Cesty - zmätky (Potulky Vysočinou a južnými Čechami)

Deviaty deň dovolenky

            Zobudil ma jemný šuchot dažďových kvapiek nad našimi hlavami na streche podkrovia a na podokenici. Po chvíli uvedomenia si, čo sa deje, som vyletela z postele a behom som sa vybrala von, k sušiaku s prádlom. Zachraňovať, čo sa ešte dá. Našťastie asi nepršalo dlho, pretože väčšina bielizne bola viac – menej suchá. Do postele som vkĺzla tak, že Ivo ani nezbadal, že som bola vonku. Do izby sa začalo čím ďalej, tým viac vkrádať denné svetlo a v pravom kúte okna sa začala dokonca objavovať modrá obloha.
Môj drahý manžel sa prebudil do vyumývaného rána, síce bez slniečka, ale aspoň bez dažďa.
Nízky tlak ovplyvnil naše tempo a až o štvrť na jedenásť sme vyrážali smerom na Rožmberk nad Vltavou.
Na mape sme si vyhliadli takú peknú cestu – na červeno namaľovanú: Velešín, Kaplice, Dolní Dvořiště, kde sme si chceli pozrieť kostol svatého Jiljí, jeden z prvých neskorogotických sieňových kostolov typických pre rožmberské južné Čechy.
Prešli sme šesť kilometrov južne pod České Budějovice a na rozdvojke ciest nás policajti odklonili doprava na Český Krumlov. Dobre. Políciu treba rešpektovať. A začali sme rozvíjať teóriu, že do Rakúska ide určite vládna delegácia a nikto im nesmie na ceste prekážať.
Po deviatich kilometroch som navrhla návrat na pôvodnú trasu po žltej spojnici. Aj Ivovi sa to videlo ako dobrý nápad. Pre istotu však zastal, založil si okuliare a prekontroloval cestu na mape. Prešli sme cez Prostřední Svinče a vyšli sme na hlavnú cestu vedúcu na Dolní Dvořište.
Netešili sme sa dlho z nášho úspešného návratu na pôvodnú trasu, pretože po dvoch kilometroch nás ďalšia policajná hliadka vrátila na Český Krumlov.
Až večer sme sa z televíznych novín dozvedeli, že pri Kapliciach sa prevrhol obrovský kamión s prívesom a zatarasil celú cestu. A po dvoch dňoch sme si prečítali v novinách správu, že havarované auto sa podarilo odstrániť a opäť uvoľniť cestu.
Bolo až neuveriteľné, že sme dokázali odolať Českému Krumlovu a sledovať cieľ našej cesty, ku ktorému sme sa blížili kopírovaním toku Vltavy. Po mojej ľavej strane každú chvíľu na mňa spoza kríkov, stromov vykúkala rieka, po ktorej sa plavili rafty, kajaky, člnky plné posádok. Na druhej strane rieky sa sem – tam objavovali skalní piadimužíci, ktorých si tam mohli postaviť len účastníci vodnej premávky. Žiadna iná cesta k nim neviedla.

            Čím sme išli južnejšie, tým sa mi niektoré mestečká zdali byť opustenejšie a neupravenejšie. Aj Rožmberk nás vítal po pravej strane poschodovým domom s popribíjanými doskami krížom cez povybíjané okná. Našťastie, stred mestečka pôsobil lepšie a výhľad na hrad nad mestom mi celkom zdvihol náladu.


Pred výstupom na rožmberský hrad

O pol dvanástej sme zaparkovali na miniatúrnom námestíčku a po pár krokoch sme sa ocitli v informačnom centre. Obecní úřad vydáva zdarma jednoduchý materiál so všeobecnými informáciami, ktoré bežný turista môže potrebovať. Kde je kemping, ubytovne, autoopravovne, otváracie hodiny na štátnom hrade Rožmberk. Jedna vec ma ale na tomto letáčiku prekvapila. Nechýbal na ňom údaj o rezervácii svadobných obradov. Z toho som usúdila, že turista príde do Rožmberka, schmatne prvú babu, ktorú uvidí a šup – ide si zarezervovať svadbu.
V tabuľke venovanej stravovacím a ubytovacím zariadeniam nechýbali informácie o počte miest pri stoloch, počte hotových jedál a najmä názvy druhov pív, ktoré má zariadenie v ponuke. V poznámkach nechýbali bližšie identifikácie typu: vodácka hospůdka, první vodácka zastávka v Rožmberku, vyhlídka na hrad, na samotě, vedle kaple sv. Anny, rybářske speciality.
V tabuľke Prodejny v Rožmberku nad Vltavou som objavila informácie o sortimente predávaného tovaru a v poznámkach aj takú dôležitú informáciu – vyvolávaní filmů, lepení na lodě, kola.
Na obyčajnej kancelárskej A štvorke koľko dôležitých a praktických informácií. Na úvodnej strane končí krátky text nasledovne:
„Kromě prohlídek historických památek nabízí Rožmberk ideální podmínky pro vodní sporty, rybářství, myslivost a pěší i cyklistickou turistiku.“
My sme sa vybrali cez most ponad Vltavu, postavený v rokoch 1931 – 1932, smerom na hrad. Viedla k nemu úzka, strmá cestička pomedzi záhrady a domy Rožmberčanov. V zime to nemajú asi ľahké. Na hrade sme zistili, že sa do vnútorných priestorov nedostaneme. Nezistili sme prečo, ale bolo to tak. Ale z hradieb bol prekrásny výhľad na Vltavu a ten nám to vynahradil.


Rožmberský meander Vltavy

Celkovo vo mne hrad zanechal pocit, že sa sem nemusím vrátiť. Niečo tomuto miestu chýbalo. Oveľa zaujímavejšie bolo posedieť si pod hradom na brehu Vltavy, pri malom splave a sledovať, ako sa posádky dokážu vysporiadať s vodou. Domy, stojace okolo rieky boli ale smutné a neveselí boli aj ľudia, ktorí sedeli pred nimi alebo vychádzali z nich. Staršia žena, ktorá si vyniesla na priedomie misku polievky s čínskymi rezancami, chlapča, ktoré išlo vyprať do rieky spodné nohavičky asi svojho mladšieho súrodenca.
Privítala som, keď Ivo zavelil odchod z Rožmberka. Naša ďalšia cesta pokračovala proti smeru Vltavy, až sme sa dostali na križovatku ciest, vedúcimi k rakúskym hraniciam. A práve tu, skoro v deväťdesiatstupňovom uhle, sa nám otvorila prekrásna scenéria. Na druhom brehu Vltavy ležal tábor, kde si vodáci dopriali oddych pri splavovaní rieky. Niektorí sedeli v hospůdke, ku ktorej sa nemohol dostať žiaden suchozemec, iní hrali volejbal na neďalekom ihrisku a niektorí na brehu čakali, kedy sa objavia aj ostatní členovia organizovaného splavovania. Dali sa spoznať podľa rovnakých tričiek alebo podľa rovnakých nápisov na loďkách alebo podľa iných poznávacích znamení. Na našej strane bolo malé parkovisko s tromi – štyrmi autami. Zaradili sme sa medzi ne a začali sme pozorovať dianie na jednom i druhom brehu a popritom sme sledovali, čo sa deje na pokojne plynúcej vode. Neďaleko nás sedela dvojica mladých žien, ktoré zrazu zbystrili svoju pozornosť, až nakoniec začali volať na tri približujúce sa lode. Ako prvé prišlo plavidlo s dospelým mužom a dvomi približne desaťročnými dievčatami. Ďalší čln doviezol manželov s dvomi deťmi. A nakoniec prišiel raft, v ktorom boli starí rodičia, len o niečo starší ako my, trojročná vnučka, jej otec a osemročný vnuk. Posádka prvého člna sa vybrala na druhú stranu do bufetu kúpiť nejaké nápoje a dve suchozemské ženy začali vyberať plynový ohrievač, hrniec, vodu a za pomoci ostatných dospelých o chvíľu varili chutnú polievku z čerstvých hríbov. Zistili sme, že dve žieňatá, ktoré celú plaviacu skupinu čakali na brehu, zabezpečujú servis na dvoch veľkých autách. A to bol ten moment, ktorý rozhodol o našej možnej budúcej dovolenke. Našim mladým som poslala esemesku:
„O dva roky vás pozývame na splavovanie Vltavy.“
Na čo dcéra ihneď odpovedala:
„Berieme vás za slovo.“
Už vlani sme dokázali s Ivom hodiny a hodiny stráviť sledovaním vodákov v Českom Krumlove a pohrávať sa s myšlienkou skúsiť to.
V aute sme už rozoberali možnosti, ako si takú dovolenku zabezpečiť. Až sme prišli do Vyššího Brodu. Ani nevieme ako, ale dostali sme sa na parkovisko, ktoré bolo pri Půjčovne lodí Inge. Z letáčiku sme sa dozvedeli:
„Zveme Vás k jednodenním výletům na kánoích a člunech po řece Vltavě. Plavba na člunech je vhodná i pro rodiny s dětmi. V našich loděnicích si vyberete trasu a obdržíte lodě s vybavením a instrukcemi. Po ukončení plavby Vás přivezeme zpět.“
No uznajte. Je to perfektne pripravené. Už to len zrealizovať.
Podľa mapiek a plánikov sa nám začal najviac pozdávať úsek od Rožmberku po Český Krumlov. Dvadsaťtri kilometrový splav by mal trvať približne päť hodín. Keby sme chceli ísť povedľa miesta, ktoré sme pred chvíľou na križovatke obdivovali, museli by sme vychádzať z Vyššího Brodu, čím by sa cesta predĺžila na tridsaťštyri kilometrov, čo by mohlo trvať sedem hodín. No čo, máme o čom dva roky premýšľať.
Pri získavaní týchto informácií sme vyhladli, tak sme pre zmenu začali hľadať možnosť, kde sa najeme. A to nebolo také jednoduché. Vyšší Brod je príliš blízko hraníc a reštaurácie boli plné nemecky hovoriacich turistov, čomu zodpovedali aj ceny. K tomu všetkému začalo pršať. Rozhodli sme sa, že budeme pokračovať v ceste. Chvíľu som sa nevedela zmieriť s tým, že sme nenašli parkovisko, z ktorého by sme mali najbližšie k cisterciánskemu  kláštoru. Je dominantou mesta nad Vltavou a jeho súčasťou je vzácna baroková knižnica. A knižnice sú mojou slabosťou. Určite patria k mojim siedmim divom sveta.

            Momentálne ma doslova fascinuje nová zaujímavá expozícia v bratislavskom Pálfyho paláci. Matej Krén ju nainštaloval na prvom poschodí. Na začiatku som o nej len čítala v novinách. Potom sme si ju išli s Ivom pozrieť. Pred vstupom do expozície nás upozornil plagát, že tam nemajú vstupovať ľudia, ktorí majú závraty. Ivan šiel prvý, ja, v úctivej vzdialenosti, za ním. To, čo sa objavilo pred mojimi očami, ma v prvom momente zneistilo. Vedela som, že to čo vidím, nemôže byť pravda. Ale predsa len som si kľakla a nahmatala som si priestor okolo stredovej rampy, ktorá rozdeľovala nekonečnú knižnicu na pravej a ľavej strane. Knižnicu, ktorá bola neskutočne vysoká i hlboká a neskutočne dlhá. Rozum hovoril:
„To všetko je ilúzia.“ 
Ale zaujímavá ilúzia. S niečím takým som sa ešte nestretla. Keď som sa konečne dostala na druhú stranu rampy, tak som v malej chodbičke našla výstrižok novín, v ktorom som sa dočítala, že expozícia obsahuje približne dvanásťtisíc kníh a je uložená v sále o výške dva a pol metra, dĺžke necelých päť metrov a šírke tri a pol metra.
Po mesiaci sme sa zastavili s Ivom opäť v Pálfyho paláci. Počas Mesiaca fotografie. Samozrejme, že sme nemohli vynechať ani „knižnicu“. Pridali sa k nám sprievodkyne, ktoré už medzitým zistili ako tento úkaz vplýva na návštevníkov. Keď sa dozvedeli, že sme tu už druhýkrát, rozhovorili sa. Jedna z návštevníčok, psychologička, vraj tvrdí, že tento priestor je nabitý pozitívnou energiou. Neviem, či je to pravda. A či to platí na každého. Ale ja viem, že ja tam stojím uprostred množstva kníh s bázňou v duši a chcem mať možnosť ovplyvniť svoj život natoľko, aby som mohla v obrovskej knižnici tráviť toľko času, koľko by som chcela.

            Brodskú knižnicu som nevidela. Ivo nemal deň. Začínalo sa ochladzovať a teplotné zmeny tohoročnej dovolenky mali na nás niekedy negatívny vplyv.
Z Vyššího Brodu sme pokračovali k vodnej nádrži Lipno II. Na parkovisku sme odstavili auto a po hrádzi sme prešli na druhú stranu. Po našej pravej ruke sa nám objavila hlboká priepasť, na dne ktorej boli tenisové kurty. Trénerka práve učila mladého muža, ako sa má na kurte postaviť s raketou v ruke a urobiť výpad vpred. Keby sa zrazu hrádza prepadla, celé údolie aj s kurtami by bolo zaplavené. Na takom nebezpečnom mieste by som určite netrénovala. A ešte aj v takej zime.
Lipenská vodná nádrž je najväčším umelým jazerom v Čechách. Jeho dĺžka je štyridsaťosem kilometrov, šírka šestnásť kilometrov a hĺbka asi dvadsať metrov. Bola postavená v rokoch 1950 až 1959 a dodnes patrí k významným technickým stavbám. Keď sme si prečítali všetko o podloží, o turbínach, ktoré vyrábajú elektrickú energiu a tým sme uspokojili aj naše technické nielen umelecké potreby počas našich potuliek, vrátili sme sa k autu a popri vodnej nádrži Lipno I sme cez Frymburk, Horní Planú smerovali na Volary. Tu už tak pršalo, že sme odmietali čo i len nos vystrčiť z auta. Takže informácie o unikátnych „roubených domech alpského typu“, ktoré na území českej republiky nikde inde nenájdeme, nás nechali ľahostajnými a už sme len sledovali návestia, ktoré by nás nasmerovali na Prachatice, z ktorých sme sa chceli dostať do Úsilného, zaľahnúť do postele a oddýchnuť si.

            Do Prachatíc viedla úzka cesta hore kopcom, dolu kopcom. Stále v nepríjemnom daždi rôznej intenzity. Ale keď sme prišli do Libínskeho sedla, zrazu sa mraky zdvihli, miestami vykukla modrá obloha a dokonca aj slniečko začalo cez oblaky vystrkovať zopár prštekov. Neodolali sme tejto zmene počasia a aj hlad urobil svoje. Ideme do Prachatíc, pozrieme si námestie a najeme sa. Bolo päť minút pred osemnástou hodinou, keď sme si vybrali lístok z parkovacích hodín. O chvíľu sme už boli pred radnicou, do ktorej schovával pán informačnú tabuľu. Prihovoril sa nám a to nemal robiť. Keď som zistila, že pán Zdeněk Přibyl je vedúcim infocentra a teda odborníkom na informácie, ktoré ma zaujímajú, začala som vyzvedať. Už vlani ma zaujala fasáda starej radnice vytvorená technikou chioroscuro s biblickými námetmi. Dozvedela som sa, že niektoré výjavy znázorňujú, že smrť je spravodlivá – berie bohatých aj chudákov. Smrť, stojaca v pozadí obrazu, má v ruke presýpacie hodiny a pozorne sleduje korupčníkov a kšeftárov. A aj sudcu, ktorý berie od bohatého peniaze. Na rímse budovy je vyobrazených osem cností: Caritas - žena vzťahujúca ruky k dvom deťom ponáhľajúcim sa k nej, Justitia – žena s mečom a váhami, Fides – s krížom a kalichom, Temperantia – žena, ktorá nalieva do misky vodu, z ktorej pije pes. Všetky obrazy a príbehy majú mravoučný charakter podľa Erazma Roterdamského a nápisy sú v latinčine a starej češtine.
Vedľajšia Nová radnica bola postavená v roku 1903. Vlani sme ju videli zahalenú od hlavy po päty pod množstvom sieťovín, pretože reštaurovali jej fasádu. Po viac ako sto rokoch sa dostala do pôvodnej podoby aj s obrazmi Zlatej stezky, ktorá viedla z Pasova cez Volary, Prachatice, Netolice až do Prahy. Hlavným artiklom tejto cesty bola soľ. V 13. storočí patrila v Čechách k nedostatkovým tovarom.
Tým sa ale skončili všetky informácie, ktoré sa mi podarilo od pána Přibyla získať. Nejakým nedopatrením sa medzi mužmi zvrtla téma na fotografovanie. A z pána Přibyla sa vykľul aktívny člen prachatického fotoklubu. Môj drahý manžel je členom nitrianskeho. Takže od tej chvíle som sa mohla venovať historickým pamiatkam námestia len samoštúdiom. Ešte šťastie, že sa práve schádzal domáci fotoklub na svoje pracovné stretnutie. Vďaka tomu muži ukončili debatu a my sme sa mohli ísť najesť. Cestou k autu sme sa ešte zastavili v bočnej uličke pri kostole Svätého Jakuba, v ktorej sme našli na stene sgrafito s témou Poslednej večere.
Potom nám už nič nebránilo v ceste do Úsilného. Z okna sme na záhrade uvideli nových susedov z predného domca. Mladých manželov s dvoma deťmi. Tým ale náš výskum osadenstva skončil, pretože ja som vliezla do postele, prinútila sa akurát prečítať plán na nasledujúci deň a ani neviem, ako som zaspala.
O polnoci, v hodine duchov, som sa prebudila na zimu, zimúcu. Podľa dychu som zistila, že ani moja drahá polovička nespí.
„Ivko, aj tebe je taká zima?“
„Je. Asi by sme sa mali teplejšie obliecť.“
Prudké ochladenie a daždivé počasie urobili svoje. Keď som si tu spomenula, že v druhej izbe nášho apartmánu som na posteliach videla podstatne hrubšie prikrývky, ako boli tie, ktorými sme boli zakrytí. Vzala som môj paplón a potichu som vyšla z izby, ignorujúc Ivovu otázku:
„Čo stváraš?“
Pretože ako ho poznám, určite by mi bol moju polnočnú aktivitu zatrhol.
O chvíľu som sa vrátila s prezlečeným tepluškým paplónikom, ktorým som zamenila Ivovu tenučkú letnú prikrývku. Vo vedľajšej izbe som potme zopakovala aj ďalší prezliekací manéver. Keď som sa vrátila do spálne, tak ma už privítal spokojný hlas:
„Nebol to zlý nápad.“
A o chvíľu sme obaja spali. Čím sa zas potvrdila moja teória: „Všetko sa dá riešiť.“