^^ na začiatok

A nezačalo sa to práve najlepšie

            V normálnych rodinách si robia predsavzatia a plány väčšinou na začiatku kalendárneho roka. Naša rodina ale nie je normálna, pretože v nej máme, teraz už našťastie len jedného, ale predsa len učiteľa. Tým sú ovplyvnené aj naše základné predsavzatia – stráviť zaujímavú dovolenku aj v budúcom roku v najvhodnejšom čase.

Ak nie je dostatok dní, ktoré sa dajú spojiť v období Veľkej noci alebo májových udalostí, tak nám nezostáva nič iné, len nechať naše túlačky, spojené s poznávaním, na letné prázdniny. A preto je september v našej domácnosti veľmi dobrý čas na predbežné plánovanie dovolenky. Učitelia majú stanovený začiatok nového školského roka a ministerstvom rozplánované všetky prázdniny, kedy si musia povinne čerpať dovolenku. Nemám rada nič, čo je povinné. Ale kvôli tomu vymeniť manžela? To by bol asi dosť nepochopiteľný dôvod pre rozvodového sudcu.

Holywoodsky termín - neprekonateľné rozpory - znie asi lepšie. Nedávno som sa v kaderníctve dočítala v akomsi superčasopise, že práve oni sú najčastejšie uvádzanou príčinou rozpadu manželstva.

Naše neprekonateľné manželské rozpory prekonávame už tridsaťtri rokov. A niekedy sa mi, v prvom momente, naozaj zdajú byť neprekonateľné. A čo už potom môjmu drahému manželovi. Žiť so mnou nie je pravdepodobne jednoduché. Pred pár dňami sa ma moja vlastná dcéra pýtala:

„Mami, naozaj sa dajú manželské problémy prekonať?“

„Asi áno. Asi sa obaja s tvojím otcom držíme hesla: Čo nás nezabije, to nás posilní.“

To však neznamená, že sem – tam v našej domácnosti nie je cítiť ekrazit.

Záver roka 2006 a prvá polovica roka 2007 sa niesla skôr v duchu: „Ak nás ani toto nezabije, tak prežijeme všetko.“

V septembri sme si začali dávať dohromady termíny prázdnin s dňami štátnych sviatkov a pracovného pokoja a už sme vedeli – naše plánovanie dovolenky sa nezačína práve najlepšie. Obdobie jarných prázdnin a Veľkej noci začínalo priskoro, prvý a ôsmy máj nemal tiež najlepšiu pozíciu v týždni. Boli to tentokrát utorky, takže urobiť z nich predĺžený víkend a k tomu pridať jeden - dva dni, neprichádzalo do úvahy. Do úvahy prichádzalo len obdobie veľkých prázdnin. Oprášila som zoznam talianskych hostelov, zapichla pomyselné kružidlo do vzdialenosti tridsiatich kilometrov od Benátok a víťazne z toho vyšlo Casa Sol e Luna v Mire. Už šiesteho septembra som dostala odpoveď:

Hello Danusa,

na júl 2007 vám môžeme rezervovať izbu až v januári. Napíšte nám správu, či s tým  máte nejaký problém. Budem rada, keď sa stretneme.

Bye. Daniela

Na posledný decembrový týždeň som si do kalendára urobila zápis:

V januári písať do Miry.

A začala som prehodnocovať moje pesimistické – a nezačalo sa to najlepšie. Vidina dovolenky ma vždy pozitívne naladí. Ale to som ešte netušila, čo nás ešte len čaká.

Posledný októbrový deň ma zastavila na námestí moja veľmi dobrá známa s otázkou:

„Už si sa s tým zmierila, že nebudeš vedúcou?“

Zlatomoravecké námestie má asi nejaké geopatogénne zóny, na ktorých mi ľudia radi oznamujú nie najpríjemnejšie informácie, ktoré musím častokrát v okamihu riešiť. Tentokrát ma však položená otázka zaskočila absolútne nepripravenú. Po krátkom uvedení do situácie som sa dozvedela, že mladá, dvadsaťsedemročná, ambiciózna lokálna superpolitička smerujúca niekam a stavajúca vo svojom volebnom programe na mladosť, ukázala po vyhratých voľbách na moju stoličku a povedala múdre slová:

„Túto stoličku chcem.“

Bolo to asi jednoduchšie, ako urobiť maturitnú skúšku až na druhý pokus.

Keďže som vo veku, v ktorom by som svoj volebný program mohla prezentovať skôr so slovami: „Staviam na starobu!“ – vedela som na základe odpozeraného za posledných pätnásť – šestnásť rokov, že je len otázkou času, kedy tú stoličku naozaj dostane.

Naše plánovanie dovolenky začínalo dostávať ďalšie štrbiny, pretože sme si s Ivom pragmaticky začali klásť otázky typu:

„Budeme mať vôbec na nejakú dovolenku, ak budem nezamestnaná, pretože nemám žiadne tričko?“

Tričká síce mám. Dokonca aj s číslami. Na jednom je číslo sedem, na druhom dvadsaťtri a na treťom je nápis OÚP Zlaté Moravce. Ale takému zásadnému straníckemu tričku sa úspešne vyhýbam už určite tridsať rokov. Alebo sa ono vyhýba mne? Nanešťastie mám fóbiu z davov a z davovej príslušnosti a poslušnosti. A až doteraz som si naivne myslela, že ku svojej existencii nepotrebujem dav.  Ako hovorí Boris Filan vo svojej knižočke Ľubošova finta: „Nezabudnite, na svete nežijú len zlodeji a policajti (ja dopĺňam – a politici). Napríklad my sme piloti.“ A tí môžu odletieť nielen kedy chcú, ale najmä kam chcú.

Pre mňa je naozaj vážny problém nechať si vnucovať názory iných a lietať s davom.

Mladá ambiciózna kolegyňa s takmer dvojtýždňovou pravidelnosťou oznamovala úzkemu kruhu svojich blízkych, že sa už konečne blíži jej dlhoočakávaná chvíľa a čo všetko dá ihneď do poriadku. Prešiel november a aj december a ja som sa začala voči celej situácii imunizovať.

Záver roka sa v našej domácnosti niesol v nihilistickom duchu:

„Uvidíme, ako to dopadne a či na nejaké potulky vôbec pôjdeme. Možno budeme musieť na severné Taliansko zabudnúť.“

Severné Taliansko sme si totiž dali za svoj budúci cieľ už na konci našej dovolenky v roku 2006 na Vysočine.

^^ na začiatok

Korešpondencia

Prišiel január a s ním aj bratislavský Slovakiatour s množstvom inšpiratívnych cestovných materiálov. V jednom z nich som  objavila malilinkú dedinku s hotelom, ktorý ponúkal český katalóg ako vhodné miesto pre tranzitné ubytovanie. Neďaleko Lago di Garda a diaľnice. Hotel Corona v Spiazzi.

Už pred dvoma rokmi sme s Ivom plánovali zastaviť sa cestou z Toskánska na dva – tri dni pri tomto jazere. Môj ľadvinový záchvat, ktorý ma chytil pred Veronou, nás donútil čo najkratšou cestou doraziť na Slovensko. Naša terajšia lokalizácia dovolenky v severnom Taliansku neďaleko Benátok, vytvárala dobré predpoklady pre reparát pri Garde.

Zároveň som si našla v kalendári septembrový odkaz, že mám písať do hostela v Mire.

Nastalo obdobie bohatej korešpondencie.

S Mirou to bolo jednoduché. Dvadsiate prvé storočie má zabehnutú meilovú komunikáciu a v tomto prípade sme to obe strany naplno využili.

Utorok 9. januára 2007

Ahoj Elisa a Daniela (s nimi som korešpondovala v septembri 2006),

želám Vám úspešný a šťastný nový rok. Opäť Vám píšem.

Môžeme dostať dvojposteľovú izbu s vlastným sociálnym zariadením od 9. júla do 16. júla tohto roku?

Sobota 13. január 2007.

Milá Danuša, sme schopní Vás prijať ako našich hostí:

príchod: 09. júl 2007

odchod: 14. júl 2007

Celkom nocí: 5

Muž: 1

Žena: 1

Prikladám ďalšie informácie:

Otváracie hodiny v hosteli:    ráno od 7,15 do 9,30 hod.

                                               večer od 17,00 do 23,30 hod.

Raňajky sú podávané od 7,30 do 9,00 hod.

Hosť má k dispozícii spoločenskú miestnosť, automat na nápoje a sendviče, pračku, sušičku prádla, parkovisko.

Cena za prenocovanie vrátane raňajok, horúcej sprchy a použitia plachiet a návlečiek je v roku 2007 v sume 20 Euro za osobu a noc.

Upozorňujeme, že uteráky, šampón a mydlo neposkytujeme.

Potvrďte nám Vašu objednávku najneskôr do 27. januára 2007 a pošlite Vaše mená. Zároveň zaplaťte zálohu 40,00 Euro do banky ... na číslo účtu ...

Po príchode musíte poskytnúť našej recepčnej Adriane všetky podklady k registrácii.

Čakáme Vás.

Srdečné pozdravy

manažér Claudio Baschirotto.

Pondelok 15. januára 2007

Milá Adriana,

dostali sme odpoveď od Claudia Baschirotta.

Adtriana, pôvodne sme chceli zotrvať vo Vašom hosteli od 9. do 16. júla 2007. Od Claudia sme dostali odpoveď, že je to možné od 9. do 14. júla.

Mám tri otázky:

1. Je možné urobiť zmenu a zabezpečiť nám ubytovanie od 7. do 14. júla?

2. Môžeme dostať dvojposteľovú izbu pre dve osoby (1 muž a 1 žena)?

3. Je potrebné zaplatiť zálohu 40 Euro? Pre nás to znamená, vďaka bankovým poplatkom, že zaplatenie zálohy nás vyjde na 51 Euro. V Siene sme mohli platiť až po príchode.

Do meilu som ešte pripísala všetky požadované aj nepožadované informácie o Ivovi a mne, napísala som, že sa teším na odpoveď a dovolenku v Taliansku.

Odpoveď nedala na seba dlho čakať. Ešte v ten istý deň sme dostali nasledovnú správu:

1. Môžeme zmeniť Vašu rezerváciu od 07/07/2007 do 14/07/2007.

2. Rezervujeme Vám dvojposteľovú izbu.

3. Čo sa týka zálohy, môžete zaplatiť až pri Vašom príchode do hostela, ale musíte zavolať Adriane týždeň pre Vaším príchodom.

Prikladám Vám mapku, aby ste ľahko našli náš hostel.

Čakáme Vás.

Claudio Baschirotto.

„Huráááá. Ideme do Talianska. Ideme do Miry. A Mira je len osemnásť kilometrov od Benátok. Celý týždeň sa budeme potulovať po uličkách plných nádherných pamiatok.“

Svojou eufóriou som nakazila aj Ivana a úplne som zabudla na to, že o chvíľu môžem byť bez roboty a tým pádom aj bez peňazí na dovolenku.

Mladá nádejná politička bola síce zo dňa na deň suverénnejšia a pri pohľade na ňu ma veľmi často napadali slová vyrieknuté doktorom Štrosmayerom:

„Keby hlúposť nadnášala, tak by tu poletovala ako holubička.“

A pri mojom celoživotnom optimizme som akosi zabudla na ďalšie slová. Pre zmenu verše Ivana Kraska:

„Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli.

Zmráka sa, stmieva sa. Zhora i zdola

havrany veslujú do noci spešne ...“

a začala som korešpondovať s hotelom Corona v Spiazzi.

Do neho ešte internet a elektronická pošta nedorazil. Preto som musela využiť inú formu komunikácie. Pre zmenu faxom, ktorého číslo som našla na internete.

Streda 7. februára 2007

Do hotela Corona som odfaxovala list s troma otázkami:

Môžeme dostať dvojposteľovú izbu na tri noci od 14.07. do 17.07.2007?

Aká je cena dvojposteľovej izby na jednu noc?

Budeme mať k dispozícii miesto na parkovisku pri hoteli?

Štvrtok 15. februára 2007

Podpísaný Luigi nám poslal poštou môj list na faxovom papieri s dopísanou odpoveďou:

Cena    - polpenzia – 30 Euro za osobu

            - plná penzia – 40 Euro za osobu

O.K. Čakáme Vaše potvrdenie objednávky.

Srdečný pozdrav. Luigi.

Streda 21. februára 2007.

Faxom som potvrdila objednávku od 14.07. do 17.07.2007 a zároveň som položila tri otázky:

1. Do koľkej podávate večeru?

2. Má Váš hotel parkovisko pre svojich hostí?

3. Aká je cena na jednu noc pre jednu osobu

a)      len s raňajkami

b)      s polpenziou (30 Euro na osobu a noc?)?

Piatok 2. marca 2007

Luigi nám poslal poštou opäť náš fax s doplnenými stručnými odpoveďami:

1. 21.00

2. Máme veľkú záhradu.

3. a) 25.00 Euro

    b) O.K.

Na záver listu pripísal ešte raz O.K. Thank you. Best regards. Dal pečiatku ALBERGO CORONA S.r.l. UN PROCURATORE a paličkovým písmom sa podpísal. LUIGI.

Tým som korešpondenciu so Spiazzi, vzdialenom len čo by kameňom dohodil od Lago di Garda, ukončila.

^^ na začiatok

Vždy môže byť aj horšie

Takže, dovolenku sme mali zorganizovanú. A začalo ďalšie kolo – a nezačalo sa to práve najlepšie.

Šiesteho marca, počas jarných prázdnin, sa rozhodol môj drahý manžel ísť sám, bezo mňa, do Banskej Bystrice. Ja som si zatiaľ doma plnila babinkovské povinnosti a starala sa o vnučku. Práve, keď sme si stavali veľký hrad, zazvonil mobil. Tento výdobytok techniky má aj svoje tienisté stránky. Ihneď sa môžete dozvedieť nepríjemné správy. Už podľa Ivanovho hlasu som vedela, že sa niečo stalo.

„Havaroval som.“

„Stalo sa ti niečo?“

„Nie.“ Ale hlas vychádzal minimálne z metrového podzemia.

„Stalo sa niekomu niečo?“

„Nie, ale auto je nepojazdné.“

Pre mňa bolo v prvom momente najdôležitejšie, že sa nikomu nič nestalo.

A až potom som začala rozmýšľať, čo je potrebné zabezpečiť, aby sa auto čím skôr dostalo do servisu a aby sa poisťovňa zmobilizovala k vrcholnému výkonu. Ešte šťastie, že Slovensko je také malé a človek môže všade natrafiť na rodinu, priateľov alebo známych. Alebo na profesionálov vo svojom odbore. Ale popritom sme obaja s Ivom zabudli na niečo, čo sa ešte len malo stať.

Koncom mája sa mi v mobile ozval absolútne zničený hlas mojej polovičky. Prvé, čo ma napadlo – zas havaroval. Nie. Ale bolo to aj tak zlé.

„Bol som na polícii. Dostal som sedemtisícovú pokutu za tú marcovú havárku a zobrali mi na polroka vodičák.“

Môj drahý manžel má obľúbenú vetu:

„Zas si hyperaktívna?“, ktorou reaguje na mnohé moje aktivity. Ale v adrenalínových situáciách sa pokojne zverí do mojich rúk a dokonca ani nefrfle.

To však platilo len do tej chvíle, kým som sa mu nemusela z nevyhnutnosti stať, na obdobie bez vodičáku, osobným šoférom. Chúďa naše auto. V živote si nevypočulo toľko vášnivých hádok.

„Prečo nezaradíš trojku?“

„Už ju mám dávno zaradenú!“

„Tak prečo nezaradíš štvorku? Čo to auto nepočuješ?“

„Prečo si nešoféruješ sám?“

Po chvíľke ticha sa ozval:

„Pretože nemôžem.“

Bola to katastrofa.

Nielen naše víkendové hádky na tému – si príšerná vodička, ty sa to nikdy nenaučíš. Úplne vážne bola ohrozená naša dovolenka, pretože som vedela, že na dovolenku nepôjdeme, ak by som mala šoférovať ja. Ja by som nemala nervy v poriadku z Ivanovho komandovania a môj drahý manžel by nemal v poriadku nervy z môjho šoférovania, ktoré nikdy nebolo a pravdepodobne už ani nebude, podľa jeho predstáv. No proste – je to chlap.

A pritom sme už mali zabezpečené ubytovanie. Ja som mala pripravený celý itinerár. Mala som naštudovanú celú trasu cesty a pozbierané materiály ku všetkým pamiatkam, ktoré sme chceli navštíviť.

Potom ma zrazu spásonosne napadlo. Dobre, Ivanovi vzali vodičský preukaz a nemôže šoférovať na slovenských cestách. Ale má platný medzinárodný vodičský preukaz. Jediné, čo musím v rámci dovolenky prežiť, je – odšoférovať zo Zlatých Moraviec za hranice a pri návrate z dovolenky, od hraníc do Zlatých Moraviec. Jednoduché. A po overení predpisov u policajtov, aj uskutočniteľné. Predpisy to neriešia. A môj celoživotný optimizmus si prišiel zas na svoje.

Našu vnučku Ninu považujeme za slnečné dieťa. Rozžiarené a zvedavé hnedé okáliská dokážu zmeniť aj tú najnemožnejšiu chvíľu na niečo pozitívne. Samozrejme, ak ju nechytí  typický ženský rapeľ a nejeduje sa. Vždy, keď sa čudujeme, kde sme nabrali také malé pozitívne stvorenie, tak si v kútiku duše myslím, že to má možno po mne. Alebo to mám ja po nej?

Určite sa mi však pozitivizmus ako životný štýl zišiel aj pri ďalšej pohrome, ktorá prepukla v polovici marca a uzavrela dlhoočakávanú zmenu. Osobne som po nej netúžila. A ani som ju v prvom okamihu nedokázala s nadšením prijať. V priebehu týždňa som sa musela rozhodnúť, či vezmem miesto v Bratislave, pretože doma pre mňa seriózne miesto nebolo. V priebehu týždňa som si musela nájsť ubytovanie. Zmeniť životný štýl a naladiť sa na 1. apríl 2007, ktorý nebol pre mňa dňom žartov. Bol to pre mňa mimoriadne dramatický deň. Po tridsiatich šiestich rokoch sa zo mňa stala týždňovková Bratislavčanka, ktorá sa v tento deň opäť nasťahovala do stredoškolského internátu. Zároveň som sa stala víkendovou manželkou.

Regionálna politika dosiahla svoje a ja som zakotvila stotridsať kilometrov od domu.

Po mesiaci som si začala ako tak zvykať na hluk lietadiel, električiek a áut. Po troch mesiacoch som sa celkom udomácnila a po šiestich mesiacoch som sa začala na to celé pozerať optimisticky a so slovami:

„Ani to nie je taká katastrofa.“

A keby nešlo o týždňovky, tak by som dokonca povedala:

„Nič lepšie sa mi nemohlo stať.“

Začalo to tak vyzerať, že už hádam nič nemôže ohroziť našu taliansku dovolenku. Necelý mesiac pred jej začiatkom som ešte overovala Miru, či je s naším ubytovaním všetko v poriadku. Z internetu som si vytiahla údaje o Albergu Corona na Via Centro 1 v Spiazzi a dozvedela som sa, že majiteľkou je pani Emilia Favetta, ktorá sa narodila 19. októbra 1927. Ďalej som oprášila dovolenkový zoznam potrebných vecí, jeden exemplár som vytlačila pre seba a druhý pre Iva. Rozdelili sme si úlohy a ani sme nevedeli ako, už tu bol šiesty júl.

^^ na začiatok

Nikdy viac v sobotu

            Šiesteho júla o siedmej večer sme sa rozlúčili s mamou vo Veľkých Vozokanoch a obohatení o krabicu vynikajúceho orechového zákusku bez múky, som auto nasmerovala ku hraniciam.

Po takmer dvojmesačnom nútenom trpení môjho šoférskeho umenia bol môj drahý manžel už schopný sa so mnou v aute príjemne rozprávať. Určite však len kvôli vidine, že toto utrpenie už nebude musieť po dvoch hodinách znášať a dokonca bude môcť jedenásť dní aj šoférovať.

Okolo deviatej sme prešli hranice a ja som bola konečne vo svojom živle. S mapou a veľkým lampášom na kolenách. Cesta nám ubiehala bez problémov po Graz. Ale tam si to vynahradila hodinovou kolónou. Mierne stúpanie komplikovalo život oktávii, ale najmä jej vodičke, pred nami. Pri každom naštartovaní sa namiesto pohybu dopredu, posunula smerom k nám. Dozadu. Zrážkam pravdepodobne zabraňoval jej partner ručnou brzdou, pretože autom vždy parádne trhlo tesne pred naším predným nárazníkom. Po treťom manévri si už aj Ivo začal za ňou nechávať v sebaobrane dostatočný priestor.  Šoférke navidomoči robilo problém pohýnanie sa z ručnej brzdy, ktoré v polovici stúpania posádka auta psychicky nezvládla. Takže došlo k výmene šoférov. S mužom za volantom sa pohýnalo oktávka do kopca bez problémov. Kolóna a nedvědovské cédečko nás unudilo k smrti. Na odpočívadle Oldtimer za Grazom sme rezignovali a uložili sme sa na spánok.

V sobotu ráno, o trištvrte na osem, sme boli na čerpacej stanici pod skalami v Arnoldsteine. Ešte sme tam v živote netankovali v takých organizovaných kolónach. Približne päťdesiat metrov pred stojanmi nás už personál v červených overaloch zaraďoval do pruhov tak, aby bola zabezpečená čo najväčšia plynulosť. To už mal byť pre nás varovný signál, že sa deje niečo, čo sme ešte nezažili. Do Talianska sme vchádzali s Traviatou. Violeta si práve prezerala fotografie a uvedomovala si, že sa blíži smrť. A k nám sa blížili obrovské sobotné kolóny na všetkých frontoch.

Na prvom mýte nás personál, pre zmenu v oranžových overaloch, usmerňoval do prúdov s veľkými oranžovými zástavami. Autá prechádzali z pruhu do pruhu a vracali sa späť, pretože zistili, že ani tá vedľajšia kolóna áut nepostupuje rýchlejšie ako tá pôvodná. Vedľa nás sa posúval kamión s prasiatkami. Tým bolo úplne jedno, že sa vlečieme ako slimáci. Pred Udine sa nám nad diaľnicou objavil nápis:

„Medzi Palamanovou a Latisanou sa tvorí kolóna.“

Nenapadlo nás nič lepšie, len zliezť v Palmanove z diaľnice, spustiť sa k Cervignanu del Friuli a lokálkami sa pokúsiť dostať k Benátkam. Nekonečné tridsiatky, štyridsiatky a len sem – tam päťdesiatky, nám pomohli ihneď vytriezvieť z očakávanej plynulej jazdy a nastaviť nás do polohy absolútnej trpezlivosti. Tu sa síce nevytvárali hodinové kolóny, ale aj tak sme pokračovali iba prískokmi od semaforov k semaforom, ktorých tu bolo neúrekom. Tie pre nás vytvárali minimálne pätnásť – dvadsaťminútové kolóny približne v desaťminútových intervaloch. Ivo využíval len dva prevodové stupne. Jednotku, aby sme sa pohli a dvojku na maximálnu možnú rýchlosť. A to všetko v najväčšej horúčave. Blížilo sa poludnie. Na vlastné oči sme mali možnosť sledovať sťahovanie národov, ktoré ešte viac zhustlo pri Latisane. Zo všetkých Lignan a Bibione sa pokúšali autá, odvážajúce končiacich dovolenkárov, dostať na diaľnicu a z diaľnice schádzalo množstvo automobilov dovážajúcich dovolenkychtivých dočasných obyvateľov zo všetkých kútov Európy.

„Nikdy viac nebudeme cestovať v sobotu.“

Stalo sa naším heslom pre budúce dovolenky.

Situácia z Latisany sa opakovala pri výpadovke z Caorle a o pár kilometrov ďalej z Jésola. Akýmsi záhadným spôsobom sme sa preštrikovali cez Margheru smerom na Miru a tu už nastúpila navigačná mapka, ktorú nám poslal Claudio Baschirotto. Museli sme sa dostať na SS Romea 309 – Ravenna – Chioggia a hľadať odbočku na ostello v Mire. Ako sa o chvíľu ukázalo, nebolo to také jednoduché. Autá pred nami i za nami udržiavali štandardnú rýchlosť, ktorú sa snažil dodržiavať aj Ivo, takže naňho príliš neplatilo:

„Ivko, spomaľ, lebo tu by to niekde malo byť.“

Jasné, že v malom hlúčiku domov, ktoré sa z ničoho nič objavili pred nami, som si až na poslednú chvíľu po ľavej strane všimla malú upútavaciu tabuľku Ostello. V hnedom poli, so symbolom zeleného stromu. Našťastie sa nám po pravej strane objavila benzínka, na ktorú som donútila Iva zabočiť a akonáhle sa trošku uvoľnila cesta, vrátili sme sa do protismeru.    

Časom sme zistili, že toto je najjednoduchší a zároveň najbezpečnejší spôsob, ako sa dostať do ostella, keď sme išli autom od Benátok. Odbočenie vľavo si vyžadovalo nielen pevné nervy, ale aj pozitívny vzťah k adrenalínovým športom. Na Slovensku by sme už určite tento úsek nazvali cestou smrti. Ale počas nášho týždňového pobytu sme tam nevideli žiadnu havárku, hoci je to pre mňa dodnes záhadou. Veď ešte aj z autobusu, dovážajúceho nás z celodenných potuliek po Benátkach, sme sa museli opatrne preplaziť popri zábradlí na malilinký kúsok trojuholníkovej zebry, ktorá vyznačovala územie nikoho, držať sa pevne za ruky a akonáhle sa z oboch strán vytvorila len aká – taká bezpečná možnosť prebehnúť na druhú stranu cestu, tak sme si odrátali: tri, dva, jeden – a vyšprintovali sme. Ľavou rukou som sa držala ako kliešť Ivana a pravou rukou som si držala slamený klobúk, aby mi ho prúd vzduchu z uháňajúcich áut neodfúkol.

^^ na začiatok

L´Ostello di Mira

            Hostel v Mire sme si vybrali zo Sprievodcu mládežníckych hostelov v Taliansku z nasledovných dôvodov. Je len osemnásť kilometrov vzdialený od Benátok, uprostred takmer prázdnej krajiny a neďaleko benátskej lagúny. Má len päťdesiatšesť lôžok, čo bolo prísľubom kľudu. Sprievodca hovoril, že hostel je ideálnym miestom pre turistov milujúcich prírodu, more a umenie. Je umiestnený len kúsok od stredovekej cesty pútnikov smerujúcich do Ríma. Sprievodca svoju prezentáciu končí slovami:

„Hostel v Mire je ideálnym miestom pre čarovnú, nezvyčajnú a kultúrnu dovolenku.“

Po týždni strávenom v hosteli sme s týmito slovami úplne súhlasili.

            Už v liste nás Claudio Baschirotto upozornil, že hostel bude cez deň otvorený dopoludnia len do desiatej a potom až popoludní po sedemnástej hodine. No a my sme k hostelu prišli okolo druhej poobede. Vilku sme našli uprostred polí, ku ktorej viedla štrkovoasfaltová cesta. Všetky dvere boli uzamknuté, ale vnútri sme počuli nejaké hlasy. Neskôr sme zistili, že to boli siestujúci robotníci, ktorí rekonštruovali dve izby. Dovnútra sme sa síce nedostali, ale aspoň sme vedeli, kde sa ostello nachádza.

Ale čo s časom do piatej? Cestou sme si všimli smerovku k lagúne. Dobre, pôjdeme sa tam pozrieť. Ak tam Taliani oficiálne navigujú, asi tam bude niečo zaujímavé. Po dvoch kilometroch sme prišli k reštaurácii, okolo ktorej boli zaparkované autá. Pred nami bol vybetónovaný val, na ktorom sa opaľovalo zopár ľudí. Keď sme sa pred nimi objavili, všetci si nás svorne začali prezerať, odpovedali nám na pozdrav a ďalej pokračovali vo svojich debatách. Celé to pôsobilo ako uzavretá komunita, takže sme sa aj báli vstúpiť do ich teritória. Ale keď sme tam už boli, chcela som aspoň vidieť, čo sa tam nachádza. Od pevniny vybiehal k moru úzky kanál, lemovaný drevenými uzamknutými domčekmi na koloch. Ale nikde nebolo vidieť voľný vstup do vody. A ani nikto z opaľujúcich nepôsobil mokro. Všetci boli asi priaznivcami len slnečného kúpeľa.

Rozhodli sme sa, že zostávajúci čas venujeme spoznávaniu možných východzích bodov do Benátok.

Od hostela ku hlavnej ceste viedla ulica lemovaná radom vidieckych domov, dlhá asi jeden kilometer. Na jej konci bol po pravej strane obchodík, ktorý mal byť otvorený až v pondelok. Zaparkovali sme pri ňom a išli sme sa pozrieť na autobusovú zastávku, ktorá bola na hlavnej ceste, spájajúcej Benátky s Chioggiou. Boli sme zvedaví, ako často autobusy premávajú. Každú polhodinu. V dvadsiatej a päťdesiatej minúte. Dnes už vieme, že na tejto zastávke to bola otázka tolerancie aj desiatich minút. Hore, ale aj dolu. Autobus vychádzal z Chioggie, vzdialenej tridsať kilometrov, a záviselo od preplnenosti cesty, ako sa mu podarilo dodržiavať harmonogram. Z Benátok však vždy vychádzal načas. Od mladej ženy, čakajúcej na zastávke, sme sa dozvedeli, že lístky sa dajú kúpiť v obchode, ale nebola si istá, či sa dajú kúpiť aj v autobuse.

Vrátili sme sa k autu a vybrali sme sa do Fusiny. Naši mladí si tam minulý rok nechali zaparkované auto a do Benátok sa preplavili. Keď sme zistili, koľko stojí celodenné parkovné a lístok na loď, skonštatovali sme, že pre nás tadiaľto cesta do Benátok nevedie. Ale keď sme tam už boli, rozhodli sme sa ísť na nábrežie a aspoň z diaľky sa pozrieť na Benátky. Je pre mňa nepochopiteľné, že pri tom všetkom mori naokolo, sú Taliani schopní sa opaľovať na tých najnemožnejších miestach. Pri prístave vo Fusine je mikroparčík s množstvom vybetónovanej plochy, na ktorej posedávali a polihovali desiatky diskutujúcich domorodcov v plavkách. V absolútne neatraktívnom prostredí.

Aj na nás sa začala podpisovať únava spôsobená len troj - švorhodinovým spánkom za Grazom a neďaleko nášho zaparkovaného auta sme sa pridali ku skupinám domácich piknikujúcich na trávniku pod stromami medzi kanálom plnom plavidiel a cestou plnou zaparkovaných áut.  Na Slovensku by sme určite na takomto mieste ani nezastavili. Tu to však malo tú výhodu, že sme sa dostali do vodorovnej polohy a ešte sme si aj videli na naše auto plné batožiny.  A vzdialenosť od jednotlivých oddychujúcich skupiniek bola určite väčšia ako na oficiálnych miestach. Takže sme mali kľud. Tesne pred piatou sme nastúpili do auta a vrátili sme sa k hostelu.

Už bol otvorený. So širokým úsmevom nás privítala Sylvia, ktorej sme dali pasy, peniaze a za to sme dostali kľúče, plachty a návlečky na vankúše.

Keď sme si odomkli izbu, uvideli sme štyri postele. Dve nízke a jednu poschodovú. Vyštartovala som za Sylviou, že my chceme dvojposteľovú izbu. Tak, ako sme mali v meily prisľúbené. Ukľudnila ma, že v nej budeme sami a budeme v nej mať väčšie pohodlie. Ďalšie dni ukázali, že mala pravdu. Autíčko sme mali rovno pod oknom a keby neboli na oknách sieťky, tak by sa nám jednoducho vyloďovalo. Boli by sme sa poprenášali cez okno. Takto sme museli chodiť takmer okolo celej budovy. V spoločenskej miestnosti som našla rozložené materiály o Benátkach a okolí, zo všetkých som po jednom zobrala a s týmto úlovkom som prišla do izby, kde ma už čakala večera, ktorú vykúzlil môj drahý manžel. Popri jedení a pohári červeného vína, podotýkam, že výborného, od Marka Konečného zo Slovenska, sme si robili plán na ďalší deň. Lístky na autobus sme nemali a v Benátkach hľadať parkovisko sa nám nechcelo. Rozhodli sme sa, že v nedeľu sa pôjdeme pozrieť na miesta, kde trávili vlaňajšiu dovolenku naši mladí. Ale na to sme sa potrebovali dobre vyspať. A tu zrazu vznikli dva problémy. Našťastie  - oba riešiteľné.

Úplne zbytočne sme v izbe, v skrini, na posteli, hľadali deky. Neboli nikde. Išla som opäť za Sylviou. Dozvedela som sa, že žiadne nemajú. A mala som dojem, že v tom žiaden problém ani nevidí. Nevedela som síce, či sme sa pre jej alebo moju úbohú angličtinu vôbec rozumeli. K dekám som sa ale cez ňu nedostala. Ešte šťastie, že náš kombík je taký všestranný. Všetko z neho vykúzlime. Aj dve deky. Síce staručké, x-krát vypraté, ktoré nosíme len tak, pre istotu. Tento raz sa nám to vyplatilo. Vôbec si neviem predstaviť, ako by sme tam boli týždeň vydržali prikrytí len plachtami. Žeby boli Taliani otužilejší? Alebo dali všetky deky do čistiarne po zimnej a jarnej sezóne? Tento raz sa mi potvrdilo, že som nemala počúvať Iva a nemala som z nášho zoznamu potrebných dovolenkových vecí vyškrtnúť spacáky. Tie by sa tu boli určite zišli.

Druhý problém sa týkal len mňa.

Po polhodine prevracania sa v posteli a hľadania si najvhodnejšej polohy, som si preniesla matrace z dvoch postelí na zem a spala som ako zarezaná až do rána. Do ostella v Mire ešte nedorazili drevené výstuže pod matrace a moja chrbtica nebola schopná akceptovať povolené struny, ktoré menili posteľ na visutú sieť. Čo samozrejme nezabudla okomentovať moja polovička:

„Keby si vážila menej, tak by sa ten matrac tak neprehýbal.“

^^ na začiatok

Rybárske mestečko a hľadanie pláže

            Na rozdiel od sienskeho a aquilejského hostela, kde nás vždy budil treskot dverí a rámus z ulice, v Mire nás zobudilo štebotanie vtáčeniec. A ani zvnútra budovy sa neozýval hluk. Vybrali sme sa do spoločenskej miestnosti na raňajky. Pri kávovare stála Sylvia a pri stoloch sedelo asi desať raňajkujúcich hostí. Vonku stáli dve autá s nemeckou poznávacou značkou, jedno s holandskou a jedno s francúzskou, takže sme vedeli, s kým máme do činenia. Na stole nás čakali zabalené croissanty, zabalené malé sucháriky, maličký lekvárik a nutelka. Sylvia nám dala dve malé pikolá – malilinkaté kávičky, ktoré osobne pripravovala. So smútkom sme spomínali na sienske raňajky, kde sme dostávali veľkú žemľu, maslo, lekvár, džús a štvrť litra kapučína. Zato atmosféra v hosteli bola veľmi príjemná, neskutočne kľudná a pre mňa bolo nepochopiteľné, že celú obsluhu zabezpečuje len jedno mladé žieňa.

            O pol desiatej sme už sedeli v aute a smerovali sme ku Chioggii, ktorá leží na južnom okraji Benátskej lagúny. Prvé kilometre sme išli plynulo. Ale asi sme to prechválili, pretože približne štrnásť kilometrov pred cieľom sme sa dostali do nedeľnej kolóny Talianov smerujúcich do Sottomariny, ktorá je nanešťastie s Chioggiou spojená len osemstometrovým mostom. Sottomarina je taký veličizný morský akvapark. Horko – ťažko sme sa dostali do historického centra starobylého rybárskeho mestečka a o trištvrte na jedenásť sme zaparkovali na hlavnej ulici Corso del Popolo. Za šesť Euro sme si zaplatili miesto pre naše autíčko na tri hodiny a pustili sme sa do uličiek Chioggie. Je malebná.

                                                                                                           Podvečerná atmosféra v Chioggi

V strede mesta sa ponad kanál klenie množstvo malých mostíkov. Z jednej i druhej strany kanála sú úzke chodníky, z ktorých sa vchádza do množstva malých obchodíkov, reštaurácií a kaviarničiek. V takmer všetkých posedávali len muži. Klebetiaci, popíjajúci, hrajúci karty alebo šach. Na koloch boli popriväzované loďky všetkých možných farieb. Oddychujúce, ale pripravené na vyplávanie na more. Zrazu sme sa ocitli pri obrovskom červenom šiatri na brehu kanála. Vstúpili sme dovnútra a tam v tom červenom šere sa pred nami objavil rybí trh. Všetky pulty boli posypané ľadom. Na ľade  ležali očistené ryby, pripravené tak, že gazdinám už nezostávalo nič iné, len ich hodiť na panvicu. Vo vodnom pulte plávali ryby podobné úhorom. Všetci predavači boli muži v bielych zásterách, ktorí s dobrou náladou okrikovali okoloidúcich a ponúkali svoj tovar. Už som sa prestala čudovať, prečo je v blízkosti tohto červeného šiatra na koloch toľko vreštiacich čajok. Čakali, kedy im niektorý predavač vyhodí kúsok ryby a oni tak ľahko prídu k potrave.

Ivo bol vo svojom živle. Fotoaparát mal prilepený k oku a ja som mala dostatok času nasávať atmosféru tohto živého mestečka. Obdivovala som maminy, ktoré cez schodíkové mostíky dokázali preniesť kočík s miminom, držať v ruke ďalšie malé stvorenie a ešte popri tom rapotať s ďalšou maminou, ktorá taktiež prenášala svoje dieťa na druhú stranu kanála. Ani sme nevedeli, ako ubehli tri hodiny. Ako voda. Pri návrate k autu sme si sľúbili, že sa sem ešte určite vrátime. Ivan s vidinou, že pri ďalšej návšteve nafotí rybárov, vracajúcich sa z rybolovu.

Keď sme odchádzali z Corso del Popolo, bolo trištvrte na dve. V kufri auta sme mali plavky a tak sme sa rozhodli, že si ideme oddýchnuť niekam na pláž. Naše auto sme nasmerovali do Sottomariny, ale keď sme videli tie širokánske pláže prepchaté množstvom ľudí a hlučné atrakcie na každom kroku, tak sme začali intenzívne hľadať výpadovku z tejto časti kúpeľného mestečka, ktoré je moderným predmestím Chioggie. Naši mladí boli vlani v Rosolina Mare. Dobre. Ideme sa tam pozrieť. Či to spôsobila nedeľa alebo možno nejaká akcia, o ktorej sme nevedeli, ale nenašli sme v nej ani jedno voľné miesto na parkovanie. A obišli sme hádam všetky parkoviská a niektoré dokonca aj dvakrát. Celé Taliansko bolo určite pri mori. Autá parkovali už aj na tých najnemožnejších miestach, kde by sme sa my, cudzinci, neodvážili parkovať. Rosolinu Mare poznáme len z okien auta. A more sme ani nevideli. Nie, víkendy tráviť v prímorskej časti Talianska, to určite nebude predmetom našich ďalších dovoleniek. Ale tentokrát to bolo potrebné prežiť. Rozhodli sme sa pre návrat späť, pričom sme pripúšťali, že ak nájdeme zaujímavé a viac – menej vhodné miesto, tak zastaneme. Ja som sa začala úpenlivo prehrabávať v čo najdetailnejšej mape, či naozaj nie je možné nájsť niečo, kde sa bude dať parkovať, kúpať a nebude to plné atrakcií od výmyslu sveta a množstva ľudí.

Na pravej strane cesty sa začala opakovane objavovať navigácia do Isola Verde. A na mape bola naznačená cesta zelenou farbou, čo znamenalo, že vedie zaujímavou krajinou. Zabočili sme na vedľajšiu cestu, ktorá lemovala ústie rieky Adiže. Na konečnej sme dokonca dokázali zaparkovať. Síce v teréne, ktoré zabezpečilo, že naše auto definitívne stratilo svoju malinovú farbu a zmenilo sa na pravej strane na niečo bielosivé od vápencovej cesty. Po vyvýšenom brehu rieky sme sa dostali na širokú pláž, ku ktorej viedol kamenistý chodník z obrovských travertínových balvanov. Nelákalo nás ísť si ľahnúť do piesku a preto sme sa pridali k tým, ktorí sa usalašili na kameňoch. Bol odtiaľ dobrý výhľad, ale zle sa odtiaľ zliezalo k moru. Keďže sa mi zdalo trestuhodné nejsť si zaplávať, keď sme tak horko – ťažko našli funkčnú pláž a boli sme tak blízko k vode, rozhodla som sa prekonať aj ďalšie prekážky. Vypla som sa k vrcholnému výkonu a prepracovala som k morským vlnkám.

Voda nebola najčistejšia, množstvo ľudí, ktorí sa hrali na brehu loptové, diskové a bumerangové hry, predstavovalo slalomový presun po piesku i vo vode. Len som si potvrdila to, čo som zistila pred dvoma – troma rokmi v Principina Mare, že toto už nie je pre mňa vhodná forma dovolenky. Poznávačky definitívne zvíťazili nad pobytovkami.

Okolo šiestej sme skonštatovali, že je čas ísť do hostela, najesť sa a pripraviť sa na ďalší deň. V spoločenskej miestnosti nebol nik a od Sylvie som sa dozvedela, že momentálne sme v hosteli ubytovaní len pätnásti. Preto tam vládol taký kľud.

^^ na začiatok

Benátky

            Ráno bolo slniečkové, na stole nás opäť čakali croissanty, sucháre, lekváriky a nutelky. A zlatý peniaz.

„Predstav si, oni nám dávajú na raňajky peniažkovú čokoládku.“

S týmito slovami som sa obrátila na Iva, ktorý šiel za mnou ku stolu. Jedným pohľadom vyhodnotil situáciu a pobavene zahlásil:

„To sú žetóny do automatu na kávu.“

Naozaj, kávovar bol opustený. Sylvia pri ňom nebola.

Vonku stálo veľké auto s francúzskou poznávacou značkou a pri jednom zo stolov sedela päťčlenná francúzska rodina. Keď sme si brali kávu, pozorne nás rodičia sledovali, čo robíme. Učili sa od nás na diaľku obsluhovať automat. Akonáhle sme totiž skončili celú operáciu, tak pristúpili k automatu a začali ho skúmať. Všetky nápisy boli len v taliančine, ale pomaly a iste sa dopracovali ku dvom kávam a trom čajom.

Na Slovensku sme určite svetoví v počte automatov na jedného obyvateľa. U nás sú už automaty určite aj v materskej škôlke. V zlatomoraveckom gymnáziu museli vymeniť kofeínovú kávu v automate za bezkofeínovú, pretože už aj malí štupli z osemročného gymnázia chodili cez prestávku na kávičku.

V posledné ráno pri nás raňajkovali štyria mladí Španieli. Dve dievčatá a dvaja chlapci. Tých zas pre zmenu učil Holanďan, ako sa dostanú cez žetón ku káve. Musela som sa rozosmiať, keď som videla zhrozenú tvár Španielky nad množstvom kávy. Vášnivo sa porozčuľovala, vybrala predpísané centy a išla si dokúpiť ešte dve kávy. Až potom si spokojne sadla k raňajkám.

Ale na tom vidno, že Francúzi, Španieli a možno aj iní, nepoznajú možno ako fungujú automaty na nápoje, ale cestujú, poznávajú nové krajiny a majú záujem o umenie a históriu. A fungujú ako ľudia.

Tesne po deviatej sme vybrali k autobusovej zastávke. Chceli sme chytiť autobus pred desiatou. Vedeli sme o troch termínoch odchodu. V hosteli na nástenke bol vyznačený o trištvrte na desať, na tabuli pri autobusovej zastávke bol o desať minút desať a Claudio, s ktorým sme sa stretli po raňajkách, nám povedal, že autobus ide o 9,40. Nuž čo. Postavíme sa na zastávku a uvidíme. Ale predtým sme si museli kúpiť lístky.

Do obchodíka viedli dokorán otvorené dvere, so závesom z hustých hrubých látkových vrkočov. Za pokladňou stál vysoký a veľmi sympatický prešedivený Talian, s ktorým sme  sa bez problémov v jeho rodnom jazyku, síce s anglickou predložkou, dopracovali k požiadavke, že potrebujeme:

„Due bilety to Venezia e ritorno.“

Určite to nebolo správne, ale fungovalo to. Zaplatili sme štyri eurá pätnásť centov a boli sme vyzbrojení na cestu do Benátok. Prezreli sme si celý obchodík, v ktorom bolo všetko. Syry, mäsové výrobky, víno, olivový olej, chlieb, prášok na pranie, ovocie a aj metly. A usmiaty šéf. Kúpili sme si fľašu minerálky a šli sme čakať na autobus.

Okolo nás sa rútili autá všetkých veľkostí a značiek. Aj autobusy. Ale ani jeden sa nemal k tomu, aby zastavil. Po pol desiatej sa k nám pridal domáci mládenec, ktorý sa začal sústredene pozerať smerom, odkiaľ mal prísť autobus. Keď sa v diaľke objavil sýtomodrý autobus, bezpečne sa vysunul na kraj cesty a  začal mávať rukou, aby ho zastavil. Keďže mal nápis Venezia, nastúpili sme aj my. Cvikli sme si lístok, takže máme korpus delikti, že odchádzal o 9,56. Vnútri som sa musela zabaliť do môjho veľkého šálu, pretože autobus mal zapnutú klimatizáciu a bolo v ňom podstatne chladnejšie, ako bolo vonku. Vždy ma fascinuje talianska autobusová doprava. Šoféri sú upravení, milí, autobusy sú čisté, sedadlá pohodlné. Málokedy sa stane, že sú natoľko plné, aby v nich ľudia museli stáť. Za necelú polhodinu sme vystupovali na Piazzale Roma v Benátkach. Potvrdilo sa nám, že cestovanie autom do Benátok, by bolo úplným nezmyslom.

Bol pondelok a keďže sme vedeli, že v tomto meste chceme stráviť viac dní, tak sme sa nechali viesť systémom:

„Čo povieš, ideme tadiaľto?“

„Skúsme.“

Uličkami a mostíkmi ponad kanály sme sa dostali na Campo dei Frari a tam sme objavili prekrásny chrám. Františkánsky kostol I Frari alebo Santa Maria Gloriosa dei Frari. Bol postavený v rokoch 1338 – 1443 v gotickom slohu. Jeho mohutná tehlová fasáda podporuje údaj, že po chráme Svätého Marka je táto bazilika najväčším a najkrajším kostolom v Benátkach. Pre mnohých významných Benátčanov je miestom posledného oddychu. Sú tu prekrásne a monumentálne náhrobníky sochára Canovu a maliara Tiziana. Na náhrobnom kameni Claudia Monteverdiho, hudobného skladateľa, ktorý žil v rokoch 1567 až 1643, ležala zvädnutá červená ruža. A práve v tomto kostole je umiestnený nádherný oltárny obraz, ktorý som veľmi chcela vidieť po prečítaní knihy Benátčan. O jeho vzniku píše David Weis takto:

„Tizian bol so svojím bratom na návšteve v rodnej dedinke Cadore. Po jeho návrate do Benátok si ho dal zavolať Jacopo Pesaro, cyperský biskup a jedna z významných osobností Benátskej republiky. Zaviedol Tiziana do kostola Frari, kde ich už čakal prevor, ktorý ihneď pristúpil k veci:

„Chceme oltárny obraz, ktorý by vyjadroval oddanosť Ježišovi.“

Tizian sa ho na to spýtal:

„Aký námet máte na mysli?“

„Obraz Nanebovzatie Panny Márie.“

Tizian zostal prekvapený, keď sa dozvedel, že obraz, ktorý od neho očakávajú, bude umiestnený v hlavnej kaplnke baziliky, na mieste hlavného oltára.

Prevor mu ďalej povedal:

„Objednal som obrovský mramorový rám, aby zodpovedal oltáru. Viac ako sedem metrov vysoký a štyri metre široký.“

V prvom momente si Tizian pomyslel, že je pred ním úloha, ktorú nedokáže zvládnuť. Najmä keď sa dozvedel, že za tú prácu dostane len štyristo dukátov, pričom si materiál musí zabezpečiť sám.

Ale čím viac o tom rozmýšľal, tým sa mu viac rysovala predstava, ako bude obraz vyzerať.

Za model mu stála jeho dlhoročná modelka a životná družka Violanta, Jej postavu zahalil do žiarivo červeného rúcha a majestátneho modrého plášťa. Červená mala vyjadrovať vášeň a modrá čistotu. Celá jej postava sa stala srdcom obrazu. Napnuté postavy apoštolov zhromaždil v spodnej časti obrazu.  Mali vztýčené ruky,  stáli okolo prázdnej hrobky a pozorne sledovali Pannu Máriu, ktorá sa z nej dvíhala na nebesia, kde ju už z rozpriahnutými rukami očakával Boh.

Keď prevor uvidel dokončený obraz, povedal:

„Toto nie je práca, ktorú sme si objednali.“

Foscari, hlavný inšpektor benátskeho cechu maliarov a člen Rady desiatich, bol ešte tvrdší a zahlásil:

„Obraz je príliš veľký, príliš jasne farebný. Toto dielo nám urobí hanbu.“

Nebyť Adorna, vyslanca cisára Karola v Republike Benátky, tak tento obraz pravdepodobne nevisí v kostole Frari.

Našťastie vyslovil nasledovnú požiadavku:

„Obraz by vypadal lepšie, keby sme ho videli tam, kde má byť. Nad oltárom.“

A trval na tom, aby ho tam ihneď umiestnili.

Potom povedal:

„Maestro som očarený. Namaľoval ste nový svet citu a vnímania. Ak kostol svoju objednávku zruší, bude mi cťou kúpiť obraz pre cisára.“

A to rozhodlo. Obraz bol zrazu dobrý aj pre františkánov. Našťastie. Pretože ešte aj dnes je fascinujúci.

            Po prvom kontakte s benátskym umením, sme sa rozhodli na chvíľu len tak túlať uličkami, sledovať plaviace sa gondoly plné turistov, až sme sa ocitli na ulici plnej farieb a stánkov s darčekovými predmetmi pre turistov. Stánkov s plastovými pohármi dovysoka naplnenými nakrájaným ovocím, nealkoholickými nápojmi a všadeprítomnými maskami. V podchode za stánkami sme objavili malinký BAR RIALTO, kde sme sa usídlili na dvoch barových stoličkách a dali si konečne kávu. Popritom sme sledovali pár za pultom, ktorý dokázal nielen obsluhovať zákazníkov, robiť im plnené a zapekané bagety, podávať nápoje, pripravovať vynikajúcu kávu v tom minipriestore otvorenom na všetky strany, ale obaja dokázali pritom klebetiť so svojimi známymi, ktorí sa v dokorán otvorených dverách každú chvíľu pristavovali. Typickým „ciao“ sme sa s nimi rozlúčili a zamiešali sme sa medzi turistov. Prešli sme pár metrov a ocitli sme sa na najslávnejšom benátskom moste Rialto.

Do jedenásteho storočia spájali brehy kanála Grande len prievozníci. V polovici trinásteho storočia sa Benátčania rozhodli postaviť drevený most. O osemdesiat rokov neskôr sa zrútil pod váhou zvedavcov, ktorý sa z neho pozerali na svadobný sprievod markgrófky z Ferrary. Ani ďalší most nemal dlhé trvanie, pretože Štátna rada mala pocit, že ich dostatočne nereprezentuje a preto vyhlásila verejnú súťaž. Zúčastnili sa jej takí umelci ako Michelangelo, Sansovino, Palladio. Vyhral domáci Antonio Da Ponte. Vytvoril štyridsaťosem metrov dlhý a dvadsaťdva metrov široký kamenný most s jediným oblúkom. Jeho základy stoja na dvanástich tisícoch dubových pilieroch zarazených do zeme.

                                                                                                                            Gondoly pod Rialtom

Celé Benátky stoja na mohutných drevených koloch, ktoré sú povrážané do lagúny. Spevňujú stoosemnásť ostrovčekov, na ktorých sa rozkladá celé mesto. Sprievodcovia hovoria, že ostrovčeky spája takmer štyristo mostov a mostíkov a k niektorým je možné sa dostať len loďou.

Z Rialta sme sa vybrali na Piazzu San Marco. S mnohými zastávkami pri pouličných muzikantoch alebo zaujímavých záberoch, ktoré zaujali Ivana s okom fotografa. Nakoniec sme sa predsa len ocitli pri ľavej lodi chrámu San Marco.

Slnkom zaliate námestie privábilo nielen stovky turistov, ale aj stovky holubov. Vôbec nemôžem pochopiť rodičov, ktorí kupujú svojim deťom od predavačov s vozíkmi kukuricu pre tieto všadeprítomné vtáky. Zábery z východnej Ázie, kde ľudia chodia s rúškami na tvári v obave pred vtáčou chrípkou, asi nikdy nevideli. Tu si s nadšením otcovia, mamy fotografujú svoje deťúrence, ktoré s panickou stracho-veselosťou stoja uprostred námestia s rozpaženými rukami, na ktorých sedia klbčiace a kŕmiace sa holuby. Klbčiace sa snažia vyhodiť z ramien tie, ktoré sú bližšie k dlaniam plným žltých zrniek kukurice.

Také stracho-veselé dieťa vyzerá nasledovne: hlavu má hlboko vrazenú medzi plecia a na tvári kŕčovitý úsmev, prípadne sa hystericky smeje, oči mu behajú zo strany na stranu alebo ich má radšej tuho zavreté.

Môj drahý manžel to všetko nadšene fotografoval a vôbec nechápal moje znechutenie. Nuž čo. Hlavou múr neprerazím. Ale nemala som veľa času sa rozčuľovať nad nezodpovednými rodičmi, pretože sa zrazu predo mnou objavil neskutočný obraz.

Po ľavej ruke som mala vchod do Dóžacieho paláca, po pravej strane kampanilu a predo mnou sa na konci Piazzetty San Marco ponad hlavy ľudí objavila obrovská loď.

V prvom momente som zostala v šoku stáť. Keď som sa spamätala a vyhodnotila situáciu, že tu nejde o blížiacu sa lodnú katastrofu, začala som zjašene zháňať Iva, aby mi tento úkaz ihneď odfotografoval. Samozrejme, že hrozilo, kým ten môj perfekcionalista (aspoň čo sa týka fotografovania) bude mať všetko nastavené tak ako má podľa jeho predstáv byť, tak už loď bude dávno preč. Ale podarilo sa. Síce na fotografii to nevyzerá tak monumentálne, ako som to videla ja v skutočnosti.

V Benátkach sme boli prvýkrát pred desiatimi rokmi a aj to len na jeden a štvrť dňa. Dušan s Evkou nás vyviezli na Veľkú noc na pár dní do Talianska. Prvý večer sme z Jésola vyrazili do večerných Benátok, druhý deň sme celý venovali Benátkam, tretí sme preleteli do Florencie a Pisy a štvrtý sme už z Jésola cestovali domov. Namaškrtili nás. Taliansko sa stalo našou dovolenkovou láskou. Mne by nevadilo, keby ma tam aj presťahovali.

Vtedy sme však neboli v žiadnych pamiatkach. Viac – menej sme sa len zoznamovali s mestom, túlali sa po uličkách, obdivovali architektúru. Ešte sme nemali tie cestovateľsko – poznávacie skúsenosti, čo máme dnes. Že keď chceme vidieť niečo, nemôžeme vidieť všetko. Tento rok sme si to chceli vynahradiť.

Po kostole I Frari sme sa rozhodli bližšie zoznámiť s Dóžacím palácom – Palazzo Ducale. Mali sme o ňom všetko naštudované a chceli sme si to overiť na vlastné oči. Postavili sme sa do obrovského radu, obrnili sa trpezlivosťou a dobrou náladou. Našťastie, bolo čo sledovať. Jazykový babylon okolo nás nasvedčoval tomu, že sa tu zišli turisti z celého sveta. Všetkých vekových kategórií a kultúr. Ivo si sem - tam odbehol niečo zaujímavé odfotografovať a ani sme sa nenazdali, už sme stáli pred hlavným vstupom. Rad našťastie pokračoval ešte aj pred pokladňami a tak som si mala možnosť naštudovať systém lístkov. Zistila som, že keď si kúpime lístok za dvanásť + jedno Euro, tak nám bude lístok platiť tri mesiace a budeme mať aj vstupy. I Musei di Piazza San Marco + 1 Museo Civico a Scelta (Palazzo Ducale, Museo Correr, Museo Archeologico, Biblioteca Marciana + Museum. A bolo možné vybrať si z nasledovných možností: Ca Rezzonico, Palazzo Mocenigo, Casa Goldoni, Ca Pesaro, Museo Vetrario, Museo Merletto). Jasné, že sme sa rozhodli pre lístok 12 + 1. Aspoň nás to donúti navštíviť viaceré múzeá.

Do pokladničnej miestnosti sme sa dostali cez autorizovaného kontrolóra pre vyššiu bezpečnosť (tak mal uvedené na visačke), ktorý nám skontroloval moju tašku a Ivov fotografický batoh a upozornil nás, že batožinu si musíme odložiť do garderobierne. Po našom – do šatne. Z pokladničnej miestnosti sme sa vybrali na nádvorie paláca. Je prekrásne, ale nemali sme príliš času, aby sme si ho mohli vychutnávať. Museli sme nájsť šatňu a zorientovať sa, kde začneme. Počas prehliadky sme prechádzali z jednej bohato zdobenej sály do ešte bohatšie zdobenej sály, videli sme množstvo monumentálnych nástenných a stropných malieb od významných benátskych maliarov, Tintoretta, Tiziana a Veroneseho, ktoré vypovedajú o sláve Benátok a ich dóžov v historických scénach a alegóriách. Videli sme prekrásne, zlatom zdobené schodište. Prešli sme aj mostom vzdychov do väzenia, z ktorého ušiel renesančný nerestník Casanova. Ale v závere sme už len pochodovali sálami, pretože sme už nedokázali nič vnímať. O pol šiestej sme sa ocitli vonku na nádvorí a unavene sme obdivovali mramorovú krajku renesančného krídla nádvoria. Po chvíľke sme sa spamätali a išli sme si pozrieť Schodisko Obrov, ktoré má meno podľa dvoch naozaj obrovských sôch Marsa a Neptúna od Sansovina. Na hornej časti schodišťa sa konával obrad korunovácie dóžat. Schodište vedie priamo do podlubia  prvého  poschodia. Pozdĺž celého podlubia a aj vo vnútri paláca je mnoho „bocca di leone“ otvorených tlám vo vytesaných hlavách leva, ktoré slúžili na tajné udania. Nielen dnes sa píšu anonymy. Len schránky nie sú také atraktívne.

Naposledy sme sa nadýchali atmosféry Dóžacieho paláca a bočným východom sme sa zas ocitli na Piazetta San Marco. Ivo skonštatoval, že má výborné svetlo a potrebuje mať odo mňa minimálne polhodinu pokoj.

„Kde ťa nájdem?“

„Tu niekde na schodoch, budem si čítať Benátky.“

To som ale nevedela, že mramorové schody sú beznádejne poznačené holubmi a nájsť aspoň kúsok ako – tak čistého a voľného miesta nebude také jednoduché. Unavených turistov bolo okolo mňa viac než dosť. O chvíľu prišiel pre mňa môj drahý manžel, že mi našiel super miesto s výbornou hudbou na Piazza San Marco. Bolo to pred Caffé Florian, najstaršou kaviarňou v Benátkach. Otvorili ju v roku 1720 a sedávali v nej Johann Wolfgang Goethe, Thomas Mann, Ernest Hemingway, Mark Twain. Živá hudba pozostávala z klavíristu, harmonikára, huslistu a basistu. Po bloku operných árií prešli na najslávnejšie muzikálové skladby, potom na najznámejšie talianske piesne a vrátili sa k operám. Podarilo sa mi zabudnúť aj na holuby a fotografujúceho manžela.

                                                                                                             Kaviareň na San Marco

Cestou ku Piazzale Roma sme sa zastavili na pizzu a pohár vína a o štvrť na osem sme už sedeli v autobuse smerujúcom do Miry.

Od zastávky sme sa začali zoznamovať so všetkými štekajúcimi psami, ktoré strážili domy, lemujúce jedinú príjazdovú cestu k hostelu.

V okienku recepcie sme uvideli novú tvár, olemovanú dlhými kučeravými vlasmi a s usmiatymi kučeravými očami za okuliarmi a prilepeným mobilom na uchu. Adrianu. Aj počas ďalších dní som zistila, že vidieť ju bez telefónu je naozaj mimoriadna udalosť. Dokonca ešte aj vtedy, keď ma učila prať na automatickej pračke a sušiť prádlo v sušičke, mala telefón medzi uchom a plecom, pričom komunikovala nielen so mnou, ale neviditeľného telefonického partnera používala aj ako tlmočníka. Hovorila ale oveľa lepšie po anglicky ako Sylvia. To, že jej telefón zopárkrát pri takomto systéme padol na zem, ju vôbec neodrádzalo od zaužívaného systému, ktorý je typický takmer pre všetkých mladých Talianov. Toľko popadaných telefónov, koľko sme videli počas tejto dovolenky, nás utvrdilo v tom, že telefón vydrží všetko.

Rekapituláciu dňa sme ukončili plánom na ďalší deň. Jasné, že vyhrali Benátky. Keď sme už tu, musíme z nich vidieť, čo najviac.

^^ na začiatok

V Benátkach sú najdôležitejšie vlastné nohy

            Ráno bolo príjemné. Autobusové cestovanie zo Strada Romea do Benátok sa nám osvedčilo a z dóžacieho paláca sme mali platný lístok na ďalšie múzeá. Okolo pol jedenástej  sme sa už motali z jednej uličky do druhej a obdivovali gondoly v úzkych riách, ako sa  benátske kanály volajú. Bar Rialto nás opätovne pristavil na kávu. Páčil sa nám ruch, ktorý tu vládol. Bol to bar skôr pre domácich ako pre turistov. Pred mostom Rialto sme zabočili na nábrežie doprava a doslova sme museli prekľučkovať pomedzi personál v uniformách, ktorý nás lákal si sadnúť ku stolom patriacim k ich reštauráciám. My sme sa radšej usadili na schodíky nad Canalom Grande, odkiaľ sme mohli pozorovať nielen to, čo sa dialo na druhej strane kanála, ale najmä to, čo sa dialo na vode.

Neďaleko nás vyčnievalo nad vodu drevené mólo, na ktorom stálo zo desať ľudí. O chvíľu som si všimla, že k mólu priplávala čierna gondola plná cestujúcich. Tí, za pomoci gondoliera vystúpili a čakajúci zas za jeho pomoci nastúpili. Ešte pred tým, ako sa chytili jeho ruky, tak mu do nej niečo podali. Bez prekontrolovania si to vložil do vrecka a usádzal ich na miesta. Keď bola gondola plná, dvom cestujúcim oznámil, že musia počkať. Veslom sa odrazil od brehu a odplával.  Medzitým sa mólo začalo zas napĺňať a netrvalo dlho, gondola bola späť. To ma už začínalo zaujímať. Odkiaľ sa tak rýchlo mohla vrátiť a prečo je tu toľko cestujúcich, pričom na mnohých bolo vidno, že nie sú turisti. Mali obleky, aktovky, mapy s písomnosťami. Keď sa gondola druhýkrát odrazila od móla, sledovala som jej trasu. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistila, že je vlastne len takou medzibrežnou kompou. Možno len nejakých dvadsať metrov vľavo od našej úrovne mala prístavné mólo na druhej strane. Išla som sa pozrieť na cenník. Za prevezenie z jednej strany kanála na druhú, približne sto metrov od mosta, sa mi zdalo, že majú pomerne dosť zákazníkov, ktorí sú ochotní zaplatiť päťdesiat centov. Nešlo mi ale skôr do hlavy to, že radšej čakali na prevoz, ako by prešli necelých tristo metrov a riskovali zrážku toho množstva plavidiel uprostred kanála. Musím síce uznať, že za tie štyri dni túlania sa Benátkami, sa žiadne plavidlo neprevrhlo. Asi za to môže aj zaujímavá konštrukcia gondol. Strana, na ktorej stojí vzadu gondoliér, je kratšia o pár centimetrov. Je to z dôvodu vyváženia a ľahšieho ovládania tohto pomerne veľkého plavidla, ktoré vyrábajú v Chioggii. Nielen tie v skutočnej veľkosti, ale aj v miniatúrnej, ktoré si kupujú turisti na pamiatku.

My sme sa k mostu vrátili po vlastných nohách a pre zmenu sme sa išli pozrieť na nábrežie za mostom a odtiaľ poobdivovať paláce okolo kanála. Z maličkého výkladu obchodíka na nás pozeralo gondolierske tričko, ktoré sa veľmi zapáčilo Ivovi.

„Kúpime ho Nine, čo povieš?“

Bolo biele s tmavomodrými pruhmi. Naozaj veľmi pekné. Ešte pred nejakými dvadsiatimi rokmi by som sa určite chcela stať jeho majiteľkou. Teraz by však muselo byť na mne aspoň o desať kíl menej.

Po zvážení, že žiadneho gondoliera sme nevideli v ružovej, obľúbenej farbe našej vnučky, som to uzavrela slovami:

„Skúsme. Ale priprav sa na to, že nebude patriť k jej obľúbeným tričkám.“

Ja som už mala za sebou skúsenosť z opatrovateľských dní.

Nina mi dokázala poriadne zdvihnúť adrenalín, keď sa výdatným revom, niekedy dokonca aj ľútostivým plačom, domáhala ružových šatočiek alebo aspoň ružového obľúbeného trička. Ružová nikdy nepatrila k mojim favorizovaným farbám, takže o to viac ma to dokázalo vyviesť z miery.

Bohatší o tričko sme ešte chvíľu z nábrežia sledovali robotníkov na lodi, pristavenej ku brehu paláca, ako za pomoci mechanizmov vyťahujú z vody odhnité koly a namiesto nich dávajú do vody nové, ktoré vyzerali ako obrovské napodobeniny z plastu. Nepresviedčali ma, že sú drevené. Potom sme sa presunuli na most Rialto a pomaly sa blížili k námestiu San Marco, ktoré vraj bolo v dvanástom storočí najväčším námestím na svete. Ale vtedy asi nebolo plné turistov a holubov. V dvadsiatom prvom storočí práve toto nalákalo môjho manžela na hľadanie zaujímavých záberov. Po chvíľke skonštatoval, že poludňajšie slnko je príliš ostré a nie je pod správnym uhlom, takže si fotografovanie nechá na večer.

                                               Námestie San Marco

Už nám nič nebránilo hľadať vstup do Museo Correr. Po celom južnom, západnom a severnom obvode námestia sú obrovské arkády ukrývajúce vchody do luxusných obchodov, kaviarní, cestovných kancelárií. Takže vchod do múzea sme nenašli na prvýkrát. A pritom to nebolo také zložité. Od hlavného vchodu do baziliky San Marco je potrebné vybrať sa na opačný koniec námestia, dlhého stosedemdesiat šesť metrov. A presne v strede budovy na západnej strane, vojsť pod arkády. Už je potrebné prejsť len pár krokov a po pravej strane sa objaví nenápadné schodište, ktoré smeruje do priestorov Museo Correr. Ale nebolo to zas ani také jednoduché a prestala som sa čudovať japonskému manželskému páru, ktorý sa deň predtým pýtal, keď som si robila zápisky na schodišti pred kaviarňou Caffe Florian, kde nájdu vchod do tohto múzea. Jeho vstupné priestory sa nachádzajú v Ala Napoleonica.  Pôvodne tu stál kostol San Gemignano, ale Napoleon Bonaparte si zaumienil, že tu chce mať svoj palác. Malí Napoleonovia žijú v každej dobe. Po tomto sa zachovali aspoň veľké veci v podobe architektonických pamiatok. Dnes sa v Ala Napoleonica nachádza zbierka o kultúre a dejinách Benátok s množstvom keramiky a obrazov, do ktorej sa vstupuje okolo ôsmich zákazov, zobrazených prostredníctvom piktogramov:

-          zákaz nosenia batožiny

-          zákaz športového odevu (doteraz som si myslela, že to platí len pre kostoly)

-          zákaz fajčenia

-          zákaz odhadzovania odpadkov

-          zákaz psov

-          zákaz jedenia a pitia

-          zákaz fotografovania

-          zákaz telefonovania.

Bohatý benátsky občan Teodor Correr daroval veľkú časť rodinnej zbierky svojmu mestu pred takmer dvesto rokmi, čím si zabezpečil svoju nesmrteľnosť. Vtedy určite netušil, koľko zákazov bude potrebných v dvadsiatom prvom storočí, aby jeho dar vydržal aj ďalších dvesto rokov bez nehody.

Každý návštevník sa  zastaví pred informačnými tabuľami v rohoch miestností, z ktorých sa má možnosť dozvedieť nielen o Correrovi, ale aj o všetkých vystavených exponátoch.

Ani sme nevedeli ako a prešli sme naraz tri múzeá na jeden vstup z nášho „päťvstupového“ lístka za dvanásť plus jedno Euro. Z Museo Correr sme sa plynulo presunuli do archeologického múzea a nakoniec do Libreria Marciana bez toho, aby sme museli vyjsť z budovy.

Do Librerie Marciany sa ešte pred pár rokmi vchádzalo z Piazzetty di San Marco. Súčasní radní páni podľa všetkého uznali, že je potrebné v období rôznych globalizácií zefektívniť prehliadky a vchod do vrcholného diela Jacopa Sansovina od Dóžacieho paláca uzavreli. Podľa plánika stropu som si išla vykrútiť hlavu, aby som sa zorientovala v jednotlivých plafónových maľbách. Keď som si však uvedomila, ako musel trpieť napríklad taký Paolo Veronese, keď maľoval tri alegórie „la musica“, „aritmetika e geometria“ a „l´onore“, tak som si bez ďalšieho lamentovania zaklonila hlavu a pre istotu som si ju podoprela rukou. A ešte  som sem – tam využila aj môjho drahého manžela ako veľmi užitočnú a príjemnú opierku. Len keby sa toľko nevrtel a trpezlivo to znášal. Jeho ničím nepodložené presuny po miestnosti ma vyrušovali z náročnej činnosti. Dať plánik stropných malieb dohromady so skutočnosťou. Čo Ivo považuje za zbytočnosť, pretože to komentuje so slovami:

„Zajtra už aj tak nebudeš vedieť, čo si videla.“

Má síce pravdu, ale keď nájdem niečo zaujímavé a privolám ho k môjmu objavu, tak sa málokedy stáva, že nepríde. Necháva ma urobiť nádennícku prácu, ešte pritom aj hundre, ale smotanu je ochotný zlízať.

V sále je celkom dvadsaťjeden nástropných alegórií. Po celých Benátkach sa doslova potkýname o pár tých istých mien. Tizian, Veronese, Tintoretto, Bellini. V kostoloch, galériách, múzeách. Tak tomu bolo aj v priestoroch tejto knižnice. Pretože ani steny knižnice nezaostávali za stropom. Tu som zas podľa plánika bola schopná identifikovať obrazy najmä filozofov a antických bohov. A samozrejme od Tintoretta a Veroneseho.

Celé Benátky sú jednou veľkou galériou renesancie, na ktorú potrebujete mať zdravé najmä nohy. Za jedno popoludnie sme prechádzkou tromi múzeami dostali toľko informácií, že sme si potrebovali vydýchnuť. Ivo považuje za oddych hľadanie fotografických námetov a ja zas pozorovanie ruchu okolo mňa. Keď sme vyšli von, tak už aj slnko bolo pod priaznivejším uhlom a preto naše kroky viedli ku brehu lagúny pred Piazzettou di San Marco. Ivo sa rozbehol do ulíc a ja som si ukoristila miesto na kamennej lavičke pri stanovisku gondolierov čakajúcich na zákazníkov.

Toto benátske povolanie sa vraj dedí z otca na syna. Ktovie, či to spôsobuje zlá demografická krivka, odzrkadľujúca znižujúci sa počet synov alebo stúpajúca cena gondol, ohrozená množstvom novodobých vodných dopravných prostriedkov, ale gondol a gondolierov údajne ubúda. Aj policajti používajú v Benátkach motorové člny. Neprevážajú sa na gondolách.

Z mojej lavičky som si mohla naživo overiť naštudované informácie o tomto plavidle, ktorého vzhľad sa po celé stáročia nezmenil. V roku 1562 bolo vydané nariadenie, že všetky gondoly musia byť čierne. A naozaj. Všetky boli jednotne natreté touto farbou. Toto uniformujúce nariadenie malo za úlohu zabrániť benátskej šľachte, aby sa nepredbiehala v dekoratívnosti a nevystavovala tak na obdiv svoje bohatstvo. Celá gondola je z dreva a váži od štyristo do päťsto kilogramov. Má ploché dno a štíhly trup, ktorý jej umožňuje sa plaviť aj tými najužšími kanálmi. Štandardná dĺžka je necelých jedenásť metrov, ale strana, na ktorej stojí gondolier, je o šestnásť centimetrov kratšia. Jediným nástrojom, zabezpečujúcim plavbu a manévrovanie, je dlhé veslo. Gondolier ho používa nielen na veslovanie, ale najmä na odstrkávanie od múrov domov, od dna kanálov, od brehu. A iných gondol. Prípadne ním zhadzuje svojho súpera do vody kanála. Čo sa deje v jednej zo súťaží počas každoročnej septembrovej slávnosti Regata Storica sul Canal Grande, pripomínajúcej si príchod Kataríny Corsaro, manželky cypruského kráľa, do Benátok.

                                                                                             Gondoly čakajúce na zákazníkov

Ako som tak obdivovala tieto elegantné plavidlá pred sebou, podišla ku mne žena, približne v mojich rokoch. S vnukom za pätami. Hľadali niekoho, s kým by sa podelili o sumu za plavbu. Samotní Benátčania využívajú služby gondolierov viac – menej len v deň svojej svadby, pretože ide o pomerne drahú záležitosť. Z tohto dôvodu bývajú v prevažnej väčšine zákazníkmi buď romanticky naladené dvojice alebo turisti, ktorí majú dostatok peňazí. Netrvalo dlho a podarilo sa jej nájsť štvoricu, ktorá sa k nim pridala.

Gondolieri dodržiavajú pravidlá ako bratislavskí taxikári. Zákazník si nevyberá, aké plavidlo a aký fešák sa mu páči. Ide ten, ktorý je na rade. Takže aj tentokrát, po zaplatení plavby, si jeden z dovtedy diskutujúcich gondolierov zavesil svoj slamený klobúčik na vešiak, prešiel ku svojej gondole, zákazníkom gestom ukázal, aby čakali na móle a on začal s prípravou na plavbu. Najskôr zroloval modré plachty, ktoré majú za úlohu chrániť čierny lesk od bielych fľakov uschnutej morskej vody. Zaskrutkoval kovovú ozdobu v podobe ženskej postavy do predného krytu lode. Na sedadlá poprekladal epedá, ktoré boli dovtedy prevrátené a pripravil ešte jednu stoličku. Až potom sa obrátil ku svojim klientom a pomáhal im pri nastupovaní a usadení sa na pridelené miesta.

Zistila som, že každý gondolier sa naozaj veľmi stará o svoje plavidlo. Netrvalo dlho a prázdny priestor po práve odplávanej lodi zaplnila gondola, ktorá ukončila plavbu s pasažiermi po kanáloch. Myslela som si, že kormidelník sa  ihneď pridá ku svojim kolegom.

Nestalo sa tak. Najskôr odskrutkoval sošku z provy a odložil ju do skrinky, vyklepal všetky epedá z lavičky, kresielok, stoličky a poprevracal ich tak, aby ich nezničila ani voda a ani slnko. Potom si priniesol vedro vody, pravdepodobne nie morskej a celú loď vyumýval mokrou špongiou a na záver vyleštil suchou handrou. Potom na všetky čerstvo vyligotané plochy  natiahol modré ochranné celtoviny a upevnil ich. Poprezeral si celú gondolu, ešte raz prekontroloval, či je všetko v poriadku a až potom si šiel prisadnúť ku čakajúcim kolegom.

Slnko čím ďalej, tým viac predlžovalo svoje tiene a aj Ivo skonštatoval, že je čas vrátiť sa k autobusu. Pri rozlúčke s námestím San Marco sme si všimli, že z medzier v dlažbe začína presakovať voda. Začali sme špekulovať nad týmto úkazom. Je to kanalizácia alebo príliv? Alebo niečo iné? Zostalo to pre nás tajomstvom.

                                                                                                             San Marco na pravé poludnie

Medzitým sa ochladilo. Začalo aj trochu pofukovať. A z juhu sa na nás začínala mračiť blýskajúca obloha. Počas celej cesty sme sledovali pribúdajúcu čierňavu a len sme dúfali, že do hostela dobehneme suchí.

Keď si mám ráno pred našimi pešími potulkami vybrať medzi fľašou minerálky a dáždnikom, jasné, že kým neleje, vyhráva minerálka. Tá je potrebná vždy. Dáždnik len niekedy. A to niekedy na nás teraz nanešťastie čakalo. Rozhodli sme sa zachrániť behom ešte skôr ako sa na asfalte objavia prvé kvapky dažďa. Ivo vyšprintoval a sľúbil, že mi pôjde oproti autom. Mňa začali okrem pribúdajúcich kvapiek prenasledovať aj všetky psy. Väčšina sa jedovala len spoza plota. Ale jeden mal nanešťastie otvorenú bránu, ktorú majiteľka, na úteku pred dažďom, zabudla zavrieť. Vybehla z domu len na veľký brechot. Ja som od strachu nedokázala vydať ani hláska a s hrôzou som sledovala tú malú jedovatú príšeru, ktorá sa mi určite chystala odhryznúť nohu. Kupodivu bola schopná zareagovať na majiteľkin hlas. Zastala pol metra pred mnou a začala vrtieť chvostom. Podľa výrazu domácej panej, veselo na mňa volajúcej a mávajúcej, som začínala mať pocit, že sa môžem aj pohnúť. Ale už len ohnutie kolena bolo pre tú malú beštiu výzvou na ďalší brechot. Bolo na nej vidieť, že by ma určite najradšej zožrala. Zachránila ma moja drahá polovička, prichádzajúca mi autom naproti. Bola som mokrejšia ako Ivan, dokonca aj vystrašenejšia, ale konečne som bola v bezpečí.

Od Adriany som v hosteli vymámila predpoveď počasia pre Benátsko na najbližšie dni. Sadla k počítaču a vykúzlila ho z internetu. Množiace mraky dávali za pravdu tomu, čo sme mali čierne na bielom. Okrem dažďa začínalo byť aj chladnejšie. V noci sme sa párkrát zobudili na bubnujúce kvapky a izbu nám zopárkrát osvetlili blesky doprevádzané hrmením.

^^ na začiatok

Medzi Caorle a Chioggiou

            Keď sme sa ráno pozreli z okna, uvideli sme naše dokonale vyumývané auto a sivú oblohu nad takmer dvojmetrovou kukuricou v susednej záhrade. Dôležité bolo, že nepršalo. Cestou na raňajky sme sa zastavili pozrieť na oblohu z druhej strany hostela. Aj tam bola sivá, ale nie taká hrozivá. Dokonca bola už sem – tam roztrhaná a cez otvory sa predierala   modrá farba, ktorá sa čím ďalej, tým viac šírila. Do auta sme už nastupovali za celkom prijateľného počasia, pripravení na potulky autom. Chceli sme prejsť prímorským Benátskom najskôr smerom na sever a potom zas smerom na juh z nášho štartového a zároveň cieľového miesta.

Pri rozhodovaní, či pôjdeme po lokálkach alebo po diaľnici, vyhrala diaľnica. Dúfali sme, že tak sa skôr presunieme do Caorle.

Z Ca´Giare, ako sa volala časť, v ktorej sa nachádzal náš hostel, sme sa vybrali smerom na Dolo. Pri výpadovke z priemyselnej časti mestečka sme začali mať obavy, že sa opakuje situácia zo soboty. Autá pred nami, autá za nami a my sme sa pohýnali doslova krokom. Takmer po diaľnicu, čo bolo skoro päť kilometrov. Nikto okolo nás nevytruboval, v okolitých autách boli dokorán pootvárané okná, z ktorých vykúkali ležérne poopierané lakte, väčšinou v modrých košeliach. Mám taký dojem, že je to obľúbená farba talianskych mužov. Boli v nich poobliekaní šoféri autobusov, sprievodcovia na vaporettách a dokonca aj sprievodcovia v galériách. Sem – tam znela z auta príjemná stredomorská muzika doprevádzaná pospevovaním šoférov alebo pohybmi prstov do taktu na okennom ráme. Rozhodne som sa počas celého pobytu nestretla s tupými pohľadmi našich uhučaných mladých tupoňov s vyholenými hlavami.

Keď na Slovensku komentujem okoloidúce štvorkolesové čudo s dunejúcou muzikou slovami:

„určite osprostejú a ohluchnú“ – môj drahý manžel mi kontruje: „už osprosteli.“

Vychyteným štúdiom posledných rokov sa stala enviromentalistika. Zdravé životné prostredie sa teoretizuje zo všetkých strán. Nadmerná hlučnosť je podľa všetkého považovaná za balzam na nervy. Len je zaujímavé, že medializovanou skúsenosťou Elánu počas ich koncertu v slávnej Carneggie Hall bolo, že si museli dať maximálny pozor na ozvučenie, aby neprekročili povolenú hlasitosť. U nás sa bojíme, aby sme neobmedzili našu super pseudodemokraciu. Nuž čo. Slovo demokracia prechádza silnou devalváciou pojmu. Tak ako mnohé iné veci. Slovo slušnosť sa dnes u nás príliš nenosí. A čo je horšie, mnohí ani nevedia, čo sa za týmto, dnes už takmer rozprávkovým slovom, skrýva.

Nakoniec sa nám predsa len podarilo dostať na diaľnicu a dokonca v dobrom smere. Nezostávalo nám, najmä mne, nič iné, len sledovať odbočku na Caorle. Výjazd z A4 a cesta krajinou bola v tejto často pomerne nezaujímavá. Rovina, v ktorej sa len kde – tu objavil domec s hospodárstvom. Našťastie sa nám na prvýkrát podarilo dostať až do samého centra tohto starobylého prímorského mestečka a dokonca nájsť ihneď aj miesto na zaparkovanie. Bolo to asi tým, že počasie bolo síce slniečkové, ale tak zubato slniečkové s vetríkom, takže aj pláže za cestou boli trištvrteprázdne. S parkovacími automatmi v Taliansku sa už celkom kamarátime a bez problémov sa s nami rozprávajú a vydávajú nám potrebné lístky. V Caorle sme si to tipli na tri hodiny.

Museli sme uznať, že Caorlčania robia všetko preto, aby sa u nich turisti cítili dobre. Piesok bol upravený, nikde nebolo vidieť odpadky a v približne desaťmetrových vzdialenostiach boli pri vstupných chodníkoch na pláž tabule s textom a piktogramami:

Zákaz psov

Zákaz odhadzovania odpadkov

Zákaz hrať futbal

Zákaz hlasnej muziky

„Ivko, asi sem chodia na dovolenku predovšetkým Slováci. Pozri sa na tie zákazy.“

Po operácii chrbtice som musela začať ignorovať kúpaliská, pretože plavčíci tam boli predovšetkým na okrasu. Nie na to, aby zabezpečovali aspoň aký – taký poriadok. Ani ste sa nenazdali a už vám niekto v bazéne skočil ak nie na hlavu, tak aspoň na nohy. Mne stačilo, že nejaký tuleň skočil pol metra odo mňa a vždy som sa prudko strhla v pude sebazáchovy. Tým som to len zhoršila. Pretože niektorá z mojich platničiek si povedala, že takéto prudké zmeny a rotácie mi tolerovať nebude. A už bol problém. Buď mi stŕpla noha alebo ruka. Alebo ma rozbolela hlava, alebo som sa nemohla zohnúť. Jednoducho, hotový invalid. Preto sme začali vyhľadávať iné možnosti.

Boli roky, že sme radi chodili na veľké štrkové jazero neďaleko Komjatíc. Celá vodná plocha má do päťdesiat hektárov a je v nej naukladaných zopár slobodných ostrovčekov.   Čím viac sa šírila sláva o tomto naozaj krásnom prostredí, kde ste mohli plávať naširoko – naďaleko bez toho, aby ste sa museli s niekým stretnúť vo vode, tým viac sa začínal tento priestor podobať skládke odpadu. Na začiatku prázdnin boli papiere, prázdne fľaše, sáčky so zvyškami jedál len kde – tu. Koncom augusta už bol problém nájsť aspoň trochu kultivované miesto, kde by ste sa nehanbili uložiť. Takže sme tam prestali chodiť.

Potom sme objavili Čierne jazero pri Senci. Bolo tam úžasne. Dokázala som hodiny preležať na štrku, plávať donekonečna vo vode. Komunita nudistov nepotrebovala hlučné rádiá, autá pri vode. Dokonca svojich štvorkolesových miláčikov nemusela mať ani vo vzdialenosti pol metra od deky. Čím viac sa dostával tento priestor do vedomia verejnosti, tým sa začínal stávať ohrozenejší. Už sa tu nestretávala len tá istá partia vyznávačov slnka, priezračnej vody a pokoja. Začali sem prúdiť degenerované davy. Taký degenerovaný jedinec sa prejavuje nasledovne:

- musí mať auto blízko pri sebe - aby každý videl na čom jazdí a aby nemusel tú svoju degenerovanú napumpovanú postavu premiestňovať do extrémnych vzdialeností na vlastných nohách (napr. sto metrov, asi v takej vzdialenosti bola väčšina áut zaparkovaná),

- musí mať na aute dokorán pootvárané dvere a čo najhlasnejšie pustenú svoju vlastnú muziku - aby každý videl, akú má superaparatúru a aký má supervkus vo výbere toho najotrasnejšieho techna,

- musí mať psa, podľa možnosti tiež nafúknutú, tupo vyzerajúcu agresívnu potvoru, ktorá na každého hľadí ako na osobného nepriateľa,

- musí mať vodný skúter – aby každý (najmä každá do dvadsať – nemyslím tým kilogramov) videl, že nie je tak hocikto a vie na ňom aj jazdiť vo vzdialenosti pol metra od plávajúcich, čo na tom, že niekedy sa topiacich pod prívalom vody,

- a rozhodne musí prachom z prichádzajúceho a odchádzajúceho auta, hlasnou muzikou a otrasným zvukom vodného skútra, dokazovať aký je macho, ktorý by sa znemožnil nielen vo vlastných očiach, ale aj v očiach okololežiacich, keby po sebe pozbieral odpadky.

Posledné leto v Senci sme sa príjemne cítili asi tak do tretej. Už som si začínala naivne  myslieť, že degeneráti si našli inú lokalitu alebo nedajbože zmúdreli. Ani jedno, ani druhé. Zrazu sa začali rojiť. O pol piatej sme rezignovali a pobrali sa domov. Zo desať rokov sme tam už neboli. Pri tom spoločenskom marazme, v ktorom sa dennodenne nachádzame, neverím, že nastala nejaká kultivovanosť správania.

Podľa tabúl na caorlskej pláži je možné prísť k uzáveru, že sem chodia predovšetkým slovenskí turisti. A nanešťastie aj z radov machov.

Po vyvýšenom chodníku, deliacom cestu od pláže, sme sa dostali k malému kostolíku della Madonna dell´Angelo. Odtiaľ vedie po brehu mora zaujímavá promenáda. Medzi morom a chodníčkom je kamenná galéria. V obrovských balvanoch sú vytesané reliéfy – ľudské postavy, zvieratá, fosílie, tváre, ruky. Množstvo nápadov vytvorených umelcami z celého sveta. Pod každým reliéfom je malá mosadzná platňa, na ktorej je uvedený názov diela, meno autora a krajina, z ktorej autor pochádza. Galéria je dlhá možno kilometer a nenašli sme na nej ani jedno meno slovenského autora. A aj český výtvarník bol len jeden. Chodili sme od tabuľky k tabuľke, skúsili sme pohodlie vydlabaného kresla, pohladili sme vyleštený kameň. Neboli sme jediní. Dospelí i deti. Každý si našiel niečo, čo ho zaujalo a k čomu zvolával aj ostatných. Caorlčania mali dobrý nápad.

                                                                                                                            Galéria na promenáde

Na Slovensku máme tiež takúto prírodnú galériu. V travertínovom kameňolome vo Vyšných Ružbachoch. Len na rozdiel od Talianov sa u nás o ňu a ani o priestor, v ktorom sa nachádza, nikto nestará. A tiež to bol výborný nápad. Zopár umelcov z rôznych krajín sa stretlo na sochárskom sympóziu vo voľnej prírode, každý dostal veľký travertínový kameň a mohol si s ním robiť, čo chcel. Čo vytvoril, zostalo na mieste činu. A naozaj sú tam veľmi pekné diela. Keď sme boli s Ivom naposledy v Ružbachoch, zarastali kamenné sochy trávou. Škoda. Asi nám to neprinášalo peniaze. Tak prečo by sme sa o to starali.

Na konci promenády sme si našli obrovský kameň a stabilizujúcemu slniečku sme ukázali tvár a dovolili sme mu, nech si s nami robí, čo chce. Po dobrej chvíľke oddychu sme prešli cez cestu a ocitli sme sa  v starých uličkách Caorle, rovno pred katedrálou Santo Stefano z jedenásteho storočia.  So šikmou valcovitou vežou, vysokou štyridsaťosem metrov. Len nie tak spropagovanou, ako je veža v Pise. Tmavé vnútro katedrály osvetľovali len sviece a slnečné svetlo cez malé okná. Dnes si už len málokto vie predstaviť, že Caorle bolo hlavným sídlom kresťanského patriarchu viac než tisíc rokov. Od roku 958 do roku 1818. A dnes je to vychytené prímorské letovisko s niekoľkokilometrovou plážou, s mnohými hotelmi a penziónmi. A miestnou kuchyňou, na ktorú sú veľmi hrdí. Skutočne pyšní sú najmä na broeto, rybiu polievku s paradajkovou šťavou, olejom, octom a cibuľou. Alebo na pečeného úhora, ktorý bol pre rybárov odjakživa naozajstnou pochúťkou. A samotní Caorlčania odporúčajú, že najúžasnejšie je ukončiť ich minimálne päťchodové jedlo marinovaným úhorom alebo hrebenatkou v citrónovej omáčke alebo ostnatým pavúčím krabom alla caorlina. A plné reštaurácie a dobrá nálada okolo stolov potvrdzovali, že Caorlčania majú byť právom na čo hrdí. My si doma varíme francúzsku cibuľovú polievku a tá je tiež výborná. Či ju varím ja alebo Ivo.

Od katedrály sme sa vybrali späť k promenáde okolo kaskádovitej fontány, ktorá bola príťažlivá najmä pre deťúrence, pobehujúce a šmýkajúce sa okolo nej. Chodníkom, z ktorého sme opäť obdivovali kamennú galériu, sme sa vrátili k plážovej časti, ktorá sa s pribúdajúcim slniečkom čoraz viac zapĺňala. Oddychovali sme s Ivom na lavičke nad množiacimi sa slnečníkmi. Neďaleko nás ležal na deke tatko obkolesený množstvom hračiek a starostlivo sledoval svojho syna hrajúceho sa v piesku pri vode. Zrazu som ho uvidela utekať k moru a vracať sa späť s chlapčaťom v náručí. Uložil ho na deku a začal mu kontrolovať chodidlo. Mal ho porezané. Minerálkou mu ho povymýval a držal vo vzduchu. V peňaženke nosím neustále v pohotovosti zopár leukoplastov. Jeden z nich, najväčší, som vybrala a odniesla mladému tatkovi, ktorý sa skláňal nad chlapcovou nohou. Keď uvidel, čo mu podávam, zažiarili mu oči a opakovane ďakoval.

„Molto grazie.“

Nepotrebovali sme vedieť spoločný jazyk. Dohovorili sme sa.

Po chvíľke sme sa s Ivom zdvihli a odchádzali sme k zaparkovanému autu. Obaja nám zakývali. Takto sme sa rozlúčili s Caorle.

Tentokrát sme si zvolili prímorskejšiu cestu. Cez Eracleu, San Dona di Piave a okolo benátskeho letiska Marco Polo sme smerovali na juh. Môj drahý manžel chcel vidieť chioggskych rybárov. A tomu sme podriadili celé popoludnie.  Len výsledok bol iný, ako sme čakali.

Strada Romea je na mape lemovaná zelenou farbou. Nie náhodou. Najmä posledných päť – šesť kilometrov kopíruje cesta pobrežie mora a z auta je možné sledovať posádky zo zakotvených lodiek, ako hľadajú v piesku mušle. Z cesty je dobre vidieť aj prístav nákladných lodí a práve k nemu sa rozhodol ísť môj drahý manžel. Darmo som ho presviedčala, že v tejto časti určite malých rybárov nenájde. Pri prvej navigácii „porto“ sme sa po kruhovom objazde dostali na cestu, ktorá viedla do dokov. Obrovské skladové budovy nás delili od mora a len v úzkych priezoroch bolo sem – tam vidieť obrovský trup lode alebo lodného žeriavu. Po malých krčmičkách s rybármi ani chýru ani slychu. Nakoniec Ivo rezignoval a zamieril do starej Chioggie. Z „porto“ cesty sme sa vrátili späť na „strada Romea“ , z ktorej sme po chvíľke zliezli vďaka navigačnej tabuľke signalizujúcej „centro storrico“.

                                                                                                                                 Chioggske koše

Cestou spojovacím mostom sa nám po ľavej strane objavil pohľad na drevené debničky popriväzované na koloch. Dodnes sa nám nepodarilo zistiť, na čo vlastne slúžia. Ale k nim viedla naša prvá cesta od zaparkovaného auta.

Už bolo siestové popoludnie a na uliciach nebola ani noha. Chioggia je na rozdiel od turistických Benátok, typickým talianskym mestečkom, v ktorom prevládajú domáci obyvatelia.

V uličkách sme teda nevideli ani jedného živého Taliana, ale po debničkách si korzovali mačky. Dlho sme rozmýšľali, ako sa tam mohli dostať, pretože koly stáli uprostred morského zálivu a debničky boli na ne popriväzované približne meter nad hladinou mora. Zrazu sa na konci móla objavili pred nami traja mládenci. Nastúpili do priviazaného člna a zamierili ku debnám. Začali sme dúfať, že sa dozvieme, na čo slúžia. Ešte aj mačky ich začali sústredene pozorovať, pričom sa začali premiestňovať k pravdepodobnému miestu pristátia.

Ale nič sme sa nedozvedeli. Chlapci si urobili fajčiarsky piknik v dostatočnej vzdialenosti od rodičov.

Pri ceste do centra sme natrafili na dvojicu mladých ľudí, ktorí vychádzali z fary. Mladý muž zareagoval na moju angličtinu, ktorou som sa pokúšala od neho dozvedieť, kde je prístavisko rybárov.

So širokým úsmevom a plynulo spustil:

„Pôjdete rovno, prejdete popod historickú bránu a vojdete na hlavnú ulicu Corso del Popolo. Uprostred nej budete mať po pravej strane červenú tržnicu a tam bývajú rybári s úlovkom.“

Toto bol výsledok našej bohatej komunikácie, pretože som si opakovane overovala, či ho dobre rozumiem.

O červenej tržnici sme vedeli už z našej nedeľňajšej návštevy. Ale toto miesto na nás nepôsobilo ako prístavisko rybárov vracajúcich sa z lovu. Bolo predsa takmer uprostred mesta, aj keď na brehu jedného z kanálov.

Rozhodli sme sa postupovať podľa jeho usmernení s tým, že cestou sa zas niekoho spýtame. Za vstupnou bránou na nás čakal čulý ruch kontrolovaný zvýšeným počtom karabinierov a karabinierok.

K jednej z nich som pristúpila s otázkou:

„Prosím vás, kde je tu prístavisko rybárov? Môj manžel si ich chce odfotografovať, ako sa vracajú z lovu.“

Pousmievala sa na mňa, povedala mi niečo po taliansky a keďže som nevedela čo, zistila, že si musí zavolať posilu. Neďaleko stojaci fešný karabinier bol trošku podkutý v mojom jedinom dorozumievacom jazyku a taktiež nás navigoval k červenej tržnici, ale nás upozornil, že teraz si nijakých rybárov neodfotografujeme. Keď som sa spýtala prečo, odpovedal mi obšírne plynulou taliančinou, ktorej som nerozumela, ale so širokým úsmevom.

Nedalo sa nič robiť, vybrali sme sa k tržnici, ktorá bola, na rozdiel od nedele v týchto hlboko popoludňajších hodinách, takmer prázdna. Prázdne pulty, prázdne koly bez čajok a len pár ogumákovaných mužov s hadicami vystriekavali prúdmi vody kamennú podlahu tržnice.

Našťastie si Ivo bez problémov našiel náhradný program. Farebnosť kanálov s ligotajúcou sa vodou, plnou odrazov, mu začala zaberať hromadu času. A ja som tak získala hromadu času, aby som si poprezerala majestátnu katedrálu so šesťdesiatštyri metrov vysokou románskou zvonicou zo štrnásteho storočia s maľbami od Tiepola. Kým si moja drahá polovička fotografovala rybárske lode a žltý volkswágenový chrobák pri východnom kanály starej Chioggie, stihla som si prezrieť aj ďalší kostolík, postavený na ostrovčeku spojenom s mestečkom len mostíkom San Domenico. Pozorovala som mladého muža, ktorý prišiel ku kanálu s prázdnym vedrom v jednej ruke a hrubým lanom s hákom v ruke druhej. Z kanála si nabral vodu a vybral sa späť do starých uličiek. Neplánovane sme ho sledovali, obdivujúc pritom úzke uličky, v ktorých boli domy poprepájané šnúrami na kolieskach, z ktorých viselo sušiace sa  posteľné prádlo takmer po naše hlavy. Z otvorených okien bolo sem – tam počuť rozhovor domácich, pustené rádio alebo televízor. Zopár domácich si nás zvedavo poprezeralo, ale na naše „buona sera“ odpovedali vždy s úsmevom „sera“. Ani u nás si niekedy nerobíme problémy odpovedať „ránko“ na pozdrav „dobré ráno“. Medzitým mladý muž prešiel zo dvesto metrov a vošiel do starého podlažného domu. Ktovie na čo mu bola voda z kanála?

Medzitým sa u nás začal prejavovať deficit kávy a zamierili sme do malej kaviarničky na brehu ďalšieho kanála. Nie darmo sa Chioggii hovorí „ malé benátky“. Mladé žieňa za pultom nám pripravilo dve super pikolá. Dokúpili sme si minerálnu vodu. Samozrejme vyhral môj drahý manžel. Kúpili sme ľadovú aqua minerale con gas. Ivo mi v týchto prípadoch doleje vodu z čerstvo kúpenej fľašky do mojej takmer prázdnej pohotovostnej pollitrovky s pozostatkami aqua naturale, čo znamená - bez bubliniek – a povie mi:

„Tak, teraz ju máš akurát. Môžeš piť.“

Samozrejme, že Ivo pije ľadovú bublinkovú vodu, dobreže nie na ex. Proti všetkým zásadám zdravej výživy. Ako keby sa na neho nevzťahovali všetky zdravovedné odporúčania. Už aj naša štvorročná vnučka vie, že pri prestieraní je potrebné dať pred dedeho, ako ho s láskou volá, soľ a nezabudne ho upozorňovať:

„Dedenko, posoľ si polievočku.“

Budem ho musieť začať krotiť v solení, pretože za touto vetou sa začína z úst Niny ozývať ďalšia veta:

„Dáš aj mne trošičku?“

V kaviarničke sme boli len sami a tak som sa rozhodla vytiahnuť z našej barmanky informácie o rybároch. Keď zlyhali všetky pokusy dohovoriť sa hoci aj v „globish“ jazyku (ako sa múdro hovorí globálnej angličtine), prišiel na rad môj verný zošit, pero a kresliarske umenie.

Nakreslila som loďku, v nej stojacu postavu držiacu udicu. Pred loďku som nakreslila more a šipku smerujúcu od rybára k moru. Táto informácia ešte stále nebola dostatočná. Tak som pokračovala so slnkom vychádzajúcom z mora a slnkom nad rybárom. Slovíčko when – kedy – čiernovlasej Talianke nič nehovorilo, ale v jej talianskom rapotaní ma upútalo slovíčko notte. Tak som nad rybára nakreslila mesiac.

„Si, si.“

Ozvala sa naradostene domorodkyňa. Časom sme sa dopracovali k termínu mezzanotte. A tak sme si začali písať hodiny. Výsledok bol jasný.

Okolo polnoci vyplávajú člny s rybármi na more – šipka smerujúca k vlnám.

Okolo piatej nad ránom sa vracajú s úlovkom – šipka smerujúca k domu za rybárom.

A nám s Ivom začínalo byť jasné, že fotografie tohto typu si z dovolenky pravdepodobne neprivezieme. Museli by sme v Ca´Giare vstávať po tretej, aby sme sa dostali po štvrtej hodine rannej do Chioggie. A ja som sa chcela aspoň na dovolenke vyspať.

Moje pracovné vyhnanstvo v Bratislave mi totiž nabúralo celý môj spací režim. V pondelok cestujem ráno do Bratislavy. Aby sme sa autom dostali pred siedmou na diaľnicu medzi Trnavou a Bratislavou, musíme z Moraviec vychádzať medzi piatou a pol šiestou. Ja sa pravidelne budím už okolo pol štvrtej, aby som nezaspala a neprišla o povesť zodpovedného spolujazdca. V utorok sa zo zotrvačnosti budím okolo piatej so šokom, niekedy aj pádom z postele, pri pohľade na červené číslice hodín, že zmeškám auto, ktoré ma berie do Bratislavy. V stredu spím do šiestej, čo považujem za úspech. Do hlbokej jesene som chodila domov ešte aj v strede týždňa, takže vo štvrtok ráno som vstávala o pol piatej, aby som chytila autobus o päť dvadsať. V piatok sa tým pádom opakovala situácia z utorka. V sobotu ráno sa neviem zorientovať, kde som a až pohľad na pieskový koberec v našej spálni ma dokáže presvedčiť, že sa môžem stočiť do klbka a pokračovať v spánku ďalej. Takže výsledok je nasledovný. V pohode spávam v týždni len jednu – jedinkú noc. A to zo soboty na nedeľu.

Myslím, že každý smrteľník chápe, že ak si vezmem dvojtýždňovú dovolenku a dokonca po dvoch nociach pochopím, že vstávanie môže byť aj radostné s tým, že stačí prísť do deviatej na raňajky, tak si to kvôli nejakým rybám v Chioggii nepokazím.

Ešte dobre, že ani Iva to príliš nezobralo. Chvíľku síce nahlas premýšľal, kedy by sme museli vstávať, ale keď videl, že sa na túto tému príliš nechytám, pustil sa do ulíc a najmä na nábrežie kanálov uloviť posledné zaujímavé zábery z tohto malebného mestečka.

                                                                                                                     Prístavisko v Chioggii

Ja som sa zatiaľ usadila na moste na konci Corso del Popolo pred prístaviskom a odtiaľ som sledovala bohatý ruch na hlavnej ulici. Okolo mňa prechádzala mladá žena s obrovským, dobromyseľne vyzerajúcim havom. Na druhej strane ulice sa zastavil a zanechal po sebe rovno pred nástupišťom na lode do Benátok pečať. Žieňa si ďalej pokračovalo v ceste so psom a ja som sa v duchu rozčuľovala nad ekológiou bežného života. O to bolo pre mňa väčšie prekvapenie, keď som o pár minút uvidela tú istú mladú ženu, tentoraz bez psa, ale s jedným sáčkom na ruke a s druhým sáčkom pripraveným na obsah z chodníka. Keď som akokoľvek pátrala v pamäti, s podobnou reakciou štvornohého doprovodu som sa v Bratislave a tobôž už v Zlatých Moravciach doteraz nestretla. Čo na tom, že malé deťúrence príliš nerozlišujú, či sa hrajú doma v obývačke alebo na trávniku pri činžiaku. Môj posed na kamennom mostíku mal síce nevýhodu, že s pribúdajúcim večerom chladol, ale na druhej strane bol odtiaľ prekrásny výhľad nielen na more, kanál vedúci do stredu historickej časti mesta, ale každú chvíľu sa z niektorej strany vynoril aj Ivo s fotoaparátom prilepeným k oku. Začínala som mať taký dojem, že môj drahý manžel už ani nedokáže sledovať okolie voľným okom. Pod mostom bola malá pizzeria s lavičkami a stolmi na nábreží kanála. So zvečerievaním sa začala zapĺňať hosťami všetkých vekových kategórií. A aj okolo mňa sa začali množiť ľudia nesúci domov krabice z tejto reštaurácie. Neodolala som a vstúpila som dnu. Naskytol sa mi fantastický pohľad. Oproti dverám bol veľký stôl za sklom, na ktorom majiteľ kúzlil jednu pizzu za druhou. Na tenkom ceste, na hrubom ceste, na kruhový lopár, na obdĺžnikový lopár. Keď cesto dostatočne obohatil všetkými dobrotami, šup s ním do skutočnej pece, ktorú mal za sebou. Na tabuli nad dverami bol obrovský zoznam všetkých druhov pízz a ja som si nevedela vybrať. Mám sledovať výjav pred sebou alebo si vyberať nejakú dobrotu. Majiteľ nielen pripravoval cesto, plnil ho a dával piecť. Zároveň predával, radil, odmeriaval veľkosť podľa želania v prípade, že niekto nechcel celú pizzu. Jeho dvaja pomocníci mali na starosti nápoje, obsluhu pokladne, poriadok na stoloch. Rozhodla som sa, že odtiaľto neodídem bez večere. Urobila som jeden ústupok kvôli Ivovi a to v tom, že som si dve pizze dala zabaliť, aby si aj on mohol dať k nim pohár vína.

A potom mi už nezostávalo nič iné len ho súriť, aby sme čo najskôr vyštartovali do miesta nášho prechodného bydliska. Aby sme ju mali ešte ako – tak teplú. A s dobrým červeným vínom. Celkom pekný deň. Hoci aj bez rybárov vracajúcich sa z lovu.

^^ na začiatok

Benátske vaporetto

            Štvrtkovým hlavným dopravným prostriedkom sa pre nás stalo vaporetto. Linkový čln.

Niečo také, ako električka v Bratislave.

Ihneď po príchode do Benátok sme sa vybrali do infocentra a tam som sa v množstve rôznych ponúk a informácií dočítala, že keď si kúpime lístky po trinásť Eur, môžeme sa dvanásť hodín od prvého nástupu do člna motať po celých Benátkach a priľahlých ostrovoch. Len nesmieme lístky stratiť.

            O trištvrte na desať sme nastupovali do autobusu v Ca´Giare a o štvrť na jedenásť sme si na Canale Grande, neďaleko Piazzale Roma odcvikli vstup na vaporetto. Náš čln smeroval k ostrovu Murano. K ostrovu sklárov, ktorých sem presunuli z Benátok.

Výroba skla, sklenených mozaík a zrkadla sa spája už celé stáročia s Benátkami.

Prídete do zámku na Slovensku a sprievodkyňa vás zavedie k pravému benátskemu zrkadlu. Prídete do zámku v Čechách a tam vám sprievodcovia povedia príbeh a čo sa s vami stane, ak sa pozriete do benátskeho zrkadla, ktoré visí na stene.

Z Benátok sa muselo sklárstvo vysťahovať kvôli bezpečnosti. Aby oheň sklárskych pecí nespôsobil požiar, ktorý by vtedajšie drevené benátske domy zrovnal so zemou. V sprievodcoch je však uvádzaný aj iný dôvod. Tajomstvo výroby skla. Ostrov zabezpečoval, že majstri, ktorý ovládali toto tajomstvo, sa z neho len tak nedostali a nemuseli odolávať rôznym ponukám na jeho prezradenie. A pritom trest za prezradenie sklárskych receptúr a techník sa skoro rovnal trestu za vlastizradu.

Ja osobne som mala na Murane len jeden cieľ, o ktorom nevedel ani Ivo. V bedekroch a na pohľadniciach ma fascinoval pohľad na tehlovú stavbu s polkruhovou bielou balustrádovou čipkou. A tú som si zaumienila nájsť.

Samotná prechádzka po tomto ostrovčeku nie je veľmi lákavá. Na malom námestíčku Iva zaujala nezvyčajná skladačka. Sklené rúrky rôznych farieb boli naskladané do trojmetrovej výšky. Turisti, čerstvo vyliahnutí z vaporetta, fotografovali toto, do všetkých strán trčiace čudo. O pár metrov ďalej sa nachádzal vchod do dómu Svätého Petra Mučeníka zo štrnásteho storočia. Zvonku vôbec nedával najavo, aké poklady skrýva. Obraz Madony od Giovanniho Belliniho, maľby Jacopa Tintoretta - otca, Domenica Tintoretta - syna. Posledná večera od Bartolomea Latteriniho. A prekrásne lustre z muránskeho skla.

Keď sme vyšli von, skoro sme padli do predajne, zakotvenej pri chodníku nad kanálom.  Rovno oproti chrámovým dverám stál plávajúci zelovoc. Predavač ponúkal zákazníkom artičoky, šalát, hrozno, melóny. Ponad ďalší kanál sme prešli viac do vnútrozemia ostrova. Po pár metroch Ivo skonštatoval, že toto miesto nie je príliš atraktívne a mohli by sme sa vrátiť do prístavu.

„Nie, Ivko. Nemohli. Ešte sa tu chcem poprechádzať.“

„Čo sa tu naprechádzame. Slnko máme rovno nad hlavou. Ulice a kanály sú prázdne. Dohromady tu nič nie je.“

                                                                                                                                Muránska bazilika

Keby som môjmu drahému manželovi povedala, že hľadám nejaký kostol, o ktorom neviem, ani kde sa nachádza, tak by ma určite zrušil. Takže mi nezostávalo nič iné, len zahmlievať. Keď tu zrazu som vo dverách tabaccherie uvidela pohľadnicu s hľadaným kostolom. Od predavača som si zistila trasu, ktorou sa k nemu dostaneme. Zatiaľ sme išli správne. Ivo bol mierne ufrfľaný, ale už aspoň vedel, čo hľadám. Pri tom som sa dozvedela, že hovorím pravdu  len vo chvíľach,  ktoré sa mi zdajú vhodné. Ale len pre mňa. Inak pravdu  nehovorím.

Samozrejme, že som protestovala. V družnej debate na tému klamstvo a pravda sme zrazu stáli pred naozaj čarovným chrámom. Ivo si hneď začal pripravovať fotoaparát, šomrúc si popod nos, že by potreboval iné slnko. Najlepšie by bolo, keby ho zakryl nejaký mrak. Lenže po mraku ani chýru, ani slychu. Blížila sa dvanásta hodina a preto som začala môjho drahého manžela zaháňať do uličky medzi bazilikou a zvonicou. Ku hlavnému vchodu. V poslednej chvíli sme sa dostali dovnútra. Keď by sme neboli stihli vojsť do chrámu pred popoludňajšou prestávkou, tak by sme pravdepodobne jeho interiér nevideli vôbec. Talianska siesta je na nás pridlhá. A do šestnástej hodiny by sme určite na Murane nemali čo robiť.

Chiesa di SS. Maria e Donato stojí na základoch zo siedmeho storočia. Dnešnú podobu získal v dvanástom storočí a je stále prekrásny. Mozaiková dlažba, veľmi podobná aquilejskej nielen farbou, ale aj alegorickými postavami, figurálnymi a zvieracími motívmi, pochádza z roku 1140. Trojloďovému interiéru dominuje predovšetkým zlatá mozaika v byzantskom štýle, umiestnená v apside. K nej sa obracajú všetky hlavy návštevníkov chrámu. Postava Madony v modrom rúchu, zahalená modrým závojom je vysoká a štíhla. Grécke písmená MP – V okolo jej aureoly znamenajú Madre di Dio, Matka Božia.

V rohu kostola som za gréckym stĺpom, oddeľujúcim hlavnú loď od ľavej lode, objavila televízor z dvadsiateho storočia, upevnený na kovovej konštrukcii. Ktovie, či v kostole sledujú správy. Možno omše v celonárodnom vydaní.

Vo dverách kostola sa objavil pôvodne vyusmievaný pán, ktorý nás púšťal dovnútra, ale teraz s vážnou tvárou a obrovským zväzkom kľúčov v rukách. Opakovane nás vyzýval, aby sme opustili dóm. Nanešťastie len v taliančine. Takže chvíľu trvalo, kým si všetci francúzski, anglickí a slovenskí návštevníci – my dvaja – uvedomili, čo jeho výraz a kľúče v rukách znamenajú. Hovorili – zatvárame.

Už nám nič nebránilo opustiť tento ostrov. Nasadli sme na najbližšiu loď, smerujúcu na ďalší ostrov. Burano.

Buranský prístav je v zelenom miniparčíku. Prúd turistov nás bezpečne viedol do vnútra ostrova. Veľmi rýchlo sme sa však od neho odpojili, pretože v pravej uličke sa nám naskytol nezvyčajný, ale najmä lákavý pohľad.

                                                                                                           Rozprávkové domčeky v Burane

Domčeky ako z rozprávky. Sýtozelené, tmavomodré, červené, svietivožlté. A v tých domčekoch žili skutoční ľudia. Na dvoroch sa sušilo čerstvo vyprané prádlo a spoza dokorán otvorených okien, zakrytých závesmi, sa ozýval popoludňajší rozhovor domácich alebo muzika.

                                                                                                                                     Buranské uličky

Vonku nebol skoro nikto. Taliani oddychovali v prítmí a chlade domov a turisti pozaliezali do malých kaviarničiek. Ivov fotoaparát dostával zabrať. Po chvíli čakania, kým nevhodne stojace postavy sa premiestnili niekam inam, kým čln odplával aspoň päť metrov ďalej, kým kúsok oblaku prekryl to stále svietiace slnko, som rezignovala a dohodla si s ním čas stretnutia. Pustila som sa do objavovania všetkých zákutí  malebného ostrovčeka. Kanály, vedúce až do jeho centra, sa striedali s čistými uličkami, námestíčkami a nábrežiami, až ma zaviedli až k farskému kostolu Svätého Martina zo sedemnásteho storočia so šikmou vežou. Neviem, či nie šikmejšou ako je slávna piská veža. Ostrov si dodnes zachoval rybársky ráz. Bolo to vidieť aj podľa množstva člnov a sušiacich sa sietí. Ale aj člny rybárov zachovávali siestu a oddychovali pripevnené na koloch.

Burano je známe nielen farebnými domčekmi, ale aj ponukou domácich žien, ktoré sú vychýrenými čipkárkami.  Uličku, smerujúcu od prístavu do centra, lemujú obchodíky, stánky, stoly, na ktorých sú porozkladané biele alebo smotanové obrusy, obrúsky, golieriky, dáždniky. Všetky povyšívané takou jemnou dierkovou technikou.

V mojej útlej mladosti som dokázala vyšívať len dekoratívne návliečky na vankúšiky. Podľa možnosti čo najhrubšou vlnou. Aby bol dekór čo najskôr povyšívaný. K týmto drobným manuálnym prácam som nikdy nemala a už asi ani nebudem mať vzťah. Čo mi zas nebráni, aby som ich zdiaľky obdivovala. Pre použitie v domácnosti sa mi však zdajú príliš nepraktické. Po rokoch skúseností niet nič bezpečnejšieho ako mamin ľanový obrus na kuchynskom stole. Drží formu, neposúva sa a vyzerá celkom dobre aj po týždni. A netreba ho ani škrobiť, čo je pre mňa výhoda, pretože som na škrob alergická. Opuchnem a nedýcham. Posteľné prádlo už takmer desať rokov neškrobím a nežehlím. A zatiaľ to ešte neohrozilo ani naše manželstvo. A neviem, či som nemala viac počúvať Braňa, Ivanovho priateľa z vojny, už pred tridsiatimi tromi rokmi. Raz sa u nás neohlásene objavil. Liliana si pochodovala vyusmievaná od ucha k uchu v postieľke a ja som žehlila veľké prádlo. Braňo, ktorý sa vrátil na Slovensko po takmer ročnej stáži v Amerike, sa na mňa chvíľu díval a potom skonštatoval, že si vie predstaviť aj zmysluplnejšiu robotu ako žehlenie. Američania vraj takmer nič nežehlia. Operú, povystierajú, vysušia a pekne poskladajú. Pomaly a isto som odvtedy redukovala prádlo pripravené na žehlenie. Najskôr som prestala žehliť ponožky, bielizeň, neskôr uteráky, utierky a v deväťdesiatom deviatom, keď mi na krátky čas ochrnula pravá ruka, som prestala žehliť aj posteľné prádlo. Najčastejšie žehleným oblečením  sú u nás košele a nohavice. Ale keďže Ivan uprednostňuje cez leto tričká a cez zimu roláky, tak ide o veľmi sezónne žehlenie v našej domácnosti. A obrusy nosím do mangľovne. Šťastne som sa vydala, pretože to môj drahý manžel buď nevníma alebo akceptuje, čo je na našom patriarchálnom a tradičnom Slovensku vzácnosť.

Buranské výšivky by bolo treba škrobiť a žehliť. Takže som ich nechala pre iných kúpychtivých turistov.

                                                                                                     Buranská červená a modrá

Okolo piatej sme sa rozhodli vrátiť späť do Benátok. V prístave sme čakali taký stredne veľký čln. Taký, akým sme zatiaľ absolvovali Benátky – Murano a Murano – Burano. A tu sa zrazu pred naším nástupným mostíkom objavila obrovská poschodová loď. Ihneď sme sa s Ivom vybrali na druhú palubu, aby sme mali dobrý výhľad. Rýchlo sa pozapĺňali všetky lavičky, predovšetkým cudzojazyčne hovoriacimi turistami. Domáci väčšinou zostali dolu, v krytej časti lode. Po desiatich minútach sme vedeli, prečo. Studený vietor nás postupne redukoval. Išlo o zdravie a nie o výhľad. Netrvalo dlho a aj my sme sa zaradili medzi domorodcov, ktorý bez akéhokoľvek vzrušenia z plavby lúštili krížovky, čítali knihy alebo noviny. Pre nich bola táto plavba loďou ako pre nás linkový autobus. Cestou do Benátok sme ešte vyložili a naložili cestujúcich na slávnom Lide, preslávenom filmovým festivalom. Potom už naša loď nabrala kurz ku prístavu San Marco. Thomas Mann vo svojej knihe Smrť v Benátkach opisuje príchod hlavnej postavy takto:

„Opäť ich teda uvidel, tie úžasné, najúžasnejšie prístaviská, tú oslnivú kompozíciu fantastickej architektúry, ktorú republika nastavuje úctivým pohľadom približujúcich sa moreplavcov. Nadľahčenú nádheru Paláca a Mostu vzdychov, stĺpy s levom a svätcom na pobreží, skvostne vyčnievajúci bok rozprávkového chrámu, priechod na ulicu v bráne a obrovské hodiny. Aschenbach, dívajúc sa na to, si hovoril, že prísť do Benátok po zemi, na stanicu, znamená vojsť do paláca zadným vchodom a že sa do tohto najnepravdepodobnejšieho mesta všetkých miest nemá cestovať inak, ale len tak, ako prichádza práve on, loďou po šírom mori.“

Už len kvôli tomuto textu som bola schopná od Lida sledovať, kedy sa objavia Benátky, aby som si dokázala ukoristiť dobrý výhľad. Thomas Mann mal pravdu. Do Benátok treba prichádzať po mori a pristáť pri San Marcu.

Viscontiho spracovanie Smrti v Benátkach ma deprimuje. Naposledy ma môj drahý manžel dobreže nenazval barbarom, jedincom narušeným pilčerkinými filmami, keď som odmietla po tretíkrát pozerať tento film. Ale mne odoberá energiu. Aschenbach je neurotický, nevyrovnaný, nepraktický, bolestínsky, príliš patetický. Takých ľudí sa hrozím aj v skutočnosti a rýchlo od nich utekám. Len dúfam, že ja tak nepôsobím na druhých.

Už na lodi sme sa Ivom dohodli, že naplno využijeme naše dvanásťhodinové lístky. Jedným vaporettom pôjdeme k Piazzale Roma a pozrieme si paláce po jednej strane Canale Grande, potom nasadneme na vaporetto smerom ku San Marcu a pozrieme si priečelia palácov na druhej strane kanála. Bolo to dobré rozhodnutie. Prebehovanie z jednej strany člna na druhú neprichádzalo totiž vôbec do úvahy. Cestujúci boli radi, ak sa im podarilo stáť na jednej nohe. Našťastie sa nám pri oboch plavbách podarilo zaistiť si také miesto, odkiaľ sme mali dobrý výhľad nielen na paláce, ale aj na nábrežia plné ľudí a na všetky tie gondoly, ktoré sa premávali po kanále. A stálo to za to. Po druhom pristátí v prístavisku San Marco sme sa rozhodli vrátiť na Piazzale Roma po vlastných nohách. V jednej z uličiek sme cestou natrafili na bar-pizzeria-trattoria AI BARI a zahľadiac sa do obsahu pár tanierov, sme si aj my objednali pizzu a pollitrový krčah vína. Štvrtkový deň v Benátkach sa chýlil ku koncu. O štvrť na deväť sme už sedeli v autobuse a smerovali sme k nášmu hostelu.

^^ na začiatok

Posledný deň v Benátkach

            Ráno bolo slniečkové. Sucháre, nutela, plnený croissante a žetón na kávu už bol pripravený na papierovom prestieraní, keď sme prišli do spoločenskej miestnosti. Podľa raňajkujúcich sme zistili, že osádka hostela sa mení. Len my zostávame. Čo malo svoje výhody, pretože nás už Sylvia a aj Adriana, naše recepčné, poznali. Po raňajkách som zašla za Adrianou zistiť, dokedy bude v hosteli. Chceli sme ísť nakúpiť nejaké minerálky, olivový olej, syry, cestoviny, červené víno, aby sme už, pre istotu, mali nejaké typické talianske darčeky pre mamu a pre našich mladých. Vedeli sme, že hostel sa o desiatej zatvára, ale dúfali sme, že nás Adriana počká, ak by sme chvíľu meškali. Lenže Adriana mala už dohodnutý program so sestrou a neterou, ktoré prišli za ňou na návštevu. Keď som sa zatvárila nešťastne, začali obidve zisťovať, v čom je problém. Vysvetlila som, že v týchto ich talianskych horúčavách nebude nášmu nákupu počas celého dňa v aute dobre. Predsa len, vilka bola príjemne chladná. Adriana so širokým úsmevom zašla ku vchodovým dverám, vybrala z nich kľúčik a začala mi vysvetľovať, čo všetko musím poodomykať a potom pozamykať, keď prídeme s nákupom. Toto žieňa, podľa všetkého, nepoznalo neriešiteľné situácie.

Pôvodne sme plánovali ísť do Dolo, ale cestou sme sa zastavili v našom obchodíku, v ktorom sme si zvykli kupovať naše e ritorno cestovné lístky. A zistili sme, že majiteľ predajne tam má všetko, čo chceme. Skonštatovali sme, že vôbec nemá význam, aby sme sa kade-tade motali, hľadali parkovisko a potom behali po veľkých predajných plochách. Netrvalo dlho a mali sme všetko nakúpené. Ešte aj lístky na naše posledné Benátky. Ivo rýchlo obrátil auto a ku hostelu sme sa stihli vrátiť v momente, keď sa Adriana so svojou malou spoločnosťou pripravovala na odchod. Kľúče sme jej mohli ihneď odovzdať.

O trištvrte na jedenásť sme už sedeli v autobuse a smerovali do Benátok. Náš plán bol veľmi jednoduchý. Mali sme ešte po jednom voľnom vstupe do mestských múzeí. Chceli sme si pozrieť aj galériu Peggy Guggenheimovej. Nájsť divadlo Fenice a len tak sa motať ulicami. A obdivovať gondolierov. A ja som v kútiku duše počítala s tým, že sa naširko – naďaleko vyhneme námestiu San Marco. Tak, ako milujem Piazza Campo v Siene, tak nemilujem toto preslávené benátske námestie. Možno v inom ročnom období alebo v dobe, keď nie je také preplnené turistami a tým pádom predavačmi kukurice a holubov, by na mňa pôsobilo inak.

Už pri našich predošlých plavbách vaporettom sme si všimli monumentálne priečelie paláca Ca´Pesaro na jednom z brehov kanála. Táto baroková stavba z osemnásteho storočia je dnes galériou moderného a orientálneho umenia. A práve tam smerovali naše prvé kroky, keď sme vystúpili z autobusu na Piazzale Roma. To sme ale nevedeli, že cestou natrafíme na rybí trh. V nádhernej novogotickej tržnici, v ktorej ponúkajú rybári svoje úlovky už od roku 1907.  Kupujúci chodili od jedného pultu, vyplneného ľadovou triešťou a rybami, k druhému pultu. Predavači nielenže tovar ponúkali, ale ešte aj radili svojim zákazníkom, ako ho pripraviť a čo s čím skombinovať. Na začiatku týždňa sme v tržnici videli rozloženú skupinku maliarov, ktorí pod vedením lektora zachytávali rušný život kanála a okolitých palácov. Aj teraz by tu mali zaujímavý námet.

Po krátkom blúdení uličkami sme sa nakoniec dopracovali ku vchodu galérie. Už berieme ako samozrejmosť, že batohy s Ivovým fotopríslušenstvom, môj klobúk a vodu dávame do šatne. Má to tú výhodu, že ničím nezaťažení sa môžeme presúvať od exponátu k exponátu. Parížske Museé d´Orsay to ale nebolo.

Cestou ku galérii Peggy Guggenheimovej sme si oddýchli  na schodíkoch kanála, obdivujúc odrazy domov a sušiaceho sa prádla na vodnej hladine. Je to neuveriteľné, že dom vyrastá z vody. Domáci môžu prísť domov člnom a pristanú vo svojom malom súkromnom prístave pri uzulinkých schodíkoch. Morská voda sa však podpisuje na omietkach budov. Len málokde je neporušená a úplne suchá.

Pri výbere ďalšej galérie sme nemali šťastnú ruku. Američanka Peggy Guggenheimová mohla byť mecenáškou umenia v dvadsiatom storočí, ale určite nie je mecenáškou umenia v dvadsiatom prvom storočí.  Desať Eur za vstupenku. Očakávala som, že za tú cenu uvidím niečo, čo si budem pamätať na celý život.


Benátske vodné uličky

Z pražského Šternberského paláca, kde sme boli prvýkrát pred dvadsiatimi rokmi si dodnes pamätám Rodina, Picassa, Moneta, Maneta, Bracqua.  Museé d´Orsay by som chcela určite ešte raz  v živote navštíviť.

Uffizie   ma   chytili  Botticcelim. Drážďanská galéria  má  obdivuhodných   Rubensov. Galériu Peggy  Guggenheimovej  už  nemusím  navštíviť. Aj vo viedenských galériách sme videli oveľa významnejšie a zaujímavejšie diela autorov, ktorí sú tu vystavení. Tu je to skôr o biznise a nehynúcej pamiatke na poslednú majiteľku a nie o galérii. Ale ako Ivo prehlásil, je potrebné oceniť jej snahu, lebo všetky tie peniaze mohla minúť aj na chľast a na gigolov. To ho verne citujem. Treba však uznať, že galéria sa nachádza v parádnom priestore. Mať takýto dom v Benátkach, s terasou priamo nad Canal Grande, to by som brala hneď.

Mali sme si radšej vybrať prehliadku Accademie. Ale teraz máme aspoň dôvod, prečo sa do Benátok ešte musíme prísť.

Zvyšok popoludnia sme sa rozhodli stráviť túlaním. A tak sme zablúdili do múzea Antonia Vivaldiho. Tak, ako nemám rada film Smrť v Benátkach, tak sa mi páči film Benátska červená. Nie je len o Vivaldim. Je aj o Carlovi Goldonim a o dobe, v ktorej žili. S vynikajúcou muzikou.

Do múzea Antonia Vivaldiho nás prilákala jeho hudba. V sklenených vitrínach bolo množstvo strunových nástrojov rôznych tvarov. Ku každému bol napísaný nielen názov, ale aj výrobca a obdobie, v ktorom vznikol. Odolali sme širokej ponuke cédečok, pretože doma už nestíhame počúvať ani tie, ktoré máme nakúpené.

Vivaldi nás vyprevadil do podvečerných uličiek a zrazu sme sa ocitli pred Teatro la Fenice. Po milánskej La Scale je považované za druhú najslávnejšiu scénu Talianska. Do divadla postaveného na konci osemnásteho storočia sa zmestilo až tisíc päťsto divákov, ktorí mali možnosť vidieť premiéry nielen Verdiho, Rossiniho, ale aj Wagnera, ktorý v Benátkach zomrel. Už bolo neskoro na prehliadku interiéru, takže sme si mohli prezrieť len jeho fotografie na paneloch vo vstupnej hale. V roku 1996 úplne vyhorelo. Už druhýkrát. Prvý raz zhorelo v roku 1836. Vtedy sa ho Benátčanom podarilo zrekonštruovať a znovu otvoriť už po dvanástich mesiacoch. Teraz to trvalo trošku dlhšie, ale podľa fotografií to stálo za to. Fenice znamená fénix, a tak aj divadlo vstalo, podľa fotografií, z popola do pôvodnej rokokovej slávy.

Týždeň v Benátkach sa chýlil ku koncu. Pri čakaní na autobus do Ca´Giare sme skonštatovali, že týždeň v Benátkach je málo, aby si mohol človek pozrieť všetko, čo toto mesto umenia a histórie ponúka. Ale nič nám nebráni, aby sme sem ešte prišli.

O štvrť na osem sme už boli v hosteli. Prebrala som všetko prádlo, ktoré by sa nám počas ďalších dní dovolenky mohlo ešte zísť a bez toho, aby som si príliš lámala hlavu, čo môžem prať s čím, som s Adrianinou pomocou nakŕmila pračku. Sušička mi najskôr odmietala prijať mincu, ale nakoniec sa rozhodla so mnou spolupracovať. Len sme sa s Adrianou na začiatku nevedeli rozhodnúť, aký program by bolo vhodné nastaviť. Keď som sa po dvoch hodinách vrátila do izby s absolútne suchým a dokonca vôbec nepokrčeným prádlom (odvtedy tajne túžim po takej skvelej sušičke), našla som môjho drahého manžela v mapách.

„Danuľa, kedy nastupuješ do práce?“

„O týždeň v pondelok.“

„Nejdeš teda budúci týždeň do Bratislavy?“

„Jasné, že nie. Mám jedenásť dní dovolenky plus soboty a nedele.“

„Čo by si povedala, keby sme z Gardy nešli hneď domov?“

Na dovolenku som schopná ísť hocikedy a v rámci Európy hocikam. Čím je dovolenka dlhšia, tým sa mi viac páči. Takže slová o predĺžení dovolenky ma vôbec nemôžu šokovať. A Ivov plán, vracať sa domov cez Dolomity, sa mi ihneď zapáčil.

Balenie sme si nechali na ráno a uložili sme sa na poslednú noc v našom hostelíku.

^^ na začiatok

Hotel Corona

            O pol desiatej sme boli pripravení k odchodu z Ca´Giare. Po rozlúčke so Sylviou sme nasadli do auta, cestou sme sa zastavili v obchodíku a nakúpili sme si pre istotu čerstvé pečivo, syr a minerálku, ktorej nie je nikdy dosť. Od Iva som dostala za úlohu, čo najkratšou trasou, podľa možností bez kolón, presunúť nás do horskej dedinky Spiazzi. Bola sobota a preto sme obaja tŕpli, či sa nezopakuje situácia spred týždňa. Už za Dolo sme zistili, že to nebude také jednoduché. Čas v kolóne pred výjazdom na diaľnicu sme si krátili porovnávaním jazdných a estetických vlastností áut, ktoré sa okolo nás posúvali v štyroch prúdoch. Ale aby sme neurazili nášho malinového a milovaného kombíka, nedovolili sme si vybrať nejaké iné auto. Určite by sa naštval a odmietol by nás previezť do druhého stanovišťa našej dovolenky. Ani to netrvalo tak dlho a už musel Ivo naťahovať ruku, aby vybral lístok z automatu pri vjazde na diaľnicu. A potom to išlo ako po masle. Severný obchvat Padovy, južný obchvat Vicenzy. Kilometre rýchlo a bez problémov ubiehali a my sme zrazu boli za Veronou. Podľa máp sa mi zdalo, že najlepšie by bolo zísť z diaľnice pri výjazde na Peschiera di Garda, nasmerovať si to na Lazise a tam nás to už akosi povedie. Nepoviedlo. V centre Lazise sme išli raz doprava, potom doľava, raz dolu kopcom, potom hore kopcom a za ten svet sme sa nevedeli odtiaľ vymotať. Zistili sme, že pre celú oblasť Lago di Garda sú typické tabule a smerovky označujúce hotely, penzióny, reštaurácie, zábavné parky, ale niečo také, ako smerovka do najbližšieho mesta, Garďanov určite netrápi. Ešte šťastie, že naša posledná korisť v podobe veľmi podrobnej mapy celého Talianska, zachytáva skoro aj poľné cesty. Len mne vždy chvíľu trvá, kým sa v nej zorientujem. Takže nakoniec sa mi predsa len podarilo nasmerovať naše autíčko smerom na štvorprúdovku do Affi a odtiaľ to už naozaj bolo jednoduché. V Caprino Veronese sme sa zastavili na námestí. Bol tam trhový deň. Neodolali sme a kúpili sme si kus žltého voňavého syra. Kým sme obišli všetky stánky, tak sme ho stihli aj zjesť. Kilový sáčik cukríkov vydržal až po náš príchod na Slovensko. Ale len preto, že neboli až tak dobré. Prezerali sme si nielen ponúkaný tovar, ale zároveň sme pozorovali aj technické vybavenie talianskych jarmočných predavačov. Krehká talianska dievčina poskladala pred našimi očami všetko rozvešané oblečenie, ktoré viselo z markízy pripevnenej na karavan, potom chytila do ruky diaľkové ovládanie a celá plachta sa jej vodorovne poskladala ako vejár a zasunula sa nad strechu auta. Veľmi jednoduché a praktické. Na Slovensku som ešte nič také nevidela.

U nás si z trubiek poskladajú mechanický pult, natiahnu naň celtovinu, zozadu pristavia auto, z ktorého dopĺňajú tovar.  Určite je to ťažkopádnejšie a pracnejšie. Z Caprino Veronese sme pokračovali cez Pazzon a čím ďalej, tým viac sme stúpali na Monte Baldo.

                                                                                                            Takto vyzeral aj pred sto rokmi

Pred druhou hodinou sme vošli do dedinky Spiazzi a zrazu sa pred nami, rovno pri ceste, objavila biela budova so zelenými okenicami. Ihneď som ju podľa obrázka spoznala. Hotel Corona. Náš cieľ a na tri noci náš nový domov. Auto sme zaparkovali na námestíčku a vybrali sme sa na výzvedy.

Vo vstupnej hale hotela sme objavili malú recepciu, v ktorej nikto nebol. Z kuchyne sa ozýval rozhovor a cez okno na dverách sme uvideli trojčlennú skupinu pri káve a zákusku. Na zaklopanie vyšla von drobučká stará dáma s dokonalým účesom a úsmevom na tvári. Keď sme zistili, že sa nedohovoríme, tak sa obrátila do kuchyne a privolala vysokého muža v bielej uniforme so šatkou na hlave, z ktorého sa vykľul nielen šéfkuchár, ale aj jej syn. Dopracovali sme sa k tomu, že vedia o nás a majú pre nás pripravenú izbu. Dohodli sme, že prídeme na večeru a zároveň sme si dohodli aj čas, pretože sme si ešte chceli ísť pozrieť okolie. Čas večere síce nezodpovedal tomu, čo nám napísal Luigi. Nevideli sme však problém v posune na skoršiu hodinu, na pol ôsmu. Povedali sme si, že aspoň budeme lepšie spať.

Naša dvojposteľová izba bola na druhom poschodí. Mala klasickú drevenú dlážku, trošku vŕzgajúcu, ale vysoká posteľ s perfektným pevným matracom a prekrásnou prikrývkou nás vlákala zaliezť aspoň na chvíľočku pod deky. Zatvorené drevené dvojkrídlové okenice s dokorán otvorenými oknami zabezpečili príjemné prítmie a chládok. Dvojhodinový popoludňajší spánok nás úspešne zaradil medzi siestujúcich Talianov. O štvrtej sme sadali do auta a išli sme sa zoznámiť s Lago di Garda. Cesta viedla takmer po brehu jazera, od ktorého ju oddeľoval kamenný múrik. Pred Torri del Benaco sme neodolali a pridali sme sa ku opaľujúcim skupinkám rozloženým na žltosivých kamienkoch. Autá boli doslova popriliepané na múrikoch alebo plotoch lemujúcich uzulinkú cestu. Všade okolo nás vládol kľud. Ľudia si čítali, hrali karty alebo lúštili krížovky. Do vody sa nikto nehrnul. Prestali sme sa čudovať, keď sme si do priezračnej hladiny jazera ponorili končeky prstov. Bola studená ešte aj na mňa. A pritom som v rodine považovaná za kačicu, ktorej chladná voda na plávanie nevadí. Naše leňošenie sme po dvoch hodinách ukončili a vybrali sme sa smerom na Malcesinu so zámerom dostať sa späť do Spiazzi novou trasou. Iva som donútila vojsť do uzulinkej uličky, ktorá nás mala vyviezť na výhľadovku na Lago di Garda. Stále stúpanie a serpentíny sľubovali, že by sa mala pred nami otvoriť veľkolepá panoráma. A naozaj. Pod sebou sme mali nielen takmer celé jazero, ale aj mestečká a dedinky, ktoré ho lemujú. Podvečerné lago sa kúpalo v modrom tóne, s pár člnmi uprostred.

                                                                                                                   Podvečerné Lago di Garda

A nad ním sa vypínali vysoké vrchy. Z východnej strany, z ktorej sme sa práve pozerali na jazero, bolo vyše dvetisíc dvesto metrové Monte Baldo a zo západnej strany zas necelých dvetisíc metrov vysoké Monte Caplone, ktoré na severe jazera delí len dva a pol kilometrový kaňon.

Lago di Garda je najväčšie talianske jazero na úpätí Álp s plochou tristosedemdesiat kilometrov štvorcových. Zaujímavosťou je, že hoci leží len vo výške šesťdesiatpäť metrov nad morom, jeho hĺbka je na niektorých miestach až tristoštyridsaťšesť metrov. Aj toto potvrdzuje ľadovcovo – tektonický pôvod jazera. Ivo, ako správny geológ, mi hneď urobil vedeckú prednášku prepletenú slovami ľadovec a tektonika. Pri ňom mám zaručené, že na staré kolená nezomriem úplne hlúpa.

Cestu do Spiazzi sme si mohli skrátiť serpentínami cez Monte Baldo. Keď som ukázala môjmu drahému manželovi na mape, kadiaľ by sme mali ísť, vyhlásil:

„V žiadnom prípade. Už poznám tieto tvoje skratky. Veď už teraz som sa nemal kde vyhnúť autám, ktoré išli oproti. Takto by sme večeru vôbec nemuseli stihnúť.“

„Dať prednosť večeri pred dobrodružstvom! To môže urobiť len chlap.“

Nepomohlo mi ani takéto vydieranie. A obaja sme aj tak veľmi dobre vedeli, že na tej večeri som závislá viac ja ako Ivko. Z nás dvoch je vo veciach jedla určite asketickejšia moja drahá polovička. Ale je zas určite menej asketická vo všetkých ostatných činnostiach.

            Do hotela sme sa dostali o štvrť na osem a o pol ôsmej sme už vchádzali do jedálni. Čašník nás viedol do najvzdialenejšieho rohu miestnosti, k stolu medzi dvomi oknami. Ihneď nad nami zapol dve lampy, zapálil sviečku na stole a odišiel. O chvíľu k nám prišla drobná stará dáma, ktorá nás ako prvá privítala poobede. Vykľula sa z nej signora Emilia Favetta. Osemdesiatročná majiteľka hotela. Z jej taliansko – nemeckej ponuky večere sa nám spoločnými silami podarilo zostaviť menu.

Predjedlo – lasagne.

Hlavné jedlo – kura so zemiakmi opečenými na cibuľke.

Najväčší problém sa vyskytol pri výbere dolce. Ja som si nevedela vybrať a aj Ivo na mňa bezradne pozeral.

Ovocný pohár, jablkový závin, zmrzlina s ovocím.

Po chvíľke ticha signora Emilia vyslovila čarovné slovíčko.

Tiramisu, ktoré v jej nárečí znelo maznavo ako tiramišu.

Bolo rozhodnuté. Pravé talianske tiramisu som ešte nejedla. A také výborné už vôbec nie.

Prvý večer som nechala na Iva výber nápojov. Víno bolo červené a minerálka bola con gas. Vedel, že ku kuraťu by sa hodilo biele a dokonca aj vedel, že ja uprednostňujem vo všeobecnosti biele víno.

„Som zvedavý, aké tu majú červené víno.“

Zdôvodnil svoj voľbu.

Počas večere nás ustavične pozoroval čašník a ihneď odnášal prázdne taniere. Keď sme dojedli posledný kúsok tiramisu, prišiel s ponukou kávy. Ja som poďakovala a aj Ivo zostal so mnou solidárne bez kávy. Mladý muž na nás neveriaco pozeral, pre istotu ešte raz zopakoval ponuku, potom s otáznikom povedal slovíčko:

„Bašta?“

Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, čo tým chcel povedať. Našťastie som si uvedomila, že aj signora Emilia vyslovila tiramišu namiesto tiramisu. Takže z toho mi vyšlo, že čašník sa ubezpečuje slovíčkom – basta – či je to naozaj s ukončením večere naše záverečné rozhodnutie.

„Si. Bašta. Tutto bene.“

Zatiahla som na odpoveď.

Večera bola naozaj vynikajúca a na to, že som nemiestne prejedená, sme veľmi rýchlo prišli. Po odchode čašníka som začala kýchať. Tak, že som musela vyjsť z hotela, aby som nikoho desať minút nerušila. Asi toľko trvá môj najhorší alergický prejav. A kto ma pozná, vie, že som to práve prehnala s jedlom. Moja drahá polovička našťastie vie aj o mojom druhom zdroji kýchania. A vtedy mu dokonca ani nevadí, že kýcham ako slon. Pretože vie, že to v tomto prípade  znamená koniec bolesti hlavy alebo chrbtice.

Ivo zatiaľ obdivoval výhľad na Monte Baldo, ktoré sme videli z terasy rovno pred sebou. Keď sme sa pozreli trošku doľava, tak sme v zapadajúcom slniečku videli odlesk hladiny Lago di Garda. Po dokýchaní sme skonštatovali, že je ideálny čas na prechádzku. Všetky lavičky na malom námestíčku a pri múroch domov, boli zaplnené Spiazzanmi, ktorí si vyšli na vzduch a porozprávať sa so svojimi susedmi. Z čistej sklenej telefónnej búdky, umiestnenej v centre tejto horskej dedinky, každú chvíľu niekto telefonoval. Pre nás bolo úplne neuveriteľné, že takto môže vyzerať telefónna búdka. A dokonca, že je aj funkčná. A s telefónnym zoznamom.

Doma by som chytila telefónne slúchadlo vo verejnej búdke len v ohrození života. Pretože slovenské búdky sú špinavé, zapľuvané, s porozbíjanými sklami, s dotrhanými telefónnymi zoznamami alebo, a to väčšinou, bez nich. Sme naozaj kultúrny národ. Alebo majú Taliani špeciálnu upratovačskú službu, ktorá každodenne prejde všetky telefónne búdky v krajine a dáva ich do poriadku.

Tým by sa u nás možno zvýšila zamestnanosť. Ale o koľko by sa zdvihli ceny telefónnych služieb? Nemôžeme sa radšej skultúrniť len tak, sami od seba?

Vyšli sme až ku horskému hotelu v sedle nad Spiazzi. Čím ďalej, tým viac sme stretávali  rehoľné sestry. Mladé, staré a aj celkom staručké. Neďaleko dedinky je pútny kostol Maddalena di Corona. Ktovie, či sa vybrali k nemu ešte na večernú modlitbu.

Keď sme sa vracali späť do centra ponad rozľahlé parkovisko, začuli sme hudbu. Z cesty sme zišli po schodíkoch na priestranstvo zapĺňajúce sa ľuďmi. V rohu parkoviska bolo minipódium so speváčkou, klaviristom a gitaristom. Boli sme vo výške necelých dvetisíc metrov nad morom v sobotu o štvrť na desať večer. A zrazu sme sa ocitli na koncerte. Musica dal vino noc la Sophie band. Ako sme sa dočítali na verejnej tabuli. Usporiadateľ medzitým rozkladal  umelohmotné kresielka. Podľa potreby. Vždy, keď sa ktorýsi poslucháč pristavil na dlhšie, už aj doložil ďalšie dve – tri kresielka. Máloktorý odolal a nesadol si. Takto zajal aj nás. Skupina hrala pesničky Al Bana, Drupiho, Celentana. Na parkovisku bolo čoraz živšie. Dva páry sa pustili do tancovania. Keďže išlo o veľmi zrelé dvojice, mali sme možnosť vidieť priam okázalý, až archaicko – dvorný spôsob tancovania. So zložitými figúrami, drobčením, ale vzhľadom na pokročilosť veku aj nezvládnutými otočkami. Ako vo Felliniho filmoch. Celá atmosféra bola čarovná. K tancujúcim dvojiciam sa zrazu pridalo malé bábätko. V takomto neskorom čase. Som asi veľmi úzkoprsá, keď ma vedia naši mladí vytočiť, ak Nina nie je najneskôr o deviatej v posteli. A už aj takáto hodina sa mi zdá nehorázna. A tu, toto takmer batoľa, ledva stálo na nôžkach, ale rytmus malo. Lenže vždy skončilo na zadočku. Plienky pád našťastie vždy stlmili. Aspoň sa dalo usudzovať podľa šťastného výrazu dieťaťa. Ocinovi a mamine nezostávalo nič iné, len ho dvíhať zo zeme, na ktorú opäť po pár taktoch kolísavo dopadlo. O pol jedenástej sa nedalo nič robiť, museli sme sa pobrať v najlepšom do hotela. Začínalo mi byť chladno. Pôvodne sme neplánovali, že sa vonku  zdržíme takto dlho. Pred našim hotelom sedeli na stoličkách dve staršie dámy, ktoré nás ihneď oslovili a vyrozumeli sme, že nás hľadala signora Emilia. Opäť som zaklopala na kuchynské dvere. Vyšla mladá žena a keď nás zbadala, ihneď zvolala:

„Mamma.“

A k tomu ešte niečo dodala rýchlou taliančinou. So širokým úsmevom sa objavila signora a zobrala nás k barovému pultu. Na digestívo.

Limoncello. Vybraté z ľadu. Odvtedy ho milujem.

Vraj sme neukončili večeru. Ani kávu sme si nedali. Čo by to bolo za večeru bez digestívu.

Mali sme šťastnú ruku, keď sme si objednávali ubytovanie v hoteli Corona. Presne takto som si to v duchu predstavovala. Nič veľkolepé, ale plné ľudskosti a takej normálnej slušnosti. V starých posteliach, ale s perfektným matracom, sme spali ako v oleji. 

^^ na začiatok

Verona

            Čerstvý montebaldský vzduch, prenikajúci zatvorenými okenicami, urobil svoje. Spali sme ako zimné medvede. Takmer do deviatej. Keď sme pustili slnečné ráno do izby, otvoril sa pred nami pohľad na zeleňou pokryté vrchy, ktoré sa kúpali v miernom opare. Rysoval sa pekný deň, ktorý sme sa rozhodli venovať poznávaniu neďalekej Verony. Ale až po raňajkách.

            Jedáleň aj recepcia boli prázdne. Po predchádzajúcich skúsenostiach už úplne samozrejme viedli moje kroky ku dverám do kuchyne. A za okienkom som uvidela celú rodinu sedieť pri raňajkách. Signoru Emiliu, syna a nevestu. Čašníka sme cestou videli obsluhovať hostí v jedálni na prvom poschodí. Tentoraz sa nás ujala nevesta. Prišla zistiť, či si dáme kávu, mlieko alebo čaj. Po taliansky. Všetci traja sme sa zhodli na káve. Rozhodla sa nám ku káve ponúknuť mlieko. Vytušila som, že chce vedieť, koľko mlieka chceme. Chytila som sa jej slovíčka – pokko, doprevádzané dvojcentimetrovou vzdialenosťou medzi palcom a ukazovákom. Zopakovala som s dôrazom na prvej slabike:

„Pokko.“

Čo asi v tomto melodickom jazyku znamená ako keď my povieme - máličko. Po tomto trialógu sme si išli s Ivom sadnúť za náš večerný stôl. Len čo sme sa usadili, už bol pri nás náš večerný čašník a odviedol nás do druhej miestnosti, kde už boli pre nás pripravené raňajky.

Časom sme zistili, že hotel má zvlášť raňajkovú jedáleň, zvlášť obedovečernú jedáleň pre individuálnych hostí, zvlášť jedáleň pre seniorských návštevníkov, ktorých bolo v hoteli ubytovaných neúrekom. Úplne zvlášť bola jedáleň pre tranzitných turistov, ktorých sem privážali autobusy na ceste na Sicíliu alebo späť domov.

Po hostelovom asketickom úvode dňa mi tentokrát pri pohľade na plný stôl dobrôt hrozilo aj raňajšie kýchanie.

Na táckach boli pripravené dva druhy šunky, tanierik s tvrdým syrom, košík s mäkkými syrčekmi, ďalší košík s lekvárikmi, nutelou a masielkami. A plný košík zabalených croissantov a sušienok. Po chvíľočke prišla nevesta s košíkom plným teplého pečiva a za ňou šiel čašník, ktorý mal na tácke jednu konvicu s kávou a druhú s pariacim sa čerstvým mliekom. Ani sme to nezvládli všetko zjesť. A začínali sme mať podozrenie, či naozaj budú od nás domáci chcieť len tridsať Euro na deň tak, ako nám Luigi napísal v odpovediach na naše listy.

Po bohatých raňajkách sme sa usalašili v aute a serpentínami sme nasmerovali auto k Verone. Na kolená som si rozprestrela mapku mesta, ktorú sme dostali od Adriany ešte v hosteli. Vedela som, že po Veronu to zvládneme bez problémov. Tie nás čakali až v samotnom meste. Verona je obrovská. História sa v nej mieša s novým moderným priemyselným mestom. A my sme chceli ísť do historického centra. Po piatich pokusoch sa k nemu aspoň priblížiť, sme sa zrazu ocitli na obrovskom, takmer prázdnom parkovisku, pred veľkým štadiónom.

„Ivko, ja vôbec neviem, ktorou trasou máme ísť. Už sme vyskúšali všetko.“

„Ukáž mapu. Určite robíš zmätky.“

Po chvíli, keď ma môj drahý manžel vyskúšal zo všetkých príjazdových ciest, začal rezignovať a uzavrel to tým, že niekde zaparkujeme a odtiaľ sa akosi dostaneme do centra.

Vtom som si všimla, asi sto metrov od nás, auto autoškoly, v ktorom učiteľ učil žiačku cúvať a parkovať. Vybrala som sa k nemu.

„Kde ideš?“

„K tamtomu autu.“

„Načo?“

„Keď je učiteľ autoškoly, musí poznať Veronu? No nie?“

Voči tomuto argumentu bol bezradný aj Ivo a vybral sa za mnou.

Keď šéfšofér videl, že smerujeme k nim, vystúpil z auta a takmer plynulou angličtinou mi začal chŕliť celú cestu do centra. Doprava, doľava, potom rovno, potom zas doprava a ešte raz doprava. Bolo to zlé. Nestíhala ho som ho ani sledovať a už vôbec som si nevedela predstaviť podľa toho navigovať Iva a ešte zabezpečiť, aby sme boli vždy zaradení v správnom pruhu.

Vyusmievaný Talian, približne v našich rokoch, keď uvidel beznádej v mojich očiach,  presadil dievčinu na miesto spolujazdca a sadol si za volant so slovami:

„Pre vás je to zložité. Pre mňa zas ľahké. Poďte za mnou.“

Behom sme sa vrátili do nášho auta a vyrazili za ním. Po prvom doprava to bolo ľahké, držali sme sa ho ako kliešť. Zvládli sme aj odbočku doľava a potom rovno a zas doprava. A tam sme zlyhali. Stratili sme ho na svetelnej ypsilonke. Oproti na múre bolo naznačené centrum doprava, tak som Iva zaradila do pravého pruhu. Našťastie naskočila červená a museli sme zostať stáť. A tu zrazu vidím, že z ľavej strany sa blíži náš navigátor a kýva nám, že dobre, môžeme ísť aj týmto smerom. Za križovatkou spomalil a počkal, kým nám naskočila zelená. A potom si nás neustále kontroloval, aby sa medzi nás už nedostalo žiadne auto. V jednej z uličiek spomalil, pristavil auto ku chodníku. My sme zastali za ním. Oznámil nám, že pôvodne nás chcel zaviesť inde, ale že aj toto miesto bude dobré, pretože do centra to máme už len zo päť minút. So širokým úsmevom sa s nami rozlúčil a zaželal príjemný pobyt vo Verone. Mávali sme mu, kým sa nestratil za rohom, tentoraz už na mieste učiteľa autoškoly. Na to sme začali zisťovať, či sme na platenej alebo neplatenej zóne. Keď nám minimálne traja domorodci potvrdili, že je sobota, takže sa neplatí, rozlúčili sme sa s autom a s mapou a minerálkou v ruke sme sa vybrali hľadať Arénu.

                                                                                                                        Pred veronskou Arénou

Ulicou Corso Porta Nuova sme sa dostali na Piazza Bra, kde bola v mapke naznačená táto otvorená letná operná scéna. Keď sa objavila pred nami, nechcela som v prvom momente veriť vlastným očiam. Bola som sklamaná. Mala som predstavu, ktorej skôr zodpovedalo rímske koloseum, ale tu to bolo také nijaké. Dobreže nie pod úrovňou námestia, s naokolo nastavanými kovovými konštrukciami a kulisami. A pritom ide o zachovaný rímsky amfiteáter, postavený v prvom storočí, v ktorom sa odohrávali boje gladiátorov a zápasy so zvieratami. Keď si predstavím tie litre krvi, ktoré tu museli vytiecť pre potešenie krvilačných divákov, chytá ma depresia. Veronská aréna bola vraj jednou z najväčších stavieb tohto typu. Má štyridsaťtri stupňovitých radov, na ktorých sa umiestni až dvadsaťdva tisíc divákov. Večer v nej mali dávať Aidu, takže sme si ju nemohli pozrieť zvnútra, pretože robotníci už pripravovali scénu. Ceny vstupeniek sa pohybovali od dvadsaťštyri Eur a päťdesiat centov po stosedemdesiatdeväť Eur  a predstavenie sa malo začať až o pol desiatej večer. Cena aj čas zavrhli našu chuť vidieť našu najobľúbenejšiu operu v krajine skladateľa. Do Spiazzi sme mali predchádzajúci deň problém potrafiť za bieleho dňa. Čo by sme robili potme?

Tak sme sa rozhodli ísť vyhľadať druhý najčastejšie spomínaný veronský objekt. Casa di Giulietta. Najskôr sme sa ale zastavili na Piazza delle Erbe, ktoré je stredobodom starého mesta. Písomný sprievodcovia hovoria, že ide o jedno z najmalebnejších talianskych námestí na mieste starého rímskeho fóra. A jeho obdĺžnikový pôdorys je dôkazom toho, že sa tu poriadali závody konských spriahnutí. Tentoraz mu nepridávali na vzhľade stánky trhovníkov.

V strede námestia sa dodnes zachoval kamenný baldachýn na stĺpoch zo šestnásteho storočia, kde kedysi volili signoriu a podestu a ktorý sa teraz takmer strácal medzi šiatrami s ovocnými pohármi a darčekovými predmetmi. Vtom sme si všimli, že na juhovýchodnom konci námestia prúdia davy ľudí a na stene sme uvideli tabuľku so šipkou ukazujúcou smer ku Casa di Giulietta.

                                                                                      Príbeh Júlie a Rómea stále láka návštevníkov

Po ľavej strane ulice Via Capello sa nám objavil vchod s obrovskou kovovou bránou, na ktorej bolo pripevnené množstvo zámkov. Normálnych, klasických zámkov, akými sa u nás zamkýnajú vráta na šopách alebo reťaze na bicykloch. Na zámkoch boli popísané iniciálky s pluskom. Podľa toho som zistila, že zámky v tomto prípade nechránia komerčnú atrakciu, ale sú prejavom mladých zaľúbencov, ktorí si takto prisahajú vernosť a lásku.

Mne to síce pripomínalo pásy cudnosti zamykané dámam v stredoveku pri odchode manželov na dlhé vojnové výpravy. A keď si predstavím pri odomykaní cudnostného pása takého nešikovníka, akého stvárnil v roli šaša Woody Allen, tak neviem, či by sa mi takýto stredoveký prejav lásky páčil. A ešte pritom ide o jednostranný prejav. Neviem si spomenúť, že by som sa v nejakej knihe alebo vo filme stretla s pásom cudnosti, ktorý by zamkýnala žena svojmu manželovi. Len je zaujímavé, že toto myslenie je veľmi blízke takmer všetkým mužom bez rozdielu veku, náboženstva, kultúry aj v dvadsiatom prvom storočí. Žena musí byť v každej dobe verná. Ale vernému mužovi by sa smiali nielen „silní“ kamaráti, ale aj ohrdnutá milenka. Majú to tí muži ťažké. Nechcú, ale musia.

Keď som sa už zmierila so zámkami, začala som si bližšie všímať vstupný priechod do dvora. Po oboch stranách boli steny polepené bielymi hrudkami, spoza ktorých vytŕčali lístky s vyznaniami, odkazmi a prísľubmi. Tie biele hrudky boli žuvačky. Fúúj. Až ma striaslo. Ale žuvačkový priemysel môže byť spokojný.

Je úžasné sledovať na televíznej obrazovke ukážky z Plesu v opere. Najvychytenejšej udalosti plesovej sezóny, na ktorú sa už údajne nemôžu dostať bývalé, súčasné a možno budúce persony non grata, celebrity, celebritky a celebritinky. Pretože všetci pozvaní musia prejsť dokonalým sitom usporiadateľov. Okrem predpísaného úboru, pre pánov je odporúčaný frak a pre dámy veľká večerná róba, by mali usporiadatelia pripísať na pozvánku:

Zákaz žuvania žuvačiek.

Dúfajme, že aspoň nevypľúvajú žuvačky na plesovú dlážku alebo ich nepriliepajú na spodnú stranu stola.

Ožuvačkovaným vchodom sme vstúpili na nádvorie veronského paláca, patriaceho na začiatku trinásteho storočia, údajne rodine Capulettovcov. Na pravej strane nádvoria sa vytvárali dve fronty. Jedna viedla ku soche Júlie, pri ktorej sa chceli fotografovať muži s rukou na jej dokonale vyleštenom pravom prsníku a druhý rad viedol do domu, kde sa na balkón postavila fotografiechtivá novodobá Júlia a z najbližšieho okna si ju na ňom fotografoval jej Rómeo, ktorému pri tom manévri hrozil pád z prvého poschodia.

Cez Piazza delle Erbe sme sa dostali na Piazza dei Signori. Uprostred námestia stojí na podstavci Dante, ktorý sa díva na okolité stredoveké paláce. Priamo oproti nemu je Palazzo del Comune z dvanásteho storočia, známy aj pod názvom Palazzo della Ragione, čo znamená Palác rozumu. Voľakedy tu sídlil Súdny dvor. Na jeho nádvorí, s výhľadom na pekné goticko-renesančné vonkajšie schodište, som na chvíľu opustila Iva. Po príchode som sa dozvedela, že aj bez mojej prítomnosti je v cudzom meste jazykovo sebestačný. Rukami – nohami sa dozvedel, že pred arénou je požičovňa bicyklov. Za jedno Euro sa môže turista potulovať po Verone. Kvôli tomu sa nám už na Piazza Bra nechcelo vracať a museli sme sa aj naďalej spoliehať na vlastné nohy. Viedli nás na nábrežie rieky Adiže, ktorá sa preplieta takmer celým mestom. V chládku stromov sme si tam aspoň na chvíľočku oddýchli. Po veľmi pekne upravenom nábreží sme sa dostali ku gotickému kostolu zo štrnásteho storočia Sant´Anastasia. Táto dominikánska bazilika je najväčším chrámom vo Verone. Má bohatú a prekrásnu výzdobu. Najviac je obdivovaná Pisanellova freska Svätého Juraja s princeznou, ktorá je na stene kaplnky Pellegriniovcov. Pri vchode sú dve sväteničky. Jednu z nich  podopiera hrbáč. Postava, ktorá oddávna vyvolávala poverčivosť. Povesť hovorí, že kto sa dotkne ich hrbu, ten dosiahne úspech a bude mať vo všetkom šťastie.

Aj my sme mali šťastie, ale skôr , ako sme sa dotkli hrbáčovho chrbta. Pri vstupe do chrámu ma na pokladni zaujal plagát, ktorý oznamoval cenu vstupeniek. Po chvíli lúštenia som sa dopracovala k výsledku. Vstup do Sant´Anastasie stál dva a pol Eura. Ale ak by sme si kúpili lístky po päť Eur, tak máme predplatený vstup do piatich chrámov Verony. Na tom sme nemohli prerobiť. Bezpodmienečne sme chceli vidieť ešte dóm a mojím tajným plánom bola aj návšteva baziliky di San Zeno.

Z kostola Svätej Anastázie sme ďalej pokračovali po nábreží, ukrývajúcom sa pod korunami stromov a po chvíľke sme prišli k veronskému Duomu. Táto pôvodne románska katedrála je pre Verončanov veľmi dôležitá. Potvrdzuje to aj ich pozornosť, ktorú venovali rozsiahlej rekonštrukcii, ktorá trvala posledných dvadsať rokov. Je tu pochovaný aj pápež Lucius III., ktorý zomrel vo Verone na konci dvanásteho storočia. Sochy dvoch slávnych rytierov Karola Veľkého, Rolanda a Oliviera, na nádhernom románskom portáli, chránia od polovice dvanásteho storočia vstup do chrámu. Hneď na prvom oltári na ľavej strane je Tizianovo Nanebevzatie Márie. Takto sme mohli v priebehu pár dní vidieť dva Tizianove obrazy na rovnakú tému. Atmosféru v dóme dopĺňala chrámová hudba a nám sa ani veľmi nechcelo vyjsť von, do ešte stále horúceho popoludnia.

Veronské uličky nie sú také príjemné ako benátske a preto sme sa snažili, čo najkratšou cestou vrátiť k autu. Zastavili sme sa ešte pri Aréne a aké bolo naše prekvapenie, keď sme počuli ponúkať lístky, ktoré ešte pred obedom stáli takmer dvadsaťpäť Eur za necelú polovicu. Bolo to lákavé. Len škoda, že sme neboli ubytovaní vo Verone.

V aute som sedela ako pena a študovala som mapku mesta. Ivo nie je príliš zvyknutý na moju nekomunikáciu, takže aj teraz bol zvedavý, čo sa deje. Hľadala som cestu k ďalšej bazilike. Podľa mapky Verony som zistila, že ak pôjdeme stále popri parku, ktorý bol po Ivovej ľavej ruke, prídeme k Via Porta San Zeno. Doľava vedie výpadovka na Miláno, Bresciu a Lago di Garda. Doprava vedie cesta ku chrámu, ktorý som chcela vidieť. Keď môj drahý manžel konečne zistil, čo mám v úmysle, zatváril sa rezignovano-znechutene. Čo sa hneď prejavilo aj verbálne.

„To si zas vymyslela. Ani parkovať sa tu nedá.“

Ale zaparkoval. Pozatváral okná, dal bezpečnostné zariadenie. Po pár metroch, v ďalšej uličke, zistil, že by mal predsa len previezť auto na iné miesto. Tentoraz som rezignovala ja a vzorne som čakala, kým tak urobil. Za tridsaťštyri rokov nášho manželstva a ďalších šesť rokov randenia už viem, kedy nie je dobré prilievať olej do ohňa. A za tie roky som aj zistila, že každý balón vyfučí. A aj som tušila, že tentoraz vyfučí veľmi rýchlo, pretože o Zenovi som si už niečo prečítala.

Bazilika San Zeno je považovaná za najdokonalejšiu románsku stavbu severného Talianska. Po jej bokoch stojí štíhla zvonica z jedenásteho storočia na jednej strane a na druhej strane stojí tehlová strážna veža niekdajšieho benediktínskeho opátstva. Nad hlavným portálom, obráteným k námestiu, je obrovské ružicové okno, nazývané aj „kolesom šťastia“. Do chrámu sa vstupuje bočným vchodom okolo vnútornej rajskej záhrady.

                                                                                    Chodba okolo rajskej záhrady Svätého Zenona

Bazilika San Zeno je považovaná za najdokonalejšiu románsku stavbu severného Talianska. Po jej bokoch stojí štíhla zvonica z jedenásteho storočia na jednej strane a na druhej strane stojí tehlová strážna veža niekdajšieho benediktínskeho opátstva. Nad hlavným portálom, obráteným k námestiu, je obrovské ružicové okno, nazývané aj „kolesom šťastia“. Do chrámu sa vstupuje bočným vchodom okolo vnútornej rajskej záhrady.

A až vnútri sme mohli obdivovať naozaj majstrovské dielo neznámych majstrov. Bronzové dvere hlavného vchodu. Autor najstarších panelov, pravdepodobne predstaviteľ nemeckej školy z konca jedenásteho a začiatku dvanásteho storočia, zobrazil na ľavej časti dverí scény z Nového testamentu. Pravá časť dverí je pravdepodobne dielom miestneho autora z druhej polovice dvanásteho storočia. Sú na nej zobrazené scény zo Starého zákona.

Svätý Zenon sa narodil v Afrike a preto ma príliš neprekvapila jeho sediaca socha s tvárou černocha. Iným ma prekvapila. Tým, že sa Svätý Zenon usmieval od ucha k uchu. Väčšina svätých sa tvári až príliš zbožne, so smutne stiahnutými kútikmi, akoby si museli odopierať všetku radosť zo života. Oproti bočným vchodovým dverám sú prekrásne fresky zo štrnásteho a pätnásteho storočia, na ktorých najviac upútava pozornosť nielen Biela madona – nazvaná tak pre jej netypickú farbu odevu, ale aj scény zo života Svätého Zena. Vysoko nad nami bol drevený strop z konca štrnásteho storočia vo tvare lodného kýlu.

Opakovala sa situácia z orvietskeho chrámu, keď som Iva s problémami dotiahla do Novej kaplnky. Aj teraz skonštatoval, že je to určite najkrajší chrám vo Verone.

Už nám nič nebránilo nasmerovať naše auto do Spiazzi. Akýmsi záhadným spôsobom sme zas blúdili. Značenia ciest severného Talianska nemajú pre mňa žiadnu logiku. Smerovka na Caprino Veronese má pre domácich menšiu hodnotu ako cesta do najbližšieho penziónu, v ktorom dobre varia. Na večeru sme ale prišli včas. A tentokrát sme si sadli do správnej jedálne a na naše miesto z predchádzajúceho večera. V okamihu bola pri nás signora Emilia s ponukou, ktorej sa nedalo odolať. Hoci sme museli uznať, že by sme sa s ňou ťažko dohovorili na niečom inom. Vždy, keď sa rozhovorila spevavou taliančinou, sme obaja s Ivom na všetko súhlasne prikývli.

Tagliatelle veronese boli výborné.

Roastbeef so zemiačikmi, dusenou uhorkou a šalátom nemal chybu.

K tomu sme si, na rozdiel od všetkých odporúčaní, objednali biele víno. Bolo naozaj dobré.

Vodu som mohla vybrať ja – takže som objednala natural. Bez bubliniek.

A na záver sme si dali ovocný pohár.

A po jedle aj kávu. Malinkaté piccolo.

Vtedy som začula od recepcie jazyk, ktorý som z tej diaľky nemohla úplne identifikovať. Ale mala som taký dojem, že je to čeština. Dvojica sa snažila dohovoriť so signorou Emiliou, aby im na noc dala do chladničky doplna naloženú igelitku.

Z jedálne sme sa vybrali rovno do izby. Veronské celodenné potulky nás zdolali. Na chodbe pred našou izbou sme opäť stretli dvojicu, ktorú som chvíľu pred tým počula pri recepcii. Boli to Česi. Prostredníctvom agentúry si objednali tranzitné ubytovanie cestou na Sicíliu. Do chladničky si dávali chladiť jedlo a nápoje na ďalšiu trasu. Popriali sme si príjemné dovolenky a išli sme spať. Okolo polnoci som sa zobudila na ruch na chodbe. Podľa jazyka, ktorý sa ozýval na chodbe, prišla veľká skupina Čechov. Našťastie boli unavení, pretože už o chvíľu bolo v celom hoteli absolútne ticho. Hotel Corona spal.

^^ na začiatok

Lago di Garda

            Bolo deväť hodín, keď sa nám podarilo posadiť za bohato prestretý raňajkový stôl a takmer desať, keď sme sa serpentínami spúšťali k Lago di Garda, ktoré je o osemsto metrov nižšie ako dedinka Spiazzi. Tá leží vo výške osemstošesťdesiatdva metrov nad morom, obklopená lesmi, borovicovými hájmi a lúkami.

Predposledný deň dovolenky sme plánovali obísť celé jazero. Podľa sprievodcov nás čakalo približne stošesťdesiat kilometrov po pobreží, ktoré sme chceli prerušiť zastávkami. Na leňošenie pri vode a na slnku a na poznávanie.

Na leňošenie sme si našli vhodné miesto neďaleko Castelletto di Brenzone. Mimo turistický ruch. Žlto-bielo-sivé kamienky pláže mali tú správnu veľkosť. Neboli nepríjemné ako všadeprítomný piesok a neboli také veľké, aby nás tlačili do chrbta. Dokonca boli ochotné sa prispôsobiť požiadavkám tela. Len sa bolo treba správne pohniezdiť.  

Naľavo od nás bola rozložená štvorčlenná talianska rodina. Starší muž, dve ženy približne v mojom veku a jedna študentka, podľa všetkého pripravujúca sa na skúšku.

Napravo od nás bol otec so synom. A potom dlho, dlho nikto. Ani na jednu, ani na druhú stranu. Desať metrov od brehu boli zakotvené dve plachetnice, čakajúce na svoju posádku, ktorá pravdepodobne ešte dospávala. A aj my s Ivom sme sa nechali ukolísať špliechajúcou vodou a slniečkom a zaspali sme tiež. Po Benátkach a Verone sme sa nechávali rozmaznávať nepoznávaním a neobjavovaním historických pamiatok. Neodolali sme ani priezračnej vode a aj v hĺbke poldruha metra sme mohli rozoznať každý kamienok, ktorý bol na dne jazera. Práve som plávala okolo plachetníc, keď som zazrela, ako mi Ivo rukou naznačuje, aby som plávala ďalej doprava a neplávala priamo k brehu. Ivo ma väčšinou hreší, keď idem ďaleko od brehu a preto mi to nešlo do hlavy. Ale poslúchla som ho. Kupodivu. Asi o dvadsať metrov vyššie som vyšla z vody a po kamienkoch som sa vrátila k nemu.

„Čo sa stalo? Prečo som tu nemohla vyjsť?“

„Z jazera vykúkali hlavy dvoch hadíkov. Asi takých metrových. A ty by si určite jačala, keby si ich zbadala.“

A opísal mi, ako dve susedné Talianky vyleteli z vody, vzrušenými hlasmi niečo hovorili dvojici, ktorá ležala na rohožiach a ukazovali im tie vlniace sa čudá.

Dobre ma pozná moja lepšia polovička. Na suchu naozaj jačím nad každým chrobákom alebo pavúkom, ktorý má tu odvahu sa ku mne priblížiť. Vo vode by to bolo horšie.

„Ivko, nedalo by sa mi kričať. Ja by som sa určite začala topiť.“

„Ale čo! Pokiaľ tam nepláva anakonda …“

Nedokončenou vetou ma určite môj drahý manžel neupokojil. A keďže do vody by som už za ten svet nevliezla, rozhodli sme sa pokračovať v ceste. Cez Malcesinu do Rivy del Garda, ktorá leží v najsevernejšom cípe jazera. Bola som zvedavá na toto mestečko, pretože pôvodne sme mali bývať v tunajšom hosteli. Všetky materiály nanešťastie hovorili o veselej, rušnej a na dovolenku stvorenej lokalite, s množstvom mladých ľudí, ktorí radi surfujú. A to bol dôvod, pre ktorý som začala hľadať iné ubytovanie. Až som našla oázu pokoja v Spiazzi.

To, že sa blížime k Rive, sa dalo ľahko spoznať. Na vode bolo čím ďalej, tým viac surfistov a plachetníc. Jazero je známe tým, že doobeda pravidelne vanie z hôr paesano a poobede zas ora. Oba druhy vetrov zabezpečujú výborné podmienky na vodné športy, ktoré potrebujú vzdušné prúdy. My sme surfovať nechceli, ale chceli sme si prezrieť historické centrum a promenádu s podlubiami, ktoré nám odporúčali vidieť mnohé materiály. Neuvideli sme takmer nič. Päťkrát sme obišli centrum rozkopaného mesta a hľadali sme jedno jediné miesto na zaparkovanie. Keď sme zistili, že všetky sú beznádejne obsadené všetkými surfistami sveta, začali sme hľadať výpadovku z Rivy, smerom na Limone sul Garda. Keďže sme nehľadali žiadnu pizzeriu, trattoriu, dolce, caffetteriu alebo penzión, na ktoré bolo dostatok smeroviek, tak sme výpadovku z mesta nenašli.

Na preplnenom námestíčku Ivo zastal, ja som sa vybehla spýtať prvého človeka, ktorý vyzeral ako Rivan, na cestu.

Mala som šťastie. Ani sa mi nesnažil vysvetliť, kadiaľ máme vyjsť, ale hneď sa ma spýtal, kde máme auto. Jeho doprava, doľava bolo adresované Ivovi s dostatočným predstihom, takže sme sa nakoniec z Rivy vymotali. Určite by sme to neboli bez neho tak ľahko zvládli. Zo začiatku sme si mysleli:

„Akí sú tí Rivania úžasní a obetaví. Sadnú do auta, vyvezú nás takmer za mesto. Naozaj vidieť, že si tu turistov vážia.“

Ale nebolo to také altruistické. Náš sprievodca nám ukázal na jeden z posledných domov a zahlásil:

„Tu bývam. Toto je môj dom.“

V horúcom popoludňajšom slnku mu donáška do domu iste celkom dobre padla. A nám zas dobre padlo, že už nekrúžime okolo centra mesta.

Medzi Rivou a ďalším mestečkom Limone sul Garda je zopár tunelov. Len tak vytesaných do skaly. Nasurovo zaoblených. V jednom z nich sme museli cúvať, pretože oproti nám sa objavil autobus, ktorý musel ísť stredom cesty. Po svojej strane cesty by sa na výšku nezmestil. Neoblomne zostal stáť uprostred tunela. Oprel si lakte o volant a čakal. My v prvom momente tiež. Po chvíli, keď sme sa prebrali z prvého prekvapenia, sme zavelili aj dvom autám za nami, že sa vydávame na ústup. A začali sme kolektívne cúvať. My sme ešte za nami videli svetlo na konci tunela, ale za autobusom bola nielen veľká šnúra áut, ale aj veľká tma. My sme museli byť tí múdrejší. Ivo hovoril, že pred tunelom bola aj dopravná značka, ktorá dávala za pravdu šoférovi autobusu. Nuž, čo sa dá robiť. Väčší má prednosť, najmä, keď je chránený zákonom.

Po ďalšie mestečko Limone sul Garda sa striedala uzulinká cesta, vytesaná v skale, s tunelom, ktorý bol taktiež vyvŕtaný v skale. Našťastie sme už stretávali len samé malé autá.

Po hladine jazera sa blížila k brehu veľká loď, ktorá premáva z juhu jazera na sever, pričom má ešte pár zastávok na  oboch stranách Lago di Garda. Rozhodli sme sa zabočiť do prístavu, ktorý vítal turistov nielen dobrým parkoviskom, ale aj množstvom stánkov so širokou ponukou darčekových predmetov. Gýčových aj negýčových. K základnému sortimentu patrila štíhla elegantná fľaša naplnená matnožltozelenkastým nápojom. Limoncellom. Veď sme boli v Limone. My sme ale zapadli do prvej kaviarne na kávu, aby sme načerpali síl na dokončenie pobrežnej prehliadky. V Peschiera del Garda sme sa rozlúčili s jazerom a nasmerovali sme si to na Affi, pretože táto štvorprúdovka vytvárala najmenší predpoklad na blúdenie. A musela som bezpodmienečne zvládnuť poslednú navigáciu do hotela, pretože Ivo použil drastickú vyhrážku:

„Danuľa, ak zablúdime, nedostaneš večeru.“

Potrafila som na prvýkrát. Neboli žiadne obchádzky cez dedinky, ktoré neboli ani na mape, ako predchádzajúci večer pri návrate z Verony.

Dokonca sme prišli do hotela tak zavčasu, že aj hotelierska rodina bola prekvapená. Ale nie zas tak, aby nám nedali večeru. Dodnes si pamätám na jemné mäsové batôžky zabalené do plátkov prerastenej slaninky. Kuchár bol vynikajúci.

Po večeri sme sa zastavili na recepcii, kde sme opäť dostali od signory Emilie digestivo, čo som okomentovala smerom k môjmu drahému manželovi:

„Ivko, nič si nechcem kúpiť. Len mi kúp fľašu limoncella.“

Nepovedala som fľašku, ani fľaštičku. Rovno fľašu. A naozaj mi ju na druhý deň kúpil. Za dobrú navigáciu.

Ivo sa rozhodol, že je vhodný čas, aby sme vyrovnali účet za ubytovanie. Signora Emilia na nás nechápavo pozrela, privolala si syna a spoločne začali zisťovať, o koľkej ráno chceme odchádzať. Náš odchod sme plánovali najneskôr na desiatu a preto sme chceli o deviatej – štvrť na desať raňajky. Prehlásila, že v tom prípade je na platenie dosť času ráno. Ivo si to nechcel dať vyhovoriť a donútil ma opakovane si pýtať účet. Nechcel mi asi príliš veriť, že som vybavila ubytovanie s tak výbornou polpenziou po tridsať Eur a chcel mať za sebou šok z dvojnásobnej sumy. Žiaden šok sa nekonal. Signora priniesla príjmový doklad na stoosemdesiat Eur.

Čas, kým sme čakali na účet, som vyplnila rozhovorom so synom a šéfkuchárom v jednej osobe. Bol mladší ako my, približne štyridsiatnik a práve sa rozprával s ďalším mužom, z ktorého sa vykľul ďalší syn a teda jeho brat.

Od prvého dňa som obdivovala v televíznej hale na poschodí množstvo víťazných pohárov. Za lyžovanie. Bola som veľmi zvedavá, komu patria. A zistila som, že oboch víťazov máme pred sebou. Súťažili od Cortiny d´Ampezzo po ich vlastné Monte Baldo. Len smutne skonštatovali, že to bolo za mladších čias.

Aj ďalšiu otázku mi vedeli zodpovedať. Nad schodiskom ma zaujali veľké staré zarámované fotografie. Na jednej z nich bola budova, veľmi podobná hotelu Corona, v ktorom sme boli ubytovaní. Ale naokolo neboli žiadne stavby.

S hrdosťou nám obaja povedali, že je to skutočne albergo Corona a záber bol robený takmer pred sto rokmi. Medzitým už prišla s účtom signora Emilia, pridala sa aj nevesta, my s Ivom sme dostali ešte po poháriku limoncella a jazykovou zmiešaninou sme sa ešte chvíľu rozprávali. Vyrušila nás prichádzajúca početná, ale najmä hlučná poľská skupina. Domáci museli nastúpiť. Vydávať kľúče od izieb a podávať večeru.

Pre nás to bol čas nielen na predprípravu balenia, ale najmä čas na to, aby mi Ivo povedal jeho predstavu nasledujúceho dňa. Aby som vedela, kam ho mám navigovať. Prekontrolovala som si mapy a zaľahli sme spať. Okolo jedenástej sme sa zobudili na hlasný rozhovor, doprevádzaný hlučným smiechom a štrnganím pohárov. Po desiatich minútach sa zobudil aj Ivo. Rozhodne sa pri tom nedalo spať. Otvorila som okenice, aby som zistila, čo sa deje. Pätica Poliek sa bavila na nádvorí s mladým mužom. Rovno pod našimi oknami. Najskôr sme sa utešovali, že si určite pôjdu každú chvíľu ľahnúť. Predsa musia byť po ceste zo Sicílie unavení. Keď si o dvanástej boli vypýtať od domácich ďalšiu fľašu, počkala som, kým ju dopili, čo našťastie netrvalo až tak dlho a okolo pol jednej som ich takmer plynulou angličtinou vyzvala na nočný kľud. Pekne som ho zdôvodnila. Únavným predchádzajúcim dňom a nasledujúcim ťažkým dňom, vyplneným šoférovaním na ceste domov. Pochopili a v priebehu desiatich minút bol kľud. Už nám nič nebránilo pokračovať v spánku.

^^ na začiatok

Val Gardena

            Slniečkové ráno sa silou mocou chcelo dostať do izby cez škáry v zatvorených okeniciach. Pohľad na hodinky nás vyhnal z postele. Bolo treba všetko pobaliť, pripraviť na cestu a ísť sa naraňajkovať.

Cestou sme sa zastavili pri kuchynských dverách, objednali si kávu s troškou mlieka a išli sme si sadnúť k nášmu stolu. Čakal nás len košík so suchárikmi, lekvárikmi a nutelkou. A sušienkami.

„Vidíš, to máme za to, že si chcel včera silou mocou platiť. Dnes máme hostelové raňajky.“

Len čo som dokončila toto pesimistické lamentovanie, prichádzala k nám nevesta s pariacou sa kávou a mliekom. Pozrela sa na stôl a zdúpnela.

„Uno momento.“

Otočila sa na opätku a netrvalo dlho, už prichádzala späť. S čašníčkou za pätami. Každá mala obe ruky plné. V jednej ruke tácku so šunkou a anglickou slaninou, v druhej zas so syrom. V tretej ruke košík s čerstvým pečivom a vo štvrtej košík s masielkami a syrčekmi. Bohaté anglické raňajky sme mali opäť pred sebou.

Tesne po desiatej začal Ivo zásobovať naše auto. Predtým, ako sme opustili izbu, moja lepšia a zodpovednejšia polovička prekontrolovala všetky zásuvky, skrinky a poličky.

„Mám už svoje skúsenosti. Povedz mi, kde si čo nezabudla?“

„Ty mi povedz, kde som čo zabudla.“

Posledné kusy sme už niesli do auta spoločne. Zastavili sme sa ešte raz na recepcii rozlúčiť s domácimi a poďakovať sa im za príjemný pobyt. Šéfkuchár a nevesta nám zakývali z kuchyne, kde už pripravovali obed pre seniorov. Ktorí tam boli, podľa všetkého, na týždňových turnusoch. Signora Emilia nás išla vyprevadiť až na nádvorie, kde som ju poprosila, či by sme si ju nemohli pred hotelom odfotografovať. Ihneď si poupravovala rukou vlasy, chytila ma za ruku, zaviedla doprostred nádvoria a usmiala sa na nášho dvorného fotografa. Podľa všetkého je za tie roky vedenia hotela zvyknutá na to, že spokojní hostia si ju chcú odfotografovať. Chcela by som tak šarmantne a čiperne vyzerať v osemdesiatke ako ona.

                                                                   Osemdesiatročná signora Emilia Favetta

O jedenástej sme sa zastavili ešte v nákupnom centre v Affi, aby sme si nakúpili potraviny na piknik, ktorý sme sa chystali stráviť v prírode. A tu som dostala aj svoj putovný darček z dovolenky. Fľašu limoncella. A samozrejme, doplnili sme si zásoby minerálky.

Na diaľnicu spájajúcu Veronu s Brennerským priesmykom sme nemali ďaleko. Cesta viedla pomedzi hory. Naľavo sme stále mali Monte Baldo, dvíhajúce sa do dvojtisícovej výšky. Bolo neuveriteľné, že v týchto podmienkach boli okolo nás všade vinice. Za Trentom sa vypínali obrovské skaly a pod nimi ležali v pravidelných šíkoch vinohrady. Terasovité, ploché, ale všetky udržiavané. Nemohla som sa dlho rozplývať nad krajinou, pretože som dostala za úlohu nájsť výjazd z diaľnice, ktorým by sme sa dostali do údolia Val Gardena. Tadiaľ sa plánoval Ivo dostať pod Marmoladu.

Za Bolzanom sme zaplatili mýtne a zastavili sme sa na kávu. Tušili sme, že to bude pravdepodobne naša posledná pravá talianska káva počas tejto dovolenky.

To sme ešte netušili, čo nás čaká. Od Affi sme systematicky stúpali, ale to, čo sa objavilo pred nami takmer hneď na začiatku Val Gardeny, nám vyrazilo dych. Monumentálne, bielosivé hradby, ktoré nás ťahali stále vyššie. Údolím preteká riečka Gardena, ktorá kopíruje cestu po pravej strane vo veselých kaskádach. Naľavo sa pred nami a potom nad nami vypínali obrovské skaly pohoria Sella, ktoré patrí do Západných Dolomít.

Obaja sme odchovaní na tatranských túrach. Dokonca aj naša Kika svoju prvú túru vyšľapala po vlastných nohách už v piatich rokoch. S vlastným batohom na chrbte. Vo Furkotskej doline mala svoju premiéru. A na túre zo Svišťovky na Brnčalovu chatu mala svoj prvý a našťastie aj posledný tatranský úraz. Na tých malých kozľacích nôžkach sa predsa len prejavila únava zo skalnatého terénu a capla tak nešťastne, že jej spodná pera minimálne zdvojnásobila svoju veľkosť. Na našu ratolesť to ale vôbec nemalo nepriaznivý vplyv a na Brnčalke zjedla bez problémov takú polievku, nad akou  by doma mierne poohŕňala svoj nos. Zelená hrachová polievka s kúskami mastného mäsa a s krajcom chleba sa v nej stratili za okamih. Je pravdou, že sme ju motivovali slovami:

„Takúto polievku jedia praví Tatranci. Aj vysokohorskí nosiči.“

Kike a mám taký pocit, aj mne, stačilo vedomie, že na konci každého stúpania bude prinajmenšom čaj. Tatry sa na dlhú dobu stali našou pravidelnou dovolenkovou lokalitou. Len keď nás začali zrádzať kolená, prešli sme s Ivom na mäkšie terény Veľkej a Malej Fatry. Ale Kika im zostala verná dodnes. Len nás vymenila za mladší model v podobe svojho manžela.

Ako sme stúpali údolím Val Gardeny, videli sme aj sprava aj zľava turistické chodníčky a sem – tam aj peších turistov.

                                                                                                                  Impozantná Sella sa blíži do sedla

Príjemné slniečkové počasie, takmer bez vetríka a pekná scenéria boli príčinou našich častých zastávok. Len čo som sa začala nad niečím rozplývať, Ivo už aj hľadal dobré miesto na odstavenie auta a vyťahoval z batohu fotoaparát. Stáli sme hádam na každých sto metroch. Cítila som sa ako počas veľkonočnej dovolenky v Toskánsku pred tromi rokmi. Len dve veci chýbali Ivovi k absolútnej spokojnosti. Obláčiky a ani slnko nebolo v správnej polohe. Ale nebol jediným, ktorý sa sústavne premiestňoval z miesta na miesto a robil zábery. Akonáhle posádka nejakého auta alebo motorky zbadala fotografovať Iva, o pár metrov zastala a začala fotiť tiež. A zas naopak, keď môj drahý manžel videl niekde zaparkované auto a neďaleko neho fotografujúceho člena posádky, už sa začal krútiť a zisťovať, čo môže dotyčný človiečik fotiť.

„Daj, budem šoférovať a ty sa môžeš obzerať koľko chceš.“

„No určite. Tak sa už vôbec nebudem obzerať, pretože budem nervózny z tvojho šoférovania. A ja za posledné dva mesiace som si ho užil dosť.“

Prestala som nástojiť na premiestnení sa za volant, pretože som mala ešte v živej pamäti našu prvú spoločnú cestu do Bratislavy po odobratí Ivovho vodičáku.

Mali sme lístky do opery. Na Turandot. A môj drahý manžel, ktorý sa ešte pred týždňom tešil na predstavenie, zrazu začal rozmýšľať, komu by sme lístky posunuli. Horko-ťažko som z neho vytiahla, že so mnou za volantom sa mu celý operný zážitok určite pokazí. Ale nakoniec sme predsa len išli my. Pred Auparkom som sa musela zaraďovať do pravého pruhu, pretože po necelých päťdesiatich metroch je odbočka do centra Bratislavy. Ja som mala k dispozícii tri zrkadlá a vedela som, čo sa deje za mnou, vedľa mňa z ľavej strany a dokonca aj to, čo sa deje z pravej strany. Musela som šoférom sprava dať vedieť, že sa musím dostať do ich radu. Vyhodila som blinker a začala som sa ťahať, ale ešte stále v mojom pruhu, doprava. Ivo stále nazeral do pravého zrkadla, potom sa zrazu otočil prudko dozadu, chytil sa za pravú kľučku dverí a zvýšeným hlasom na mňa prehovoril:

„Kde to ideš? To je krízová situácia, ty to nevidíš? Veď to auto do nás nabúra!“

Nedalo sa nič robiť, pribrzdila som. Takmer som zastala. Kým okolo nás neprešli všetky autá vychádzajúce z Auparku. Autá idúce za nami nás museli obísť z ľavej strany. V meste je naším obľúbeným parkoviskom podzemná garáž pri historickej budove SND. Zaparkovala som na druhom podlaží, na našom zvyčajnom mieste. Dokonca uprostred, medzi dvoma bielymi čiarami. Ivo bez slova vystúpil, poobzeral si auto zo všetkých strán, poobzeral sa po garáži, ako keby v nej bol prvýkrát a povedal:

„Preparkujem to.“

A išiel s ním na opačnú stranu garáže.

Puccini stvoril krásnu muziku, ale určite musel byť nešťastný, ak sledoval Bednárikovu réžiu z nejakého hudobného neba. Ale zvládli sme to. Treba uznať, že v opere nás postihla o pár mesiacov väčšia katastrofa a to, keď sme videli Lucrezziu Borgiu.

Garážová katastrofa nás čakala hneď pri našom návrate k autu.

Pri odkladaní vecí do kufra moja drahá polovička skamenela. Zadné dvere sme mali preliačené. Akýsi obrovský terénny tank sa musel pri cúvaní o nás dobre oprieť. Do nášho čerstvo zrenovovaného autíčka, ktorému ešte poriadne nezaschla farba. Keď sme boli v pokladni zisťovať, či nemajú záznam na kamere, dozvedeli sme sa, že práve na tej strane žiadne kamery nemajú.

V okamihu sa mi v hlave premietli všetky moje šoférske situácie prežité v prítomnosti môjho drahého manžela. A to bol dôvod, prečo som s pochopením a dokonca aj bez urážky prijala jeho rozhodnutie, že radšej bude šoférovať sám. Aspoň v Taliansku.

Predsa si nebudeme kaziť posledný deň dovolenky.

Pred nami sa zrazu otvorilo celé údolie. Blížili sme sa k priesmyku. Zelené lúky pod obrovskými skalami rozhodli za nás. Urobíme si tu piknik.

                                                                                                                Romantické miesto na piknik

Vybrali sme deky, chladničku s jedlom, tašku s nápojmi a ja som začala prestierať. Evička a Adelka, naše dobré kamarátky, nás vyzbrojili špeciálnym obrúskom na taliansku dovolenku. S kuchárom s veľkou bielou čiapkou a zásterou, nesúcim obrovskú misu plnú lákavých špagiet. K tomu nám pribalili červené servítky s obrázkami šťavnatých rajčín. Skúste ale prestierať jedlo v krajine, ktorá vás fascinuje. Mňa až tak, že som skoro zletela na nos, keď som sa dívala na všetky tie hory okolo seba a nedívala som sa na kolíky, ktoré oddeľovali lúku od cestičky. Neďaleko nás bola dokonca studnička. Po jedle, pozostávajúcom z pravého talianskeho syra, olív, mortadelly a chrumkavej bagety, sme sa rozhodli poleňošiť. Neboli sme sami. V okruhu päťdesiatich metrov sme boli roztratení v tráve zo štyroch áut a dvoch motoriek. Každá posádka z inej krajiny.

Po prírodnej sieste sme nastúpili do auta, ale dlho sme sa v ňom nezohriali. Neprešli sme hádam ani kilometer, keď sa pred nami po ľavej strane objavilo parkovisko. Jeho poloha hovorila o tom, že v blízkosti je výhľadovka. Naša predtucha sa naplnila. Vyliezli sme na kopček nad cestou. Na všetky strany a naozaj na všetky, sme mali pred sebou, pod sebou, nad sebou prekrásne obrazy. A ja som prvýkrát v živote videla na vlastné oči ľadovec. A nie jeden. Boli sme v priesmyku Passo di Sella vo výške dvetisíc dvestoštyridsať metrov nad morom. Hotel Maria Flora je ešte o štyri metre vyššie. Od Affi naše autíčko prekonalo dvojtisícmetrové prevýšenie. Úctyhodný výkon. A to ešte vtedy nevedelo, a ani my, že za jedno popoludnie absolvujeme viacero takýchto veľkých výšok a hĺbok. O trištvrte na päť sme sa začali spúšťať smerom ku Canazei. Nebola to jednoduchá cesta. Uzulinká, plná serpentín, s množstvom áut, motoriek a dokonca aj nákladných áut.

           Alpské korzo vo výške 2240 metrov

Našim ďalším cieľom bola Marmolada. Ivo už začal naháňať čas, pretože sa chcel z kopcov dostať na rovinu ešte za svetla. A to skoro spôsobilo, že sme prepásli samotnú Marmoladu. Cestou od odbočky na Canazei sme obdivovali stále sa zväčšujúcu impozantnú ružovú skalnú stenu. Potom sa zrazu objavila veľká vodná plocha, ktorá akoby končila na oblohe.

„Ivko, tu by sme mohli zastať. Pozri, ako je tu krásne.“

„Nemôžeme každú chvíľu stáť. Za chvíľu bude tma.“

Sedel na ľavej strane auta a preto nevidel to, čo ja.

Moje mrnčanie nakoniec vyhralo. Pri prvej možnej príležitosti, vzhľadom na šírku cesty, Ivo otočil auto do protismeru a vtedy zistil, prečo som tak veľmi chcela zastať. Boli sme v ďalšom priesmyku Passo di Fedaia, vo výške dvetisíc päťdesiatsedem metrov nad morom. A nad ním sa vypínala najvyššia hora masívu Dolomitov – Marmolada s obrovským ľadovcom uprostred. Pod ňou sa rozprestierala rozľahlá vodná hladina priehrady Lago di Fedaia. Nedalo nám neprejsť sa po priehradnom moste na druhú stranu a vychutnať si tú veľkoleposť zo všetkých strán. Ivo prestal v tom momente, ako vystúpil z auta, hundrošiť a začal fotografovať.

                                                                                           Priehrada Lago di Fedaia pod Marmoladou

Z Fedaie sme ešte raz schádzali dolu a šplhali sa hore, tentoraz do priesmyku Passo di Falzáredo vo výške dvetisíc stosedemnásť metrov nad morom. V ňom sme boli zo všetkých strán obklopení obrovskými skalami, ktoré nám už začali zakrývať slniečko. To nás zmobilizovalo na rýchlejší zostup do Cortinny D´Ampezzo. Z výšky sme už len mohli sledovať bielo-hnedé mesto učupené medzi horami. S povzdychom sme skonštatovali, že je už príliš veľa hodín a o chvíľa bude tma. Rozhodli sme sa bez zastávky pokračovať ďalej. Ani sme nevedeli ako a už sme boli v Rakúsku. V dnešnom európskom svete bez hraníc začína človek strácať prehľad o tom, kde sa práve nachádza.

Jediné, čo som začala ľutovať, že som sa z Miry, keď mi Ivo navrhol predĺženie dovolenky,  nepokúsila vybaviť ubytovanie v týchto končinách. Mám poučenie do budúcna. Cestou bolo množstvo tabuliek oznamujúcich voľné izby, ale nevedeli sme si predstaviť, ako by sa zatvárili domáci, keby im niekto o pol desiatej klopal na dvere. Takú skúsenosť ešte nemáme.

Jedna dvojhodinová a jedna  trojhodinová prestávka nám pomohla dostať sa až k slovenským hraniciam. Posledných sto kilometrov som si neustále pripomínala:

„Pred slovenskými hranicami si musím presadnúť za volant.“

V stávke bol Ivov vodičský preukaz, o ktorý mohol požiadať po troch mesiacoch. A mohli mu ho za dobrotu vrátiť. V žiadnom prípade sme nemohli dopustiť, aby sme to pokazili tým, keby ho chytili na slovenskom území bez preukazu.

Nezabudli sme si presadnúť.

A ja som nás celých a zdravých doviezla domov.

            Ako prvé sme si dali za pohár studenej vody, potom sme si dali pohár červeného vína a skonštatovali sme, že dovolenke môžeme napísať jednotku s hviezdičkou. Nakoniec to všetko dobre dopadlo. Čo sme si hovorili ešte pekných pár večerov pri pití digestívu. Môjho limoncella.