Druhý deň dovolenky
Druhý deň
našej dovolenky nás zobudilo kikiríkanie dedinských kohútov. Našťastie nešlo
o ranostajov. Alebo sme ranostajov prespali. Rýchlo som prekontrolovala
hodinky. Bolo trištvrte na osem. Vyliezla som z postele, šla som
odomknúť kuchyňu, pričom som cestou návratu do postele rozmýšľala, či by domáca
bola veľmi šokovaná mojou vidinou – aspoň jedno dovolenkové ráno raňajky do
postele. Presne o ôsmej som začula vrznúť kuchynské dvere. Môj drahý manžel
bol hlboko zakutraný v prikrývke a určite ešte stále sníval
o všetkých tých úžasných fotografických príležitostiach, ktoré ho čakajú
v nasledujúcich dňoch. Vybrala som sa preskúmať, čo nás dobré čaká na
raňajky a zároveň uvariť kávu, ktorej vôňa mala za úlohu poštekliť Ivana
v nose a prebudiť. Nepomohlo. Pomohlo jediné. Všuchla som sa opäť do
postele a pretože múry zo sedemnásteho storočia vedia urobiť svoje
a zo mňa urobili studený cencúľ, po chvíli so zavretými očami zamrmlal:
„Čo to tu je také ľadové? Čo si stvárala?“ Človek by privítal romantickejšie
prebudenie, ale čo už. Aspoň, že sa moja drahá polovička prebrala a počas
dobrých raňajok, s výbornými krajcami čerstvého chleba, bola schopná vnímať
okolie. Cez presklené dvere sme sa bavili na päťročnom Bohušovi ostravských
susedov a na jeho zápase so živým klbkom domácich zvierat. Úteky mačiatok
pred jeho rukami do rôznych kútov dvora nám pripomenuli našu dvojročnú Kiku. Môj
otec bol u nás na návšteve a súčasťou tejto návštevy boli jeho
priatelia s čiernym kučeravým pudlíkom. Všetci dospelí už boli z neho
unavení. Ale aj na psa príde mráz a v tomto prípade to bolo
v podobe našej malej ratolesti. Tá sa tak tešila z tejto malej čiernej
guľky a stále ju naťahovala v drobných rúčkach, že sme zrazu zbadali,
že Fany vykukla spod postele, nervóznym pohľadom skontrolovala, kde sa nachádza
Kika a behom -ostošesť sa pustila na opačnú stranu miestnosti. Fany síce
uštvala nás, ale dvojročný špunt uštval ju. Presne tak, ako sme sa bavili vtedy,
sme sa bavili aj teraz. My sme sa natrápili so živými striebrami na dvore, ale
malý Bohuš nám to vynahradil. V gumáčikoch sa preháňal po zarosenej tráve
a naháňal všetko živé, čo mal na dohľad. Ale mačence pred ním statočne
utekali.
O pol desiatej, neskôr ako Ostravčania, sme vyrazili z dvora.
Z Telče sme si to nasmerovali podľa večerných Pavlových rád severozápadne
od Telče.
Za Řídelovom sa nám po pravej strane objavil stredoveký strážny hrad Roštejn.
Na prianie hradného pána ho vraj postavil sám čert, ktorý musel byť so stavbou
hotový skôr ako kohút prvýkrát zakikiríka. Na stavbu hradu si nosil kamene až od
Telče. Keď si niesol posledný, kohút zakikiríkal a čert zhodil kameň do
blízkeho rybníka, kde ho vidieť dodnes a poznať ho podľa odtlačku čertovho
kopýtka. Hrad je známy aj ďalšími strašidlami, ktoré sa vraj čas od času ujmú
vlády a sú stále aktívne. Chamtivý rytier, Biela pani alebo sedliak Gregor.
Ktovie prečo sa Roštejn stal miestom sobášov mladomanželov? Žeby posledná
príležitosť – očakávanie prekazenia osudného kroku? Prvé písomné spomienky
o tomto goticko-renesančnom hrade sú z roku 1339. Vtedy patril pánom
z Hradca a mal názov Rosenstein, podľa ruže v erbovom
znamení.
Za dedinkou Nová Ves sme začali s Ivanom pozorne sledovať cestu, pretože
podľa Pavlových večerných inštrukcií sa nám mal po ľavej strane objaviť lom, v
ktorom je výborná voda na kúpanie. Tesne pred Horní Cerekvou sme ho objavili.
Keďže bolo pred desiatou hodinou, malá plážička sa pomaly zapĺňala. Čistá,
priehľadná voda nás priam lákala, aby sme zabudli na náš itinerár, vytiahli
z auta plavky a deky a rozhodli sa leňošiť. Keby sme boli vtedy
tušili, že Vysočina sa už nasledujúci deň rozhodne zmeniť počasie, určite by sme
o tom začali aspoň veľmi silne uvažovať. Takto sme si len povedali:
„Je tu prekrásne. Určite sa tu zastavíme a okúpeme.“
A pokračovali sme do nášho prvého cieľa – mesta Pelhřimov.
Cestou do centra sme prechádzali okolo množstva preplnených parkovísk. Keď
sme už chceli rezignovať a hľadať voľné miesto niekde v bočných
uličkách, prechádzali sme ešte jedným parkoviskom. A tu našťastie, zo
zadného rohu spoza veľkého vanu, vychádzalo auto s holandskou
poznávacou značkou. Tomu sa hovorí šťastie. Pretože v tej horúčave sa mi
nechcelo príliš plahočiť rozhorúčenými asfaltovými ulicami.
Už hneď prvé informačné tabule nás upozornili, že Pelhřimov sa o svoju
históriu stará. Všetky architektonicky zaujímavé budovy boli vyznačené na veľkej
mape Historickej cesty Pelhřimovem a na každej budove bola tabuľka
s krátkym textom. Bolo celkom jednoduché ich obísť, pretože väčšina
z nich je uložená okolo štvorcového Masarykovho námestia, ktoré je
vyhlásené za mestskú pamiatkovú rezerváciu. O pelhřimovskom námestí sa
hovorí, že je jedno z najväčších námestí v Českej republike a že
od dôb renesancie a baroka sa na ňom nič podstatné nezmenilo.
To, čo som ale ja vnímala pri vstupe na námestie ako katastrofu, moja drahá
polovička dokázala, síce tiež až po prvom šoku, zužitkovať. Nemohli sme sa voľne
pokochať zo stredu námestia pohľadom na všetky domy a tak vychutnať
atmosféru tohto určite prekrásneho námestia. Konali sa tu totiž trhy a celé
námestie bolo zapratané stánkami. Ivan si síce najskôr pošomral, ale nakoniec
zistil, že plavky na figurínach pred modrobielo pásikavými šiatrami,
s farebnými renesančnými štítmi v pozadí, sú naozaj malebné
a dokonca majú svoje čaro a vtip.
Pelhřimovské námestie
Takže nič mu nebránilo vo fotografovaní. Ja som sa zamerala na hľadanie
informačnej kancelárie, pretože som mala v pláne odoslať Kike podrobnejšiu
e-mailovú správu. Na našich dovolenkách sa neustále presviedčam, že pri
prijímaní zamestnancov do infocentier si mestá dávajú mimoriadne záležať na ich
výbere. Sú ústretoví, vedia veľmi veľa o svojej robote, o meste,
o histórii, o kultúre a vedia ochotne poradiť návštevníkom
centra. Ani Pelhřimov nebol v tomto výnimkou. Keď som dievčine za pultom
povedala, čo potrebujem, usadila ma za svoj počítač a umožnila mi cez jej
poštu poslať list, v ktorom som dcére napísala, že tentoraz som
stopercentne presvedčená, že som určite nič nespackala pri aktivizácii roamingu
a že mi už celý T-mobile lezie na nervy, pretože ma už druhý raz nechal
v štichu. Ale inak, že sa nám začiatok dovolenky vydaril a zároveň som
pripísala e-mailovú adresu našich domácich v Borovnej a taktiež
e-mailovú adresu našich ďalších domácich v Úsilnom, kam sme sa mali
presťahovať na druhú polovicu dovolenky.
Pred rokmi nás na dovolenkách netrápili takéto veci. Nenosili sme so sebou
telefóny, nevedeli sme meilovať a ani sme sa nepokúšali spájať
s domácim prostredím. Sme však o pár rokov starší a aj naši
najbližší nemladnú. Kika s Peťom dostali pod telefonickú starostlivosť
Ivanovu mamu, takmer osemdesiatročnú dámu a hoci je na svoj vek až
neuveriteľne vitálna, chceme byť kvôli nej v spojení so Slovenskom.
Keď som toto všetko zariadila, pobrala som si z infocentra všetky mapky
a propagačné materiály, ktoré by sme teraz alebo v budúcnosti mohli
využiť. A po rozlúčení sa s mladou infodámou sme sa vybrali do ulíc.
Poobdivovali sme Šrejnarovský dom, pomenovaný podľa obchodníka so súknom
Kryštofa Šrejnara, ktorý si ho dal postaviť v roku 1614
v neskororenesančnom slohu. Dodnes sú na jeho priečelí zreteľné maľby,
ktoré pôvodne pokrývali celú fasádu domu. Dnes je v šrejnarovskom dome
Městské muzeum. Svojím priečelím však určite každého zaujme Fárov dom. Pôvodne
barokovú fasádu domu, v ktorom sa nachádzal hostinec „U zlatého soudku“,
dal jeho neskorší majiteľ, zubár Vojtěch Fára, v roku 1913 prestavať.
Pozval si významného pražského architekta Pavla Janáka, aby dal jeho domu
moderný kubistický vzhľad, ktorý sa zachoval dodnes. Pokračovali sme ďalej
v smere hodinkových ručičiek a zastali sme pred jedným
z najkrajších domov námestia /hovoria to aj propagačné materiály/. Pred
Purkrabským domom. Je príkladom vplyvu talianskeho renesančného staviteľstva.
V polovici 16. storočia si ho dal postaviť hajtman Jan Broum. Priečelie
domu je vyzdobené obálkovým sgrafitom. Dnes sa v ňom nachádza múzeum
strašidiel. Priznám sa, nemala som veľkú chuť ho navštíviť. A urobila som
dobre. Zodpovedne som nasledovala svojho drahého manžela a vďaka nemu sme
prišli do malebnej bočnej uličky, vedúcej k Rynáreckej bráne.
Výklady kníhkupectiev a kníhkupectvá ma vždy a všade priťahujú.
Horšie to už býva s nákupom kvalitnej literatúry. Aspoň dnes, v období
kultúrneho úpadku. Možno aj preto sa pre mňa stala v poslednom čase
najzaujímavejšou cestovateľská literatúra.
Pod Rýnareckou bránou sme obaja zastali pred najmalebnejším
a najvtipnejším kníhkupectvom, aké som mala možnosť doteraz vidieť. Pred
obchodom stál na žlto natretý bicykel. Na ráme mal upevnený obdĺžnikový kvetináč
so živými červenými muškátmi a v trojuholníkovom priestore medzi
sedadlom, pedálmi a riadidlami mal čiernu tabuľu s bielym nápisom:
„Největší Vytopilovo kníhkupectví na světě“.
Ale to ešte nebolo všetko. Vo výklade sa skvel ďalší nápis: „Místo lihu kup
si knihu“.
Aj kníhkupec musí mať zmysel pre recesiu
Nevstúpte
do takéhoto kníhkupectva. Považovala by som to za prejav absolútneho
ignorantstva. No a samozrejme sme neodolali a našim mladým sme kúpili
atlas, ktorý ich má povodiť po českých pamiatkach a zaujímavostiach. Pred
pár rokmi som dostala pod vianočnú ikebanu /nezdobíme stromček – šetríme naše
lesy/ od mladých podobný atlas a dodnes je pre nás podkladom pri výbere
poznávacej trasy.
Môj drahý manžel ma odjakživa upodozrieva, a dokonca to aj
verejne rozpráva, že darčeky pre svojich blízkych kupujem zásadne programovo.
To, čo si chcem požičať – prečítať, pozrieť, počúvať, použiť. Darmo sa bránim,
že to nie je pravda, že ja len nejako intuitívne tuším, že aj ľudí okolo mňa
zaujímajú tie isté veci, čo mňa. Asi to nie je úplne pravda, ale viem si to
aspoň zdôvodniť. Neviem prečo, ale môjmu zaťovi nemám akosi odvahu kupovať
darčeky. Možno je to tým, že Kika mi pri niektorých návrhoch rezolútne
povie:
„No toto ti Peter nosiť nebude.“ /Elegantné puzdro na mobil – aspoň podľa
mňa!/
„Peter povedal, že sa ti asi nebude páčiť, keď vám my začneme zapĺňať byt
predmetmi.“ /Taburetka na sedenie, pretože na návšteve u nich vždy
z nás niekto sedí na zemi. O tom – potom, že by sme asi tak sedeli, aj
keby sme mali taburetku./
Takže sa mi sem - tam podarí dobrý trapas a keď už nie trapas, tak si
naozaj veľmi nevychovane uzurpujem právo prvého čitateľa knihy, ktorú mu
s Ivanom darujeme. Jeden z čerstvých príkladov. Počas vianočných
sviatkov strávených u nás, navštívili našich mladých priatelia. Samozrejme,
prišli na pretras aj darčeky. Peter povedal, že dostal Da Vinciho kód, na čo
Ondrej prejavil záujem si knihu po Petrovom dočítaní požičať. Rezolútne som do
toho vstúpila sloganom: „Až po mne.“ Vychovávam sa už viac ako päťdesiat rokov
a stále to má akési medzery.
Vo Vytopilovom kníhkupectve sme si ešte kúpili noviny, ktoré som si neskôr
prečítala v príjemnom chládku Děkanskej zahrady, ktorá bola založená už
v roku 1603 a tvorí oddychovú zelenú minioázu takmer v centre
mesta. Z námestia sme k nej prešli povedľa Šrejnarovského domu, zámku
a mestského divadla.
Ale ešte predtým sme sa zastavili v strede námestia pri empírovej
fontáne z roku 1828. Uprostred fontány je na podstavci umiestnená socha
Svätého Jakuba, ktorý je patrónom pútnikov a zároveň aj mesta. Pomenovanie
Pelhřimov je údajne odvodené od mena pražského biskupa Pelegrina, ktorý sa
zastavil na svojej púti do Ríma pri miestnej studničke. Pelhřimov má vo svojom
erbe pútnika v bráne medzi dvoma vežami. Aj my sme sa v tomto meste
pútnikov dobre cítili, pretože aj my putujeme z miesta na miesto
a poznávame nové a nové mestá, stavby, ľudí, prírodu. Nie sú nám však
cudzie ani nákupné horúčky, čo sa prejavilo na pelhřimovskom trhu nákupom môjho
nového športového saka. Ivan ma nahovoril a ja som neodolala.
Po krátkom oddychu v dekanskej záhrade sme sadli do auta a naša
ďalšia cesta viedla do metropoly Vysočiny – do Jihlavy. Už vstup do tohto mesta
nám avizoval, že to nebude to pravé orechové. Jihlava ma neoslovila
a zaradila sa tak, možno nepochopiteľne, medzi mnou zatratené lokality –
podobne ako Slovenský raj. Prvý dojem zlyhal. Nedávam im šancu na reparát. Na
vstupnej benzínovej stanici sedel pri pokladni nechutný rozkysnutý chlap, ktorý
nebol schopný ani odzdraviť. Brŕ. Na hlavnej križovatke pri vstupe do centra
mesta nebola na semafore zelená šípka pre odbočovanie vľavo. Všade okolo nás
uštvané tváre vodičov, ktoré hovorili: „Stihnem prejsť? Nestihnem!“
S otázkou v očiach: „Môžem? Nemôžem?“
Centrum mesta nebolo o nič lepšie. V strede námestia stojí obrovská
nevkusná obchodná budova. Necitlivo umiestnená do historického stredu mesta.
V Jihlave sme strávili minimum času, presnejšie o 13,47 sme
zaparkovali na námestí a o 15,10 sme odchádzali. Ani len kostol
Svätého Ignáca z Loyoly nebol otvorený, aby zachránil náš dojem
z tohto mesta.
Ako náplasť na ranu sme si dali neskorý obed v Telči v Šenku pod
věží, dobré pivo a výbornú kávu. Pomotali sme sa po námestí, poobdivovali
priečelia nádherných domov a vybrali sme sa cestou návratu do nášho
prechodného bydliska v Borovnej. Privítal nás Pepa, domáci a naši
ostravskí spolunávštevníci. Navzájom sme si porozprávali zážitky. Odporúčali sme
si navzájom, čo je potrebné vidieť a čomu je dobré sa vyhnúť.
Prekontrolovali sme si mapy. Nechali si poradiť domácimi. Keď na nás beznádejne
dopadla únava, zaliezli sme do nášho minibytíku a vliezli sme do postele
v čase, kedy doma rozmýšľame, že by bolo trestuhodné už ísť spať. Tu sme si
takéto problémy vôbec nerobili.
|