Cesty - zmätky (Potulky Vysočinou a južnými Čechami)

Šiesty deň dovolenky

            Piatkové ráno sa nieslo v odsťahúvaní susedov. Celé naloďovanie som sledovala počas raňajok a celú dobu som si v duchu hovorila:
„Som šťastne vydatá.“
Sťahovanie vyzeralo nasledovne. Hlava rodiny – aj v tomto prípade evidentne muž, šla k autu s autoatlasom pod pazuchou, s klobúkom na hlave. Pootvárala všetky dvere a aj kufor auta, pevne sa postavila na jednom mieste a odtiaľ komandovala /hovorím o hlave rodiny/:
„Toto ulož sem, toto daj tam. Nie, to nie je dobre. To musíš dať sem.“
Manželka, ktorú po celý čas pobytu pomenúval nežne „kotě, kočičko“, prechádzala popred naše dvere obložená množstvom tašiek, kufrov a batohov, až kým nenaložila celý dovolenkový majetok do auta. Tak sme prišli o susedov. Bolo s nimi fajn, pretože mali podobné záujmy ako my. Poznávanie. A po českých pamiatkach išli systematicky. Mali sprievodcu, v ktorom  si zaškrtávali, čo už videli a tých zaškrtnutých miest už bolo pomerne dosť.

            Po ich odchode sme sa začali pripravovať na výlet smerom na juh od Borovnej aj my. Bolo už skoro jedenásť, keď sme ešte na dvore zápasili s kŕdľom mačeniec. Bol to veľmi nevyrovnaný boj. Čierne mačiatko sme vybrali spod predného pravého kolesa. Keď sme sa chceli pohnúť, tak som v poslednej chvíli zbadala, že pod ľavým zadným kolesom zápasí hrdzavec so škvrnitým mačaťom. A tak to išlo medzi nimi a medzi nimi a nami zo pätnásť minút. V jednej chvíli Ivo vyložil čierne mača na strechu nášho auta so slovami:
„Tu buď, ani sa nepohni.“ Chcel si len odložiť fotobatoh a odniesť mačiatko na druhý koniec dvora.
Hovorte to ale malému živému striebru, ktoré na vás pozerá očami malého čertíčaťa.
S hrôzou som videla, ako sa mača šmýka po kapote, až nakoniec padá z auta. Ako blesk sa postavilo na nohy a presne zamierilo ku svojmu brlohu. Trielilo krížom cez celý dvor, čo mu sily stačili. Bola to ukážka rozumu a pudu sebazáchovy. Najlepšie je doma, vo vlastnom koši na spanie. Aj pre malé mačiatko.

            Nakoniec sa nám podarilo vyjsť z brány a nasmerovať naše auto na Kostelní Vydří, ktoré sa stalo našou prvou piatkovou zastávkou. Ostravskí susedia nám dali základné informácie a niečo sme si preštudovali v sprievodcoch. Gotický kostol Navštívenia Panny Márie je z prelomu 14. a 15. storočia. Je obklopený múrom, ambitmi a na východnej strane susedí s kláštorom karmelitánov. Majú vlastné vydavateľstvo, vlastnú predajňu kníh a malú výrobňu sviečok. Veľmi pekne upravené okolie areálu s množstvom lavičiek dáva cestujúcim možnosť zastaviť sa a oddýchnuť si.

            Po krátkej chvíli sme sa pustili hľadať správny smer na Dačice, ktoré nás privítali preplneným námestím. Jedno auto vedľa druhého. Preplnené všetky parkoviská. Nakoniec sa nám podarilo zaparkovať na ľavom brehu riečky Moravské Dyje za františkánskym kláštorom, na výpadovke smerom na Moravské Budějovice.
V osemtisícových Dačiciach sme sa ocitli v najvýchodnejšom cípe Južných Čiech, v ktorom sme strávili takmer celý deň, pretože aj naša predchádzajúca a aj ďalšia zastávka bola na juhočeskom území.
Od františkánskeho kostola sme sa vrátili na ľavú stranu riečky, pretože tam sa odohrával hlavný dačický ruch. Naše prvé kroky smerovali do infocentra, kde sme sa poprehŕňali vo všetkých materiáloch a informačných letákoch, ktorých tu bolo neúrekom.
Infocentrum Dačice – nabídka ubytování na rok 2005, Dačice a první kostka cukru na světě, Kostel sv. Vavřince s renesanční věží, Dačice – Starý zámek, Dačice – Klášter a kostel sv. Antonína Paduánskeho, Dačice – Nový zámek, Dačice – město, které dalo světu kostkový cukr.
A to som pritom nevzala všetky, ktoré boli na informačnom stojane a tabuli.
V českých infocentrách ma opakovane prekvapil voľný prístup k internetu. Aj tu som si všimla statného päťdesiatnika, ktorý si práve dopisoval so známym o oprave svojej starej škodovčičky. Aké súčiastky na ňu potrebuje, čo vie zohnať a čo nevie a čo by mu mohol zohnať on. Viem, že som sa zachovala nevychovane, keď som mu cez plece čítala tieto riadky, ale ospravedlňuje ma to, že som bola na poznávacej dovolenke. A život ľudí v iných krajinách je tiež cieľom nášho poznávania. Automaticky som začala porovnávať. Či by som našla nejakého Zlatomoravčana sedieť pri verejnom internete a písať svojmu priateľovi o oprave auta. Už v tom je samozrejme rozdiel, že naše mesto nemá ani verejný internet a päťdesiatnik vlastniaci starú škodovku väčšinou ani nevie, čo ten internet je a s veľmi malou pravdepodobnosťou by prostredníctvom internetu vedel komunikovať.
V dačickom infocentre som si povedala, že tu zistím, čo sa tu všetko môžem dozvedieť. Žieňatko, mladšie od našej dcéry, mi oznámilo, že všetko. A čo by vraj náhodou nevedela, to mi v okamihu zistí – cez internet, telefonicky alebo sa spýta kolegov.
Okrem verejného prístupu na internet si môžu návštevníci infocentra faxovať a kopírovať potrebné materiály, získajú prehľad o ubytovaní a stravovaní, turistické informácie o Dačiciach a okolí, informácie o firmách a úradoch v Dačiciach, o kultúrnych, športových a spoločenských akciách v regióne a v celej Českej republike. Infocentrum ďalej predáva propagačné materiály o Dačicku a turistické mapy regiónu. Naše infocentrá sa väčšinou zameriavajú len na posledné dve ponuky.

            Čím nás zaujali Dačice?

            Pri východe z infocentra som si poprezerala budovu, v ktorej sa informačná kancelária nachádza. Je to stará radnica postavená v renesančnom štýle z roku 1559 a je vyzdobená jednoduchým sgrafitom. Na rohu budovy dodnes visí zvonček, ktorý vraj zvolával nielen radničných pánov na radné sedenia, ale plnil aj funkciu umieráčika a taktiež sa ním zvonilo na začiatku a konci jarmoku. Na radničnej veži visí ešte aj drevená ruka s mečom, ktorá vraj tiež určovala začiatok a koniec predaja na jarmoku, ktorý museli trhovci rešpektovať, ale zároveň aj upozorňovala, že v budove sídli súdne právo a spravodlivosť.
Neviem, ale na mňa tá ruka pôsobila nepríjemne. Mala som z nej dojem, že chce vyjadriť, čo sa stane zlodejom v tomto meste. Zlodejom odseknú ruku a na výstrahu ju pripevnia na roh budovy.

            Potom sme sa už zrýchleným krokom presúvali k Novému zámku. Cestou sme sa ešte zastavili pri kostole Svätého Vavrinca, ktorý bol nanešťastie zamknutý. Ale aspoň zvonku sme poobdivovali renesančnú vežu zdobenú sgrafitovým kvádrovaním. Patrí k ukážkam severotalianskej staviteľskej práce a je dominantou mesta. Majster Bissone, pod vedením ktorého vežu stavali, je pochovaný v prístenku veže. Pri výške päťdesiatjeden metrov má veža sedem poschodí a po absolvovaní sto päťdesiatich točitých schodoch príde návštevník na ochodzu, z ktorej je vraj nádherný výhľad na mesto a okolie.
Ani táto informácia nás však nedonútila vyjsť to množstvo schodov a radšej sme pokračovali po rovine k Novému zámku. Už cestou k nemu som sa krútila na všetky smery, hľadajúc pomník postavený kocke cukru. Nenašla som ho. Ale aspoň sme potrafili k zelenému zámku obklopenému udržiavaným parkom. Takúto farbu zámku som doteraz nevidela. Väčšina z nich je biela, sivá, svetlá piesková. Ale zelená – nie, to som naozaj videla prvýkrát.

            Keď sme vstúpili do zámockého areálu a začali hľadať pokladňu s informáciou o čase prehliadky, kde sa vzal, tu sa vzal, kastelán pred nami stál. A hneď sa nás spýtal, či chceme ísť na prehliadku. Jedna sa vraj práve začína. Urýchlil nám zaplatenie vstupného, rýchlo nás previedol cez nádvorie a priradil ku komornej prezentácii zámku. S nami bolo na prehliadke osem dospelých a dve deti. Do historickej miestnosti plnej pôvodného nábytku sme vstúpili v momente, keď sprievodkyňa upozorňovala návštevníkov na to, že v zámku je dvadsaťštyri stolových  a stojacich hodín a jedny vežové. A všetky sú funkčné. Naozaj. Zo všetkých strán sa počas celej prehliadky ozývalo jemné tik – tak, sprevádzané bitím oznamujúcim štvrť, pol, trištvrte a celú hodinu.
Pôvodný majiteľ Albrecht Krajíř z Krajku si nechal postaviť koncom 16. storočia tento štvorkrídlový zámok. V roku 1804 získala panstvo rodina Dahlbergovcov, ktorá nechala zámok prestavať v klasicistickom štýle a záhradu upraviť na anglický park. A práve táto prestavba vytvorila, podľa slov sprievodkyne, základ najčistejšej empírovej pamiatky v Čechách. Architektúra je v súlade s celým zariadením a výzdobou v duchu klasicizmu.
Štyri zámocké krídla sú obrátené do štvorcového nádvoria dvojposchodovými presklenými arkádami. Vstupnú halu spája s poschodím unikátne samonosné schodište. Všetky miestnosti sú zariadené nábytkom, ktorý dopĺňa pôvodný význam jednotlivých sál – Zrkadlovej,  tanečnej, Rokokovej, Napoleonského salónika alebo naozaj prekrásnej secesnej knihovne z roku 1909.


Dačický zámok

V dačickom Novom zámku je knihovňa, v ktorej som si aj dnes vedela predstaviť, že v nej trávim všetky svoje voľné chvíle pri čítaní kníh, štúdiu a vzdelávaní vnučky. Pod oknami boli stopy po koľajničkách na uloženie pracovnej dosky. Aby ten, kto tam čítal, mal k dispozícii denné svetlo. Knihovňa nie je priestorovo veľká, svojím rozložením pôsobí veľmi útulne a pritom obsahuje až sedemnásťtisíc kníh, z čoho je len šesťdesiat českých. Najstaršia kniha je z polovice 16. storočia a je o rytierskych zvykoch.
Jedna vec by do tejto knižnice v súčasnosti určite nezapadla. Svoju prácu si už pomaly neviem predstaviť bez počítača. Lenže ako ho upraviť do klasicistickej podoby?
So smútkom v duši, že ja nikdy nebudem mať takúto knižnicu, sme sa poďakovali sprievodkyni a našu komornú návštevu zámku sme ukončili krátkou prechádzkou v parku.
Pri východe sme stretli mladú maminu s kočíkom, ktorej som sa spýtala na „kockový“ pomník.
„Prejdete na druhú stranu cesty a pôjdete ku kostolu s tou vysokou vežou a tesne pred ním, v zeleni stromov, je pomník.“
Dobre, veď stadiaľ sme išli k zámku a nič také sme nevideli, čo by sa podobalo zobrazeniam v propagačných materiáloch. Ale pre istotu sme začali dávať oveľa lepší pozor na okolie, ako pri predchádzajúcej ceste po tejto trase.
Po ľavej strane sme mali reštauráciu, kde nás prekvapila cena obedňajšieho menu za štyridsaťdeväť korún. Už sme videli kostol Svätého Vavrinca aj s vežou a práve sme prechádzali popri strieborných jedličkách, keď tu zrazu ... Áno, medzi jedličkami je schovaný pomník.

            Na Slovensku máme veľmi často ideologické problémy so sochami v nadľudských veľkostiach. V jednej dobe je socha vyhovujúca, v druhej nie. Raz dávame určitú sochu na hlavné námestie, potom ju dávame do depozitu ako nevhodnú relikviu alebo ju dáme na cintorín sôch a potom, keď je socha vhodná, tak ju oprášime a vystavíme na pôvodné miesto.
V takých chvíľach mi príde na myseľ báseň Vlastenec od Jána Kollára, v ktorej odmieta prázdne frázy a reči o vlasti:
Mlčteže už raději pro boha! Křiklouni daremní,
jenž z učených „vlast! vlast!“ skuhřete kradmo chyžek.
Nic tu chabé lkání, nic řeč neprospěje prázdná,
Národu jen zmužilé srdce pomůže a čin.
Niekedy mám pocit, že Kollár chodí aj dnes pomedzi nás a počúva naše supervýroky o národnosti, náboženstve, morálke a pozerá sa na všetkých, ktorí sa bijú do hrude a určujú pravidlá hry ostatným len preto, že nemajú svoju autocenzúru a sú presvedčení o svojej dokonalosti a práve určovať iným cestu.
Pamätník venovaný Hliníkovi alebo kocke cukru je nadčasový a vypovedá niečo aj o národe, ktorý dokáže takéto pomníky postaviť. O jeho zmysle pre poetiku a recesiu. O národe, ktorý si nepotrebuje stále niečo dokazovať.
Našimi pamätníkmi sú v poslednom desaťročí kríže. Kríže na každom kroku.
Kríže povedľa cesty. Neviem, na čo máme potom cintoríny. Poďme až do takej absurdity, že človek zomrie pri vynášaní popola na dvore. Urobíme mu tam kríž. Ďalší dostane infarkt na námestí. Postavíme mu tam kríž. Ja umriem doma v posteli a môj drahý manžel mi urobí kríž vedľa postele.
Vo veľkom sa rozmohli kríže na kopcoch. Vyjdeme na Benát. Chceme sa pokochať pohľadom na krajinu. A už tam stojí obrovský kríž.
Trpiteľstvo máme v sebe zakódované a chceme ho odovzdávať aj ďalším generáciám.


Prvú kocku cukru vyrobili v Dačiciach

            Vráťme sa ale ku kocke cukru. Dačický propagačný materiál hovorí:
„Za vším hledej ženu.“
V roku 1840 sa stal novým riaditeľom rafinérie cukru Jakub Kryštof Rad. Cukrovar vyrábal cukor v podobe homolí, klobúkov alebo bochníkov, ktoré sa museli na menšie kusy sekať sekáčikom. O rok neskôr zriadil v Dačiciach aj výrobňu kandizovaného ovocia, cukroviniek a čokolády, do ktorej zapojil aj svoju manželku Julianu. Aj pani Juliana musela sekáčikom odsekávať kúsky cukru z veľkej homole, ak potrebovala niečo prisladiť. Stačila chvíľka nepozornosti a úraz sa ľahko pritrafil. Jedného dňa v auguste roku 1841 sa pani Juliana zranila na prste. Obrátila sa na svojho manžela a na ďalších úradníkov dačickej rafinérie, ktorí boli prítomní na obede, ktorý podávala, aby vymysleli spôsob ako odstrániť nepríjemné sekanie cukru. Údajne hneď aj navrhla, že najideálnejší tvar pre cukor by bola kocka, ktorá by sa dala dobre skladovať a počítať na kusy. Na jeseň toho istého roku položil pred ňu manžel bedničku, v ktorej bolo uložených tristo päťdesiat bielych a červených kociek cukru.
Jakub Kryštof Rad vyrobil na výrobu kociek špeciálny lis a 23. januára 1843 získal privilégium na výrobu kockového cukru v Dačiciach. Kocky cukru sa po vylisovaní sušili v sušiarni na drevenej podložke desať až dvanásť hodín. Patent na výrobu kociek onedlho kúpilo Prusko, Sasko, Bavorsko, Švajčiarsko a Anglicko. Zdokonalenú formu Radovho vynálezu používajú rafinérie cukru na celom svete dodnes.
A o sto štyridsať rokov neskôr, v roku 1983, postavili Dačičania žulový pomník, ktorý im pripomína sladký vynález pána Radu.
            Rozlúčili sme sa Dačicami a rozhodli sme sa ešte navštíviť Slavonice. Vlani nás táto malá dedinka očarila a boli sme zvedaví, čo sa v nej zmenilo. Cestou sme sa zastavili v dedinke Peč, pretože nás zaujal rybníček uprostred dediny. Celý sme si ho obišli, Ivan si ho vyfotografoval, keď tu zrazu okolo nás beží staršia pani na autobus. Popritom však stíha zisťovať, kto sme, čo sme, a či sa nám u nich páči. Na záver nám ešte zakričala:
„No jó. My se o naši vesničku staráme. Viď, že je hezká?“ Museli sme dobre zvýšiť hlas, aby nás pri behu, nezodpovedajúcom jej veku, začula.
„Áno, veľmi sa nám tu páči.“ Bol piatok poobede a v celej dedine sme nevideli ani jeden papier na zemi, ani jeden neupravený priestor. A pritom sme nevideli, okrem uháňajúcej babičky, žiadneho človeka.
            Po chvíľke sme už pokračovali v ceste do Slavoníc. Na námestí sme bez problémov zaparkovali. Prvé kroky nás opäť viedli do informačného strediska, v ktorom som kúpila Malého průvodce po slavonických památkách. Ivko sa nenechal mnou ovplyvniť a chodil si po oboch námestiach a fotografoval si zaujímavé objekty. Ja som šla so sprievodcom v ruke od domu k domu a študovala som, či sa údaje uvedené v príručke zhodujú s tým, čo vidím na vlastné oči. Väčšina domov na Hornom aj Dolnom námestí pochádza zo 16. storočia a dnes ožívajú do pôvodnej krásy. Mnoho domov, ktoré boli pri našej vlaňajšej návšteve ukryté pod plachtou pri reštaurovaní, sú dnes ozdobou Slavoníc Na Hornom námestí je dom číslo 520, ktorý je z druhej polovice 16. storočia. Poschodie má položené na oblúkových krakorcoch a celá fasáda je pokrytá sgrafitami znázorňujúcimi mytologocké témy – napr. Ikarov pád a podobizne rakúskych arcivojvodov. Vo svojej čiernobielej kresbe je prekrásny.
Bývalý pivovar z druhej polovice 16. storočia, ukrývajúci sa pod číslom 538, má sgrafitovú fasádu s výjavmi z knihy Genesis. Pred nami sú obrazy Potopa s archou Noemovou, Opitý Noe, Stavba Babylónskej veže, Abrahám a Melchisadech, Obeť Abrahámova, Sára vyháňa Hagar, Lót a jeho dcéry, Rebeka pri studni ...
Je potrebné prísť do Slavoníc a vidieť to na vlastné oči. Na Hornom námestí som vstúpila do domu číslo 517, ktorý má na priečelí domu dva oblúčkové štíty, sgrafitá z roku 1559 s námetmi planetárnych božstiev, kráľovských portrétov a dvoma biblickými výjavmi. Tento dom ma zaujal nielen jeho exteriérom ale aj vnútrom. Na poschodí je umiestnená protestantská modlitebňa z roku 1568 so stenami pokrytými freskovým cyklom Apokalypsy zo Zjavenia Svätého Jána. Dvadsiata druhá – posledná freska, znázorňujúca premenu dračích hláv na sedem hôr, na ktorých stojí Svätý Ján s Anjelom ukazujúc na Nový Jeruzalem a očakávajúc príchod Boha s Kristom cez Krištáľový palác.
Celé vnútro modlitebne je ponuré a depresívne. Napríklad pätnásta freska znázorňuje siedmich anjelov ako rozlievajú na svet, more, rieky, na rieku Eufrat, sedem kýbľov božského hnevu. Lejú ho aj na draka, ktorý sa premieňa na rohatú žabu, čo by mi nevadilo. Ale vietor mal priniesť zemetrasenie a slnko malo všetko spáliť a to sa mi zdalo morbidné a zlomyseľné. Väčšina fresiek je pôvodná, bez reštaurovania. Len pätnásta je po reštaurácii.
A k tomu všetkému sú pôvodné trámy namorené býčou krvou zmiešanou so žlčou.
            Dostatočne vydesená som sa vrátila na Dolné námestie, vyhľadala moju fotografujúcu polovičku a pozvala ho na pivo do Hospůdky v mázhauzu, ukrytú v renesančnom dome s atikovým priečelím, oblúčkovými štítmi a s listovým sgrafitom. Vo vnútri mázhauzu je valená klenba a na stene visel oznam:
„Tento renesanční dům je navržen na zapsání do seznamu UNESCO.“
Na prvom poschodí domu, nad krčmičkou, je v predsieni diamantová klenba a za ňou sieň, v ktorej sú všetky steny pokryté kolorovanými sgrafitami s výjavmi z Nového zákona – Svadba v Káni Galilejskej s nemeckými textami a erbmi.
Nedalo mi a povypytovala som sa mladých ľudí, ktorí vlastnia tento dom, ako sa môže dostať nejaká stavba do zoznamu UNESCO.
Priateľka jedného z troch bratov – majiteľov mi moju otázku zodpovedala. Prišli za nimi z mestského úradu a spýtali sa ich, či môžu ich dom navrhnúť na zápis. Keďže súhlasili, stalo sa to skutočnosťou. Pamiatkový ústav v Českých Budějoviciach podporuje historické pamiatky nielen finančne, ale dáva aj odborníkov, ktorí majiteľom radia ako zachovať čo najväčšiu autenticitu architektúry a výzdoby. Návrh na zápis do zoznamu UNESCO a samotné zaradenie medzi pamiatky UNESCO prináša so sebou nielen finančnú pomoc, ale aj povinnosť udržať pamiatku v čo najpôvodnejšom stave pre ďalšie generácie.


Sgrafitová výzdoba slavonických domov

Keď som si toto všetko pozisťovala a poprezerala, využila som Ivovo fotografické nadšenie pre Slavonice a zašla som do cukrárničky Petit Mort pod mestskou vežou a dala som si ten najlepší dovolenkový zákusok na svete – tiramisu. To slavonické môžem vrelo odporúčať. Bolo výborné.
           Blížil sa večer a my sme sa rozhodli vrátiť do Telče. Podľa plánu v Telčskom létě mali v piatok o osemnástej hodine začať lietať z jeho historického námestia balóny. A to sme boli zvedaví.
Zaparkovali sme na našom pravidelnom parkovisku pri benzínke PARAMO a vybrali sme sa do centra Telče. Po balónoch ani stopy. Až nakoniec som našla na pútači oproti radnici oznam, že lietanie sa nepriaznivé počasie odkladá. Škoda. A tak sme sa tešili.
Urobili sme povinnú obchádzku celého námestia a ja som skončila v obchodíku s drevenými výrobkami. Tieto obchodíky majú svoje čaro. Sú plné výrobkov pre malých aj pre veľkých. Aj teraz som sa nechala inšpirovať pár predmetmi, ktoré by mohli zaujať našu vnučku. Po chvíľke sa mi podarilo do obchodíku dovliecť aj Ivana a spoločne sme sa zhodli na pohyblivej figúrke nazvanej Hamplmánek. Kým sme ju odovzdali Nine, visela nám doma na dverách v obývačke a koľkokrát som išla okolo, toľkokrát som potiahla špagátik. Hamplmánek mi na oplátku zamával rukami aj nohami.
            Balónová Telč sa v ten večer nekonala a my sme zamierili do Borovnej. O deviatej sme už boli na našom dvore. Prvýkrát sa stalo, že nás nikto nevítal. Dokonca ani Pepa. A ani pätoro malých klbiek. Asi už všetky spali. Domácich tiež nebolo vidno. Len neznáma skupinka ľudí sedela pri ohnisku. Bola som šokovaná, že priamo pred našimi dverami – meter pred vchodom – stálo obrovské tmavé auto s kufrom na streche. S bratislavskou značkou. Štvorica mladých ľudí sa čudovala, prečo mi vadí ich auto pred našimi dverami. Hlavne, že kufor auta mali priamo pred vlastnými dverami a nemuseli sa namáhať pri prenášaní vecí. Po chvíli sa predsa len šofér auta zodvihol a posunul auto pred ich dvere. Nepochopiteľné. Obrovský dvor. Domáci, Ostravčania a aj my, sme nechávali autá mimo dohľad z ubytovacích priestorov. Predsa si nebudeme kaziť výhľad. Ale Bratislavčania nie. Pohodlie nado všetko.
A všadeprítomná arogancia.
To nás viedlo k ďalšiemu porovnaniu. Lom pri Horní Cerekvi, ktorý nám odporúčal Pavel na kúpanie. Bolo tam neoficiálne kúpanie, ale šoféri nechávali svoje autá v dostatočnej vzdialenosti na improvizovanom parkovisku. Nekazili si kúpanie pohľadom na svojho štvorkolesového miláčika a neznečisťovali blízky priestor okolo vody.
Pri Čiernovodskom jazere v Senci alebo pri rybníku v Komjaticiach prídu pohodlní Slováci až k jazeru. Aby nemuseli urobiť ani päť krokov navyše a aby nebodaj nemuseli preniesť potrebné veci o pár metrov ďalej. K tomu ešte prirátajme hudbu rôznych žánrov naplno pustenú z každého auta a dostaneme obraz slovenskej predstavy o oddychu pri vode.