Cesty - zmätky (Potulky Vysočinou a južnými Čechami)

Tretí deň dovolenky

            Ďalšie ráno nás nezobudilo slniečko, ale to, že sme výborne vyspatí. Rýchlo som šla otvoriť kuchynské dvere, aby som umožnila našej domácej priniesť nám opäť výborné raňajky. Sliepky nebehali zbytočne okolo severnej strany staveniska. Niesli aj výborné vajíčka, o čom sme sa mohli pri raňajkách presvedčiť. Výborná káva nás definitívne postavila na nohy a pripravila vyraziť na cesty. Po krátkom zápase s mačencami sa nám úspešne podarilo opustiť dvor, o ktorom sme sa od mladého Pavla dozvedeli, že bol postavený vo franskom štýle. Štvorcové nádvorie obkolesovali mohutné stavby rozdelené na ubytovaciu a hospodársku časť a v strede dvoch, oproti sebe stojacich stavieb, boli veľké vstupné brány.

            Naším cieľom bol v tento deň predovšetkým Třebíč. Už vlani, cestou z dovolenky po Južných Čechách, sme si hovorili, že sa musíme v tomto meste raz zastaviť. V meste, v ktorom sú dve pamiatky UNESCO.
Cesta do Třebíča bola veľmi dramatická. Cítili sme sa skoro ako na Slovensku. Nebezpečne.
Niekde pred dedinkou Stará Říše sa oproti nám rútil autobus stredom cesty. Ivo mu bliká, spomaľuje, ale obaja sa nebezpečne blížime na most, ktorý sa k tomu všetkému ešte aj mierne zatáča. Musíme na okraji cesty úplne zastaviť, pretože autobus stihol na svoju stranu cesty dať akurát len nos autobusu. Jeho zadná časť nás len tak-tak minula. Pritom ani o sekundu nespomalil. Psychopat. Ešte dobrú chvíľu sme sa z tohto zážitku nespamätali, pretože keď som po nejakej dobe povedala vodičovi nášho auta: „Pozri, aký pekný rybník. A tie stromy okolo.“, tak som dostala odpoveď: „Nemôžem sa pozerať, jazdia tu ako blázni.“
O chvíľu sa nám aj počasie pokazilo. Začalo pršať. Čo pršať. Liať. Tak, že nám stierače ledva stíhali vodu odvádzať z okna. A k tomu všetkému nás čakala ešte obchádzka. Našťastie nás však stále viedla do prvého cieľa našej cesty.

            Pri vstupe do Třebíča nás privítalo menej upršané počasie a po pravej strane cesty veterný mlyn, ktorý tu stojí od roku 1836. Má tvar veľkej homole bieleho cukru a jeho kužeľ je zakončený špicatou strechou pokrytou šindľom. Veža mlyna má v strednej časti osemmetrový priemer. Mlyn slúžil až do polovice 19. storočia na mletie dubovej kôry na výrobu triesla dôležitého na vyčiňovanie koží. Koželužníctvo bolo jedným z najrozšírenejších třebíčskych remesiel.
Do centra mesta sme sa dostali bez problémov. Dokonca sme dokázali ihneď aj zaparkovať. Horšie to bolo s parkovacími hodinami. Nedokázali sme sa s týmto výdobytkom techniky dohovoriť. Ukľudnilo nás len jedno, že aj pred nami parkovania chtivý pár mal problémy s komunikáciou s týmto čudom. Nakoniec sme predsa len dospeli k nejakému riešeniu. Síce na dvakrát, ale predsa. Prvýkrát sa nám podarilo zaplatiť do 12,34 a druhýkrát do 14,46. Síce sme medzitým museli dobehnúť k autu, ale aspoň sme to mohli využiť na odloženie nepotrebných vecí. Automaty sú úžasná vec. Nútia vás k vysokej mozgovej činnosti a kreativite, najmä, ak sú niektoré údaje nezrozumiteľné, nečitateľné, prípadne poškodené.
Ako prvé sme sa rozhodli v Třebíči navštíviť Židovské mesto. Z parkoviska sme prešli cez most ponad rieku Jihlavu na druhý breh. Malebné zákutia nás stále viac a viac vťahovali do tejto pamiatky UNESCO. Zachovalo sa v nej 123 domov, ktoré patria medzi svetové unikáty. Úzke uličky, priechody medzi domami, verandy a balkóny dokresľujú originálny kolorit tohto miesta. V Zadnej synagóge bývajú pravidelne inštalované výstavy. A aj teraz sme mali mimoriadne šťastie. Práve tu bola výstava fotografií zo všetkých kútov sveta a sprístupňovala pohľad na miesta, ktoré sú pre tú, ktorú krajinu typické a najzaujímavejšie. Zadná synagóga je tou „mladšou“ z dvoch třebíčskych synagóg. Bola postavená v barokovom slohu na konci 17. storočia a nástenné maľby pochádzajú z rokov 1706 až  1707. Juhovýchodné nárožie drží mohutný oporný pilier, ktorý má zabrániť posunu celej stavby po skalnatom svahu Hrádku, pod ktorým stojí takmer celé židovské mestečko. Po prezretí výstavy sme zo synagógy začali stúpať úzkymi strmými uličkami do kopca, pretože sme sa rozhodli navštíviť židovský cintorín. Už v Prahe ma v osemdesiatich rokoch fascinoval židovský cintorín. Pôsobil na mňa oveľa majestátnejšie, dôstojnejšie a duchovnejšie ako bežné cintoríny s množstvom mramoru, obrovských naleštených kamenných dosiek a záplavami živých aj umelých kvetov.
Po chvíľke blúdenia sme sa zmorení predsa len dopracovali k uličke, kde sa skvela šípka – Židovský hřbitov.


Třebíčske pamätníky

Jeho poloha zodpovedá požiadavkám doby, kedy vznikol. Na kopci za mestom, tak aby nebol na očiach vrchnosti a mešťanostom. Třebíčsky cintorín patrí svojou rozlohou k najväčším židovským cintorínom v Českej republike. Na ploche takmer dvanásťtisíc metrov štvorcových sa nachádza približne jedenásťtisíc hrobov a skoro tritisíc kamenných náhrobkov. Najstarší z nich pochádza z roku 1641. Cintorín sa po hebrejsky nazýva bejt olam – dom večnosti alebo aj bejt kvarot – dom hrobov. Keď vstúpite do tohto cintorína a postupujete stále hlbšie a hlbšie, od najmladších náhrobných kameňov po najstaršie v schodovitom teréne, naozaj si začnete uvedomovať tých štyristo rokov. Drobné kamienky poukladané na náhrobkoch svedčili o tom, pri ktorom hrobe sa niekto zastavil a vzdal úctu pochovaným. Po týchto miestach zvykneme s Ivom chodiť samostatne, každého z nás zaujme niečo iné. Tmolíme sa po cestičkách, sem – tam prekontrolujeme pohľadom toho druhého a mlčíme. Náhrobné kamene, ktoré patria v tomto cintoríne k najmladším, nesú v sebe hlbokú tragédiu. Keď si prečítate nápis, ktorý je vyjadrením silného citu matky, ktorá musela dať urobiť náhrobný kameň po umučení svojej dcéry v koncentračnom tábore, nemôžete zostať ľahostajným. Pred vojnou žilo v Třebíči takmer 300 Židov. V roku 1942 boli dvoma transportmi odvlečení do Terezína. Po vojne sa z nich vrátilo len desať. Dvaja muži, sedem žien a jeden jedenásťročný chlapec. Sedela som na lavičke a rozmýšľala som o tom, prečo sú ľudia nepoučiteľní. Prečo v záujme rasy, náboženstva, získania moci a peňazí nedokážeme byť ani v 21. storočí tolerantní a sme schopní vraždiť a zabíjať, pričom vždy máme naporúdzi zdôvodnenie - pre zachovanie akých ideálov to konáme. Stále vytvárame nadľudí a podľudí v mäkšej alebo tvrdšej forme.
Z tohto premýšľania ma prebral zosilnievajúci vetrík, ktorý prinášal predzvesť dažďa. Rýchlo sme sa začali s Ivom zberať preč, ale vyšli sme len pár metrov na ulicu pred cintorín a už sme museli utekať späť. Silný lejak nás zahnal k múrom obradnej siene, ktorá bola postavená v roku 1903 a okolo ktorej bolo teraz našťastie lešenie, pod ktoré sme sa mohli aspoň trošku ukryť. Kvočali sme vedľa seba, pred sebou sme držali dáždnik, aby nás od ulice chránil voči bočnej spŕške dažďa. Práve k nám prichádzali dva veľké karavany s francúzskou poznávacou značkou. V obidvoch sedeli manželské páry, na ktorých bolo zreteľne vidno, že nám nezávidia. Našťastie sme boli dobre oblečení a obutí. Po vlaňajšom veľkonočnom Toskánsku sa už nedáme ničím zaskočiť. Treba veriť len sebe a veciam, ktoré máme so sebou. Počasiu sa veriť nedá. Základné pravidlo na našich dovolenkách. Aj preto blahorečíme nášmu kombíku. Pri ňom sme sa naučili používať vetu: „Auto odnesie, berme.“ Niekedy má síce môj drahý manžel komentár typu: „Nemusíš vziať celú skriňu“ – ale už si zvykol, pretože málokedy nám niečo chýba. Väčšinou to bývajú také nepodstatné veci. Napríklad vývrtka na otváranie fliaš. Vysvetlite to ale chlapovi.
Zistila som, že sa neoplatí vtipkovať na účet mužov. Nedávno som sa musela rozosmiať, keď som si od kolegyne prečítala vtip:
„Vieš, aký je rozdiel medzi mužom a počítačom? Počítaču stačí zadať príkaz len jedenkrát.“
Pri sobotňajších raňajkách som ho hovorila manželovi, pričom som sa ho snažila zmierniť ďalším:
„Aký je rozdiel medzi manželkou a hmlou? Žiadny. Keď sa ráno zdvihne a zmizne, vyzerá to na celkom príjemný deň.“
Nepomohlo to. Moja drahá polovička mi nezostala nič dlžná a položila mi nasledovnú otázku:
„Aký je rozdiel medzi manželkou a milenkou?“ Odpoveď bola neskutočne drastická. „Tridsať kilogramov.“
Ešte dobrú polhodinu som zisťovala, či sa tento vtip náhodou nezakladá na pravde a čo by robil so štyridsať kilogramovou skladačkou kostí a presviedčala som ho o výhodách mojich ...siatich kilogramoch.

            Aj v Třebíči sme si krátili chvíľu čakania na koniec dažďa rozprávaním. V tomto prípade nie vtipov, ale plánovaním programu pre ďalšie dni, ktorý sme museli prispôsobovať vrtochom počasia.
Každý dážď väčšinou končí a ani tomuto to príliš dlho netrvalo. Rozhodol sa prepustiť nás z nášho úkrytu a dovolil nám prejsť k ďalšej UNESCO pamiatke. K Bazilike Svätého Prokopa, ktorý bol pôvodne zasvätený Panne Márii.
Materiály nás už dopredu pripravili na tento klenot európskeho staviteľstva. Ale naša sprievodkyňa nám ochotne poskytla oveľa viac informácií ako všetky materiály spolu. Románsko – gotická bazilika bola vybudovaná v rokoch 1240 až 1260. Najcennejšou časťou baziliky je vstupný románsky portál – Porta Paradisi – brána rajská z polovice 13. storočia. Ide o vynikajúcu kamenársku prácu zo žulosyenitu a pieskovca. Námetom vzácneho portálu je chválospev tvorstva na svojho stvoriteľa z knihy Daniel zo Starého zákona. V jednotlivých pásoch je vidieť rastliny, hory a priepasti, živočíchy, vody a nakoniec ľudí všetkých národov. Pozornosť upútajú aj postavy dvoch opátov – strážcov svätyne. Samotná Porta Paradisi bola znovuobjavená až v roku 1862. Necitlivou prestavbou bola porta takmer šesť storočí ukrytá pred zrakmi ľudí a až vtedajší kaplán sa prebúral k tomuto priestoru a opäť našiel vstupný severný portál.
Samotný chrám má dĺžku sedemdesiat metrov, šírku dvadsať a výška klenby je dvadsaťsedem metrov. V zachovanej Opatskej kapli je pôvodná fresková výzdoba z polovice 13. storočia, ktorá patrí medzi najstaršie a najhodnotnejšie freskové výzdoby v Čechách. Na Morave sú staršie fresky len v rotunde Svätej Kataríny v Znojme.
Bazilika Svätého Prokopa zvádza k častému používaniu predpony naj. Oprávnene.
Najkrajšou a najpôvodnejšou časťou chrámu je románska krypta z roku 1220 s rebrovou klenbou. Je vyzdobená štyridsiatimi pôvodnými stĺpmi a polostĺpmi. Klenba krypty je riešená pomocou výdrevy zo smrekového dreva, ktoré bolo 120 až 150 rokov staré a impregnované vápenným mliekom.  A ako to robili? V zemi bola vykopaná obrovská jama, do ktorej naukladali drevo a máčali  vo vápennom mlieku tak dlho, kým mlieko nepreniklo do všetkých pórov dreva. Po vyschnutí drevo takmer skamenelo a vhodne dopĺňalo klenbové kamenné drevá. Dnes sa zdá byť až nepochopiteľné, že bazilika v minulosti slúžila aj svetským účelom, ktoré mali veľmi ďaleko od jej pôvodného významu. Bola koniarňou, obilnou sýpkou a skladom piva. Po rekonštrukcii v rokoch 1725 až 1731 bola opäť využívaná na sakrálne účely a bola zasvätená Svätému Prokopovi.
Po záverečnom pohľade na baziliku z kláštornej záhrady sme sa rozlúčili so sprievodkyňou, Ivan si ostal ešte fotografovať exteriér a ja som si išla doplniť niektoré informácie do infocentra na nádvorí priľahlého zámku a opečiatkovala som si bazilikovou pečiatkou záložku do knihy.

            Opäť začali dažďu trčať nohy a preto sme ďalšiu třebíčsku zaujímavosť – kostol Svätého Martina, jednoducho vynechali. Smerom na sever sa nám obloha zdala belasejšia, mraky vyššie a preto sme sa rozhodli naše autíčko nasmerovať do Velkého Meziříčí. Po Jihlave je asi druhým mestom na našich potulkách po Vysočine, ktoré ma rozhodne nenadchlo. Mohlo to spôsobiť aj počasie, pretože sa opäť výdatne rozpršalo. Možno kultúrne pamiatky, ktorých priečelia boli necitlivo dekorované názvami obchodov a reštaurácií. Možno skupina mládencov pri fontáne v strede mesta, ktorá sa správala ako skupina výrastkov pod našim činžiakom. Hlučne a vulgárne. V dažďových kvapkách sme sa rýchlo presunuli z auta do kostola Svätého Mikuláša, ktorý je dominantou centra mesta. Zaujala nás najmä hranolová veža, vysoká šesťdesiatštyri metrov. Nad ochodzou vo výške štyridsať metrov sú umiestnené najväčšie svietiace hodiny v Českej republike. Keďže bol kostol zatvorený, pripadala som si ako na Slovensku. Nemali sme si možnosť prezrieť interiér, ale na nástenke som si prečítala, ako modlitby veriacich v kostole zachránili mesto pred veľkou haváriou.
Ponad Velké Meziříčí sa klenie diaľničný most Vysočina vo výške sedemdesiatpäť metrov od roku 1978. Je to najväčšia stavba na diaľnici z Prahy do Bratislavy. Je položená na troch betónových pilieroch a most je dlhý 426 metrov. A na tomto moste havarovalo auto s jedovatým nákladom. Hrozilo, že auto z veľkej výšky spadne na mesto, čo bude mať hrozné následky. Všetci veriaci sa sústredili v kostole Svätého Mikuláša a svojimi modlitbami odvrátili nebezpečenstvo. Toľko hovorí text na nástenke.
Keď sme vychádzali z Velkého Meziříčí smerom na Jihlavu, išli sme aj popod tento most. Nie je naň príjemný pohľad. Keby som pod ním bývala, určite by som mala fóbiu z toho, čo na mňa, z takmer osemdesiatmetrovej výšky, spadne. Najmä pri tom množstve áut, ktoré po diaľnici denne prechádzajú. A pri tom množstve havárií, ktoré sa denne stávajú.
Tesne pred Jihlavou sme sa spustili na juh a cez malebnú vysočanskú krajinu, ktorej sa aspoň na chvíľu podarilo odohnať dážď a dokonca začalo vykúkať večerné slniečko, sme smerovali do Borovnej. Tretí deň našej dovolenky sa chýlil ku koncu.