^^ na začiatok

A nezačalo sa to práve najlepšie

            V normálnych rodinách si robia predsavzatia a plány väčšinou na začiatku kalendárneho roka. Naša rodina ale nie je normálna, pretože v nej máme, teraz už našťastie len jedného, ale predsa len učiteľa. Tým sú ovplyvnené aj naše základné predsavzatia – stráviť zaujímavú dovolenku aj v budúcom roku v najvhodnejšom čase.

Ak nie je dostatok dní, ktoré sa dajú spojiť v období Veľkej noci alebo májových udalostí, tak nám nezostáva nič iné, len nechať naše túlačky, spojené s poznávaním, na letné prázdniny. A preto je september v našej domácnosti veľmi dobrý čas na predbežné plánovanie dovolenky. Učitelia majú stanovený začiatok nového školského roka a ministerstvom rozplánované všetky prázdniny, kedy si musia povinne čerpať dovolenku. Nemám rada nič, čo je povinné. Ale kvôli tomu vymeniť manžela? To by bol asi dosť nepochopiteľný dôvod pre rozvodového sudcu.

Holywoodsky termín - neprekonateľné rozpory - znie asi lepšie. Nedávno som sa v kaderníctve dočítala v akomsi superčasopise, že práve oni sú najčastejšie uvádzanou príčinou rozpadu manželstva.

Naše neprekonateľné manželské rozpory prekonávame už tridsaťtri rokov. A niekedy sa mi, v prvom momente, naozaj zdajú byť neprekonateľné. A čo už potom môjmu drahému manželovi. Žiť so mnou nie je pravdepodobne jednoduché. Pred pár dňami sa ma moja vlastná dcéra pýtala:

„Mami, naozaj sa dajú manželské problémy prekonať?“

„Asi áno. Asi sa obaja s tvojím otcom držíme hesla: Čo nás nezabije, to nás posilní.“

To však neznamená, že sem – tam v našej domácnosti nie je cítiť ekrazit.

Záver roka 2006 a prvá polovica roka 2007 sa niesla skôr v duchu: „Ak nás ani toto nezabije, tak prežijeme všetko.“

V septembri sme si začali dávať dohromady termíny prázdnin s dňami štátnych sviatkov a pracovného pokoja a už sme vedeli – naše plánovanie dovolenky sa nezačína práve najlepšie. Obdobie jarných prázdnin a Veľkej noci začínalo priskoro, prvý a ôsmy máj nemal tiež najlepšiu pozíciu v týždni. Boli to tentokrát utorky, takže urobiť z nich predĺžený víkend a k tomu pridať jeden - dva dni, neprichádzalo do úvahy. Do úvahy prichádzalo len obdobie veľkých prázdnin. Oprášila som zoznam talianskych hostelov, zapichla pomyselné kružidlo do vzdialenosti tridsiatich kilometrov od Benátok a víťazne z toho vyšlo Casa Sol e Luna v Mire. Už šiesteho septembra som dostala odpoveď:

Hello Danusa,

na júl 2007 vám môžeme rezervovať izbu až v januári. Napíšte nám správu, či s tým  máte nejaký problém. Budem rada, keď sa stretneme.

Bye. Daniela

Na posledný decembrový týždeň som si do kalendára urobila zápis:

V januári písať do Miry.

A začala som prehodnocovať moje pesimistické – a nezačalo sa to najlepšie. Vidina dovolenky ma vždy pozitívne naladí. Ale to som ešte netušila, čo nás ešte len čaká.

Posledný októbrový deň ma zastavila na námestí moja veľmi dobrá známa s otázkou:

„Už si sa s tým zmierila, že nebudeš vedúcou?“

Zlatomoravecké námestie má asi nejaké geopatogénne zóny, na ktorých mi ľudia radi oznamujú nie najpríjemnejšie informácie, ktoré musím častokrát v okamihu riešiť. Tentokrát ma však položená otázka zaskočila absolútne nepripravenú. Po krátkom uvedení do situácie som sa dozvedela, že mladá, dvadsaťsedemročná, ambiciózna lokálna superpolitička smerujúca niekam a stavajúca vo svojom volebnom programe na mladosť, ukázala po vyhratých voľbách na moju stoličku a povedala múdre slová:

„Túto stoličku chcem.“

Bolo to asi jednoduchšie, ako urobiť maturitnú skúšku až na druhý pokus.

Keďže som vo veku, v ktorom by som svoj volebný program mohla prezentovať skôr so slovami: „Staviam na starobu!“ – vedela som na základe odpozeraného za posledných pätnásť – šestnásť rokov, že je len otázkou času, kedy tú stoličku naozaj dostane.

Naše plánovanie dovolenky začínalo dostávať ďalšie štrbiny, pretože sme si s Ivom pragmaticky začali klásť otázky typu:

„Budeme mať vôbec na nejakú dovolenku, ak budem nezamestnaná, pretože nemám žiadne tričko?“

Tričká síce mám. Dokonca aj s číslami. Na jednom je číslo sedem, na druhom dvadsaťtri a na treťom je nápis OÚP Zlaté Moravce. Ale takému zásadnému straníckemu tričku sa úspešne vyhýbam už určite tridsať rokov. Alebo sa ono vyhýba mne? Nanešťastie mám fóbiu z davov a z davovej príslušnosti a poslušnosti. A až doteraz som si naivne myslela, že ku svojej existencii nepotrebujem dav.  Ako hovorí Boris Filan vo svojej knižočke Ľubošova finta: „Nezabudnite, na svete nežijú len zlodeji a policajti (ja dopĺňam – a politici). Napríklad my sme piloti.“ A tí môžu odletieť nielen kedy chcú, ale najmä kam chcú.

Pre mňa je naozaj vážny problém nechať si vnucovať názory iných a lietať s davom.

Mladá ambiciózna kolegyňa s takmer dvojtýždňovou pravidelnosťou oznamovala úzkemu kruhu svojich blízkych, že sa už konečne blíži jej dlhoočakávaná chvíľa a čo všetko dá ihneď do poriadku. Prešiel november a aj december a ja som sa začala voči celej situácii imunizovať.

Záver roka sa v našej domácnosti niesol v nihilistickom duchu:

„Uvidíme, ako to dopadne a či na nejaké potulky vôbec pôjdeme. Možno budeme musieť na severné Taliansko zabudnúť.“

Severné Taliansko sme si totiž dali za svoj budúci cieľ už na konci našej dovolenky v roku 2006 na Vysočine.

^^ na začiatok

Korešpondencia

Prišiel január a s ním aj bratislavský Slovakiatour s množstvom inšpiratívnych cestovných materiálov. V jednom z nich som  objavila malilinkú dedinku s hotelom, ktorý ponúkal český katalóg ako vhodné miesto pre tranzitné ubytovanie. Neďaleko Lago di Garda a diaľnice. Hotel Corona v Spiazzi.

Už pred dvoma rokmi sme s Ivom plánovali zastaviť sa cestou z Toskánska na dva – tri dni pri tomto jazere. Môj ľadvinový záchvat, ktorý ma chytil pred Veronou, nás donútil čo najkratšou cestou doraziť na Slovensko. Naša terajšia lokalizácia dovolenky v severnom Taliansku neďaleko Benátok, vytvárala dobré predpoklady pre reparát pri Garde.

Zároveň som si našla v kalendári septembrový odkaz, že mám písať do hostela v Mire.

Nastalo obdobie bohatej korešpondencie.

S Mirou to bolo jednoduché. Dvadsiate prvé storočie má zabehnutú meilovú komunikáciu a v tomto prípade sme to obe strany naplno využili.

Utorok 9. januára 2007

Ahoj Elisa a Daniela (s nimi som korešpondovala v septembri 2006),

želám Vám úspešný a šťastný nový rok. Opäť Vám píšem.

Môžeme dostať dvojposteľovú izbu s vlastným sociálnym zariadením od 9. júla do 16. júla tohto roku?

Sobota 13. január 2007.

Milá Danuša, sme schopní Vás prijať ako našich hostí:

príchod: 09. júl 2007

odchod: 14. júl 2007

Celkom nocí: 5

Muž: 1

Žena: 1

Prikladám ďalšie informácie:

Otváracie hodiny v hosteli:    ráno od 7,15 do 9,30 hod.

                                               večer od 17,00 do 23,30 hod.

Raňajky sú podávané od 7,30 do 9,00 hod.

Hosť má k dispozícii spoločenskú miestnosť, automat na nápoje a sendviče, pračku, sušičku prádla, parkovisko.

Cena za prenocovanie vrátane raňajok, horúcej sprchy a použitia plachiet a návlečiek je v roku 2007 v sume 20 Euro za osobu a noc.

Upozorňujeme, že uteráky, šampón a mydlo neposkytujeme.

Potvrďte nám Vašu objednávku najneskôr do 27. januára 2007 a pošlite Vaše mená. Zároveň zaplaťte zálohu 40,00 Euro do banky ... na číslo účtu ...

Po príchode musíte poskytnúť našej recepčnej Adriane všetky podklady k registrácii.

Čakáme Vás.

Srdečné pozdravy

manažér Claudio Baschirotto.

Pondelok 15. januára 2007

Milá Adriana,

dostali sme odpoveď od Claudia Baschirotta.

Adtriana, pôvodne sme chceli zotrvať vo Vašom hosteli od 9. do 16. júla 2007. Od Claudia sme dostali odpoveď, že je to možné od 9. do 14. júla.

Mám tri otázky:

1. Je možné urobiť zmenu a zabezpečiť nám ubytovanie od 7. do 14. júla?

2. Môžeme dostať dvojposteľovú izbu pre dve osoby (1 muž a 1 žena)?

3. Je potrebné zaplatiť zálohu 40 Euro? Pre nás to znamená, vďaka bankovým poplatkom, že zaplatenie zálohy nás vyjde na 51 Euro. V Siene sme mohli platiť až po príchode.

Do meilu som ešte pripísala všetky požadované aj nepožadované informácie o Ivovi a mne, napísala som, že sa teším na odpoveď a dovolenku v Taliansku.

Odpoveď nedala na seba dlho čakať. Ešte v ten istý deň sme dostali nasledovnú správu:

1. Môžeme zmeniť Vašu rezerváciu od 07/07/2007 do 14/07/2007.

2. Rezervujeme Vám dvojposteľovú izbu.

3. Čo sa týka zálohy, môžete zaplatiť až pri Vašom príchode do hostela, ale musíte zavolať Adriane týždeň pre Vaším príchodom.

Prikladám Vám mapku, aby ste ľahko našli náš hostel.

Čakáme Vás.

Claudio Baschirotto.

„Huráááá. Ideme do Talianska. Ideme do Miry. A Mira je len osemnásť kilometrov od Benátok. Celý týždeň sa budeme potulovať po uličkách plných nádherných pamiatok.“

Svojou eufóriou som nakazila aj Ivana a úplne som zabudla na to, že o chvíľu môžem byť bez roboty a tým pádom aj bez peňazí na dovolenku.

Mladá nádejná politička bola síce zo dňa na deň suverénnejšia a pri pohľade na ňu ma veľmi často napadali slová vyrieknuté doktorom Štrosmayerom:

„Keby hlúposť nadnášala, tak by tu poletovala ako holubička.“

A pri mojom celoživotnom optimizme som akosi zabudla na ďalšie slová. Pre zmenu verše Ivana Kraska:

„Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli.

Zmráka sa, stmieva sa. Zhora i zdola

havrany veslujú do noci spešne ...“

a začala som korešpondovať s hotelom Corona v Spiazzi.

Do neho ešte internet a elektronická pošta nedorazil. Preto som musela využiť inú formu komunikácie. Pre zmenu faxom, ktorého číslo som našla na internete.

Streda 7. februára 2007

Do hotela Corona som odfaxovala list s troma otázkami:

Môžeme dostať dvojposteľovú izbu na tri noci od 14.07. do 17.07.2007?

Aká je cena dvojposteľovej izby na jednu noc?

Budeme mať k dispozícii miesto na parkovisku pri hoteli?

Štvrtok 15. februára 2007

Podpísaný Luigi nám poslal poštou môj list na faxovom papieri s dopísanou odpoveďou:

Cena    - polpenzia – 30 Euro za osobu

            - plná penzia – 40 Euro za osobu

O.K. Čakáme Vaše potvrdenie objednávky.

Srdečný pozdrav. Luigi.

Streda 21. februára 2007.

Faxom som potvrdila objednávku od 14.07. do 17.07.2007 a zároveň som položila tri otázky:

1. Do koľkej podávate večeru?

2. Má Váš hotel parkovisko pre svojich hostí?

3. Aká je cena na jednu noc pre jednu osobu

a)      len s raňajkami

b)      s polpenziou (30 Euro na osobu a noc?)?

Piatok 2. marca 2007

Luigi nám poslal poštou opäť náš fax s doplnenými stručnými odpoveďami:

1. 21.00

2. Máme veľkú záhradu.

3. a) 25.00 Euro

    b) O.K.

Na záver listu pripísal ešte raz O.K. Thank you. Best regards. Dal pečiatku ALBERGO CORONA S.r.l. UN PROCURATORE a paličkovým písmom sa podpísal. LUIGI.

Tým som korešpondenciu so Spiazzi, vzdialenom len čo by kameňom dohodil od Lago di Garda, ukončila.

^^ na začiatok

Vždy môže byť aj horšie

Takže, dovolenku sme mali zorganizovanú. A začalo ďalšie kolo – a nezačalo sa to práve najlepšie.

Šiesteho marca, počas jarných prázdnin, sa rozhodol môj drahý manžel ísť sám, bezo mňa, do Banskej Bystrice. Ja som si zatiaľ doma plnila babinkovské povinnosti a starala sa o vnučku. Práve, keď sme si stavali veľký hrad, zazvonil mobil. Tento výdobytok techniky má aj svoje tienisté stránky. Ihneď sa môžete dozvedieť nepríjemné správy. Už podľa Ivanovho hlasu som vedela, že sa niečo stalo.

„Havaroval som.“

„Stalo sa ti niečo?“

„Nie.“ Ale hlas vychádzal minimálne z metrového podzemia.

„Stalo sa niekomu niečo?“

„Nie, ale auto je nepojazdné.“

Pre mňa bolo v prvom momente najdôležitejšie, že sa nikomu nič nestalo.

A až potom som začala rozmýšľať, čo je potrebné zabezpečiť, aby sa auto čím skôr dostalo do servisu a aby sa poisťovňa zmobilizovala k vrcholnému výkonu. Ešte šťastie, že Slovensko je také malé a človek môže všade natrafiť na rodinu, priateľov alebo známych. Alebo na profesionálov vo svojom odbore. Ale popritom sme obaja s Ivom zabudli na niečo, čo sa ešte len malo stať.

Koncom mája sa mi v mobile ozval absolútne zničený hlas mojej polovičky. Prvé, čo ma napadlo – zas havaroval. Nie. Ale bolo to aj tak zlé.

„Bol som na polícii. Dostal som sedemtisícovú pokutu za tú marcovú havárku a zobrali mi na polroka vodičák.“

Môj drahý manžel má obľúbenú vetu:

„Zas si hyperaktívna?“, ktorou reaguje na mnohé moje aktivity. Ale v adrenalínových situáciách sa pokojne zverí do mojich rúk a dokonca ani nefrfle.

To však platilo len do tej chvíle, kým som sa mu nemusela z nevyhnutnosti stať, na obdobie bez vodičáku, osobným šoférom. Chúďa naše auto. V živote si nevypočulo toľko vášnivých hádok.

„Prečo nezaradíš trojku?“

„Už ju mám dávno zaradenú!“

„Tak prečo nezaradíš štvorku? Čo to auto nepočuješ?“

„Prečo si nešoféruješ sám?“

Po chvíľke ticha sa ozval:

„Pretože nemôžem.“

Bola to katastrofa.

Nielen naše víkendové hádky na tému – si príšerná vodička, ty sa to nikdy nenaučíš. Úplne vážne bola ohrozená naša dovolenka, pretože som vedela, že na dovolenku nepôjdeme, ak by som mala šoférovať ja. Ja by som nemala nervy v poriadku z Ivanovho komandovania a môj drahý manžel by nemal v poriadku nervy z môjho šoférovania, ktoré nikdy nebolo a pravdepodobne už ani nebude, podľa jeho predstáv. No proste – je to chlap.

A pritom sme už mali zabezpečené ubytovanie. Ja som mala pripravený celý itinerár. Mala som naštudovanú celú trasu cesty a pozbierané materiály ku všetkým pamiatkam, ktoré sme chceli navštíviť.

Potom ma zrazu spásonosne napadlo. Dobre, Ivanovi vzali vodičský preukaz a nemôže šoférovať na slovenských cestách. Ale má platný medzinárodný vodičský preukaz. Jediné, čo musím v rámci dovolenky prežiť, je – odšoférovať zo Zlatých Moraviec za hranice a pri návrate z dovolenky, od hraníc do Zlatých Moraviec. Jednoduché. A po overení predpisov u policajtov, aj uskutočniteľné. Predpisy to neriešia. A môj celoživotný optimizmus si prišiel zas na svoje.

Našu vnučku Ninu považujeme za slnečné dieťa. Rozžiarené a zvedavé hnedé okáliská dokážu zmeniť aj tú najnemožnejšiu chvíľu na niečo pozitívne. Samozrejme, ak ju nechytí  typický ženský rapeľ a nejeduje sa. Vždy, keď sa čudujeme, kde sme nabrali také malé pozitívne stvorenie, tak si v kútiku duše myslím, že to má možno po mne. Alebo to mám ja po nej?

Určite sa mi však pozitivizmus ako životný štýl zišiel aj pri ďalšej pohrome, ktorá prepukla v polovici marca a uzavrela dlhoočakávanú zmenu. Osobne som po nej netúžila. A ani som ju v prvom okamihu nedokázala s nadšením prijať. V priebehu týždňa som sa musela rozhodnúť, či vezmem miesto v Bratislave, pretože doma pre mňa seriózne miesto nebolo. V priebehu týždňa som si musela nájsť ubytovanie. Zmeniť životný štýl a naladiť sa na 1. apríl 2007, ktorý nebol pre mňa dňom žartov. Bol to pre mňa mimoriadne dramatický deň. Po tridsiatich šiestich rokoch sa zo mňa stala týždňovková Bratislavčanka, ktorá sa v tento deň opäť nasťahovala do stredoškolského internátu. Zároveň som sa stala víkendovou manželkou.

Regionálna politika dosiahla svoje a ja som zakotvila stotridsať kilometrov od domu.

Po mesiaci som si začala ako tak zvykať na hluk lietadiel, električiek a áut. Po troch mesiacoch som sa celkom udomácnila a po šiestich mesiacoch som sa začala na to celé pozerať optimisticky a so slovami:

„Ani to nie je taká katastrofa.“

A keby nešlo o týždňovky, tak by som dokonca povedala:

„Nič lepšie sa mi nemohlo stať.“

Začalo to tak vyzerať, že už hádam nič nemôže ohroziť našu taliansku dovolenku. Necelý mesiac pred jej začiatkom som ešte overovala Miru, či je s naším ubytovaním všetko v poriadku. Z internetu som si vytiahla údaje o Albergu Corona na Via Centro 1 v Spiazzi a dozvedela som sa, že majiteľkou je pani Emilia Favetta, ktorá sa narodila 19. októbra 1927. Ďalej som oprášila dovolenkový zoznam potrebných vecí, jeden exemplár som vytlačila pre seba a druhý pre Iva. Rozdelili sme si úlohy a ani sme nevedeli ako, už tu bol šiesty júl.

^^ na začiatok

Nikdy viac v sobotu

            Šiesteho júla o siedmej večer sme sa rozlúčili s mamou vo Veľkých Vozokanoch a obohatení o krabicu vynikajúceho orechového zákusku bez múky, som auto nasmerovala ku hraniciam.

Po takmer dvojmesačnom nútenom trpení môjho šoférskeho umenia bol môj drahý manžel už schopný sa so mnou v aute príjemne rozprávať. Určite však len kvôli vidine, že toto utrpenie už nebude musieť po dvoch hodinách znášať a dokonca bude môcť jedenásť dní aj šoférovať.

Okolo deviatej sme prešli hranice a ja som bola konečne vo svojom živle. S mapou a veľkým lampášom na kolenách. Cesta nám ubiehala bez problémov po Graz. Ale tam si to vynahradila hodinovou kolónou. Mierne stúpanie komplikovalo život oktávii, ale najmä jej vodičke, pred nami. Pri každom naštartovaní sa namiesto pohybu dopredu, posunula smerom k nám. Dozadu. Zrážkam pravdepodobne zabraňoval jej partner ručnou brzdou, pretože autom vždy parádne trhlo tesne pred naším predným nárazníkom. Po treťom manévri si už aj Ivo začal za ňou nechávať v sebaobrane dostatočný priestor.  Šoférke navidomoči robilo problém pohýnanie sa z ručnej brzdy, ktoré v polovici stúpania posádka auta psychicky nezvládla. Takže došlo k výmene šoférov. S mužom za volantom sa pohýnalo oktávka do kopca bez problémov. Kolóna a nedvědovské cédečko nás unudilo k smrti. Na odpočívadle Oldtimer za Grazom sme rezignovali a uložili sme sa na spánok.

V sobotu ráno, o trištvrte na osem, sme boli na čerpacej stanici pod skalami v Arnoldsteine. Ešte sme tam v živote netankovali v takých organizovaných kolónach. Približne päťdesiat metrov pred stojanmi nás už personál v červených overaloch zaraďoval do pruhov tak, aby bola zabezpečená čo najväčšia plynulosť. To už mal byť pre nás varovný signál, že sa deje niečo, čo sme ešte nezažili. Do Talianska sme vchádzali s Traviatou. Violeta si práve prezerala fotografie a uvedomovala si, že sa blíži smrť. A k nám sa blížili obrovské sobotné kolóny na všetkých frontoch.

Na prvom mýte nás personál, pre zmenu v oranžových overaloch, usmerňoval do prúdov s veľkými oranžovými zástavami. Autá prechádzali z pruhu do pruhu a vracali sa späť, pretože zistili, že ani tá vedľajšia kolóna áut nepostupuje rýchlejšie ako tá pôvodná. Vedľa nás sa posúval kamión s prasiatkami. Tým bolo úplne jedno, že sa vlečieme ako slimáci. Pred Udine sa nám nad diaľnicou objavil nápis:

„Medzi Palamanovou a Latisanou sa tvorí kolóna.“

Nenapadlo nás nič lepšie, len zliezť v Palmanove z diaľnice, spustiť sa k Cervignanu del Friuli a lokálkami sa pokúsiť dostať k Benátkam. Nekonečné tridsiatky, štyridsiatky a len sem – tam päťdesiatky, nám pomohli ihneď vytriezvieť z očakávanej plynulej jazdy a nastaviť nás do polohy absolútnej trpezlivosti. Tu sa síce nevytvárali hodinové kolóny, ale aj tak sme pokračovali iba prískokmi od semaforov k semaforom, ktorých tu bolo neúrekom. Tie pre nás vytvárali minimálne pätnásť – dvadsaťminútové kolóny približne v desaťminútových intervaloch. Ivo využíval len dva prevodové stupne. Jednotku, aby sme sa pohli a dvojku na maximálnu možnú rýchlosť. A to všetko v najväčšej horúčave. Blížilo sa poludnie. Na vlastné oči sme mali možnosť sledovať sťahovanie národov, ktoré ešte viac zhustlo pri Latisane. Zo všetkých Lignan a Bibione sa pokúšali autá, odvážajúce končiacich dovolenkárov, dostať na diaľnicu a z diaľnice schádzalo množstvo automobilov dovážajúcich dovolenkychtivých dočasných obyvateľov zo všetkých kútov Európy.

„Nikdy viac nebudeme cestovať v sobotu.“

Stalo sa naším heslom pre budúce dovolenky.

Situácia z Latisany sa opakovala pri výpadovke z Caorle a o pár kilometrov ďalej z Jésola. Akýmsi záhadným spôsobom sme sa preštrikovali cez Margheru smerom na Miru a tu už nastúpila navigačná mapka, ktorú nám poslal Claudio Baschirotto. Museli sme sa dostať na SS Romea 309 – Ravenna – Chioggia a hľadať odbočku na ostello v Mire. Ako sa o chvíľu ukázalo, nebolo to také jednoduché. Autá pred nami i za nami udržiavali štandardnú rýchlosť, ktorú sa snažil dodržiavať aj Ivo, takže naňho príliš neplatilo:

„Ivko, spomaľ, lebo tu by to niekde malo byť.“

Jasné, že v malom hlúčiku domov, ktoré sa z ničoho nič objavili pred nami, som si až na poslednú chvíľu po ľavej strane všimla malú upútavaciu tabuľku Ostello. V hnedom poli, so symbolom zeleného stromu. Našťastie sa nám po pravej strane objavila benzínka, na ktorú som donútila Iva zabočiť a akonáhle sa trošku uvoľnila cesta, vrátili sme sa do protismeru.    

Časom sme zistili, že toto je najjednoduchší a zároveň najbezpečnejší spôsob, ako sa dostať do ostella, keď sme išli autom od Benátok. Odbočenie vľavo si vyžadovalo nielen pevné nervy, ale aj pozitívny vzťah k adrenalínovým športom. Na Slovensku by sme už určite tento úsek nazvali cestou smrti. Ale počas nášho týždňového pobytu sme tam nevideli žiadnu havárku, hoci je to pre mňa dodnes záhadou. Veď ešte aj z autobusu, dovážajúceho nás z celodenných potuliek po Benátkach, sme sa museli opatrne preplaziť popri zábradlí na malilinký kúsok trojuholníkovej zebry, ktorá vyznačovala územie nikoho, držať sa pevne za ruky a akonáhle sa z oboch strán vytvorila len aká – taká bezpečná možnosť prebehnúť na druhú stranu cestu, tak sme si odrátali: tri, dva, jeden – a vyšprintovali sme. Ľavou rukou som sa držala ako kliešť Ivana a pravou rukou som si držala slamený klobúk, aby mi ho prúd vzduchu z uháňajúcich áut neodfúkol.

^^ na začiatok

L´Ostello di Mira

            Hostel v Mire sme si vybrali zo Sprievodcu mládežníckych hostelov v Taliansku z nasledovných dôvodov. Je len osemnásť kilometrov vzdialený od Benátok, uprostred takmer prázdnej krajiny a neďaleko benátskej lagúny. Má len päťdesiatšesť lôžok, čo bolo prísľubom kľudu. Sprievodca hovoril, že hostel je ideálnym miestom pre turistov milujúcich prírodu, more a umenie. Je umiestnený len kúsok od stredovekej cesty pútnikov smerujúcich do Ríma. Sprievodca svoju prezentáciu končí slovami:

„Hostel v Mire je ideálnym miestom pre čarovnú, nezvyčajnú a kultúrnu dovolenku.“

Po týždni strávenom v hosteli sme s týmito slovami úplne súhlasili.

            Už v liste nás Claudio Baschirotto upozornil, že hostel bude cez deň otvorený dopoludnia len do desiatej a potom až popoludní po sedemnástej hodine. No a my sme k hostelu prišli okolo druhej poobede. Vilku sme našli uprostred polí, ku ktorej viedla štrkovoasfaltová cesta. Všetky dvere boli uzamknuté, ale vnútri sme počuli nejaké hlasy. Neskôr sme zistili, že to boli siestujúci robotníci, ktorí rekonštruovali dve izby. Dovnútra sme sa síce nedostali, ale aspoň sme vedeli, kde sa ostello nachádza.

Ale čo s časom do piatej? Cestou sme si všimli smerovku k lagúne. Dobre, pôjdeme sa tam pozrieť. Ak tam Taliani oficiálne navigujú, asi tam bude niečo zaujímavé. Po dvoch kilometroch sme prišli k reštaurácii, okolo ktorej boli zaparkované autá. Pred nami bol vybetónovaný val, na ktorom sa opaľovalo zopár ľudí. Keď sme sa pred nimi objavili, všetci si nás svorne začali prezerať, odpovedali nám na pozdrav a ďalej pokračovali vo svojich debatách. Celé to pôsobilo ako uzavretá komunita, takže sme sa aj báli vstúpiť do ich teritória. Ale keď sme tam už boli, chcela som aspoň vidieť, čo sa tam nachádza. Od pevniny vybiehal k moru úzky kanál, lemovaný drevenými uzamknutými domčekmi na koloch. Ale nikde nebolo vidieť voľný vstup do vody. A ani nikto z opaľujúcich nepôsobil mokro. Všetci boli asi priaznivcami len slnečného kúpeľa.

Rozhodli sme sa, že zostávajúci čas venujeme spoznávaniu možných východzích bodov do Benátok.

Od hostela ku hlavnej ceste viedla ulica lemovaná radom vidieckych domov, dlhá asi jeden kilometer. Na jej konci bol po pravej strane obchodík, ktorý mal byť otvorený až v pondelok. Zaparkovali sme pri ňom a išli sme sa pozrieť na autobusovú zastávku, ktorá bola na hlavnej ceste, spájajúcej Benátky s Chioggiou. Boli sme zvedaví, ako často autobusy premávajú. Každú polhodinu. V dvadsiatej a päťdesiatej minúte. Dnes už vieme, že na tejto zastávke to bola otázka tolerancie aj desiatich minút. Hore, ale aj dolu. Autobus vychádzal z Chioggie, vzdialenej tridsať kilometrov, a záviselo od preplnenosti cesty, ako sa mu podarilo dodržiavať harmonogram. Z Benátok však vždy vychádzal načas. Od mladej ženy, čakajúcej na zastávke, sme sa dozvedeli, že lístky sa dajú kúpiť v obchode, ale nebola si istá, či sa dajú kúpiť aj v autobuse.

Vrátili sme sa k autu a vybrali sme sa do Fusiny. Naši mladí si tam minulý rok nechali zaparkované auto a do Benátok sa preplavili. Keď sme zistili, koľko stojí celodenné parkovné a lístok na loď, skonštatovali sme, že pre nás tadiaľto cesta do Benátok nevedie. Ale keď sme tam už boli, rozhodli sme sa ísť na nábrežie a aspoň z diaľky sa pozrieť na Benátky. Je pre mňa nepochopiteľné, že pri tom všetkom mori naokolo, sú Taliani schopní sa opaľovať na tých najnemožnejších miestach. Pri prístave vo Fusine je mikroparčík s množstvom vybetónovanej plochy, na ktorej posedávali a polihovali desiatky diskutujúcich domorodcov v plavkách. V absolútne neatraktívnom prostredí.

Aj na nás sa začala podpisovať únava spôsobená len troj - švorhodinovým spánkom za Grazom a neďaleko nášho zaparkovaného auta sme sa pridali ku skupinám domácich piknikujúcich na trávniku pod stromami medzi kanálom plnom plavidiel a cestou plnou zaparkovaných áut.  Na Slovensku by sme určite na takomto mieste ani nezastavili. Tu to však malo tú výhodu, že sme sa dostali do vodorovnej polohy a ešte sme si aj videli na naše auto plné batožiny.  A vzdialenosť od jednotlivých oddychujúcich skupiniek bola určite väčšia ako na oficiálnych miestach. Takže sme mali kľud. Tesne pred piatou sme nastúpili do auta a vrátili sme sa k hostelu.

Už bol otvorený. So širokým úsmevom nás privítala Sylvia, ktorej sme dali pasy, peniaze a za to sme dostali kľúče, plachty a návlečky na vankúše.

Keď sme si odomkli izbu, uvideli sme štyri postele. Dve nízke a jednu poschodovú. Vyštartovala som za Sylviou, že my chceme dvojposteľovú izbu. Tak, ako sme mali v meily prisľúbené. Ukľudnila ma, že v nej budeme sami a budeme v nej mať väčšie pohodlie. Ďalšie dni ukázali, že mala pravdu. Autíčko sme mali rovno pod oknom a keby neboli na oknách sieťky, tak by sa nám jednoducho vyloďovalo. Boli by sme sa poprenášali cez okno. Takto sme museli chodiť takmer okolo celej budovy. V spoločenskej miestnosti som našla rozložené materiály o Benátkach a okolí, zo všetkých som po jednom zobrala a s týmto úlovkom som prišla do izby, kde ma už čakala večera, ktorú vykúzlil môj drahý manžel. Popri jedení a pohári červeného vína, podotýkam, že výborného, od Marka Konečného zo Slovenska, sme si robili plán na ďalší deň. Lístky na autobus sme nemali a v Benátkach hľadať parkovisko sa nám nechcelo. Rozhodli sme sa, že v nedeľu sa pôjdeme pozrieť na miesta, kde trávili vlaňajšiu dovolenku naši mladí. Ale na to sme sa potrebovali dobre vyspať. A tu zrazu vznikli dva problémy. Našťastie  - oba riešiteľné.

Úplne zbytočne sme v izbe, v skrini, na posteli, hľadali deky. Neboli nikde. Išla som opäť za Sylviou. Dozvedela som sa, že žiadne nemajú. A mala som dojem, že v tom žiaden problém ani nevidí. Nevedela som síce, či sme sa pre jej alebo moju úbohú angličtinu vôbec rozumeli. K dekám som sa ale cez ňu nedostala. Ešte šťastie, že náš kombík je taký všestranný. Všetko z neho vykúzlime. Aj dve deky. Síce staručké, x-krát vypraté, ktoré nosíme len tak, pre istotu. Tento raz sa nám to vyplatilo. Vôbec si neviem predstaviť, ako by sme tam boli týždeň vydržali prikrytí len plachtami. Žeby boli Taliani otužilejší? Alebo dali všetky deky do čistiarne po zimnej a jarnej sezóne? Tento raz sa mi potvrdilo, že som nemala počúvať Iva a nemala som z nášho zoznamu potrebných dovolenkových vecí vyškrtnúť spacáky. Tie by sa tu boli určite zišli.

Druhý problém sa týkal len mňa.

Po polhodine prevracania sa v posteli a hľadania si najvhodnejšej polohy, som si preniesla matrace z dvoch postelí na zem a spala som ako zarezaná až do rána. Do ostella v Mire ešte nedorazili drevené výstuže pod matrace a moja chrbtica nebola schopná akceptovať povolené struny, ktoré menili posteľ na visutú sieť. Čo samozrejme nezabudla okomentovať moja polovička:

„Keby si vážila menej, tak by sa ten matrac tak neprehýbal.“

^^ na začiatok

Rybárske mestečko a hľadanie pláže

            Na rozdiel od sienskeho a aquilejského hostela, kde nás vždy budil treskot dverí a rámus z ulice, v Mire nás zobudilo štebotanie vtáčeniec. A ani zvnútra budovy sa neozýval hluk. Vybrali sme sa do spoločenskej miestnosti na raňajky. Pri kávovare stála Sylvia a pri stoloch sedelo asi desať raňajkujúcich hostí. Vonku stáli dve autá s nemeckou poznávacou značkou, jedno s holandskou a jedno s francúzskou, takže sme vedeli, s kým máme do činenia. Na stole nás čakali zabalené croissanty, zabalené malé sucháriky, maličký lekvárik a nutelka. Sylvia nám dala dve malé pikolá – malilinkaté kávičky, ktoré osobne pripravovala. So smútkom sme spomínali na sienske raňajky, kde sme dostávali veľkú žemľu, maslo, lekvár, džús a štvrť litra kapučína. Zato atmosféra v hosteli bola veľmi príjemná, neskutočne kľudná a pre mňa bolo nepochopiteľné, že celú obsluhu zabezpečuje len jedno mladé žieňa.

            O pol desiatej sme už sedeli v aute a smerovali sme ku Chioggii, ktorá leží na južnom okraji Benátskej lagúny. Prvé kilometre sme išli plynulo. Ale asi sme to prechválili, pretože približne štrnásť kilometrov pred cieľom sme sa dostali do nedeľnej kolóny Talianov smerujúcich do Sottomariny, ktorá je nanešťastie s Chioggiou spojená len osemstometrovým mostom. Sottomarina je taký veličizný morský akvapark. Horko – ťažko sme sa dostali do historického centra starobylého rybárskeho mestečka a o trištvrte na jedenásť sme zaparkovali na hlavnej ulici Corso del Popolo. Za šesť Euro sme si zaplatili miesto pre naše autíčko na tri hodiny a pustili sme sa do uličiek Chioggie. Je malebná.

                                                                                                           Podvečerná atmosféra v Chioggi

V strede mesta sa ponad kanál klenie množstvo malých mostíkov. Z jednej i druhej strany kanála sú úzke chodníky, z ktorých sa vchádza do množstva malých obchodíkov, reštaurácií a kaviarničiek. V takmer všetkých posedávali len muži. Klebetiaci, popíjajúci, hrajúci karty alebo šach. Na koloch boli popriväzované loďky všetkých možných farieb. Oddychujúce, ale pripravené na vyplávanie na more. Zrazu sme sa ocitli pri obrovskom červenom šiatri na brehu kanála. Vstúpili sme dovnútra a tam v tom červenom šere sa pred nami objavil rybí trh. Všetky pulty boli posypané ľadom. Na ľade  ležali očistené ryby, pripravené tak, že gazdinám už nezostávalo nič iné, len ich hodiť na panvicu. Vo vodnom pulte plávali ryby podobné úhorom. Všetci predavači boli muži v bielych zásterách, ktorí s dobrou náladou okrikovali okoloidúcich a ponúkali svoj tovar. Už som sa prestala čudovať, prečo je v blízkosti tohto červeného šiatra na koloch toľko vreštiacich čajok. Čakali, kedy im niektorý predavač vyhodí kúsok ryby a oni tak ľahko prídu k potrave.

Ivo bol vo svojom živle. Fotoaparát mal prilepený k oku a ja som mala dostatok času nasávať atmosféru tohto živého mestečka. Obdivovala som maminy, ktoré cez schodíkové mostíky dokázali preniesť kočík s miminom, držať v ruke ďalšie malé stvorenie a ešte popri tom rapotať s ďalšou maminou, ktorá taktiež prenášala svoje dieťa na druhú stranu kanála. Ani sme nevedeli, ako ubehli tri hodiny. Ako voda. Pri návrate k autu sme si sľúbili, že sa sem ešte určite vrátime. Ivan s vidinou, že pri ďalšej návšteve nafotí rybárov, vracajúcich sa z rybolovu.

Keď sme odchádzali z Corso del Popolo, bolo trištvrte na dve. V kufri auta sme mali plavky a tak sme sa rozhodli, že si ideme oddýchnuť niekam na pláž. Naše auto sme nasmerovali do Sottomariny, ale keď sme videli tie širokánske pláže prepchaté množstvom ľudí a hlučné atrakcie na každom kroku, tak sme začali intenzívne hľadať výpadovku z tejto časti kúpeľného mestečka, ktoré je moderným predmestím Chioggie. Naši mladí boli vlani v Rosolina Mare. Dobre. Ideme sa tam pozrieť. Či to spôsobila nedeľa alebo možno nejaká akcia, o ktorej sme nevedeli, ale nenašli sme v nej ani jedno voľné miesto na parkovanie. A obišli sme hádam všetky parkoviská a niektoré dokonca aj dvakrát. Celé Taliansko bolo určite pri mori. Autá parkovali už aj na tých najnemožnejších miestach, kde by sme sa my, cudzinci, neodvážili parkovať. Rosolinu Mare poznáme len z okien auta. A more sme ani nevideli. Nie, víkendy tráviť v prímorskej časti Talianska, to určite nebude predmetom našich ďalších dovoleniek. Ale tentokrát to bolo potrebné prežiť. Rozhodli sme sa pre návrat späť, pričom sme pripúšťali, že ak nájdeme zaujímavé a viac – menej vhodné miesto, tak zastaneme. Ja som sa začala úpenlivo prehrabávať v čo najdetailnejšej mape, či naozaj nie je možné nájsť niečo, kde sa bude dať parkovať, kúpať a nebude to plné atrakcií od výmyslu sveta a množstva ľudí.

Na pravej strane cesty sa začala opakovane objavovať navigácia do Isola Verde. A na mape bola naznačená cesta zelenou farbou, čo znamenalo, že vedie zaujímavou krajinou. Zabočili sme na vedľajšiu cestu, ktorá lemovala ústie rieky Adiže. Na konečnej sme dokonca dokázali zaparkovať. Síce v teréne, ktoré zabezpečilo, že naše auto definitívne stratilo svoju malinovú farbu a zmenilo sa na pravej strane na niečo bielosivé od vápencovej cesty. Po vyvýšenom brehu rieky sme sa dostali na širokú pláž, ku ktorej viedol kamenistý chodník z obrovských travertínových balvanov. Nelákalo nás ísť si ľahnúť do piesku a preto sme sa pridali k tým, ktorí sa usalašili na kameňoch. Bol odtiaľ dobrý výhľad, ale zle sa odtiaľ zliezalo k moru. Keďže sa mi zdalo trestuhodné nejsť si zaplávať, keď sme tak horko – ťažko našli funkčnú pláž a boli sme tak blízko k vode, rozhodla som sa prekonať aj ďalšie prekážky. Vypla som sa k vrcholnému výkonu a prepracovala som k morským vlnkám.

Voda nebola najčistejšia, množstvo ľudí, ktorí sa hrali na brehu loptové, diskové a bumerangové hry, predstavovalo slalomový presun po piesku i vo vode. Len som si potvrdila to, čo som zistila pred dvoma – troma rokmi v Principina Mare, že toto už nie je pre mňa vhodná forma dovolenky. Poznávačky definitívne zvíťazili nad pobytovkami.

Okolo šiestej sme skonštatovali, že je čas ísť do hostela, najesť sa a pripraviť sa na ďalší deň. V spoločenskej miestnosti nebol nik a od Sylvie som sa dozvedela, že momentálne sme v hosteli ubytovaní len pätnásti. Preto tam vládol taký kľud.

^^ na začiatok

Benátky

            Ráno bolo slniečkové, na stole nás opäť čakali croissanty, sucháre, lekváriky a nutelky. A zlatý peniaz.

„Predstav si, oni nám dávajú na raňajky peniažkovú čokoládku.“

S týmito slovami som sa obrátila na Iva, ktorý šiel za mnou ku stolu. Jedným pohľadom vyhodnotil situáciu a pobavene zahlásil:

„To sú žetóny do automatu na kávu.“

Naozaj, kávovar bol opustený. Sylvia pri ňom nebola.

Vonku stálo veľké auto s francúzskou poznávacou značkou a pri jednom zo stolov sedela päťčlenná francúzska rodina. Keď sme si brali kávu, pozorne nás rodičia sledovali, čo robíme. Učili sa od nás na diaľku obsluhovať automat. Akonáhle sme totiž skončili celú operáciu, tak pristúpili k automatu a začali ho skúmať. Všetky nápisy boli len v taliančine, ale pomaly a iste sa dopracovali ku dvom kávam a trom čajom.

Na Slovensku sme určite svetoví v počte automatov na jedného obyvateľa. U nás sú už automaty určite aj v materskej škôlke. V zlatomoraveckom gymnáziu museli vymeniť kofeínovú kávu v automate za bezkofeínovú, pretože už aj malí štupli z osemročného gymnázia chodili cez prestávku na kávičku.

V posledné ráno pri nás raňajkovali štyria mladí Španieli. Dve dievčatá a dvaja chlapci. Tých zas pre zmenu učil Holanďan, ako sa dostanú cez žetón ku káve. Musela som sa rozosmiať, keď som videla zhrozenú tvár Španielky nad množstvom kávy. Vášnivo sa porozčuľovala, vybrala predpísané centy a išla si dokúpiť ešte dve kávy. Až potom si spokojne sadla k raňajkám.

Ale na tom vidno, že Francúzi, Španieli a možno aj iní, nepoznajú možno ako fungujú automaty na nápoje, ale cestujú, poznávajú nové krajiny a majú záujem o umenie a históriu. A fungujú ako ľudia.

Tesne po deviatej sme vybrali k autobusovej zastávke. Chceli sme chytiť autobus pred desiatou. Vedeli sme o troch termínoch odchodu. V hosteli na nástenke bol vyznačený o trištvrte na desať, na tabuli pri autobusovej zastávke bol o desať minút desať a Claudio, s ktorým sme sa stretli po raňajkách, nám povedal, že autobus ide o 9,40. Nuž čo. Postavíme sa na zastávku a uvidíme. Ale predtým sme si museli kúpiť lístky.

Do obchodíka viedli dokorán otvorené dvere, so závesom z hustých hrubých látkových vrkočov. Za pokladňou stál vysoký a veľmi sympatický prešedivený Talian, s ktorým sme  sa bez problémov v jeho rodnom jazyku, síce s anglickou predložkou, dopracovali k požiadavke, že potrebujeme:

„Due bilety to Venezia e ritorno.“

Určite to nebolo správne, ale fungovalo to. Zaplatili sme štyri eurá pätnásť centov a boli sme vyzbrojení na cestu do Benátok. Prezreli sme si celý obchodík, v ktorom bolo všetko. Syry, mäsové výrobky, víno, olivový olej, chlieb, prášok na pranie, ovocie a aj metly. A usmiaty šéf. Kúpili sme si fľašu minerálky a šli sme čakať na autobus.

Okolo nás sa rútili autá všetkých veľkostí a značiek. Aj autobusy. Ale ani jeden sa nemal k tomu, aby zastavil. Po pol desiatej sa k nám pridal domáci mládenec, ktorý sa začal sústredene pozerať smerom, odkiaľ mal prísť autobus. Keď sa v diaľke objavil sýtomodrý autobus, bezpečne sa vysunul na kraj cesty a  začal mávať rukou, aby ho zastavil. Keďže mal nápis Venezia, nastúpili sme aj my. Cvikli sme si lístok, takže máme korpus delikti, že odchádzal o 9,56. Vnútri som sa musela zabaliť do môjho veľkého šálu, pretože autobus mal zapnutú klimatizáciu a bolo v ňom podstatne chladnejšie, ako bolo vonku. Vždy ma fascinuje talianska autobusová doprava. Šoféri sú upravení, milí, autobusy sú čisté, sedadlá pohodlné. Málokedy sa stane, že sú natoľko plné, aby v nich ľudia museli stáť. Za necelú polhodinu sme vystupovali na Piazzale Roma v Benátkach. Potvrdilo sa nám, že cestovanie autom do Benátok, by bolo úplným nezmyslom.

Bol pondelok a keďže sme vedeli, že v tomto meste chceme stráviť viac dní, tak sme sa nechali viesť systémom:

„Čo povieš, ideme tadiaľto?“

„Skúsme.“

Uličkami a mostíkmi ponad kanály sme sa dostali na Campo dei Frari a tam sme objavili prekrásny chrám. Františkánsky kostol I Frari alebo Santa Maria Gloriosa dei Frari. Bol postavený v rokoch 1338 – 1443 v gotickom slohu. Jeho mohutná tehlová fasáda podporuje údaj, že po chráme Svätého Marka je táto bazilika najväčším a najkrajším kostolom v Benátkach. Pre mnohých významných Benátčanov je miestom posledného oddychu. Sú tu prekrásne a monumentálne náhrobníky sochára Canovu a maliara Tiziana. Na náhrobnom kameni Claudia Monteverdiho, hudobného skladateľa, ktorý žil v rokoch 1567 až 1643, ležala zvädnutá červená ruža. A práve v tomto kostole je umiestnený nádherný oltárny obraz, ktorý som veľmi chcela vidieť po prečítaní knihy Benátčan. O jeho vzniku píše David Weis takto:

„Tizian bol so svojím bratom na návšteve v rodnej dedinke Cadore. Po jeho návrate do Benátok si ho dal zavolať Jacopo Pesaro, cyperský biskup a jedna z významných osobností Benátskej republiky. Zaviedol Tiziana do kostola Frari, kde ich už čakal prevor, ktorý ihneď pristúpil k veci:

„Chceme oltárny obraz, ktorý by vyjadroval oddanosť Ježišovi.“

Tizian sa ho na to spýtal:

„Aký námet máte na mysli?“

„Obraz Nanebovzatie Panny Márie.“

Tizian zostal prekvapený, keď sa dozvedel, že obraz, ktorý od neho očakávajú, bude umiestnený v hlavnej kaplnke baziliky, na mieste hlavného oltára.

Prevor mu ďalej povedal:

„Objednal som obrovský mramorový rám, aby zodpovedal oltáru. Viac ako sedem metrov vysoký a štyri metre široký.“

V prvom momente si Tizian pomyslel, že je pred ním úloha, ktorú nedokáže zvládnuť. Najmä keď sa dozvedel, že za tú prácu dostane len štyristo dukátov, pričom si materiál musí zabezpečiť sám.

Ale čím viac o tom rozmýšľal, tým sa mu viac rysovala predstava, ako bude obraz vyzerať.

Za model mu stála jeho dlhoročná modelka a životná družka Violanta, Jej postavu zahalil do žiarivo červeného rúcha a majestátneho modrého plášťa. Červená mala vyjadrovať vášeň a modrá čistotu. Celá jej postava sa stala srdcom obrazu. Napnuté postavy apoštolov zhromaždil v spodnej časti obrazu.  Mali vztýčené ruky,  stáli okolo prázdnej hrobky a pozorne sledovali Pannu Máriu, ktorá sa z nej dvíhala na nebesia, kde ju už z rozpriahnutými rukami očakával Boh.

Keď prevor uvidel dokončený obraz, povedal:

„Toto nie je práca, ktorú sme si objednali.“

Foscari, hlavný inšpektor benátskeho cechu maliarov a člen Rady desiatich, bol ešte tvrdší a zahlásil:

„Obraz je príliš veľký, príliš jasne farebný. Toto dielo nám urobí hanbu.“

Nebyť Adorna, vyslanca cisára Karola v Republike Benátky, tak tento obraz pravdepodobne nevisí v kostole Frari.

Našťastie vyslovil nasledovnú požiadavku:

„Obraz by vypadal lepšie, keby sme ho videli tam, kde má byť. Nad oltárom.“

A trval na tom, aby ho tam ihneď umiestnili.

Potom povedal:

„Maestro som očarený. Namaľoval ste nový svet citu a vnímania. Ak kostol svoju objednávku zruší, bude mi cťou kúpiť obraz pre cisára.“

A to rozhodlo. Obraz bol zrazu dobrý aj pre františkánov. Našťastie. Pretože ešte aj dnes je fascinujúci.

            Po prvom kontakte s benátskym umením, sme sa rozhodli na chvíľu len tak túlať uličkami, sledovať plaviace sa gondoly plné turistov, až sme sa ocitli na ulici plnej farieb a stánkov s darčekovými predmetmi pre turistov. Stánkov s plastovými pohármi dovysoka naplnenými nakrájaným ovocím, nealkoholickými nápojmi a všadeprítomnými maskami. V podchode za stánkami sme objavili malinký BAR RIALTO, kde sme sa usídlili na dvoch barových stoličkách a dali si konečne kávu. Popritom sme sledovali pár za pultom, ktorý dokázal nielen obsluhovať zákazníkov, robiť im plnené a zapekané bagety, podávať nápoje, pripravovať vynikajúcu kávu v tom minipriestore otvorenom na všetky strany, ale obaja dokázali pritom klebetiť so svojimi známymi, ktorí sa v dokorán otvorených dverách každú chvíľu pristavovali. Typickým „ciao“ sme sa s nimi rozlúčili a zamiešali sme sa medzi turistov. Prešli sme pár metrov a ocitli sme sa na najslávnejšom benátskom moste Rialto.

Do jedenásteho storočia spájali brehy kanála Grande len prievozníci. V polovici trinásteho storočia sa Benátčania rozhodli postaviť drevený most. O osemdesiat rokov neskôr sa zrútil pod váhou zvedavcov, ktorý sa z neho pozerali na svadobný sprievod markgrófky z Ferrary. Ani ďalší most nemal dlhé trvanie, pretože Štátna rada mala pocit, že ich dostatočne nereprezentuje a preto vyhlásila verejnú súťaž. Zúčastnili sa jej takí umelci ako Michelangelo, Sansovino, Palladio. Vyhral domáci Antonio Da Ponte. Vytvoril štyridsaťosem metrov dlhý a dvadsaťdva metrov široký kamenný most s jediným oblúkom. Jeho základy stoja na dvanástich tisícoch dubových pilieroch zarazených do zeme.

                                                                                                                            Gondoly pod Rialtom

Celé Benátky stoja na mohutných drevených koloch, ktoré sú povrážané do lagúny. Spevňujú stoosemnásť ostrovčekov, na ktorých sa rozkladá celé mesto. Sprievodcovia hovoria, že ostrovčeky spája takmer štyristo mostov a mostíkov a k niektorým je možné sa dostať len loďou.

Z Rialta sme sa vybrali na Piazzu San Marco. S mnohými zastávkami pri pouličných muzikantoch alebo zaujímavých záberoch, ktoré zaujali Ivana s okom fotografa. Nakoniec sme sa predsa len ocitli pri ľavej lodi chrámu San Marco.

Slnkom zaliate námestie privábilo nielen stovky turistov, ale aj stovky holubov. Vôbec nemôžem pochopiť rodičov, ktorí kupujú svojim deťom od predavačov s vozíkmi kukuricu pre tieto všadeprítomné vtáky. Zábery z východnej Ázie, kde ľudia chodia s rúškami na tvári v obave pred vtáčou chrípkou, asi nikdy nevideli. Tu si s nadšením otcovia, mamy fotografujú svoje deťúrence, ktoré s panickou stracho-veselosťou stoja uprostred námestia s rozpaženými rukami, na ktorých sedia klbčiace a kŕmiace sa holuby. Klbčiace sa snažia vyhodiť z ramien tie, ktoré sú bližšie k dlaniam plným žltých zrniek kukurice.

Také stracho-veselé dieťa vyzerá nasledovne: hlavu má hlboko vrazenú medzi plecia a na tvári kŕčovitý úsmev, prípadne sa hystericky smeje, oči mu behajú zo strany na stranu alebo ich má radšej tuho zavreté.

Môj drahý manžel to všetko nadšene fotografoval a vôbec nechápal moje znechutenie. Nuž čo. Hlavou múr neprerazím. Ale nemala som veľa času sa rozčuľovať nad nezodpovednými rodičmi, pretože sa zrazu predo mnou objavil neskutočný obraz.

Po ľavej ruke som mala vchod do Dóžacieho paláca, po pravej strane kampanilu a predo mnou sa na konci Piazzetty San Marco ponad hlavy ľudí objavila obrovská loď.

V prvom momente som zostala v šoku stáť. Keď som sa spamätala a vyhodnotila situáciu, že tu nejde o blížiacu sa lodnú katastrofu, začala som zjašene zháňať Iva, aby mi tento úkaz ihneď odfotografoval. Samozrejme, že hrozilo, kým ten môj perfekcionalista (aspoň čo sa týka fotografovania) bude mať všetko nastavené tak ako má podľa jeho predstáv byť, tak už loď bude dávno preč. Ale podarilo sa. Síce na fotografii to nevyzerá tak monumentálne, ako som to videla ja v skutočnosti.

V Benátkach sme boli prvýkrát pred desiatimi rokmi a aj to len na jeden a štvrť dňa. Dušan s Evkou nás vyviezli na Veľkú noc na pár dní do Talianska. Prvý večer sme z Jésola vyrazili do večerných Benátok, druhý deň sme celý venovali Benátkam, tretí sme preleteli do Florencie a Pisy a štvrtý sme už z Jésola cestovali domov. Namaškrtili nás. Taliansko sa stalo našou dovolenkovou láskou. Mne by nevadilo, keby ma tam aj presťahovali.

Vtedy sme však neboli v žiadnych pamiatkach. Viac – menej sme sa len zoznamovali s mestom, túlali sa po uličkách, obdivovali architektúru. Ešte sme nemali tie cestovateľsko – poznávacie skúsenosti, čo máme dnes. Že keď chceme vidieť niečo, nemôžeme vidieť všetko. Tento rok sme si to chceli vynahradiť.

Po kostole I Frari sme sa rozhodli bližšie zoznámiť s Dóžacím palácom – Palazzo Ducale. Mali sme o ňom všetko naštudované a chceli sme si to overiť na vlastné oči. Postavili sme sa do obrovského radu, obrnili sa trpezlivosťou a dobrou náladou. Našťastie, bolo čo sledovať. Jazykový babylon okolo nás nasvedčoval tomu, že sa tu zišli turisti z celého sveta. Všetkých vekových kategórií a kultúr. Ivo si sem - tam odbehol niečo zaujímavé odfotografovať a ani sme sa nenazdali, už sme stáli pred hlavným vstupom. Rad našťastie pokračoval ešte aj pred pokladňami a tak som si mala možnosť naštudovať systém lístkov. Zistila som, že keď si kúpime lístok za dvanásť + jedno Euro, tak nám bude lístok platiť tri mesiace a budeme mať aj vstupy. I Musei di Piazza San Marco + 1 Museo Civico a Scelta (Palazzo Ducale, Museo Correr, Museo Archeologico, Biblioteca Marciana + Museum. A bolo možné vybrať si z nasledovných možností: Ca Rezzonico, Palazzo Mocenigo, Casa Goldoni, Ca Pesaro, Museo Vetrario, Museo Merletto). Jasné, že sme sa rozhodli pre lístok 12 + 1. Aspoň nás to donúti navštíviť viaceré múzeá.

Do pokladničnej miestnosti sme sa dostali cez autorizovaného kontrolóra pre vyššiu bezpečnosť (tak mal uvedené na visačke), ktorý nám skontroloval moju tašku a Ivov fotografický batoh a upozornil nás, že batožinu si musíme odložiť do garderobierne. Po našom – do šatne. Z pokladničnej miestnosti sme sa vybrali na nádvorie paláca. Je prekrásne, ale nemali sme príliš času, aby sme si ho mohli vychutnávať. Museli sme nájsť šatňu a zorientovať sa, kde začneme. Počas prehliadky sme prechádzali z jednej bohato zdobenej sály do ešte bohatšie zdobenej sály, videli sme množstvo monumentálnych nástenných a stropných malieb od významných benátskych maliarov, Tintoretta, Tiziana a Veroneseho, ktoré vypovedajú o sláve Benátok a ich dóžov v historických scénach a alegóriách. Videli sme prekrásne, zlatom zdobené schodište. Prešli sme aj mostom vzdychov do väzenia, z ktorého ušiel renesančný nerestník Casanova. Ale v závere sme už len pochodovali sálami, pretože sme už nedokázali nič vnímať. O pol šiestej sme sa ocitli vonku na nádvorí a unavene sme obdivovali mramorovú krajku renesančného krídla nádvoria. Po chvíľke sme sa spamätali a išli sme si pozrieť Schodisko Obrov, ktoré má meno podľa dvoch naozaj obrovských sôch Marsa a Neptúna od Sansovina. Na hornej časti schodišťa sa konával obrad korunovácie dóžat. Schodište vedie priamo do podlubia  prvého  poschodia. Pozdĺž celého podlubia a aj vo vnútri paláca je mnoho „bocca di leone“ otvorených tlám vo vytesaných hlavách leva, ktoré slúžili na tajné udania. Nielen dnes sa píšu anonymy. Len schránky nie sú také atraktívne.

Naposledy sme sa nadýchali atmosféry Dóžacieho paláca a bočným východom sme sa zas ocitli na Piazetta San Marco. Ivo skonštatoval, že má výborné svetlo a potrebuje mať odo mňa minimálne polhodinu pokoj.

„Kde ťa nájdem?“

„Tu niekde na schodoch, budem si čítať Benátky.“

To som ale nevedela, že mramorové schody sú beznádejne poznačené holubmi a nájsť aspoň kúsok ako – tak čistého a voľného miesta nebude také jednoduché. Unavených turistov bolo okolo mňa viac než dosť. O chvíľu prišiel pre mňa môj drahý manžel, že mi našiel super miesto s výbornou hudbou na Piazza San Marco. Bolo to pred Caffé Florian, najstaršou kaviarňou v Benátkach. Otvorili ju v roku 1720 a sedávali v nej Johann Wolfgang Goethe, Thomas Mann, Ernest Hemingway, Mark Twain. Živá hudba pozostávala z klavíristu, harmonikára, huslistu a basistu. Po bloku operných árií prešli na najslávnejšie muzikálové skladby, potom na najznámejšie talianske piesne a vrátili sa k operám. Podarilo sa mi zabudnúť aj na holuby a fotografujúceho manžela.

                                                                                                             Kaviareň na San Marco

Cestou ku Piazzale Roma sme sa zastavili na pizzu a pohár vína a o štvrť na osem sme už sedeli v autobuse smerujúcom do Miry.

Od zastávky sme sa začali zoznamovať so všetkými štekajúcimi psami, ktoré strážili domy, lemujúce jedinú príjazdovú cestu k hostelu.

V okienku recepcie sme uvideli novú tvár, olemovanú dlhými kučeravými vlasmi a s usmiatymi kučeravými očami za okuliarmi a prilepeným mobilom na uchu. Adrianu. Aj počas ďalších dní som zistila, že vidieť ju bez telefónu je naozaj mimoriadna udalosť. Dokonca ešte aj vtedy, keď ma učila prať na automatickej pračke a sušiť prádlo v sušičke, mala telefón medzi uchom a plecom, pričom komunikovala nielen so mnou, ale neviditeľného telefonického partnera používala aj ako tlmočníka. Hovorila ale oveľa lepšie po anglicky ako Sylvia. To, že jej telefón zopárkrát pri takomto systéme padol na zem, ju vôbec neodrádzalo od zaužívaného systému, ktorý je typický takmer pre všetkých mladých Talianov. Toľko popadaných telefónov, koľko sme videli počas tejto dovolenky, nás utvrdilo v tom, že telefón vydrží všetko.

Rekapituláciu dňa sme ukončili plánom na ďalší deň. Jasné, že vyhrali Benátky. Keď sme už tu, musíme z nich vidieť, čo najviac.

^^ na začiatok

V Benátkach sú najdôležitejšie vlastné nohy

            Ráno bolo príjemné. Autobusové cestovanie zo Strada Romea do Benátok sa nám osvedčilo a z dóžacieho paláca sme mali platný lístok na ďalšie múzeá. Okolo pol jedenástej  sme sa už motali z jednej uličky do druhej a obdivovali gondoly v úzkych riách, ako sa  benátske kanály volajú. Bar Rialto nás opätovne pristavil na kávu. Páčil sa nám ruch, ktorý tu vládol. Bol to bar skôr pre domácich ako pre turistov. Pred mostom Rialto sme zabočili na nábrežie doprava a doslova sme museli prekľučkovať pomedzi personál v uniformách, ktorý nás lákal si sadnúť ku stolom patriacim k ich reštauráciám. My sme sa radšej usadili na schodíky nad Canalom Grande, odkiaľ sme mohli pozorovať nielen to, čo sa dialo na druhej strane kanála, ale najmä to, čo sa dialo na vode.

Neďaleko nás vyčnievalo nad vodu drevené mólo, na ktorom stálo zo desať ľudí. O chvíľu som si všimla, že k mólu priplávala čierna gondola plná cestujúcich. Tí, za pomoci gondoliera vystúpili a čakajúci zas za jeho pomoci nastúpili. Ešte pred tým, ako sa chytili jeho ruky, tak mu do nej niečo podali. Bez prekontrolovania si to vložil do vrecka a usádzal ich na miesta. Keď bola gondola plná, dvom cestujúcim oznámil, že musia počkať. Veslom sa odrazil od brehu a odplával.  Medzitým sa mólo začalo zas napĺňať a netrvalo dlho, gondola bola späť. To ma už začínalo zaujímať. Odkiaľ sa tak rýchlo mohla vrátiť a prečo je tu toľko cestujúcich, pričom na mnohých bolo vidno, že nie sú turisti. Mali obleky, aktovky, mapy s písomnosťami. Keď sa gondola druhýkrát odrazila od móla, sledovala som jej trasu. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistila, že je vlastne len takou medzibrežnou kompou. Možno len nejakých dvadsať metrov vľavo od našej úrovne mala prístavné mólo na druhej strane. Išla som sa pozrieť na cenník. Za prevezenie z jednej strany kanála na druhú, približne sto metrov od mosta, sa mi zdalo, že majú pomerne dosť zákazníkov, ktorí sú ochotní zaplatiť päťdesiat centov. Nešlo mi ale skôr do hlavy to, že radšej čakali na prevoz, ako by prešli necelých tristo metrov a riskovali zrážku toho množstva plavidiel uprostred kanála. Musím síce uznať, že za tie štyri dni túlania sa Benátkami, sa žiadne plavidlo neprevrhlo. Asi za to môže aj zaujímavá konštrukcia gondol. Strana, na ktorej stojí vzadu gondoliér, je kratšia o pár centimetrov. Je to z dôvodu vyváženia a ľahšieho ovládania tohto pomerne veľkého plavidla, ktoré vyrábajú v Chioggii. Nielen tie v skutočnej veľkosti, ale aj v miniatúrnej, ktoré si kupujú turisti na pamiatku.

My sme sa k mostu vrátili po vlastných nohách a pre zmenu sme sa išli pozrieť na nábrežie za mostom a odtiaľ poobdivovať paláce okolo kanála. Z maličkého výkladu obchodíka na nás pozeralo gondolierske tričko, ktoré sa veľmi zapáčilo Ivovi.

„Kúpime ho Nine, čo povieš?“

Bolo biele s tmavomodrými pruhmi. Naozaj veľmi pekné. Ešte pred nejakými dvadsiatimi rokmi by som sa určite chcela stať jeho majiteľkou. Teraz by však muselo byť na mne aspoň o desať kíl menej.

Po zvážení, že žiadneho gondoliera sme nevideli v ružovej, obľúbenej farbe našej vnučky, som to uzavrela slovami:

„Skúsme. Ale priprav sa na to, že nebude patriť k jej obľúbeným tričkám.“

Ja som už mala za sebou skúsenosť z opatrovateľských dní.

Nina mi dokázala poriadne zdvihnúť adrenalín, keď sa výdatným revom, niekedy dokonca aj ľútostivým plačom, domáhala ružových šatočiek alebo aspoň ružového obľúbeného trička. Ružová nikdy nepatrila k mojim favorizovaným farbám, takže o to viac ma to dokázalo vyviesť z miery.

Bohatší o tričko sme ešte chvíľu z nábrežia sledovali robotníkov na lodi, pristavenej ku brehu paláca, ako za pomoci mechanizmov vyťahujú z vody odhnité koly a namiesto nich dávajú do vody nové, ktoré vyzerali ako obrovské napodobeniny z plastu. Nepresviedčali ma, že sú drevené. Potom sme sa presunuli na most Rialto a pomaly sa blížili k námestiu San Marco, ktoré vraj bolo v dvanástom storočí najväčším námestím na svete. Ale vtedy asi nebolo plné turistov a holubov. V dvadsiatom prvom storočí práve toto nalákalo môjho manžela na hľadanie zaujímavých záberov. Po chvíľke skonštatoval, že poludňajšie slnko je príliš ostré a nie je pod správnym uhlom, takže si fotografovanie nechá na večer.

                                               Námestie San Marco

Už nám nič nebránilo hľadať vstup do Museo Correr. Po celom južnom, západnom a severnom obvode námestia sú obrovské arkády ukrývajúce vchody do luxusných obchodov, kaviarní, cestovných kancelárií. Takže vchod do múzea sme nenašli na prvýkrát. A pritom to nebolo také zložité. Od hlavného vchodu do baziliky San Marco je potrebné vybrať sa na opačný koniec námestia, dlhého stosedemdesiat šesť metrov. A presne v strede budovy na západnej strane, vojsť pod arkády. Už je potrebné prejsť len pár krokov a po pravej strane sa objaví nenápadné schodište, ktoré smeruje do priestorov Museo Correr. Ale nebolo to zas ani také jednoduché a prestala som sa čudovať japonskému manželskému páru, ktorý sa deň predtým pýtal, keď som si robila zápisky na schodišti pred kaviarňou Caffe Florian, kde nájdu vchod do tohto múzea. Jeho vstupné priestory sa nachádzajú v Ala Napoleonica.  Pôvodne tu stál kostol San Gemignano, ale Napoleon Bonaparte si zaumienil, že tu chce mať svoj palác. Malí Napoleonovia žijú v každej dobe. Po tomto sa zachovali aspoň veľké veci v podobe architektonických pamiatok. Dnes sa v Ala Napoleonica nachádza zbierka o kultúre a dejinách Benátok s množstvom keramiky a obrazov, do ktorej sa vstupuje okolo ôsmich zákazov, zobrazených prostredníctvom piktogramov:

-          zákaz nosenia batožiny

-          zákaz športového odevu (doteraz som si myslela, že to platí len pre kostoly)

-          zákaz fajčenia

-          zákaz odhadzovania odpadkov

-          zákaz psov

-          zákaz jedenia a pitia

-          zákaz fotografovania

-          zákaz telefonovania.

Bohatý benátsky občan Teodor Correr daroval veľkú časť rodinnej zbierky svojmu mestu pred takmer dvesto rokmi, čím si zabezpečil svoju nesmrteľnosť. Vtedy určite netušil, koľko zákazov bude potrebných v dvadsiatom prvom storočí, aby jeho dar vydržal aj ďalších dvesto rokov bez nehody.

Každý návštevník sa  zastaví pred informačnými tabuľami v rohoch miestností, z ktorých sa má možnosť dozvedieť nielen o Correrovi, ale aj o všetkých vystavených exponátoch.

Ani sme nevedeli ako a prešli sme naraz tri múzeá na jeden vstup z nášho „päťvstupového“ lístka za dvanásť plus jedno Euro. Z Museo Correr sme sa plynulo presunuli do archeologického múzea a nakoniec do Libreria Marciana bez toho, aby sme museli vyjsť z budovy.

Do Librerie Marciany sa ešte pred pár rokmi vchádzalo z Piazzetty di San Marco. Súčasní radní páni podľa všetkého uznali, že je potrebné v období rôznych globalizácií zefektívniť prehliadky a vchod do vrcholného diela Jacopa Sansovina od Dóžacieho paláca uzavreli. Podľa plánika stropu som si išla vykrútiť hlavu, aby som sa zorientovala v jednotlivých plafónových maľbách. Keď som si však uvedomila, ako musel trpieť napríklad taký Paolo Veronese, keď maľoval tri alegórie „la musica“, „aritmetika e geometria“ a „l´onore“, tak som si bez ďalšieho lamentovania zaklonila hlavu a pre istotu som si ju podoprela rukou. A ešte  som sem – tam využila aj môjho drahého manžela ako veľmi užitočnú a príjemnú opierku. Len keby sa toľko nevrtel a trpezlivo to znášal. Jeho ničím nepodložené presuny po miestnosti ma vyrušovali z náročnej činnosti. Dať plánik stropných malieb dohromady so skutočnosťou. Čo Ivo považuje za zbytočnosť, pretože to komentuje so slovami:

„Zajtra už aj tak nebudeš vedieť, čo si videla.“

Má síce pravdu, ale keď nájdem niečo zaujímavé a privolám ho k môjmu objavu, tak sa málokedy stáva, že nepríde. Necháva ma urobiť nádennícku prácu, ešte pritom aj hundre, ale smotanu je ochotný zlízať.

V sále je celkom dvadsaťjeden nástropných alegórií. Po celých Benátkach sa doslova potkýname o pár tých istých mien. Tizian, Veronese, Tintoretto, Bellini. V kostoloch, galériách, múzeách. Tak tomu bolo aj v priestoroch tejto knižnice. Pretože ani steny knižnice nezaostávali za stropom. Tu som zas podľa plánika bola schopná identifikovať obrazy najmä filozofov a antických bohov. A samozrejme od Tintoretta a Veroneseho.

Celé Benátky sú jednou veľkou galériou renesancie, na ktorú potrebujete mať zdravé najmä nohy. Za jedno popoludnie sme prechádzkou tromi múzeami dostali toľko informácií, že sme si potrebovali vydýchnuť. Ivo považuje za oddych hľadanie fotografických námetov a ja zas pozorovanie ruchu okolo mňa. Keď sme vyšli von, tak už aj slnko bolo pod priaznivejším uhlom a preto naše kroky viedli ku brehu lagúny pred Piazzettou di San Marco. Ivo sa rozbehol do ulíc a ja som si ukoristila miesto na kamennej lavičke pri stanovisku gondolierov čakajúcich na zákazníkov.

Toto benátske povolanie sa vraj dedí z otca na syna. Ktovie, či to spôsobuje zlá demografická krivka, odzrkadľujúca znižujúci sa počet synov alebo stúpajúca cena gondol, ohrozená množstvom novodobých vodných dopravných prostriedkov, ale gondol a gondolierov údajne ubúda. Aj policajti používajú v Benátkach motorové člny. Neprevážajú sa na gondolách.

Z mojej lavičky som si mohla naživo overiť naštudované informácie o tomto plavidle, ktorého vzhľad sa po celé stáročia nezmenil. V roku 1562 bolo vydané nariadenie, že všetky gondoly musia byť čierne. A naozaj. Všetky boli jednotne natreté touto farbou. Toto uniformujúce nariadenie malo za úlohu zabrániť benátskej šľachte, aby sa nepredbiehala v dekoratívnosti a nevystavovala tak na obdiv svoje bohatstvo. Celá gondola je z dreva a váži od štyristo do päťsto kilogramov. Má ploché dno a štíhly trup, ktorý jej umožňuje sa plaviť aj tými najužšími kanálmi. Štandardná dĺžka je necelých jedenásť metrov, ale strana, na ktorej stojí gondolier, je o šestnásť centimetrov kratšia. Jediným nástrojom, zabezpečujúcim plavbu a manévrovanie, je dlhé veslo. Gondolier ho používa nielen na veslovanie, ale najmä na odstrkávanie od múrov domov, od dna kanálov, od brehu. A iných gondol. Prípadne ním zhadzuje svojho súpera do vody kanála. Čo sa deje v jednej zo súťaží počas každoročnej septembrovej slávnosti Regata Storica sul Canal Grande, pripomínajúcej si príchod Kataríny Corsaro, manželky cypruského kráľa, do Benátok.

                                                                                             Gondoly čakajúce na zákazníkov

Ako som tak obdivovala tieto elegantné plavidlá pred sebou, podišla ku mne žena, približne v mojich rokoch. S vnukom za pätami. Hľadali niekoho, s kým by sa podelili o sumu za plavbu. Samotní Benátčania využívajú služby gondolierov viac – menej len v deň svojej svadby, pretože ide o pomerne drahú záležitosť. Z tohto dôvodu bývajú v prevažnej väčšine zákazníkmi buď romanticky naladené dvojice alebo turisti, ktorí majú dostatok peňazí. Netrvalo dlho a podarilo sa jej nájsť štvoricu, ktorá sa k nim pridala.

Gondolieri dodržiavajú pravidlá ako bratislavskí taxikári. Zákazník si nevyberá, aké plavidlo a aký fešák sa mu páči. Ide ten, ktorý je na rade. Takže aj tentokrát, po zaplatení plavby, si jeden z dovtedy diskutujúcich gondolierov zavesil svoj slamený klobúčik na vešiak, prešiel ku svojej gondole, zákazníkom gestom ukázal, aby čakali na móle a on začal s prípravou na plavbu. Najskôr zroloval modré plachty, ktoré majú za úlohu chrániť čierny lesk od bielych fľakov uschnutej morskej vody. Zaskrutkoval kovovú ozdobu v podobe ženskej postavy do predného krytu lode. Na sedadlá poprekladal epedá, ktoré boli dovtedy prevrátené a pripravil ešte jednu stoličku. Až potom sa obrátil ku svojim klientom a pomáhal im pri nastupovaní a usadení sa na pridelené miesta.

Zistila som, že každý gondolier sa naozaj veľmi stará o svoje plavidlo. Netrvalo dlho a prázdny priestor po práve odplávanej lodi zaplnila gondola, ktorá ukončila plavbu s pasažiermi po kanáloch. Myslela som si, že kormidelník sa  ihneď pridá ku svojim kolegom.

Nestalo sa tak. Najskôr odskrutkoval sošku z provy a odložil ju do skrinky, vyklepal všetky epedá z lavičky, kresielok, stoličky a poprevracal ich tak, aby ich nezničila ani voda a ani slnko. Potom si priniesol vedro vody, pravdepodobne nie morskej a celú loď vyumýval mokrou špongiou a na záver vyleštil suchou handrou. Potom na všetky čerstvo vyligotané plochy  natiahol modré ochranné celtoviny a upevnil ich. Poprezeral si celú gondolu, ešte raz prekontroloval, či je všetko v poriadku a až potom si šiel prisadnúť ku čakajúcim kolegom.

Slnko čím ďalej, tým viac predlžovalo svoje tiene a aj Ivo skonštatoval, že je čas vrátiť sa k autobusu. Pri rozlúčke s námestím San Marco sme si všimli, že z medzier v dlažbe začína presakovať voda. Začali sme špekulovať nad týmto úkazom. Je to kanalizácia alebo príliv? Alebo niečo iné? Zostalo to pre nás tajomstvom.

                                                                                                             San Marco na pravé poludnie

Medzitým sa ochladilo. Začalo aj trochu pofukovať. A z juhu sa na nás začínala mračiť blýskajúca obloha. Počas celej cesty sme sledovali pribúdajúcu čierňavu a len sme dúfali, že do hostela dobehneme suchí.

Keď si mám ráno pred našimi pešími potulkami vybrať medzi fľašou minerálky a dáždnikom, jasné, že kým neleje, vyhráva minerálka. Tá je potrebná vždy. Dáždnik len niekedy. A to niekedy na nás teraz nanešťastie čakalo. Rozhodli sme sa zachrániť behom ešte skôr ako sa na asfalte objavia prvé kvapky dažďa. Ivo vyšprintoval a sľúbil, že mi pôjde oproti autom. Mňa začali okrem pribúdajúcich kvapiek prenasledovať aj všetky psy. Väčšina sa jedovala len spoza plota. Ale jeden mal nanešťastie otvorenú bránu, ktorú majiteľka, na úteku pred dažďom, zabudla zavrieť. Vybehla z domu len na veľký brechot. Ja som od strachu nedokázala vydať ani hláska a s hrôzou som sledovala tú malú jedovatú príšeru, ktorá sa mi určite chystala odhryznúť nohu. Kupodivu bola schopná zareagovať na majiteľkin hlas. Zastala pol metra pred mnou a začala vrtieť chvostom. Podľa výrazu domácej panej, veselo na mňa volajúcej a mávajúcej, som začínala mať pocit, že sa môžem aj pohnúť. Ale už len ohnutie kolena bolo pre tú malú beštiu výzvou na ďalší brechot. Bolo na nej vidieť, že by ma určite najradšej zožrala. Zachránila ma moja drahá polovička, prichádzajúca mi autom naproti. Bola som mokrejšia ako Ivan, dokonca aj vystrašenejšia, ale konečne som bola v bezpečí.

Od Adriany som v hosteli vymámila predpoveď počasia pre Benátsko na najbližšie dni. Sadla k počítaču a vykúzlila ho z internetu. Množiace mraky dávali za pravdu tomu, čo sme mali čierne na bielom. Okrem dažďa začínalo byť aj chladnejšie. V noci sme sa párkrát zobudili na bubnujúce kvapky a izbu nám zopárkrát osvetlili blesky doprevádzané hrmením.

^^ na začiatok

Medzi Caorle a Chioggiou

            Keď sme sa ráno pozreli z okna, uvideli sme naše dokonale vyumývané auto a sivú oblohu nad takmer dvojmetrovou kukuricou v susednej záhrade. Dôležité bolo, že nepršalo. Cestou na raňajky sme sa zastavili pozrieť na oblohu z druhej strany hostela. Aj tam bola sivá, ale nie taká hrozivá. Dokonca bola už sem – tam roztrhaná a cez otvory sa predierala   modrá farba, ktorá sa čím ďalej, tým viac šírila. Do auta sme už nastupovali za celkom prijateľného počasia, pripravení na potulky autom. Chceli sme prejsť prímorským Benátskom najskôr smerom na sever a potom zas smerom na juh z nášho štartového a zároveň cieľového miesta.

Pri rozhodovaní, či pôjdeme po lokálkach alebo po diaľnici, vyhrala diaľnica. Dúfali sme, že tak sa skôr presunieme do Caorle.

Z Ca´Giare, ako sa volala časť, v ktorej sa nachádzal náš hostel, sme sa vybrali smerom na Dolo. Pri výpadovke z priemyselnej časti mestečka sme začali mať obavy, že sa opakuje situácia zo soboty. Autá pred nami, autá za nami a my sme sa pohýnali doslova krokom. Takmer po diaľnicu, čo bolo skoro päť kilometrov. Nikto okolo nás nevytruboval, v okolitých autách boli dokorán pootvárané okná, z ktorých vykúkali ležérne poopierané lakte, väčšinou v modrých košeliach. Mám taký dojem, že je to obľúbená farba talianskych mužov. Boli v nich poobliekaní šoféri autobusov, sprievodcovia na vaporettách a dokonca aj sprievodcovia v galériách. Sem – tam znela z auta príjemná stredomorská muzika doprevádzaná pospevovaním šoférov alebo pohybmi prstov do taktu na okennom ráme. Rozhodne som sa počas celého pobytu nestretla s tupými pohľadmi našich uhučaných mladých tupoňov s vyholenými hlavami.

Keď na Slovensku komentujem okoloidúce štvorkolesové čudo s dunejúcou muzikou slovami:

„určite osprostejú a ohluchnú“ – môj drahý manžel mi kontruje: „už osprosteli.“

Vychyteným štúdiom posledných rokov sa stala enviromentalistika. Zdravé životné prostredie sa teoretizuje zo všetkých strán. Nadmerná hlučnosť je podľa všetkého považovaná za balzam na nervy. Len je zaujímavé, že medializovanou skúsenosťou Elánu počas ich koncertu v slávnej Carneggie Hall bolo, že si museli dať maximálny pozor na ozvučenie, aby neprekročili povolenú hlasitosť. U nás sa bojíme, aby sme neobmedzili našu super pseudodemokraciu. Nuž čo. Slovo demokracia prechádza silnou devalváciou pojmu. Tak ako mnohé iné veci. Slovo slušnosť sa dnes u nás príliš nenosí. A čo je horšie, mnohí ani nevedia, čo sa za týmto, dnes už takmer rozprávkovým slovom, skrýva.

Nakoniec sa nám predsa len podarilo dostať na diaľnicu a dokonca v dobrom smere. Nezostávalo nám, najmä mne, nič iné, len sledovať odbočku na Caorle. Výjazd z A4 a cesta krajinou bola v tejto často pomerne nezaujímavá. Rovina, v ktorej sa len kde – tu objavil domec s hospodárstvom. Našťastie sa nám na prvýkrát podarilo dostať až do samého centra tohto starobylého prímorského mestečka a dokonca nájsť ihneď aj miesto na zaparkovanie. Bolo to asi tým, že počasie bolo síce slniečkové, ale tak zubato slniečkové s vetríkom, takže aj pláže za cestou boli trištvrteprázdne. S parkovacími automatmi v Taliansku sa už celkom kamarátime a bez problémov sa s nami rozprávajú a vydávajú nám potrebné lístky. V Caorle sme si to tipli na tri hodiny.

Museli sme uznať, že Caorlčania robia všetko preto, aby sa u nich turisti cítili dobre. Piesok bol upravený, nikde nebolo vidieť odpadky a v približne desaťmetrových vzdialenostiach boli pri vstupných chodníkoch na pláž tabule s textom a piktogramami:

Zákaz psov

Zákaz odhadzovania odpadkov

Zákaz hrať futbal

Zákaz hlasnej muziky

„Ivko, asi sem chodia na dovolenku predovšetkým Slováci. Pozri sa na tie zákazy.“

Po operácii chrbtice som musela začať ignorovať kúpaliská, pretože plavčíci tam boli predovšetkým na okrasu. Nie na to, aby zabezpečovali aspoň aký – taký poriadok. Ani ste sa nenazdali a už vám niekto v bazéne skočil ak nie na hlavu, tak aspoň na nohy. Mne stačilo, že nejaký tuleň skočil pol metra odo mňa a vždy som sa prudko strhla v pude sebazáchovy. Tým som to len zhoršila. Pretože niektorá z mojich platničiek si povedala, že takéto prudké zmeny a rotácie mi tolerovať nebude. A už bol problém. Buď mi stŕpla noha alebo ruka. Alebo ma rozbolela hlava, alebo som sa nemohla zohnúť. Jednoducho, hotový invalid. Preto sme začali vyhľadávať iné možnosti.

Boli roky, že sme radi chodili na veľké štrkové jazero neďaleko Komjatíc. Celá vodná plocha má do päťdesiat hektárov a je v nej naukladaných zopár slobodných ostrovčekov.   Čím viac sa šírila sláva o tomto naozaj krásnom prostredí, kde ste mohli plávať naširoko – naďaleko bez toho, aby ste sa museli s niekým stretnúť vo vode, tým viac sa začínal tento priestor podobať skládke odpadu. Na začiatku prázdnin boli papiere, prázdne fľaše, sáčky so zvyškami jedál len kde – tu. Koncom augusta už bol problém nájsť aspoň trochu kultivované miesto, kde by ste sa nehanbili uložiť. Takže sme tam prestali chodiť.

Potom sme objavili Čierne jazero pri Senci. Bolo tam úžasne. Dokázala som hodiny preležať na štrku, plávať donekonečna vo vode. Komunita nudistov nepotrebovala hlučné rádiá, autá pri vode. Dokonca svojich štvorkolesových miláčikov nemusela mať ani vo vzdialenosti pol metra od deky. Čím viac sa dostával tento priestor do vedomia verejnosti, tým sa začínal stávať ohrozenejší. Už sa tu nestretávala len tá istá partia vyznávačov slnka, priezračnej vody a pokoja. Začali sem prúdiť degenerované davy. Taký degenerovaný jedinec sa prejavuje nasledovne:

- musí mať auto blízko pri sebe - aby každý videl na čom jazdí a aby nemusel tú svoju degenerovanú napumpovanú postavu premiestňovať do extrémnych vzdialeností na vlastných nohách (napr. sto metrov, asi v takej vzdialenosti bola väčšina áut zaparkovaná),

- musí mať na aute dokorán pootvárané dvere a čo najhlasnejšie pustenú svoju vlastnú muziku - aby každý videl, akú má superaparatúru a aký má supervkus vo výbere toho najotrasnejšieho techna,

- musí mať psa, podľa možnosti tiež nafúknutú, tupo vyzerajúcu agresívnu potvoru, ktorá na každého hľadí ako na osobného nepriateľa,

- musí mať vodný skúter – aby každý (najmä každá do dvadsať – nemyslím tým kilogramov) videl, že nie je tak hocikto a vie na ňom aj jazdiť vo vzdialenosti pol metra od plávajúcich, čo na tom, že niekedy sa topiacich pod prívalom vody,

- a rozhodne musí prachom z prichádzajúceho a odchádzajúceho auta, hlasnou muzikou a otrasným zvukom vodného skútra, dokazovať aký je macho, ktorý by sa znemožnil nielen vo vlastných očiach, ale aj v očiach okololežiacich, keby po sebe pozbieral odpadky.

Posledné leto v Senci sme sa príjemne cítili asi tak do tretej. Už som si začínala naivne  myslieť, že degeneráti si našli inú lokalitu alebo nedajbože zmúdreli. Ani jedno, ani druhé. Zrazu sa začali rojiť. O pol piatej sme rezignovali a pobrali sa domov. Zo desať rokov sme tam už neboli. Pri tom spoločenskom marazme, v ktorom sa dennodenne nachádzame, neverím, že nastala nejaká kultivovanosť správania.

Podľa tabúl na caorlskej pláži je možné prísť k uzáveru, že sem chodia predovšetkým slovenskí turisti. A nanešťastie aj z radov machov.

Po vyvýšenom chodníku, deliacom cestu od pláže, sme sa dostali k malému kostolíku della Madonna dell´Angelo. Odtiaľ vedie po brehu mora zaujímavá promenáda. Medzi morom a chodníčkom je kamenná galéria. V obrovských balvanoch sú vytesané reliéfy – ľudské postavy, zvieratá, fosílie, tváre, ruky. Množstvo nápadov vytvorených umelcami z celého sveta. Pod každým reliéfom je malá mosadzná platňa, na ktorej je uvedený názov diela, meno autora a krajina, z ktorej autor pochádza. Galéria je dlhá možno kilometer a nenašli sme na nej ani jedno meno slovenského autora. A aj český výtvarník bol len jeden. Chodili sme od tabuľky k tabuľke, skúsili sme pohodlie vydlabaného kresla, pohladili sme vyleštený kameň. Neboli sme jediní. Dospelí i deti. Každý si našiel niečo, čo ho zaujalo a k čomu zvolával aj ostatných. Caorlčania mali dobrý nápad.

                                                                                                                            Galéria na promenáde

Na Slovensku máme tiež takúto prírodnú galériu. V travertínovom kameňolome vo Vyšných Ružbachoch. Len na rozdiel od Talianov sa u nás o ňu a ani o priestor, v ktorom sa nachádza, nikto nestará. A tiež to bol výborný nápad. Zopár umelcov z rôznych krajín sa stretlo na sochárskom sympóziu vo voľnej prírode, každý dostal veľký travertínový kameň a mohol si s ním robiť, čo chcel. Čo vytvoril, zostalo na mieste činu. A naozaj sú tam veľmi pekné diela. Keď sme boli s Ivom naposledy v Ružbachoch, zarastali kamenné sochy trávou. Škoda. Asi nám to neprinášalo peniaze. Tak prečo by sme sa o to starali.

Na konci promenády sme si našli obrovský kameň a stabilizujúcemu slniečku sme ukázali tvár a dovolili sme mu, nech si s nami robí, čo chce. Po dobrej chvíľke oddychu sme prešli cez cestu a ocitli sme sa  v starých uličkách Caorle, rovno pred katedrálou Santo Stefano z jedenásteho storočia.  So šikmou valcovitou vežou, vysokou štyridsaťosem metrov. Len nie tak spropagovanou, ako je veža v Pise. Tmavé vnútro katedrály osvetľovali len sviece a slnečné svetlo cez malé okná. Dnes si už len málokto vie predstaviť, že Caorle bolo hlavným sídlom kresťanského patriarchu viac než tisíc rokov. Od roku 958 do roku 1818. A dnes je to vychytené prímorské letovisko s niekoľkokilometrovou plážou, s mnohými hotelmi a penziónmi. A miestnou kuchyňou, na ktorú sú veľmi hrdí. Skutočne pyšní sú najmä na broeto, rybiu polievku s paradajkovou šťavou, olejom, octom a cibuľou. Alebo na pečeného úhora, ktorý bol pre rybárov odjakživa naozajstnou pochúťkou. A samotní Caorlčania odporúčajú, že najúžasnejšie je ukončiť ich minimálne päťchodové jedlo marinovaným úhorom alebo hrebenatkou v citrónovej omáčke alebo ostnatým pavúčím krabom alla caorlina. A plné reštaurácie a dobrá nálada okolo stolov potvrdzovali, že Caorlčania majú byť právom na čo hrdí. My si doma varíme francúzsku cibuľovú polievku a tá je tiež výborná. Či ju varím ja alebo Ivo.

Od katedrály sme sa vybrali späť k promenáde okolo kaskádovitej fontány, ktorá bola príťažlivá najmä pre deťúrence, pobehujúce a šmýkajúce sa okolo nej. Chodníkom, z ktorého sme opäť obdivovali kamennú galériu, sme sa vrátili k plážovej časti, ktorá sa s pribúdajúcim slniečkom čoraz viac zapĺňala. Oddychovali sme s Ivom na lavičke nad množiacimi sa slnečníkmi. Neďaleko nás ležal na deke tatko obkolesený množstvom hračiek a starostlivo sledoval svojho syna hrajúceho sa v piesku pri vode. Zrazu som ho uvidela utekať k moru a vracať sa späť s chlapčaťom v náručí. Uložil ho na deku a začal mu kontrolovať chodidlo. Mal ho porezané. Minerálkou mu ho povymýval a držal vo vzduchu. V peňaženke nosím neustále v pohotovosti zopár leukoplastov. Jeden z nich, najväčší, som vybrala a odniesla mladému tatkovi, ktorý sa skláňal nad chlapcovou nohou. Keď uvidel, čo mu podávam, zažiarili mu oči a opakovane ďakoval.

„Molto grazie.“

Nepotrebovali sme vedieť spoločný jazyk. Dohovorili sme sa.

Po chvíľke sme sa s Ivom zdvihli a odchádzali sme k zaparkovanému autu. Obaja nám zakývali. Takto sme sa rozlúčili s Caorle.

Tentokrát sme si zvolili prímorskejšiu cestu. Cez Eracleu, San Dona di Piave a okolo benátskeho letiska Marco Polo sme smerovali na juh. Môj drahý manžel chcel vidieť chioggskych rybárov. A tomu sme podriadili celé popoludnie.  Len výsledok bol iný, ako sme čakali.

Strada Romea je na mape lemovaná zelenou farbou. Nie náhodou. Najmä posledných päť – šesť kilometrov kopíruje cesta pobrežie mora a z auta je možné sledovať posádky zo zakotvených lodiek, ako hľadajú v piesku mušle. Z cesty je dobre vidieť aj prístav nákladných lodí a práve k nemu sa rozhodol ísť môj drahý manžel. Darmo som ho presviedčala, že v tejto časti určite malých rybárov nenájde. Pri prvej navigácii „porto“ sme sa po kruhovom objazde dostali na cestu, ktorá viedla do dokov. Obrovské skladové budovy nás delili od mora a len v úzkych priezoroch bolo sem – tam vidieť obrovský trup lode alebo lodného žeriavu. Po malých krčmičkách s rybármi ani chýru ani slychu. Nakoniec Ivo rezignoval a zamieril do starej Chioggie. Z „porto“ cesty sme sa vrátili späť na „strada Romea“ , z ktorej sme po chvíľke zliezli vďaka navigačnej tabuľke signalizujúcej „centro storrico“.

                                                                                                                                 Chioggske koše

Cestou spojovacím mostom sa nám po ľavej strane objavil pohľad na drevené debničky popriväzované na koloch. Dodnes sa nám nepodarilo zistiť, na čo vlastne slúžia. Ale k nim viedla naša prvá cesta od zaparkovaného auta.

Už bolo siestové popoludnie a na uliciach nebola ani noha. Chioggia je na rozdiel od turistických Benátok, typickým talianskym mestečkom, v ktorom prevládajú domáci obyvatelia.

V uličkách sme teda nevideli ani jedného živého Taliana, ale po debničkách si korzovali mačky. Dlho sme rozmýšľali, ako sa tam mohli dostať, pretože koly stáli uprostred morského zálivu a debničky boli na ne popriväzované približne meter nad hladinou mora. Zrazu sa na konci móla objavili pred nami traja mládenci. Nastúpili do priviazaného člna a zamierili ku debnám. Začali sme dúfať, že sa dozvieme, na čo slúžia. Ešte aj mačky ich začali sústredene pozorovať, pričom sa začali premiestňovať k pravdepodobnému miestu pristátia.

Ale nič sme sa nedozvedeli. Chlapci si urobili fajčiarsky piknik v dostatočnej vzdialenosti od rodičov.

Pri ceste do centra sme natrafili na dvojicu mladých ľudí, ktorí vychádzali z fary. Mladý muž zareagoval na moju angličtinu, ktorou som sa pokúšala od neho dozvedieť, kde je prístavisko rybárov.

So širokým úsmevom a plynulo spustil:

„Pôjdete rovno, prejdete popod historickú bránu a vojdete na hlavnú ulicu Corso del Popolo. Uprostred nej budete mať po pravej strane červenú tržnicu a tam bývajú rybári s úlovkom.“

Toto bol výsledok našej bohatej komunikácie, pretože som si opakovane overovala, či ho dobre rozumiem.

O červenej tržnici sme vedeli už z našej nedeľňajšej návštevy. Ale toto miesto na nás nepôsobilo ako prístavisko rybárov vracajúcich sa z lovu. Bolo predsa takmer uprostred mesta, aj keď na brehu jedného z kanálov.

Rozhodli sme sa postupovať podľa jeho usmernení s tým, že cestou sa zas niekoho spýtame. Za vstupnou bránou na nás čakal čulý ruch kontrolovaný zvýšeným počtom karabinierov a karabinierok.

K jednej z nich som pristúpila s otázkou:

„Prosím vás, kde je tu prístavisko rybárov? Môj manžel si ich chce odfotografovať, ako sa vracajú z lovu.“

Pousmievala sa na mňa, povedala mi niečo po taliansky a keďže som nevedela čo, zistila, že si musí zavolať posilu. Neďaleko stojaci fešný karabinier bol trošku podkutý v mojom jedinom dorozumievacom jazyku a taktiež nás navigoval k červenej tržnici, ale nás upozornil, že teraz si nijakých rybárov neodfotografujeme. Keď som sa spýtala prečo, odpovedal mi obšírne plynulou taliančinou, ktorej som nerozumela, ale so širokým úsmevom.

Nedalo sa nič robiť, vybrali sme sa k tržnici, ktorá bola, na rozdiel od nedele v týchto hlboko popoludňajších hodinách, takmer prázdna. Prázdne pulty, prázdne koly bez čajok a len pár ogumákovaných mužov s hadicami vystriekavali prúdmi vody kamennú podlahu tržnice.

Našťastie si Ivo bez problémov našiel náhradný program. Farebnosť kanálov s ligotajúcou sa vodou, plnou odrazov, mu začala zaberať hromadu času. A ja som tak získala hromadu času, aby som si poprezerala majestátnu katedrálu so šesťdesiatštyri metrov vysokou románskou zvonicou zo štrnásteho storočia s maľbami od Tiepola. Kým si moja drahá polovička fotografovala rybárske lode a žltý volkswágenový chrobák pri východnom kanály starej Chioggie, stihla som si prezrieť aj ďalší kostolík, postavený na ostrovčeku spojenom s mestečkom len mostíkom San Domenico. Pozorovala som mladého muža, ktorý prišiel ku kanálu s prázdnym vedrom v jednej ruke a hrubým lanom s hákom v ruke druhej. Z kanála si nabral vodu a vybral sa späť do starých uličiek. Neplánovane sme ho sledovali, obdivujúc pritom úzke uličky, v ktorých boli domy poprepájané šnúrami na kolieskach, z ktorých viselo sušiace sa  posteľné prádlo takmer po naše hlavy. Z otvorených okien bolo sem – tam počuť rozhovor domácich, pustené rádio alebo televízor. Zopár domácich si nás zvedavo poprezeralo, ale na naše „buona sera“ odpovedali vždy s úsmevom „sera“. Ani u nás si niekedy nerobíme problémy odpovedať „ránko“ na pozdrav „dobré ráno“. Medzitým mladý muž prešiel zo dvesto metrov a vošiel do starého podlažného domu. Ktovie na čo mu bola voda z kanála?

Medzitým sa u nás začal prejavovať deficit kávy a zamierili sme do malej kaviarničky na brehu ďalšieho kanála. Nie darmo sa Chioggii hovorí „ malé benátky“. Mladé žieňa za pultom nám pripravilo dve super pikolá. Dokúpili sme si minerálnu vodu. Samozrejme vyhral môj drahý manžel. Kúpili sme ľadovú aqua minerale con gas. Ivo mi v týchto prípadoch doleje vodu z čerstvo kúpenej fľašky do mojej takmer prázdnej pohotovostnej pollitrovky s pozostatkami aqua naturale, čo znamená - bez bubliniek – a povie mi:

„Tak, teraz ju máš akurát. Môžeš piť.“

Samozrejme, že Ivo pije ľadovú bublinkovú vodu, dobreže nie na ex. Proti všetkým zásadám zdravej výživy. Ako keby sa na neho nevzťahovali všetky zdravovedné odporúčania. Už aj naša štvorročná vnučka vie, že pri prestieraní je potrebné dať pred dedeho, ako ho s láskou volá, soľ a nezabudne ho upozorňovať:

„Dedenko, posoľ si polievočku.“

Budem ho musieť začať krotiť v solení, pretože za touto vetou sa začína z úst Niny ozývať ďalšia veta:

„Dáš aj mne trošičku?“

V kaviarničke sme boli len sami a tak som sa rozhodla vytiahnuť z našej barmanky informácie o rybároch. Keď zlyhali všetky pokusy dohovoriť sa hoci aj v „globish“ jazyku (ako sa múdro hovorí globálnej angličtine), prišiel na rad môj verný zošit, pero a kresliarske umenie.

Nakreslila som loďku, v nej stojacu postavu držiacu udicu. Pred loďku som nakreslila more a šipku smerujúcu od rybára k moru. Táto informácia ešte stále nebola dostatočná. Tak som pokračovala so slnkom vychádzajúcom z mora a slnkom nad rybárom. Slovíčko when – kedy – čiernovlasej Talianke nič nehovorilo, ale v jej talianskom rapotaní ma upútalo slovíčko notte. Tak som nad rybára nakreslila mesiac.

„Si, si.“

Ozvala sa naradostene domorodkyňa. Časom sme sa dopracovali k termínu mezzanotte. A tak sme si začali písať hodiny. Výsledok bol jasný.

Okolo polnoci vyplávajú člny s rybármi na more – šipka smerujúca k vlnám.

Okolo piatej nad ránom sa vracajú s úlovkom – šipka smerujúca k domu za rybárom.

A nám s Ivom začínalo byť jasné, že fotografie tohto typu si z dovolenky pravdepodobne neprivezieme. Museli by sme v Ca´Giare vstávať po tretej, aby sme sa dostali po štvrtej hodine rannej do Chioggie. A ja som sa chcela aspoň na dovolenke vyspať.

Moje pracovné vyhnanstvo v Bratislave mi totiž nabúralo celý môj spací režim. V pondelok cestujem ráno do Bratislavy. Aby sme sa autom dostali pred siedmou na diaľnicu medzi Trnavou a Bratislavou, musíme z Moraviec vychádzať medzi piatou a pol šiestou. Ja sa pravidelne budím už okolo pol štvrtej, aby som nezaspala a neprišla o povesť zodpovedného spolujazdca. V utorok sa zo zotrvačnosti budím okolo piatej so šokom, niekedy aj pádom z postele, pri pohľade na červené číslice hodín, že zmeškám auto, ktoré ma berie do Bratislavy. V stredu spím do šiestej, čo považujem za úspech. Do hlbokej jesene som chodila domov ešte aj v strede týždňa, takže vo štvrtok ráno som vstávala o pol piatej, aby som chytila autobus o päť dvadsať. V piatok sa tým pádom opakovala situácia z utorka. V sobotu ráno sa neviem zorientovať, kde som a až pohľad na pieskový koberec v našej spálni ma dokáže presvedčiť, že sa môžem stočiť do klbka a pokračovať v spánku ďalej. Takže výsledok je nasledovný. V pohode spávam v týždni len jednu – jedinkú noc. A to zo soboty na nedeľu.

Myslím, že každý smrteľník chápe, že ak si vezmem dvojtýždňovú dovolenku a dokonca po dvoch nociach pochopím, že vstávanie môže byť aj radostné s tým, že stačí prísť do deviatej na raňajky, tak si to kvôli nejakým rybám v Chioggii nepokazím.

Ešte dobre, že ani Iva to príliš nezobralo. Chvíľku síce nahlas premýšľal, kedy by sme museli vstávať, ale keď videl, že sa na túto tému príliš nechytám, pustil sa do ulíc a najmä na nábrežie kanálov uloviť posledné zaujímavé zábery z tohto malebného mestečka.

                                                                                                                     Prístavisko v Chioggii

Ja som sa zatiaľ usadila na moste na konci Corso del Popolo pred prístaviskom a odtiaľ som sledovala bohatý ruch na hlavnej ulici. Okolo mňa prechádzala mladá žena s obrovským, dobromyseľne vyzerajúcim havom. Na druhej strane ulice sa zastavil a zanechal po sebe rovno pred nástupišťom na lode do Benátok pečať. Žieňa si ďalej pokračovalo v ceste so psom a ja som sa v duchu rozčuľovala nad ekológiou bežného života. O to bolo pre mňa väčšie prekvapenie, keď som o pár minút uvidela tú istú mladú ženu, tentoraz bez psa, ale s jedným sáčkom na ruke a s druhým sáčkom pripraveným na obsah z chodníka. Keď som akokoľvek pátrala v pamäti, s podobnou reakciou štvornohého doprovodu som sa v Bratislave a tobôž už v Zlatých Moravciach doteraz nestretla. Čo na tom, že malé deťúrence príliš nerozlišujú, či sa hrajú doma v obývačke alebo na trávniku pri činžiaku. Môj posed na kamennom mostíku mal síce nevýhodu, že s pribúdajúcim večerom chladol, ale na druhej strane bol odtiaľ prekrásny výhľad nielen na more, kanál vedúci do stredu historickej časti mesta, ale každú chvíľu sa z niektorej strany vynoril aj Ivo s fotoaparátom prilepeným k oku. Začínala som mať taký dojem, že môj drahý manžel už ani nedokáže sledovať okolie voľným okom. Pod mostom bola malá pizzeria s lavičkami a stolmi na nábreží kanála. So zvečerievaním sa začala zapĺňať hosťami všetkých vekových kategórií. A aj okolo mňa sa začali množiť ľudia nesúci domov krabice z tejto reštaurácie. Neodolala som a vstúpila som dnu. Naskytol sa mi fantastický pohľad. Oproti dverám bol veľký stôl za sklom, na ktorom majiteľ kúzlil jednu pizzu za druhou. Na tenkom ceste, na hrubom ceste, na kruhový lopár, na obdĺžnikový lopár. Keď cesto dostatočne obohatil všetkými dobrotami, šup s ním do skutočnej pece, ktorú mal za sebou. Na tabuli nad dverami bol obrovský zoznam všetkých druhov pízz a ja som si nevedela vybrať. Mám sledovať výjav pred sebou alebo si vyberať nejakú dobrotu. Majiteľ nielen pripravoval cesto, plnil ho a dával piecť. Zároveň predával, radil, odmeriaval veľkosť podľa želania v prípade, že niekto nechcel celú pizzu. Jeho dvaja pomocníci mali na starosti nápoje, obsluhu pokladne, poriadok na stoloch. Rozhodla som sa, že odtiaľto neodídem bez večere. Urobila som jeden ústupok kvôli Ivovi a to v tom, že som si dve pizze dala zabaliť, aby si aj on mohol dať k nim pohár vína.

A potom mi už nezostávalo nič iné len ho súriť, aby sme čo najskôr vyštartovali do miesta nášho prechodného bydliska. Aby sme ju mali ešte ako – tak teplú. A s dobrým červeným vínom. Celkom pekný deň. Hoci aj bez rybárov vracajúcich sa z lovu.

^^ na začiatok

Benátske vaporetto

            Štvrtkovým hlavným dopravným prostriedkom sa pre nás stalo vaporetto. Linkový čln.

Niečo také, ako električka v Bratislave.

Ihneď po príchode do Benátok sme sa vybrali do infocentra a tam som sa v množstve rôznych ponúk a informácií dočítala, že keď si kúpime lístky po trinásť Eur, môžeme sa dvanásť hodín od prvého nástupu do člna motať po celých Benátkach a priľahlých ostrovoch. Len nesmieme lístky stratiť.

            O trištvrte na desať sme nastupovali do autobusu v Ca´Giare a o štvrť na jedenásť sme si na Canale Grande, neďaleko Piazzale Roma odcvikli vstup na vaporetto. Náš čln smeroval k ostrovu Murano. K ostrovu sklárov, ktorých sem presunuli z Benátok.

Výroba skla, sklenených mozaík a zrkadla sa spája už celé stáročia s Benátkami.

Prídete do zámku na Slovensku a sprievodkyňa vás zavedie k pravému benátskemu zrkadlu. Prídete do zámku v Čechách a tam vám sprievodcovia povedia príbeh a čo sa s vami stane, ak sa pozriete do benátskeho zrkadla, ktoré visí na stene.

Z Benátok sa muselo sklárstvo vysťahovať kvôli bezpečnosti. Aby oheň sklárskych pecí nespôsobil požiar, ktorý by vtedajšie drevené benátske domy zrovnal so zemou. V sprievodcoch je však uvádzaný aj iný dôvod. Tajomstvo výroby skla. Ostrov zabezpečoval, že majstri, ktorý ovládali toto tajomstvo, sa z neho len tak nedostali a nemuseli odolávať rôznym ponukám na jeho prezradenie. A pritom trest za prezradenie sklárskych receptúr a techník sa skoro rovnal trestu za vlastizradu.

Ja osobne som mala na Murane len jeden cieľ, o ktorom nevedel ani Ivo. V bedekroch a na pohľadniciach ma fascinoval pohľad na tehlovú stavbu s polkruhovou bielou balustrádovou čipkou. A tú som si zaumienila nájsť.

Samotná prechádzka po tomto ostrovčeku nie je veľmi lákavá. Na malom námestíčku Iva zaujala nezvyčajná skladačka. Sklené rúrky rôznych farieb boli naskladané do trojmetrovej výšky. Turisti, čerstvo vyliahnutí z vaporetta, fotografovali toto, do všetkých strán trčiace čudo. O pár metrov ďalej sa nachádzal vchod do dómu Svätého Petra Mučeníka zo štrnásteho storočia. Zvonku vôbec nedával najavo, aké poklady skrýva. Obraz Madony od Giovanniho Belliniho, maľby Jacopa Tintoretta - otca, Domenica Tintoretta - syna. Posledná večera od Bartolomea Latteriniho. A prekrásne lustre z muránskeho skla.

Keď sme vyšli von, skoro sme padli do predajne, zakotvenej pri chodníku nad kanálom.  Rovno oproti chrámovým dverám stál plávajúci zelovoc. Predavač ponúkal zákazníkom artičoky, šalát, hrozno, melóny. Ponad ďalší kanál sme prešli viac do vnútrozemia ostrova. Po pár metroch Ivo skonštatoval, že toto miesto nie je príliš atraktívne a mohli by sme sa vrátiť do prístavu.

„Nie, Ivko. Nemohli. Ešte sa tu chcem poprechádzať.“

„Čo sa tu naprechádzame. Slnko máme rovno nad hlavou. Ulice a kanály sú prázdne. Dohromady tu nič nie je.“

                                                                                                                                Muránska bazilika

Keby som môjmu drahému manželovi povedala, že hľadám nejaký kostol, o ktorom neviem, ani kde sa nachádza, tak by ma určite zrušil. Takže mi nezostávalo nič iné, len zahmlievať. Keď tu zrazu som vo dverách tabaccherie uvidela pohľadnicu s hľadaným kostolom. Od predavača som si zistila trasu, ktorou sa k nemu dostaneme. Zatiaľ sme išli správne. Ivo bol mierne ufrfľaný, ale už aspoň vedel, čo hľadám. Pri tom som sa dozvedela, že hovorím pravdu  len vo chvíľach,  ktoré sa mi zdajú vhodné. Ale len pre mňa. Inak pravdu  nehovorím.

Samozrejme, že som protestovala. V družnej debate na tému klamstvo a pravda sme zrazu stáli pred naozaj čarovným chrámom. Ivo si hneď začal pripravovať fotoaparát, šomrúc si popod nos, že by potreboval iné slnko. Najlepšie by bolo, keby ho zakryl nejaký mrak. Lenže po mraku ani chýru, ani slychu. Blížila sa dvanásta hodina a preto som začala môjho drahého manžela zaháňať do uličky medzi bazilikou a zvonicou. Ku hlavnému vchodu. V poslednej chvíli sme sa dostali dovnútra. Keď by sme neboli stihli vojsť do chrámu pred popoludňajšou prestávkou, tak by sme pravdepodobne jeho interiér nevideli vôbec. Talianska siesta je na nás pridlhá. A do šestnástej hodiny by sme určite na Murane nemali čo robiť.

Chiesa di SS. Maria e Donato stojí na základoch zo siedmeho storočia. Dnešnú podobu získal v dvanástom storočí a je stále prekrásny. Mozaiková dlažba, veľmi podobná aquilejskej nielen farbou, ale aj alegorickými postavami, figurálnymi a zvieracími motívmi, pochádza z roku 1140. Trojloďovému interiéru dominuje predovšetkým zlatá mozaika v byzantskom štýle, umiestnená v apside. K nej sa obracajú všetky hlavy návštevníkov chrámu. Postava Madony v modrom rúchu, zahalená modrým závojom je vysoká a štíhla. Grécke písmená MP – V okolo jej aureoly znamenajú Madre di Dio, Matka Božia.

V rohu kostola som za gréckym stĺpom, oddeľujúcim hlavnú loď od ľavej lode, objavila televízor z dvadsiateho storočia, upevnený na kovovej konštrukcii. Ktovie, či v kostole sledujú správy. Možno omše v celonárodnom vydaní.

Vo dverách kostola sa objavil pôvodne vyusmievaný pán, ktorý nás púšťal dovnútra, ale teraz s vážnou tvárou a obrovským zväzkom kľúčov v rukách. Opakovane nás vyzýval, aby sme opustili dóm. Nanešťastie len v taliančine. Takže chvíľu trvalo, kým si všetci francúzski, anglickí a slovenskí návštevníci – my dvaja – uvedomili, čo jeho výraz a kľúče v rukách znamenajú. Hovorili – zatvárame.

Už nám nič nebránilo opustiť tento ostrov. Nasadli sme na najbližšiu loď, smerujúcu na ďalší ostrov. Burano.

Buranský prístav je v zelenom miniparčíku. Prúd turistov nás bezpečne viedol do vnútra ostrova. Veľmi rýchlo sme sa však od neho odpojili, pretože v pravej uličke sa nám naskytol nezvyčajný, ale najmä lákavý pohľad.

                                                                                                           Rozprávkové domčeky v Burane

Domčeky ako z rozprávky. Sýtozelené, tmavomodré, červené, svietivožlté. A v tých domčekoch žili skutoční ľudia. Na dvoroch sa sušilo čerstvo vyprané prádlo a spoza dokorán otvorených okien, zakrytých závesmi, sa ozýval popoludňajší rozhovor domácich alebo muzika.

                                                                                                                                     Buranské uličky

Vonku nebol skoro nikto. Taliani oddychovali v prítmí a chlade domov a turisti pozaliezali do malých kaviarničiek. Ivov fotoaparát dostával zabrať. Po chvíli čakania, kým nevhodne stojace postavy sa premiestnili niekam inam, kým čln odplával aspoň päť metrov ďalej, kým kúsok oblaku prekryl to stále svietiace slnko, som rezignovala a dohodla si s ním čas stretnutia. Pustila som sa do objavovania všetkých zákutí  malebného ostrovčeka. Kanály, vedúce až do jeho centra, sa striedali s čistými uličkami, námestíčkami a nábrežiami, až ma zaviedli až k farskému kostolu Svätého Martina zo sedemnásteho storočia so šikmou vežou. Neviem, či nie šikmejšou ako je slávna piská veža. Ostrov si dodnes zachoval rybársky ráz. Bolo to vidieť aj podľa množstva člnov a sušiacich sa sietí. Ale aj člny rybárov zachovávali siestu a oddychovali pripevnené na koloch.

Burano je známe nielen farebnými domčekmi, ale aj ponukou domácich žien, ktoré sú vychýrenými čipkárkami.  Uličku, smerujúcu od prístavu do centra, lemujú obchodíky, stánky, stoly, na ktorých sú porozkladané biele alebo smotanové obrusy, obrúsky, golieriky, dáždniky. Všetky povyšívané takou jemnou dierkovou technikou.

V mojej útlej mladosti som dokázala vyšívať len dekoratívne návliečky na vankúšiky. Podľa možnosti čo najhrubšou vlnou. Aby bol dekór čo najskôr povyšívaný. K týmto drobným manuálnym prácam som nikdy nemala a už asi ani nebudem mať vzťah. Čo mi zas nebráni, aby som ich zdiaľky obdivovala. Pre použitie v domácnosti sa mi však zdajú príliš nepraktické. Po rokoch skúseností niet nič bezpečnejšieho ako mamin ľanový obrus na kuchynskom stole. Drží formu, neposúva sa a vyzerá celkom dobre aj po týždni. A netreba ho ani škrobiť, čo je pre mňa výhoda, pretože som na škrob alergická. Opuchnem a nedýcham. Posteľné prádlo už takmer desať rokov neškrobím a nežehlím. A zatiaľ to ešte neohrozilo ani naše manželstvo. A neviem, či som nemala viac počúvať Braňa, Ivanovho priateľa z vojny, už pred tridsiatimi tromi rokmi. Raz sa u nás neohlásene objavil. Liliana si pochodovala vyusmievaná od ucha k uchu v postieľke a ja som žehlila veľké prádlo. Braňo, ktorý sa vrátil na Slovensko po takmer ročnej stáži v Amerike, sa na mňa chvíľu díval a potom skonštatoval, že si vie predstaviť aj zmysluplnejšiu robotu ako žehlenie. Američania vraj takmer nič nežehlia. Operú, povystierajú, vysušia a pekne poskladajú. Pomaly a isto som odvtedy redukovala prádlo pripravené na žehlenie. Najskôr som prestala žehliť ponožky, bielizeň, neskôr uteráky, utierky a v deväťdesiatom deviatom, keď mi na krátky čas ochrnula pravá ruka, som prestala žehliť aj posteľné prádlo. Najčastejšie žehleným oblečením  sú u nás košele a nohavice. Ale keďže Ivan uprednostňuje cez leto tričká a cez zimu roláky, tak ide o veľmi sezónne žehlenie v našej domácnosti. A obrusy nosím do mangľovne. Šťastne som sa vydala, pretože to môj drahý manžel buď nevníma alebo akceptuje, čo je na našom patriarchálnom a tradičnom Slovensku vzácnosť.

Buranské výšivky by bolo treba škrobiť a žehliť. Takže som ich nechala pre iných kúpychtivých turistov.

                                                                                                     Buranská červená a modrá

Okolo piatej sme sa rozhodli vrátiť späť do Benátok. V prístave sme čakali taký stredne veľký čln. Taký, akým sme zatiaľ absolvovali Benátky – Murano a Murano – Burano. A tu sa zrazu pred naším nástupným mostíkom objavila obrovská poschodová loď. Ihneď sme sa s Ivom vybrali na druhú palubu, aby sme mali dobrý výhľad. Rýchlo sa pozapĺňali všetky lavičky, p