Strategické plánovanie
Podobnosť našej dovolenky s Tajovského Statkami – zmätkami nie je vôbec
náhodná. Rozdiel je len v tom, že Tajovský potreboval k rozohratiu
deja viac ľudí. Celé rodiny – Palčíkovcov, Ľavkovcov a Kamenskovcov. A my
sme si na naše nové Cesty – zmätky /najmä na tie zmätky/ vystačili sami dvaja.
Môj drahý manžel Ivan a ja.
Ako každá
naša predchádzajúca dovolenka, tak aj táto sa začínala dlhou – dlhou
predprípravou. Korene mala ihneď po našom vlaňajšom pobyte v južných
Čechách. Jej kmeň mohutnel počas celej jesene pri písaní zážitkov
a prezeraní fotografií a rozprávaní o všetkom, čo sa nám stalo,
mohlo stať alebo nestalo všetkým, ktorí boli ochotní počúvať alebo sa aspoň
tvárili, že počúvajú.
Pre Ivana už nie je prekvapujúce, keď sa v rámci pohodového ticha, keď
sme sami dvaja, zrazu ozvem: „Vieš, kde práve som?“ „Kde?“
„Sedím na tom obrovskom kameni na Stvořidlách.“ Tak málo nám stačí, aby sme si zabezpečili na najbližšie chvíle tému na náš
rozhovor. Je to jednoduché.
Milujem dovolenky - a naše dovolenkové potulky - a preto ich
zodpovedne pripravujem rok dopredu.
Keď máme jeseň za sebou a nastupuje zima, začíname s mojím drahým
manželom upresňovať termín a bližšie ciele, ktoré vyvrcholia na
„inchebovej“ výstave venovanej cestovnému ruchu. Tam vyspovedáme reprezentantov
jednotlivých regiónov, zistíme ich názory na ponúkané ubytovania, vymámime od
nich množstvo zaujímavých prezentácií /aj tie spod pultov, ktoré dostávame pre
náš presvedčivý záujem/. Ivan ma systematicky krotí: „Už máme tých materiálov
dosť. Už ich nemáme kam dávať.“ Sám ale doma neskôr, v kľude, prizná, že
väčšina z nich bola naozaj dobrý úlovok.
A potom nastáva tvrdá selekcia ubytovacích možností a horúca
komunikácia s ubytovateľmi. Môj drahý manžel sem – tam stráca prehľad, kde
„momentálne bývame“, pretože moje výberové podmienky sú pre neho niekedy
nezrozumiteľné a ťažko sledovateľné. Ale na druhej strane musel uznať, že
niekedy išlo o „naozaj“ objektívne príčiny. Bol pre nás mierny šok, keď nám
v banke oznámili, že prevod peňazí do cudziny na zálohovú platbu nám
ubytovanie predraží o dvadsať percent. Zmenili sme radšej ubytovanie, kde
zálohu nechceli a nad ktorým sme aj tak pôvodne dlho – predlho rozmýšľali.
Ešte šťastie, že je doba internetová a e-mailová. A z večera
do rána máme všetky odpovede. V dobe kamennej to mali ľudia určite oveľa
zložitejšie, keď chceli zistiť, že kde sú momentálne najlepšie lovištia.
V máji sme už v dostatočne rozkošatenej korune informácií
dolaďovali termíny a upresňovali všetky podmienky.
V júni sme sa už tešili. Až konečne prišiel dlhoočakávaný júl.
A naša dovolenka, počas ktorej sme sa rozhodli na dva týždne vypadnúť
z domu. Nie, táto veľkolepá príprava nesmerovala na skúmanie menej známych krajín
tretieho sveta alebo exotických miest.
Kolesá našej „ružovej“ felície nás mali za úlohu bezpečne doviesť za našimi
novými zážitkami v susednej Vysočine a do južných Čiech.
Náš ružový kombík s nami zažil už všeličo a preto si zaslúži, aby
som povedala, ako sme k nemu prišli. A prečo dostal hanlivý prívlastok
„ružový“. Môj drahý manžel ma pred rokmi rokúcimi vyslal do predajní automobilov na
výzvedy.
Kde, čo a za koľko.
Ja som tvor neskutočne lenivý a som toho názoru, že homo sapiens má mať
ľudí, ktorý za neho všetku robotu urobia.
Takže, aj teraz som zavolala kamarátovi, ktorý mal čerstvo kúpené batoľa –
felíciu kombi. Auto, ktoré dodnes spĺňa všetky moje predstavy o dobrom
dovolenkovom aute, ktoré má byť predovšetkým účelné a nenáročné – veď kto
by sa oň staral - a zároveň by nemalo byť predmetom prehnaného záujmu
domácich a zahraničných zlodejov.
Dohodli sme si stretnutie. Vysvetlila som mu moju kompetenciu, ktorú mi môj
drahý manžel delegoval. Jaroslav zavolal do predajne a o pár minút som
stála uprostred haly a okolo mňa boli červené, modré, biele, strieborné
čudá, ktorým som ja – absolútne netechnický talent – vôbec nerozumela. Kamaráta
som počula rozprávať majiteľovi predajne – dajte jej tam aj autorádio, aj bočné
lišty, aj ..., aj ...
Predajca sa ma popritom snažil presvedčiť, aby som svoju pozornosť upriamila
na tmavozelenú oktáviu za super cenu so super akciami. A že do popoludnia
mi všetko pripravia na odber.
Vysvetlite dvom maniakálnym chlapom, ktorí sa vyžívajú v technike –
a v autách zvlášť, že ja som tu len ako predvoj – na výzvedách.
A ja, ktorá neviem robiť rozhodnutia v takýchto banálnych veciach ako
je kúpa auta, nemôžem predsa určiť: „Toto mi pripravte.“
Veď napríklad som vedela aspoň takú maličkosť, že môj drahý manžel by
uprednostnil auto biele, strieborné, ostro červené, prípadne tmavozelené.
A keďže ani jedna z týchto farieb nebola predmetom môjho záujmu, tak
som už naozaj nepovažovala za potrebné sa trápiť takým zložitým problémom, ktoré
auto nám majú „na popoludnie“ pripraviť.
Ako ústupovú cestu som použila taktiku, ktorá sa o chvíľu ukázala ako
katastrofálna. S dlhosiahlymi následkami, ktoré pociťujem dodnes, pri
každom pohľade na nášho kombíka. Povedala som vetu: „Ach, škoda. Ale nevidím tu
tú najnovšiu farbu – malinovú červenú.“
Pár dní pred týmito udalosťami som si v novinách na nešťastie prečítala
o novom farebnom odtieni felícií.
„Takže nič sa nedá robiť. Dnes si určite nič nevyberieme. Zastavíme sa
o pár dní s manželom, či ste ju náhodou nedostali.“
A urýchlene som hnala Jaroslava do auta, aby sme boli z miesta činu
čo najďalej. Asi o päť minút mu zazvonil mobil /príšerný vynález/. Môjmu
uchu krátky telefonický rozhovor pozostával zo slov: „Áno?“ „Výborne!“ „Určite
sa poteší.“ „Kedy?“ „Dajte tam všetko, o čom sme hovorili.“ „Super!“
„Ďakujem.“ A dorozumievací nástroj s uspokojením vypol a obrátil
sa ku mne:
„O tretej /približne o päť hodín/ si môžete ísť pre auto. Budete ho mať
pripravené so všetkým, čo k tomu patrí. Obtelefonovali okolité predajne.
Privezú im ho z Levíc.“
Zostala som v šoku, pretože takýto scenár nebol v pláne. A ani
som nemala takéto poslanie. A môj drahý manžel bude zas raz na koni
s poznámkami:
„Zas si niečo prešpekulovala.“ „Zas si bola hyperaktívna.“
Dúfala som však len v jedno. Že Ivan odmietne ísť poobede do predajne a
ja sa z toho vyzujem nejakými mimoriadnymi okolnosťami.
Ale nie. Môj drahý manžel bol mimoriadne zvedavý, čo som to zas vyviedla.
Celoživotne tvrdí, že pri mne musí byť pripravený na všetko
a v žiadnom prípade mi neveril, že som v tom úplne nevinne.
Keď uvidel nablýskané čudo, okolo ktorého stál v pýche personál, chvíľu
zostal v nemom úžase. „Toto som nečakal. Mal som trochu inú predstavu.“ Keď
uvidel sklamanie na tvárach okolostojacich, ihneď sa mu ich uľútilo a začal
na autíčko hľadieť pozitívnejšie. Páčili sa mu najmä všetky úpravy, ktoré na ňom
urobili. Už nepomáhalo ani moje: „Ivko, veď povedz, že sa ti nepáči a že si
vedel, že si ma nemal nikde posielať. Veď majú aj také, čo sa ti páčia. Zvaľ to
celé na mňa. Sú to muži. Pochopia to a ešte ťa aj pošanujú.“ Ale už sa rozhodol. Síce so slovami, že takú farbu som mohla vymyslieť len
ja.
O chvíľu sme z predajne odchádzali na dvoch autách. Ivan na novom
a ja na našej milovanej starej stotridsiatkovej škodovke. Akurát som sa na
ceste domov čudovala, prečo na mňa všetci oproti idúci šoféri vyblikujú. Že by
niekde stála policajná kontrola? To ma vôbec netrápilo, pretože ja som
zodpovedne išla za svojím manželom v serióznom odstupe. O chvíľu som
si všimla, že aj on mi niečo signalizuje výstražnými svetlami. Spomalila som.
Spomalil aj on. Až nakoniec zastal. Poslušne som odstavila auto na okraj cesty
a v šere som čakala na jeho príchod.
„Prosím ťa, prečo si nezapneš svetlá? Veď ťa už o chvíľu nikto nebude
vidieť.“ „A kde sa zapínajú svetlá?“
To som nemala povedať. Lenže podľa mňa je chyba niekde inde. Keďže môj
najdrahší patrí k tým typom mužov, ktorí tvrdia, že žene patrí do rúk
vareška a nie kľúče od auta /aspoň nie od toho, ktoré oni bežne používajú/,
tak je jednoznačne na vine patriarchálny chlap. Nakoniec sa nám celým, živým, zdravým, podarilo prísť domov. Nové autíčko sme
uložili do garáže.
Prišla sobota. A aj naša dcéra s našim budúcim zaťom. Na základe našich,
nie veľa hovoriacich výpovedí, ich zvedavosť stúpala na maximum. Nakoniec
nevydržali a po obede nás prinútili ísť predstaviť im kombíka. Ivan otvoril
dvere garáže a vycúval von. Bolo hlboké ticho. Po chvíli našla dcéra odvahu
a spýtala sa: „Koho z vás napadlo kúpiť ružové auto?“
„No koho? Maminu!“ Ozvala sa hlava rodiny a zhlboka si vzdychla.
A ja som sa zmohla len na urazené: „Aké ružové?! To je predsa malinová
červená. A ešte aj bezpečná farba.“
Dnes by som ani jedno naše autíčko nevymenila za nič na svete. Staré, zelené,
som rôznymi okľukami dostala k dispozícii na cesty za vnučkou. Ako dobre,
že som si „na staré kolená“ urobila vodičák. Akurát len začínam vážne premýšľať,
že pred cestou do Bystrice a z Bystrice si bielou fixkou napíšem na
zadné okno: „Neohrozujte ma, idem za vnučkou!“ a „Neohrozujte ma, idem od vnučky!“
Malinovému červenému nepovieme inak ružové, ale aj tak sme na ňom absolvovali
množstvo kilometrov pri našich poznávacích talianskych a českých
potulkách.
Tentoraz malo za úlohu stráviť s nami štrnásť dní u našich
západných susedov.
Má našu permanentnú pochvalu, pretože aj teraz bolo ono to jediné, čo
nezmätkovalo počas celej dovolenky. Na zmätky tu bol môj drahý manžel, ja,
mobilná sieť, ubytovateľka v južných Čechách /alebo opäť ja?/.
V nedeľu 17. júla sme mali naplánovaný odchod. V utorok – 12. júla, mi
poobede okolo druhej zavolal Ivan s panikou v hlase: „Dostal som
tisíckorunovú pokutu.“ Jasné, že mi to nebolo jedno. Ihneď som si prerátala,
koľko vstupov do hradov a zámkov sa za tým skrýva. Koľko litrov benzínu,
koľko parkovného. Ale zaujalo ma na tom jedno, že moja drahá polovička mi
nezvykne takéto veci oznamovať. Preto som sa ozvala: „Nič horšie sa
nestalo?“
„No, nemáme STKáčko.“ To už bol vážnejší problém, pretože na druhý deň som
mala ísť na vyšetrenie do Bratislavy a potom už bol len štvrtok
a piatok. K tomu všetkému Ivan zistil, že síce na ružovom nemáme
technickú kontrolu, ale na zelenom zas nemáme emisku.
Mimoriadne udalosti si vyžadujú mimoriadne činy a môj drahý manžel
dokáže v správnej chvíli využiť moju hyperaktivitu. So slovami: „Maj
zapnutý telefón. O chvíľu ti zavolám.“ -som už v hlave tvorila celý
scenár a robila náhradné riešenia a najmä som konala. Popritom som
pretelefonovala Bratislavu, či môžem prísť nasledujúci deň približne
o hodinu neskôr a až potom som oznámila výsledok manželovi.
„Teraz hneď môžeš ísť so zeleným na emisku. Ale sa musíš ponáhľať. Čakajú ťa.
Zajtra ráno o pol šiestej musíš byť s ružovým pred estekáčkom.
V Bratislave stačí, keď budeme okolo desiatej.“
A vraj hyperaktívna. Tomuto hovorím adrenalínový šport. Nepotrebujem
kvôli tomu skákať z mosta na lane. Mne stačí manžel.
Preddovolenkový štvrtok prešiel v pohode. Nič mimoriadne sa nestalo.
Ivan na autobusovej stanici zodpovedne čakal žieňa, ktoré nám z nitrianskej
zdravotnej poisťovne malo priniesť E – formulár. Pre istotu. Európska únia je
Európska únia. Zabezpečila som mu všetky dôležité poznávacie znaky, aby ju
neprehliadol.
O koľkej ju má čakať, kde ju má čakať, ako bude vyzerať. A keď
uvidí vyusmievanú kučeravú vlasaticu v ružovom svetríku, nech sa k nej
odvážne vydá. Určite to bude naša dobrá víla. A aj bola.
V piatok mal Ivo za úlohu vybaviť ďalšie, pre zmenu komerčné poistenie.
Úrazové, proti krádeži batožiny, proti škode a ktovie proti čomu ešte.
Našim poisťovacím agentkám bezvýhradne verím, len im oznámim, že by som
privítala, keby nás nezruinovali. Po dlhom čase som túto úlohu opätovne úplne
zverila do rúk môjho manžela. Večer mi hrdo oznámil, že v poisťovni všetko
hladko prebehlo a že to je tá najdôležitejšia poistka, ktorá nám zabezpečí,
že sa nám nič nestane.
V sobotu popoludní som už začala z nášho skoro nemenného
superzoznamu potrebných vecí odškrtávať, čo máme pripravené na zabalenie, čo je
potrebné ešte prekontrolovať, prípadne doplniť.
Takto sa mi do rúk dostala aj poistná zmluva s pasmi, ktoré mal Ivo so
sebou v poisťovni. Blahorečila som našej tradičnej patriarchálnej
spoločnosti, že celú zmluvu urobili na Ivanov pas a nie na môj. Pretože môj
drahý manžel so sebou zobral staré pasy. Môj - májovo -neplatný a jeho,
našťastie, platný do novembra. Novučičké pasy, ktoré sme si v decembri
nechávali urobiť, odpočívali uložené v skrinke. Samozrejme, na vine som
bola ja, pretože som staré pasy neodovzdala. Pri našej mánii cestovať aj do
Čiech s pasom, sa mi akurát mohlo stať, že by ma vyhostili, pretože by som
nemala so sebou platný doklad. Ale nebolo ešte všetkým zmätkom koniec.
|