Šiesty deň dovolenky
Piatkové
ráno sa nieslo v odsťahúvaní susedov. Celé naloďovanie som sledovala počas
raňajok a celú dobu som si v duchu hovorila: „Som šťastne vydatá.“
Sťahovanie vyzeralo nasledovne. Hlava rodiny – aj v tomto prípade
evidentne muž, šla k autu s autoatlasom pod pazuchou, s klobúkom
na hlave. Pootvárala všetky dvere a aj kufor auta, pevne sa postavila na
jednom mieste a odtiaľ komandovala /hovorím o hlave rodiny/: „Toto ulož sem, toto daj tam. Nie, to nie je dobre. To musíš dať sem.“
Manželka, ktorú po celý čas pobytu pomenúval nežne „kotě, kočičko“,
prechádzala popred naše dvere obložená množstvom tašiek, kufrov a batohov,
až kým nenaložila celý dovolenkový majetok do auta. Tak sme prišli
o susedov. Bolo s nimi fajn, pretože mali podobné záujmy ako my.
Poznávanie. A po českých pamiatkach išli systematicky. Mali sprievodcu,
v ktorom si zaškrtávali, čo už videli a tých zaškrtnutých miest
už bolo pomerne dosť.
Po ich
odchode sme sa začali pripravovať na výlet smerom na juh od Borovnej aj my. Bolo
už skoro jedenásť, keď sme ešte na dvore zápasili s kŕdľom mačeniec. Bol to
veľmi nevyrovnaný boj. Čierne mačiatko sme vybrali spod predného pravého kolesa.
Keď sme sa chceli pohnúť, tak som v poslednej chvíli zbadala, že pod ľavým
zadným kolesom zápasí hrdzavec so škvrnitým mačaťom. A tak to išlo medzi
nimi a medzi nimi a nami zo pätnásť minút. V jednej chvíli Ivo
vyložil čierne mača na strechu nášho auta so slovami:
„Tu buď, ani sa nepohni.“ Chcel si len odložiť fotobatoh a odniesť
mačiatko na druhý koniec dvora. Hovorte to ale malému živému striebru, ktoré na vás pozerá očami malého
čertíčaťa.
S hrôzou som videla, ako sa mača šmýka po kapote, až nakoniec padá
z auta. Ako blesk sa postavilo na nohy a presne zamierilo ku svojmu
brlohu. Trielilo krížom cez celý dvor, čo mu sily stačili. Bola to ukážka rozumu
a pudu sebazáchovy. Najlepšie je doma, vo vlastnom koši na spanie. Aj pre
malé mačiatko.
Nakoniec sa nám podarilo vyjsť z brány a nasmerovať naše auto na
Kostelní Vydří, ktoré sa stalo našou prvou piatkovou zastávkou. Ostravskí
susedia nám dali základné informácie a niečo sme si preštudovali
v sprievodcoch. Gotický kostol Navštívenia Panny Márie je z prelomu
14. a 15. storočia. Je obklopený múrom, ambitmi a na východnej strane
susedí s kláštorom karmelitánov. Majú vlastné vydavateľstvo, vlastnú predajňu
kníh a malú výrobňu sviečok. Veľmi pekne upravené okolie areálu
s množstvom lavičiek dáva cestujúcim možnosť zastaviť sa a oddýchnuť
si.
Po krátkej chvíli sme sa pustili hľadať správny smer na Dačice, ktoré nás
privítali preplneným námestím. Jedno auto vedľa druhého. Preplnené všetky
parkoviská. Nakoniec sa nám podarilo zaparkovať na ľavom brehu riečky Moravské
Dyje za františkánskym kláštorom, na výpadovke smerom na Moravské
Budějovice.
V osemtisícových Dačiciach sme sa ocitli v najvýchodnejšom cípe
Južných Čiech, v ktorom sme strávili takmer celý deň, pretože aj naša
predchádzajúca a aj ďalšia zastávka bola na juhočeskom území.
Od františkánskeho kostola sme sa vrátili na ľavú stranu riečky, pretože tam
sa odohrával hlavný dačický ruch. Naše prvé kroky smerovali do infocentra, kde
sme sa poprehŕňali vo všetkých materiáloch a informačných letákoch, ktorých
tu bolo neúrekom.
Infocentrum Dačice – nabídka ubytování na rok 2005, Dačice a první
kostka cukru na světě, Kostel sv. Vavřince s renesanční věží, Dačice –
Starý zámek, Dačice – Klášter a kostel sv. Antonína Paduánskeho, Dačice –
Nový zámek, Dačice – město, které dalo světu kostkový cukr.
A to som pritom nevzala všetky, ktoré boli na informačnom stojane
a tabuli.
V českých infocentrách ma opakovane prekvapil voľný prístup k internetu.
Aj tu som si všimla statného päťdesiatnika, ktorý si práve dopisoval so známym
o oprave svojej starej škodovčičky. Aké súčiastky na ňu potrebuje, čo vie
zohnať a čo nevie a čo by mu mohol zohnať on. Viem, že som sa
zachovala nevychovane, keď som mu cez plece čítala tieto riadky, ale
ospravedlňuje ma to, že som bola na poznávacej dovolenke. A život ľudí
v iných krajinách je tiež cieľom nášho poznávania. Automaticky som začala
porovnávať. Či by som našla nejakého Zlatomoravčana sedieť pri verejnom
internete a písať svojmu priateľovi o oprave auta. Už v tom je
samozrejme rozdiel, že naše mesto nemá ani verejný internet a päťdesiatnik
vlastniaci starú škodovku väčšinou ani nevie, čo ten internet je
a s veľmi malou pravdepodobnosťou by prostredníctvom internetu vedel
komunikovať.
V dačickom infocentre som si povedala, že tu zistím, čo sa tu všetko
môžem dozvedieť. Žieňatko, mladšie od našej dcéry, mi oznámilo, že všetko.
A čo by vraj náhodou nevedela, to mi v okamihu zistí – cez internet,
telefonicky alebo sa spýta kolegov.
Okrem verejného prístupu na internet si môžu návštevníci infocentra faxovať
a kopírovať potrebné materiály, získajú prehľad o ubytovaní
a stravovaní, turistické informácie o Dačiciach a okolí,
informácie o firmách a úradoch v Dačiciach, o kultúrnych,
športových a spoločenských akciách v regióne a v celej
Českej republike. Infocentrum ďalej predáva propagačné materiály o Dačicku
a turistické mapy regiónu. Naše infocentrá sa väčšinou zameriavajú len na
posledné dve ponuky.
Čím nás zaujali Dačice?
Pri východe z infocentra som si poprezerala budovu, v ktorej sa
informačná kancelária nachádza. Je to stará radnica postavená v renesančnom
štýle z roku 1559 a je vyzdobená jednoduchým sgrafitom. Na rohu budovy
dodnes visí zvonček, ktorý vraj zvolával nielen radničných pánov na radné
sedenia, ale plnil aj funkciu umieráčika a taktiež sa ním zvonilo na
začiatku a konci jarmoku. Na radničnej veži visí ešte aj drevená ruka
s mečom, ktorá vraj tiež určovala začiatok a koniec predaja na
jarmoku, ktorý museli trhovci rešpektovať, ale zároveň aj upozorňovala, že
v budove sídli súdne právo a spravodlivosť.
Neviem, ale na mňa tá ruka pôsobila nepríjemne. Mala som z nej dojem, že
chce vyjadriť, čo sa stane zlodejom v tomto meste. Zlodejom odseknú ruku
a na výstrahu ju pripevnia na roh budovy.
Potom sme
sa už zrýchleným krokom presúvali k Novému zámku. Cestou sme sa ešte
zastavili pri kostole Svätého Vavrinca, ktorý bol nanešťastie zamknutý. Ale
aspoň zvonku sme poobdivovali renesančnú vežu zdobenú sgrafitovým kvádrovaním.
Patrí k ukážkam severotalianskej staviteľskej práce a je dominantou
mesta. Majster Bissone, pod vedením ktorého vežu stavali, je pochovaný
v prístenku veže. Pri výške päťdesiatjeden metrov má veža sedem
poschodí a po absolvovaní sto päťdesiatich točitých schodoch príde
návštevník na ochodzu, z ktorej je vraj nádherný výhľad na mesto
a okolie.
Ani táto informácia nás však nedonútila vyjsť to množstvo schodov
a radšej sme pokračovali po rovine k Novému zámku. Už cestou
k nemu som sa krútila na všetky smery, hľadajúc pomník postavený kocke
cukru. Nenašla som ho. Ale aspoň sme potrafili k zelenému zámku obklopenému
udržiavaným parkom. Takúto farbu zámku som doteraz nevidela. Väčšina z nich
je biela, sivá, svetlá piesková. Ale zelená – nie, to som naozaj videla
prvýkrát.
Keď sme vstúpili do zámockého areálu a začali hľadať pokladňu
s informáciou o čase prehliadky, kde sa vzal, tu sa vzal, kastelán
pred nami stál. A hneď sa nás spýtal, či chceme ísť na prehliadku. Jedna sa
vraj práve začína. Urýchlil nám zaplatenie vstupného, rýchlo nás previedol cez
nádvorie a priradil ku komornej prezentácii zámku. S nami bolo na
prehliadke osem dospelých a dve deti. Do historickej miestnosti plnej
pôvodného nábytku sme vstúpili v momente, keď sprievodkyňa upozorňovala
návštevníkov na to, že v zámku je dvadsaťštyri stolových
a stojacich hodín a jedny vežové. A všetky sú funkčné. Naozaj. Zo
všetkých strán sa počas celej prehliadky ozývalo jemné tik – tak, sprevádzané
bitím oznamujúcim štvrť, pol, trištvrte a celú hodinu.
Pôvodný majiteľ Albrecht Krajíř z Krajku si nechal postaviť koncom 16.
storočia tento štvorkrídlový zámok. V roku 1804 získala panstvo rodina
Dahlbergovcov, ktorá nechala zámok prestavať v klasicistickom štýle
a záhradu upraviť na anglický park. A práve táto prestavba vytvorila,
podľa slov sprievodkyne, základ najčistejšej empírovej pamiatky v Čechách.
Architektúra je v súlade s celým zariadením a výzdobou
v duchu klasicizmu.
Štyri zámocké krídla sú obrátené do štvorcového nádvoria dvojposchodovými
presklenými arkádami. Vstupnú halu spája s poschodím unikátne samonosné
schodište. Všetky miestnosti sú zariadené nábytkom, ktorý dopĺňa pôvodný význam
jednotlivých sál – Zrkadlovej, tanečnej, Rokokovej, Napoleonského salónika
alebo naozaj prekrásnej secesnej knihovne z roku 1909.
Dačický zámok
V dačickom Novom zámku je knihovňa, v ktorej som si aj dnes vedela
predstaviť, že v nej trávim všetky svoje voľné chvíle pri čítaní kníh,
štúdiu a vzdelávaní vnučky. Pod oknami boli stopy po koľajničkách na
uloženie pracovnej dosky. Aby ten, kto tam čítal, mal k dispozícii denné
svetlo. Knihovňa nie je priestorovo veľká, svojím rozložením pôsobí veľmi útulne
a pritom obsahuje až sedemnásťtisíc kníh, z čoho je len šesťdesiat
českých. Najstaršia kniha je z polovice 16. storočia a je
o rytierskych zvykoch.
Jedna vec by do tejto knižnice v súčasnosti určite nezapadla. Svoju
prácu si už pomaly neviem predstaviť bez počítača. Lenže ako ho upraviť do
klasicistickej podoby?
So smútkom v duši, že ja nikdy nebudem mať takúto knižnicu, sme sa
poďakovali sprievodkyni a našu komornú návštevu zámku sme ukončili krátkou
prechádzkou v parku.
Pri východe sme stretli mladú maminu s kočíkom, ktorej som sa spýtala na
„kockový“ pomník.
„Prejdete na druhú stranu cesty a pôjdete ku kostolu s tou vysokou
vežou a tesne pred ním, v zeleni stromov, je pomník.“
Dobre, veď stadiaľ sme išli k zámku a nič také sme nevideli, čo by
sa podobalo zobrazeniam v propagačných materiáloch. Ale pre istotu sme
začali dávať oveľa lepší pozor na okolie, ako pri predchádzajúcej ceste po tejto
trase.
Po ľavej strane sme mali reštauráciu, kde nás prekvapila cena obedňajšieho
menu za štyridsaťdeväť korún. Už sme videli kostol Svätého Vavrinca aj
s vežou a práve sme prechádzali popri strieborných jedličkách, keď tu
zrazu ... Áno, medzi jedličkami je schovaný pomník.
Na Slovensku máme veľmi často ideologické problémy so sochami
v nadľudských veľkostiach. V jednej dobe je socha vyhovujúca,
v druhej nie. Raz dávame určitú sochu na hlavné námestie, potom ju dávame
do depozitu ako nevhodnú relikviu alebo ju dáme na cintorín sôch a potom,
keď je socha vhodná, tak ju oprášime a vystavíme na pôvodné miesto.
V takých chvíľach mi príde na myseľ báseň Vlastenec od Jána Kollára,
v ktorej odmieta prázdne frázy a reči o vlasti: Mlčteže už raději pro boha! Křiklouni daremní,
jenž z učených „vlast! vlast!“ skuhřete kradmo chyžek. Nic tu chabé lkání, nic řeč neprospěje prázdná,
Národu jen zmužilé srdce pomůže a čin.
Niekedy mám pocit, že Kollár chodí aj dnes pomedzi nás a počúva naše
supervýroky o národnosti, náboženstve, morálke a pozerá sa na
všetkých, ktorí sa bijú do hrude a určujú pravidlá hry ostatným len preto,
že nemajú svoju autocenzúru a sú presvedčení o svojej dokonalosti
a práve určovať iným cestu.
Pamätník venovaný Hliníkovi alebo kocke cukru je nadčasový a vypovedá
niečo aj o národe, ktorý dokáže takéto pomníky postaviť. O jeho zmysle
pre poetiku a recesiu. O národe, ktorý si nepotrebuje stále niečo
dokazovať.
Našimi pamätníkmi sú v poslednom desaťročí kríže. Kríže na každom
kroku.
Kríže povedľa cesty. Neviem, na čo máme potom cintoríny. Poďme až do takej
absurdity, že človek zomrie pri vynášaní popola na dvore. Urobíme mu tam kríž.
Ďalší dostane infarkt na námestí. Postavíme mu tam kríž. Ja umriem doma
v posteli a môj drahý manžel mi urobí kríž vedľa postele.
Vo veľkom sa rozmohli kríže na kopcoch. Vyjdeme na Benát. Chceme sa pokochať
pohľadom na krajinu. A už tam stojí obrovský kríž.
Trpiteľstvo máme v sebe zakódované a chceme ho odovzdávať aj ďalším
generáciám.
Prvú kocku cukru vyrobili v Dačiciach
Vráťme sa
ale ku kocke cukru. Dačický propagačný materiál hovorí: „Za vším hledej ženu.“
V roku 1840 sa stal novým riaditeľom rafinérie cukru Jakub Kryštof Rad.
Cukrovar vyrábal cukor v podobe homolí, klobúkov alebo bochníkov, ktoré sa
museli na menšie kusy sekať sekáčikom. O rok neskôr zriadil
v Dačiciach aj výrobňu kandizovaného ovocia, cukroviniek a čokolády,
do ktorej zapojil aj svoju manželku Julianu. Aj pani Juliana musela sekáčikom
odsekávať kúsky cukru z veľkej homole, ak potrebovala niečo prisladiť.
Stačila chvíľka nepozornosti a úraz sa ľahko pritrafil. Jedného dňa
v auguste roku 1841 sa pani Juliana zranila na prste. Obrátila sa na svojho
manžela a na ďalších úradníkov dačickej rafinérie, ktorí boli prítomní na
obede, ktorý podávala, aby vymysleli spôsob ako odstrániť nepríjemné sekanie
cukru. Údajne hneď aj navrhla, že najideálnejší tvar pre cukor by bola kocka,
ktorá by sa dala dobre skladovať a počítať na kusy. Na jeseň toho istého roku
položil pred ňu manžel bedničku, v ktorej bolo uložených tristo päťdesiat
bielych a červených kociek cukru.
Jakub Kryštof Rad vyrobil na výrobu kociek špeciálny lis a 23. januára
1843 získal privilégium na výrobu kockového cukru v Dačiciach. Kocky cukru
sa po vylisovaní sušili v sušiarni na drevenej podložke desať až dvanásť hodín.
Patent na výrobu kociek onedlho kúpilo Prusko, Sasko, Bavorsko, Švajčiarsko
a Anglicko. Zdokonalenú formu Radovho vynálezu používajú rafinérie cukru na
celom svete dodnes.
A o sto štyridsať rokov neskôr, v roku 1983, postavili
Dačičania žulový pomník, ktorý im pripomína sladký vynález pána Radu.
Rozlúčili
sme sa Dačicami a rozhodli sme sa ešte navštíviť Slavonice. Vlani nás táto
malá dedinka očarila a boli sme zvedaví, čo sa v nej zmenilo. Cestou
sme sa zastavili v dedinke Peč, pretože nás zaujal rybníček uprostred
dediny. Celý sme si ho obišli, Ivan si ho vyfotografoval, keď tu zrazu okolo nás
beží staršia pani na autobus. Popritom však stíha zisťovať, kto sme, čo sme,
a či sa nám u nich páči. Na záver nám ešte zakričala:
„No jó. My se o naši vesničku staráme. Viď, že je hezká?“ Museli sme
dobre zvýšiť hlas, aby nás pri behu, nezodpovedajúcom jej veku, začula.
„Áno, veľmi sa nám tu páči.“ Bol piatok poobede a v celej dedine
sme nevideli ani jeden papier na zemi, ani jeden neupravený priestor.
A pritom sme nevideli, okrem uháňajúcej babičky, žiadneho človeka.
Po chvíľke sme už pokračovali v ceste do Slavoníc. Na námestí sme bez
problémov zaparkovali. Prvé kroky nás opäť viedli do informačného strediska,
v ktorom som kúpila Malého průvodce po slavonických památkách. Ivko sa
nenechal mnou ovplyvniť a chodil si po oboch námestiach a fotografoval
si zaujímavé objekty. Ja som šla so sprievodcom v ruke od domu k domu
a študovala som, či sa údaje uvedené v príručke zhodujú s tým, čo
vidím na vlastné oči. Väčšina domov na Hornom aj Dolnom námestí pochádza zo 16.
storočia a dnes ožívajú do pôvodnej krásy. Mnoho domov, ktoré boli pri
našej vlaňajšej návšteve ukryté pod plachtou pri reštaurovaní, sú dnes ozdobou
Slavoníc Na Hornom námestí je dom číslo 520, ktorý je z druhej polovice 16.
storočia. Poschodie má položené na oblúkových krakorcoch a celá fasáda je
pokrytá sgrafitami znázorňujúcimi mytologocké témy – napr. Ikarov pád
a podobizne rakúskych arcivojvodov. Vo svojej čiernobielej kresbe je
prekrásny.
Bývalý pivovar z druhej polovice 16. storočia, ukrývajúci sa pod číslom
538, má sgrafitovú fasádu s výjavmi z knihy Genesis. Pred nami sú
obrazy Potopa s archou Noemovou, Opitý Noe, Stavba Babylónskej veže,
Abrahám a Melchisadech, Obeť Abrahámova, Sára vyháňa Hagar, Lót a jeho
dcéry, Rebeka pri studni ...
Je potrebné prísť do Slavoníc a vidieť to na vlastné oči. Na Hornom
námestí som vstúpila do domu číslo 517, ktorý má na priečelí domu dva oblúčkové
štíty, sgrafitá z roku 1559 s námetmi planetárnych božstiev,
kráľovských portrétov a dvoma biblickými výjavmi. Tento dom ma zaujal
nielen jeho exteriérom ale aj vnútrom. Na poschodí je umiestnená protestantská
modlitebňa z roku 1568 so stenami pokrytými freskovým cyklom Apokalypsy zo
Zjavenia Svätého Jána. Dvadsiata druhá – posledná freska, znázorňujúca premenu
dračích hláv na sedem hôr, na ktorých stojí Svätý Ján s Anjelom ukazujúc na
Nový Jeruzalem a očakávajúc príchod Boha s Kristom cez Krištáľový
palác.
Celé vnútro modlitebne je ponuré a depresívne. Napríklad pätnásta freska
znázorňuje siedmich anjelov ako rozlievajú na svet, more, rieky, na rieku
Eufrat, sedem kýbľov božského hnevu. Lejú ho aj na draka, ktorý sa premieňa na
rohatú žabu, čo by mi nevadilo. Ale vietor mal priniesť zemetrasenie
a slnko malo všetko spáliť a to sa mi zdalo morbidné a zlomyseľné.
Väčšina fresiek je pôvodná, bez reštaurovania. Len pätnásta je po
reštaurácii.
A k tomu všetkému sú pôvodné trámy namorené býčou krvou zmiešanou
so žlčou.
Dostatočne
vydesená som sa vrátila na Dolné námestie, vyhľadala moju fotografujúcu
polovičku a pozvala ho na pivo do Hospůdky v mázhauzu, ukrytú
v renesančnom dome s atikovým priečelím, oblúčkovými štítmi
a s listovým sgrafitom. Vo vnútri mázhauzu je valená klenba a na
stene visel oznam: „Tento renesanční dům je navržen na zapsání do seznamu UNESCO.“
Na prvom poschodí domu, nad krčmičkou, je v predsieni diamantová klenba
a za ňou sieň, v ktorej sú všetky steny pokryté kolorovanými
sgrafitami s výjavmi z Nového zákona – Svadba v Káni Galilejskej
s nemeckými textami a erbmi.
Nedalo mi a povypytovala som sa mladých ľudí, ktorí vlastnia tento dom,
ako sa môže dostať nejaká stavba do zoznamu UNESCO.
Priateľka jedného z troch bratov – majiteľov mi moju otázku zodpovedala.
Prišli za nimi z mestského úradu a spýtali sa ich, či môžu ich dom
navrhnúť na zápis. Keďže súhlasili, stalo sa to skutočnosťou. Pamiatkový ústav
v Českých Budějoviciach podporuje historické pamiatky nielen finančne, ale
dáva aj odborníkov, ktorí majiteľom radia ako zachovať čo najväčšiu autenticitu
architektúry a výzdoby. Návrh na zápis do zoznamu UNESCO a samotné
zaradenie medzi pamiatky UNESCO prináša so sebou nielen finančnú pomoc, ale aj
povinnosť udržať pamiatku v čo najpôvodnejšom stave pre ďalšie
generácie.
Sgrafitová výzdoba slavonických domov
Keď som si toto všetko pozisťovala a poprezerala, využila som Ivovo
fotografické nadšenie pre Slavonice a zašla som do cukrárničky Petit Mort
pod mestskou vežou a dala som si ten najlepší dovolenkový zákusok na svete
– tiramisu. To slavonické môžem vrelo odporúčať. Bolo výborné.
Blížil sa večer a my sme sa rozhodli vrátiť do Telče. Podľa plánu
v Telčskom létě mali v piatok o osemnástej hodine začať lietať
z jeho historického námestia balóny. A to sme boli zvedaví.
Zaparkovali sme na našom pravidelnom parkovisku pri benzínke PARAMO
a vybrali sme sa do centra Telče. Po balónoch ani stopy. Až nakoniec som
našla na pútači oproti radnici oznam, že lietanie sa nepriaznivé počasie
odkladá. Škoda. A tak sme sa tešili.
Urobili sme povinnú obchádzku celého námestia a ja som skončila
v obchodíku s drevenými výrobkami. Tieto obchodíky majú svoje čaro. Sú
plné výrobkov pre malých aj pre veľkých. Aj teraz som sa nechala inšpirovať pár
predmetmi, ktoré by mohli zaujať našu vnučku. Po chvíľke sa mi podarilo do
obchodíku dovliecť aj Ivana a spoločne sme sa zhodli na pohyblivej figúrke
nazvanej Hamplmánek. Kým sme ju odovzdali Nine, visela nám doma na dverách
v obývačke a koľkokrát som išla okolo, toľkokrát som potiahla
špagátik. Hamplmánek mi na oplátku zamával rukami aj nohami.
Balónová
Telč sa v ten večer nekonala a my sme zamierili do Borovnej.
O deviatej sme už boli na našom dvore. Prvýkrát sa stalo, že nás nikto
nevítal. Dokonca ani Pepa. A ani pätoro malých klbiek. Asi už všetky spali.
Domácich tiež nebolo vidno. Len neznáma skupinka ľudí sedela pri ohnisku. Bola
som šokovaná, že priamo pred našimi dverami – meter pred vchodom – stálo
obrovské tmavé auto s kufrom na streche. S bratislavskou značkou.
Štvorica mladých ľudí sa čudovala, prečo mi vadí ich auto pred našimi dverami.
Hlavne, že kufor auta mali priamo pred vlastnými dverami a nemuseli sa
namáhať pri prenášaní vecí. Po chvíli sa predsa len šofér auta zodvihol
a posunul auto pred ich dvere. Nepochopiteľné. Obrovský dvor. Domáci,
Ostravčania a aj my, sme nechávali autá mimo dohľad z ubytovacích
priestorov. Predsa si nebudeme kaziť výhľad. Ale Bratislavčania nie. Pohodlie
nado všetko.
A všadeprítomná arogancia.
To nás viedlo k ďalšiemu porovnaniu. Lom pri Horní Cerekvi, ktorý nám
odporúčal Pavel na kúpanie. Bolo tam neoficiálne kúpanie, ale šoféri nechávali
svoje autá v dostatočnej vzdialenosti na improvizovanom parkovisku.
Nekazili si kúpanie pohľadom na svojho štvorkolesového miláčika
a neznečisťovali blízky priestor okolo vody.
Pri Čiernovodskom jazere v Senci alebo pri rybníku v Komjaticiach
prídu pohodlní Slováci až k jazeru. Aby nemuseli urobiť ani päť krokov
navyše a aby nebodaj nemuseli preniesť potrebné veci o pár metrov
ďalej. K tomu ešte prirátajme hudbu rôznych žánrov naplno pustenú
z každého auta a dostaneme obraz slovenskej predstavy o oddychu pri
vode.
|