vtedy som "lamentovala", že ide bývať na "sibír". O pár rokov neskôr sa naši mladí presťahovali do Kordíkov. No a to je už z môjho pohľadu naozaj "sibír". Sneh prichádza v novembri (niekedy aj koncom októbra) a odchádza v máji.
14. decembra, v utorok, sa ochladilo už aj u nás "na dolniakoch". V parku nás čakal namiesto vodnej plochy tenký ľad. A v jazierku pri kaplnke nebolo po kačkách ani stopy.
Dokonca sme kde-tu videli aj trošku snehu. Snehuliaka by sme z neho však ťažko postavili. Ani takého maličkého, akého nám na zábere z Kordíkov poslala naša vnučka. V sobotu, 18. decembra, sa ľadík začal strácať a znovu sa objavilo aj pár otužilých kačiek. Vtedy sa s topoľčianskym parkom prišli rozlúčiť aj naši mladí.
O týždeň neskôr, na záver vianočných sviatkov, 26. decembra nás do parku "vytiahlo" slnečné počasie. Prešli sme sa po našich obľúbených miestach, ktoré vyzerali zas inak. Pokrývala ich tenká, ale takmer súvislá vrstva sniežiku.
Jazierko medzi smutnou vŕbou a kaplnkou je takmer vždy prvým miestom, pri ktorom zastaneme.
"Môj" jaseň štíhly bol mojou druhou zastávkou len pár dní pred koncom roka 2021. Nemohla som ho v žiadnom prípade obísť. Nemám ešte talizman z jaseňa, no možno bude stačiť, keď sa okolo neho aspoň vždy prejdem.
Tento strom som fotografovala aj na konci roka 2020. Vtedy bolo okolo neho podstatne viac snehu. Ukrýva sa v malom údolí medzi zámockým kúpaliskom a čarovným platanom.
"Čarodejnícky" platan - je posledné (podľa jazykovedcov ostatné) dva roky pre mňa miestom návratu. Ivo sa ma často pri prvom jazierku pýta - pokiaľ dnes chceš ísť? No a dnes som sa cítila tak dobre, že som mu hneď vedela povedať - až k platanu. Už vie, čo to znamená. Bude to jedna z dlhších prechádzok.
Pri ceste od platana som uvidela Iva v "plnej zbroji". Našiel si svoj fotografický námet. Ale môj nie je určite menej zaujímavý. Len jeho záber bude kvalitnejší.
27. decembra 2021 som urobila posledný záber v ráme môjho jaseňa. Uprostred lúky pod jazierkom sa v slniečku vyhrieval platan číslo dva (podľa rebríčka mojich obľúbených stromov v topoľčianskom parku). V závere "skladania" tohto albumu som skonštatovala, že jazierko pri kaplnke bolo v tomto roku mojim najčastejším fotografickým motívom. Možno aj preto, že na každej prechádzke sa pri ňom zvyknem zastaviť. Nielen kvôli oddychu, ale najmä preto, že ma vždy dokáže prekvapiť zaujímavou a meniacou sa atmosférou. No a samozrejme je to aj jaseň a platan na konci anglického parku. Pri jazierku so smutnou vŕbou sa s Ivom zvykneme rozchádzať a schádzať. Pri ňom sa aj rozhodujem, kam až na prechádzke zájdem. Pôvodne som chcela tento album zamerať len na parkovú časť. Ale park v Topoľčiankach je súčasťou zámockého areálu. Preto som pri jednej z mojich tohtoročných decembrových prechádzok obišla aj veľký a aj malý zámok a urobila pár záberov.
Anglický park, ktorému som venovala tento album, sa rozprestiera okolo zámku. Pôvodne tu stál gotický vodný hrad a neskôr renesančná pevnosť. Začiatkom 19. storočia (1818 - 1825) dal vtedajší majiteľ gróf Ján Nepomuk Keglevich de Buzin, jeden z vlastníkov zámku a panstva v Topoľčiankach, jeden zo zámockých traktov prestavať. Podľa informácie z občianskeho združenia Park Topoľčianky klasicistická prestavba zámku predstavuje dobrý príklad využitia starších častí zámku. V rámci tejto prestavby gróf Ján Nepomuk nedal zbúrať celé južné krídlo zámku, ako sa tvrdilo, ale ponechal niekoľko jeho častí (dodnes viditeľných z nádvoria, exteriéru a vo vnútri) a tieto citlivo zakomponoval do novostavby honosného klasicistického priečelia. Toto klasicistické priečelie je považované za jedno z najkrajších a najčistejších architektonických prejavov klasicizmu na Slovensku. Z klasicistického zámockého krídla sa postupne stalo múzeum. Jeho návštevníci môžu obdivovať bohatú knižnicu s vyše 14-tisíc zväzkami, ktorá je jednou z mála zachovaných zámockých knižníc na Slovensku. Pozornosť si zaslúži aj dobový interiér a vzácny nábytok zo 16. až 19. storočia s prekrásnou obrazovou výzdobou a so zbierkami keramiky a porcelánu (ide o jednu z najväčších zbierok keramiky na Slovensku). Od roku roku 1923 do roku 1933 sa stal zámok aj s priľahlým parkom letným sídlom prvého československého prezidenta Tomáša Garriguea Masaryka. Počas desiatich rokov sem pravidelne prichádzal. Každý rok na dva mesiace. Obvykle na august a september.
Okrem javorov, jaseňov či bukov a rôznych ihličnanov sa v zámockom vyskytujú aj exotické dreviny. Donedávna k tým najcennejším patril aj stotridsať ročný sekvojovec mamutí, ktorý bol zároveň jednou z hlavných dominánt parku. Stál pred priečelím zámku. Koncom 20. storočia však do jeho vrcholu udrel blesk. Odvtedy postupne chradol a v roku 2020 úplne vyschol, preto ho Lesy spílili. Našu rodinu k sekvojovcu viaže ešte jedna udalosť. V roku 2001 sa naša dcéra vydávala v sále pod zámockou kupolou. Počas svadobného popoludnia fotograf odviedol novomanželov do zámockého parku. Jedna z fotografií zachytáva našu dcéru, sediacu na bočnom výbežku vtedy ešte celej sekvoje.
Pohľad na východný trakt zámku, v ktorom mal apartmán aj T. G. Masaryk, som zachytila z chodníka vedúceho od zámockého parkoviska k poľovníckemu zámočku.
V roku 1910 dal v parku neďaleko zámku vybudovať Jozef Augustín Habsburg Poľovnícky zámok. Autorom projektu poschodovej secesnej budovy so štvorcovým pôdorysom bol maďarský sochár Koloman Gerster. Poľovnícky zámok má na východnej fasáde na nárožiach dve okrúhle vežičky. Je zaradený medzinárodné kultúrne pamiatky. Dnes ponúka hosťom nadštandardné ubytovanie v štyroch apartmánoch zariadených historickým nábytkom. Z východných okien zámočku vidno originál plastiky Medveďa s muflónom od Alojza Štróbla. Dočítala som sa, že dielo Medveď s muflónom (1909) bolo inšpirované poľovačkou u grófa Andrássyho v Betliari, počas ktorej Alojz Štróbl zhotovil sadrový odliatok uloveného medveďa. V betliarskom parku bola socha pôvodne aj umiestnená. Neskôr sa odtiaľ presťahovala do topoľčianskeho parku. Do roku 1994 stála táto plastika pri zámockom kúpalisku.V roku 1993, v noci z 30. na 31. decembra, vložili vandali do pootvorenej tlamy zábavnú pyrotechniku, ktorá medveďovi odtrhla hlavu. Po jej oprave (v roku 2006) ju lesníci už nevrátili na pôvodné miesto pri kúpalisku uprostred parku. Kópiu Medveďa s muflónom umiestnili medzi budovu riaditeľstva Lesov Topoľčianky a poľovnícky zámoček. Jej opravený originál umiestnili do vstupnej haly poľovníckeho zámočku. Ale ani Betliar nezostal bez štróblovho Medveďa. Jeho ďalšia kópia sa nachádza pred budovou Lesnej správy v Betliari.
Na južnej strane zámočku si našla svoje miesto ďalšia plastika Alojza Štróbla. Alojz Štróbl (1856-1926) bol významný európsky sochár pochádzajúci z Kráľovej Lehoty. Jeho socha Naša matka (1896) bola pôvodne navrhnutá ako pomník na hrob matky, dnes je považovaná za vrchol uhorského sochárstva 19. storočia a je evidovaná v parížskom Louvri ako výtvor patriaci medzi najdokonalejšie sochy sveta. Topoľčiansky park zdobia tri štróblove plastiky. Zhasínajúci jeleň (1900), je druhým z nich. Pôvodne bol umiestnený na nádvorí kaštieľa v Stupave a istý čas sa nachádzal pod stavebným odpadom na Zvolenskom zámku. Až potom si našiel dôstojné miesto v topoľčianskom parku. Plastiky Alojza Štróbla v Topoľčiankach patria medzi národné kultúrne pamiatky.
Ranený diviak (1902) mal byť pôvodne súčasťou súsošia Studňa kráľa Mateja v Budíne, nakoniec ho Alojz Štróbl venoval priateľovi z Annavölgy. Bronzová verzia je umiestnená v parku v Tate a odliatok zo sivej zliatiny sa nachádza pred Strednou lesníckou školou v Liptovskom Hrádku. Bronzové kópie z r.1973 si našli svoje miesto pred galériou v Liptovskom Mikuláši a v topoľčianskom parku, na svahu nad severozápadnou stranou poľovníckeho zámku. Týmto záberom som ukončila moju "prechádzku" po topoľčianskom parku. Rok 2021 nám znova neumožnil cestovať za hranice "našich možností" a rozumu. Ale to nám nebránilo spoznávať a obdivovať veci a prírodu okolo nás. Často nás prekvapí, čo všetko ešte nevieme, alebo na čo sme už zabudli. A to nás motivuje objavovať nové a znovuobjavovať staré miesta. Rok 2021 mal aj svoju inú tvár. Nielen tým, že nám okolnosti neumožnili cestovať. Bol aj rokom, keď som opäť cítila lásku, starostlivosť a pomoc mojich mne najbližších ľudí a našich priateľov. Pri tvorbe tohto albumu som na nich často myslela. Pretože boli pre mňa "vodou, ktorá robí všetko preto, aby ma udržala nad vodou".
V Sixtínskej kaplnke namaľoval Michelangelo Buonarotti výjavy z knihy Genezis. Stvorenie Adama patrí k mojim najobľúbenejším obrazom, ktoré tento autor vytvoril. Vo filme V službách pápeža mám rada scénu, ktorou režisér Carol Reed v mramorovom lome v Carrare pomocou oblakov na oblohe predznamenáva, čo bude jednou z tém Michelangelovej maľby v Sixtínskej kaplnke pri diele, ktoré nechcel maľovať. Prsty Ivovej a mojej dlane sa v tenkej vrstve snehu na lavičke v topoľčianskom parku nespájajú, ale spoločne nám všetkým želáme iskru, múdrosť a najmä zdravie v roku 2022. |
|
Potulky po Európe - hlavná stránka Vydal: Zlatomoravecký spisovateľ, Zlaté Moravce 2023 |
