Na toto by som nemal nervy!

Prológ -> Cesta do Sieny -> Nový objav v Siene -> Vidieť Neapol a zomrieť? -> Costiera Amalfitana -> Plavba do Sorrenta -> Festivalové Ravello -> Z Kampánie do Toskánska -> Finále našej dovolenky - Selva Val Gardena -> Záver

Prológ

 

Naše predvlaňajšie predsavzatie – chodiť na kratšie a bližšie dovolenky - dostalo v tomto roku poriadny výprask. Skonštatovali sme, že nám vydržalo len rok. Vlani. A teraz sa u nás prejavili abstinenčné príznaky.
„Čo keby sme išli aspoň na pár dní do Benátok a spojili to s Dolomitmi?“
Táto Ivanova otázka ma naozaj nenechala chladnou a nevšímavou. Hneď som tušila, že aj jeho túlavé topánky sa dávajú do pohybu. Asi mal ešte v čerstvej pamäti našu cestu zo Spiazzi cez Val Gardenu, keď sme sa vracali zo severného Talianska domov.
A asi nezvládol to, že prvýkrát po dlhých rokoch som nebola iniciátorom tejto témy. Veď prešlo aj obdobie vianočných a novoročných sviatkov, podarilo sa mi dopísať knižočku o vlaňajšej dovolenke v čarovnej Borovnej a už tu bol február a čas našich narodenín a my sme ešte nemali žiaden plán.
„To nie je zlý nápad. Nie je to ani tak ďaleko. Keby sa čokoľvek stalo, za pár hodín sme doma. Skúsim vybaviť ubytovanie v Mire?“
Mojej lepšej polovičke zasvietili oči.
„Za pokus nič nedáme.“
Bolo na ňom vidno, ako je spokojný sám so sebou, že ma tak ľahko nalomil. Čo v mojom prípade nie je žiaden problém, pretože sa riadim heslom:
„Dajte mi hodinu a odchádzam.“
S tou hodinou som to určite prehnala, ale deň, maximálne dva, na zariadenie všetkého potrebného by mi mohli stačiť. V prípade potreby a za výdatnej pomoci všetkých blízkych by som to dokázala aj za kratší čas.
Koncom februára som sa dozvedela, že ubytovanie v benátskej Mire nám padá. Až v piatom e-maili som sa od Adriany dozvedela, že náš obľúbený hostel rekonštruujú a preto to tento rok nie je možné. Dovtedy sa ma snažila presvedčiť, aby sme využili ubytovanie vo Vicenze, ktoré má tak isto na starosti. Opísala mi všetky výhody ostella Olimpico, dobré spojenia do Benátok, možnosti parkovania, že som sa už skoro nechala nahovoriť. Možno aj z toho dôvodu, že do tohto severotalianskeho mesta sa nám ešte nepodarilo zájsť. Palladiova Villa Capra, známejšia pod menom La Rotonda a Basilica Palladiana na Piazza Signori sú opisované vo všetkých bedekroch. O Andreovi Palladiovi sa píše ako o poslednom veľkom majstrovi vrcholnej renesancie a to sa mi videlo dostatočne dobrým dôvodom, aby sme prekonali prekážky spojené so šesťdesiat kilometrovou vzdialenosťou od Benátok. Keď ma prešla prvá vlna nadšenia, začala som si uvedomovať všetky nevýhody.
Dve až tri hodiny v aute alebo vo vlaku.
Neskoré príchody do Benátok a naopak skoré odchody z nich.
Ostello di Mira aj s Adrianou Amorim  nás rozmaznalo.
V jednom sme boli rozhodnutí. Rok 2010 sa bude niesť v talianskych farbách. Ale kde zakotvíme? Ivana to samozrejme ťahalo do Toskánska. Ako naplniť jeho fotografické očakávania a moju záľubu v poznávaní niečoho nového?
Jedine, ak pôjdeme do Cinque Terre alebo Positano.
Do týchto oblastí som nasmerovala ďalšie hľadanie ubytovania. Ako prví sa mi ozvali z hostela v Agerole, ležiacej v strede sorrentského polostrovného trojuholníka. V deň mojich narodenín som dostala odpoveď:
„Ciao,
máme k dispozícii dvojposteľovú izbu v našom hosteli od 14. júla do 20. júla 2010, cena je 16 euro na osobu a deň, vrátane posteľnej bielizne, horúcej vody, kuchynského vybavenia, súkromnej kúpeľne s uterákmi. Budeme šťastní, keď prídete do nášho hostela.
Tešíme sa na Vašu správu.
Ciao Annamaria
Ďalšie informácie na www.beatasolitudo.it .“
Vzala som to ako narodeninový darček. A keďže bol piatok, mohla som to osobne oznámiť aj Ivovi. Ale nie po telefóne. Od môjho polnočného nedeľného príchodu do  Bratislavy, do konca pracovného týždňa aktívne podporujeme jedného z mobilných operátorov našimi dlhými večernými telefonickými rozhovormi. V tomto prípade som si nenechala ujsť, oznámiť mu to osobne. 
„Ivko, mám prekvapko. Budeš vidieť Positano.“
Ešte mi len otváral dvere a už som musela vyzradiť pravdepodobný cieľ našej dovolenky. Chvíľku zostal stáť, zjavne neschopný nájsť vhodné slová, ale nakoniec predsa len prišiel k reči.
„Ty dokážeš človeka naozaj prekvapiť. A chceme ísť až tak ďaleko? Vybaľ sa, navečeriame sa a potom sa porozprávame.“
Po skvelej večeri, ktorá pri mojom príchode dobublávala na sporáku, a dobre chladenom pive som mu zreferovala bohatú celotýždňovú komunikáciu s hostelmi na severe a juhu Talianska. Ukázala som mu ostello Beata Solitudo a prečítala, čo sa o ňom píše:
„Krištáľovo čistá modrá voda Tyrhénskeho mora, jedného z najslávnejších morí a zelený balzam pohoria Mount Faito na najvzdialenejšom okraji Sorrentského polostrova, obkolesuje agerolský hostel, prestavaný z koniarní, patriacich k zámku rodiny Avitabileovcov. Vytvára vhodné podmienky pre denné výlety pozdĺž amalfského pobrežia.“
„No, čo povieš? Ideme? Mám im to potvrdiť?“
„Nevyzerá to zle. Idem zobrať mapu.“
O chvíľu sme sa už obaja nakláňali nad mapou, rozloženou cez polovicu izby a mne začal prechádzať mráz po tele. Agerola bola tak ďaleko od Zlatých Moraviec. Vo svojej cestovateľskej eufórii som si to ani neuvedomila, kým som to neuvidela na vlastné oči.
„Asi som to prehnala! Je to strašne ďaleko.“
Ivo, zahĺbený do mapy, chvíľu neodpovedal.
„Čo keby sme to spojili s ubytovaním v Siene?“
Vidina toho, že by aspoň na chvíľu mohol obdivovať toskánsku krajinu, dokonca v nej aj zastať a fotografovať, ho donútila hľadať riešenia.
Vzali sme si kalendár a začali sme plánovať.
„Čo by si povedal, keby sme vyrazili v pondelok večer? Dvanásteho?“
„Dobre. Trinásteho prídeme do Sieny, štrnásteho do Ageroly a cestou domov by sme sa mohli zastaviť v Dolomitoch. Skús to voľajako zorganizovať.“
Už dávno som nepočula takéto slová. Väčšinou dostávam hrešenie za hyperaktivitu a preorganizovanosť. A tu zrazu toľká benevolencia.
Vtedy som si spomenula na našu skúsenosť z jednej z našich prvých talianskych dovoleniek – Rím, Neapol, Pompeje, Capri. Na okamih, keď som hlasovala za to, aby sme si po pompejských vykopávkach vzali sprievodcu. Dodnes si pamätám, ako som s hundraním argumentovala a protirečila šetrivcom z našej tipturáckej skupiny:
„Už nikdy sa sem, do takej diaľky, nedostanem, tak aspoň chcem vedieť, čo tu je.“
„Ivko, keď už ideme absolvovať takú dlhú cestu, nebolo by dobré, keby sme tam uvideli všetko, čo je hodné vidieť? Bude nám stačiť šesť nocľahov? To máme len päť čistých dní.“
Siahol po bedekroch, prečítal si informácie, poprezeral si ešte raz dvestodvadsaťpäťtisícový atlas Talianska a skonštatoval:
„Máš asi pravdu. Ak sa bude dať, predĺž Agerolu o jeden deň.“
O týždeň neskôr som prišla s potvrdenými ubytovaniami.
Najskôr som napísala Annamarii do ostella Beata Solitudo. Odpoveď bola nielen rýchla ale aj veľmi priaznivá:
„Ciao,
OK, rezervujeme Vám izbu na sedem nocí.
Ďakujem.
Ciao Annamaria.“
Potom som začala zabezpečovať siensky hostel, odkiaľ som dostala expresnú správu od Paola:
„Milí priatelia,
veľmi dobre si Vás pamätám. Žiaden problém. Chcete tu stráviť len jednu noc?
Teším sa, že sa opäť uvidíme.“
Hneď som začala premýšľať. Ozaj, prečo len jednu noc? Do Sieny prídeme poobede unavení a ďalší deň budeme musieť ihneď ráno vyraziť smerom na Neapol. Z Toskánska mať veľa nebudeme. Čo tak prespať v Siene aj cestou späť? Na otázku, či môžeme u nich prespať nielen trinásteho ale aj dvadsiateho prvého júla, som dostala kladnú odpoveď od neznámeho recepčného:
„Zdravím Vás,
potvrdzujeme Vašu rezerváciu. Len Vás prosíme, aby ste sa u nás 21. júla 2010  zaregistrovali do 16,00 hodiny (posledný termín). V prípade, že do tohto času neprídete, budeme považovať Vašu rezerváciu za zrušenú, či nepotrebnú. V prípade, že prídete neskôr, pokúste sa nám v ten istý deň pred 16,00 hodinou zavolať na číslo 0577-52212.
Určite sa nám ozvite 13. a 21. júla.
Tešíme sa na stretnutie.
S pozdravom.
Chýbalo meno, ale spôsob prejavu nám pripomenul Paola spred pár rokov. Ten bol ešte prísnejší.
Deväť nocľahov som mala vybavených. Už som musela nájsť len vhodné ubytovanie v Dolomitoch. Napísala som do troch hostelov. V Santa Giustine. Tí mi neodpovedali dodnes. V Bassane del Grappa. Tí už boli v našom termíne obsadení. V Rivamonte Agordino. Na konci marca potvrdili naše ubytovanie na druhý pokus.
Na začiatku apríla sme opäť zasadli nad mapu. A skonštatovali sme, že naše posledné dva nocľahy nemajú ideálnu polohu. Boli príliš ďaleko od fotografických cieľov  mojej drahej polovičky. Ale aj napriek tomu som dostala od neho pochvalu.
Plán dovolenky sa Ivovi čím ďalej, tým viac páčil.
To bola pre mňa výzva a bez toho, aby som niečo Ivovi povedala, začala som hľadať nové možnosti ubytovania. Tentoraz nie v hosteloch, ale v penziónoch troch dediniek, ležiacich priamo vo Val Gardene. V Ortisei, v Santa Cristine a v Selve Gardene. S potvrdením ubytovania sa mi štvrtého mája ozvala pani Perathoner z penziónu Udera.
„Milá pani a pán Meňhartovci,
malý apartmán nie je voľný od 22. do 24. júla, ale môžem Vám ponúknuť toto:
malú izbu s dvoma posteľami, umývadlom a TV, sprchou a WC. Je tu možné variť. Cena na osobu a deň je 21 Euro bez obsluhy alebo 25 Euro s raňajkami.
Dúfam, že budete mať pekné počasie v našich horách.
Srdečný pozdrav,

pani Perathoner.“
Keď nebude malý apartmán, bude nám dobrá aj malá izba. Veď to budú len dve noci. Ešte som rýchlo napísala e-mail do ostella v Rivamonte, poďakovala som sa im a oznámila som, že sa nám zmenil plán.
            Mesiace máj a jún prebehli veľmi rýchlo. Mne vďaka sústavnému cestovaniu medzi Bratislavou a Zlatými Moravcami, ktoré sa mi nepodarilo zmeniť ani po trojročnom atakovaní domácej pôdy. Všadeprítomný smer či nesmer vládol všetkému. Všetkému čo je na zemi, nad zemou a určite aj pod zemou. Presvedčil ma, že proti betónovému múru, vystuženému oceľovou armatúrou, sa ísť nedá. Takže som pomaly ale isto prichádzala k rozhodnutiu, že po absolvovaní tejto dovolenky pôjdem radšej, po štyridsiatich rokoch práce, na zaslúžený odpočinok. Skôr, ako by som to v slušnejšom svete spravila.
Je tu čudná doba, ktorá ma núti v poslednom čase čoraz častejšie citovať Zdeňka Svěráka z filmu Vratné lahve:
„Ja už to nebudu dělat. Já už tady nejsem rád.“
Ivo zvládol máj a jún v maturitnom a koncoročnom zhone. Na rozdiel odo mňa, svoju prácu vykonáva stále rovnako rád. Keby to záviselo od neho, náš štát by mohol kľudne predĺžiť vek odchodu do dôchodku aj o desať rokov.
            Štyri dni pred našou dovolenkou som napísala e-mail do ostella Guidoriccio a Beata Solitudo a oznámila som im, že naozaj cestujeme a v ktoré dni prídeme. Takisto som napísala správu aj pani Perathoner.
Za krátku chvíľu sa mi všetci traja ozvali.
Zo Sieny:
„Hello
OK, výborne, želáme Vám peknú cestu.
Paolo.“
Z Ageroly:
Ciao,
ok, uvidíme sa v stredu,
ciao Annamaria.“
Zo Selvy:
Milá pani Menhartova,
to je v poriadku, želáme dobrú cestu.
Srdečný pozdrav
Mrs. Perathoner.
Po takýchto želaniach nám nezostávalo nič iné, len veriť, že táto talianska dovolenka bude skvelá. V nedeľu večer sme si na to pripili slovenským vínom. Ivo červeným a ja bielym.
 
 

^^ na začiatok

Cesta do Sieny

 

            V pondelok ráno, v deň nášho odchodu, sme sa vybrali každý za svojím cieľom. Ivo ešte na pár posledných nákupov. Pre nás čerstvé pečivo na cestu. Pre mamu chlieb, jogurty, syry. Ostatné veci jej dá chladnička, mraznička a záhrada. Ja som sa ešte vybrala do lekárne. Doplniť lieky a leukoplasty, ktoré je dobré mať poruke. Hoci len tak, pre istotu. Aby sme ich nemuseli komplikovane zháňať ako vlani v Pelhřimove. Pritom išlo o obyčajné živočíšne uhlie. No a samozrejme, zastavila som sa ešte v kozmetike, aby som bola krásna a dokonca som si dala urobiť japonskú manikúru. Prvýkrát v živote. Takto som ešte pred žiadnou dovolenkou nehýrila. Myslím tým z hľadiska časového, nie finančného. V posledných rokoch sa naše odchody niesli v znamení pokazenej pračky alebo chladničky, zamknutého auta, Ivovho zapáleného oka, môjho zapáleného oka, maminho hexenšusu. Dokonca jeden rok som si bola dať vybrať na chirurgii kliešťa zo zvlášť nedostupného miesta. Aspoň pre mňa, ktorá už dávno nie som v pozícii hadej ženy. Tento rok zatiaľ všetko fungovalo. Dokonca aj my traja. Osemdesiatštyri ročná Ivova mama, Ivan a ja. Jediným mráčikom na oblohe bolo to, že môj drahý manžel prišiel nielen z nákupov, ale aj z jeho dovozu do Vozokán domov skôr, ako ja z môjho okrášľovacieho turné. A to som sa mu ani nemala odvahu priznať, kde som sa túlala. Po prvé – bolo to zbytočné, pretože to na mne ani nezbadal. Po druhé – chcela som sa vyvarovať jeho sarkazmu.
„Myslíš, že ti je to niečo platné?“
Takejto vete sa viem po tridsiatich šiestich rokoch manželstva úspešne vyhnúť. Aj za cenu toho, že tentoraz bol minimálne dve hodiny nevrlý. Chvíľu vyrábal napätie, ktoré by udržalo pri živote aj štyridsať wattovú žiarovku a v absolútnej tichosti pripravoval na cestu nápoje a cestovnú chladničku. Ja som medzitým podľa môjho osvedčeného zoznamu dobalila batožinu a naplnila bagety samými dobrotami. Z pokleslej literatúry ale aj zo životných skúseností viem, že láska a dobrá nálada idú naozaj cez žalúdok. Okolo tretej sme ešte na chvíľu zaľahli do postele, aby sme načerpali aspoň trochu energie. Vedela som, že najmä ja ju budem potrebovať. Ivo je nanešťastie šoférsky nezmar. Tam, kde ja končím, tam on ešte len začína. Hovorím tomu, že šoféruje až do môjho omdletia.

O pol siedmej sme začali záverečnú fázu prípravy na odchod. Keď sa nám už do kufra nášho auta naozaj nič nezmestilo a v byte nezostalo nič, čo sme si chceli so sebou vziať, prekontrolovali sme všetky okná, zásuvky, vodné kohútiky, vybehla som ešte na štvrté poschodie do Prochovníkov. S Magdalénkou a Julom sme boli dohodnutí, že sa nám postarajú o náš banánovník, juku, benjamína, kaktus a sloniu nohu. Kde sú tie časy, že počas našej dovolenky nám chodieval vetrať a polievať kvety Ivov otec alebo mama a v deň nášho večerného návratu nám nechávali v chladničke dva litrové poháre plnenej papriky a čerstvý chlieb. Posledné roky to mama rieši tým, že nám pri našom odchode podáva krabicu výborných koláčov. Ani tohto roku to nebolo inak. Tentokrát to bol ženský vrtoch, ktorý sme od nej dostali na cestu, keď sme sa s ňou prišli rozlúčiť. Ivo ju ešte naposledy preskúšal a poučil, čo má robiť, keby vypla elektrina. Ja – ako rodinne známy odporca záhrady – som jej urobila prednášku na tému: Z áhrada nie je dôležitá. Keď budú vysoké teplá, je potrebné sedieť alebo ležať vnútri.

O trištvrte na osem sme ju cmukli na obe líca, zakývali a nasadli do auta. Na tachometri sme mali dvanásťtisíctristotridsaťtri kilometrov. Ešte sme boli v známom chotári a už sme blúdili. V Tesárskych Mlyňanoch. Vďaka začínajúcej výstavbe rýchlostnej cesty sa nám podarilo vyjsť na hlavnú cestu až na druhýkrát. Čo nás čaká ďalej? Na to nám mala dať odpoveď babena z navigácie.

Keď som si od februára opakovane prezerala atlas na stranách, kde bol znázornený Sorrentský polostrov, dochádzala som k presvedčeniu, že tentoraz sa vážnym komplikáciám pri navigácii nevyhnem. V jeden májový piatok som zbadala na prednom skle auta môjho spoluinternatistu a spolucestovateľa medzi Zlatými Moravcami a Bratislavou nový predmet.
„Peťo, ty si kúpil navigáciu?“
„Áno. Tento týždeň. V tescu je akcia. Zíde sa.“
Začala som v duchu rozmýšľať. Petrovi sa zíde na Slovensku a my ideme do neznámej Kampánie len podľa mapy. To asi nie je dobré riešenie.
Po príchode domov som túto otázku otvorila pred Ivom.
„Už som aj ja nad tým rozmýšľal. Asi by sme ju mali kúpiť.“
Zavolala som Kike a poprosila som ju, či by nešli s Peťom do tesca a nepozreli sa na akciu, o ktorej hovoril môj spolucestujúci a takmer kolega.
Na druhý deň som sa dozvedela, že by to nebol dobrý nápad. Akciový tom-tom nemal takú výbavu a také mapy, aké by boli dobré pre naše cesty.
„Mami, urobíme to takto. Vyberieme niečo, čo bude spĺňať vaše potreby. Ty dáš toľko peňazí, za koľko ste plánovali kúpiť tom-toma a my doplatíme zvyšok. Dede to dostane od nás k meninám.“
Veľmi sa mi páčila táto ponuka. A bez váhania som na ňu pristúpila. Pre istotu som si ešte overila, koľko to nové čudo bude stáť, aby sme nezruinovali našich mladých.
Týždeň pred našim odchodom dostal Ivo darček. Samozrejme, že to okomentoval.
„Budem ťa ešte vôbec potrebovať?“
Ale už cestou z Banskej Bystrice zistil, že áno. Navigácia nás za Žiarom nad Hronom zaviedla do poľa. Na úseku, kde stavajú nový kus diaľnice. Stratila hlas a beznádejne mlčala, dokonca ani neprepočítavala.
            Takže sme sa už nečudovali, že nám ani pri Tesárskych Mlyňanoch nepomohla. Ale za to určite tiež nemohla. To len stavbári nedodali satelitu najnovšie informácie o obchádzkach po bočných dedinských cestách v našom okrese. Nakoniec sme sa predsa len ocitli v kolóne áut smerujúcich do Nitry. Na slovnaftáckej benzínke sme uvideli reklamu:
„Tu predávame rakúske diaľničné známky.“
S kalendárom v ruke som kúpila hneď dve. Jednu som dala štiknúť s dátumom dvanásteho júla a druhú s dátumom dvadsiateho druhého júla. Podľa nášho plánu sme sa mali vracať domov až dvadsiateho štvrtého. Obidve známky som prekontrolovala a jednu z nich som ihneď na parkovisku nalepila do ľavého horného rohu predného skla.
Ešte šťastie, že počúvam našich služobných vodičov. Na jednej z našich viedenských ciest nám náš šofér hovoril o diaľničných kontrolách zameraných na známky. A vtedy som zistila, že my ich každý rok lepíme zle. Tie rakúske. Vždy sme ich lepili na pravú stranu. Pod slovenskú. Keď som sa spýtala prečo je to tak, dostala som odpoveď:
„Aby videli aj z oproti idúceho auta, či je známka nalepená.“
Hoci neviem, akú to má logiku na diaľnici, kde žiadne protiidúce auto nemáme možnosť stretnúť. Teda, za normálnych okolností.
Pred Bratislavou som ešte zavolala Kike, aby sme si vypočuli najnovšie, a na dva týždne aj posledné správy o Nininom pobyte v tábore. V lete už nebola škôlkárka, ale trávila svoje predprázdniny v dvoch táboroch. Oba boli zamerané na šport. Jeden na tenis a druhý na basketbal. Ale dá sa očakávať iné zameranie, keď oba tieto športy favorizuje a úspešne zvláda aj jej tatko?

Ja nedokážem prijať loptičku ani na sieť rakety. Možno na hranu. Dvakrát v živote som sa pokúšala postaviť na tenisový dvorec. Ale okrem prihrbeného postoja mi nič iné nešlo. A trafiť tou obrovskou ťažkou loptou do basketbalového koša? To by som dokázala len vtedy, keby bol pol metra predo mnou a vo výške mojich rúk.
Jediné, čo ma v mladosti bavilo, boli behy. Nie za chlapcami. Na stredné trate. Dokonca mi zostali aj nejaké medaily zo školských a táborových časov. Mala by som ich začať pomaly hľadať a leštiť, aby mi vnučka verila, že som nebola vždy také športové nemehlo, ako to dnes vyzerá. Keď tak rozmýšľam, ešte aj vo svojej štyridsaťpäťke som v neskorých nočných hodinách takmer pravidelne chodievala krúžievať na ovál školského ihriska, ktorý sme videli z nášho balkóna. Ivo vždy zodpovedne kontroloval, či som ešte živá. Potme som sa bála behať, ale za dňa to zas malo priveľa divákov. A niektorí z nich mi odporúčali ísť radšej robiť do vinice, ako takto plytvať energiou. Väčšinou to boli tí, ktorí nebezpečne balancovali na bicykloch, keď sa z viníc vracali domov. Musím však priznať, že vo svojom zrelšom veku som už nebehávala pretože by ma to bavilo. Brala som to ako daň za moje maškrtnícke a labužnícke sklony.

Ninin pozitívny prístup k životu zabezpečuje, že sa jej páči všade. Takže tomu nebolo inak ani v prázdninových táboroch, o čom nám stihla do telefónu poreferovať. Telefonáty s našou vnučkou sú úžasné. Má dve polohy.
Buď nevie kedy prestať: „A vieš, babí, ešte som ti nepovedala ..., a môžem ti povedať básničku? ... a dáš mi ešte dedenka?“ alebo mi stručne oznámi: „Babí, musím sa ísť hrať. Tak ahoj.“
Tento telefonát patril k tej druhej.
„Ninka, ako je, v tábore?“
„Dobre, babča. Tak ahoj.“
S Kikou sme ešte prehodili pár slov o návšteve ajky a polievaní záhrady. Skončili sme, keď sme vchádzali do na bratislavskú diaľnicu. Pred Auparkom sme dočerpali osem litrov benzínu a potom nám už nič nebránilo prekročiť prvú hranicu na našej ceste. O dvadsiatej druhej hodine a šiestej minúte.
S Ivom sme začali rekapitulovať, či sme na nič nezabudli. Jediné, čo ma napadlo, bolo to, že nemáme štuple do uší. Budem ich musieť pripísať do môjho baliaceho zoznamu. Siensky hostel zvykne bývať pomerne dosť hlučný.

Navigačná babena nás bravúrne previedla Viedňou. Pomaly, ale isto sme zisťovali, že sa jej nepodarí vyhodiť ma úplne zo sedla. Bolo ju potrebné veľmi dobre sledovať. Prvá odbočka vpravo alebo vľavo nebola pre nás vždy taká jednoznačná. To, čo sme my považovali za odbočku, tak ona to niekde zhora videla asi inak.
Pri navigácii „zhora“ mám taký beznádejný pocit, že ma stále niekto sleduje. Nakoniec skončím ako paranoička. Tentoraz som zásah do môjho súkromia brala ako nevyhnutnosť a daň za naše pohodlie.
Kilometre nám ubiehali jedna radosť. Nálada v aute bola celkom živá, hoci sa blížila polnoc. A my sme sa blížili ku Grazu. Asi sedemdesiat kilometrov pred ním sme obaja zbystrili pozornosť. Ľavá strana cesty bola uzavretá, rýchlosť bola znížená až na dvadsať kilometrov.  Zrazu sa pred nami objavil policajt s červeným svetlom, ktorý ukazoval všetkým autám, aby zabočili na parkovisko. Tam sme už išli krokom. Všade okolo nás bolo množstvo mužov v uniformách. Dvaja z nich stáli po každej strane auta a svietili si baterkou. Veľmi rýchlo sme zistili, že ide o polnočnú kontrolu diaľničných známok. Policajt po ľavej strane oznámil cez okienko Ivovi, že naša známka nie je v poriadku. To som už vystupovala z auta a začala som vysvetľovať, že známku sme kúpili pred štyrmi hodinami na Slovensku a že je určite dobrá. Je platná od dvanásteho júla. Ale aj tak dali Ivovi pokyn, aby zabočil doprava. Na voľné parkovisko. Tak, aby sa kolóna áut mohla pohnúť. A vybrali sa za nami. Na ich miesto sa postavili ďalší dvaja policajti a naši dvaja sa začali venovať známke, ktorú som len pred pár hodinami vlastnoručne prilepila na okno. Veľmi rýchlo zistili, čo je vo veci. Na známke som na nešťastie prihladila aj koliesko, ktoré bolo vyrazené štikacími klieštikmi na čísle dvanásť. Takže na prvý pohľad nebolo vidno, od ktorého dátumu je známka je platná.  Jeden z policajtov so sústredeným výrazom v tvári vylúpil inkriminovaný kulilinček papiera a dal nám pokyn, aby sme pokračovali v ceste. Mám nové poučenie do budúcna. Nestačí prekontrolovať dátumy, treba ich aj zlikvidovať. 
            Po polnoci začala na mňa doliehať únava. Pravdepodobne sa pod to podpísalo aj čerstvo prežité napätie. Ako v akčnom filme. Všade boli modro-červené blikajúce svetlá policajných áut a toľko uniformovaných vážnych mužov na jednom mieste som ešte naživo ani nevidela. Prvé, čo ma napadlo, bolo, že je to záťah prinajmenšom na bandu zločincov. A ak sú v aute pred nami alebo za nami, nemusí to ani dobre skončiť. To mám z tých všetkých názvov filmov a seriálov, ktoré nám ponúkajú v televízii. Uznajte sami. Myšlienky vraha, Kosti V, Dni teroru, Údajná vražda. Toto bola, našťastie, len moja bujná predstavivosť. Ale aj tak som začala Iva pripravovať na to, že na najbližšom bezpečne vyzerajúcom odpočívadle zastaneme a oddýchneme si. Po jednej sme prišli na náš starý známy Oldtimer. Po základnej mikrohygiene sme sa uložili. Ja v spacáku na prednom sedadle a Ivo, ako zvyčajne pod dekami, už o chvíľu spal na zadnom sedadle. Chvíľku som ešte pozorovala, čo sa deje okolo nás a keď sa konečne vedľa nás uložila na odpočinok aj holandská posádka auta, zatvorila som oči aj ja a myšlienkami som sa ešte zatúlala do Toskánska, ktoré nás malo privítať na nasledujúci deň.
 

 

 

^^ na začiatok

Nový objav v Siene

 
            Ešte nikdy som nespala v aute tak dlho ako túto noc. Na jeden dúšok som spala takmer päť hodín. Len pár minút chýbalo do šiestej, keď som sa začala pomaly ale isto vyhrabávať zo spacáka. Na moje hmýrenie reagoval aj spáč na zadnom sedadle. Spod deky sa nezobudeným hlasom ozvalo:
„Koľko je hodín?“
„O chvíľu bude šesť.“
„Dobré ránko.“
A s týmito slovami sa spod prikrývok vylúplo ako cibuľa také rozstrapatené čudo. Najskôr otvorilo jedno oko, potom druhé a povedalo:
„Vstávame? Asi by sme mali. Je celkom pekne.“
Položilo si otázku a zodpovedalo si na ňu.
Už bol otvorený aj Oldtimer, takže naša ranná hygiena prebehla vo veľmi príjemnom prostredí. Z chladničky sme vylovili šťavnaté syrové bagety a pomarančový džús, ku káve sme si dali mamin koláč a päť minút po siedmej sme sa ocitli opäť na diaľnici.
My sme boli najedení. Skonštatovali sme, že prísun potravín by potrebovalo aj naše auto. A radšej na lacnejšej rakúskej strane.
Benzínová stanica pri Wortersee sa nám vôbec nepáčila. Je to obrovská betónová plocha s množstvom áut a s množstvom ľudí a takmer žiadnou zeleňou. Odteraz sme na ňu vypísali embargo. Keď nebudeme musieť, nebudeme na nej zastavovať. Ale dvadsaťšesť litrov benzínu naša fabia vypila ako nič.
            Talianske hranice sme prekročili presne o pol deviatej. Hneď sme začali obdivovať ich zabezpečovanie cestných prác, ktoré nás fascinuje už pekných pár rokov. Nestačí im napísať len to naše „na ceste sa pracuje“. Na prvú značku „lavori“ zareagovala aj moja polovička:
„Talianske lavori by u nás znamenali akurát lavóry na ceste.“
A za značkou sme už mohli obdivovať mladého muža, ktorý mával obrovskou oranžovou zástavou. Takto dával naširoko - naďaleko všetkým vodičom signál, že majú dávať pozor na jeho kolegov, ktorí za ním opravovali úsek cesty.
            Okolo desiatej sme sa dostali na naše obľúbené parkovisko. Mohli sme z neho ešte posledný raz obdivovať Alpy, z ktorých sme práve zišli širokým tagliamentským údolím. Všetky stolíky a lavičky boli voľné. Každý utekal pred čím ďalej, tým horúcejším slniečkom do chládku. Na úzkom pruhu vyprahnutej trávy, pod korunami stromov, bolo rozložených pár diek. Na jednej spal s otvorenými ústami a slabým pochrapkávaním rozložitý Talian, ktorého strážila manželka. Odháňala od neho muchy a podobnú háveď. Vôbec ho nerušilo nič, čo sa okolo neho dialo. Na vedľajšej deke bola rozložená celá rodina. Mamina s malým bábätkom v náručí, s dvoma ďalšími šarvancami a tatkom, ktorý im rozdeľoval jedlo z množstva nádobiek.  Zopár posádok áut si len tak postávalo v príjemnom chládku a dopĺňalo potrebné tekutiny. Pitný režim sa musí dodržiavať za každých podmienok. Ešte som našla jeden neobsadený strom a vytvorila som pod ním dostatočný priestor na náš oddych. Ivo priniesol nápoje a mamin zákusok. Rozhodli sme sa, že vyskúšame kávu, ktorú nám na cestu dala Evka, moja švagriná. Dostali sme od nej aj šumivé bon pari. Tie sa aj mimoriadne osvedčili a zostali sme im verní aj po dovolenke. Len s tou kávou sme mali menší problém. Bolo to pre nás niečo neznáme. Ešte sme ju nikdy predtým nemali, takže sme ani nevedeli, čo máme očakávať. Ale určite to nevyzeralo tak, ako to bolo znázornené na obrázku krabičky.              Z obrázku na nás hľadeli oválne tmavohnedé lesklé cukríky. A my sme vo vnútri našli tmavohnedé plátky, hrubé asi poldruha milimetra, ktoré boli z jednej strany oblepené tenkým papierom. Za ten svet sme nevedeli prísť na to, akým spôsobom sa táto káva je. Skúsili sme si ju odlamovať, ale papierik sa tak jednoducho nedal odstrániť. A vypľúvať vycmúľaný papier sa nám nezdalo byť práve tým najpraktickejším a najpoetickejším riešením. No chuť to malo dobrú. Takže sme sa vrátili k mechanickému odstraňovaniu papiera. Po kúskoch. A povedali sme si, že túto kávu si necháme len ako železnú rezervu. Veď sa nepokazí. A Ivo k tomu pridal aj vtip:
„Rus prišiel do plzenskej reštaurácie a objednal si pivo. Čašník mu ho priniesol a položil na podpivníček. Rus pivo vypil a zajedol podpivníčkom. Rus si objednal druhé pivo. Čašník priniesol pivo a položil na nový podpivníček. Rus pivo vypil a zajedol podpivníčkom. Po chvíli si objednal tretie pivo. Čašník si pomyslel: „Ty mi žrať podpivníčky nebudeš.“ A doniesol mu len pivo. Rus pivo vypil a sklamane sa spýtal: „Keks nebúdet?“ “
Čo viac sme si mohli želať. My sme mali kávu aj s keksíkom.
            Našu červenú fabiu sme na tohtoročnej dovolenke chválili. Vlani sme sa nevedeli dohodnúť s klimatizáciou, aká by bola najlepšia stratégia pri jej používaní. Teraz sa nám ju už v prvý deň podarilo nastaviť tak, aby sme mali v aute príjemne a dokonca sme sa s Ivom ani nehádali, kedy by bolo dobré ju vypnúť, kedy zapnúť a kedy otvoriť okno. Oceňovali sme ju najmä v kolónach. Za Palmanovou nám tabuľa nad cestou oznamovala, že tridsať kilometrov pred Benátkami bude „coda“. Po skúsenosti spred pár rokov sme si povedali, že nezídeme na bočné cesty, pretože na nich pôjdeme tridsiatkou a budeme aj tak v miestnych kolónach dediniek, ktoré nám po ľavej strane lemovali neďaleké prímorské letoviská. Keď sme sa v kolóne ocitli, tak sme začali ľutovať, že sme sa predsa len nerozhodli pre lokálky. Šesť kilometrový úsek sme sa posúvali na jednotke, maximálne dvojke, až k havárii. Veľké nákladné auto bolo zrútené nabok. Po pár kilometroch sme už bez problémov prechádzali cez Mestre a len s povzdychom sme skonštatovali, že bola veľká škoda, že sme nemohli byť ubytovaní v Mire. Na tento hostel máme len tie najlepšie spomienky. Tie nám však dlho nevydržali, pretože sme sa ocitli v ďalšej kolóne. A príčina bola o to nepríjemnejšia, že nás nepustila A4-kou k Padove, ale nás nasmerovala na Benátky a Belluno. To nás začal oblievať aj v klimatizovanom aute pot, pretože tam sme sa nechceli vrátiť a nikde sme nevideli tabuľu, že prikázaný smer bude časom viesť aj k Florencii. Po dvadsiatich minútach neistoty sme sa začali aj my zorientovávať kde asi sme a to nehovoríme o našej nebeskej navigátorke. Tá sa musela naprepočítavať a naprepočítavať. Až som sa jej čudovala, že nám – lepšie povedané Ivovi – nepovedala:
„Skús sa riadiť sám. Aj tak si robíš, čo chceš. Veď ma vôbec nepočúvaš.“
Ale tentokrát sme ju naozaj nemohli počúvať. Pred nami a aj za nami išla kolóna áut a my sme len dúfali, že niekto prvý pred nami vie, kam ideme.
Po chvíli ticha sme sa zhodli, že sa naštvala a už s nami nebude vôbec, ale vôbec komunikovať. Po pár kilometroch sme sa predsa len cestami – necestami dostali späť na diaľnicu. Ale to nás na ňu naviedli len preto, aby od nás mohli vyinkasovať takmer štrnásť eurový mýtny poplatok. A aj to sme sa pri jeho platení postavili do zlého radu. Nemec ani Rakúšan nám neumožnili presun k správnej pokladni. Ešte šťastie, že v tomto ohľade sú Taliani neprekonateľní. Chápu, ak sa človek potrebuje dostať z jedného pásu do druhého. Neblikajú, netrúbia. Tentoraz nás pred seba pustila posádka auta, obsadeného všetkými vekovými kategóriami. Od najmenšieho caparta, prilepeného s nosom na zadnom bočnom skle, až po elegantnú sivovlasú dámu sediacu za volantom. Alt stazione sme opúšťali na pravé poludnie a naša navigácia nám ukázala, že náš príchod do Sieny bude pravdepodobne o štvrť na štyri. Pred dvoma hodinami predpovedala, že to bude pred pol treťou. Na talianskych cestách uteká čas veľmi rýchlo.
Kolóna za kolónou a náš time limit o šestnástej hodine bude v ťahu a ja sa budem musieť snažiť dohovoriť sa s recepčným po telefóne a oznámiť mu neskorší príchod.
Začali ma obchádzať mdloby, pretože moja angličtina má jednu mimoriadnu slabinu. Ja hovorím po anglicky aspoň ako tak, ale ja po anglicky nepočujem. Niekde sa mi to v tej mojej hlave nespája. Mám tam dva diaľničné pruhy oddelené betónovými blokmi. A zhoršuje sa to, ak na svojho komunikačného partnera ani nevidím.
Ivo sa rozhodol, že v žiadnom prípade nepôjde na spotrebu, ale pôjde na čas. Pri bezpečnom dodržiavaní rýchlosti. Takže zo stotridsiatky takmer nespustil nohu.
O trištvrte na tri sme uvideli florentskú kupolu a vedeli sme, že ak sa nič mimoriadne nestane, tak určite budeme pred štvrtou v ostelle. Presne o pätnástej sme vychádzali z poslednej alt stazione pod Firenze Certosa, ktorá nás pripravila o osemnásť eur. To ma naozaj štve, že za kolóny nedávajú zľavy. Za každý kilometer desať centov dolu. Ktovie, či by tento ozdravný balíček nevyliečil diaľnice.
Navigácia nám oznámila ďalší časový posun. Tentoraz nám predpovedala príchod na via Napoli o trištvrte na štyri. Keď sme boli dvadsaťpäť kilometrov pred Sienou, tak sa Ivo rozhodol, že naša fabia si potrebuje doplniť zásoby. Ukázalo sa, že to bolo dobré rozhodnutie. Na jeden dúšok vypila tridsaťpäť litrov benzínu. Vtedy nás telefonicky kontroloval aj Dušino. Bol zvedavý, ako zvládame cestu. Stručne som oznámila naše súradnice a povedala:
„Pošlem ti esemesku.“
Tá obsahovala základný prehľad našich zážitkov za posledných osemnásť hodín.

Presne o šestnástej sme vstupovali do haly ostella. Z auta sme vybehli bez akejkoľvek batožiny. Za pultom sedel pre nás úplne neznámy recepčný. V zošite našiel naše meno, skontroloval si nás aj v počítači a po vyplnení prihlasovacej karty a zaplatení položil pred nás kľúč od izby a posteľné prádlo. Celé to trvalo šesť minút. Zistili sme, že máme našu najobľúbenejšiu izbu. Stodvadsiatku. Na prvom poschodí. A keďže ide o rožnú izbu, minimálne z jednej strany máme zabezpečený kľud. Rýchlo sme si zbehli do auta po príručnú batožinu, v ktorej sme mali potrebné veci na prespatie. Kým sa Ivo osprchoval, ja som pripravila postele. Ocenila som, že pôvodné železné boli nahradené masívnymi drevenými posteľami s matracom na drevenom rošte. To sa bude môjmu chrbtu maximálne páčiť. Keď som sa vrátila zo sprchy, Ivo už takmer spal. Tých tisícsto kilometrov, ktoré sme absolvovali, si vyžiadalo svoju daň. Bolo pol deviatej, keď sme sa zobudili. Na našej chodbe bol stále kľud. Až nepochopiteľný. Toto sme doteraz v sienskom hosteli ani raz nezažili.
Rozhodli sme sa, že sa pôjdeme aspoň na chvíľočku prejsť a potom sa prevrátime na druhý bok a budeme pokračovať v spaní. Deväť minút pred deviatou bolo vonku ešte stále dvadsaťsedem stupňov. Takže deň musel byť príšerný. Naozaj sme začali oceňovať, že máme v aute klimatizáciu. Tie nešťastné kolóny by nám dávali poriadne zabrať a takto sme ich znášali celkom s humorom.

Na začiatku via Napoli je malé parkovisko, ktoré je pre nás už roky navigáciou, že pred ním musíme odbočiť doprava. Ale prvýkrát sme si všimli malý tehlový altánok, s tehlovými lavičkami. Tentoraz bol plný ľudí. Dvaja stáli pri stĺpiku, ktorý bol umiestnený uprostred krytej časti. Zo desať ľudí postávalo a posedávalo okolo nich. Zo zvedavosti sme prišli bližšie. Pozdravili sme buona serra a všetci nám odzdravili tým istým pozdravom alebo len skráteným serra. Každý z nich mal pri sebe košík alebo tašku plnú sklenených alebo plastových fliaš. Tí dvaja uprostred si do nich čapovali vodu z kohútikov. Zbystrila som pozornosť a začala som čítať oznamovaciu tabuľu. Jeden z textov bol našťastie aj v angličtine. Neperlivú vodu si bolo možné načerpať zadarmo a liter perlivej za pol centa. V ruke som držala pollitrovú fľašku s vodou z vodovodu, ktorou som poliala vysychajúci trávnik a zostala som stáť bokom. Keď to zbadal pán, ktorý plnil asi desiatu fľašku z dvadsiatich, ukázal mi širokým gestom, širokým úsmevom a so skutočným šarmom, aby som si nabrala vodu. Môže sa mi niekto čudovať, že Talianov platonicky milujem?
Vodu sme ihneď ochutnali a pochopili sme, prečo tam na ňu stoja v radách. Čerstvá,  chladná, chutná. Čo sme dali prítomným aj najavo, keď sme zbadali, že od nás očakávajú náš názor. Zatvárili sa spokojne, keď zistili, že nám naozaj chutí. S poďakovaním sme sa rozlúčili a najkratšou cestou sme sa vybrali do internátu. A na ráno sme si už aj urobili plán. Náš nový objav využijeme. Nebudeme kupovať vodu v blízkom supermercate, ale ráno sa prídeme postaviť do radu. A vodu si vezmeme dva ku dvom. Dva litre perlivej pre Iva a dva litre neperlivej pre mňa. Máme my dvaja vôbec niečo spoločné? Áno. Určite dcéru a ešte aj záľubu v našich dovolenkách.

Na recepcii prišlo medzitým ku zmene personálu. Za pultom stál päťdesiatnik, ktorého si pamätáme od začiatku, čo sem chodíme. To je už osem rokov. Je jediný, ktorý hovorí len taliansky. Aspoň my sme ho ešte nepočuli rozprávať žiadnym iným jazykom. V hale sme si naštudovali programy. Ešte stále máme v živej pamäti koncert florentských filharmonikov s dirigentom Zubinom Mehtom, ktorí sme v rámci letnej Accademie Musicale Chigiany počúvali usadení na dlažbe Il Campa. Pod tmavomodrou oblohou plnou hviezd. A stále dúfame, že sa nám podobný zázrak ešte raz stane. A keďže sme mali v Siene spať aj o týždeň, hľadali sme, či sa nebude diať niečo podobné. Ale vyzeralo to tak, že nebudeme mať šťastie. V izbe sme si pozreli mapu, aby sme si pripomenuli oporné body na ceste do Ageroly, ktorá nás čakala na druhý deň. Na chodbe stále panoval kľud a po desiatej sme boli opäť v posteliach. Prvýkrát v živote som pochopila, prečo Taliani spávajú len pod plachtami. Ani dokorán otvorené okno veľmi nepomáhalo, aby bolo v izbe čerstvejšie. Uspávankou nám bolo ničím nerušené cvrlikanie cikád.
 
 

^^ na začiatok

Vidieť Neapol a zomrieť?

 
            Zobúdzali sme sa s pochybnosťami, či sme naozaj spali v sienskom ostelle. Bolo osem hodín a nás neprebudilo plieskanie izbových a kúpeľňových dverí. Cestou na raňajky, keď sme prechádzali okolo  miniplagátu na chodbových dverách, sme si hovorili, že sme prežili zázračnú noc. Tichú. Že išlo o výnimočný stav, potvrdzovalo znenie upozornenia v piatich jazykoch:
„Prosíme, netrieskajte dverami!“
V taliančine, španielčine, angličtine, nemčine a francúzštine. Jasné, stručné, zrozumiteľné.
Okrem češtiny. Tá sa zaskvela vulgarizmami.
O pol deviatej sme už boli na raňajkách. Mali sme možnosť vybrať si z dvoch džúsov, z piatich druhov teplých nápojov a niekoľkých druhov malých lekvárikov. Chlieb a maslo bolo pre všetkých rovnaké. Na automate s nápojmi je medzi ponukami aj nápis „caffé americano“. Pred dvoma rokmi si ho Ivo vypýtal. Zo zvedavosti. A zistil, že Taliani pod týmto pojmom ukrývajú obyčajnú nesku, zaliatu horúcou vodou. Ja som raz ochutnala cioccolato, ale inak si obaja pravidelne pochutnávame na napenenom cappuccine.
O deviatej sme sa zastavili na recepcii  nielen preto, aby sme odovzdali kľúč, ale aj kvôli tomu, aby sme si overili, či máme zabezpečenú izbu aj pri našej spiatočnej ceste z Kampánie. Nanešťastie mal ešte stále službu síce sympatický, ale len taliansky hovoriaci recepčný. Bezradne zalistoval vo veľkom zošite. S poriadnymi somárskymi ušami od častého používania. Dopracoval sa až k dvadsiatemu prvému júlu a to som sa už aj ja sama našla na spodnej časti strany. Rezervácia sa skrývala pod menom DANUSA a číslom izby 118. To písal určite Paolo alebo Antonio.

O štvrť na desať sme stáli pri aute a robili posledné úpravy a prípravu na cestu. Na to, že sme mali pred sebou necelých päťsto kilometrov, to bol veľmi rozumný čas. Ja som si ešte urobila záber hostela, ktorý mi doteraz chýbal v našej fotografickej zbierke. Mojím novým fotoaparátom.

Po každej dovolenke som hovorila, že si musím zaobstarať vlastný fotoaparát. Taký, čo odo mňa nebude chcieť clony, metre, svetelnosť ani neviem čoho a najmä nebude odo mňa chcieť, aby som vedela zakladať filmy. Tak ako dodnes neviem natankovať do Felície, a ani do žiadneho iného auta  benzín, tak som sa nikdy nebola schopná ani naučiť vložiť film do nášho staručkého fotoaparátu s názvom Smena. Podotýkam, že v tomto prípade ide o názov v azbuke. Keď mala naša Kika asi štyri roky, musel ísť Ivo s rodičmi na pohreb do Čierneho Balogu. A my dve sme sa vybrali na výlet. Do topoľčianskeho parku. Hneď pri vstupe do tohto aj dnes pekného areálu, som chcela začať náš deň zdokumentovávať. Aby sme mali dôkaz, že sme spolu strávili pekný dníček. Ale na to bolo potrebné nájsť niekoho, kto by mi sfunkčnil fotoaparát. Ako na potvoru, žiaden rekreant a ani dovolenkár a ani žiaden domáci sa v našej blízkosti neobjavoval. Tak som sa rozhodla vojsť do zámku a šla som rovno k riaditeľovi. Ale aj tomuto bývalému vojenskému dôstojníkovi dávala naša Smena zabrať. Som však toho názoru, že chlap je schopný všetkého, takže ani tento ma nesklamal. Nakoniec sa mu podarilo film založiť.
Ale aj tak ma celá záležitosť vyviedla z rovnováhy. Až tak, že som nebola schopná nájsť cestičku k plechovému medveďovi, pri ktorom som chcela zvečniť našu štvorročnú ratolesť v modrých šatočkách a s bielou šiltovkou na hlave. Čo naše veľmi vnímavé dieťa postrehlo a so zreteľnými obavami v hlásku mi položilo otázku:
„Maminka, čo keď sme sa stratili? A čo keď nás ocko nenájde?“
No ja som musela toho maca nájsť už len z toho dôvodu, že aj ja mám pri ňom fotografiu z môjho detstva.
Moja neschopnosť založiť obyčajný, vtedy dokonca len čiernobiely film, ma traumatizovala až tak, že som dlhé roky odmietala fotografovať. Ale neprestávala som sa sťažovať, že nemám vlastný vhodný aparát. Až sa nado mnou môj drahý manžel zľutoval. K meninám som od neho dostala také malé čudo. Po pár záberoch som zistila, že si to za zvláštnych podmienok samé zaostruje, má to dokonca aj akúsi kartu namiesto filmu, ale aj tak to chce odo mňa viac, ako byť len stojanom.

V Siene som zlyhala na tom, že mi fotoaparát ihneď po zapnutí oznámil:
„Sú slabé batérie. Odporúčame vám ich vymeniť.“
Oblial ma pot. Kde ja vezmem uprostred Sieny tužkové baterky?
A to už aj Ivo zbystril pozornosť, keď uvidel moje zamrznutie. Nehýbala som sa, nič som nehovorila a takmer bez žmurknutia oka som pozerala na moju malinkú ES 15-ku.
„Čo sa stalo? Prečo nefotíš? Čo ti zas chýba?“
Nemám rada jeho otázky. A najmä ak ich je priveľa. A tri sú naozaj dosť. Otázky položené mojím drahým manželom väčšinou minimalizujú moju sebadôveru. Nebolo tomu inak ani teraz.
„Nechce potvora fotografovať. Pýta si nové baterky. Budeme sa musieť niekde zastaviť a kúpiť ich.“
V okamihu, keď takmer nepostrehnuteľne zdvihol oči k nebu, ma niečo napadlo. Náhradné baterky som predsa dávala ešte v apríli, hneď ako som darček dostala, do bočného vrecka puzdra. To som taktiež dostala od môjho milovaného manžela. Opatrne som odzipsovala tajnú skrýšu.
„Mám ich! Ale neviem ich vymeniť. Urobíš to ty?“
S patričným komentárom tak spravil. Postrehla som také slová ako nemožná, nezodpovedná, neschopná. Ak to malo zabezpečiť funkčnosť aparátu, tak som si povedala, že sa k tomu nebudem vyjadrovať. Aspoň niečo som sa naučila od našich politikov.
Ale siensky hostel sa mi podarilo zvečniť. Aspoň jeho jednu časť a aj s naším pravidelným miestom na parkovisku. A dokonca aj s Ivanom, ktorý sa už tváril celkom príjemne.
 

Naša fabia a zvyšok batožiny pred sienskym hostelom (dm)

 
Potom som sa začala venovať nášmu autu. Na predné sklo som namontovala džípieskovú babenu, vlhkou handrou som poutierala prístrojovú dosku a volant auta, spriehľadnila som vnútornú časť skla, k čomu mal už bojovne naladený Ivo pripomienky:
„O chvíľu to bude zaprášené tak, ako to bolo. Keby si radšej pripravila mapy a fľašku s vodou.“
To bola tá správna veta. Bolo v nej slovko voda. A prvé metre našej cesty do Kampánie viedli k večer objavenej studni na via Napoli. Z auta sme vybrali všetky prázdne fľaše. Príručné pollitrové a aj dvojlitrové pre prípad núdze. Ivo sa postavil do fronty na aqua minerale con gas a ja som si rýchlo napustila neplatenú naturale – bez con gas.
            Už nám nič nebránilo nabrať smer na Rím, Neapol a cieľ našej cesty. Agerolu. Vďaka džípiesku sme zo Sieny vyšli správnou cestou na prvý raz. Ale už po necelom kilometri sme museli zbystriť pozornosť. Uprostred cesty stál vysoký štíhly taliansky carabinier. V tmavomodrej vypasovanej uniforme. Človek má dojem, že krajčíri im povinnú rovnošatu došívajú priamo na tele. V ruke držal obrovskú červenú vlajku, ktorou šoférom signalizoval, že majú dávať pozor. Musel mať za sebou výcvik sienskych páliových vlajkonosičov, pretože ňou mával zo strany na stranu s fascinujúcou eleganciou.

Čo sa určite nedá porovnávať s našimi bielo očapicovanými zelenými píšťalkármi. Tí ani nepískajú elegantne. Rozkročia sa, vypučia brucho a tvária sa dôležito. A o ich mávaní malými placačkami sa nedá ani hovoriť.

Až o sedemdesiat, možno osemdesiat metrov za šarmantným vlajkonosičovým policajtom práve nakladali nepojazdné auto na odťahový voz.
Každá žena by uznala, že talianske bezpečnostné opatrenia sú nielen efektívne, ale aj efektné. V tomto prípade až maškrtné pre oko.
Na diaľnicu sme sa napájali pri Bettole. Všade okolo nás boli polia s úhľadnými radmi balov zožatého obilia alebo polia so žltými kolesami slnečníc, ktoré sa striedali so zelenými radmi viníc. O trištvrte na jedenásť sme len zdiaľky obdivovali orvietsku katedrálu, ktorá bola korunou na tufovom ostrohu vysoko nad krajinou. Ja som si výhľady mohla vychutnávať viac, pretože všetko zaujímavé bolo po pravej strane auta. Oboch nás ale zaujalo množstvo kolektorov, ktorými si Taliani nielen vyrábali energiu, ale aj tieň na obrovských parkoviskách pri autoservíciách. A tienené miesta boli v tento deň maximálne využité. Okolo dvanástej sme prechádzali okolo výjazdu Roma Est a na tabuli svietilo tridsaťtri stupňov Celzia. Čím ďalej, tým viac sme oceňovali, že máme klimatizáciu, ktorej sme sa pôvodne bránili. Asi dvadsať kilometrov od Neapola sme sa museli zaradiť do krátkej kolóny, aby sme zaplatili vyše dvadsaťtri eur za diaľnicu od Bettole. A aj táto krátka kolóna dávala slniečku dostatočný priestor, aby sa autá menili na sauny. Väčšina okien okolo nás bola pozatváraná a za nimi sedeli celkom svieže tváre. Ale tie autá, ktoré mali okná dokorán, boli obsadené mokrými pasažiermi ovievajúcimi sa novinami, s nešťastným výrazom v tvárach.
Bez toho, aby sme niekde cez automatický výdaj lístku vstupovali na diaľnicu, sme sa po stavenisku komplikovaného obchvatu okolo Neapola, dostali opäť k platobným búdkam. Z ničoho nič si od nás vyinkasovali euro šesťdesiat. Na benzínke, z ktorej sme obdivovali Vezuv a na ktorej sme doplnili aj zásoby našej fabie. Po zaplatení som poznamenala, že Neapol je pre nás akýsi pridrahý. Od nášho vstupu na neapolské územie sme šmahom ruky prišli o viac ako sedemdesiat eur. Ale nemohla som sa čudovať, veď ešte aj tá benzínka vyzerala ako zo starých filmov o mafii. Pri dvoch stojanoch nestáli chlapci alebo muži v pracovných kombinézach. Tu sedel pred barakom, v ktorom bola pokladňa, pupkatý padrone v zamastenom exbielom tielku a nohavice mu držali len gumenné traky, za ktorými mal založené ruky. A v kútiku úst si prevaľoval nepripálenú cigaretu.
Ale to bol len začiatok získavania našich nových juhotalianskych skúseností. Za Neapolom nás začalo prekvapovať, ba až šokovať, ešte viac vecí.
V takmer kilometrovom tuneli sorrentského polostrova bola dvojitá čiara a predpísaná päťdesiatkilometrová rýchlosť. Okrem nás to nedodržiaval nikto. Všetci nás predbiehali. A jedno auto dokonca bez svetiel. Začali sme tušiť, že na naše pozitívne skúsenosti a pohodové cestovanie po toskánskych cestách môžeme zabudnúť. A keď sa cesta začala čím ďalej, tým viac zužovať a meniť na stúpajúce serpentínové šialenstvo, s predbiehajúcimi alebo protiidúcimi autami, tak sme začali blahorečiť aj našej navigácii. Pretože tu sme ani nevideli priestor, kde by sme mohli v prípade potreby zastať. A to nehovorím o otočení sa do protismeru. Za môjho výdatného ochkania a achkania sme sa predsa len okolo tretej ocitli na Piazza Generale Avitabile, hlavnom námestí San Lazzaro v Agerole. Ďžípiesko nás za kostolom zatočilo doprava a cieľ cesty nám ukázalo pod vysokým múrom. Kde sa dalo zaparkovať len vtedy, keď som vystúpila uprostred cesty a Ivo sa doslova musel prilepiť pravou stranou auta na múr. Nikde na okolo nevyzeralo nič, čo by sa podobalo budove, ktorú mi ponúkol obrázok na internete. V tieni pred prázdnou reštauráciou sedeli dvaja starčekovia a v oknách nad nimi boli na vankúšikoch vyložené dve staršie signory. Pod ich zvedavým dohľadom som položila všetkým štyrom otázku:
„Buona serra. Ostello Beata Solitudo?“
Jeden zo starčekov vstal, urobil pár krokov ku mne a začal ukazovať smerom, odkiaľ sme prišli a potom mi dával znamenia na zabočenie doľava. Pritom si plynulou taliančinou stále rozprával niečo, čomu som sme, ani ja a ani Ivo, vykúkajúci z okna auta, nerozumeli.
„Si, si, signore. Molto grazie.“
So širokým úsmevom a s mnohými úklonmi som ukončila jeho snahu dokončiť navigáciu namiesto baby z džípieska. Tentokrát sa ukázalo, že na nebo sa nedá spoľahnúť. Alebo na mňa? Ktovie, ako sa mi podarilo odpísať adresu z internetu.
„Ivi, idem to pohľadať a potom sa sem vrátim. Počkaj zatiaľ v aute.“
Vybrala som sa pešo naznačeným smerom. Po desiatich metroch som sa ocitla na rohu námestia. Doľava viedla úzka ulička a aj tá bola do polovice zaprataná pultom plným obrovských rozpolených červených dýň, sliviek, rajčín a ďalšieho dobre vyzerajúceho ovocia. Bezradne som sa obrátila dozadu a spýtavo som sa zahľadela na môjho poradcu. Za pomoci gestikulácie som sa spýtala, či naozaj máme ísť doľava. Dramaticky pokrútil hlavou a rozhodne mával rukou, že mám pokračovať ďalej. To už aj Ivo vychádzal z auta. Starý pán sa vydal radšej ku mne, chytil ma za lakeť a neustále si vyprávajúc ma viedol popred kostol ďalej cez malé námestíčko. Keď sme prišli k rohu kostola, tak tam zastal a ukázal mi zas cestu vľavo. Vtedy sa k nám pridal ďalší pán, ktorý dovtedy všetko sledoval z lavičky pri autobusovej zastávke. Nasledovala ho spokojne sa tváriaca a neštekajúca hnedo-biela pouličná rasa. Bola som ako sendvičová plnka medzi dvoma mužmi rozprávajúcimi sa po taliansky. Na mojom ramene sa vymenili ruky sprievodcu, ktorý sa otočil za nami idúcim Ivom. Vyrozumela som, že nás má nasledovať aj macchina.
„Vieš vôbec, kde ideme?“
Spýtal sa ma môj muž, pretože navigátor ma vliekol tým smerom, odkiaľ sme prišli z Neapola.
„Neviem, ale ponáhľaj sa do auta a choď za nami. Len dúfam, že ma neunášajú.“
Spoliehala som sa však na to, že vďaka môjmu veku a váhe nepatrím do kategórie unášaných žien.
Môj nový taliansky sprievodca ma pevne držal za ruku, za nami sa spokojne vliekol havko a takto v trojici sme postupovali k obrovskému vchodu, vzdialenému zo dvadsaťpäť metrov, ktorý mi začal pripadať známy. Nad vstupnou bránou, ktorou by na výšku vošli aj dve nákladné autá, sa skvel nápis BEATA SOLITUDO. Od vstupnej cesty ho zakrývala vysokánska košatá lipa. Preto sme si ho pri vjazde na námestie nevšimli.
 

Vchod do ostella Beata Solitudo

 
Ale to sme už vchádzali do rozľahlého podchodu, v polovici ktorého sme stretli útleho muža. Tomu som bola odovzdaná.
„Som Paolo. Majiteľ ostella.“
Podávajúc mi ruku poďakoval mužovi, ktorý ma vložil do jeho rúk a zároveň ma odvádzal k okienku v múre, z ktorého na nás hľadela tmavooká, veľmi sympatická žena.
„Buonasera. Som Danuša Meňhartová a toto je môj manžel Ivan. Sme zo Slovenska a máme u vás rezervovanú izbu.“
„Čakáme vás. Som Annamaria. Ja som si s vami písala. Ubytovanie máte pripravené.“
Dostali sme do ruky kľúče a Paolo nás ihneď odvádzal aj do našej izby. Bola pri vstupe do tohto rozľahlého areálu. Po otvorení vysokých drevených dverí sme uvideli veľmi peknú, rozľahlú, príjemne zariadenú izbu, z ktorej na poschodie viedli točité schody.
„Tu budeme ubytovaní sami?“
„Áno. Vyhovuje vám to?“
Či nám to vyhovuje!? Mali sme čo robiť, aby sme ho s otvorenými ústami nenasledovali do ďalších priestorov, ktoré nám chcel ukázať. Na druhej strane vysokého a dlhého podchodu bola ešte jedáleň a kuchyňa, ktorú sme mohli aj my používať.
Potom už len domáci povedal Ivovi, aby zatiahol auto až k dverám izby, aby sme sa pokojne vybalili a potom mu ešte ukázal, kde má vo dvore zaparkovať.
Balenie a vybaľovanie už začína byť pre mňa rutinnou záležitosťou. Jediné, čo potrebujem, tak zdatného nosiča. Takže v tomto sa s mojou drahou polovičkou vzácne dopĺňame. Keď podonášal všetku batožinu, nechal ma s ňou v našej izbe a šiel sa postarať o fabiu. Došiel mimoriadne spokojný.
„Lepšie parkovanie sme ešte v Taliansku nemali. Ty si už hotová s vybaľovaním?“
Jasné, že som už mala všetko na poriadku, keď bol tak dlho preč. Zaparkovanie auta spojil s komplexnou prehliadkou celého areálu. Zistil, že súčasťou hostela bol aj malebný kemping. S chatkami, karavanmi, s kompletnými toaletami.
„Predstav si, tu vôbec nemusím pripravovať postele. Vankúše, plachty, ba aj skutočné prikrývky sú pripravené na spanie. Preto mi to tak rýchlo išlo. Aj uteráky a osušky sú tu.“
 „Ak si naozaj hotová, tak poďme za domácimi. Vybavíme prihlasovacie formuláre, zaplatíme a ja si potom trochu oddýchnem. A potom sa môžeme ísť niekam prejsť. Ak sa ti bude chcieť.“
Doteraz sme v každom hosteli platili ihneď pri príchode. A aj tu by bol Ivo najradšej zaplatil hneď, pretože nechcel veriť, že takéto ubytovanie môžeme mať za šestnásť eur na noc. Veľká izba, vlastná kúpeľňa, chladnička, televízor, perfektné parkovacie miesto. Možnosť používania kuchynky. Neustále nad tým krútil hlavou. A o chvíľu sme už v duchu krútili hlavami obaja. Vo všetkých talianskych hosteloch sme sa vždy stretávali s veľmi dobrým prístupom. Niekde až nadštandardným. Najmä v Siene a v Mire. Ale tu to bolo mimoriadne príjemné. Paolo a Annamaria dokonca nechceli od nás peniaze.
„Zaplatíte pri odchode.“
Zapísali si nás do knihy návštevníkov a zároveň nás vybavili množstvom informácií a materiálov. Najmä Paolo, ktorého angličtina bola veľmi dobrá. Annamaria a ja sme si mohli ruky podať. Naša dorozumievacia schopnosť bola na približne rovnakej úrovni. Len ja som to mala ešte o to horšie, že som sa snažila zároveň všetko prekladať Ivovi. No, keď aj nie všetko, tak aspoň všetko podstatné. Dostali sme cestovné poriadky do Amalfi, Sorrenta, Neapola. Autobusové a aj lodné. Domáci nám jednoznačne odporúčal chodiť najmä autobusom a loďou. Už aj vzhľadom na to, že z okna našej izby sme videli na konečnú, respektíve na východiskovú autobusovú zastávku. A ešte nám odporúčal ísť sa pozrieť na agerolskú výhľadovku, ktorá je vzdialená len pár metrov od námestia. Ďalší hostia, tentokrát mladá dvojica Američanov, prerušila náš rozhovor. Poďakovali sme sa domácim, rozlúčili sa a Ivo mi ešte ukázal, kde parkujeme. Bolo to na začiatku kempovej zóny, čo som využila na jej obhliadku. Takmer v zadnom rade som uvidela pred jednou chatkou pána, ktorý ma doviedol do hostela. Zakývali sme mu na pozdrav a vybrali sa späť do našej izby.
„Potrebujem tak dvadsať minút na oddych. Idem si ľahnúť. Čo budeš zatiaľ robiť?“
„Idem sa pozrieť na autobusovú zastávku a zistiť, aké sú tu obchodíky.“
Našla som dva potravinovo-ovocno-zeleninové, dve kaviarničky, dve zmrzlinárne a jednu tabaccheriu, ktorá nám bola potrebná na nákup autobusových lístkov.
Jogurty a jogurtové nápoje nie sú podľa všetkého v Agerole hľadaným sortimentom. Prešla som všetky  chladiace pulty a nič, čo by mi pripomínalo tieto mliečne výrobky, som nenašla. A na angličtinu nikto z mladého a ani stredného veku personálu, nereagoval. Prichádzali jeden za druhým sa na mňa pozrieť, potom so mnou prehľadali všetky regály, ale naďalej  bezradne krčili ramenami. Asi tento tovar dostávali naozaj zriedkavo, pretože som ho za štyri dni v predajniach neobjavila. A pritom naša izbová chladnička ma priam lákala zadovážiť si jogurty, ktoré sa pre mňa, vďaka mojej arménsko-bratislavskej susedke Veržine, stali prirodzenou súčasťou môjho jedálnička.
Pri tejto obhliadke námestia a priľahlých uličiek som zistila, že všetci starší muži sediaci na terasách kaviarničiek ma zdravili a staršie ženy čakali, či ich pozdravím. Takže som zdravila a odzdravovala ostošesť. A taktiež som zistila, že tu s angličtinou veľmi neuspejem. Ocitli sme sa v pravom talianskom vnútrozemí.
Starosta Ageroly musí byť fyzicky zdatný, pretože jeho územie sa rozkladá od štyristo metrov nad morom až po tisícštyristo metrov. Ešte šťastie, že centrálna časť tejto rozložitej dedinky je len vo výške šesťsto metrov. Ak chce aspoň raz za čas prejsť celé svoje územie, tak to nemá jednoduché. Hoci má na starosti len o niečo viac ako sedemtisíc obyvateľov a aj tento počet mu vraj neustále klesá.  Nočná Agerola ale nedávala veľmi za pravdu demografickým údajom. Každú noc sme mali pocit, že všetci mladí si dávali rande, prípadne stretnutia iného druhu, práve pred našim oknom.
S novo získanými skúsenosťami a informáciami som sa vrátila do izby, aby som skontrolovala Ivanov stav. Bol už bdelý a pripravený vyraziť do ulíc. Ako prvé sme si kúpili obrovské čierne marinované olivy, aby sme si vylepšili večeru, potom sme si šli kúpiť lístky do Amalfi a späť. Jeden stál dve eurá štyridsať centov. Povedali sme si, že nasledujúci deň necháme naše autíčko oddychovať. To sme ešte netušili, že naša fabia si od nás oddýchne až do nášho odchodu z Beata Solitudo. Vedľa tabaccherie bola aj kaviarnička s pultom dvadsiatich druhov zmrzlín. Keď som uvidela tmavo-tmavo-tmavočokoládovú, nenechala som sa dvakrát presviedčať môjmu mužovi, ktorý zazrel môj maškrtný pohľad, aby som si ju kúpila. Bola z horkej čokolády a ani sa nepohla. Nehrozilo mi žiadne stekanie lepkavej vody po sladkom kornútku, hoci teplota vzduchu bola ešte pomerne vysoká. Dvadsaťsedem stupňov a to už bol začínajúci večer. Bola to skutočne nefalšovaná zmrzlina. Hustá, jemná, mňam. Zalizovala som sa ako mačka ešte aj keď sme sedeli na agerolskej výhľadovke, ktorá bola naozaj len pár metrov od námestia. Okolo celej terasy boli lavičky, pred ktorými bolo postavené kovové zábradlie. Paolo a Annamaria mali pravdu. Ten pohľad stál za to. Videli sme celý Salernský záliv, výbežok dedinky Conca dei Marini a takmer celý úsek cesty, ktorou sme sa na druhý deň mali dostať do Amalfi. Sivá stuha sa výrazne kľukatila v zeleni terasovitých olivových hájov, viníc a domov, ktoré boli takmer prilepené ku skalám pod nami. Ani hlad nás nedokázal rýchlejšie vyhnať z tohto miesta. Pohľad na Tyrhenské more brázdené loďami, loďkami a plachetničkami, bol vo večernom slniečku očarujúci.
            Hovorí sa, že človek by si mal zapamätať, čo sa mu sníva prvú noc na novom mieste. Neviem, čo sa mi snívalo, ale zaspávanie bolo netradičné. Podobné ako pred dvoma rokmi v Collescipoli. Ale tam nám uspávanku robili len štyri donny sediace na mikronámestíčku neďaleko našich okien. Keby som s určitosťou nevedela, že na obrovskom okne máme sieť a podľa tmy v izbe, že máme zatvorené drevené vnútorné okenice, tak som mala pocit, že postele máme uprostred námestia. O pol dvanástej bola celá Piazza Generale Avitabile zaliata svetlom lámp a na terasách oboch kaviarničiek boli obsadené všetky stoly. Večerná príjemná teplota vylákala na rozhovory pod hviezdnym nebom hádam všetkých spánok nechtiacich Agerolčanov. Rozdiel medzi otvorenými okenicami a zatvorenými okenicami bol minimálny a sklené okno sme sa kvôli teplu nepokúšali ani zatvoriť. Síce ktovie. Možno staré hrubé múry s vysokým dreveným hradovým stropom boli prirodzenou chladničkou. A my sme to ani neskúsili. Šum rečníkov a únava z horúceho dňa stráveného v aute nás predsa len nakoniec uspala.
 
 

^^ na začiatok

Costiera Amalfitana

 
            Ktovie, či naša izba nemala zadnú stenu spoločnú s kostolom. Desať metrov od vchodu do Beata Solitudo bola kostolná veža, ktorú sme videli z nášho okna. Na rozdiel od zlatomoraveckej, ktorá sa ozýva s pätnásťminútovou pravidelnosťou jeden, dva alebo trikrát a hodinovou kompletnou zostavou úderov, táto celú noc spala. Prvé zvonenie sa ozvalo o siedmej hodine rannej. A to zahlaholili všetky zvony naozaj poriadne. Mňa však nemali šancu zobudiť, pretože som už bola pol hodinu poloprebudená. V príjemnom podriemavaní som si prezerala našu malebnú izbičku. Železnú širokánsku posteľ, s jednoduchým, ale pekným kovaním. Staré vyrezávané nočné stolíky, skriňu, zrkadlo vo veľkom ráme, pod ktorým bol umiestnený stolík. V pravom rohu sa do podkrovnej miestnosti točilo kované schodište. Aj tam bola útulne zariadená izbička. Pre dvoch nocľažníkov. A to všetko teraz patrilo nám.
Na zvonenie zvonov sa začal preberať aj Ivo.
„Dobré ráno. Koľko je hodín?“
„Sedem. Idem rýchlo pripraviť raňajky.“
Večer sme si naplánovali, že sa pokúsime chytiť autobus o ôsmej, najneskôr o pol deviatej. Ale akosi sa nám to vymklo z rúk. Jeden autobus sme videli odchádzať vo chvíli, keď sme raňajkovali a druhý, keď sme raňajky končili poslednými kúskami maminho skvelého ženského vrtochu a kávou. Až o hodinu nám mal ísť ďalší spoj do Amalfi. Tento čas sme sa rozhodli využiť na rannú prehliadku námestia. Ja som šla ešte raz preskúmať potraviny, či rannou donáškou nedostali niečo podobné jogurtu. Nedostali.
 

Čakanie na autobus do Amalfi (dm)

Do odchodu autobusu nám zostávala ešte necelá polhodinka. Rýchlo sa nám minula sledovaním, čo so okolo nás dialo. Pred rýchlo stúpajúcim slniečkom sme boli dobre ukrytí  v tieni obrovského stromu, ktorý sa košatil na rohu námestia, kde bola umiestnená aj zastávka.
Začali sa pri nej zbierať cestujúci a hoci mal autobus otvorené oboje dvere, nikto sa nesnažil nastupovať dovnútra. A aj šofér v bledomodrej košeli s tmavomodrou viazankou a v tmavomodrých nohaviciach sa spokojne prechádzal po námestíčku a prezeral si nápis na tabuli umiestnenej na kostolnom múre.
V čase, keď mal mať náš autobus už odchod, ešte si prezeral kamennú fontánku na pitnú vodu, no a my sme si spokojne obzerali život námestia.
Taliansky šofér autobusu to má oveľa jednoduchšie ako slovenský. Nemusí predávať lístky, prijímať peniaze, vydávať peniaze a pýtať sa, či cestujúci nemá drobné. Sadne si za volant a ide. Ak si cestujúci neoznačí lístok v mašinostroji, je to jeho problém. A aj to, či si kúpi správny lístok. Lístok zodpovedajúci predpokladanému času cestovania. My sme v trafike povedali, že chceme lístok do Amalfi a predavačka nám vybrala lístok, ktorý mal platnosť štyridsaťpäť minút a stál dve eurá a štyridsať centov. Pri cestách zo Sieny do Florencie a z Miry do Benátok nás čistota autobusov, klimatizácia a pohodlie rozmaznalo. V Agerole sme nastúpili do mierne zničeného, nie veľmi čistého a neklimatizovaného hromadného dopravného prostriedku. Ale na rozdiel od predchádzajúcich našich takmer sterilných skúseností, sme sa v ňom za celý čas nášho pobytu nenudili. A taktiež sme veľmi rýchlo zistili, že autobusová spoločnosť SITA koná veľmi premyslene, ak na Sorrentský polostrov dáva autobusy, ktoré sú síce pojazdné, ale svoje najlepšie roky už majú za sebou. To, čo sme si prečítala v blogu Lady in Positano, sa síce v našom prípade nenaplnilo, ale ani nás nepripravilo na to, čo sme štyri dni zažívali. Deň čo deň. Angličanka si v ňom napísala:
„Aj keď šoféri amalfského pobrežia majú povesť, že sa dokážu hrozivo hnať po úzkych kľukatých cestách, náš šofér nepôsobil, že by sa ponáhľal. Miesto toho, ja som bola tá, čo sa ponáhľala, pretože v polovici cesty zo Sorrenta do Positana na mňa doľahla nepríjemná nevoľnosť a ja som z autobusu vyliezala zo zelenou tvárou a hlavou zahmlenou ako okolité kopce okolo mňa. Len dávka čistého horského vzduchu a malebná prechádzka k moru ma začala liečiť. Normálne som sa začala cítiť, až keď sme zišli z kopca úplne dolu.“

Cesta z Ageroly do Amalfi je asi menej točená, alebo sme zo slovenských hrboľatých a kľukatých ciest viac prispôsobení na tunajšie potulky, ako mladá dáma z anglickej roviny. Veď tam si musia ešte aj na kopec naviesť hlinu, aby ho mohli považovať za horu.
Aspoň tak to bolo vo filme Angličan, ktorý vyšiel na kopec, ale zišiel z hory. Pamätám si to preto, lebo v ňom hral Hugh Grant.
Jedného letného dňa v roku 1917 prišli do welského mestečka dvaja kartografi. Prišli preto, aby zmerali miestnu dominantu - Fynnon Garw. Keď sa však miestni ľudia dozvedeli, že ich hora nemeria tisíc stôp a z toho dôvodu nie je ničím iným, ako len kopcom a preto nebude zakreslená na kráľovských mapách, rozhodli sa zakročiť. Rozhodli sa chýbajúcich dvadsať stôp vlastnými rukami doplniť. Na kopec navozili zeminu.
Na Sorrentskom polostrove rozhodne nepotrebovali navážať hlinu. Tu skôr potrebovali do skál vytesať cestu. A z toho, čo sme videli a zažili, sme akurát zistili, že Sorrentčania, Positančania a Amalfčania asi nemali dosť síl vytesať ju širšiu. Teraz sa na ňu akurát zmestia dve autá a niekedy si ani nemusia sklápať zrkadlá.
            Presne o trištvrte na deväť sme si označili lístky, usadili sa na pravej strane autobusu, v jeho prvej polovici, podľa možností na najčistejšie pôsobiace sedadlá. Pravú stranu odporúčajú bedekre. Kvôli výhľadom. Zároveň by však mali uviesť, že slabšie nátury by mali sedieť na ľavej strane. A keď sme pravou stranou takmer viseli nad priepasťou, tak som ešte podotkla, že šofér by mal mať na schodíkoch váhu s vysvetlivkami. Ľahšia váha napravo a ťažšia váha naľavo. Kvôli zabezpečeniu stability.
Cesta cez Agerolu bola ešte celkom zábavná. Cestujúcich na každej zastávke pribúdalo a počas ich nastupovania sme mohli sledovať všetky predajne a dôležité inštitúcie. Potraviny, odevy, mäsiarstvo, lekáreň, poštu. Aj predaj stavebného materiálu, ktorý sa odohrával v časti rodinného domu.
Samotná Agerola sa skladá z piatich častí. Zo San Lazzara, Campory, Ponte Pianilla, Santa Marie a Bomerana. Až po Bomerane sme začali schádzať do serpentín a prenikavý klaksón nášho autobusu stále častejšie trilkoval. To náš šofér oznamoval protiidúcim automobilom, že keď sa vynoria spoza zákruty, tak my budeme oproti nim. Keď sa ozval trilok, ja som zbystrila pozornosť a zalamentovala som:
„Ivko, pozri sa. Toto je strašné.“
Za Furore môj najdrahší manžel zo všetkých manželov prehlásil po jednej takejto výzve:
„Nie. Ja sa radšej nepozerám.“
Ani sme nedokázali vychutnať maľby na domoch, ktoré sa vynárali za každou zákrutou z oboch strán a ktorými je Furore preslávené.
A po jednej, takmer patovej situácii, môj muž dokonca prehlásil:
„Tak na toto by som nemal nervy.“
Ocitli sme sa na veľmi úzkej ceste, ktorú lemovali sprava steny domov a zľava sivohnedé bralo. Pod ním parkovali dobreže nie prilepené autá, z ktorých sa šoféri dostávali do svojich domov po schodíkoch vytesaných v skale. Zaparkované automobily blokovali takmer polovicu ľavého pruhu cesty. Zrazu sme pred naším autobusom uvideli stáť malé autíčko. Uprostred pravého pruhu. A oproti nám sa spoza ľavotočivej zákruty vynorili ďalšie tri autá. Dokonale zablokovaná cesta. Nikto sa nemohol pohnúť, kým na veľké vytrubovanie a klaksónovanie áut nevybehli z domu po našej pravej strane dve rozosmiate signory. Ospravedlňujúc mávali rukami na všetky strany a za potlesku a ďalšieho hlasného vytrubovania, tentoraz spojeného so smiechom, pokračovali v ceste.
 

Naša každodenná cesta do Amalfi (dm)

O pol jedenástej sme sa celí živí a zdraví dostali do Amalfi aj my. Naším plánom bolo čo najskôr pokračovať v ceste do Positana. Pre zmenu loďou. Preto sme ihneď začali zisťovať, kde dostaneme lístky. Bolo to jednoduché. Autobusová stanica susedila s mólom, z ktorého plávali lode do Sorrenta, Salerna, Positana, na Capri a ešte aj do Smaragdovej jaskyne pri Conca dei Marini. Veľmi rýchlo sme sa dopracovali k tomu, že najbližšia loď bude odchádzať o pol dvanástej. Hneď sme si na ňu kúpili lístky. Jeden stál šesť eur, ale skonštatovali sme, že loďou to bude pre nás suchozemcov nielen zaujímavejšie a atraktívnejšie, ale zaručene aj bezpečnejšie. A najmä, nebudeme mať hrôzu v očiach v každej krkolomnej zákrute a pri pohľadoch na skalnaté zrázy, hrozivo visiace nad morom.
Na prvý dotyk s Amalfi sme mali necelú hodinu. Ivo urobil prvé zábery. Pohľad na domy, takmer visiace na skalách úzkeho údolia Valle dei Mulini, zarezaného do brala Monte Molignano, bol čarovný. Ľahko sa dalo uveriť, že sa nachádzame v mestečku, ktoré bolo v dvadsiatych a tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia dovolenkovým rajom pre anglickú honoráciu. Ťažšie sa dalo pochopiť, že dnešné päťtisícové mestečko bolo jednou z najslávnejších prvých námorných republík. Touto výsadou sa mohli pýšiť už len Benátky, Janov a Pisa. Ale len Amalfčania platili v deviatom storočí za tovar zlatom, kým zvyšok Talianska stále pestoval výmenný obchod.
Všade okolo nás bolo množstvo ľudí. Až neskôr sme zistili, že na prázdne mólo a autobusovú stanicu je potrebné mať šťastie. Inak cestný aj lodný prístav v Amalfi sa v mojich spomienkach spája s predstavou Babylonu, čo je pre mňa synonymom absolútneho chaosu. Najmä pri našich večerných hľadaniach správneho autobusu do Ageroly.
 

Prekvapujúco prázdne mólo v Amalfi

Vo všetkých bedekroch je turistom odporúčaná návšteva Duomo di San Andrea. Jeho štít som uvidela z konca móla. To bol pre nás signál, že Ivo by mal prestať fotografovať. Rozhodli sme sa vydať čo najkratšou cestou k chrámu. Popod oblúk vstupnej mestskej brány sme sa po via Masaniello dostali na Piazza dei Dogi, kde som v košíkoch, vyložených na chodníku pred obchodíkmi, uvidela tie najväčšie citróny svojho života. V bojnickej zoologickej záhrade je vitrína s vajíčkami. Amalfské citróny boli vo veľkosti pštrosích vajíčok. A možno boli aj väčšie. V košíkoch boli umiestnené aj prosby predavačov:
„Nechytať, prosím.“
Asi som nebola sama, čo som zostala stáť s prilepeným pohľadom na hrboľatú kôru žiarivožltého ostro voňavého ovocia. Hrdlo sa mi sťahovalo predstavovanou kyslosťou plného pohára šťavy.
Na amalfskom pobreží musí žiť ten najzdravší národ na svete. Idú na more a nalovia si ryby, vyjdú do záhrady a odtrhnú si čerstvý citrón. Idú do susedovej záhrady a odtrhnú si olivy. Majú tu poruke všetko, čo odporúčajú lekári v rámci zdravej výživy.
Z Piazza dei Dogi sme prešli úzkou, nie príliš pôvabnou uličkou, na Piazza Duomo. Priamo pred nami sa dvíhal dóm di San Andrea. Vedie k nemu šesťdesiatdva schodov.
„Vylezieme?“
„Nie. Necháme si to na niektorý večer. Keď bude chladnejšie.“
Obaja sme zavrhli výstup po schodoch a dôkladne sme si poprezerali jeho priečelie zdola. Chrám je zasvätený Svätému Ondrejovi, patrónovi mesta. Je vraj postavený v miš-maš slohu. Aspoň tak som si to prečítala v jednom internetovom článku. Sú tu vraj zastúpené prvky románske, byzantské, gotické a arabsko – normandské. Nad stredom monumentálneho schodiska je vysokánsky oblúk, lemovaný po pravej i ľavej strane nižšími čipkovanými oblúkmi. Nimi sa vchádza do otvoreného vestibulu, ktorý je pred vstupnými dverami do chrámu. Nad najvyšším oblúkom je štít so zlatými mozaikami. Vo veľkej trojuholníkovej mozaike sedí svätec v modrom rúchu a žehná kľačiacim postavám v bielych plášťoch. Pod ňou je ešte dvanásť štíhlych figurálnych mozaík. 
Pohľad na hodinky nám kázal ukončiť naše obdivovanie chrámu z deviateho storočia, malinkého námestia a obrovských citrónov a vybrať sa čo najrýchlejšie k prístavu.
 

Nedotýkajte sa,  prosím (dm)

Po kratučkej via Mansone sme sa dostali priamo na nábrežie. A až teraz sme si všimli, že okrem autobusovej stanice, lodného prístavu a parkoviska je tu aj pláž. Lemovaná Corsom delle Republiche Marinare, hlavnou tepnou pobrežnej cesty madzi Sorrentom a Salernom. Toto všetko na takom malom kúsku miesta, ktoré by sa asi hravo zmestilo na sienske námestie Il Campo.
Pár minút po štvrť na dvanásť som sa v pokladni spýtala, odkiaľ nám pláva loď do Positana. Mladý muž mi horlivo ukázal rukou doprava. Tým smerom prúdilo množstvo ľudí. Niektorí s obrovskou batožinou, iní naľahko, tak ako my. S malým fotobatohom na chrbte ako Ivan alebo s taškou cez plece, fotoaparátom na krku a fľašou vody v ruke ako ja. Najviac pasažierov sa stavalo k nástupišťu číslo dva. Spočiatku to vyzeralo, že sa dokonca stavajú do radu. Ale keď pristála loď, zrazu sa hadovitý útvar zmenil na jeden veľký chuchvalec. Rozhodne som postupovala k mostíku, pri ktorom stál pevne rozkročený mohutný člen posádky, ktorý mal za úlohu dostať všetkých cestujúcich bezpečne na palubu. V pásikavom tričku a s pásikavou šatkou okolo krku vyzeral ako pirát. Doteraz neviem prečo, ale asi päť metrov pred cieľom som začala na neho vykrikovať:
„Je toto loď do Positana?“
„Nie, my ideme do Salerna. Do Positana vám pristáva loď na konci móla.“
Ivo sa zakliesnil v klbku krpatých Japoncov asi päť metrov za mnou. Chvíľu mi trvalo, kým sa mi podarilo získať jeho pozornosť a najmä prehlušiť ich štebotavú sprievodkyňu.
„Toto nie je naša loď. Musíme sa ponáhľať. O dve minúty by mala odplávať.“
A rozbehla som sa k najvzdialenejšiemu nástupišťu, ku ktorému práve prirážalo neveľké plavidlo. Vyzeralo,  že ide len na malú vyhliadkovú plavbu. Keď sme k nemu pribehli, mostíkom práve spájali pevninu s loďou. Mužovi, ktorý stál na jeho začiatku, sme ukázali lístok. Súhlasne pokýval hlavou a rukou dal najavo, že máme postupovať ďalej. Na konci mostíka stál ďalší muž, na ktorom bolo vidieť ako pozorne sleduje každý náš krok po úzkom kovovom prechode. A zároveň nás posúval do vnútra lode. Niektorí cestujúci dávali prednosť krytému prízemiu a iní sa zas vybrali pravým alebo ľavým schodiskom na otvorenú palubu. Tam sme zamierili aj my. Veď Amalfi Coast je na listine svetového dedičstva UNESCO a to sme si predsa nemohli nechať ujsť.
Celá cesta bola príjemná. Len ja som si musela neustále dávať pozor, aby mi neodnieslo klobúk a dokonca som musela dávať pozor aj na Ivov fotografický batoh. Zistil, že bez neho sa mu ľahšie pobehuje po hornej palube a hľadá sa mu najlepšie miesto na fotografovanie. Nebol sám. Väčšina cestujúcich pôsobila ako keby bola infikovaná rovnakým vírusom. Oči mali prilepené alebo na fotoaparáte alebo na hľadáčiku kamery. Len pár sa nás našlo takých, ktorí sme vychutnávali celú šírku a výšku pobrežia. A v kútiku duše som si aj tak hovorila, že tá celá fotografická eufória je v tejto chvíli úplne zbytočná.
A nielen v tejto chvíli. Nad celým pobrežím sa počas celého nášho pobytu vznášal opar, ktorý nielen zneostroval ale aj zahmlieval všetky kontúry krajiny. Kopce, bralá, domy, vinice, záhrady.
Zrazu som vysoko nad nami uvidela hotel a zábradlie, pri ktorom sme predchádzajúci večer obdivovali nielen západ slnka ale aj Salernský záliv.
Začala som vykrikovať na Iva:
„Pozri hore. Tam je naša výhľadovka. Agerola je tam hore. Vidíš ju?“
A začala som zas ochkať a achkať, keď som videla serpentíny cesty, kľukatiace sa z hornej ľavej strany skalnatého masívu na jeho dolnú pravú stranu. Ešte aj z lode to vyzeralo nebezpečne.
Keď sme oboplávali výbežok za Praianom, objavilo sa pred nami niečo úžasné. Farebná mozaika zápalkových škatuliek, naukladaná na seba nielen do výšky ale aj do šírky. Červené, modré, žlté, biele, smotanové domy, s oblúkmi alebo obdĺžnikmi okien, dverí a loggií, s čipkovanými zábradliami a s baldachýnmi tmavoružových a fialových bugenvilií. Všetky bedekre a internetové stránky nás pripravovali na tento pohľad. Ale nepripravili nás dostatočne. Všetci cestujúci sa presunuli na pravú stranu lode. Ani jeden nezostal ľahostajne sedieť na svojom mieste. Nielen podľa oblečenia a výstroja som zistila, že na túto plavbu sa vydali len turisti. Okolo nás sa ozývala nadšená tónina angličtiny, japončiny, francúzštiny, dokonca aj ruštiny a iných ešte ťažšie identifikovateľných jazykov. Ale len my dvaja sme tam boli Slováci. Kým sa zo všetkých kútov ozývali nadšené hlasy, naše plavidlo sa pripravovalo na pristátie. Na brehu stáli zamestnanci plavebnej spoločnosti, ktorí mali na starosti pripevniť na našu loď mostík. Aj tentoraz sme boli medzi poslednými. Tak ako pri nastupovaní. Teraz však z toho dôvodu, že sme sa nevedeli nasýtiť pohľadu na Positano.
Pred dvanástou sme vystúpili na breh. Zároveň sme sa preniesli do reality. Najskôr si musíme zistiť ako a o koľkej sa dostaneme späť do Amalfi. Rozhodne sme zavrhli cestu autobusom. A nielen kvôli tomu, že je dlhšia ako plavba loďou.  Najmä kvôli tomu, že z lode budeme mať veľkolepejší výhľad na celé pobrežie. Chvíľku nám trvalo, kým sme  preštudovali všetky cestovné poriadky, ktoré má každá lodná spoločnosť veľmi amatérsky polepené na celej predajnej búdke. Dospeli sme k názoru, že štyri hodiny potuliek by nám mohli stačiť, ak sa chceme najneskôr okolo ôsmej dostať do Ageroly.
Naše prvé kroky nás viedli do najbližšieho bistra, kde sme si doplnili zásoby vody. Tridsaťštyri stupňové horúčavy sa podpisovali pod náš pitný režim. Potom sme rýchlo zapadli do úzkych positanských uličiek, kde sme sa aspoň trošku mohli ukryť pred horúcou guľou Slnka.
Na internete som si prečítala článok Positano od Johna Steinbecka. Napísal ho v máji roku 1953 pre Harper´s Bazaar. Ja som mala vtedy rok. Dnes mám päťdesiatdeväť, ale obsah článku je stále aktuálny. Akoby sa v tejto časti Kampánie zastavil čas. Akurát len počet obyvateľov sa skoro zdvojnásobil. Dnes ich je necelých štyritisíc.
John Steinbeck píše, že prvýkrát počul o tejto dedinke od Alberta Moraviu, ktorý sa ho spýtal, prečo ešte nebol v Positane na amalfskom pobreží. A zároveň mu povedal, že je to najkrajšie miesto v Taliansku.
 

Vidieť Positano z mora a...

Neboli sme ešte vo všetkých kútoch tejto nádhernej krajiny, ale Alberto Moravia mal v jednom pravdu. Je to naozaj krásne miesto. A podľa článku by som usudzovala, že John Steinbeck písal o Positane len minulé leto. Môžeme potvrdiť pravdivosť jeho opisov aj dnes. Opisov šoférov a automobilov každej veľkosti, ktoré ani keby jazdili bez akýchkoľvek dopravných predpisov. Opisu samotnej dedinky. Sú dokonalé.
Takmer všetky bedekre citujú nasledovnú Steinbeckovu pasáž:
„Positano hlboko zapôsobí. Je to sen, ktorý nie je skutočný, keď ste tam a stáva lákavo skutočným po vašom odchode. Domy sa šplhajú na samý vrchol kopca tak strmo, že schody sú zarezané do útesu. Verím, že zatiaľ čo väčšina domov je postavená vertikálne, v Positane sú postavené horizontálne. Malá zakrivená zátoka neuveriteľne modrej a zelenej vody nežne bozkáva pláž s malými okrúhliakmi. Je tam len jedna úzka ulička a tá nevedie dolu k vode. Všade sú schody, niektoré z nich sú strmé ako rebrík. Vy nepôjdete navštíviť kamaráta, vy sa k nemu buď vyšplháte alebo sa k nemu skĺznete.“
            Aj my sme sa šplhali úzkymi schodíkmi a uličkami, až sme sa dostali na Piazza Chiesa Nuova. Cestou sme minuli všetku vodu, takže sme boli radi, keď sme zrazu objavili otvorenú trafiku. Bolo to neuveriteľné, pretože bol čas obedňajšej siesty. A tú zvyknú Taliani dodržiavať. Prudké stúpanie a smäd nás donútili sadnúť si do tieňa na schodoch Chiesa Nuova. Sem – tam okolo nás prešiel turista, ktorého sme spoznávali podľa výbavy a otupeného pohľadu. Vedeli sme to podľa seba. Nevedela som si predstaviť, že by som v tej obedňajšej horúčave mala spraviť čo len jeden krok. Sem – tam okolo nás prešiel domáci muž alebo žena, ktorí sa podľa všetkého dobre bavili na tom, ako tam utrápene sedíme, oddychujeme a chladíme sa na kamenných schodoch, pod starými hrubými múrmi kostola. Domáci sa dali ľahko poznať podľa toho, že nemali šialený výraz v očiach a na rozdiel od turistov vyzerali čerstvo a upravene.
Môj brat Dušan nedávno skonštatoval, keď som ho oboznamovala s naším tohtoročným plánom dovolenky:
„Keď vy si na tých vašich dovolenkách neoddýchnete. Vy sa na nich narobíte.“
Musím uznať, že má pravdu. Ale keď ja nepoznám nič nudnejšie ako ležať na pláži a opekať sa na slnku. Už to mám odskúšané. Pred pár rokmi som sa po prvom dni dovolenky v Principina Mare spýtala mojej polovičky:
„Prečo vlastne nechodievame k moru?“
A po treťom dni sme už obaja robili plán na ďalšie štyri dni. Na poznávanie vnútrozemia južného Toskánska.
            Kostolné schody neboli také prítulné, ako sa nám zdalo na začiatku. Po desiatich minútach ma na nich dobreže nezačalo oziabať. Po ďalších desiatich minútach som išla do trafiky zistiť, ktorým smerom sa máme vydať, aby sme sa dostali k moru. Podľa možnosti inou cestou, ako sme prišli. Starší sympatický majiteľ obchodíku mi otvoril pred nosom mapu a začal mi vysvetľovať, kde sme, a spýtal sa ma odkiaľ sme sa k nemu dostali. Potom vytýčil plán nášho návratu. Zistila som, že takto spoznáme skoro celú ľavú stranu Positana. Hore sme sa štverali po Via Fornillo a Viale Pasitea, ktorá sa krútila kade – tade, až sme ňou začali aj klesať. Po pravej strane sa nám začali otvárať výhľady na pravú stranu tohto malebného mestečka. Terasy sa striedali s domami a vilkami a všade okolo nás bolo množstvo kvetov. V momente, keď som začala umierať od smädu, objavil sa pred nami obchod. Potraviny, zelenina, ovocie, minerálky. Dokonca aj pohľadnice. Len sme dúfali, že Ivova mama dostane náš pozdrav skôr ako my prídeme domov. Hneď pod obchodíkom bol nízky múrik, ukrytý pod hustou korunou stromu. Ideálny nielen na jedenie, pitie ale aj na pozorovanie. Neobdivovali sme len architektúru, ale aj to, čo sa dialo naokolo. Na  svahu priamo oproti nám bolo parkovisko. Tak ako všetky domy, aj toto bolo akoby prilepené na brale. To, čo sa na ňom dialo, bolo fascinujúce. Skoro ako vo filme s Rowanom Atkinsonom, známym predstaviteľom Mr. Beana. Pred vjazdom do parkoviska šofér vystúpil z auta a pri pokladničnej búdke odovzdal kľúče jednému z postávajúcich mladých mužov. Ten si najskôr obzrel veľkosť auta a potom vyhľadal vhodný voľný priestor medzi natlačenými autami. Až potom začal uskutočňovať manéver, ktorý je najjednoduchšie opísať tak, že automobil zatisol na parkovacie miesto. V Japonsku, Londýne a vraj dokonca aj v Prahe  majú nové povolanie „natláčač cestujúcich do preplnených vlakov“. V Positane by to mohol byť „parkovací natláčač“.
 

Takmer všadeprítomná móda POSITANO (dm)

Kým sme sa ale k tomuto parkovisku dostali, aby sme si ho pozreli aj zblízka, tak sme prišli do uličky butikov. S nádhernou kamennou lavičkou, z ktorej sme mohli pozorovať, že „MODA POSITANO“ nie je len slovným pojmom. Všade okolo nás viseli nádherné modely šiat, sukieň, blúzok, kabátikov, klobúčikov. Čohokoľvek, čo sa dalo obliecť. Na všetky letné príležitosti. Ani Ivo neodolal a povedal mi:
„Nechceš si niečo kúpiť? Choď sa popozerať.“
Neviem, či to spôsobila únava alebo slnko, alebo myšlienka na moju už dávnejšie nie štíhlu postavu, ktorá má v neustálom pláne redukciu prebytočných kilogramov, keď som sa zrazu začula hovoriť:
„Ale nie, Ivko. Kedy by som ich využila? Veď by som si ich nemala ani kde obliecť.“
To musel spôsobiť začínajúci úpal. Ktovie ako dlho si to budem pri pohľade na fotografie vyčítať.
Okolo druhej sme pri vstupe do Via dei Mulini objavili po pravej strane, na krátkej rovinke, bar – pasticceriu La Zagara. Dočítala som sa, že pôvodný majiteľ Giacomo Russo sa rozhodol za pomoci manželky a synov obnoviť staré zrúcaniny. V záhrade uprostred citrónovníkov a pomarančovníkov, vybudoval drevenú terasu. S prekrásnymi výhľadmi na majolikovú kupolu Chiesa Santa Maria Assunta, na more, na terasy víl a domov na Viale Pasitea. La Zagara vraj nie je miestom pre nasýtenie sa jedlom. Je to predovšetkým romantický kútik pre milencov. Zároveň je to miesto mlčanlivosti pre každého, kto chce diskutovať o podnikaní a politike. La Zagara je vraj ideálne miesto pre každého, kto chce znova dobyť stratenú lásku.
Dnes už Giacomo Russo nežije, ale tieto jeho myšlienky sa aj ďalej snažia napĺňať manželka a deti – Palmina, Paolo, Mario a Alessandra.
Darí sa im to. Je to prekrásne miesto a určite by tam mal zájsť aspoň raz každý, kto príde do Positana.
 

La Zagara je ideálne miesto na oddych (dm)

Boli takmer tri, keď sme sa znova vybrali do uličiek. Stále viac a viac sme klesali. Našťastie nie na duchu. Výškovo. Až sme sa dostali späť na pláž, ktorá sa medzitým zaplnila do posledného miestečka. Ivo si vykasal nohavice a ja som si podkasala šaty, ako keby som išla tlačiť kapustu vo veľkom sude. Aspoň na chvíľu sme si išli omočiť nohy. Čo však, aspoň z môjho pohľadu, nebola až taká výhra. Veď obuť si roháčanky na nohy plné drobného piesku je ako keby som si dala medzi prsty šmirgeľ. Kým sa Ivo aj naďalej plahočil v Tyrhénskom mori a fotografoval desiatky oranžovo-pásikovaných slnečníkov, ja som sa motala po nábreží. Zaujala ma informačná tabuľa, ktorá bola pripevnená na múriku pod chodníkom spájajúcim Spiagga Grande a Spiagga Fornillo. Bolo na nej napísané:

„Drahí hostia, želáme Vám príjemný pobyt, ale pozdĺž uličiek, ciest a námestí rešpektujte nasledujúce predpisy. Tým nám pomôžete prezentovať naše mesto.
Prosíme,

-         nejedzte, nepite a neodhadzujte odpadky na verejných priestranstvách

-         neprechádzajte sa mimo pláže len v kúpacom úbore

-         nespite a neležte na zemi mimo pláže

-         nerušte verejnosť kričaním a spievaním

-         očistite cestu od exkrementov Vášho psa.
Za nedodržanie týchto pravidiel je pokuta od 25 do 500 Eur.
Od roku 2007 je pokuta od 50 Eur do 258,23 Eura.“

Text bol konkuriencieschopný zákazom, ktoré majú pri vstupe na hrad Pernštejn alebo pri vstupe do Museo Correr v Benátkach. Najsmiešnejšie na tom bolo, že rovno pod nápisom ležalo na chodníku zo desať spáčov alebo len tak oddychujúcich ľudí. Ale vzhľadného a pokutujúceho carabiniera nebolo vidieť naširoko – naďaleko.
            Bol čas, aby sme začali rozmýšľať nad návratom do Amalfi. Najbližšia loď mala odplávať o štvrť na päť. Kúpili sme si lístky, ale tentoraz sme za jeden zaplatili o tri eurá viac ako sme za tú istú cestu zaplatili pred obedom, len v opačnom smere. O štyridsať minút sme zistili, že to má na svedomí iná plavebná spoločnosť a najmä to, že sme sa plavili na uzavretej klimatizovanej lodi.
Predtým ako sme sa postavili do radu cestujúcich čakajúcich na loď, sme sa ešte vybrali na druhú, menšiu positanskú pláž, Spiagga Fornillo. Po chodníku vysekanom do skaly. Z troch strán obkolesená vysokým bralom. A na rozdiel od pláže Grande bola už celá v tieni. Ale aj tak na nej oddychovalo množstvo ľudí.
            Počas našej vychádzky sa had, čakajúci na loď do Amalfi, zdvojnásobil. A s pribúdajúcimi minútami jej meškania sa znásobovala aj nervozita cestujúcich. Najmä tých, pri ktorých stála obrovská batožina a ktorí mali namierené až do Salerna a odtiaľ zas do všetkých končín krajiny a sveta. Po nekonečne pomaly sa vlečúcej polhodine sa spoza skaly za plážou Fornillo objavilo podstatne väčšie plavidlo, akým sme išli ráno. Ale v tomto prípade určite platilo, že nie všetko väčšie musí byť aj lepšie. Tentoraz sme nemohli obdivovať za nami zmenšujúce sa Positano. Nielen kvôli tomu, že už bolo takmer celé v tieni kopca. Najmä kvôli tomu, že na lodi boli len uzatvorené priestory a cez nepriehľadne zasolené okná sme videli len obrysy pobrežia. Počas plavby som si aspoň poprezerala ukoristené mapky a letáky a dopisovala som si do môjho zošita chýbajúce zážitky z celého dňa. Nakoniec sa ukázalo, že aj taká nepoetická plavba, v rozpore so všetkými bedekrami, ktoré upozorňovali na prekrásne výhľady z lode, môže byť celkom užitočná.
            Positano sa s nami lúčilo v posledných lúčoch slnka a v Amalfi to nebolo o nič lepšie. O prítmie sa dokonale postarali skalnaté masívy Monte Cerreto, pod ktorými sa za dňa ukrýva slnečná Coast Amalfitana. A to nebolo ešte ani šesť hodín, keď sme vplávali do prístavu.
Naša prvá cesta viedla k autobusom. Pokúšali sme sa zistiť o koľkej a najmä, z ktorého miesta sa dostaneme do Ageroly. Doslova som sa upla na nízkeho šľachovitého dispečera, ktorého som si všimla už ráno, keď sa na malinkej Piazza Flavio Gioia snažil aj so svojimi tromi - štyrmi kolegami v žiarivo modrých košeliach vniesť do toho chaosu aspoň akú – takú organizáciu. Každú chvíľu prichádzal nový a nový autobus, ktorý bolo potrebné šikovnou gestikuláciou vtesnať medzi už aj tak nahustené modré vozidlá. Oznámil mi, že jeden o chvíľu odchádza a ďalší pôjde o siedmej. S Ivom sme sa rozhodli pre druhú alternatívu. Jeden z dôvodov bol aj ten, že som si chcela vychutnať pohľad na niečo, čo som doteraz mala možnosť vidieť len vo filmoch alebo na obrázkoch.
Uprostred zálivu kotvila tá najkrajšia plachetnica, akú som na vlastné oči videla. Štíhla, elegantná, hnedobiela. Jednoducho nádherná. Zašli sme až na samý koniec druhého móla a odtiaľ som si snívala svoj sen. Byť adoptovaná majiteľom lode a plaviť sa okolo celého Talianska. Iva som uprosila, aby mi urobil aspoň jeden jej záber.
 

Plachetnica mojich snov

Z móla sme sa presunuli na obrovské balvany, ktoré sa kopili okolo celého vybetónovaného výbežku do mora. Zakotvili sme neďaleko štvorčlennej francúzskej rodiny, ktorá podobne ako my obdivovala nielen plachetnicu, ale aj ľudskú mätež na plážičke Marina Grande. Dopadali na ňu ešte posledné lúče slnka, ktoré sa pripravovali skryť za skaliská.
V trojpoviedkovom filme Žltý rolls-royce sa mi páčila najviac poviedka, v ktorej mladý a krásny Alain Dellon zamotá hlavu mojej obľúbenej herečke Shirley MacLainovej. Kým sa jej snúbenec, gangster v podaní Georga C. Scotta, vracia zo slnečného Talianska do Ameriky odstreliť konkurenčných mafiánov, ona sa rozhodne vydať na amalfské pobrežie. A tu ju Alain Delon zavedie na úplne opustenú mikropláž s bielym pieskom.
A to bola moja predstava  kúpania sa na amalfskom pobreží. Len keby bol k takej pláži aj pohodlný prístup. Malé a prázdne plážičky sme videli len z výšok pri ceste autobusom alebo z diaľky pri plavbe loďou. A zásadne k nim viedli úzke a strmé a kľukaté chodníky, ktoré vôbec nepôsobili oficiálne. Mestské oficiálne pláže boli ukážkou toho, čo by ma nikdy a nič nedonútilo užívať si prímorskú dovolenku. To, čo sme mali možnosť vidieť na Sorrentskom polostrove, sa zvykne charakterizovať slovami hlava na hlave. Tu by bol vhodnejší termín telo na tele.
A ja zle znášam akýkoľvek zásah do mojej osobnej zóny, ktorá sa vraj pre Slovákov nachádza medzi štyridsiatimi šiestimi centimetrami a metrom dvadsať. To hovorí wikipédia. A pre mňa je typická skôr tá horná hranica. Takže každého cudzieho človeka, ktorý sa ku mne dostane pod metrovú hranicu vnímam ako vážneho narušiteľa. A s vekom sa to u mňa čím ďalej, tým viac zhoršuje.
Takže premnožená pláž, keď aj na obdivovanej Coast Amalfitana, je pre mňa neprijateľná. Po zmapovaní celkovej situácie zostali moje nové plavky v útrobách kufra. Počas celej dovolenky.
Po krátkom oddychu na obrovských sivých balvanoch sme sa rozhodli vliezť ešte na chvíľu do centra mesta. Prinútil nás k tomu ohrozený pitný režim, pretože všetky vodné zásoby sme minuli. Na via L. D´ Amalfi sme v jednom dvore objavili obyčajnú samoobsluhu, v ktorej sme si kúpili minerálku. Potom sme sa ešte pomotali po úzkych uličkách a obdivovali výklady obchodíkov preplnené citrónmi, limoncellom, olivovým olejom a všetkými druhmi syrov a vín. Domáci sedeli na stoličkách a lavičkách vyložených na priedomí a turisti sa preplietali pomedzi vyloženým tovarom a stoličkami pouličných kaviarní a pizzerií.
Nielen dóm mali Amalfčania postavený v slohu miš-maš. Miš-maš vládol aj v podvečerných uličkách. Vychutnávali sme si túto divokú atmosféru, ktorá nás mala, podľa všetkého, pripraviť na chaos na autobusovom nástupišti. Cestou k nemu Ivo fotografoval všetko, čo sa mu zdalo zaujímavé v okienku hľadáčika. Hoci už preventívne konštatoval, že svetlo nie je optimálne.
 

Preplnená amalfská pláž

O desať minút sedem som už hľadala „svojho“ dispečera. So svojimi kolegami sedel pri káve. Darilo sa im nevnímať bezradné pobehovanie potenciálnych cestujúcich od jedného autobusu k druhému a ich zisťovanie, ktorý by mohol byť pre nich ten pravý. Šoféri sa z výšky svojich sedadiel dívali do nedozernej diaľky a odmietali si všímať otázky turistov, valiacich sa zo všetkých strán. Jeden z nich na moju otázku, či ide do Ageroly – San Lorenza, znechutene zagestikuloval v duchu „neviete čítať?“
Podľa stupňujúceho sa šialenstva a pobehovania medzi jednotlivými autobusmi sme usúdili, že niektoré autobusy sa blížia k času odchodu. To už aj môj dispečer vstával od kovového stolíka a pohľadom kontroloval situáciu. Ihneď som to využila a dobehla som k nemu s otázkou:
„Prosím vás, ktorý autobus ide do Ageroly?“
„Do Bomerana tento a do San Lazzara tamten.“
Chvíľu som zostala v šoku, že ja sa predsa nepýtam na Bomerano a San Lazzaro. Ale ihneď ma napadlo, že Agerola sa skladá aj z týchto lokalít.
Poprezerala som si ukázané autobusy. Na ľavom z nich bol obrovský nápis Bomerano a pri ňom už stál veľký strapec ľudí. O tri autobusy vpravo stála ďalšia modrá SITA, ale na tejto nebol žiaden nápis. A aj pri ňom stál obrovský strapec ľudí. Ak sa doň nedostaneme, ďalší spoj nám mal ísť až o pol deviatej. Čo by nebol problém, lenže ešte nás čakala takmer hodinová cesta serpentínami, Takže do hostela by sme sa dostali až okolo pol desiatej. A to sa nám už nepozdávalo.
„Ivko, musíme zistiť, či je to náš autobus. Ak áno, musíme sa doň za každú cenu dostať. Ty choď prostrednými dverami, ja to skúsim prednými. A podľa možnosti obsaď miesto.“
Nevedela som si príliš predstaviť, že v serpentínach, ktoré nás čakali, by som mala stáť na jednej nohe. Tentoraz bola úspešnejšia moja lepšia polovička. Dokonca dokázal obhájiť aj miesto pre mňa. S mnohými ospravedlneniami sa mi podarilo k nemu prekliesniť. Tentoraz sme sedeli v zadnej polovici autobusu na tej nepriaznivejšej strane. Z ktorej sme nemali vidieť na pobrežie. O to viac sme sa mohli po pár kilometroch venovať prehliadke najmalebnejšej dedinky, ktorú sme mali po ceste. Furore. Do slovenčiny to môžeme preložiť – Zúrivosť.     Na Slovensku nemáme obec s takýmto názvom. A v žiadnej obci a ani meste nemáme ani tak pomaľované priečelia domov. Vo Furore teraz žije asi osemsto obyvateľov, ktorí sa rozhodli, že hoci nemajú žiadne centrálne námestie, na ktorom by sa zastavovali turisti, tak musia byť niečím známym. Nielen šnúrou domov na ceste medzi Sorrentom a Salernom. Starosta dostal za úlohu pozvať umelcov z celého sveta, ktorí by boli ochotní namaľovať na vonkajšie múry domov rôzne nástenné maľby. Rozhodli sa, že najlepším mesiacom v roku je na to september. Vtedy sa končí hlavná sezóna a dedinou prechádza menej áut, ktoré by mohli ohroziť maliarov pri práci. Výsledky ich tvorby môžu obdivovať všetci. Domáci a aj turisti. Tí, čo vo Furore bývajú alebo ním aspoň prechádzajú. Z jednej steny sa na nás pozerali morské panny plávajúce okolo popínavých rastlín, ktoré sa nechávali obdivovať námorníkmi, z inej zas boh Bakchus naťahujúci sa za bobuľami hrozna. Takmer na všetkých domoch po pravej strane cesty sme videli akty, krajinky, zátišia. Pri raňajšej ceste do Amalfi sme si to ani nestihli všímať. Ráno sme stihli ochkať len nad kľukatou a uzulinkou cestou nad príkrymi skalnými zrázmi. Teraz sme zas achkali nad obrazmi, ktoré sa mihali okolo nás.
Na poslednej furorskej zastávke povystupoval väčší počet cestujúcich. Všetci stojaci si mohli konečne sadnúť a ešte zostalo aj pár miest voľných. Dva rady pred nami sa z ľavej strany sedadiel zrazu otočila smerom dozadu drobná blondínka a povedala:
„Pojď si přesednout, vedle mě se uvolnilo místo.“
A spoza nás sa ozvala odpoveď:
„Ne. Už zůstanu tady.“
Už na autobusovom nástupišti sa mi zdalo, že som začula češtinu. Ale vždy, keď som sa obzrela okolo seba, tak sa tento jazyk stratil. A teraz sme mali dokonca dve české dievčiny v našom vidieckom autobuse. A obe vystúpili na našej konečnej zastávke. A ešte sa aj pobrali  do nášho hostela.
Po príchode do izby sa Ivo zvalil na posteľ. Ja som rýchlo pripravila večeru zo všetkých maškŕt, ktoré ukrývala chladnička. Syr, olivy, šunka, červené víno. Potom sme sa vybrali hľadať poštovú schránku. Všetky jazykové bariéry pred nami padali, hoci sme nenatrafili ani na jedného Agerolčana, s ktorým by sa dalo dohovoriť po anglicky. Či to bol mäsiar vo dverách svojej predajne alebo mamina s malým dieťaťom v kočíku alebo stará dáma sediaca na stoličke pred svojím domom. Vyrozumeli sme, že je to dosť ďaleko. Že najskôr budeme mať po ľavej strane zdravotnícku pohotovosť a potom ešte o trošku ďalej  bude nasledovať po pravej strane pošta. Prešli sme sto metrov, dvesto, pol kilometra a nič. Ani pohotovosť. Nechýbalo veľa do kilometra, keď sme konečne dorazili do cieľa. Nie veľmi malebnými uličkami. Ale nakoniec sa nám predsa len podarilo hodiť do schránky pohľadnicu pre Ivovu mamu. Nechceli sme si zopakovať vlaňajší Paríž, keď som schránku našla až na letisku, tesne pred naším odletom na Slovensko. Na ceste späť nám už nad hlavami svietili hviezdy a uzulinký kosáčik dorastajúceho mesiaca.
Na Piazza Generale Avitabile už bolo oveľa rušnejšie ako pred naším odchodom na poštu. Obe kaviarničky mali takmer všetky miesta obsadené. Najmä tie na, ktoré boli na otvorenom námestí. Prekľučkovali sme pomedzi staršie domáce osadenstvo do jednej z nich a dali sme si veľké porcie zmrzliny. Ja tmavočokoládovú a Ivo višňovú. A potom sme sa vybrali na večernú prechádzku k vyhliadkovej terase. Osvetlený chodník lemovali lavičky, na ktorých boli usadené celé rodiny, kŕmiace sa pizzou. Po chvíli sme zistili, že pár metrov od panorámy je pizzeria, z ktorej si ľudia vynášali obrovské krabice, naplnené touto talianskou špecialitou. A my sme boli najedení a s tým sa naozaj nedalo nič urobiť. Museli sme len ľutovať, že sme o tejto možnosti nevedeli. Všade okolo nás panovala príjemná atmosféra, tiché rozhovory a v blízkom detskom parčíku sa ešte veselo preháňali deťúrence. Hojdali sa na hojdačkách, liezli po preliezkach a medzitým si došli k rodičom po kúsok jedla alebo vody. Akoby sa zastavil čas a nebolo už desať hodín večer. Ale konečne bolo príjemne. Žiadne zničujúce horúčavy ako počas dňa. Ani sa nedá Talianom čudovať, že začínajú žiť až keď sa stmieva.
Tmavo-tmavomodré pobrežie bolo operličkované drobnými jasnými svetielkami. A my sme začali s Ivom hádať, kde sa čo nachádza. A aby sme sa presvedčili o správnosti našej lokalizácie, tak som sa s otázkou obrátila na dvoch starších pánov, ktorí boli so psom na večernej prechádzke.
„Áno, tam je Praiano, tam Salerno a tu za rohom Amalfi. Pod nami je Conca dei Marini.“
Veľmi ochotne nás zorientovali vo všetkých perličkových svetielkach okolo nás. Ešte chvíľu sme si vychutnávali pohodu, ktorá vládla okolo nás, ale nakoniec sme sa rozhodli ísť spať. Veď ďalší deň sme mali pred sebou náročný program. Raňajšiu cestu autobusom do Amalfi, plavbu do Sorrenta a večer cestu späť do Ageroly.
Pred hostelom sme pri múriku našli postávať dve české dievčatá. Nad dvoma naplnenými pohármi a poloprázdnou fľašou bieleho vína, s cigaretami v ruke. Pristavili sme sa pri nich na kus reči. Dozvedeli sme sa, že obe sú z Plzne. A že sú sestry. Staršia už bola vyštudovanou právničkou. Rozhodla sa pre život v Taliansku, pretože sa zaľúbila do Rimana, z Ostie. A po ukončení svojich štúdií prišla za ním. V Ríme si zarába opatrovaním detí. Mladšia sestra Julča prišla za ňou počas vysokoškolských prázdnin. Spoločne sa rozhodli desať dní spoznávať južné Taliansko, hoci podľa mladého rímskeho priateľa bolo územie pod Neapolom veľmi nebezpečné.
Ktovie, čo považujú za nebezpečné takí Neapolčania? Asi Sicíliu. A Sicílčania? Asi Afriku. Vychádzam z toho, že Patrizio z Roviga pod Padovou, považuje už aj Toskánsko za niečo barbarské. A u nás sa čudujeme, keď východniari nemajú radi Bratislavčanov a západniarov. A že Bratislavčania si myslia, že doplácajú na všetkých privandrovalcov zo západného, stredného a východného Slovenska. Už to vyzerá tak, že na celom svete je každý proti každému. A to ani ropu nemáme. Ani my a ani Taliani.
Dozvedeli sme sa, že Julča študuje antropológiu, takže sme dostali množstvo informácií aj o Pygmejoch. O pol dvanástej, keď šla staršia zo sestier po druhú fľašu vína, sme sa odobrali spať. Dokonca ani môj drahý manžel nemal námietky voči môjmu ústupu z pozícií a vybral sa so mnou do našej izby. Po dvoch hodinách prehadzovania sa na posteli sme skonštatovali, že rovnako by sme dopadli, aj keby sme boli zostali vonku. Nočný agerolský ruch na námestí nám dával zabrať. O druhej som vstala z postele, vyšla cez obrovskú železnú bránu pred ostello a požiadala som mladých Agerolčanov, aby zliezli z múrika pred naším oknom, na ktorom dojedali pizzu a najmä aby prestali hrať futbal s plastovou fľašou. Odôvodnila som to tým, že Agerola je krásna, Sorrentský polostrov je prekrásny a my máme za sebou jeden náročný deň a pred sebou ďalší ešte náročnejší deň, na ktorý potrebujeme dostatok síl. Keď sa dozvedeli, že sme zo Slovenska a ujasnili si, že kde také Slovensko vôbec je. Slovensko, prisľúbili, že budú tichší. A aj boli. V medziach mládežníckych možností. Dievčence sa už tak nechichúňali a chlapci nehrali futbal. O pol tretej dokonca aj odišli spred nášho okna. Potom nás už uspával len jemný ruch žijúceho a osvetleného námestia.
 
 

^^ na začiatok

Plavba do Sorrenta

            Taliansky nočný život sa podpísal pod naše piatkové vstávanie. Ani len zvony nás nezobudili. A ranný ruch námestia sme tiež neregistrovali, hoci sme mali dokorán otvorené okná. Akurát len zatvorené drevené okenice vytvárali v izbe príjemné pološero. Bolo pol deviatej, keď som otvorila oči a dobrých desať minút som ešte odmietala vstať z postele. Potom som však zmobilizovala všetky sily a vyliezla z postele. Ivo sa zatiaľ vôbec nepreberal k životu.
„Iv, ak sa do deviatej aspoň trošku nepozbierame, náš denný program je ohrozený.“
Ale aj tak som vedela, že z postele ho dostanem len na lákavú vôňu kávy.
O pol desiatej sme už sedeli v autobuse a čakali na šoféra, ktorý sa pokojne prechádzal po námestí.
Mňa ale zaujala scéna, ktorá sa odohrávala len pár metrov od trojramennej, pravdepodobne najrušnejšej a najdôležitejšej križovatky v meste. Na zastávke čakala mladá slečna, ktorú z pravej strany cesty zazrel mladý muž, šoférujúci auto. Vyhodil blinker a auto pristavil k ľavému obrubníku cesty, vyklonil hlavu, vybozkával dievčinu na obe líca, ešte jej s úsmevom niečo povedal, zamával, vyhodil blinker vpravo a pokračoval v pôvodnej ceste. Nič by na tom nebolo, keby týmto manévrom neochromil na pár minút dopravu. Za ním už stáli tri autá, prvé z nich bolo s nemeckou poznávacou značkou. Nemohli ho obísť sprava, pretože tam bolo zaparkované auto s dodávateľom tovaru do kaviarne. Autá prichádzajúce zľava zostali stáť v križovatke, pretože po svojej strane nemohli pokračovať v ceste. Mladý muž im stál v protismere. No a autá prichádzajúce spoza nášho chrbta mali zablokované všetko. Čo bolo na tom najzaujímavejšie? Nikto netrúbil, nevykrikoval, neukazoval rôzne gestá a ani si neťukal na čelo. Muži si vyložili lakte do otvorených okien a blahosklonne čakali na uvoľnenie cesty. Možno potichu závideli mladému mužovi, pretože žieňa bolo naozaj veľmi pekné.
Náš šofér, ktorého sme už poznali z predchádzajúceho rána, sa pomaly blížil k autobusu. Zrazu k nemu dobehlo mladé žieňa a horlivo mu niečo rozprávalo. Vodič sa pozrel na hodinky a potom si poprezeral cestujúcich, ktorí už sedeli na svojich sedadlách. Asi sa mu nikto nejavil, že by bol podráždený z nášho oneskoreného odchodu, tak len žieňaťu poprikyvoval a ležérne sa usadil na svoje miesto. O chvíľu vybehla z  nášho hostela ďalšia dievčina a utekala k otvoreným dverám nášho autobusu, v ktorých ju už netrpezlivo čakala jej kamarátka.
„Ty by si sa mala presťahovať na Sorrentský polostrov. Tu by si s najväčšou pravdepodobnosťou chytila každý spoj.“
Ivo si nenechal ujsť príležitosť, aby z veľkoryso dodržiavaného harmonogramu odchodov neobvinil mňa. A pritom - ja sa naozaj snažím chodiť všade načas. Len sem – tam si ten čas tak trošku prispôsobím. Podľa svojich predstáv a momentálnych okolností. Nuž čo. V tom je práve to čaro tvorivosti. Niekedy zredukujem alebo operatívne zmením celú moju činnosť tak, aby som ju dokázala dostať pod svoju kontrolu. Musím však pripustiť, že niekedy sa mi to vymkne z rúk. A musím aj uznať, že sem – tam sa Ivo dokáže v konkrétnej situácii aj prekonať a nehundrať. Je zas pravda, že dodatočne si to vynahradí. Tak, ako sa to stalo nedávno.
Vzhľadom na novovzniknuté okolnosti bývam v poslednom čase pomerne častým hosťom u našich mladých. Najviac sa tomu teší naša vnučka. Zvyknem k nim cestovať v utorok večer o pol deviatej. Autobusom, ku ktorému ma pravidelne odváža moja drahá polovička. Tá sa určite teší ešte viac, pretože sa ma raz za tri týždne na štyri dni zbaví. Keď ma viezol prvýkrát, tak turancar meškal dvadsať minút, druhýkrát dvanásť minút a tretíkrát sme prišli na minútu presne a to sme už videli len jeho koncové svetlá.
„Čo teraz? Pôjdeš ráno?“
„Stojí v Hronskom Beňadiku.“
„Tak nasadaj.“
Pripravila som sa na desaťminútové výčitky. A nič. Až keď som neskoro večer z Bystrice telefonovala, že som k mladým dorazila v poriadku. Vtedy zaujal k celej veci zásadný postoj:
„Nepočítaj s tým, že budem s tebou ešte niekedy naháňať autobus.“
Musím súhlasiť s Ivom, že na amalfskom pobreží by som tento problém nemala mať. Za štyri dni ani jeden dopravný prostriedok nešiel načas. Ani vodný a ani suchozemský. Všetky išli podstatne neskôr. Od desiatich minút do polhodiny. A to by mi celkom stačilo, len by som s tým nesmela dopredu počítať.
            V tretí deň by už mohol byť človek na nové podmienky aklimatizovaný. Ale v našom prípade to z nejakého dôvodu neplatilo. Keď sme začali schádzať z našej takmer šesťstometrovej nadmorskej výšky do furorských serpentín, objavilo sa pod nami nielen more, ale aj nižšie položené kliky-haky našej cesty vytesanej v skalách.
„Pozeraj, pozeraj!“
Tieto slová som dopĺňala štuchancami pod rebrá. Ale za momentálnych okolností si tieto moje prejavy obdivu zmiešaného s hrôzou môj drahý manžel ani nevšímal.
„Radšej sa nepozerám.“
A ďalej si čítal bedeker. Alebo sledoval to, čo sa dialo priamo v autobuse alebo pred nami na ceste.
Medzitým sme si všímali aj to, čo sa deje na autobusových zástavkách, ktoré možno mali nejaký systém a organizáciu, ale boli na tých najnepochopiteľnejších miestach. Na takých, kde cestujúci museli byť doslova nalepení na zvodidlách alebo na zábradliach a aj tak im hrozilo, že ak ich aj neprimačkne autobus, tak sa možno prevrátia horeznak do rokliny alebo v lepšom prípade do vinice. Na vyššie položených zastávkach nastupovali celé rodiny s plážovými súpravami, ktoré sa viezli do nižších polôh, odkiaľ schádzali úzkymi cestičkami pomedzi domy k moru. Nastupovali babičky a dedkovia, ktorým sa len málokedy stalo, aby im nejaký mladý človek uvoľnil miesto. A na tých kľukatých cestách to naozaj nebolo pre nich jednoduché udržať sa na nohách. Ktovie, čo sa to deje s tými nevládnymi mladými starcami?
Ale jednoduché to nemali ani šoféri autobusov a ani šoféri osobných áut. Pred každou zákrutou museli pozorne počúvať, či sa neozýva klaksónové jódlovanie oproti idúceho vozidla. A ak áno, museli vedieť pred zátačkou odhadnúť správnu vzdialenosť na zastavenie. Ak zastavili priblízko, tak sa väčšie auto nemuselo v serpentíne vytočiť. A nedalo sa veľmi počítať ani s tým, že by malo kam cúvať. Za každým autom sa ihneď vytváral rad ďalších malých aj veľkých áut.
Na Slovensku sú stále ľudia, ktorí vzdychajú nad tým, aké máme úzke cesty. Za výdatnej podpory krvilačných redaktorov a regionálnych bezprogramových politikov a miestodržiteľov ich nazývajú cestami smrti. Stavajú na nich kríže a stále sa sťažujú, že nikto nič nerobí. A pritom u nás máme mnohé cesty oveľa širšie ako sú v Taliansku alebo v Anglicku alebo v Rakúsku. Niekedy mám pocit, že práve tie naše širšie cesty naučili našich šoférov bezohľadnej arogancii. Ja by som ich za trest postavila proti sebe. Jeden by začínal jazdu v Agerole a druhý v Amalfi. V ich vlastných silných autách. Buď by sa naučili ohľaduplnosti alebo by si poriadne zničili svoje autá a v prípade vážnej kolízie by sa vykynožili len oni dvaja navzájom. Ale bezpečnosť nie je len o šírke cesty. Je to aj o etike. A tá sa čím ďalej, tým viac z nášho života vytráca.
Ešte z detstva si pamätám, že po chodníku sme šli vždy po pravej strane. Aj oproti nám išli ľudia po pravej strane. Tak nás to naučili nielen doma ale aj v škole. Dnes to už takmer nikto nevie. Nedávno som toto pravidlo vysvetľovala našej Nine, ktorá ho začala ihneď uvádzať do svojho života. Ale chvíľu na to, sme sa dobreže nemuseli vyhýbať mladej dáme, ktorá sa vo veľmi zaujatom rozhovore valila rovno na nás, hoci druhá polovica chodníka bola voľná.
„Babina – a prečo to dievča nešlo po pravej strane?“
„Asi jej to doma nikto nevysvetlil a asi nebola ani v škole, keď o tom hovorili.“
Dnes je to zložité. Rodičom na mnohých veciach nezáleží a mnohí svoje deti vedú k podobnej bezohľadnosti, akej sú sami schopní. A v školách nie je zas na to veľmi vytvorený priestor. Veď stále počúvame, že žiaci sú veľmi preťažovaní. A policajti majú čo robiť na cestách. Chodníky ich príliš nezaujímajú. Takže o chvíľu nám budú určite úzke aj tie. A keď sa na nich začnú stávať ľuďom smrteľné úrazy, tak sa budú okolo nich množiť kríže na ich pamiatku. Potom to budú medializovať bezprogramoví jedinci a začnú bojovať za rozširovanie chodníkov. V praxi sa dostane ešte do väčšieho popredia sociálna práca. Nielen preto, že je to schopný vyštudovať takmer každý, kto sa rozhodne mať aspoň nejakú vysokú školu a chce uspieť aspoň v politike. Sociálni pracovníci budú sprevádzať rizikové skupiny – starenky a starčekov, deti, imobilných alebo inak postihnutých jedincov - pri pochôdzkach mestom alebo dedinou. Tým sa dokonca zlepší aj zamestnanosť. Preto najbližší volebný slogan by mal znieť:
„Úzkymi chodníkmi za zníženie nezamestnanosti.“
Náš agerolsko-amalfský šofér však musel brať ohľad nielen na cestujúcich ale aj na všetkých účastníkov cestnej dopravy. Dokonca musel ísť aj skontrolovať chlapíka, ktorý naskakoval do autobusu na autobusovej zastávke na konci Furore. Či mu náhodou v zátačkách nevypadne aj s obrovským kufrom, ktorý horko – ťažko vtrepal dovnútra.
O pol jedenástej sme nastupovali na loď do Positana. Tentokrát sme vyplávali len pár minút po termíne. Opäť sme si vychutnávali plavbu na otvorenej palube. Tesne pred jedenástou sme vplávali do positanského prístavu. Ihneď sme si zistili, že máme vyše hodiny času do nášho odchodu do Sorrenta. Pre istotu sme si ihneď kúpili lístky po osem euro päťdesiat centov a vybrali sa ešte aspoň na chvíľku do úzkych farebných uličiek Positana.
Kým Ivo fotografoval, posadila som sa na nízky múrik na začiatku via dei Mulini. Horúčava morila všetkých turistov. Kam som sa pozrela, tam som videla unavené, červené, spotené tváre a skoro sa tackajúce postavy. Teplota sa šplhala k tridsiatim šiestim stupňom, čo musel byť šok najmä pre chladných Angličanov. Veď aj ja som vyhľadávala predovšetkým tie uličky, ktoré boli kryté kobercami viniča alebo kobercami rozkvitnutých bugenvilií. Na konci uličky dei Mulini som objavila otvorenú minigalériu, ukrytú v tieni citrónov, fíg a hrozna. Veľké plátna Antonia Viccara

Positanské schodištia (dm)

 pôsobili sviežo a pozitívne. Bolo neuveriteľné, že okrem nás tam nik iný nebol. Len obrovská biela mačka, ktorá si nás hneď po našom príchode poriadne poobzerala. Asi sme na ňu pôsobili dôveryhodne, pretože sa uložila na biely múrik galerijnej terasy a ďalej si spokojne priadla.
Z terasovej galérie som sa až po náš odchod na loď nepohla. Ale dala som si desať minútovú rezervu na zastavenie sa pri fontánke s pitnou vodou. Objavila som ju pri našom včerajšom odchode z Positana do Amalfi. Mamina  pri nej osviežovala svoje dve deti. Nielenže im ju dávala piť, ale ich ňou aj polievala, čo sa obom deťúrencom nesmierne páčilo. Keď som si overila, že ide naozaj o pitnú vodu, tak som doplnila naše zásoby tejto dôležitej tekutiny. A to som sa chystala urobiť aj pred našou plavbou do Sorrenta. Spotrebu vody sme mali v týchto horúčavách vysokú. Najmä ja.

Objavili sme najchladnejšie miesto v Positane (dm)

Po päťminútovom meškaní sme vyplávali z najkrajšieho prístavu na svete. Dopredu som sa tešila, že po dlhom čase budem vidieť jeden z najromantickejších ostrovov, ktorý som doteraz navštívila. Capri. Boli sme na ňom počas nášho druhého talianskeho výletu. V časoch, keď sme túto krajinu spoznávali s cestovnou kanceláriou Tip-tour. Po tretej poznávačke sme si povedali – stačilo kolektívnych motaní sa po pamiatkach. Ideme to skúsiť na vlastnú päsť. A zatiaľ nám toto naše rozhodnutie prinieslo vždy hromadu skvelých zážitkov. A nebolo tomu inak ani počas tejto dovolenky a počas tejto plavby.
Na zadnej otvorenej minipalube nás sedelo sedem. Starší manželský pár v našom veku, hovoriaci po anglicky, veľmi dobre vyzerajúca talianska mama s dospelou dcérou a mladá Japonka. Všetci sme fotografovali všetko. Pobrežie, svojich partnerov, loď. Len Japonku nemal kto vyfotografovať, tak prišla za mnou. Nakoľko mám aspoň štipku sebakritiky, privolala som Ivana a zverila som mu do ruky fotoaparát. Až po odfotografovaní som jej vysvetlila, že v našej rodine sa stará o kvalitné zábery manžel. Dozvedela som sa od nej, že je prvýkrát nielen v Kampánii, ale aj v Taliansku. Porozprávala som jej o Capri, Anacapri, o vile Axela Münteho a vile cisára Tiberia. A keďže sme plávali okolo malinkých ostrovčekov Li Galli, tak sme je porozprávala aj o nich. Aspoň to, čo som si našla na internete pred našou dovolenkou a čo bolo popísané v informačných materiáloch.
V dvadsiatich rokoch minulého storočia bol pri Positane ubytovaný ruský tanečník a choreograf  Leonid Massine. Keď ráno vstal a vyzrel von oknom, mal pred sebou nádherný výhľad. Uprostred mora sa z vody vynárali tri ostrovy. Gallo Lungo, La Rotonda a Castelluccio. Rozhodol sa ich kúpiť a na Gallo Lungo ihneď začal so stavbou modernej vily podľa Le Corbusiera. Nový domov bol vraj pre neho veľkou inšpiráciou a vytvoril v ňom mnoho choreografií, ktoré potom úspešne preniesol na baletné dosky tých najznámejších svetových scén. Neskôr sa stal majiteľom Li Galli jeho nasledovník Rudolf Nurejev, ktorý kúpil celé súostrovie v roku 1989.  Podľa starých legiend mali ostrovy poetickejší názov – Le Sirenuse. Tyrhénské sirény vraj boli morské panny Partenope, Leucosia a Ligia. Vtáky so ženskou hlavou, ktoré hudbou a svojím spevom lákali k sebe námorníkov, ktorí sa plavili okolo ich ostrovov. Muži sa bezhlavo vrhali do morskej vody.  A nielenže väčšinou sami  zahynuli. Často sa stávalo, že na obrovských skalách stroskotali aj ich lode.

Iné legendy hovoria, že sirény boli napoly ryby a napoly ženy. Ale v obidvoch podobách sa im pripisuje rovnaký vplyv na mužov. Likvidačný. Nuž – muži boli, sú a budú nepoučiteľní.

Arthur Hailey – a to je muž – vo svojom románe Hotel opisuje scénu, keď Peter ruší večeru s Christinou kvôli Marshe. Keď sa bráni, že z popletenosti na to zabudol a že veď nič sa nedeje, pretože Marsha je len decko, Christina reaguje slovami „... tá malá Preyscottová sa asi tak ponáša na dieťa ako tiger na mačiatko. Ale podľa mňa by pre chlapa mohlo byť zábavné – byť zožratý.“

Potom sa už loď natočila doprava a kopírovala pobrežie. Pomaly sme sa blížili k cieľu našej plavby. Akonáhle sme sa ocitli v Neapolskom zálive, tak sa pred nami objavil v hmle obalený Vezuv. A jeho useknutý kužeľ bol úplne schovaný v oblaku. Ale aj tak pôsobil monumentálne.

Naši námorníci nás šikovne vylodili a ja som sa musela ihneď rozosmiať. Pri prístavnom múre bolo učupené malé biele miniautíčko a pod jeho prednými dverami boli pohodené vychodené sandále. Pripomenulo mi to situáciu z levického námestia pred hotelom Atom, kde som pár mesiacov pracovala. Z Moraviec som vychádzala okolo siedmej a pred ôsmou som už parkovala pred hotelom. Jedno ráno som zaparkovala pri aute, vedľa ktorého ležali nízke topánky. Poobede, keď som odchádzala z práce, tak tam už nebolo auto, ale ležali tam čierne elegantné lodičky na vysokom opätku. Zaniesla som ich na vrátnicu, dúfajúc, že sa dostanú ku svojej majiteľke. Aj ja viem šoférovať len v mokasínach alebo v teniskách. A párkrát som si spomenula po odchode od auta, že sa musím k nemu vrátiť. Vložiť topánky pod sedadlo. O čo to majú muži jednoduchšie.

 

Sorrentské mólo – čakanie na návrat majiteľky (dm)

 

            V malilinkej búdke, v ktorej sa ukrývala informačná kancelária lodnej dopravy, sme sa dozvedeli, že zo Sorrenta sa máme možnosť dostať do Amalfi loďou o pol piatej alebo o šiestej. 

„Asi sem už neprídeme. Pozrime si to teraz.“

Môj návrh sa Ivovi celkom pozdával, ale pre istotu sme si lístky nekúpili.

„Kúpime si ich pred odchodom. Prídeme tak, aby sme to zvládli.“

K tomuto rozhodnutiu sme dospeli aj z toho dôvodu, že predajňa lodných lístkov bola za naším chrbtom a nám sa už nechcelo vracať. Na našu otázku, ako sa dostaneme do centra mesta, nám potetovaný informátor naznačil rukou smer cesty a ďalej pokračoval v rozhovore s podobne potetovanými dvoma mladými mužmi. Bolo piatkové popoludnie a Taliani sa pripravovali na prvý víkendový večer.

„Čo myslíš, dnes sa vyspíme?“

Spýtala som sa mojej polovičky, ktorá náš nočný život zvláda oveľa lepšie ako ja.

„Dáš si štuple do uší.“

„Zabudla som si ich v Bratislave.“

„Necháme sa prekvapiť. Prinajhoršom sa vyspíme až v Siene.“

Celkom optimisticky uzavrel Ivo na túto tému debatu. Ale to sme sa už cez parkovisko dostali na via Marina Piccola. Domácim stačilo povedať: „Scusa. Centro?“ a rukou nás posielali do nevábnej uličky. Prišli sme k schodom, ktoré končili na ceste. Na via Luigi de Maio.

„A teraz čo?“

Jedna cesta viedla doprava a strácala sa za zákrutou, druhá viedla doľava, do hlbokého zárezu v obrovskej skale. A ešte na druhej strane cesty, rovno oproti nám, stúpalo schodište, ktoré vchádzalo do nejakej stavby nad nami.

A práve z tohto kamenného schodiska schádzala dvojica, ktorú som už chvíľu sledovala.

„Ako sa, prosím, dostaneme do centra mesta?“

S úsmevom nám povedali, že všetkými tromi cestami.

„Ale najkratšie a najrýchlejšie to budete mať tadiaľ, kadiaľ sme my zišli.“

Uverili sme im. Ale za posledným schodom nás čakalo prekvapenie. Pod oblúkom stavby sa vinula široká a vysoká chodba, v ktorej boli naukladané kaviarenské stolíky s pohodlnými kresielkami. A čašníci v čiernych košeliach a nohaviciach, s dlhými bielymi zásterami, natesno obkrútenými okolo tela, sa pohybovali medzi návštevníkmi.

„Tadiaľto asi cesta nevedie.“

Obaja sme zneisteli, ale Ivo to povedal nahlas.

„Skúsme. Možno je to len priechod vyplnený vonkajším sedením.“

Rozhodne sa mi nechcelo vrátiť späť na nábrežie a znova hľadať cestu do centra.

„Možno to má zadný východ.“

Optimizmus a lenivosť vyhrali nad obavami.

Ďakujúc personálu za pozvania k stolíkom sme sa po pár metroch predsa len dostali na svetlo. Pred nami sa objavil malý parčík, celý obkolesený veľkými palmami. Piazza Sant´Antonino. Za pár minút sme sa z nej dostali na hlavné námestie Sorrenta, na Piazzu Torquato Tasso. Tento taliansky básnik, ktorý sa narodil v Sorrente v polovici šestnásteho storočia, sa dožil len päťdesiatjeden rokov. Mal to šťastie, že sa stále pohyboval v kultivovanom a vzdelanom prostredí princov a vojvodov. Všetci ho podporovali v jeho literárnej tvorbe, keď sa už v jeho ôsmich rokoch ukázalo, že má talent. Nepísal len diela s náboženskou tematikou, ale písal aj poémy o láske. Tie venoval princeznám d´Este, Lucrezii a Laure, ktoré nad ním dlhé roky držali ochrannú ruku. Torquato Tasso zomrel v Ríme deväť dní predtým, ako ho chcel pápež Klement VIII. korunovať za kráľa básnikov. Pápežovi sa pravdepodobne páčila jeho epická poéma Oslobodený Jeruzalem, v ktorej opisuje bitku medzi kresťanmi a moslimami počas prvej križiackej výpravy.  Dokončil ju, keď mal tridsaťjeden rokov a do konca života si vraj vyčítal, že nie je nábožensky korektná. Vtedy určite netušil, že ňou ovplyvní mnohých umelcov. Podľa tejto poémy zložil Claudio Monteverdi minioperu Il combattimento di Tancredi e Clorinda – Zápas Tancreda a Clorindy, ktorú si u neho objednal benátsky mecenáš Girolamo Mocenigo.
Johanna Wolfganga Goetheho zaujal Tasso o dve storočia neskôr. Až do tej miery, že sa nechal inšpirovať nielen jeho dielom, ale aj jeho osobnosťou. Najmä tým obdobím, ktoré Tasso strávil na dvore vojvodu z Ferrary. Život Torquata Tassa nebol jednoduchý. Spočiatku renesančný, v závere tragický. Od úspešných literárnych začiatkov po prvé prejavy schizofrénie. Od pobytu v blázinci Svätej Anny, až po smrť v rímskom kláštore.
Dráma Torquato Tasso a hudobné dielo Il combattimento di Tancredi e Clorinda sa dodnes hrajú na mnohých svetových scénach. Uprostred sorrentského námestia sme ale nenašli jeho pomník. Uprostred Piazza Tasso stojí sivá tufová socha Svätého Antonina, patróna mesta. A až v rohu námestia sme objavili na bielom podstavci bielu skulptúru jedného z najuznávanejších básnikov šestnásteho storočia. Sorrenťania ju inštalovali až v roku 1870, takmer dvesto rokov po jeho smrti.

            Dodnes nevieme, prečo sa nám Sorrento nedostali ani do päťdesiatky talianskych naj. Počas dlhých piatich hodín sme v ňom neobjavili nič, čo by nás nútilo povedať aspoň raz „sem sa musíme vrátiť“. Možno to spôsobila horúčava, ktorá nútila všetkých ľudí zaliezať do chládku. Aj my sme vliezli do prvej ulice, ukrytej pod korunami stromov. Do viale Enrico Caruso. Medzi dvoma pruhmi cesty bol vyvýšený pás, vyplnený veľkými črepníkmi kvetov, medzi ktorými boli umiestnené lavičky. Takmer až na konci ulice som objavila sedadlo, ktoré bolo nielen voľné, ale aj dostatočne čisté. Skontrolovala som naše pitné zásoby, čo bolo pre moju drahú polovičku impulzom, aby sa vydal hľadať zdroj studených nápojov. O trištvrte na dve sme boli majiteľmi dvoch pečív a poldruha litrovej minerálnej vody. O druhej sme si položili otázku:

„Čo ďalej?“

„Skúsme nájsť informačnú kanceláriu, vezmime si nejaké materiály a potom uvidíme. Veď tu musí čosi byť.“

„Ale ani bedeker nehovorí o ničom zaujímavom.“

„Tak prečo potom vznikla pieseň Vráť sa do Sorrenta? Ešte aj Gott ju spieva. Dokonca aj Pavarotti ju spieval. A aj Elvis Presley.“

Skúšala som nájsť niečo pozitívne v štyridsaťstupňovej teplote, ktorá sa podpisovala na rozhorúčenom asfalte.

Až po našom návrate z dovolenky som našla na internete, že pieseň vraj vznikla z veľmi prozaického dôvodu. Mala za úlohu priniesť mestu peniaze a prosperitu. Bratia Curtisovci dostali v septembri 1902 objednávku, aby zložili pieseň pre talianskeho premiéra Giuseppa Zanardeliho. Zložili ju za pár hodín na terase hotela Tramontano. Inšpiráciu mali priamo pred sebou. Pohľad na Neapolský záliv, na všetky tri sorrentské pláže - Marina Piccola, Marina San Francesko a Marina Grande a na majestátny Vezuv. Spoliehali sa na to, že keď takýto výhľad uvidí premiér, donúti ho to zlepšiť nielen životné podmienky a služby, ale bude sa sem chcieť vždy vrátiť.

Nikde som nenašla informáciu, či mala pieseň úspech aj u premiéra.

V Parco Lauro sa mi z hlbín kabelky ozval telefón. Ale kým som sa k nemu prepracovala, prestal zvoniť. Na displeji som našla bratislavské telefónne číslo. Rozhodne som nemienila telefonovať. Ale niečo začalo zvoniť aj v našich hlavách.

„Ivko, čo máš v pláne na ďalšie dni? Zajtra by sme išli do Ravella a potom čo?“

„A ty čo navrhuješ?“

Môj drahý manžel pohotovo prepinpongoval otázku na moju stranu.

„Ja ti ani neviem. Chodiť autom po polostrove by bolo ak nie aj o život alebo oškreté blatníky, tak určite by išlo aspoň o nervy. A to neviem, či to stojí za to.“

Takýto postoj je pre nás oboch netypický. Ivo rád a dobre šoféruje a ja zas rada robím zmätky pri navigácii. Všetko, čo sa mi na mape pozdáva byť zaujímavé, hľadám aj za tú cenu, že by cesta nebola úplne podľa predstáv toho, kto má volant nášho auta v ruke. A nejaké to hundranie už celkom dobre zvládam. Každý psychoterapeut by bol na mňa hrdý.

„Tak čo navrhuješ?“

Dvojitá otázka toho istého obsahu mala v sebe skrytý podtext. Nezostávalo mi nič iné, len ho dešifrovať a potom navrhnúť správne riešenie.

„Máš ešte niečo, čo by si chcel v týchto končinách fotografovať?“

„Ani nie.“

„Tak, čo by si povedal, keby sme pobyt v Kampánii skrátili, predĺžili si jeden deň v Toskánsku a celkovú dovolenku ukončili o dva dni skôr? Vyhli by sme sa sobotňajším nájazdom do dovolenkových stredísk.“

„Ale čo urobíme s ubytovaním? Nielen tu. Budú mať v Siene voľnú izbu na dve noci? A čo v Selve? Veď tam by sme prišli už o dva dni skôr.“

„Vidíš, keby sme mali so sebou počítač, tak by sme to veľmi jednoducho zistili. Všetkým by som pomeilovala a určite by sme od nich nejakú odpoveď dostali.“

            Týmto útokom na moju drahú polovičku som chcela zatušovať moju hrôzu vybavovať čokoľvek v Taliansku telefonicky. Veď by som musela hovoriť anglicky. Čo – hovoriť by som ešte mohla. Niekedy dokonca aj viem, čo hovorím. Ale počúvať a najmä rozumieť tomu, čo by mi na druhej strane telefonického spojenia niekto rozprával. To je už horšie. A ani vekom sa to nezlepšuje.

A toto všetko by mi všemocný počítač uľahčil. Cez počítač vybavím takmer všetko. Lenže Ivo nemá k tomuto vynálezu dvadsiateho storočia pozitívny vzťah ani v domácnosti a na dovolenke by ho určite považoval za zneváženie všetkých kultúrnych pamiatok predchádzajúcich storočí.

A v poslednom čase začínam s ním celkom súhlasiť. So všetkými tými výdobytkami vedy a techniky si prestávame trápiť svoje šedé mozgové bunky. A keby len to. Začínajú sa z nás stávať bezpohybové a onedlho určite aj nepohyblivé tvory. Nový druh biologickej ríše.  Nemysliaci a nepohyblivý homo stultus immobile.

S kalkulačkou si už začínam pomaly overovať aj malú násobilku.

Nedávno som si nevedela spomenúť na meno bratislavského tenoristu, ktorého som pred tridsiatimi rokmi ako prvého počula spievať postavu Alfreda v La Traviate. V jeho podaní to bolo príšerné a skoro spôsobil, že by som si k opere nenašla vzťah. Vedela som len to, že jeho meno sa začína na k. Ale ťukla som do gúglu a našla som ho. Načo by som rozmýšľala.

Ísť do banky alebo na poštu vyplatiť nejaký šek? Veď to robia už len tí, ktorí sú out. Všetci, ktorí sú in predsa používajú všelijaké benkingy. Z teplúčka bytu alebo kancelárie. Bez potreby urobiť čo len jeden krôčik. Prednedávnom ma Kika chválila pred Peťom, aká som zdatná v skajpe. Ich dialóg na túto tému prebiehal asi takto:

„A s kým sa rozprávala?“

„S tetou Rybaričovou.“

„A kde býva?“

„Asi päťsto metrov od našich.“

„A to sa mamina nemohla ísť radšej prejsť?“

Týmto spôsobom života sa rýchlo prepracúvam k tomu, že budem určite prvým oficiálne uznaným homo stultus immobile. A to nehovorím o mobiloch. Ale čo je horšie, mám taký dojem, že nebude dlho trvať a nezostanem ním dlho sama. Ešte šťastie, že sú aj takí, ako je moja polovička. Sú síce v niektorých veciach aut. Ale bude im to myslieť a budú sa hýbať. A ak nie, tak to bude zázrak a kaz prírody.

„Zavolám Kike. Pre istotu som jej dala všetky meilové adresy. V Agerole to vybavím ja a o Sienu a Selvu sa zas postará ona. V týchto veciach sa našťastie podala na mňa. Takže to určite vyjde.“

S týmito slovami som vyberala z tašky ďalší výdobytok dvadsiateho storočia.

„Teraz nie. Sme v Sorrente. Kike zavoláš, keď nebudeš mať čo robiť.“

Ešte chvíľku sme pozorovali okolosediacich na lavičkách a na múrikoch v parku Lauro, ktorí sa sem prišli najesť alebo len tak porozprávať a potom sme sa vybrali do ulíc. Po via Correale sme sa blúdením pomedzi malé bytovky a rozľahlé vilky so zelenými záhradami dostali späť na Piazza Tasso a skĺzli sme do via Santa Maria Grazie. Nad hlavami nám tentokrát neviseli šnúry so sušiacim sa prádlom. Celá úzka ulička bola vyzdobená talianskymi vlajočkami. Na križovatke štyroch ulíc sme objavili nádhernú starobylú lodžiu, plnú starších pánov. Väčšina z nich mala v rukách karty a v očiach sústredený výraz.

Sorrentskí kartári (dm)

Ani po chvíľke pozorovania sme nezistili, či ide o súťažné stretnutie alebo či sa starí páni takýmto spôsobom rozhodli začať prvé víkendové popoludnie. Ani na jednom z nich nebolo vidno únavu z horúčavy.

Zato my sme sa motali ako živé mŕtvoly a opäť sme boli bez vody. Začali sme hľadať obchodík, ktorý by dokázal zabezpečiť náš pitný režim. Našli sme uzulinký minimarket na via Caruso. A objavili sme v ňom aj celkom chutne vyzerajúce plnené bagety. Teraz už bolo potrebné nájsť len tieň a lavičku. Hoci sme sa dostali do neveľmi pôvabnej štvrte, nič nás nedokázalo odradiť od pikniku na Piazza Andrea Veniero o trištvrte na dve. Spoločnosť nám robili holuby, ktoré si od nás chodili doslova vydrankávať kúsky jedla. Tak dlho stáli pred nami s hlávkou naklonenou na stranu a prestupovaním z nohy na nohu, kým im jeden z nás nehodil malé sústo. Darmo som im rozprávala, že som hladná a že im nič nedám, keď ten štíhlejší z nás sa celkom dobrovoľne vzdával práve tých najšťavnatejších kúskov. Bol od nich pokoj vždy len na chvíľku. Dovtedy, kým sa medzi sebou dohádali a dozobali poslednú omrvinku. Potom sa zas postavili pred nás. Na tomto námestíčku bolo možné požičať si zo stojanu bicykle, ale ešte aj na bicyklovanie sa nám zdalo byť príliš horúco. A ani sme nevideli nikoho, kto by si o tomto čase bicykel požičiaval. Bol čas siesty. Až večer sme sa dozvedeli, že na sorrentskom polostrove sme mali jeden z najhorúcejších dní sezóny. Dokonca aj viacerých sezón. Po krátkom oddychu sme sa doslova donútili navštíviť katedrálu Svätého Filipa a Jána, ktorá bola postavená v pätnástom storočí. Asi sme už rozmaznaní toskánskymi a benátskymi kostolmi, so skutočnými nádhernými umeleckými dielami. Keď sme vyšli von, obaja sme zborovo povedali:

„O nič by sme neprišli aj keby sme si ju nešli pozrieť.“

To som sa už neveľmi nadšene plazila za Ivom po Corso Italia.

„Pozri, tú majú pekný šál. Poďme sa pozrieť dovnútra.“

Bol naozaj prekrásny. Ale na obchode bolo najpríťažlivejšie to, že mal klimatizáciu. Po štvrtej som už bola majiteľkou žiarivo červeného šálu, ktorý v polovici šírky prechádzal do čiernej. Tentoraz som si ho niesla len v taške. Pred pár rokmi bola vo Florencii taká aprílová zima, že som sa širokánskym červeným šálom, ku ktorému ma moja drahá polovička horko-ťažko dokopala, ihneď omotala.

V októbri 2010 som sa sťahovala po tri a polročnom pobyte z Bratislavy domov. So všetkými vecami, ktoré som mala dovtedy rozložené do dvoch bydlísk. Keď som si doma robila poriadok so šálmi a ručníkmi, zavolala som na Iva:

„Poď sa sem pozrieť. Už mi, prosím ťa, nekupuj ani na Vianoce, ani na narodeniny a ani na meniny a ani na dovolenke žiaden šál. Už mám všetky farby, šírky, dĺžky a dokonca ich mám aj na rôzne príležitosti. A už ich nemám ani kam dávať.“

            Až tesne pred naším odchodom sme v Sorrente objavili kúsok zaujímavého miesta. Mikronámestíčko s kláštorom a kostolom venovaným Svätému Františkovi z Assisi. Okolo nás bolo aj viac zelene a príjemného chládku a Ivo objavil priam panoramatický pohľad na Marinu Piccola s neuveriteľne čistou, gýčovo modrou vodou a parkovisko motocyklov pri prístave.

Sorrentská mikropláž a parkovisko motocyklov

Kým si Ivo fotografoval, ja som sa pokúšala dostať dovnútra kostola. Márna snaha. Na schodoch sa neustále menili čakajúci svadobčania a vo vstupných dverách stáli bodygardi, ktorí neohrozene dávali najavo, že dovnútra vstúpi len nevesta so ženíchom. Tí ale nechodili a nechodili. A neprišli ani do nášho odchodu. Po pár metroch sme sa dostali späť na Piazza San Antonino, kde sme si ešte chvíľu posedeli pod vysokými palmami a Ivo si poskladal fotografickú brašnu. Potom sme zliezli schodíkmi k prístavisku. Tou istou cestou, ktorou sme vyšli hore. Rýchlo sme si kúpili lístky na loď do Amalfi. Predajca nám tvrdil, že v Amalfi budeme desať minút pred siedmou. Takýto predpoklad sa nám páčil, pretože o siedmej nám mal odchádzať autobus do Ageroly. Ale netrvalo dlho a náš plán začínal mať trhliny. Obrovská loď spoločnosti Metró del Mare neprišla v stanovený čas odchodu. Päť minút po šiestej. Do prístavu pod tufovými skalami, v ktorom už neparkovalo ani malé biele autíčko a neležali zabudnuté topánky, doplávala takmer s pätnásť minútovým meškaním a prerušila mi telefonický rozhovor s Kikou. V tom momente bolo pre nás prioritou dostať sa na loď. Na otvorenej palube sme si rýchlo našli voľnú lavičku s výhľadom na more. Po krátkej chvíli som mala okuliare zasolené a klobúk som naháňala po celej palube. Ešte šťastie, že mi ho zachytil pán, ktorý mal na starosti aj vzpierajúceho sa hava, ktorému sa slané spŕšky evidentne nepáčili. Keď sme z paluby videli len mesačné pobrežie, rozhodla som sa dokončiť telefonát s našou dcérou. Ale nájsť na tejto lodi signál nebolo také jednoduché. Musela som vstúpiť do jej krytých priestorov a aj tam sa presúvať z lavičky na lavičku. Keď sa Kike podarilo zo mňa vymámiť, že naozaj nie sme povadení a ani sa nám nič nestalo a že nám naozaj budú stačiť štyri dni v Kampánii, namiesto pôvodne plánovaných siedmich, tak si začala robiť poznámky, čo od nej chcem. Akosi som jej nevedela vysvetliť, že nemáme odvahu preháňať sa po Amalfitana Coast vo vlastnom aute. A ak pôjdeme ďalší deň do Ravella, tak budeme mať všetko prezreté. Teda to, čo bolo a je pre nás autobusom alebo loďou dostupné. Naša dcéra je čím ďalej, tým viac po mne. Napríklad je skvelá organizátorka. Vedela som, že sa jej podarí preorganizovať aj naše ubytovanie. Už to s nami zažila pred dvoma rokmi, keď sme boli v Umbrii a potrebovali sme meniť termíny nocľahov v Benátkach.

Na palubu som sa vrátila v čase nášho medzipristátia v Positane. Vtedy sme už mali byť v našom cieľovom prístave. Slniečko sa skrývalo za mohutným skalným masívom, ale aj tak sme ešte poslednýkrát mohli obdivovať malebné skladačky domčekov najkrajšieho mestečka na tomto pobreží. Do Amalfi sme doplávali o pol ôsmej a autobus do Ageroly nám mal ísť o desať minút deväť. Mali sme vyše hodiny času a tú sme sa rozhodli stráviť vo večerných uličkách prvej talianskej námornej republiky. Na Piazza Duomo bolo príjemne. Horúčava sa zmenila na teplý letný večer a my sme vládali vyjsť po schodoch až pod otvorený vestibul pred chrámom. Chvíľku sme sledovali, čo sa okolo nás deje a doslova sme do seba nasávali atmosféru, akú sme tu počas predchádzajúcich dvoch dní nezažili.

Večerná Piazza Duomo v Amalfi (dm)

Až potom sme zliezli dolu a vplietli sa do davu turistov, ktorí sa potulovali od jedného obchodíka k druhému. Ani my sme neodolali a kúpili sme si nielen limoncello, na ktoré ma pred pár rokmi naučila osemdesiat ročná majiteľka hotela v Spiazzi, ale aj syr, ktorý je netypický pre túto oblasť. Kúpili sme si brigante pecorino. Kampánia je vraj známa syrom mozzarella, ktorú vyrábajú z byvolieho mlieka. Má vraj veľmi starú históriu. Niektorí tvrdia, že v južnom Taliansku začali mozzarellu vyrábať v šiestom storočí, keď do krajiny doviezli prvých byvolov. Ale sú aj také hlasy, ktoré hovoria, že tento mäkký syr priniesol do Talianska už Hannibal. V piatom storočí pred naším letopočtom. Pravá mozzarella je balená v žlto-modrom obale s býčou hlavou a má názov Mozzarella di Bufala Campana. Ale tomuto syru sme v týchto horúčavách neverili a okrem toho, pecorino obaja milujeme.

Pri návrate na nábrežie sme ešte chvíľu obdivovali nácvik moderného tanca, ktorý na vyvýšenom pódiu skúšala skupina mladých tanečníc a tanečníkov, pod neustále nespokojným hlasom strapatého choreografa.

Desať minút pred odchodom autobusu sme sa ocitli v typickom amalfskom chaose, v ktorom sme sa už začínali trochu orientovať. Každý sa každému plietol pod nohy. Každý sa pokúšal zistiť, ktorý modrý autobus ide potrebným smerom. Najskôr som sa zastavila u pobehujúceho dispečera a potom som sa pokúsila získať informácie priamo od znechutene vyzerajúceho šoféra.

Nanešťastie sa mi ho podarilo znechutiť ešte viac. Podarilo sa mi položiť mu úplne zlú otázku:
„Do you go to San Lorenzo?“
Pozrel na mňa v nemom úžase a cez zuby razantne odvetil:
„Non.“
Zostala som bezradne stáť. Nielen preto, že prvýkrát som sa v Taliansku stretla s takouto nevychovanosťou. Najmä kvôli tomu, že to bol vodič autobusu, na ktorý mi ukazoval modrokošeľový dispečer.
Našťastie sa ma ujala za mnou stojaca staršia dáma.
„Sí, a San Lazzaro.“
A mierne do mňa šťuchla, aby som nastúpila dovnútra.
Ihneď som si uvedomila, že v tom zmätku som si pomýlila dvoch svätcov. Lazara s Lorencom.
„Grazie, molto grazie.“
S veľkým ďakovaním som rýchlo mávala na Iva, ktorý stál pri prostredných dverách a čakal na môj pokyn, či má nastúpiť dovnútra. Už sme zistili, že nastupovať jednými dvermi je nevýhodné. No museli sme dávať dobrý pozor na to, aby sme vošli do autobusu obaja. Pre istotu som sa ešte aj v autobuse spýtala dámy sediacej pred nami, či ideme do Ageroly,  do San Lazzara. Tá zas chvíľu na mňa prekvapene pozerala a potom pokývala hlavou a povedala:
„Si, siňóra, adžérola.“
Tak som zistila, že mestečko, ktoré už tri dni vyslovujem s ge sa správne vyslovuje s džé. Čo je pre môjho muža, ktorý sa začal učiť taliančnu, samozrejmé. Mám taký nepríjemný pocit, že sa ju naučí skôr, ako ja angličtinu.
Večerná cesta mala niekoľko výhod. V tme sme nevideli serpentíny. Šoféri menej klaksónovali. Hoci niektorým motorkárom sa podarilo nášmu nevrlému šoférovi párkrát zdvihnúť adrenalín.
Do Ageroly sme prišli tesne pred desiatou. Ihneď som išla za Annamáriou a oznámila som jej, že v nedeľu ráno budeme odchádzať. K nášmu rozhovoru si pribrala tlmočníka. Vyrušila som ich pri prestieraní bielych obrusov. Boli vo finálnej fáze príprav na neskoro večernú rodinnú oslavu. Pri mojom odchode vykladali na stoly fľaše limoncella, vyrobeného v neďalekom Bomerane. Keď som sa vracala do izby, oproti mne kráčal muž, nesúci v rukách obrovskú otvorenú papierovú krabicu. Bola v nej veľká torta.
„Annamaria nevidí problém v našom skoršom odchode, ale o jednom probléme viem. Asi sa ani dnes nevyspíme.“
Nemala som pravdu. Okolo jedenástej sme síce začuli spievať gratulačnú pieseň k narodeninám a potlesk. To bolo však všetko, čo sme z osláv počuli. A túto noc bolo relatívne ticho aj na námestí a ani na našom priedomí nikto nesedel a nerečnil.
 

^^ na začiatok

Festivalové Ravello

 
            Doma takmer pravidelne robieva raňajky Ivo a na dovolenkách to zas prischlo mne. Možno preto, že moja drahá polovička mi nechce narušiť môj optimalizovaný a efektívny spôsob balenia a hlavne ma nechce rušiť otázkami typu – kde máme lyžičky?, kde máme cukor?,  máme niekde poruke ...?
Ale v sobotu nastala zmena. Piatková únava z tridsaťpäťstupňovej horúčavy a za týchto podmienok neatraktívneho Sorrenta zapríčinila, že nás v noci a ani ráno nedokázalo rušiť nič. Ani námestie, ani oslava domácich, ani zvony na veži vzdialenej od našich okien len pár metrov. Ani tie nás nezobudili svojím prvým zvonením, ktoré bývalo o siedmej hodine rannej. Ja som pootvorila oči až pred pol ôsmou. Ale ani to nebol pre mňa dôvod, aby som dobrovoľne vyliezla z tak úžasnej postele. Z prvej dovolenkovej postele, v ktorej sa mi spalo lepšie ako doma. Od Paola a Annamarie sme sa dozvedeli, že je ručne vyrobená z tepaného železa. Bola širokánska, dlhá, s perfektným matracom, s dvojitou teplučkou prikrývkou, takou širokou, že sme si ju s Ivom ani nedokázali prisvojiť len pre seba. Okno sme mali celú noc dokorán otvorené, ale príjemné prítmie nám zabezpečovali veľké drevené okenice, cez ktoré sa dovnútra vkrádali slnečné lúče oznamujúce, že aj sobotný deň bude teplý. Ale v izbe vládol chládok a ticho. Zažmúrila som oči a vychutnávala som si tento pre nás nie veľmi obvyklý dovolenkový stav. A potom som sa zobudila už len na vôňu čerstvo uvarenej kávy a Ivo mi pred nosom držal pohár pomarančového džúsu.
„Vstávaj, spachtoška. Poď sa naraňajkovať.“
„Koľko je hodín?“
„Veľa. Bolo by dobré, keby sme stihli autobus o pol deviatej, aby sme necestovali v tej najväčšej horúčave.“
To bol naozaj vážny dôvod, aby som vyliezla z postele. Po bebečkových a kávových rýchloraňajkách sa Ivo stihol ešte vybrať na súkromnú výpravu a ja som za ten neuveriteľne krátky čas poľudštila seba natoľko, aby som mohla vyjsť medzi ľudí.
„Pozri, čo som priniesol.“
V prvom momente mi hlavou preleteli vlaňajšie parížske kroasanty. Vtedy sa mi podarilo Iva tak nepríjemne privítať, že ešte dnes mám sama zo seba neblahý pocit. Povedala som si, že nech je to čokoľvek, budem sa tváriť nadšene a spokojne.
„Už som nám kúpil lístky na autobus a kúpil som nám broskyne. Dáš si?“
V mojom organizme nastala nejaká chyba vo vývoji, pretože ovocie jedávam len za zvlášť vhodných podmienok. Môj najdrahší manžel s obľubou rád hovorieva:
„Moja žena neľúbi jablká, keď ich máme plnú záhradu. Zo zásady jej chutia len vtedy, keď sú najdrahšie.“
Ale to nie je pravda. A  broskyne patria dokonca k môjmu najobľúbenejšiemu ovociu. Lenže tieto sa so mnou nerozprávali, ani keď som sa na ne pozrela dvakrát.
„Ivko, teraz si neprosím. Aj tak sa musíme ponáhľať. A ako sa poznám, tak by som ich mala nielen na brade, ale aj na šatách. Keď sa vrátime, potom si dám.“
„No, nekúpil som dobre. Nemajú dobrú chuť.“
Ozval sa po chvíli Ivo a viac ma nimi ani neponúkal. A pri nedeľnom balení sme nechali pár kúskov v izbe na tácke.
„Teraz sú naozaj nejedlé. Možno potrebujú ešte dozrieť.“
Obaja sme sa ale zhodli, že ich nebudeme brať zo sebou.
            Minútu pred pol deviatou sa nám podarilo nastúpiť do poloprázdneho autobusu a o päť minút neskôr šofér zatvoril dvere a vydal sa s nami na našu poslednú cestu smerom do Amalfi. Ktovie, či sa pod to podpísala sobota, ale toľko kolíznych situácií sme za predchádzajúce tri dni nezažili. Na neveľmi prehľadnej križovatke troch ciest – z Ageroly, Positana a Amalfi – sme sa stretli s ďalším modrým SITA autobusom. Náš schádzal z Ageroly a ten druhý sa do nej šplhal z Amalfi. Asi klaksónovali v tom istom okamihu a možno preto sa nepočuli. Vo viac ako pravouhlej zákrute sme zrazu stáli oproti sebe. Za nami bola celá kolóna áut a podľa všetkého aj za ním bola kolóna áut. Ani jeden nemal kam cúvnuť. Podo mnou bol nízky múrik a pod ním už len olivové záhrady a vinice. Obaja šoféri vystúpili von, zhodnotili situáciu, sklopili si bočné vnútorné zrkadlá, sadli si späť na svoje miesta a naplno si spustili okná. Cestujúci so zatajeným dychom sledovali, čo sa bude diať. Doslova po milimetroch sme sa striedavo posúvali dopredu. Vodiči pozorovali spätné zrkadlo, pravú stranu autobusu, ľavú stranu autobusu a takmer potichu si navzájom dávali pokyny. Bez kriku, hnevu. Snažili sa čo najkľudnejšie vyriešiť vzniknutú situáciu. Už druhý raz sme zažili v talianskom autobuse potlesk. A šoféri si ho naozaj zaslúžili. Na Slovensku som bola nejeden raz svedkom, že naši vodiči si skôr dokazujú, kto je silnejší, sebavedomejší, agresívnejší. Majú jediný cieľ. Donútiť toho druhého ustúpiť, zacúvať, uvoľniť priestor. A tu som sa stretávala s ohľaduplnosťou a toleranciou. Ale aj tak sme nemali odvahu cestovať po Sorrentskom polostrove vlastným autom. Je zas pravda, že na pobrežných cestách a aj v samotnej Agerole sme videli minimum luxusných áut. Staré fordky, staré alfa romeá, staré a staršie fiatky. A väčšina z nich otlčená. Ale príčinou toho mohli byť aj múriky, skalné masívy a túžba zaparkovať na tých najnemožnejších miestach. Šoféri tu niekedy síce volili dosť neortodoxné spôsoby jazdy, ale v záujme efektívnosti sa mi zdali byť veľmi racionálne. V prípade, že si musel náš autobus do stoosemdesiat stupňovej zákruty nadbehnúť a za nami bola dlhá kolóna áut, tak nás oproti idúce autíčko jednoducho obehlo z vnútornej strany. A tým sa uvoľnil priestor pred nami. Bolo to síce v rozpore s predpismi, ale malo to zdravú sedliacku logiku.
Keď sme konečne dorazili do Amalfi, nedalo mi, aby som nešla poďakovať šoférovi za jeho úctyhodný výkon. Viezol nás už štvrtýkrát pri našich raňajších cestách a s Ivom sme si vždy hovorili, že na jeho pomerne nízky vek je veľmi rozvážny, ohľaduplný a pozorný. Bolo vidno, že sa potešil. Nielen potlesku, ktorý dostal v autobuse, ale môjmu poďakovaniu.
Všetky tie kolízne situácie na ceste spôsobili, že do Amalfi sme dorazili neskôr, ako sme mali. Namiesto pôvodných pätnástych minút sme mali necelých päť, aby sme si kúpili cestovné lístky a našli autobus do Ravella.
„Ivko, ja idem kúpiť lístky a ty sa pokús zistiť, z ktorej zastávky nám odchádza autobus.“
Pred pokladňou stálo zo sedem ľudí, z toho dvaja Angličania. Začínala som mať nepríjemný pocit, že sa budeme musieť poobzerať po ďalšom spoji. Ale ten mal ísť až o poldruha hodiny.
Keď som konečne vyšla z predajne lístkov, uvidela som Iva bezradne blúdiť medzi autobusmi.
„Na žiadnom z nich nie je napísané Ravello.“
A to pritom obišiel zo pätnásť na seba natlačených modrých siťáckých dopravných prostriedkov. Rýchlo som sa obrátila na najbližšie stojaceho modrokošeľového šoféra:
„Excuse me, a bus to Ravello?“
Bola to jednoduchá ale účelná otázka. Ukázal smerom ku kruhovému objazdu, vzdialenému od nás zo sto metrov. Stála tam oficiálna presklená zastávka. Niečo, čo sme tu doteraz nevideli. Bola plná ľudí, ktorí sa tam ukrývali pred slniečkom. Práve k nej prichádzal autobus. „Musíme ho chytiť.“
Obaja sme vybehli ako zo štartovacích blokov. Je pre mňa úplne nepochopiteľné, že  v určitých chvíľach dokážem zabehnúť svoj seniorský rekordný čas. Na kondrosulfových kolenách. To som naozaj schopná len vo výnimočných situáciách. Naposledy to bolo pred rokom, keď sme na bratislavskej stanici vyštartovali z električkového výstupišťa a chceli sme chytiť vlak do Viedne. Vtedy ani Ivo za mnou nevládal. Beh nám pomohol vtedy a pomohol nám aj teraz. Tri minúty pred jedenástou sme si cvikali lístky a dokonca sa nám podarilo uchytiť aj dve miesta takmer za šoférom. Kým on sa celou cestou stúpajúcou od takmer nulovej nadmorskej výšky bavil s veselým  debatným krúžkom, ktorým bol obklopený, my sme sledovali úplne iný ráz krajiny, na aký sme si zvykli počas predchádzajúcich troch dní. Už len to, že sme zrazu išli po takmer luxusnej ceste. Širokej, bez strmých zrázov a v niektorých miestach aj s odbočovacími pruhmi. Ani raz sme nezačuli klaksón. Nikomu sme sa nemuseli komplikovane vyhýbať.
Hneď ako sme vyšli od zastávky ponad Marina Grande, sme prešli okolo Torre di Amalfi a takmer hneď za ohybom cesty sme vhupli do ďalšieho pobrežného minimestečka Atrani. Keby sme boli vedeli skôr, že je doslova za rohom, určite by sme ho boli zaradili do nášho pešieho itinerára. Má prekrásne námestie a dva kostoly, ktoré majú svoju históriu. V jednom z nich volila aristokracia svojho dóžu - vojvodu, čo bola najvyššia funkcia v Amalfskej republike. Korunovali ho typickou vzadu špicatou čiapkou, ktorú môžeme vidieť namaľovanú najmä na hlavách benátskych dóžov. Za Atrani sme začali stúpať malebnou krajinou. Pomedzi vinice, citrónové a olivové háje, do výšky tristopäťdesiat metrov nad morom.
Konečná zastávka bola tam, kde všetci vystúpili z autobusu. Niektorí z nás to vedeli, iní rozpačito sledovali, čo sa deje. Medzi tých druhých sme patrili aj my. Pred nami bol vstup do tunela, pred ktorým bola krížom cez cestu upevnená reťaz a dopravná značka, že za reťazou je  pešia zóna. Po pravej strane sme mali svah pokrytý rozkvitnutými kríkmi a zelenými stromami, po ľavej strane sme mali panoramatický výhľad na Salernský záliv. Ako inak – celý bol v opare. Šoféra autobusu privítal rozvážne vyzerajúci muž v uniforme SITY, s malou taškou preloženou krížom cez hruď. Nikde naokolo sme nevideli nič, čo by nasvedčovalo tomu, že odtiaľto by mali odchádzať autobusy a už vôbec sme nikde naokolo nevideli trafiku alebo nejakú búdku, ktorá by mohla byť predajňou lístkov. Keď sa uniformovaný muž rozlúčil s naším vodičom, začala som zisťovať, či odtiaľto odchádzajú autobusy do Amalfi.
„Vy chcete ísť do Amalfi? Rýchlo poďte!“
A chytil ma za ruku a začal ma ťahať za autobusom, ktorým sme sa práve priviezli a do ktorého nastupovali poslední cestujúci.
Horko-ťažko sme mu vysvetlili, že my sme ním ešte len teraz prišli, ale poobede sa tam chceme vrátiť. Až keď sme sa navzájom pochopili, tak mi pustil ruku. Ďalšou mojou otázkou bolo, kde si budeme môcť kúpiť lístky.
„U mňa.“
A ihneď otvoril malú taštičku a spýtal sa:
„Koľko lístkov?“
„Dva. Do Amalfi.“
Bolo jedno, či sme šli autobusom desať minút alebo trištvrte hodiny. Cena jedného lístka bola stále rovnaká. Dve eurá štyridsať centov. Keď som zistila, že všetky lístky na našich trasách sú jednaké, rozhodla som sa predísť večerným zmätkom.
„Ešte si prosím dva lístky.“
A smerom k Ivovi som doložila:
„Viac lístkov už nebudeme potrebovať. Toto budú posledné. Do Ageroly.“
Ale to ma už Ivo príliš nevnímal. Videla som, že jeho pozornosť naplno zaujala scenéria, otvárajúca sa po našej ľavej strane.
„Počkáš ma chvíľu? Niečo si nafotím.“
A a už kľačal pri otvorenom fotobatohu a začal čarovať s fotoaparátmi, objektívmi a filmami. Má to ten môj muž zložité. V jednom aparáte má založený čiernobiely film, v druhom farebný a ak má v obidvoch foťákoch filmy farebné, tak určite nie rovnakej kvality. Stále niečo vymieňa. Raz objektívy, potom filtre na objektívy a údaje si píše na krabičky od filmov.
Kým sa Ivo venoval svojej alchýmii, ja som si išla poobzerať tunel. Stál za to. Samotný by vôbec nebol pôvabný, ale tentoraz mal zaujímavú výzdobu. Po celej jeho dĺžke boli na bočných múroch umiestnené veľkoplošné plagáty svetoznámych dirigentov, hudobníkov, hercov, režisérov, tanečníkov.

 

Festivalové Ravello

Veľmi rýchlo sme zistili, že mesiace júl, august a september sú rok čo rok, v tomto nadmorskom minimestečku s dva a pol tisíckou obyvateľov venované veľkému kultúrnemu festivalu. Na počesť Richarda Wagnera. Už od roku 1953. Vtedy objavili v jednej návštevnej knihe text napísaný skladateľom počas jeho návštevy v roku 1880 „kúzelné záhrady Klingsora sú objavené“.
Na opere Parsifal vraj Wagner pracoval takmer tridsať rokov a až dva roky pred jej premiérou našiel dve miesta, ktoré ho inšpirovali natoľko, že mohol operu dokončiť. Jedným z nich bol interiér sienskeho dómu, ktorý sa stal vzorom pre halu, v ktorej bol uložený svätý Grál. A zo záhrad ravellskej vily Rufolo vytvoril záhradu čarodejníka Klingsora. Démonickej postave tejto opery, ktorá vládla panstvu. V nádherných záhradách mal začarované kvetinové dievčatá, ktoré mali odvádzať rytierov strážiacich svätý Grál od ich služby. Jedine rytierovi Parsifalovi sa podarilo premôcť nielen kúzlo dievčat ale aj kúzlo samotného Klingsora. A keď ho premohol, urobil nad ním znak kríža. Vtedy sa Klingsorov zámok aj so záhradami prepadol do zeme.
Ešte šťastie, že Ravello a aj skutočná vila Rufolo odolali tejto Wagnerovej opernej predstave.
Wagner nepatrí k mojím obľúbencom. A keďže Ivo nezdieľa tento môj postoj, tak som si povedala, že urobím ešte jeden pokus. Nedávno som nám zabezpečila lístky na koncert. Na programe bola aj desaťminútová Wagnerova predohra k opere Tannhäuser a osemnásťminútový záverečný spev Brünhildy z opery Súmrak bohov. Z koncertu som odchádzala s príznakmi žalúdočnej neurózy. S čím by som odchádzala po štvorhodinovej opere? Som toho názoru, že keby hudobníci museli celý život hrať len diela tohto autora, tak by mali chorobu z povolania. Hluchotu a žalúdočné vredy. Aspoň na mňa tak Wagner pôsobí. Je až agresívne hlučný a pateticko-monumentálny.
Hneď za tunelom bol po ľavej strane vchod do Villa Rufolo a priamo pod vstupnou bránou bolo množstvo voľne rozložených propagačných materiálov. Z nich som sa dozvedela, že tento rok sa bude festival niesť v jednom z wagnerovských leitmotívov – Šialenstvo. Z môjho pohľadu je to dobre zvolený motív. Mňa by jeho hudba k šialenstvu určite dostala.
Ale ravellský festival sa nevenuje len hudbe. V roku 2010 mal viaceré sekcie. Orchestrálne koncerty a komornú hudbu, výtvarné umenie, literatúru, dizajn, gastronómiu, vedu a vzdelávanie, džez a tanec. A tie sa prezentovali vo viac ako šesťdesiatich podujatiach.   Bohatší o festivalové materiály sme sa po pár krokoch ocitli priamo na hlavnom námestí. Piazza Duomo. Darmo som vybehla po schodíkoch ku katedrále, práve na nej zamkýnali dvere obrovským kľúčom. Bolo pravé poludnie. A otvoriť ju mali až o štyri hodiny. Oproti dómu, na druhej strane rozľahlého námestia, sa pod vysokými píniami  ukrývali kamenné lavičky. Sľubovali príjemný chládok a krásny výhľad do údolia plného domcov, viníc a záhrad. Naše prvé kroky nás viedli práve tam. Ivo dlho neobsedel a vydal sa do ulíc. Ja som zodpovedne sedela na mieste, strážila fotobatoh a obdivovala čarovné námestie vo farbe bielej kávy. A oddychovala. Mala som dojem, že nič ma nemôže donútiť vyjsť na čím ďalej, tým viac páliace slnko.
 

Pravé poludnie na ravellskom námestí

Po chvíľke sa v mojom zornom uhle objavil Ivo a za chrbtom niečo ukrýval.
„Chceš to, čo mám v pravej alebo v ľavej ruke?“
„V ľavej.“
Dostala som vodu.
„Pravá je teda moja.“
Z papierového vrecka vyťahoval voňavú, čerstvo upečenú bagetu, bohato naplnenú prošútom. V prvom okamihu som mala dojem, že voda je dôležitejšia ako jedlo. Keď som zlikvidovala takmer polovicu obsahu fľaše, začala som vyjednávať.
„Dám zvyšnú vodu za polovicu bagety.“
S raráškom v očiach vytiahol z vrecka presne takú istú bagetu, na akej si už pochutnával.
„Mňam, tá je dobrá. A to som si myslela, že ešte nie som hladná.“
„Objavil som predajničku s domácimi výrobkami a v nej mi ju podľa želania pripravili.“
Netrvalo dlho a začal sa okolo nás tmoliť pouličný havo. Aspoň to tak vyzeralo, že sa k nikomu nehlási. Posadil sa rovno pred nás a tými svojimi psími očami nás začal hypnotizovať. Ja som jeho nemej prosbe odolávala. Ale keď som videla, že moja čím ďalej, tým štíhlejšia polovička mu začala odštipávať zo svojho jedla, tak som sa s končekom mojej bagety začala deliť. Čo samozrejme spôsobilo, že keď sme sa najedení a oddýchnutí vydali do ulíc, tak pes sa vybral za nami. Keď zistil, že z nás už nebude mať žiaden osoh a ešte by sa s nami musel plaziť po horúcich dlažobných kockách, vrátil sa spokojne do píniového chládku. My sme zatiaľ prešli až na koniec via della Mara, kde sme si v predajni frutta e verdura dokúpili ďalšiu minerálku, prezreli si zo tri keramické dielne, zo dve galérie a po via Roma sme sa dostali k najmalebnejšej uličke, akú sme v Taliansku videli. Plnú rododendrónových stromov, ktoré v strede uličky vytvárali nad hlavami chodcov striešku z ružových, fialových a bielych kvetov. Ocitli sme sa na viale Richard Wagner. Ravellčania venovali tomuto hudobnému skladateľovi určite tú najkrajšiu ulicu svojho mestečka. Podľa všetkého im vôbec nevadilo, že v opere nechal zmiznúť palazzo Rufolo aj s jeho záhradami.
Na mapke sme si našli, že sme neďaleko Belvedere Principessa di Piemonte. Názov označený veľkým okom nám sľuboval pekný výhľad. Na ten sme však nemali šťastie. Celé pobrežie smerom na Minori a Maiori bolo v mliečnom opare. Akurát ja som sa poprechádzala po honosnej terase susedného hotela, zaplnenej slamenými kresielkami, ukrývajúcimi sa pod korunami obrovských paliem, stojacich na hrubočizných kmeňoch.
 

Ravellská záhrada

Z výhľadovky sme sa vybrali do uzulinkej uličky via dell´ Episcopio, ktorá nielen sľubovala chládok, ale sa dotýkala záhrady Villa Rufolo, kam sme sa rozhodli vstúpiť. Za bránou sme si kúpili päť eurové vstupenky, oprávňujúce nás motať sa po celom areáli akokoľvek dlhý čas. Vlastne do záverečnej.
Samotná vila nie je celá prístupná verejnosti. V trinástom storočí si ju dal postaviť Nicolo Rufolo, jeden z najbohatších ravellských patricijov. Mohutné múry sú dôkazom, že vtedy  vedeli stavitelia stavať domy. S nádherným nádvorím a prekrásnou záhradou. Plnou kvetov a rozličných stromov. Množstvo terás, cestičiek a lavičiek láka návštevníka, aby v nich blúdil a našiel si pohodlné miesto na oddych. Aj my sme si také objavili. S výhľadom na more. Horúčava nás nútila k veľmi úspornému pohybu s veľmi častými oddychmi. Teplota sa určite šplhala k štyridsiatke. Aspoň ja som to tak cítila.
V zadnej časti vily sme objavili galériu. Vôbec mi nešlo do hlavy, ako môže byť v takomto stredovekom priestore umiestnený supermodernistický galimatiáš. Myslím tým vystavované obrazy a sochy. Keď sme do seba naakumulovala dostatočný chlad, našli sme odvahu ísť opäť na slnko. Uličkami sme sa dostali ku kláštoru a kostolu Svätého Františka, ktorý som si prezrela len ja. Ivo odmietol ísť dovnútra a o nič neprišiel. Na križovatke troch ulíc, z ktorých jedna viedla k ďalšej pamätihodnosti Ravella, k Villa Cimbrone, sme začali váhať. Máme ešte dosť síl absolvovať cestu tam aj späť alebo sa dáme na cestu návratu?
Pokúšala som sa nalákať Iva na informácie o tejto vile. Má vraj ešte krajšiu záhradu a              krajší výhľad na more ako vila Rufolo. V roku 1904 si ju kúpil Angličan Ernest Wiliam Beckett. Viedlo ho k tomu presvedčenie, ku ktorému dospel po krátkom pobyte. Že tu sa môže vyliečiť zo svojej depresie. Nikde som sa nedočítala, či sa tak skutočne stalo.
„Výhľadovky sme už mali tri. Hádam stačilo. Aj tak nič nevidno, pretože je zas nad celou krajinou aj morom opar.“
Rozhodla hlava rodiny. A aby sme sa nevracali tou istou cestou, zabočili sme do ulice via Trinita. Asi v polovici ulice sme objavili výrobňu a aj predajňu limoncella. Vstup bol spojený s ochutnávkou. Bolo výborné. A samozrejme, že sme si hneď kúpili dve fľaše. Najväčším problémom bolo vybrať si ich tvar. Štíhly a vysoký alebo baňaté džbániky s uškom alebo trojboké fľaštičky? Po pol hodine, počas ktorej som nazrela do miestnosti plnej lesklých antikorových nádob a nechala si vysvetliť celý proces výroby, sme sa stali čerstvými majiteľmi dvoch limoncell. Mladá majiteľova dcéra sa nám ochotne venovala ale len do tej doby, kým pred predajňu nenapochodovala celá autobusová výprava starčekov a stareniek.
 

Laboratorio na via Trinita (dm)

Na Piazza Duomo sme sa vrátili krátko pred štvrtou. Kostolné vráta už boli otvorené a nikto odo mňa nepýtal vstupné. Z prozaického dôvodu. Zopár žien robilo posledné úpravy na svadobnej výzdobe. Na bočných oltároch boli postavené klimatizátory, ktoré sa z plných síl snažili aspoň trošku osviežiť vzduch a  aspoň o trošku znížiť teplotu. Bolo nepochopiteľné, že v katedrále z jedenásteho storočia bolo tak teplo. Aj keď chladnejšie ako vonku.
V celom chráme bola najzaujímavejším kusom bielo-zlatá mozaiková kazateľňa s názvom „kazateľňa evanjelií“ a bronzové dvere, ktoré vraj v celom Taliansku patria k tým najkrajším. Keď som stála uprostred kostola, mala som dojem, že sa podlaha mierne zvažuje k vstupným dverám. Ale toto zdanie som pripísala možnému úpalu. Až doma som si na internete prečítala, že môj dojem bol správny. To si stavitelia zašpásovali. Sklonom chceli dosiahnuť optické predĺženie dómu.
Taktiež som sa dočítala, že vedenie katedrály ide s duchom dvadsiateho prvého storočia.   Našla som stránku „Katolícke svadby v Ravelle“. Ponúka obrad v nielen v taliančine ale aj angličtine, výzdobu, hudbu. Kompletný servis. Ale nielen v katedrále. Aj v ďalších troch kostoloch. A jednu takú svadbu som videla na vlastné oči.
O štvrtej začali do hlavnej lode dómu vstupovať svadobní hostia. Elegantne oblečené ženy sa zastavovali pri zadných laviciach, na ktorých boli aj z jednej aj z druhej strany chodbičky položené košíky s vejármi. Ihneď si ich rozprestreli a začali sa nimi zúrivo ovievať. Za krátku chvíľu boli všetky rozchytané. Nielen ženami ale aj mužmi. Tak sa stalo, že na nevestu a usporiadateľku už nezostal ani jeden kus. Tá sa pred kostolom ovievala obrovským zošitom, v ktorom mala napísaný celý ceremoniál. Nevesta zatiaľ stála pod stromom a chvíľu sa dokázala tváriť tak, ako keby na ňu nemala horúčava žiaden vplyv. Nevydržala dlho. Zrazu sa len priblížila k usporiadateľke a s ospravedlnením jej vytrhla zošit z ruky a začala si ním mávať okolo celého tela. Nielen okolo tváre. Dokonca si zdvihla aj sukne a spodnice. Konečne dostali odo dverí pokyn, že môžu vstúpiť do kostola. Nízky rozložitý pán v tmavom obleku, ktorý bol dovtedy usadený na vzdialenom konci múrika na jedinom tienenom mieste, schytil nevestu pod pazuchu a za sprievodu organu rázne vstúpil do katedrály. Tam ju postavil vedľa pripraveného ženícha v antracitovom obleku a nevhodných hnedých topánkach, z ktorého cícerkom stekal pot.
Ženy to predsa len majú pri takýchto slávnostných príležitostiach ľahšie. Môžu mať tenulinké šaty na ramienkach a cez holé plecia prehodenú nepriesvitnú ľahkú štólu. Aby neprovokovali všetkých svätých okolo seba. A na nohách ľahké sandálky. Muži musia mať košele, viazanky, saká, ponožky a topánky. A niektorí majú dokonca aj vesty. Je to nespravodlivé. Čudujem sa mužom, že sa proti tomu nebúria.
Za týchto ťažkých podmienok privítal farár všetkých svadobčanov na svadbe Fabia a Sofie. Najskôr v angličtine a potom v taliančine. Počas obradu musel svadobčanov neustále upozorňovať, kedy sa majú postaviť. Tí boli takí apatickí, že naozaj poslúchali len na opakované výzvy. Mať svadbu v júli a ešte v takej horúčave, musí byť hrozné. To sa radšej nevydávať.

Kazateľňa evanjelií (dm)

O štvrť na päť som sa donútila vycúvať z chrámu. Vonku ma už čakal Ivo. Bol čas vybrať sa na autobusovú zastávku. Podľa cestovného poriadku mal ísť jeden autobus o šestnásť dvadsať a ďalší o dvadsať minút neskôr. Nešiel ani jeden. Zástup netrpezlivých cestujúcich sa zväčšoval. Ja som zatiaľ čítala Ivovi rôzne zaujímavosti z informačných brožúrok. Napríklad aj to, kto zo slávnych osobností bol okrem Richarda Wagnera v Ravelle. Edvard Grieg, Giovanni Boccaccio, Virginia Woolfová, Gore Vidal, André Gide, Joan Miró, Truman Capote, Tenessee Williams, Graham Greene a aj Leonard Bernstein. Herečka Greta Garbo vraj prežila vo Villa Cimbrone záhadný vzťah so skladateľom Leopoldom Stockowskim.
O trištvrte na päť sa v mojom zornom poli objavil zamestnanec SITA, v ktorom som spoznala nášho dopoludňajšieho predavača lístkov. Taštičku mal prevesenú cez prsia a pohodlne si vykračoval po chodníku. Od neho som sa dozvedela, že autobus pôjde o piatej. Na pätnásť minút sme zostali jedinými kľudnými čakajúcimi. Ostatní pobehovali od zábradlia k zastávke a k panelu, na ktorom boli napísané odchody. Chaos z Amalfi sme mohli začať porovnávať s chaosom ravellským. Jedine v Agerole to bolo úplne jasné. Možno preto, že na našom námestí bola nielen východzia, ale aj konečná zastávka autobusu.
V čase našej dovolenky som ešte pracovala v službách zamestnanosti, čo ma mentálne poznačilo. Takže som pred Ivom začala rozvíjať teórie:
„Talianske služby zamestnanosti by mala oceniť spoločnosť SITA. Najmä tu, na Sorrentskom polostrove. Určite patria k zamestnávateľom, ktorí vytvárajú na juhu množstvo pracovných príležitostí. Len si zober všetkých tých navigátorov na parkovisku autobusov v Amalfi. Také množstvo modrých košieľ, ktoré ukazujú šoférom, kde majú zacúvať a či ešte vôbec môžu zacúvať, tak ľahko inde neuvidíš. To sme nevideli ani vo Florencii a ani v Benátkach. A pozri. Tu v Ravelle majú predavača lístkov. Predstav si, že na Slovensku by na každej zastávke autobusov, električiek, trolejbusov bol predavač cestovných lístkov s taštičkou cez plece. To by sa zvýšila zamestnanosť na Slovensku.“
Ivo skonšatatoval, že slnko mi muselo naozaj pripiecť aj tie posledné zvyšky sivej hmoty, ktoré som ráno mala ešte celkom funkčné.
„Napi sa, prosím ťa. Dolu v meste si pôjdeme kúpiť ďalšiu minerálku. Vydrž.“
Deväť minút po piatej sa objavil autobus, ktorý sa ihneď zaplnil. Po pár kilometroch sme odbočili doľava a urobili si aj zachádzku do dedinky Scala.
O pol šiestej sme sa už pohybovali v uličkách Amalfi. Kúpili sme si vodu a vybehli sme s ňou na katedrálne schody. Pravé dvere chrámu boli otvorené.
„Ivko, poďme sa pozrieť.“
„Choď sama. Ja si tu posedím a možno niečo pofotím.“
A doplnil:
„Tie najlepšie kostoly som videl v Siene, Orviete, vo Florencii a v Benátkach. Tu si nebudem kaziť dojem.“
Aj v amalfskom dóme bola svadba. Opäť v angličtine a aj v taliančine. Dvojjazyčné svadby sú tu asi bežným javom. Nebolo tu tak horúco ako v Ravelle, ale rozhodne tu ešte nebolo príjemne. Za ženíchom stál svedok, ktorý mal nanešťastie svetlohnedý oblek. Nanešťastie preto, že na chrbte sa mu vytvorila tmavohnedá mokrá mapa, ktorú bolo naširoko-naďaleko vidieť. V Kampánii prežívajú júlové svadby asi len tí najzdatnejší jedinci.
Na najvyššom schode som podala Ivovi všetky najdôležitejšie správy a odfotografovala som si ho.
„Tvár sa príjemne. Aby som mala dôkaz, ako sa tešíš, že si na dovolenke so mnou.“
Nedávno sme telefonovali s našou dcérou na hlasný odposluch.
„Ako sa máte rodičia?“
„Tatko mi práve vraví, ako ma ľúbi.“
„Oci, mamina ti drží pištoľ pri hlave?“
Ale fotka sa vydarila. Akurát je na nej viditeľné, že dolná polovica tela je v úzkych talianskych uličkách väčšinou v tieni a horná polovica tela je vystavená prudkému slnku.
 

Podvečer pred vchodom do Duomo di Sant´ Andrea (dm)

Po šiestej sme sa vybrali k autobusovému nástupišťu. Vládla na ňom nervozita a väčší chaos ako vlani na letisku v Paríži. Až na tretíkrát sa mi podarilo zistiť, ktorý autobus a o koľkej pôjde do San Lazzaro. V taliančine som dostala odpoveď, že o štvrť na sedem. Na naše príjemné prekvapenie sme o osemnásť dvadsaťdva mali označené lístky a čakali na odchod. Začínalo nám byť celkom ľúto, že je to naše posledné cestovanie po úzkej a kľukatej ceste medzi Amalfi a Agerolou.
V ostelle sme sa rýchlo osprchovali, trošku sa osviežili a vybrali sa na poslednú večernú prechádzku na výhľadovku. Samozrejme so zastávkou v zmrzlinárni. Námestie, uličky, aj kaviarničky boli plné. Boli predzvesťou živej noci. Skutočnosť však vysoko prevyšovala naše predstavy. Okolo pol desiatej sme sa zastavili u Paola a Annamarie. Išli sme sa im poďakovať za komfortné ubytovanie. Ivo je dodnes pri spomienke na ostello Beata Solitudo celý uveličený a dáva mu najvyššie hodnotenie. Keby naša izba nemala okno na námestie a keby som ja nevnímala taliansky nočný život ako prírodnú katastrofu, tak by som z neho bola nadšená aj ja. Tak veľký, pohodlný priestor, veľmi čistý, dobre vybavený, s televízorom a najmä chladničkou, sme ešte v Taliansku nemali. S normálnou prikrývkou a príjemnou klímou bez klimatizácie. Tú zabezpečovala samotná stavba. A za neuveriteľnú cenu, z ktorej sa môj muž nevie ešte stále spamätať.
„Keby sme tam náhodou išli ešte raz, vezmeš si parafínové štuple do uší a budeš spať ako v bavlnke.“
Od Paola Genovu sme sa dozvedeli, že jeho starý otec bol prvým ostellierom v celom Taliansku. Súkromným ostellierom. Už od roku 1951. Po jeho smrti prevzala žezlo stará mama a od roku 1984 vedie nielen ostello, ale aj kemping Paolo. Plných dvadsaťšesť rokov. Keď som spýtala, či Paolovi rodičia nemali záujem prevziať dedičstvo po starých rodičoch, dozvedela som sa, že nie. Vraj celý život pracovali v Neapole. Paolo a aj Annamaria povedali, že účet nám pripravia na ráno a zaželali nám príjemnú poslednú noc. Ich prianie sa nesplnilo. Od druhej hodiny do štvrtej hodiny rannej sa nám na múriku, vzdialenom len tri metre od okna, usadila veselá skupina mladých ľudí, ktorých sa mi podarilo asi až na piatu prosbu odtiaľ odstrániť. Až keď som k nim nebojácne vypochodovala v nočnej košeli a vysvetlila  im, že máme pred sebou dlhú cestu na Slovensko a zodpovedala otázky, kde je Slovensko a koľko kilometrov je vzdialené, vzdali to. Po tejto nočnej osvete som odpadla do postele a v momente som zaspala. Šum z kaviarničiek bol pre mňa už len uspávankou.
 
 

^^ na začiatok

Z Kampánie do Toskánska

 
            O pol deviatej ráno sme sa začali s Ivom prebúdzať. A bolo deväť, keď sme vyliezli z postele ako po preflámovanej noci. Ak sme chceli ešte pred obedom vyraziť do Toskánska, aby stihla moja drahá polovička večerné fotografovanie krajiny, mali sme čo robiť. Rýchle sme sa naraňajkovali a ja som sa pustila do rutinného balenia. Na záver som dostala za úlohu vyplatiť ubytovanie a Ivo začal nakladať batožinu do auta. Keď  Paolo uvidel, ako prenáša prvé kusy dozadu do kempingovej časti, navrhol mu, aby postavil auto rovno pred našu izbu. Keď som to predtým navrhovala ja, považoval to za trúfalosť.
„Čo keď bude niekto chcieť vojsť do kempingu alebo z neho odísť?“
Paolo na to prehlásil:
„Nebojte sa, chvíľku počkajú. Tu sa nikto neponáhľa.“
O chvíľku sme sa o tom presvedčili.
Annamaria mala pre nás pripravený účet – sto dvadsaťosem eur za štyri nocľahy pre dve osoby. Bez akéhokoľvek storno poplatku za zrušené tri nocľahy. Manželia Genova boli nielen veľmi príjemní ale aj veľkorysí. K účtu nám pribalili aj reklamné predmety. Magnetka ich ostella má od nášho návratu z dovolenky svoje čestné miesto na našej chladničke. Ivovi sa medzitým podarilo všetky veci uložiť do kufra. Na to má zas systém on. Hoci opakovane konštatuje, že naša dobrá felícia mala oveľa lepší úložný priestor ako fabia. Možno si len musí na ňu zvyknúť. Aj on sa prišiel rozlúčiť s domácimi a vyzdvihnúť si ma z recepcie. Keď sme vychádzali von, všimli sme si, že našim autom sme dokonale zablokovali východ. Za nami už stálo ďalšie auto, ktoré chcelo vyjsť z kempingu. Mladá dvojica s úsmevom sledovala našu rozlúčku. Dali nám najavo, že nič sa nedeje.
„Len sa kľudne rozlúčte.“
Ale Ivo aj tak rýchlo preparkoval auto pred ostello na začiatok námestia a uvoľnil im východ. Z otvoreného kabrioletu sa ozvalo spontánne „buon viaggio“, posilnené mávaním a rozosmiatymi tvárami.
Ešte raz sme sa išli pozrieť na Piazza Generale Avotabile, kde sme naposledy uvideli nášho najpravidelnejšieho modrokošeľového siťáckeho vodiča. Pokojne sa prechádzal popred kostol a čakal na odchod svojho autobusu. Aj s ním sme sa rozlúčili aspoň zamávaním.
 

Amalfsko-agerolský šofér (dm)

            Po nasadnutí do auta som rýchlo zapojila našu navigátorku. Už sme ju dlho nepočuli. O pol jedenástej sme sa začali za jej výdatnej pomoci prepletať uzulinkými uličkami San Lazzara, až sme opustili Agerolu. Prešli sme takmer kilometrovým tunelom popod Monti Lattari a hneď z Gragnana sme mali výhľad na Neapolský záliv. Ani tentoraz sme neuvideli celý Vezuv. Zas bol v opare.
Keď sme opustili Sorrentský polostrov začali sme s rekapituláciou nášho štvordňového pobytu v Kampánii.

Čo sa nám páčilo:

-         ubytovanie

-         príjemní a ústretoví domáci

-         príjemní a milí Agerolčania

-         nádherné Positano, Amalfi a Ravello

-         cestovanie loďami

-         cestovanie autobusmi (ale to skôr v rovine atraktívnosti a domáceho folklóru)

-         limoncello.

Čo sa nám nepáčilo:

-         to, že sme sa dvakrát nevyspali – odporúčané opatrenie: štuple do uší

-         strašné horúčavy – odporúčané opatrenie: prísť do týchto končín v máji alebo septembri.

Pozitíva vysoko prevyšovali nad negatívami. Áno, táto časť dovolenky sa nám páčila.
Po sumarizácii sme sa začali venovať ceste. Medzi iným aj pozorovaniu áut, ktoré nás predbiehali alebo ktoré sme predbiehali my. Vidieť neťuknuté, neprevalené, neobité auto bol zázrak. A takmer všetky boli len s talianskou poznávacou značkou. Takmer až po Rím. Skonštatovali sme, že šoféri na juhu Talianska menej dodržiavajú dopravné predpisy ako ich severnejší kolegovia. Niekedy ide o efektívnu nedisciplinovanosť, s akou sme sa mohli stretnúť pri obiehaní na agerolsko-amalfskej ceste, ale niekedy išlo aj o výrazné prekročenie rýchlosti. A na ceste do Sieny sa dal predbiehajúcimi autami uniesť aj môj manžel.
„Ivko, ideš rýchlo. Zaplatíme pokutu a nebudeme mať na ubytovanie.“
Mal mimoriadne dobrú náladu, pretože jeho odpoveď ma rozosmiala:
„Pri nebeskej bráne mi Svätý Peter povie – devätnásteho júla 2010 si išiel sto päťdesiatsedem kilometrovou rýchlosťou pri severnom obchvate Ríma. Otčenáš navyše.“
Od Svätého Petra sme sa plynulo dostali k orvietskym hľuzovkám. Napadlo ma to preto, lebo  sme prechádzali popod tufový ostroh, na ktorom je mesto rozložené. Pred dvoma rokmi som chcela aspoň vidieť, keď už nie jesť, túto zvláštnu hubu, ktorej tvar a vizáž je v priamom rozpore s jej gastronomickým postavením. Tak som vošla do obchodu, ktorej reklama avizovala jej predaj a majiteľky som sa rovno spýtala, či si ju môžem len pozrieť. So zdôvodnením, že som ju ešte nikdy nevidela. Nedávno dávali v televízii program o francúzskych hľuzovkách a vtedy som položila svojej polovičke, ležiacej na gauči, otázku:
„Ivko, čo myslíš, nerastú aj na Slovensku hľuzovky? Keď rastú v Taliansku a aj vo Francúzsku a ktovie kde ešte, tak je to hádam možné aj u nás. Len na to nemáme vycvičené prasce a psov. Čo povieš?“
K tejto zásadnej téme nezaujal žiadne seriózne stanovisko. Povedal len:
„Ktovie?“
Ale odvtedy mi to vŕta v hlave. Len ako vycvičiť také prasa, ktoré ešte v živote žiadne truffles nevidelo, čo má hľadať.
Od Neapola po Rím nás nepredbehlo, a ani my sme nepredbehli, žiadne auto so zahraničnou poznávacou značkou. Až nad Rímom sa k nám začali na diaľnici pridávať aj Francúzi a Švajčiari. Nič viac. A výrazne sa zmenil aj vzhľad a najmä druh automobilov s talianskou registračnou značkou. Okolo nás čím ďalej, tým menej jazdili obité staré fiatky a alfa romeá. Začali nás predbiehať luxusné mercedesy, béemvečká a audiny. Aj podľa toho bolo vidieť, že sa premiestňujeme z chudobného juhu na bohatší sever. Aspoň tak to tvrdia Taliani.
V Betolle sme zaplatili na mýtnom vyše dvadsaťtri eur. Keď sme sa ocitli na regionálnej lokálke, začala sa s nami rozprávať aj navigátorka. Od Neapola mlčala ako zarezaná.
O štvrť na päť sme zaparkovali pred sienskym ostellom. Službu mal jeden z pôvodných zamestnancov. Starší pán, ktorý z celého personálu hovorí asi najmenej po anglicky. Ale dohovorili sme sa. Hoci nevedel nič o našom skoršom príchode, prehlásil, že to nie je žiaden problém. Našiel si v zošite náš pôvodne naplánovaný príchod dvadsiateho prvého júla, vyškrtal ho a podal nám kľúče od izby 213. Keď som sa spýtala, či nemajú voľnú stodvadsiatku, tak nám v taliančine prehlásil, že nie. Ale zároveň nám prisľúbil, že budeme s touto izbou spokojní.
„Je chladnejšia.“
To bola dobrá argumentácia.
Rýchlo sme vyplatili účet za dva nocľahy, prevzali posteľné prádlo a vyviezli sme sa na druhé poschodie. Ani sme sa nevybaľovali. Hneď sme sa vybrali smerom k Torrenieri. Sklon slnečných lúčov bol naším pánom. Už o trištvrte na šesť som sedela na múriku nad cestou smerujúcou do San Quirico d´Orcia. Kruh cyprusov bol už oboraný a rad stromčekov nad horizontom krajiny, ktoré boli pred pár rokmi len malými perličkami, už odvážne vyčnievali nad zvlnenými poliami. Kým som si dopisovala poznámky z našej cesty a študovala materiály na pondelkový výlet, Ivo sa preháňal po prašných cestičkách, požatých poliach a po moste, z ktorého hľadal ten najlepší uhol na získanie dobrého záberu. Práve, keď z mosta fotografoval cyprusový kruh, pristavila sa pri ňom poľská posádka auta. V okamihu, keď sa slniečko ukrylo za oblak.
„Škoda, že teraz nesvieti.“
Na čo môj drahý manžel odpovedal:
„Na to mám jednoduché riešenie. Čakať, kým nevyjde.“
Áno, ale musím podotknúť, že niekedy čakáme zbytočne. Mne to však zabezpečuje pobyt na čerstvom vzduchu, tak sa väčšinou ani príliš nebúrim. Tieto chvíle nastávajú len vtedy, keď by som sa radšej túlala po nových miestach a objavovala niečo, čo som ešte nevidela. A presne to sa nám stalo na druhý deň.
 

Toskánske vinice

Tentoraz slniečko vyšlo. Poliaci naň nevydržali čakať. Ich miesto zaujali Belgičania. Väčšina posádok zo zastávajúcich áut urobila len cvak-cvak a hneď sa pohýnala ďalej. My sme tam strávili skoro dve hodiny.
Pri návrate do Sieny sme blúdili. Aj s navigátorkou. Vyzerá to tak, že toto mesto je pre nás zakliate. Robí si s nami, čo chce. Asi chce, aby sme ho poznali zo všetkých strán. Už bola takmer tma, keď sme začali vynášať batožinu do izby, ktorá sa za tie tri hodiny premenila na suchú saunu. Keď som chcela vybaľovať veci pri otvorenom okne a zapálenom svetle, nalietavala nám do izby kadejaká háveď. Prichádzalo do úvahy jediné riešenie.
„Ivko, vezmi si bedekre, mapy, jedlo a vodu. Choď si sadnúť von pred ostello. Alebo choď aspoň do vstupnej haly. Aj tam ti bude lepšie ako je tu. Ja si zhasnem svetlo, otvorím okno dokorán a potme všetko povybaľujem a pripravím izbu na spanie.“
Vôbec sa nebúril a ani nespochybňoval môj návrh, pretože z nás oboch tiekli prúdom slané potoky.
„Na ako dlho mám vypadnúť?“
„Minimálne na pol hodinu a ešte lepšie na trištvrte.“
Keď opätovne zaklopal na dvere, postele už boli pripravené na spanie, všetky veci boli na svojom zvyčajnom mieste a ja som bola vychystaná do sprchy. Soľ som mala nielen v očiach ale aj v ústach a všetko sa na mňa lepilo. Jedine vlažná voda ma mohla zachrániť.
O jedenástej sme sa unavene zvalili do postelí. Dúfajúc, že sienska noc bude na rozdiel od agerolskej pokojná. Bola. Spali sme celú noc. Až do ôsmej. A ja som prvýkrát v živote pochopila, prečo majú Taliani taký čudný zvyk. Spávať len pod plachtami. Keby som mala svoju domácu prikrývku, tak by som sa určite nevyspala.
            Ráno o pol deviatej sme schádzali do jedálne. Bola takmer prázdna. Okrem nás tam sedelo zo päť raňajkujúcich mladých ľudí a po nás ešte prišli dvojica dievčat, ktoré som si už všimla na chodbe a v sprchách. Obe ma  zdravili so širokým úsmevom. A aj teraz po vstupe do jedálne obe nahlas pozdravili. Okrem nás a personálu im nikto neodzdravil. Všetci mali nosy ponorené do knižiek, v ktorých ešte hľadali posledné informácie o miestach, ktoré chceli vidieť.
O pol desiatej sme už mali pobalenú príručnú tašku, Ivo svoj fotografický batoh a ja som mala na starosti ešte aj navigátorku. Celkom dobre som si s ňou rozumela. A aj som sa s ňou rozprávala. Čo sa príliš nepáčilo môjmu mužovi, teda to, ako som ju volala.
„Počkaj, o chvíľu sa ozve a povie ti: Neoslovuj ma baba. Vôbec sa mi to nepáči.“
Zároveň mi vložil do ruky prázdne fľaše. To bol signál, že sa ešte zastavíme pri Fonte Fiori. Na čerstvú vodu. Museli sme predsa dodržiavať pitný režim. Najmä, keď na nás čakal ďalší horúci deň.
Až potom som zadala do navigácie náš nedeľný cieľ. Vinci. Skoro rodisko Leonarda da Vinciho. Mali sme pred sebou poldruha hodiny cesty. Pohodlne som sa usadila na svoje miesto, obom som vyčistila okuliare a pripravila sa byť príjemnou spoločníčkou. Po pol dvanástej sme vchádzali do tohto mestečka, ktoré je počtom obyvateľov len o niečo menšie ako Zlaté Moravce. Má o čosi viac ako štrnásťtisíc obyvateľov. Prvé parkovisko sa nám príliš nepozdávalo. Bolo priprázdne a aj mestské veže boli od nás príliš ďaleko. Čo bol signál, že do centra by sme sa museli poriadne prejsť. Druhý pokus sa nám vydaril. Zastavili sme na konci malej štvrte s nízkymi rodinnými domami. Pri budove, ktorá vyzerala ako škola a dokonca mala aj vyhradené parkovacie miesta. A keďže boli prázdniny, tak parkovisko bolo takmer prázdne. Okrem nás tam stáli ešte dve autá. Jedno s holandskou a druhé s francúzskou poznávacou značkou. Podľa orientačnej mapy, ktorá stála uprostred via Bruno Buozzi, sme si určili smer postupu. Popri záhradách, plných menších i väčších citrónovníkov s veľkými žltými zrelými plodmi, sme sa dostali do miniparčíka. V ňom ma chytila panika, pretože som nemohla nájsť svoj fotoaparát.
„Kde máš mozartovskú tašku?“
Ivo si počas predchádzajúcich štyroch dní všimol, že na jednom pleci mám zavesenú pätnásť ročnú hnedú semišovú kabelku, ktorá so mnou absolvovala všetky dovolenky od roku 1995. Pretože sa do nej zmestí všetko. Od dokladov, cez slovník, peňaženku, dáždnik, vreckovky, hygienické uteráčiky a pollitrovú fľašu vody. A samozrejme zošit, do ktorého si robievam poznámky. Tento rok som zvolila režim na jej záchranu. A vzala som si so sebou čiernu plátenku s bielou osnovou a notami. A to, čo som nosievala v jednej taške, rozložila som do dvoch. Tým som zabezpečila aj rozloženie váh na pleciach. Teraz sa však ukázalo, že to môže priniesť poriadne zmätky. Až po Ivovej otázke som si spomenula, že som ju náročky nechala v kufri auta. Z jednoduchého dôvodu. Neplánovali sme sa vo Vinci dlho zdržať. Ale nevedela som si spomenúť, či ten krpatý čierny zázrak na zachytávanie obrázkov zostal v nej.
„Ivko, tašku som nechala v kufri, ale neviem či aj s fotoaparátom.“
A neviem, či z tepla alebo z práve prežitého šoku, že som pravdepodobne stratila svoj najnovší meninový darček, mi zostalo zle. Naozaj. Začali ma obchádzať mrákoty. Ivo ma usadil na lavičku do najväčšieho chládku, vlial do mňa vodu a vybral sa naspäť k autu. 
„Našiel som ho. No čo, je ti už lepšie?“
Chvíľu si so mnou posedel a keď videl, že sa mi do tváre vracia normálnejšia farba, postavil ma na nohy.
Na neďalekej, veľmi pekne upravenej Piazza della Liberta nás zaujala socha bronzového koňa. Jeho autorkou je Nina Akamu. Známou sa stala vtedy, keď bola poverená vytvoriť sochu koňa, ktorú pre milánskeho vojvodu Lodovica Moru z rodu Sforzovcov navrhol, ale nikdy nedokončil Leonardo da Vinci.
Pôvodný pomník mal mať výšku viac ako sedem metrov a vážiť mal šesťdesiatosem ton. Leonardovi da Vincimu sa podaril urobiť len hlinený model. A aj ten v roku 1499 zničili Francúzi po obsadení Milána. Najmä z toho dôvodu, že nenašli spôsob, ako by mohli do Francúzska preniesť slávnu Poslednú večeru. Túto fresku namaľoval Leonardo da Vinci na stene refektára v kláštore Santa Maria della Grazie.
Nina Akamu sa pri vytvorení sochy koňa nechala inšpirovať Leonardovými nákresmi, ktoré sa k tomuto jeho dielu zachovali. Vo Vinci odhalili pomník v roku 1997 a v Miláne v roku 1999. Päťsto rokov po zničení hlineného modelu.
Kým som obchádzala námestie zo všetkých strán, zatiaľ sa Ivo vybral do maličkých potravín. Po minerálku. A vracal sa s obrovským papierovým vreckom. Skrýval v ňom dve chrumkavé bagety naplnené šťavnatou mortadellou.
„Neodolal som. Kým som čakal pri pokladni, tak som si všimol, že predavačka pri bočnom pulte pripravuje pre tamtých dvoch chlapcov bagety. A plní ich čerstvo nakrájanými potravinami. Podľa ich želania.“
A ukázal na mladých mužov, ktorí sa usadili o dve lavičky ďalej.
Najedení a osviežení sme začali hľadať múzeum. Nebolo to vôbec jednoduché. Nikde sme nevideli informačnú kanceláriu a okrem zopár turistov nebola na námestí takmer žiadna noha domorodca. Prestala som sa čudovať, keď som sa pozrela na Ivove hodinky. Bola jedna hodina a to je u Talianov čas siesty. Na dve opýtania sa nám predsa len podarilo dostať k Museo Leonardino v Castello del Conti Guidi na via della Torre.

Na terase Museo Leonardino

Tu som sa dočítala,  že najskôr musíme nájsť pokladňu, ktorá je tiež v Museo Leonardino, ale v Palazzina Uzielli. Aspoň, že k nemu viedli šipky. Chvíľku sme ich síce ignorovali, čo malo tú výhodu, že sme zablúdili na terasu castella. Je na nej umiestnená drevená socha Muž z Vinci. Autor Mario Ceroli ju vytvoril podľa svetoznámej kresby Leonarda da Vinciho Vitruviánsky muž. Vitruvius bol starorímsky architekt, ktorý sa narodil asi osemdesiat rokov pred naším letopočtom. Je tvorcom myšlienky, označovanej ako homo vitruvius. Ide o muža, ktorého proporcie sú vpísané do kružnice a štvorca, dvoch základných geometrických útvarov. Na základe tejto myšlienky nakreslil Leonardo da Vinci podobu takéhoto ideálneho človeka. A Mario Ceroli vytvoril zas trojrozmerného ideálneho človeka o päť storočí neskôr. V roku 1987.
Vyzerá to tak, že pre obyvateľov Vinci sú dôležité výročia. Vždy ich inšpirujú k niečomu veľkému.
V roku 1919, na štyristé výročie Leonardovej smrti, sa na jeho počesť rozhodli založiť múzeum. A mali na to skvelé podmienky. Mesto vtedy dostalo do daru Castello del Conti Guidi. Knižnica a múzeum v Pallazzina Uzielli má svoje korene v súkromnej zbierke Gustava Uziella, Leonardovho obdivovateľa.
Na Leonarda da Vinciho sú Taliani právom hrdí a právom ho majú zaradeného medzi svojimi slávnymi osobnosťami. Veď ide o jedného z najvýznamnejších  renesančných umelcov - sochára, architekta, maliara a vynálezcu. O čom som sa šokovane a v plnej miere presvedčila v jeho múzeách vo Vinci. Fascinovane som stála nad kresbami a modelmi rôznych kladkostrojov, pohyblivých žeriavov, textilných strojov, jeho lietacieho krídla ale aj tanku, guľometu, ponorky, skafandra.

Zariadenie na navíjanie nití (dm)

Keď sme si poobzerali všetky exponáty v jednej i druhej budove, zašli sme ešte do farského kostolíka Santa Croce, ktorý sa nachádzal hneď pri Castello Conti Guidi. Je v ňom uložená krstiteľnica, v ktorej vraj bol s najväčšou pravdepodobnosťou krstený Leonardo da Vinci. Priznám sa, že to na mňa veľmi dôveryhodne nepôsobilo.
Z kostola sme sa vydali smerom do centra mesta. Ale ešte raz sme sa zastavili na Piazza Conti Guidi. V roku 2003 bola vyhlásená súťaž na nový dizajn námestia, ktorý by ho spájal s renesančným duchom Leonarda da Vinciho. Vyhral ju Kampánijčan Mimmo Paladino. V roku 2006 už mohli nielen obyvatelia Vinci ale aj turisti z celého sveta obdivovať jeho kompozíciu pozostávajúcu z rôznych číselných, geometrických a iných tvarov, vyrytých do vyhladeného sivého kameňa, ktorý rozčleňoval toto mininámestíčko, rozprestierajúce sa pred vchodom do Palazzina Uzielli. Pôsobilo chladne. Ako keby mali na ňom pristáť mimozemšťania. Nelákalo ani na oddych alebo posedenie. Okrem nás tam ani nikto nebol.
Boli takmer štyri hodiny, keď sme sa vrátili k našej fabii.
„Kam teraz?“
„Hádam späť. Už je veľa hodín. Nájdi nejakú zaujímavú cestu.“
Troma krátkymi vetami odpovedal na moju otázku môj muž.
Zaujímavá cesta sa konala aj nekonala. Podľa mapy sa mi zdala byť najzaujímavejšou trasou cesta z Vinci do Florencie cez Póggio. Žlto-zelená. S množstvom serpentín. Len som nečakala, že svojou šírkou sa bude podobať cestám na Sorrentskom polostrove. Za Vitolini sme už len dúfali, že oproti nám nepôjde žiadne auto, pretože vyhnúť sa nebolo kam. Po oboch stranách cesty sa rozliehali upravené olivové háje a vinice a kde – tu uprostred nich bolo vidieť nízke domy.
„Zvládli by sme Prato?“
Spýtala som sa Iva, keď sme sa dostali z toho najhoršieho. Od rána som v kútiku duše dúfala, že sa do denného programu pokúsime vtesnať aj toto mesto, ktoré bedeker opisuje veľmi pútavo. Ale už poznám Iva. Akonáhle začne hovoriť „je veľa hodín; ktovie, kde by sme tam zaparkovali“, tak sa mu tam nielenže nechce ísť, ale má už v pláne niečo iné.
„Pozri, aká je oblačnosť. Nie je bohvieaká viditeľnosť. Ak sa chceš vrátiť kvôli foteniu, tak je to, podľa mňa, zbytočné.“
Pokúsila som sa zmeniť jeho nevypovedané plány.
„Prato si pozrieme nabudúce. Teraz je už naozaj veľa hodín. Kým by sme tam prišli, kým by sme zaparkovali. Nie je to dobrý nápad. Ak uvidíme niečo cestou, zastavíme sa.“
Rezignovala som. Po pár kilometroch, keď sme už videli kupolu Florencie, som zrazu uvidela tabuľu, že sa blížime k jednej zo slávnych mediciovských víl.
„Ivko, poďme sa tam pozrieť. Je označená dvoma hviezdičkami.“
Po chvíľke ticha sa ozval:
„Vieš cestu? Kam máme ísť?“
Jasné, že som nepotrafila. Uvedomila som si to až vtedy, keď sme boli na konci pozemku, ktorý sa rozprestieral okolo vily. Prístupová cesta k vile bola minimálne tri kilometre späť. Nakoniec som to definitívne vzdala a už som len hľadala čo najkratšiu cestu smerujúcu do Sieny. Jasné, že sme skončili v krajine pri Taverne d´Arbia. O pol šiestej. Ale nepomohlo ani čakanie na slnko. Do pol siedmej sa žiadne večerné reflektory nerozsvietili. Ivo urobil pár záberov, o ktorých už dopredu vedel, že nebudú stáť za veľa.
Ja som však už bola namosúrená. A vo svojom vnútri som hundrala. „Tak, kvôli tomuto sme sa hnali z Vinci späť.“ Ale hneď som si aj hovorila: „Veď si vedela, že keď budeme v Toskánsku, tak prioritou číslo jeden bude krajina. Čo sa teraz čuduješ?“
Pred siedmou sa ozval Ivo.
„No, dnes z toho nič nebude. Vrátime sa do Sieny. Pôjdeme si pozrieť ešte Il Campo? A potom si zájdeme na večeru?“
Tak toto bol naozaj zaujímavý návrh. To sa mi veľmi páčilo. Horšia bola ďalšia Ivova otázka:
„Kde zaparkujeme? Pri fortezze alebo budeme hľadať niečo iné?“
„Skúsim dať do navigácie Il Campo.“
„To nebude dobré. Tam nebudú parkoviská. Už sme sa raz motali v tých úzkych uličkách okolo námestia. A to už zažiť nechcem.“
„Dobre, ale teraz máme navigáciu. A tá nás predsa môže viesť len oficiálnymi cestami. Nemôže nás naviesť tam, kde cesty nevedú.“
Veľmi som moju drahú polovičku nepresvedčila, ale tentoraz sa príliš nebránil.
Bolo takmer štvrť na osem, keď sme sa dostali do Sieny. Od cieľovej vlajočky nás už delili len metre. Ale nevedeli sme, čo sa pod naším cieľom skrýva. Už sme videli Torre Mangia, takže sme vedeli, že na Il Campo nemáme ďaleko. Ale neboli sme si príliš istí tým, či na ulici, na ktorej sme sa pod vedením babeny zo satelitu ocitli, môžeme naozaj parkovať. Zastali sme. Pred nami a aj za nami parkovalo množstvo áut, ale na začiatku ulice objavil Ivo značku zákaz státia.
„Odtiahnutie auta si nemôžeme dovoliť. Ideme ďalej.“
„Ivko, musí sa tu dať niekde zastať, veď by nám tu nemávala vlajočka.“
„Tak hľadajme.“
Ja chodievam v takýchto situáciách krokom. Aby som mohla v prípade potreby zastať. Ivo nie. Je povolená päťdesiatka, tak predsa nebude obmedzovať vodičov za sebou pomalšou jazdou. A tým sa stalo, že sme prešli okolo vstupu do podzemných garáží.
„Ivko, musíme sa asi vrátiť. Za nami je vchod do garáží.“
„Ale tu sa otočiť nedá. Druhýkrát mi to musíš povedať skôr.“
Mal pravdu. Mohli sme ísť len dopredu. Do čím ďalej, tým užších uličiek, ktoré sme už začínali poznávať z našich predchádzajúcich peších potuliek okolo námestia. A zastaviť nebolo kde. Stále sme išli v jednosmerkách s prikázaným smerom jazdy. Až sme sa zrazu ocitli na rohu námestia. Bolo pred nami rozložené v celej svojej hnedej večernej renesančnej kráse. A plné ľudí.
„Čo teraz? Veď na námestie nemôžeme ísť.“
Ani ja som si nevedela spomenúť, že by námestím prechádzali autá. Vždy som ho vnímala ako jednu obrovskú pešiu zónu.
Aj keď som bola v hlbokom šoku, že sa mi zas niečo podarilo, spásonosne som sa chytila toho, čo som zrazu pred sebou zaregistrovala.
„Ivko, pokračuj ďalej.“
„Nemôžem. Veď je to Il Campo. Určite tam niekde budú schody. A keď nie schody, tak aspoň kaskády.“
Ivo obdivuhodne maľoval čerta na stenu.
„Pozri sa pred seba. Veď je tu modrá značka so šipkou doprava. Prikázaný smer jazdy. A nie je tu žiadna doplnková značka.“
Veľmi sa to môjmu mužovi nepozdávalo, ale nič iné nám nezostávalo urobiť. A vtom za sebou uvidel ďalšie auto. Spustil motor, pomaly pridal plyn, zaradil dvojku a zahol doprava. Tentoraz šiel krokom. Po piatich metroch bola pred nami ďalšia modrá značka. Opäť so šipkou smerujúcou doprava. Ale to sa už spätil.
„To je úzke. Tam sa nevojdem. To platí asi len pre motocykle.“
Zo svojho miesta ešte nemohol vidieť šírku ulice, do ktorej sme mali vojsť.
„Ivo, ideme. Za nami je auto. Je také veľké ako naše a je domáce. Keď si trúfajú stadiaľ prejsť s ním, prejdeme aj my.“
Prešli sme. Celkom pohodlne. Ale zas nie príliš. Určite by sme nemohli von oknom mávať rukami na oboch stranách. Potom sme už len sledovali prikázaný smer. Určite sme išli tými najužšími a najstrmšími sienskymi uličkami. Až sme sa dostali na malé parkovisko pred kostolom Svätého Augustína. Starší manželský pár nám povedal, že tam môžeme parkovať, ale mladý študent, ktorý vychádzal z univerzitnej časti k svojmu skútru, nám tam neodporúčal stáť. Vraj je to len pre študentov a pre pedagógov. Na tento večer sme už mali dosť vzrušenia a aj za cenu toho, že v ten večer neuvidíme sienske námestie, sme sa rozhodli pokračovať ďalej. Šipky nás našťastie doviedli pred vchod do podzemných garáží, okolo ktorých sme pre štvrťhodinou išli.
„Ideme?“
„Jasné. Poďme.“

Po zaparkovaní nás naše prvé kroky zaviedli k neďalekému dómu. Bolo už neskoro, priestor okolo neho bol nezvyčajne prázdny a preto sme si mohli do sýtosti poobzerať jeho nádherné priečelie. Okolo battistera sme zbehli na Il Campo, ktoré začínalo žiť svojím rušným večerným životom. Z námestia sme odchádzali po deviatej. V ostelle sme za recepčným pultom našli Paola. Pri vybavovaní nášho ubytovania som mala práve s ním najpravidelnejšiu e-mailovú komunikáciu od februára. V stručnosti sme mu porozprávali doterajší priebeh našej dovolenky a náš plán na ďalšie dni. Potom sme sa vybehli rýchlo prezliecť a vybrali sa do našej obľúbenej pizzérie. Na superneskorú večeru. Pri našom príchode boli skoro všetky miesta obsadené a pri našom odchode nebol ani jeden stôl voľný. Zo všetkých kútov sa ozývala veselá taliančina. Ocitli sme sa takmer v domácom prostredí. Čašník nás hneď zaviedol k stolu, od ktorého práve odchádzala mladá dvojica. Za okamih bol stôl vo vzornom poriadku. Ivo si dal ako zvyčajne napoletanu a ja quatro formaggi a obaja sme si dali vino rosso. Stalo sa nám tu prvýkrát, že nám čašník nepriniesol v džbániku aqua casa a my sme už nemali síl, aby sme si ju vypýtali. Bola polnoc, keď sme sa vracali do hostela. Cestou sme sa zastavili pri Fonte Fiori a naplnili sme si naše pollitrové fľašky, bez ktorých nechodíme ani na krok, čerstvou vodou. A doplnili sme si náš nápojový deficit.
Zamávali sme Paolovi, zaželali mu dobrú noc a výťahom sme vyšli na druhé poschodie. Chodby boli tiché, sprchy prázdne. Potichučky sme zaľahli aj my. Siensky hostel bol oproti agerolskému pre nás balzamom. Čo sa týkalo nočného rušného života. Ale agerolský mal jednu obrovskú výhodu. Mal klímu, akoby bol klimatizovaný. Aj na tom vidno, že všetko má svoje výhody a nevýhody. Ale my sme aj v tej neklimatizovanej izbe spali na jeden dúšok až do rána.
 
 

^^ na začiatok

Finále našej dovolenky - Selva Val Gardena

 
            V utorkové ráno sme sa zobudili o ôsmej. Všade okolo nás boli pootvárané izby a bol v nich čulý pohyb. Všetci sa balili a vyzliekali posteľné prádlo. Vyzeralo to na sťahovanie národov. To nás dokonale prebralo. Veď dnes nás čaká presun do Dolomitov.
„Danuľa, šmýkame. Rýchlo na raňajky. A potom, kým ty pobalíš, ja pôjdem do supermarketu.  Kúpim niečo pre mamu a aj pre mladých. Aby sme to vedeli uložiť do auta.“
O trištvrte na desať sme na recepcii odovzdali kľúče, rozlúčili sa a sami sebe sme prisľúbili, že tu nie sme naposledy. Zastavila som sa pri odpadových košoch, urobila si poriadok v kabelke, čím sa mi podarilo zaostať za mojou drahou polovičkou. Zrazu len vidím, že prechádza okolo našej jasnočervenej fabie a pokračuje na koniec parkoviska aj s poslednou batožinou, ktorá mala ísť ešte do kufra auta.
„Ivko, kde ideš?“
Zastal, poobzeral sa okolo seba a skonštatoval:
„Aha. Naše auto je tu.“
A urobil čelom vzad. V prvom momente mi to nešlo do hlavy, pretože od raňajok bol už minimálne dvakrát uložiť veci do batožinového priestoru. Ale len dovtedy, kým som si nevšimla, že z druhej strany parkoviska nás pozorujú dve mladé dámy. Tie, ktoré ma vždy, keď sme sa stretli, už zdiaľky zdravili. Jedna nežná dlhovlasá blondínka a druhá tmavovlasá, na krátko ostrihaná, s veľkým tetovaním okolo celého ramena a s nekonečným množstvom pírsingov v pravom uchu. Tentoraz mali obe ústa dokorán. Keď sa spamätali, zakričali „hallo“.
„My husband sees young girls and going and going ...“
Pokúsila som sa vysvetliť situáciu, ktorej boli svedkom. Zasmiali sa a spýtali sa, kam ideme.
Tak sme sa dali do reči s dvoma Nórkami. Netrvalo dlho a už sme s nimi stáli pred ich autom, s mapou rozloženou na kapote. Dozvedeli sme sa, že podľa plánu cestujú dvadsaťštyri dní po Taliansku. Začali v Trente. Videli už Benátky, Padovu, Veronu, Florenciu a Sienu. A teraz sa presúvajú do Ríma a svoje poznávanie Talianska chceli ukončiť v Maratei.
Doteraz sme ešte nepočuli o tejto lokalite. Na mape nám ukázali, kde sa nachádza. V priehlavku talianskej čižmy. Sú vraj zvedavé na sochu, ktorá je štvrtou najvyššou sochou Krista na svete. Doma som sa potom dočítala, že je z carrarského mramoru a má o niečo viac ako dvadsaťjeden metrov. Len samotná hlava má výšku troch metrov a rozpätie ramien má šírku devätnásť metrov. Od roku 1965 stojí vysokánsky Kristus nad Marateou. Malým prímorským mestečkom, ktoré má okolo päťtisíc obyvateľov.
Do Trenta prišli dievčatá vlakom a po Taliansku striedali vlak s  autom z požičovne. Zaujímali sa o naše cesty a začali zvažovať, či by sa im nedalo odbočiť na Sorrentský polostrov. Ale nakoniec to uzavreli tým, že to budú mať v pláne na ďalšiu dovolenku. Zaželali sme si všetko dobré a rozlúčili sa. Pred naším definitívnym odchodom zo Sieny sme ešte zastali pri Fonte Fiori. Naplnili sme si všetky voľné fľaše. Dve tretiny sme naplnili s aqua normale a jednu tretinu s aqua minerale con gas. Až potom som nastavila navigáciu. O pol jedenástej nám ukázala, že v Selve Val Gardena by sme mali byť okolo pol tretej. Ale to sme už mali skúsenosti, že čas sa nám bude pomaly ale iste posúvať.
            V Poggibonsi sme mali prvú kratučkú zastávku. Doplnili sme zásoby najmä nášmu autu. Na neskoré raňajky dostalo desať litrov benzínu. A potom sme sa už obaja pohodlne usadili a až po Autogrill Brennero est sme nezastavili. Bol utorok a na cestách vládol kľud. V autogrille sme sa najedli, dali si kávu, Ivo si doplnil zásoby svojich obľúbených čiernych cukríkov Golia a ja som nám vzala jeden pocket coffe to go, v ktorom mali byť tri porcie kávy. Cestou sme zistili, že nejaký naničhodník si jednu porciu vybral a krabičku vložil späť medzi tovar. A my sme na to doplatili. Pred pol treťou sme už pokračovali v ceste. Medzitým nám naša sprievodkyňa zo satelitu oznámila, že náš čas príchodu do Selvy sa vážne posunul. O štvrť na päť sme zastavili pri Chef Expres, poslednom odpočívadle so servisnými službami pred naším zídením z diaľnice. Fabii sme doplnili benzín. Rozhodne bola hladnejšia ako pred obedom. Na zaplnenie nádrže potrebovala vyše štyridsať litrov benzínu. Kým Ivo tankoval, ja som na stojanoch objavila mapu Dolomiti – Tirolo, Alta Bavaria. Rozhodli sme sa ňou doplniť našu zbierku atlasov a máp.
Z diaľnice sme zišli pred piatou. Prešli sme Ortisei, Santa Cristinu a vstúpili sme do Selvy. Na prvýkrát sme sa nepochopili s našou urečnenou navigátorkou. Radila nám odbočiť vľavo, skoro do protismeru a do protisvahu. Podarilo sa nám prepásť správny nájazd a preto nám nezostávalo nič iné, len hľadať miesto, kde by sme sa mohli otočiť. Nebolo to také jednoduché. Všade okolo nás boli z oboch strán cesty chodníky, olemované obchodíkmi, reštauráciami a obchodmi. A za nami a aj oproti nám išli prúdy áut. Museli sme ísť do centra Selvy, kde dopravu riadil uniformovaný strážnik. Dovolili sme si zastaviť až zákrutou, odkiaľ sme ho už nevideli a kam nás nemohol vidieť ani on. Po chvíľke čakania sa nám naskytla príležitosť sa zaradiť do prúdu áut smerujúcich tam, kam sme sa potrebovali vrátiť. Z tejto strany cesty to zas malo tú výhodu, že bolo pre nás jednoduchšie odbočiť doprava tak, aby sme sa dostali na prudko stúpajúcu Strada Daunëi. Uprostred nej sme na ľavej strane uvideli na jednom trojpodlažnom dome nápis Udera. To bol náš cieľ.
Zastavili sme na začiatku príjazdovej cesty a ja som už otvárala dvere auta. Chcela som zistiť, kam máme ísť. Zrazu sa pred nami objavila staršia pani. So širokým úsmevom a gestikuláciou nám naznačovala, že máme pokračovať k nej. Keď zistila, že sme ju pochopili, otočila sa a kráčala za roh domu, kde nám ukázala miesto pre naše auto.
Takto sme sa zoznámili s našou novou pani domácou. Pani Stefaniou Perathoner.
„Volajte ma Fany.“
O chvíľu sa pri nás objavila aj jej dcéra Helga, s ktorou som vo chvíľach voľna precvičovala angličtinu.
Ukázali nám náš malý apartmán. Vchádzalo sa do neho priamo z vydláždeného nádvoria. Dostali sme k dispozícii kompletne zariadenú kuchyňu, spálňu a malú kúpeľňu so sprchovacím kútom.
„Paráda.“
Ivo jedným slovom skomentoval naše ubytovanie. Páčilo sa mu aj to, že auto mal zaparkované rovno pred naším vchodom, takže vykladanie batožiny bolo tentoraz veľmi pohodlné. S domácou paňou sme sa ešte dohodli na raňajkách. Len sme na ne mali prísť do jej časti bytu, o poschodie vyššie. Neskoro som si uvedomila, že pri tak vybavenej kuchyni sme si mohli robiť raňajky aj sami. Boli by sme si ich viac vychutnali v dokonalom pohodlí. Potom nás už obe nechali, aby sme sa vybalili.
Bol čas večere a my sme celý deň nemali v ústach teplé jedlo. Mali sme chuť na polievku. Za pár minút nám už rozvoniavala na tanieri. Ivo ešte pripravil pecorino, olivy, salame felino, ktorú kúpil v brennerskom autogrille a otvoril fľašu chianti. Tú sme si nakoniec vzali so sebou na lavičku, ktorá bola pred naším kuchynským oknom. Mali sme z nej výhľad na nádherné, večerným slnkom do ružova sfarbené Sassolungo. Bol príjemný chládok a ja som mala prvýkrát počas tejto dovolenky pocit, že oddychujem. Sedela som a hompáľala nohami, pričom som mala pred sebou nielen prekrásny výhľad na hory, ale aj malebný výhľad do údolia troch dedín. A videla som pred sebou obrovské plochy zelených lúk vo farbe, akú som ešte dovtedy nevidela.
 

Zelená Selva

Ivo nevydržal dlho nečinne sedieť a len tak sledovať okolie.
„Idem si zobrať foťák. Je to pekné.“
Po chvíli vychádzal z dvier s fotoaparátom na krku a s brašnou cez plece, plnou objektívov, filtrov a filmov.
„Idem sa prejsť. Len tu dookola. Nepôjdem ďaleko.“
„Ešte si chvíľku oddýchnem a možno sa vyberiem za tebou.“
Už pri našom príchode som si všimla, že za penziónom bolo zaparkované auto s anglickou poznávacou značkou. A teraz som zazrela muža v našom veku, ako začína zapĺňať auto batožinou. Nedalo mi, aby som sa nešla povypytovať na jeho cestovanie s  volantom na pravej strane.
Dozvedela som, že sú s manželkou prvýkrát nielen v Taliansku ale aj na európskom kontinente. Na moju otázku, ako si zvykol šoférovať na opačnej strane vozovky mi odpovedal:
„Prvý deň to bolo zložité, ale potom som si zvykol. Ktovie prečo sa tu jazdí inak.“
V prvom momente som nepochopila jeho odpoveď, ale v ďalšom rozhovore som zistila, že tento Yorkshirčan je presvedčený, že v ostatných európskych štátoch sa jazdí tak ako v Anglicku. Ihneď som ho vyviedla z omylu a vymenovala som mu všetky štáty, o ktorých bezpečne viem, že sa v nich jazdí vpravo. A nielen v Taliansku a na Slovensku. Dokonca aj vo Francúzsku. Najskôr neveriacky krútil hlavou, ale nakoniec rezignoval a prehlásil:
„Naozaj? To som nevedel.“
Z vlastnej skúsenosti asi ani nemohol. V Anglicku sa nalodili a v Janove vyšli aj s autom na breh. Odtiaľ išli na Lago di Garda, kde strávili prvých sedem dní dovolenky a potom sa presťahovali do Selvy.
„Tu sme boli desať dní. Skvelých desať dní. Veľmi sa nám tu páčilo.“
Keď som sa ho spýtala, či neplánujú ísť niekam južnejšie, napríklad do Florencie alebo Ríma, dostala som odpoveď:
„Štyridsať stupňové horúčavy sú pre mňa a moju manželku vyslovenou katastrofou. To by sme nezvládli. Nie. Podľa správ o počasí je to na juhu príšerné. Najlepšie počasie je tu v Selve. Tu sme boli spokojní. Príjemných dvadsaťdva až dvadsaťšesť stupňov.“
Zavčasu rána sa chystali odcestovať.
„V Janove musíme chytiť loď. Preto sa radšej balíme teraz. Musíme ísť dnes skoro spať.“
Vzájomne sme si zaželali – on nám príjemnú dovolenku v Dolomitoch a ja zas im príjemný návrat z dovolenky.
            Po anglickej konverzácii som sa vybrala na vychádzku. S úmyslom nájsť Iva. Tušila som, že išiel za výhľadmi, takže na ceste som zabočila doľava. Penzión Udera je dosť vysoko nad dedinkou, ale zopár penziónov a domov bolo ešte aj vyššie. Svoju polovičku som našla pri turistickom ukazovateli. Práve čítal, že za dvadsať minút by sme prišli  k zrúcaninám Wolkensteinského hradu, ktorý bol postavený v trinástom storočí. My sme sa síce vybrali v smere šípky, ale len po okraj lesa. Nechcelo sa nám do neho vstúpiť, pretože odtiaľ by sme už nemali pred sebou a najmä pod sebou výhľady na Selvu a na Sassolungo. Takže sme sa pomaličky vybrali späť. Rozhodli sme sa ísť dobre vyspať, aby sme na druhý deň dokázali zvládnuť naše plánované i neplánované potulky.
            Ešte šťastie, že som nám večer nastavila na mobile budík. Prvýkrát počas tejto dovolenky. Raňajky sme mali dohodnuté na ôsmu a nebyť melódie Come vocé, ktorá ma vyše troch rokov počas môjho bratislavského pobytu budila, tak by sme ich boli s najväčšou pravdepodobnosťou zaspali. Noc v Udere bola spojením tých najväčších tohtoročných nocľahových pozitív. Príjemná klíma ako v Agerole a kľud ako v Siene. Hoci v Selve išlo o absolútny kľud. Keď som sa donútila vstať a ísť odhrnúť červeno-biele kockované závesy, mala som pred sebou ten najfantastickejší pohľad, aký sa mi počas našich všetkých dovoleniek doteraz naskytol. Rovno oproti mne sa vypínalo slniečkom nasvietené Sassolungo a napravo od neho sa rozpínalo zelené plató, ktoré sa zvažovalo do Santa Cristiny, skrývajúcej sa v slabej hmle. A nad tým všetkým bola nádherná modrá obloha so sem tam pohodenými natrasenými vankúšmi bielych oblakov.
„Ivko, vstávame!“
Ale neodolala som a ešte na chvíľu som vliezla do tepla prikrývky a priamo z postele som ešte chvíľku obdivovala tentoraz nie ružové ale sivo-biele bralo, vysoké vyše tritisíc metrov.
Úderom ôsmej sme stáli pred dverami našej domácej. Zaviedla nás do miestnosti, kde sme mali pripravené raňajky. Chlieb, maslo, džem, trochu salámy a k tomu nám Stefanie uvarila čiernu kávu a priniesla pariace mlieko. Počas raňajok sme obdivovali množstvo športových pohárov, umiestnených na skrinkách. Dozvedeli sme sa, že Stefaniin manžel v dobe štúdií lyžoval a získaval tieto cenné trofeje.
Na záver raňajok sa nás Fany spýtala, či si chceme pozrieť izbu, v ktorej sme mali pôvodne bývať. Keby sme neboli prišli skôr. Zavčas ráno ju uvoľnili Angličania. Keď sme ju uvideli,  prestali sme ľutovať, že náš malý apartmán je o štyri eurá drahší. Rozhodne stál za to.
            Po raňajkách si Ivo prekontroloval fotografickú brašnu, doplnil filmy, pripravil nápoje na cestu, ja som prekontrolovala všetky potrebné mapy a vložila do príručnej tašky jedlo a maškrty pre prípad núdze. Náš plán bol jednoduchý. Ísť tam, kde sa nám bude páčiť a kde sme ešte neboli.
Pred domom na nás čakala Stefanie s otázkou, či vezmeme Helgu dolu, do centra Selvy. Samozrejme, že sme ju zobrali. Takto sme jej ušetrili aspoň jednu cestu. Hoci tá náročnejšia ju čakala. Pri návrate späť. Predsa len to stúpanie do Daunëi je pomerne strmé.
Zo Selvy nás viedla naša prvá cesta k Passo di Sella. Do výšky dvetisíc dvesto štyridsaťštyri metrov nad morom. Tam sme si urobili prvú zastávku a spomínali na náš piknik pod Gruppo Sella pred troma rokmi. Bolo pol desiatej a neoficiálne parkovisko už bolo zaplnené autami a všade okolo nás si vykračovali turisti. Niektorí išli po turistickej magistrále Sellaronda v jednom alebo druhom smere, iní sa vybrali ku kabínkovej lanovke, ktorá ich mala vyviezť k chate Toniho Demetza pod Cinque Dita.
A my sme sadli do auta a pohli sa ďalej. Smerom na Canazei alebo Passo Pordoi. Prešli sme len pár metrov, keď na ďalšom mikroparkovisku sme uvideli štyri prázdne policajné autá. A policajtov nikde. Po našej pravej strane boli stromy, ktoré svojimi konármi zakrývali výhľad na zelené hole a po ľavej strane sa nad nami dvíhal masív La Locomotive. Pod malými serpentínami sme našli odpočívadlo a z toho sme začali pozorovať kolmú skalnú stenu. Po krátkom hľadaní sme v nej v rôznych výškach objavili zo dvanásť postavičiek.
„Ktovie, či niekoho zachraňujú alebo trénujú?“
Tento môj poloúsudok a polootázka nás inšpiroval k vymýšľaniu rôznych alternatív. Ale nakoniec sme sa dohodli. Policajti majú tréningový deň.
Po jedenásť percentnom zostupe sme sa na križovatke rozhodli zabočiť doľava a po krátkom osempercentnom serpentínovom stúpaní sme sa dostali na Passo Pordoi. Passo Pordoi je položené len päť metrov nižšie ako Passo di Sella. Urobili sme si krátku zastávku. Ja som ihneď išla zistiť, čo je to za lanovku po našej ľavej strane a kam to vlastne ide. Dozvedela som sa, že lanovka premáva každých desať minút a za štrnásť eur sa dá absolvovať cesta nielen nahor na Sasso Pordoi k chate Maria ale aj späť. Lanovka vraj za štyri minúty zvládne sedemsto metrové prevýšenie. Bolo to lákavé. Až na to, že sa začínal dvíhať vietor a začala padať a tmavnúť obloha. Nebola to dobrá kombinácia na vozenie sa v kymácajúcej sa lanovke a nebol to ani dobrý predpoklad pre trojhodinovú vrcholovú prechádzku k Piz Boé.
Škoda, že sme sa kvôli týmto obavám nemohli vyviezť do výšky dvetisíc deväťstopäťdesiat metrov. Odtiaľ by nás čakalo len dvesto metrové prevýšenie na najvyšší vrch Gruppo Sella, na Piz Boé. Ale mne by stačilo dostať sa aspoň k chate Boé, ku ktorej by som ešte aj nejakých osemdesiat metrov klesala. Tam by som sa popozerala na všetky strany, poobdivovala by som trojtisícovku, ktorá by sa vypínala nado mnou a každému by som rozprávala, že som takmer na ňu vyšla.
Na internete som sa dočítala, že kým je Marmolada považovaná za kráľovnú Dolomitov, tak Sasso Pordoi je považované za ich terasu. Je to náhorná plošina. Keď sa na ňu človek dostane a je nádherné počasie, tak sa takmer vôbec neunaví. To hovorí teória. Len či bude taká aj prax? Možno nabudúce nám to vyjde. S tým sme sadali do auta a začali sme utekať pred čím ďalej, tým viac padajúcou oblohou.
Peknými serpentínkami, striedajúcimi sa s dlhšími rovnými úsekmi cesty, sme kopírovali južnú stranu masívu Sella.

Serpentíny nie sú len na Coast Amalfitana (dm)

Klesali sme sa až do Arraby. Tak pomaly, že približne tri kilometre pred dedinkou nás predbehol aj bicyklista. Ale za to mohla scenéria okolo nás. Zaparkovali sme pri kostole a keď sme sa začali obzerať okolo seba, zo všetkých svahov sa na nás rútili lyžiarske vleky. Nečudo. Veď táto malá dedinka, ktorá mala v roku 2001 len dvesto sedemdesiatpäť obyvateľov, je v tejto oblasti považovaná za hlavné lyžiarske stredisko. Je súčasťou Dolomiti Superski. Letná sezóna je pre domácich asi časom na oddych a nabratie síl pred zimou, ktorá je pre nich vrcholnou sezónou. Do Arraby sme nanešťastie prišli tesne pred obednou prestávkou, takže nájsť pekárničku alebo potraviny, nebolo také jednoduché. A reštauráciu sme našli otvorenú len jednu a tá nás veľmi nelákala. Už to nebolo útulné Taliansko, skôr nemecký nevkus. A ešte aj s hlasnou muzikou. Nakoniec sme sa vrátili k nášmu parkovisku, kde sme si už predtým všimli pútač Market Marilena. Zvonku to vyzeralo ako predajňa darčekových predmetov, ale podľa domácich tam mali predávať aj pečivo. Naše túlanie po Arrabe sa nám skoro vypomstilo, pretože pri našom príchode boli ešte dvere dokorán otvorené a teraz ich práve zamykali. Mladému mužovi s kľúčom v ruke sa nás uľútilo a pustil nás dnu, za čo dostal od svojej kolegyne hrešenie. Tomu sme rozumeli aj my. Pred pol jednou sme boli majiteľmi maličkého mon cheri a dvoch obrovských pečív. Všetko ostatné skrýval kufor nášho autíčka. Už sme len potrebovali nájsť príjemné miesto na piknik. Podmienkou bol pekný výhľad a pekné počasie. Obe podmienky zostali nenaplnené. Na to nás mali upozorniť prvé kvapky, ktoré na nás začali padať, keď sme sa vracali k zaparkovanému autu.
            Z Arraby sme sa vydali k Passo di Falzarego. Za striedavého počasia. Pár kvapiek dažďa sa striedalo so slnečnými lúčmi, predierajúcimi sa cez tmavnúcu oblohu. Stúpali sme do výšky dvetisíc stopäť metrov nad morom. V ten deň bola naša fabia skoro ako na húsenkovej dráhe. Prudké klesanie sa striedalo s prudkým stúpaním a len málokedy sme šli po rovinke. Ivo si od falzaregského priesmyku sľuboval fotografické výhľady. Tak sa na ne pamätal spred troch rokov. Tentokrát ale žiadne fotografovanie nebolo. Z auta sme ani nevyliezli. Keď sme zaparkovali pri chate, spustil sa hustý lejak. Tmavú oblohu začali nahusto krájať blesky. Nevedeli sme, či sa máme pokúsiť dostať do chaty alebo to máme riskovať a počkať v aute. Všade okolo nás boli obrovské skaliská, ktoré sme takmer nevideli. Netrvalo dlho a prudký dážď vystriedal ľadovec. Až po ňom sa celá hrmavica zmiernila. Hoci pršalo aj naďalej, stierače už boli schopné likvidovať dažďové potoky na prednom skle. Ale podľa tmavých ťažkých mračien to nevyzeralo tak, že by sa obloha chystala v krátkom čase omodrieť. Ale Ivovi bolo ľúto, že jeho plán takto rýchlo stroskotal.
„Počkáme chvíľu? Možno sa to vyjasní.“
Možno, keby sme stáli v atraktívnejšom prostredí, tak by som povedala, že áno. Ale tu sa zo všetkých strán nad nami vypínali vysoké skaly a z miesta na parkovisku sme nemali ani žiadne výhľady. Pripadala som si ako v hlbokej ostrej rokline. A všade, kam sme sa pozreli, boli obrovské mláky, na ktoré vytrvalo bubnoval dážď. Zostať sedieť v aute a čakať na modrú oblohu sa mi naozaj nechcelo. Preto som radšej nechala túto otázku nezodpovedanú. Ivo sa chvíľku krútil a zisťoval, či sa predsa len z niektorej strany nezačína vyjasnievať, ale po pár minútach rezignoval.
„Asi pôjdeme.“
„No, nevyzerá to dobre.“
Podporila som jeho nepresvedčivé rozhodnutie.
„Ktorou cestou?“
Stáli sme na križovatke troch ciest. Jedna viedla do Cortiny d´Ampezzo, druhá – zeleno-žltá sľubujúca zaujímavú cestu – do Passo di Valparola a tretia bola cestou návratu. Po zvážení všetkých možností to nakoniec Ivo uzavrel takto:
„Na Valparolu nie je pekné počasie. A keby nás zastihla ďalšia búrka, tak by sme z nej aj tak nič nemali. Cortina neprichádza vôbec do úvahy, takže sa vrátime do Arraby a potom uvidíme.“
A dostala som ešte jednu úlohu.
„Ak prestane pršať a uvidíš nejaké pekné miesto, tak tam by sme sa mohli najesť. Hľadaj.“
Po Grande Giro delle Dolomiti, ktorá vedie od Dobbiaca (rakúskeho Toblachu) po San Cypriano, sme začali klesať. Až po Livinalongo. Za ním sme sa aspoň čiastočne priblížili k našim podmienkam na piknik. Našli sme miesto, odkiaľ nebol najhorší výhľad a prestalo aj pršať. O peknom počasí sa síce nedalo rozprávať ale keby sme sa naň rozhodli čakať, tak ja by som určite zomrela od hladu. Aspoň som si to začínala myslieť. Neďaleko cesty boli lavičky a z nich sme videli do údolia rozprestierajúceho sa pod nami. Rýchlo sme sa najedli, doplnili náš pitný režim a pokračovali sme v ceste ďalej. Po Arrabu. Znova sa začali striedať dažďové úseky s úsekmi mrholivými a tie zas s úsekmi bez dažďa a mrholenia. Na začiatku Arraby sme sa znova ocitli na križovatke troch ciest. 
„Teraz kam?“
Spýtala som sa v nádeji, že sa Ivo rozhodne pre cestu cez Corvaru a Passo di Gardena. Na chvíľu sme zastali, Ivo vystúpil, poprezeral si oblohu na všetkých svetových stranách a skonštatoval:
„Vrátime sa na Pordoi. Tam to vyzerá najlepšie. Dokonca tam začína presvitať aj modrá obloha.“
Cesta v stúpajúcich serpentínach bola adrenalínovejšia ako v predpoludňajších klesajúcich. Dobehli sme v nich vysoký poschodový autobus. Plný Belgičanov s belgickým vodičom. Podľa jeho šoférovania a vyberania zákrut bolo zrejmé, že s týmto typom ciest nemá žiadne skúsenosti. Veď Belgicko je rovinatá krajina. V každej otočke sa trápil. Až sa mu nakoniec podarilo dokonale zablokovať premávku. Ale tu chýbala nonšalantnosť a ochota amalfitanských šoférov malých áut. Títo si len posťahovali okná, vyklonili hlavy a sledovali, čo sa bude diať. Za chvíľu sa oproti autobusu vytvorila kolóna desiatich osobných automobilov a od Pordoi neustále prichádzali ďalšie. Za autobusom stála veľká skupina čiernoodetých motorkárov pri obrovských harleyoch, za nimi zo dve autá a potom my a za nami sa taktiež začala vytvárať kolóna. Okolo autobusu prechádzali z jednej aj druhej strany cyklisti s bicyklami na pleciach. Ani im sa nedalo prejsť po ceste. Aspoňže tam boli jarky. Nakoniec do tejto pomerne dlho trvajúcej chaotickej situácie vniesli racionálne riešenie práve motorkári, ktorí mi zvyčajne naháňajú strach. Po krátkej porade sa rozbehli do stúpania. Dokázali donútiť cúvať všetky autá, ktoré stáli autobusu v protismere. Jeden z nich zostal radiť Belgičanovi, ktorému tento zmätok ešte viac minimalizoval jeho šoférske zručnosti. Nakoniec sa im spoločnými silami a mnohými krátkymi nájazdmi a cúvaniami podarilo dostať autobus na rovný úsek cesty, medzi dve serpentíny, kde zostal stáť. Nielen kvôli tomu, aby všetky dopravné prostriedky mohli okolo neho prejsť, ale najmä kvôli tomu, aby sa šofér spamätal. Až po Pordoi som z neho nespúšťala oči, takže som videla, ako sa trápi v každej zákrute.
Šoféri z rovinatých krajín by mali byť v takýchto terénoch nahrádzaní domácimi zdatnými a skúsenými vodičmi. Tak ako existujú (alebo existovali) lodivodi, ktorí nastupujú na loď pred prístavom, tak také niečo by sa malo praktizovať aj pri autobusoch. A nákladné autá by na takéto cesty nemali mať vôbec prístup.
Pri vjazde do Passo Pordoi som si po pravej strane všimla pamätník.
„Ivko, zastaňme. Som zvedavá, čo je to za pomník. V tejto výške.“
„Fúka silný vietor a je nepríjemne.“
„Nevadí. Som zvedavá, čo to je. Len niekde zastaň. Ja vybehnem, pozriem sa a vrátim sa späť. Ale zájdem aj na toaletu. Ty môžeš zostať v aute. “
Moja zvedavosť je v niektorých chvíľach otravná. A teraz sa tak tvárila aj moja polovička. Otrávene. Nielenže mu nevyšlo počasie, ale ešte si jeho žena chce hocikde vyskočiť z auta.
„No choď. Čo mám s tebou robiť.“
Horko-ťažko sa mu podarilo nájsť jediné miesto na preplnenom parkovisku. Akoby bol celý svet zvedavcov práve v tomto priesmyku. Hemžilo sa to tu zo všetkých strán. Kým sa mi podarilo prebehnúť cez cestu k pomníku, tak ma skoro zrazili zo tri autá. Jedno, ktoré chcelo ísť zaparkovať, druhé, ktoré vychádzalo z parkoviska a tretie, ktoré prechádzalo priesmykom smerom do Arraby.
Z textu som na pomníku vylúštila, že je venovaný pamiatke Fausta Coppiho. Keď som sa po chvíľke vrátila k autu, tak som Ivovi položila otázku:
„Kto bol Fausto Coppi?“
„Prečo?“
„Lebo je to jeho pomník. A je pekný. Mohol by si mi ho ísť odfotiť.“
Kupodivu, nebolo ho potrebné dvakrát presviedčať. Síce sa chvíľu krútil, čo som si pre istotu nevšímala, ale nakoniec vystúpil z auta, mrmlúc si popod nos:
„Otrava.“

Keď sme vychádzali z parkoviska smerom do Selvy, práve prichádzal belgický autobus. Oči šoféra boli prilepené až na okne. Nechcela by som byť v jeho koži. Veď, či pôjde dolu jednou alebo druhou stranou, všade ho čakajú serpentíny a poriadne klesanie, o ktorom sa mu bude určite snívať. Aj my sme museli hneď za prvou zákrutou zastať a poriadne dlho čakať. Kým popred nás a okolo nás prešlo krížom cez cestu celé stádo čiernych a hnedých kráv, ktoré predtým spásalo trávu na svahu oproti Sasso Pordoi. Vo výške vyše dvetisíc metrov nad morom.
Ivo zvládal prechod dolomitskými priesmykmi a kľukatými cestami s pokojom Angličana. Možno aj vďaka tomu, že tu

Fausto Coppi v Passo Pordoi

predsa len nebola až taká hustá premávka ako na amalfskom pobreží. A aj vozovky tu  boli o niečo širšie.
                                                                                       
Popri šoférovaní mi stíhal hovoriť o slávnom cyklistovi, ktorého pomník sme videli. Ivo si pamätal, že vo voľaktorom závode išiel dlho prvý a sám. Mal vraj nepekný pád a keď sa pozbieral, opäť nasadol na bicykel. Neuvedomil si, že ide späť. Keď uvidel pelotón, zistil, že ide zle. Otočil bicykel do správneho smeru a etapu vyhral. Vo wikipedii som sa doma ešte dočítala, že Faustovi Coppimu patrí tretia priečka v historických cyklistických tabuľkách. Na prvej sa ocitol Eddy Merckx a na druhej Bernard Hinault. Z týchto troch som doteraz poznala len toho prvého. V ankete o najlepšieho talianskeho športovca dvadsiateho storočia obsadil Fausto Coppi druhé miesto. Nie je div, že sú Taliani na neho takí hrdí a že mu vo viac ako dvojtisícmetrovej výške postavili pomník – v tieni majestátnych vrcholov Dolomitov – ako je uvedené na pamätnej tabuli umiestnenej pod reliéfom cyklistu. Pomník bol odhalený druhého júla v roku 2000. Ani nie tak dávno. A nebolo to ani k okrúhlemu výročiu narodenia alebo úmrtia.
K Faustovi Coppimu sa viažu rôzne zaujímavé historky. Vraj pomerne netradične pristupoval k povzbudzujúcim látkam a nápojom. Ale to bolo ešte pred érou dopingových kontrol. Zomrel veľmi mladý. Vo veku štyridsiatich rokov. Koncom roka 1959 sa zúčastnil loveckej výpravy v Afrike, kde sa nakazil maláriou. Po návrate do Talianska mu lekári nesprávne stanovili diagnózu a začiatkom roka 1960 svojej chorobe podľahol.
Pri tomto rozprávaní sme sa vyšplhali až pod La Locomotive, na miesto, kde doobeda parkovali policajné autá. Tréning im pravdepodobne úspešne skončil, pretože tam nebolo ani nohy. To sme využili my a ja som svojim fotoaparátom zachytila Iva pod masívom Piz Ciavazes.

V Passo di Sella sme sa stretli s podobným úkazom, aký sme mnohokrát zažívali pri prechode tatranského hrebeňa cez Veľkú Svišťovku. Z jednej strany bolo zamračené, z druhej strany sa s nadýchanými bielymi oblakmi modrela obloha. Chata na Skalnatom plese bola pod ťažkými tmavými oblakmi a chata na Zelenom plese sa kúpala v modrej farbe. A tu sme mali za sebou zatiahnuté Passo Pordoi a pred nami dopadali šikmé slnečné lúče na Sassolungo.
„Asi sme mali zostať celý deň tu.“
Ivo začal oneskorene ľutovať naše zatiahnuté a zadaždené potulky. Ale nemal prečo. Takto sme videli, čo všetko nás môže čakať, keď sa sem vyberieme nabudúce. Pritom som si spomenula na Stefaniin prvý februárový e-mail, v ktorom nám potvrdzovala ubytovanie:
„Dúfam, že Vám vyjde počasie.“
Už dopredu nás nepriamo varovala, že to môže dopadnúť aj tak, ako sme to zažili v tento deň.

Pod  Piz Ciavazes (dm)

V Selve sme sa ešte zastavili v infocentre a stali sme sa majiteľmi mapy celej oblasti Val Gardena. So všetkými jej turistickými chodníkmi. Potom sme už išli priamo do nášho penziónu. Tentoraz sme na prvýkrát potrafili na Strada Daunëi. Vybalili sme sa, najedli, potom sa Ivo vybral fotiť a ja som si išla sadnúť na priedomie. Obložená všetkými materiálmi a mapami, z ktorých som sa chcela dozvedieť viac o miestach, ktoré sme videli.
O chvíľu si ku mne prisadla Helga. Hneď som využila situáciu a začala som zapĺňať medzery vo svojom vzdelaní.

Všetky názvy miest, dedín, vrchov, skalnatých masívov, sú v Dolomitoch uvádzané v troch jazykoch. Talianskom, ladinskom a nemeckom.
O Ladinoch a ladinskom jazyku som doteraz ešte nepočula. A Helga zas vedela o ňom veľa. Z jej hlasu bolo cítiť hrdosť, keď mi vravela, že ide o jazyk starý vyše dvetisíc rokov.
Týmto jazykom hovorí približne tridsaťtisíc ľudí a v Taliansku je uznaný za regionálny jazyk úradov a škôl. Vychádzajú v ňom noviny, časopisy, knihy. Obe Helgine deti – dvanásťročný Florian a štrnásťročná Alex – sa v škole učia okrem taliančiny aj ladinčinu. A keďže žijú v turistickej oblasti, učia sa zároveň aj nemčinu a angličtinu.
Názory na korene ladinčiny sú rôzne. Jedni hovoria, že ide o samostatný románsky jazyk, druhí sú toho názoru, že je časťou rétorománskych jazykov a boli aj také názory, že ide o nárečie rétorománčiny.
Helga mi urobila stručný prehľad používania jazykov v tejto severnej časti Talianska. V provinciách Trento a Belluno sa hovorí taliansky a ladinsky. A v provincii Bolzano sa používajú až tri jazyky. Podľa sčítania ľudu v roku 2001 skoro osemdesiatosem percent tunajšej populácie hovorí ladinčinou, vyše šesť percent obyvateľov taliančinou a necelých šesť percent má ako svoj prvý jazyk nemčinu. Poprosila som Helgu, či mi môže niečo prečítať v tomto jazyku. Netrvalo dlho a opäť sedela pri mne. S novinami v ruke. A hneď mi ladinčinu predviedla. Vtedy sa pred nami objavil Ivo a urobil nám fotografiu, ktorá je svedectvom získavania mojich nových vedomostí.
 
Z jazykovej otázky sme prešli na otázky školstva. Dozvedela som sa, že v Taliansku chodia deti do základnej päťročnej školy od šiestich rokov a potom ešte tri roky do strednej. Po ukončení tohto osemročného štúdia sa môže mládež rozhodnúť študovať na high school - vysokej škole - v rozmedzí jedného až troch alebo štyroch rokov, ktoré si ešte môžu rozšíriť štúdiom vo štvrtom alebo piatom ročníku. Chvíľu mi trvalo, kým som celý systém pochopila. Vlastne dodnes nemám dobrý pocit, či som to pochopila správne. Ale tak to mám rozkreslené v mojom zošite. Jedno viem ale určite. Prázdniny začínajú talianskym deťom pätnásteho júna a končia pätnásteho septembra. Toto im naši juniori určite závidia. A asi aj Ivo, ktorý si k nám prisadol.
Z otázok školstva sme sa prepracovali k dovolenkám. Od Helgy som sa dozvedela, že pracuje na obecnom úrade a má tridsať dňovú dovolenku. Práve si z nej čerpá päť dní. Zároveň som sa dozvedela, že málokedy cestuje s rodinou za poznávaním alebo oddychom. Najmä z toho dôvodu, že spolu s mamou, šesťdesiatsedem ročnou vdovou, vedú penzión.
Po celý náš rozhovor sme mali výhľad na Sassolungo, ktoré s pribúdajúcim večerom menilo farbu z bielo-sivej na ružovú. Už druhý deň sme mali možnosť zažiť enrosadüra. To je po ladinsky. Ide o červenú alpskú žiaru, typickú pre Dolomity. Vychádzajúce alebo zapadajúce slnko ňou zaplavuje končiare a ich farebnosť sa mení od ružovej cez červenkastú až po purpurovú. Východ slnka sme nezažili, zato západ nám vyrobil toto nebeské divadlo po obidva večery. Keď sa skončilo predstavenie a začínali sme cítiť chlad, Helga sa s nami rozlúčila a my sme si išli urobiť čaj. Rozhodli sme sa, že si nebudeme príjemný večer kaziť balením.
            Posledný deň našej dovolenky sme vstávali o pol ôsmej. Keď sme prechádzali cez nádvorie, Ivo ma upozornil na srnku, pasúcu sa na vrchu obrovskej zelenej lúky, ktorá sa vypínala napravo od penziónu. O ôsmej sme už sedeli u Fany na raňajkách. Za hodinu sme všetko pobalili a Ivo naložil do auta. Pripravila som navigáciu, do ktorej som naťukala posledný cieľ našej cesty. Zlaté Moravce. Mali sme pred sebou takmer osemsto kilometrov a predpokladaný čas nášho príchodu bol okolo pol piatej. To sme však vedeli, že ide o čas nereálny. Ktorý príliš nepočíta s kolónami a našimi prestávkami. Hovorili sme si, že bude dobre, ak prídeme domov okolo deviatej.
„Keď sa nám podarí prísť do deviatej, to sa ešte v pohode vybalíme a vyspíme.“
S týmito slovami uzavrel Ivo moju debatu s navigáciou.

Fany z Udery (dm)

 
O trištvrte na desať sa prišli s nami rozlúčiť obe naše domáce.
„Fany, o dva roky budem mať šesťdesiatku a pred rokom som všetkým oznámila, že si budem želať dovolenku v Ríme. Ale po pobyte u vás som to prehodnotila. K šesťdesiatke si budem priať Selvu v Udere. Je tu nádherne. A obaja sme sa tu cítili veľmi dobre. Bude to možné?“
„Budeme rady, keď k nám prídete. A potom príďte na dlhšie. Budete mať čo pozerať. Teraz ste toho veľa nestihli. Opäť vám dáme malý apartmán.“
Desať minút pred desiatou sme za veľkého mávania vychádzali z otvoreného nádvoria Udery.
            Zo Strada Daunëi sme dokázali skratkou, v rozpore s navigáciou, vkĺznuť do San Cristiny a cez Ortisei sme vyšli na diaľnicu, vedúcu nás do Brennerského priesmyku. Priznám sa, že ja som ním bola mierne sklamaná. Dlhé roky som od mnohých počúvala, že je to najkrajší prechod medzi Talianskom a Rakúskom. Ale na mňa to taký dojem neurobilo. Možno, že tomu boli na vine Dolomity. To najkrajšie sme už videli. Hoci musím uznať, že množstvo kostolov a hradov na okolitých skalách je lákavým námetom pre ďalšiu dovolenku v týchto končinách.

Môže byť krajší darček k mojím  narodeninám v roku 2012?

Cestou k hraniciam sme sa tesne pred jedenástou zastavili v diaľničnom občerstvení Sirio. Kúpili sme si obrovské pečivá nielen na cestu ale aj na večeru a raňajky. Vedeli sme, že ráno sa nám nebude chcieť vstávať z postelí, v ktorých sme deväť nocí nespali. A ešte sme dokúpili darčeky. Vieme, že syr, vino rosso, olivy, pre nášho Peťa najmä čierne, každého z nášho meňhartovsko-nevínovsko-bancíkovského klanu potešia.
Potom sme už definitívne zamierili k hraniciam. Tam nás s placačkou, z jednej strany červenou a z druhej strany zelenou, väčšou ako tenisová raketa, navigovali do pruhov. Dialo sa tam niečo, čo sme už pár rokov na hraniciach nevideli. Kontrola. Kým sme prišli na rad, aby sme sa preukázali dokladmi, sledovali sme dianie na vjazde do Talianska. Stáli tam dve autá označené  nápisom Guardia di Finanza a medzi uniformovanými mužmi pobehoval ešte aj policajný pes, ktorý tam mal pristavené svoje vlastné auto.
Ktovie, čo hľadali? Ale boli sme radi, že na našej strane sa uspokojili s kontrolou dokladov. Na druhej strane diaľnice museli niektoré posádky vykladať celý batožinový priestor.
            Cesta do Salzburgu bola nekonečná. Nielen vďaka obchádzkam, zníženým rýchlostiam ale aj kolónam. Bola takmer jedna, keď sme sa mohli rozbehnúť. Pri Mondsee sme si urobili neskorý obed. Tam nám už navigácia predpovedala, že domov by sme mali prísť tesne pred ôsmou. Pár minút pred siedmou sme prechádzali cez rakúsko-slovenskú hranicu a tri minúty pred ôsmou sme už tankovali na nitrianskej ŐMV. Za Koliňanmi odbočil Ivko doľava a o štvrť na deväť sme už sedeli na nádvorí u Beda a dávali sme si veľké porcie zmrzliny. Stále mi je sympatické dávne motto tejto jeleneckej zmrzlinárne „namiesto obeda zmrzlina u Beda“. V našom prípade išlo večeru, nie o obed . Ale to by sa nerýmovalo.
O trištvrte na osem sme zaparkovali pred naším činžiakom. Tachometer ukazoval, že sme počas našej dovolenky prešli tritisíc osemsto dvadsať kilometrov.
Aj fabia a aj my dvaja sme tieto naše kampánijsko-toskánsko-dolomitské potulky zvládli výborne. Akurát nám zlyhali takmer všetky baterky. V Ivovom mobile, potom v mojom fotoaparáte a nakoniec v mojich hodinkách. Ale zas sa nám potvrdilo, že to, čo nemáme, nám nechýba. Alebo sa to dá nejako riešiť.
 
 

Bola to skvelá dovolenka

^^ na začiatok