Tretí deň dovolenky
Ďalšie ráno nás nezobudilo slniečko, ale to, že sme výborne vyspatí. Rýchlo
som šla otvoriť kuchynské dvere, aby som umožnila našej domácej priniesť nám
opäť výborné raňajky. Sliepky nebehali zbytočne okolo severnej strany
staveniska. Niesli aj výborné vajíčka, o čom sme sa mohli pri raňajkách
presvedčiť. Výborná káva nás definitívne postavila na nohy a pripravila
vyraziť na cesty. Po krátkom zápase s mačencami sa nám úspešne podarilo
opustiť dvor, o ktorom sme sa od mladého Pavla dozvedeli, že bol postavený
vo franskom štýle. Štvorcové nádvorie obkolesovali mohutné stavby rozdelené na
ubytovaciu a hospodársku časť a v strede dvoch, oproti sebe
stojacich stavieb, boli veľké vstupné brány.
Naším cieľom bol v tento deň predovšetkým Třebíč. Už vlani, cestou
z dovolenky po Južných Čechách, sme si hovorili, že sa musíme v tomto
meste raz zastaviť. V meste, v ktorom sú dve pamiatky UNESCO. Cesta do Třebíča bola veľmi dramatická. Cítili sme sa skoro ako na Slovensku.
Nebezpečne.
Niekde pred dedinkou Stará Říše sa oproti nám rútil autobus stredom cesty.
Ivo mu bliká, spomaľuje, ale obaja sa nebezpečne blížime na most, ktorý sa
k tomu všetkému ešte aj mierne zatáča. Musíme na okraji cesty úplne
zastaviť, pretože autobus stihol na svoju stranu cesty dať akurát len nos
autobusu. Jeho zadná časť nás len tak-tak minula. Pritom ani o sekundu
nespomalil. Psychopat. Ešte dobrú chvíľu sme sa z tohto zážitku
nespamätali, pretože keď som po nejakej dobe povedala vodičovi nášho auta:
„Pozri, aký pekný rybník. A tie stromy okolo.“, tak som dostala odpoveď:
„Nemôžem sa pozerať, jazdia tu ako blázni.“
O chvíľu sa nám aj počasie pokazilo. Začalo pršať. Čo pršať. Liať. Tak,
že nám stierače ledva stíhali vodu odvádzať z okna. A k tomu
všetkému nás čakala ešte obchádzka. Našťastie nás však stále viedla do prvého
cieľa našej cesty.
Pri vstupe do Třebíča nás privítalo menej upršané počasie a po pravej strane
cesty veterný mlyn, ktorý tu stojí od roku 1836. Má tvar veľkej homole bieleho
cukru a jeho kužeľ je zakončený špicatou strechou pokrytou šindľom. Veža
mlyna má v strednej časti osemmetrový priemer. Mlyn slúžil až do polovice
19. storočia na mletie dubovej kôry na výrobu triesla dôležitého na vyčiňovanie
koží. Koželužníctvo bolo jedným z najrozšírenejších třebíčskych remesiel.
Do centra mesta sme sa dostali bez problémov. Dokonca sme dokázali ihneď aj
zaparkovať. Horšie to bolo s parkovacími hodinami. Nedokázali sme sa
s týmto výdobytkom techniky dohovoriť. Ukľudnilo nás len jedno, že aj pred
nami parkovania chtivý pár mal problémy s komunikáciou s týmto čudom.
Nakoniec sme predsa len dospeli k nejakému riešeniu. Síce na dvakrát, ale
predsa. Prvýkrát sa nám podarilo zaplatiť do 12,34 a druhýkrát do 14,46.
Síce sme medzitým museli dobehnúť k autu, ale aspoň sme to mohli využiť na
odloženie nepotrebných vecí. Automaty sú úžasná vec. Nútia vás k vysokej
mozgovej činnosti a kreativite, najmä, ak sú niektoré údaje nezrozumiteľné,
nečitateľné, prípadne poškodené.
Ako prvé sme sa rozhodli v Třebíči navštíviť Židovské mesto.
Z parkoviska sme prešli cez most ponad rieku Jihlavu na druhý breh. Malebné
zákutia nás stále viac a viac vťahovali do tejto pamiatky UNESCO. Zachovalo
sa v nej 123 domov, ktoré patria medzi svetové unikáty. Úzke uličky,
priechody medzi domami, verandy a balkóny dokresľujú originálny kolorit
tohto miesta. V Zadnej synagóge bývajú pravidelne inštalované výstavy. A aj
teraz sme mali mimoriadne šťastie. Práve tu bola výstava fotografií zo všetkých
kútov sveta a sprístupňovala pohľad na miesta, ktoré sú pre tú, ktorú
krajinu typické a najzaujímavejšie. Zadná synagóga je tou „mladšou“
z dvoch třebíčskych synagóg. Bola postavená v barokovom slohu na konci
17. storočia a nástenné maľby pochádzajú z rokov 1706 až 1707.
Juhovýchodné nárožie drží mohutný oporný pilier, ktorý má zabrániť posunu celej
stavby po skalnatom svahu Hrádku, pod ktorým stojí takmer celé židovské
mestečko. Po prezretí výstavy sme zo synagógy začali stúpať úzkymi strmými
uličkami do kopca, pretože sme sa rozhodli navštíviť židovský cintorín. Už
v Prahe ma v osemdesiatich rokoch fascinoval židovský cintorín.
Pôsobil na mňa oveľa majestátnejšie, dôstojnejšie a duchovnejšie ako
bežné cintoríny s množstvom mramoru, obrovských naleštených kamenných
dosiek a záplavami živých aj umelých kvetov.
Po chvíľke blúdenia sme sa zmorení predsa len dopracovali k uličke, kde
sa skvela šípka – Židovský hřbitov.
Třebíčske pamätníky
Jeho poloha zodpovedá požiadavkám doby, kedy vznikol. Na kopci za mestom, tak
aby nebol na očiach vrchnosti a mešťanostom. Třebíčsky cintorín patrí
svojou rozlohou k najväčším židovským cintorínom v Českej republike.
Na ploche takmer dvanásťtisíc metrov štvorcových sa nachádza približne
jedenásťtisíc hrobov a skoro tritisíc kamenných náhrobkov. Najstarší
z nich pochádza z roku 1641. Cintorín sa po hebrejsky nazýva bejt olam
– dom večnosti alebo aj bejt kvarot – dom hrobov. Keď vstúpite do tohto
cintorína a postupujete stále hlbšie a hlbšie, od najmladších
náhrobných kameňov po najstaršie v schodovitom teréne, naozaj si začnete
uvedomovať tých štyristo rokov. Drobné kamienky poukladané na náhrobkoch
svedčili o tom, pri ktorom hrobe sa niekto zastavil a vzdal úctu
pochovaným. Po týchto miestach zvykneme s Ivom chodiť samostatne, každého
z nás zaujme niečo iné. Tmolíme sa po cestičkách, sem – tam prekontrolujeme
pohľadom toho druhého a mlčíme. Náhrobné kamene, ktoré patria v tomto
cintoríne k najmladším, nesú v sebe hlbokú tragédiu. Keď si prečítate
nápis, ktorý je vyjadrením silného citu matky, ktorá musela dať urobiť náhrobný
kameň po umučení svojej dcéry v koncentračnom tábore, nemôžete zostať
ľahostajným. Pred vojnou žilo v Třebíči takmer 300 Židov. V roku 1942
boli dvoma transportmi odvlečení do Terezína. Po vojne sa z nich vrátilo
len desať. Dvaja muži, sedem žien a jeden jedenásťročný chlapec. Sedela som
na lavičke a rozmýšľala som o tom, prečo sú ľudia nepoučiteľní. Prečo
v záujme rasy, náboženstva, získania moci a peňazí nedokážeme byť ani
v 21. storočí tolerantní a sme schopní vraždiť a zabíjať, pričom vždy
máme naporúdzi zdôvodnenie - pre zachovanie akých ideálov to konáme. Stále
vytvárame nadľudí a podľudí v mäkšej alebo tvrdšej forme.
Z tohto premýšľania ma prebral zosilnievajúci vetrík, ktorý prinášal
predzvesť dažďa. Rýchlo sme sa začali s Ivom zberať preč, ale vyšli sme len
pár metrov na ulicu pred cintorín a už sme museli utekať späť. Silný lejak
nás zahnal k múrom obradnej siene, ktorá bola postavená v roku 1903
a okolo ktorej bolo teraz našťastie lešenie, pod ktoré sme sa mohli aspoň
trošku ukryť. Kvočali sme vedľa seba, pred sebou sme držali dáždnik, aby nás od
ulice chránil voči bočnej spŕške dažďa. Práve k nám prichádzali dva veľké
karavany s francúzskou poznávacou značkou. V obidvoch sedeli manželské
páry, na ktorých bolo zreteľne vidno, že nám nezávidia. Našťastie sme boli dobre
oblečení a obutí. Po vlaňajšom veľkonočnom Toskánsku sa už nedáme ničím
zaskočiť. Treba veriť len sebe a veciam, ktoré máme so sebou. Počasiu sa
veriť nedá. Základné pravidlo na našich dovolenkách. Aj preto blahorečíme nášmu
kombíku. Pri ňom sme sa naučili používať vetu: „Auto odnesie, berme.“ Niekedy má
síce môj drahý manžel komentár typu: „Nemusíš vziať celú skriňu“ – ale už si
zvykol, pretože málokedy nám niečo chýba. Väčšinou to bývajú také nepodstatné
veci. Napríklad vývrtka na otváranie fliaš. Vysvetlite to ale chlapovi. Zistila som, že sa neoplatí vtipkovať na účet mužov. Nedávno som sa musela
rozosmiať, keď som si od kolegyne prečítala vtip:
„Vieš, aký je rozdiel medzi mužom a počítačom? Počítaču stačí zadať
príkaz len jedenkrát.“ Pri sobotňajších raňajkách som ho hovorila manželovi, pričom som sa ho
snažila zmierniť ďalším:
„Aký je rozdiel medzi manželkou a hmlou? Žiadny. Keď sa ráno zdvihne
a zmizne, vyzerá to na celkom príjemný deň.“
Nepomohlo to. Moja drahá polovička mi nezostala nič dlžná a položila mi
nasledovnú otázku:
„Aký je rozdiel medzi manželkou a milenkou?“ Odpoveď bola neskutočne
drastická. „Tridsať kilogramov.“
Ešte dobrú polhodinu som zisťovala, či sa tento vtip náhodou nezakladá na
pravde a čo by robil so štyridsať kilogramovou skladačkou kostí
a presviedčala som ho o výhodách mojich ...siatich kilogramoch.
Aj
v Třebíči sme si krátili chvíľu čakania na koniec dažďa rozprávaním.
V tomto prípade nie vtipov, ale plánovaním programu pre ďalšie dni, ktorý
sme museli prispôsobovať vrtochom počasia.
Každý dážď väčšinou končí a ani tomuto to príliš dlho netrvalo. Rozhodol
sa prepustiť nás z nášho úkrytu a dovolil nám prejsť k ďalšej
UNESCO pamiatke. K Bazilike Svätého Prokopa, ktorý bol pôvodne zasvätený
Panne Márii.
Materiály nás už dopredu pripravili na tento klenot európskeho staviteľstva.
Ale naša sprievodkyňa nám ochotne poskytla oveľa viac informácií ako všetky
materiály spolu. Románsko – gotická bazilika bola vybudovaná v rokoch 1240
až 1260. Najcennejšou časťou baziliky je vstupný románsky portál – Porta
Paradisi – brána rajská z polovice 13. storočia. Ide o vynikajúcu
kamenársku prácu zo žulosyenitu a pieskovca. Námetom vzácneho portálu je
chválospev tvorstva na svojho stvoriteľa z knihy Daniel zo Starého zákona.
V jednotlivých pásoch je vidieť rastliny, hory a priepasti, živočíchy,
vody a nakoniec ľudí všetkých národov. Pozornosť upútajú aj postavy dvoch
opátov – strážcov svätyne. Samotná Porta Paradisi bola znovuobjavená až
v roku 1862. Necitlivou prestavbou bola porta takmer šesť storočí ukrytá
pred zrakmi ľudí a až vtedajší kaplán sa prebúral k tomuto priestoru
a opäť našiel vstupný severný portál.
Samotný chrám má dĺžku sedemdesiat metrov, šírku dvadsať a výška klenby
je dvadsaťsedem metrov. V zachovanej Opatskej kapli je pôvodná fresková
výzdoba z polovice 13. storočia, ktorá patrí medzi najstaršie
a najhodnotnejšie freskové výzdoby v Čechách. Na Morave sú staršie
fresky len v rotunde Svätej Kataríny v Znojme.
Bazilika Svätého Prokopa zvádza k častému používaniu predpony naj.
Oprávnene.
Najkrajšou a najpôvodnejšou časťou chrámu je románska krypta z roku
1220 s rebrovou klenbou. Je vyzdobená štyridsiatimi pôvodnými stĺpmi
a polostĺpmi. Klenba krypty je riešená pomocou výdrevy zo smrekového dreva,
ktoré bolo 120 až 150 rokov staré a impregnované vápenným mliekom.
A ako to robili? V zemi bola vykopaná obrovská jama, do ktorej
naukladali drevo a máčali vo vápennom mlieku tak dlho, kým mlieko
nepreniklo do všetkých pórov dreva. Po vyschnutí drevo takmer skamenelo
a vhodne dopĺňalo klenbové kamenné drevá. Dnes sa zdá byť až
nepochopiteľné, že bazilika v minulosti slúžila aj svetským účelom, ktoré
mali veľmi ďaleko od jej pôvodného významu. Bola koniarňou, obilnou sýpkou
a skladom piva. Po rekonštrukcii v rokoch 1725 až 1731 bola opäť
využívaná na sakrálne účely a bola zasvätená Svätému Prokopovi.
Po záverečnom pohľade na baziliku z kláštornej záhrady sme sa rozlúčili
so sprievodkyňou, Ivan si ostal ešte fotografovať exteriér a ja som si išla
doplniť niektoré informácie do infocentra na nádvorí priľahlého zámku
a opečiatkovala som si bazilikovou pečiatkou záložku do knihy.
Opäť
začali dažďu trčať nohy a preto sme ďalšiu třebíčsku zaujímavosť – kostol
Svätého Martina, jednoducho vynechali. Smerom na sever sa nám obloha zdala
belasejšia, mraky vyššie a preto sme sa rozhodli naše autíčko nasmerovať do
Velkého Meziříčí. Po Jihlave je asi druhým mestom na našich potulkách po
Vysočine, ktoré ma rozhodne nenadchlo. Mohlo to spôsobiť aj počasie, pretože sa
opäť výdatne rozpršalo. Možno kultúrne pamiatky, ktorých priečelia boli
necitlivo dekorované názvami obchodov a reštaurácií. Možno skupina
mládencov pri fontáne v strede mesta, ktorá sa správala ako skupina
výrastkov pod našim činžiakom. Hlučne a vulgárne. V dažďových kvapkách
sme sa rýchlo presunuli z auta do kostola Svätého Mikuláša, ktorý je
dominantou centra mesta. Zaujala nás najmä hranolová veža, vysoká
šesťdesiatštyri metrov. Nad ochodzou vo výške štyridsať metrov sú umiestnené
najväčšie svietiace hodiny v Českej republike. Keďže bol kostol zatvorený,
pripadala som si ako na Slovensku. Nemali sme si možnosť prezrieť interiér, ale
na nástenke som si prečítala, ako modlitby veriacich v kostole zachránili
mesto pred veľkou haváriou.
Ponad Velké Meziříčí sa klenie diaľničný most Vysočina vo výške
sedemdesiatpäť metrov od roku 1978. Je to najväčšia stavba na diaľnici
z Prahy do Bratislavy. Je položená na troch betónových pilieroch
a most je dlhý 426
metrov. A na tomto moste havarovalo auto
s jedovatým nákladom. Hrozilo, že auto z veľkej výšky spadne na mesto,
čo bude mať hrozné následky. Všetci veriaci sa sústredili v kostole Svätého
Mikuláša a svojimi modlitbami odvrátili nebezpečenstvo. Toľko hovorí text
na nástenke.
Keď sme vychádzali z Velkého Meziříčí smerom na Jihlavu, išli sme aj
popod tento most. Nie je naň príjemný pohľad. Keby som pod ním bývala, určite by
som mala fóbiu z toho, čo na mňa, z takmer osemdesiatmetrovej výšky,
spadne. Najmä pri tom množstve áut, ktoré po diaľnici denne prechádzajú.
A pri tom množstve havárií, ktoré sa denne stávajú.
Tesne pred Jihlavou sme sa spustili na juh a cez malebnú vysočanskú
krajinu, ktorej sa aspoň na chvíľu podarilo odohnať dážď a dokonca začalo
vykúkať večerné slniečko, sme smerovali do Borovnej. Tretí deň našej dovolenky
sa chýlil ku koncu.
|